corporate_logo
logologo_small
Prokurátorské fórum

K povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť v trestnom konaní

piatok, 16.07.2021|Posledná aktualizácia 19.7.2021 07:14
Autor: JUDr. Ondrej Repa, PhD., JUDr. Ing. Timotej Baďo,

Zo všetkých subjektov povinných zachovávať v trestnom konaní mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s výkonom svojho zamestnania alebo povolania, majú advokáti túto povinnosť vymedzenú najextenzívnejšie a najrigoróznejšie. Napriek tomu existuje množina zákonných výnimiek, keď advokát nie je povinný zachovávať svoju profesnú (statusovú) mlčanlivosť, resp. sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť nemôže odvolávať vôbec. Nasledujúci príspevok sa zaoberá rozsahom a limitmi tejto zákonnej povinnosti. Tento príspevok nadväzuje na článok „Povinnosť mlčanlivosti svedka v trestnom konaní, uverejnený v Zo súdnej praxe č. 4/2020.

Tento príspevok bol pôvodne uverejnený v Zo súdnej praxe č. 3/2021.


Právny základ povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť predstavuje ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.  advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) v zmysle ktorého: „Advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.“

Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa nekonštituuje na základe právneho úkonu osobitne vo vzťahu ku každému jednému klientovi, ale táto povinnosť vzniká priamo ex lege z podstaty posudzovaného právneho vzťahu. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť pritom vzniká bez ohľadu na (ne)existenciu právnej skutočnosti (napr. mandátna zmluva, splnomocnenie a pod.), ktorou sa konštituuje osobitný právny vzťah medzi advokátom a jeho klientom. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa preto vzťahuje napríklad aj na situácie, keď osoba obvinená z trestného činu navštívi advokáta napr. v sídle advokátskej kancelárie, ktorého si plánuje zvoliť ako obhajcu v trestnom konaní, pričom ešte pred podpísaním plnej moci mu ozrejmí podstatu svojho obvinenia, popíše, ako spáchal predmetný skutok, pričom k samotnému podpisu mandátnej zmluvy, resp. plnej moci na zastupovanie dôjde až na druhý deň. Rovnakým spôsobom vyložil povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť aj Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“), ktorý vo svojom náleze zo dňa 25.11.2010 pod sp. zn. II. ÚS 889/10, k tejto problematike uviedol, že: „Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť začína okamihom, kedy ho klient požiada o právnu službu a v súvislosti s tým ho začne oboznamovať so svojím problémom.“

Výkon advokácie je definovaný v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o advokácii, v zmysle ktorého sa výkonom advokácie rozumie zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu. Z takto vymedzenej definície vyplýva ten záver, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť vyplýva zo samotného statusu advokáta a nie ako povinnosť konštituovaná ad hoc vo vzťahu ku každému jednému klientovi osobitne. Takto vymedzená povinnosť zachovávať mlčanlivosti zaručuje, že viera klienta v dôvernosť rozhovoru medzi ním a advokátom nebude sklamaná, a to aj v prípade, ak medzi nimi nakoniec nedôjde k dohode o právnom zastupovaní.

Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa v zmysle vyššie citovaného vzťahuje výlučne iba na tie skutočnosti, ktoré sa advokát dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie a ktorých poznanie zároveň vyplýva z povahy dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

Advokát by preto ako svedok nebol oprávnený vypovedať bez oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť svojim klientom, ak by išlo o také skutočnosti, ktoré priamo so samotným výkonom advokácie síce nesúvisia, avšak klient ich advokátovi uviedol v súvislosti s výkonom advokácie práve na základe dôvery, ktorá vyplýva z právneho vzťahu medzi advokátom a klientom. Napríklad osoba dediča by si zvolila advokáta, aby ju zastupoval v dedičskom konaní, pričom bezprostredne po ukončení tohto konania sa v rámci rozhovoru klient advokátovi mimochodom prizná, že osobu poručiteľa sám zavraždil. Takéto priznanie k vražde je rovnako pokryté statusovou povinnosťou advokáta zachovávať mlčanlivosť a advokát by mohol o tejto skutočnosti vypovedať ako svedok iba v prípade, ak by ho klient oslobodil od povinnosti zachovávať mlčanlivosť. O úplne odlišnú situáciu však pôjde, ak sa klient zverí advokátovi ohľadom budúceho páchania typovo vymedzenej trestnej činnosti (k uvedenému viď ďalej v texte).

Advokát nemôže s poukazom na povinnosť zachovávať mlčanlivosť odmietnuť vypovedať ako svedok v prípade, ak ide o skutočnosti, ktoré sa nedozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, a tieto skutočnosti sa dajú obsahovo oddeliť od tých skutočností, ktoré s výkonom advokácie súvisia.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť ten záver, že advokát nie je oprávnený s odvolaním sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť odmietnuť vypovedať en bloc. V trestnej praxi sa však pomerne často stáva, že advokáti sa odvolajú na povinnosť zachovávať mlčanlivosť ešte pred tým, ako im vôbec vyšetrovateľ oznámi predmet výsluchu. Za takýchto podmienok advokát prirodzene nemôže vedieť, čo má byť predmetom výsluchu, a preto ani nemôže náležite posúdiť, či je predmet úkonu pokrytý povinnosťou advokáta zachovávať mlčanlivosť. Nemusí byť totiž vylúčené, že vyšetrovateľ plánuje advokátovi pri výsluchu položiť iba také otázky, ktoré s výkonom advokácie vôbec nesúvisia. Z uvedených dôvodov máme za to, že advokát je oprávnený v trestnom konaní ako svedok odmietnuť vypovedať až vtedy, pokiaľ je zrejmé, že predmet výsluchu obsahovo spadá pod jeho povinnosť zachovávať mlčanlivosť. To znamená, že spontánnu časť výpovede má advokát právo odmietnuť až vtedy, ak ide o skutočnosti, ktoré spadajú pod zákonnú množinu povinnosť zachovávať mlčanlivosť.

V praxi sa tiež bežne stáva, že advokát sa odvolá na povinnosť zachovávať mlčanlivosť bez toho, aby preukázal skutočnosti, ktoré túto povinnosť vo vzťahu ku konkrétnemu klientovi zakladajú. Vyššie v texte sme naznačili, že povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa nemusí nevyhnutne viazať na existenciu právnej skutočnosti koncipujúcej vzťah medzi advokátom a klientom, avšak existenciu právne významných skutočností, ktoré zakladajú povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť, je advokát povinný relevantným spôsobom objasniť.

Uvedenú situáciu možno pripodobiť situácii, keď svedok v trestnom konaní plánuje využiť svoje právo odmietnuť vypovedať s poukazom na ustanovenie § 130 ods. 2 Trestného poriadku. V takomto prípade sa v zmysle konštantnej judikatúry[1] vyžaduje, aby svedok aspoň v hrubých črtách ozrejmil súdu alebo orgánu činnému v trestnom konaní, v čom vidí dôvody, pre ktoré by si svojou výpoveďou mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Svedok v takomto prípade musí uviesť tieto dôvody tak, aby boli preskúmateľné z pohľadu naplnenia podmienok ustanovenia § 130 ods. 2 Trestného poriadku a bolo možné posúdiť, či odmietnutie svedeckej výpovede je dôvodné.

Primerane aplikujúc vyššie uvedené východiská je podľa nášho názoru advokát, ktorý sa odvoláva na povinnosť zachovávať mlčanlivosť, povinný vypočúvajúcej osobe hodnoverne preukázať skutočnosti, ktoré jeho povinnosť zachovávať mlčanlivosť zakladajú, a prípadne, ak to povaha veci umožňuje, podložiť svoje tvrdenia relevantnými písomnými podkladmi.

Pod výkon advokácie, a teda ani pod povinnosť zachovávať mlčanlivosť, nemožno však podradiť situácie, keď advokát inej osobe príležitostne poskytuje právne rady iba neformálne, napríklad na báze priateľstva. Právne rady, ktoré advokát poskytuje iba na báze vzájomného priateľstva nespadajú pod výkon advokácie v zmysle § 1 ods. 2 zákona o advokácii, nakoľko poskytovaniu takýchto rád chýbajú predovšetkým znaky sústavnosti a odplatnosti, ale aj z toho dôvodu, že tieto rady neposkytuje dotknutý advokát ako právnu službu.

Pre spresnenie je však potrebné dodať, že ak by sme na účely určenia rozsahu zákonnej povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť vychádzali len z doslovného znenia naposledy spomenutého ustanovenia, potom by pod výkon advokácie, a teda ani pod zákonnú povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť, nespadali prípady, keď advokát poskytuje právne služby pro bono (bez nároku na odplatu). Takýto záver by však nezodpovedal účelu a podstate zákona, a preto je zrejmé, že aj v takýchto prípadoch (pro bono) by išlo o poskytovanie právnej služby.

Je nevyhnutné tiež zdôrazniť, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii chráni výlučne oprávnené záujmy klienta a nie advokáta. Predmetné ustanovenie nemožno vykladať ani ako absolútne právo advokáta hovoriť so svojím klientom bez prítomnosti tretích osôb, a preto v prípadoch, ak záujmy advokáta nie sú totožné so záujmami jeho klienta, možno do tohto práva zákonným spôsobom zasiahnuť, a to aj za použitia informačno-technických prostriedkov (napr.: nález ÚS ČR zo dňa 03.01.2017 pod sp. zn. III. ÚS 2847/14).[2] To znamená, že aj do tohto právneho vzťahu, aj napriek jeho vysokej miere dôvernosti a ochrany, možno za splnenia zákonných dôvodov a podmienok zasiahnuť.

Pokiaľ je advokát sám v procesnom postavení obvineného, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 23 ods. 1 zákona o advokácii do tej miery, ktorá je nevyhnutná pre uplatnenie jeho obhajobných práv. V takýchto prípadoch nie je potrebné, aby obvinený advokát pred svojím výsluchom v procesnom postavení obvineného vyžadoval od svojho klienta oslobodenie od povinnosti zachovávať mlčanlivosť. V takejto situácii má totiž právo na obhajobu a spravodlivý proces obvineného advokáta prednosť pred zákonnou povinnosťou mlčanlivosti, čo rezultuje priamo aj z Trestného poriadku, ktorý všeobecne pri výsluchu obvineného neobsahuje žiadne zákonné limity zákazu výsluchu, ako je tomu v prípade svedka (§ 129 Trestného poriadku). Uvedené závery potvrdila aj česká judikatúra, v zmysle ktorej bolo uvedené, že „pokiaľ účinná obhajoba obvineného vyžaduje prelomenie povinnosti mlčanlivosti, potom právo obvineného na obhajobu podľa článku 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd prevažuje nad touto povinnosťou. Právo na obhajobu má prednosť pred povinnosťou mlčanlivosti, ktorá viaže obvineného.“[3]

Obvinený advokát má potom vo vyššie uvedených súvislostiach právo predkladať aj iné dôkazy (listinné dôkazy, elektronické dôkazy a pod.), na ktoré by tiež inak dopadala zákonná povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť. Na druhú stranu však advokát nemôže uvedenú situáciu zneužiť a porušiť svoju povinnosť zachovávať mlčanlivosť spôsobom, ktorý zrejme nezodpovedá snahe o uplatnenie účinnej obhajoby.

Z právneho hľadiska by bola zaujímavá použiteľnosť takéhoto výsluchu obvineného advokáta vo vzťahu k inému spoluobvinenému, v prospech ktorého povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť svedčí. V takomto prípade k prelomeniu zákonnej povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť došlo najmä z dôvodu realizovania obhajobných práv obvineného a snahy o odvrátenie ďalšieho trvania trestného stíhania či odvrátenie možného odsúdenia. Použiteľnosť takejto výpovede vo vzťahu k spoluobvinenému sa potom bude odvíjať od ich vzájomného vzťahu k im za vinu kladenej trestnej činnosti, avšak zohľadniť možno podporne aj ust. § 23 ods. 5 zákona o advokácii. Pokiaľ však poskytovanie právnych služieb slúžilo len na zakrytie trestnej činnosti alebo na jej uľahčenie a advokát a jeho klient sú spolupáchatelia tejto trestnej činnosti alebo účastníci na rovnakom skutku, nemôže sa spoluobvinený klient účinne dovolávať nepoužiteľnosti výsluchu advokáta voči jeho osobe s poukazom na povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť.

„Inštitút advokátskej mlčanlivosti nesmie byť zneužívaný k páchaniu trestnej činnosti. Tým by totiž došlo k neprípustnému a účelovému nadraďovaniu uvedenej procesnej hodnoty nad hodnoty základných práv a slobôd, ku ktorých napĺňaniu má štát pozitívnu povinnosť, ktoré sa okrem iného realizuje aj v trestnom konaní“ (citované z nálezu ÚS ČR zo dňa 05.02.2013 pod sp. zn. III. ÚS 1675/12).

Pokiaľ by však išlo o situáciu, v ktorej skutky kladené za vinu obvinenému advokátovi a jeho spoluobvinenému klientovi spolu nesúvisia a advokát by v rámci svojej procesnej obrany uvádzal aj skutočnosti svedčiace v neprospech spoluobvineného, voči ktorému má zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť, bola by táto jeho výpoveď vo vzťahu k tomuto spoluobvinenému právne nepoužiteľná (nie však nezákonná). Uskutočniť takúto výpoveď procesne použiteľnou by mohol len klient udelením súhlasu so zbavením mlčanlivosti advokáta. K uvedenému viď primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.08.2012 pod sp. zn. 2 To 1/2012.

Zaujímavou je aj problematika týkajúca sa prípadov, v ktorých by bol advokát na spáchanie trestného činu využitý ako živý nástroj. Ak má výkon advokácie z pohľadu klienta smerovať k páchaniu trestnej činnosti, nejde o výkon advokácie tak, ako ho má na mysli ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o advokácii. Za výkon advokácie možno považovať iba činnosť legálnu - dovolenú. Zneužitie advokáta zo strany klienta nie je konaním, ktoré je právom aprobovaným, a preto takéto konanie ani nepoužíva žiadnu formu právnej ochrany. Napriek naposledy uvedenému, by však bola procesná použiteľnosť výpovede advokáta ako svedka v takomto prípade, vykonaná bez jeho oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť, právne sporná, pričom takúto situáciu právny poriadok výslovne nerieši.

Závery ohľadom oprávnenia obvineného advokáta vypovedať aj bez nevyhnutnosti oslobodenia ho od zákonnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť sú podľa nášho názoru primerane aplikovateľné aj na prípady, keď je advokát zadržaný s poukazom na § 85 ods. 1 Trestného poriadku alebo prevzatý orgánom činným v trestnom konaní podľa § 85 ods. 3 Trestného poriadku (tento procesný postup má rovnaké právne účinky ako zadržanie podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku). V prípadoch, keď advokát síce ešte nie je formálne obvinený, avšak vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza, mu reálne a bezprostredne takéto riziko obvinenia hrozí, má právo uvádzať všetky skutočnosti a predkladať všetky dôkazy, ktoré sú spôsobilé na odvrátenie takejto hrozby jeho možného trestného stíhania, a to vrátane tých skutočností a dôkazov, na ktoré dopadá jeho zákonná povinnosť zachovávať mlčanlivosť. V takomto prípade (t.j. v prípade zadržania) nemožno od advokáta, s poukazom na zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť, spravodlivo požadovať, aby takéto obmedzenie svojej slobody strpel až do času, kedy mu bude vznesené obvinenie a bude môcť byť vypočutý (až) v procesnom postavení obvineného. Advokát preto podľa nášho názoru môže na svoju obranu uvádzať všetky skutočnosti a predkladať všetky dôkazy vrátane tých, ku ktorým sa viaže jeho zákonná povinnosť zachovávať mlčanlivosť, už v čase jeho výsluchu v procesnom postavení zadržaného-podozrivého, ak je to účelné pre odvrátenie jeho trestného stíhania (ktoré môže byť aj väzobné) alebo pre odvrátenie ďalšieho trvania jeho zadržania.

Vo vyššie naznačených súvislostiach je však oveľa spornejšou otázka, či by bol advokát bez prechádzajúceho zbavenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť, oprávnený vypovedať o skutočnostiach, na ktoré sa táto povinnosť mlčanlivosti vzťahuje, ak by bol predvolaný na výsluch v procesnom postavení osoby, voči ktorej trestné oznámenie smeruje (§ 196 ods. 2 Trestného poriadku[4]). V takomto prípade advokátovi zväčša nehrozí zásah do jeho práv bezprostredne, resp. riziko jeho možného trestného stíhania je stále pomerne vzdialené. V praxi nemožno tiež vylúčiť situácie, že trestné oznámenie môže byť voči advokátovi podané zo strany tretej osoby účelovo, práve v úmysle dozvedieť sa skutočnosti, ktoré spadajú pod povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť. Ak by sme akceptovali záver, že pri výsluchoch realizovaných postupom podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku nie je advokát povinný zachovávať svoju mlčanlivosť, bola by tým ochrana poskytovaná ustanovením § 23 ods. 1 zákona o advokácii iba formálna, bez materiálneho obsahu, nakoľko by pre jej prelomenie mohlo postačovať, len podanie trestného oznámenia. V takýchto procesných situáciách je preto dôvodný záver, že povinnosť advokáta v zmysle ust. § 23 ods. 1 zákona o advokácii nie je narušená a naďalej trvá. Rovnako tak tomu bude i v prípadoch, pokiaľ má advokát vypovedať ako svedok v trestnom konaní po začatí trestného stíhania.

Ďalšie výnimky zo zákazu povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť vyplývajú z ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku[5], v zmysle ktorého sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má povinnosť prekaziť. Rovnako z ust. § 23 ods. 9 zákona o advokácii vyplýva, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Ak sa teda advokát v rámci výkonu advokácie hodnoverným spôsobom dozvie, že jeho klient alebo iná osoba pripravuje alebo pácha zločin, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie, je povinný takýto trestný čin prekaziť.[6]

V zmysle vyššie uvedeného možno konštatovať, že právo na ochranu spoločnosti pred páchaním typovo najzávažnejších trestných činov je nadradené právu na zachovanie dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že súčasťou výkonu advokácie nie je páchanie trestnej činnosti (k tomu pozri aj R 53/2013 a R 21/2015).

Na druhú stranu, ochrana, ktorá sa poskytuje dôvernému vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, je projekciou zásady, že odhaľovať trestnú činnosť nemožno za každú cenu. Zákonodarca preto advokátovi neprikazuje „odhaľovať“ tie trestné činy, ktoré sa už stali (trestné činy minulé), ale iba tie (aj to nie všetky), ktoré sa ešte len majú stať, prípadne ich páchanie stále trvá.

Napríklad advokát, ktorý obhajuje klienta obžalovaného z vraždy, sa v rámci výkonu advokácie (obhajoby) dozvie, že jeho klient pripravuje vraždu sudcu, ktorý túto obžalobu prejednáva. V takomto prípade sa na oznámenie (prekazenie) prípravy úkladnej vraždy nevzťahuje povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť.

Predmetná povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje ani na prípady, keď páchanie trestného činu spádujúceho pod katalóg trestných činov podľa § 341 ods. 1 Trestného zákona stále trvá. Napríklad klient, ktorý je podozrivý, že pozbavil slobody iného, navštívi advokáta za tým účelom, aby ho ako podozrivého zastupoval vo veci podozrenia zo spáchania zločinu pozbavenia osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona, pričom páchanie tohto trestného činu stále trvá (t. j. došlo k dokonaniu trestného činu, no nie k jeho ukončeniu). Ustanovenie § 341 ods. 1 Trestného poriadku sa nepochybne vzťahuje aj na neukončenú trestnú činnosť, čo vyplýva z gramatickej formulácie: „..iný pripravuje alebo pácha zločin...“. Nedokončený trestný čin môže byť nielen trestný čin trváci (§ 122 ods. 12 Trestného zákona), ale aj trestný čin páchaný ako pokračovací (§ 122 ods. 10 Trestného zákona).

Nie však v každom prípade, v ktorom má advokát povinnosť prekaziť trestný čin, má zároveň aj povinnosť o takomto trestnom čine vypovedať. Pokiaľ ide o prekazenie trestného činu, o ktorom sa advokát dozvedel v súvislosti s výkonom obhajoby nemôže advokát o takomto trestnom čine s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku procesne ako svedok vypovedať.[7] Totiž, prekazenie trestnej činnosti jej oznámením nie je z právneho hľadiska to isté, ako o tejto trestnej činnosti podať svedeckú výpoveď. Ustanovenie § 36 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku sa uplatní bez ohľadu na to, či advokát prevzal obhajobu klienta ešte predtým, než došlo k vzneseniu obvinenia, a uplatní sa aj v prípade, ak sa advokát o trestnom čine, ktorý je povinný prekaziť, dozvedel v súvislosti s obhajobou klienta v inej trestnej veci.

Pokiaľ sa však advokát o trestnom čine spadajúcom do katalógu ustanovenia § 341 ods. 1 Trestného zákona síce dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, avšak nie v súvislosti s výkonom obhajoby, potom sa v plnej miere uplatní výnimka inkorporovaná do ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku a advokát je nielen povinný za podmienok daných ustanoveniami § 341 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trestný čin prekaziť, ale je povinný o trestnom čine aj procesným spôsobom ako svedok vypovedať (podať svedeckú výpoveď) bez nutnosti oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť.

Advokát bude povinný aj bez oslobodenia od povinnosti zachovávať mlčanlivosť vypovedať ako svedok aj v prípade, ak takýto trestný čin neoznámil (neprekazil) z dôvodov podľa § 341 ods. 2 Trestného zákona.[8] Citované ustanovenie totiž nie je koncipované ako okolnosť, kedy nie je daná povinnosť prekaziť trestný čin, ale iba ako okolnosť, ktorá vylučuje trestnú zodpovednosť za trestný čin neprekazenia trestného činu podľa § 341 Trestného zákona. Teda aj za podmienok daných ustanovením § 341 ods. 2 Trestného zákona je každý povinný prekaziť trestný čin, avšak pokiaľ tak neurobí, nemôže byť za také (ne)konanie trestnoprávne postihnutý.

Primerane preto platí, že pokiaľ advokát neprekazil spáchanie trestného činu v zmysle § 341 ods. 1 Trestného zákona pre absenciu okolností vylučujúcich protiprávnosť podľa odseku 2 k citovanému ustanoveniu, rovnako nie je oprávnený sa pri svojom výsluchu v postavení svedka odvolávať na svoju povinnosť zachovávať mlčanlivosť (§ 129 ods. 3 Trestného poriadku), avšak je oprávnený (nie však povinný) odmietnuť vypovedať z dôvodu, že by si mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania (§ 130 ods. 2 Trestného poriadku) práve za naposledy spomenutý trestný čin.

V závere príspevku je dôvodné pozornosť upriamiť ešte na ustanovenie § 23 ods. 3 zákona o advokácii[9], ktoré je svojím obsahom spôsobilé prelomiť vôľu klienta o zbavení svojho advokáta povinnosti mlčanlivosti. To znamená, že je na právnej úvahe (úsudku) advokáta, ktorý aj po oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svojim klientom, môže prijať záver, že pozbavenie tejto povinnosti je v neprospech jeho klienta, a preto i naďalej trvá zákonná povinnosť mlčanlivosti. Problematická môže byť potom otázka vyplývajúca z právnej úpravy, keďže ust. § 129 ods. 2 Trestného poriadku[10]oprávnenie advokáta v zmysle § 23 ods. 3 zákona o advokácii nezohľadňuje, a preto je diskutabilné, či zákaz výsluchu advokáta ako svedka z dôvodu povinnosti mlčanlivosti, tráva aj potom, čo bol tejto povinnosti svojim klientom zbavený. Vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 23 ods. 3 zákona o advokácii, je koncipované ako povinnosť advokáta, je potom dôvodné prijať ten právny záver, že v prípade existencie takéhoto stavu (zbavenie mlčanlivosti je v neprospech klienta), nemôže byť advokát vypočúvaný ako svedok v trestnom konaní ani potom, čo bol povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený, nakoľko zákonná povinnosť mlčanlivosti stále trvá a existuje. Uvedený záver v konečnom dôsledku potvrdila aj súdna prax (R 21/2015). Hoci je, ako bolo uvedené vyššie, naposledy uvedené ustanovenie zákona o advokácii koncipované ako povinnosť advokáta, nemalo by byť v praxi zo strany advokátov aplikované paušálne, najmä v situáciách, kedy by bol tento úsudok advokáta svojvoľný a predovšetkým celkom zjavne v rozpore so záujmom jeho klienta.

Záver

Záverom možno len opätovne pripomenúť a zdôrazniť, že aj keď povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť je nepochybne významnou právnou hodnotou, ktorá dosahuje ústavný rozmer, ide však v každom jednom prípade o právo, ktoré svedči v prospech klientov advokáta a nikdy nie výlučne v prospech samotného advokáta. Z tejto základnej premisy je potom potrebné odvodzovať aj limity tejto zákonnej povinnosti vrátane možnosti štátu v odôvodnených prípadov do tohto práva v súlade so zákonom zasiahnuť.

JUDr. Ondrej Repa, PhD.
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR

JUDr. Ing. Timotej Baďo
prokurátor Okresnej prokuratúry v Skalici
externý doktorand Právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave


[1] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.02.2008 pod sp. zn. 1 Tošs 9/2008.

[2] K uvedenému pozri aj rozsudok ESĽP vo veci Versini-Campinchi p. Francúzsku zo dňa 16.06.2016, sťažnosť č. 49176/11.

[3] Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.10.2020 pod sp. zn. II. ÚS 4071/2019.

[4] Podľa § 196 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin.

[5] Podľa § 129 ods. 3 Trestného poriadku zákaz výsluchu podľa odseku 2 sa nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť prekaziť podľa Trestného zákona.

[6] Podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný pripravuje alebo pácha zločin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti a spáchanie alebo dokončenie takého zločinu alebo trestného činu neprekazí osobne alebo prostredníctvom inej spôsobilej osoby, alebo príslušného orgánu, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

[7] Podľa § 36 ods. 3 Trestného poriadku obhajcom nemôže byť advokát, ktorý už bol pribratý ako znalec, tlmočník alebo prekladateľ alebo ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku. Obhajca nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone obhajoby.

[8] Podľa § 345 ods. 2 Trestného zákona kto spácha čin uvedený v odseku 1, nie je trestný, ak nemohol zločin prekaziť bez značných ťažkostí alebo bez toho, že by seba alebo blízku osobu uviedol do nebezpečenstva smrti, ťažkej ujmy na zdraví, inej závažnej ujmy alebo trestného stíhania. Uvedenie blízkej osoby do nebezpečenstva trestného stíhania však nezbavuje páchateľa trestnosti, ak sa týka neprekazenia zločinu, za ktorý tento zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie.

[9] Advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť aj v prípade, ak ho klient alebo všetci jeho právni nástupcovia pozbavia tejto povinnosti, ak usúdi, že pozbavenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť je v neprospech klienta.

[10] Svedok nesmie byť vypočúvaný ani vtedy, keby svojou výpoveďou porušil zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti okrem prípadu, že by bol od tejto povinnosti oslobodený príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme má túto povinnosť.

Mohlo by vás zaujímať

K použiteľnosti súkromných nahrávok ako dôkazu v trestnom konaní

3.9.2021

Povinnosť mlčanlivosti svedka v trestnom konaní

12.5.2021

Právna úprava náhrady škody vzniknutej v dôsledku trestného stíhania v Slovenskej republike a vo vybranom členskom štáte EÚ - Rakúskej republike

22.4.2021

Povinnosť zápisu štatutárnych zástupcov športových klubov a zväzov do registra mimovládnych neziskových organizácií na MV SR

19.10.2019

Povinne zverejňované zmluvy UčPS

25.3.2020

Povinne zverejňované údaje UčPS

23.10.2019

KONTROLÓR ŠPORTOVÝCH ORGANIZÁCII

12.4.2020

Prezident SR podpísal zákon o puncovníctve

19.10.2019

Povinné zverejňovanie súdnych rozhodnutí v praxi

19.10.2019