Týmto postom chcem na konkrétnom príklade ukázať jedinečnosť a citlivosť športovej oblasti, a taktiež skutočnosť, že dokonca i také právne „systémy“ ako je Európske právo plynúce zo zakladajúcich zmlúv v aktuálnom „Lisabonskom“ znení sa dokážu pred oblasťou športu skloniť a uznať jeho špecifickosť.Na začiatok opis subjektov, ktorý sa v tomto prípade stali hlavnými aktérmi sporu o „pravdu a nadvládu“. V prvom rade to bola firma ENIC, ktorá toho času vlastnila podiely v šiestich futbalových kluboch. Týmito klubmi boli Glasgow Rangers FC v Škótsku (25,1%), FC Bazilej vo Švajčiarsku (50%), Cultural Leonesa v Taliansku (99,9%), Slavia Praha v Českej republike (96,7%), AEK Atény, Grécko (47%) a Tottenham Hotspur v Anglicku (29.9%)[1]. Druhým aktérom je UEFA (Union of European Football Associations - Únia európskych futbalových asociácií), ktorá sa v súčasnosti skladá z 53 národných futbalových asociácií[2]. UEFA je administratívny a kontrolný orgán pre európsky futbal, futsal a plážový futbal a bola založená 15. júna 1954 v Bazileji vo Švajčiarsku po rokovaní medzi francúzskou, talianskou a belgickou futbalovou asociáciou[3].
Poďme k meritu veci. UEFA prirodzene upravuje súťaže, ktorých je organizátorom vydávaním ich pravidiel, zásad, príkazov či zákazov, ktoré sa prirodzene netýkajú iba výkonu športovej činnosti. Ako jedno z mnohých pravidiel upravujúcich oblasť európskeho futbalu UEFA zaviedla tzv. zákaz „multiple ownership“ klubov pôsobiacich v súťažiach pod jej patronátom. Toto pravidlo, ktoré bolo prijaté výkonným výborom UEFA v roku 1998 hovorí, že žiadne dva kluby účastné v ktorejkoľvek súťaži UEFA, nemôžu byť priamo alebo nepriamo kontrolované tým istým subjektom alebo riadené tou istou osobou. Prirodzene, každý „športovo znalý fanúšik“ pochopí ratio tohto pravidla, no nie tak zrejmé sa toto pravidlo či zákaz bude javiť športovo nevedomej osobe. Pre vysvetlenie si otvorene povedzme, že vlastník, ktorý v určitej súťaži vlastní majoritné podiely dvoch a viacerých klubov, je viac ako schopný ovplyvňovať zápasenie v tejto súťaži v podobe chcených či nechcených výsledkov futbalových zápasov. Týmto je vlastne do úzadia zatláčaná, dokonca aj Bielou knihou o športe spominaná nevyhnutná potreba ochrany neistoty ohľadne výsledkov športových zápasov či zápolení s prepojením na legitímne očakávania fanúšikov, že šport je hra "fair-play". Motív spomenutého ovplyvňovania výsledkov zápasov majoritným vlastníkom viacerých športových klubov je viac ako zjavný a netreba ho na tomto mieste podrobnejšie rozoberať. To, že horšie postavený klub zahrá (s konkurenčným klubom) v prospech lepšie postaveného s cieľom, aby aspoň jeden z týchto klubov získal podstatu – majstrovský titul – je aj bez existencie tohto pravidla jasný[4].
Keďže je UEFA organizáciou s teritoriálne vymedzenou pôsobnosťou, jej „tvorba pravidiel futbalu“ prirodzene nemôže byť v rozpore s európskym právom[5]. Vzhľadom na uvedené je jasné, že pravidlá podobné zákazu multiple owvnership sa veľakrát dostávajú do kolízie s európskym právom (v tomto prípade prichádzajú do úvahy SPOLOČNÉ PRAVIDLÁ PRE HOSPODÁRSKU SÚŤAŽ, ZDAŇOVANIE A APROXIMÁCIU PRÁVA, hlava VII ZoFEÚ[6]). Dôkazom týchto treníc boli aj známe spory medzi UEFA a Európskou komisiou, ktoré sa týkali rôznych oblastí (vysielacie práva, prípad Bosman - voľného pohybu pracovných síl - ktoré boli impulzom ku korekcii pravidiel)“futbalu“ stanovených samotnou Uefou.
No vráťme sa k spomenutému meritu veci. Hore spomenutá firma podala podnet na Európsku komisiu, či multiple ownership pravidlo nie je v rozpore so zakladajúcimi zmluvami (terajší článok 102 ZoFEÚ). Dôvodom jej podania sťažnosti bolo to, že ak by sa niektoré z klubov ktoré vlastnila po účinnosti tohto pravidla, stretli v niektorej zo súťaží organizovanými organizáciou UEFA (pohár UEFA, Champions League), bolo by práve toto viacnásobné vlastníctvo prekážkou ich pôsobenia a v týchto súťažiach by mohol pôsobiť iba jeden z týchto klubov. Firma v spomenutej sťažnosti dôvodila, že toto pravidlo narušuje hospodársku súťaž, obmedzuje, zabraňuje a predchádza investovaniu súkromného kapitálu do futbalových klubov.
Následne Európska komisia začala toho času vyšetrovanie v tejto veci. Preskúmala súlad tohto pravidla s ustanoveniami Zmluvy, ktorých by sa tento zákaz mohol týkať, prípadne, s ktorými by mohlo byť v rozpore. Vtedajšia komisárka pre hospodársku súťaž Maria Monti zhodnotila výsledky vyšetrovania nasledovne :
„Hlavným účelom tohto pravidla je chrániť integritu súťaže, povedané inými slovami, vyhnúť sa situáciám, kedy vlastník dvoch alebo viacerých športových klubov zúčastňujúcich sa súťaže by mohol byť v pokušení zariaďovať zápasy“. Aj napriek argumentom, že toto opatrenie môže v konečnom dôsledku ovplyvňovať hospodársku súťaž, Komisia mala zato, žetoto opatrenie môže byť odôvodnené potrebou garancie integrity a nezávislosti súťaže, ktorej je samotná UEFA garantom.
V odôvodnení rozhodnutia sa nachádzalo aj tvrdenie, ktoré v skutku hovorilo nasledovné : „Je úlohou športových organizácií organizovať a propagovať svoje konkrétne športy, najmä pokiaľ ide o športové pravidlá, ako napríklad počet hráčov, ktoré hrajú v konkrétnom futbalovom tíme, veľkosť hracích plôch či kapacita štadiónov. Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že ekonomickým aspektom samotného športu sú subjekty, ktoré sú predmetom práva EÚ, ale druhým dychom Súdny dvor vždy dodával, že osobitné charakteristiky tohto športového sektora sa musia brať na zreteľ a do úvahy pri uplatňovaní pravidiel zmluvy. V prípade samotného multiple ownership pravidla Komisia zistila, že jeho cieľom nebolo narušiť pravidlá hospodárskej súťaže, ale práve naopak, garantovať integritu súťaží, ktoré organizuje. 25.6 2002 Komisia zamietla túto sťažnosť[7].
Reakcia konkrétnych „viacnásobných“ majiteľov klubov práve na toto pravidlo je nanajvýš úsmevná. Na každú chorobu existuje liek čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Vlastník viacerých klubov tento zákaz obíde jednoduchou zmenou vlastníctva v prospech tretej osoby – priateľa či známeho, pričom rozhodujúce slovo v klube ostane vlastníkovi pôvodnému. Prax ukázala prípadný ďalší spôsob - tento vlastnícky podiel prevedie na dcérsku spoločnosť svojej materskej spoločnosti, a zákaz multiple ownership zahodil za hlavu. Reakcie praxe však nemôžu byť hlavným bodom a negáciou akejkoľvek snahy o udržanie čistoty športového odvetvia a akákoľvek snaha o zabránenie manipulácií je veľkým posunom vpred a nesmierne potrebnou súčasťou činnosti orgánov, ktoré športové odvetvie akéhokoľvek druhu riadia či zabezpečujú. Dôkazom o opodstatnenosti tohto zákazu je aj snaha organizácií ostatných športov na ustanovení zákazu tohto typu[8].
Je zaujímavé sledovať, ako fenomén nazývaný šport dokáže ovplyvňovať reálny svet.
Dôkazom bolo aj samotné Slovensko, kedy sme sa na vlastnej koži presvedčili ako tento fenomén vo forme Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji 2011 v Bratislave a Košiciach deformoval dovtedy zabehaný každodenný ruch týchto miest. Toto podujatie ovplyvnilo fungovanie mestskej hromadnej dopravy, mimomestských spojov, zvýšené počty policajných a bezpečnostných zložiek, dianie v centrách a mnoho iného, čo si veľa z nás ani neuvedomilo.
Akýmsi vrcholom v tomto smere je komunistická Čína, ktorá je známa tým, že kvôli zabezpečeniu bezpečnosti a plynulosti takýchto podujatí dokonca legislatívny orgán prijíma zákony, ktoré majú úlohu tieto skutočnosti pod hrozbou vynútenia štátnou mocou zabezpečiť. Tento stav je prirodzene ovplyvňovaný tamojším režimom, no je akousi ukážkou, že šport je fenomén, ktorý má svoje miesto, a aj právo v podobe zmlúv zakladajúcich niekdajšie Európske spoločenstvo, dnešnú Európsku úniu sa pred jeho vlastnosťami dokáže skloniť a vyjadriť mu jeho nadradenosť.
V duchu citátu Georgea Bernardna Shawa, ktorý sa nechal počuť, že celý život chodil na pohreby - športovcov, ukončím tento krátky príspevok nádejou a vierou, že športovci nikdy nevymrú a my budeme môcť sledovať, ako tento fenomén ovplyvňuje nejeden právny systém, poriadok či doktrínu.
