PRAVÁ VERZUS NEPRAVÁ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB

COMPARISON OF TWO MODELS OF CRIMINAL LIABILITY OF LEGAL ENTITIES

JUDR. ET. MGR. JOZEF MEDELSKÝ
DOKTORAND

MGR. ET. MGR. ZUZANA MEDELSKÁ TKÁČOVÁ
DOKTORANDKA

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
trestná zodpovednosť právnických osôb, individuálna zodpovednosť, kolektívna zodpovednosť, modely zodpovednosti právnických osôb, slovenská právna úprava, česká právna úprava, sankcie, zhabanie peňažnej čiastky, zhabanie majetku.

KEY WORDS:
criminal liability of legal entities, individual responsibility, collective responsibility, models of liability of legal entities, Slovak law regulation, Czech legal regulation, sanction, confiscation of money, confiscation of property.

ABSTRAKT
Trestná zodpovednosť právnických osôb má byť efektívnym prostriedkom v boji proti narastajúcej ekonomickej kriminalite. Slovenská republika prijala model nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb s dvoma kvázitrestnoprávnymi sankciami ochranným opatrením zhabania peňažnej čiastky a ochranným opatrením zhabania majetku.

ABSTRACT
Criminal liability of legal entities should by an effective instrument in combat against the growing economic criminality. Slovak republic has adopted one of models of criminal liability of legal persons, which contains two quasisanctions. In case of Slovak regulation these are protective measures of confiscation of money and confiscation of property.

Trestná zodpovednosť právnických osôb je inštitútom, ktorý zavádza do právnych poriadkov možnosť postihovať protiprávne konanie páchané právnickými osobami. Rozporuplnosť tohto inštitútu je možné pozorovať z viacerých aspektov.

Tým prvým, a zároveň aj najzávažnejším aspektom, je rozpor medzi individuálnou a kolektívnou zodpovednosťou. Právna teória nenašla doposiaľ jednoznačnú odpoveď, či je právnická osoba spôsobilá byť subjektom trestného činu, teda či má právnická osoba rovnaké právne postavenie ako fyzická osoba, ktorá podľa slovenského Trestného zákona je páchateľom trestného činu ako jediná možná osoba.

Druhým aspektom ktorý predstavuje rozporuplnosť tohto inštitútu je fakt, aký model trestnej zodpovednosti právnických osôb by mal byť ten správny. V tomto aspekte sa už našiel spoločný konsenzus o potrebe efektívneho postihovania protiprávnej činnosti právnických osôb. Problematickým však ostáva výber z možností, ktoré právna teória ponúka. V zásade pre kontinentálny typ právnej kultúry platí rozdelenie zodpovednosti právnických osôb do troch hlavných modelov:

Uvedené tri modely zodpovednosti právnických osôb sa od seba navzájom odlišujú. Odlišnosť je predovšetkým v ponímaní celej problematiky. Prvé dva modely sú súčasťou úpravy, ktorá je obsiahnutá v trestnom práve, kým tretia možnosť je náplňou správneho práva.

Odlišnosť je zrejmá, a tu sa dostávame k tretiemu aspektu rozporuplnosti tohto inštitútu, v existujúcom sankčnom aparáte. V každom prípade, existencia niektorého z modelov zodpovednosti právnických osôb by mala zodpovedať politickej vôli efektívne postihovať protiprávne konanie právnických osôb. Uvedené možnosti postihovania právnických osôb za ich protiprávnu činnosť umožňujú odlišné spôsoby sankcionovania. V prípade pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb sú právnické osoby sankcionované prostredníctvom trestov v trestnoprávnom zmysle. Pri nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb je sankcionovanie zverené kvázitrestnoprávnym sankciám (napr. ochranné opatrenia v prípade slovenskej právnej úpravy alebo „cosequencias accesorias – vedľajšie dôsledky“ v španielskej právnej úprave^[5]). Nie je teda možné hovoriť o trestoch, tak ako v prípade pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Napokon tretí model, ktorý nie je súčasťou úpravy trestného práva, preferuje sankcionovanie právnických osôb prostredníctvom administratívnoprávnych sankcií^[6]. Akýkoľvek spôsob sankcionovania protiprávnej činnosti právnických osôb by mal predstavovať efektívny sankčný aparát, ktorý bude vedieť zaručiť zníženie kriminality páchanej zo strany právnických osôb.

INDIVIDUÁLNA VERZUS KOLEKTÍVNA ZODPOVEDNOSŤ

Jedným z najpodstatnejších dôvodov, prečo bola problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb tak dlho prijímaná do slovenského právneho poriadku, bol práve rozkol medzi individuálnou a kolektívnou zodpovednosťou za zavinenie. Na začiatku už bolo načrtnuté, že slovenské trestné právo neponúka možnosť kolektívnej formy zavinenia. Tak ako je uvedené v § 19 ods. 2 Trestného zákona „Páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba.“ Pre značnú časť teoretikov, uvedená definícia nezastáva jednoznačný názor, že páchateľom trestného činu je výlučné fyzická osoba. Preferujú preto, aby bolo do textu zákona doplnené slovo „iba“, a vyhlo by sa tak všetkým špekuláciám o možnostiach existencie kolektívnej zodpovednosti.

Druhá časť teoretikov vidí v danom ustanovení existujúcu možnosť zavedenia aj kolektívnej zodpovednosti. Obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu je zavinenie. „Ide o komponent, ktorý podmieňuje trestnú zodpovednosť. Slovenské trestné právo uplatňuje princíp zodpovednosti za zavinenie. Platí zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu, nejde teda o trestnú zodpovednosť. Zavinením je zároveň vyjadrená individuálna trestná zodpovednosť, keďže každý zodpovedná zásadne iba za to, čo svojím konaním zavinil.“^[7]

Zavinenie je pojmom, ktorý je možné definovať ako vnútorný psychický vzťah páchateľ k objektívnym znakom trestného činu, ku ktorým zaraďujeme konanie, následok a nexus causalis (príčinný vzťah). Pre množstvo teoretikov je teda existencia trestnej zodpovednosti právnických osôb v slovenskom právnom poriadku vylúčená a nie je prípustná, nakoľko zavinenie predstavuje psychický vzťah páchateľa k objektívnym znakom trestného činu a právnická osoba, ako „umelá“ osoba vytvorená zákonom alebo na základe zákona nedisponuje vôľovou zložkou^[8]. Je teda vylúčená deliktuálna spôsobilosť právnickej osoby.

Druhým závažným dôvodom prečo je trestná zodpovednosť právnických osôb odmietaná je aj zásada personality trestu. V súlade s touto zásadou, trest by mal postihnúť výlučne len osobu, teda páchateľa trestného činu, ktorý bol právoplatné odsúdený za konkrétny trestný čin. Existuje totiž obava, že ak by bol, v prípade existencie trestnej zodpovednosti právnických osôb v slovenskom právnom poriadku, právnickej osobe, za jej protiprávne konanie uložený trest, dôsledky jeho výkonu by mali faktický dopad na iné osoby, napríklad na zamestnancov právnickej osoby. Bola by tak zjavne porušená zásada personality trestu.

Slovenská republika zaviedla nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, čim sa vyhla prelomeniu zásady individuálnej zodpovednosti za zavinenie. Existujú však názory, že aj Slovenská republika tak, ako množstvo európskych krajín by mala prelomiť túto zásadu a zaviesť tak kolektívnu zodpovednosť za zavinenie.

NEPRAVÁ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB

Trestná zodpovednosť právnických osôb bola v podmienkach Slovenskej republiky prijímaná dlhých šesť rokov. Počiatočné návrhy zavádzali pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb.

Konkrétne prvý návrh z roku 2004 presadzoval prijatie pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb, navrhovalo sa teda vytvorenie kolektívnej zodpovednosti, kde by právnická osoba mohla byť páchateľom trestného činu, okrem prípadu, ak by páchateľom bol špeciálny, resp. konkrétny subjekt. V takomto prípade by bola možnosť právnickej osoby stať sa páchateľom absolútne vylúčená, nakoľko by nedisponovala požadovanou spôsobilosťou, postavením alebo vlastnosťou. Návrh však nebol prijatý najmä z dôvodu rozporu medzi individuálnou a kolektívnou zodpovednosťou, ako aj z dôvodu zásady personality trestu.

V roku 2005 bol predstavený nový návrh, ktorý sa od predošlého rozlišoval len zúžením rozsahu kriminality. Právnická osoba sa, oproti predošlému návrhu, mohla dopustiť menšieho okruhu trestných činov. Ani tento návrh však nebol prijatý.

V roku 2006 boli predstavené dva návrhy, ktoré boli identické. Opäť sa navrhovalo zaviesť právu trestnú zodpovednosť právnických osôb. Návrh však nenašiel dostatočnú podporu, aby prešiel úspešne celým legislatívnym procesom.

Rok 2008 priniesol podstatnú zmenu. Po prvý krát bola v návrhu presadená nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb, ktorá nezavádzala kolektívnu zodpovednosť. Navrhovaná právna úprava preferovala cestu sankcionovania právnických osôb v konaní vedenom proti fyzickej osobe, ktorá musela byť k právnickej osobe v určitom vzťahu. Sankčný aparát bol pozmenený. Oproti ostatným návrhom, kde bolo právnickej osobe možné uložiť vymedzené druhy trestov, v návrhu z roku 2008 sa navrhovalo uložiť ako právny následok protiprávnej činnosti ochranné opatrenie, konkrétne:

Návrh však nebol prijatý a teda k zavedeniu nepravej trestnej zodpovednosti do slovenského právneho poriadku nedošlo.

V roku 2010 bol predstavený návrh, ktorý vyústil v prijatie zákona č. 224/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený zákon z veľkej časti kopíroval predošlý návrh z roku 2008. Bola teda zavedená nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb, riešenie ktorým sa nezavádzala kolektívna zodpovednosť, a ktorým sa zavádzal sankčný aparát v podobe kvázitrestnoprávnych sankcií (ochranných opatrení) zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku.

Ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku vykazuje niekoľko spoločných ako aj odlišných znakov:

Zhabanie peňažnej čiastky je fakultatívnym ochranným opatrením, súd ho teda môže ale nemusí uložiť. Zhabanie majetku je naopak obligatórnym ochranným opatrením. Oba právne následky – ochranné opatrenia, môžu byť uložené ak došlo k spáchaniu trestného činu, hoc v štádiu pokusu alebo účasti na trestnom čine v súvislosti s výkonom:

Rozdielom je, že v prípade ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky sa môže v zásade právnická osoba dopustiť akéhokoľvek trestného činu. V druhom prípade, teda pri ochrannom opatrení zhabania majetku, musí dôjsť k spáchaniu trestného činu, pokusu alebo účasti na niektorom z taxatívne vymenovaných trestných činoch uvedených v § 58 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona, v ktorého dôsledku právnická osoba získala majetok, resp. jeho časť alebo mala určitý príjem z tejto trestnej činnosti.

Spoločným znakom oboch ochranných opatrení je, že nemôžu byť uložené ak sa jedná o orgány, ktoré požívajú konkurznú imunitu. Zákon sa teda nevzťahuje na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát. Tento zákon sa nevzťahuje ani na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je Národná banka Slovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií.“ (viď § 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii). Ochranné opatrenie zároveň nemôže postihnúť majetok Slovenskej republiky alebo Európskej únie ako aj orgán cudzieho štátu alebo medzinárodnej organizácie verejného práva.

Ďalším spoločným znakom oboch ochranných opatrení je možnosť právneho nástupníctva. Teda v prípade, ak by došlo k zmareniu výkonu tým, že by došlo k zlúčeniu, splynutiu alebo rozdeleniu ochranného opatrenia, počíta sa z prechodom výkonu ochranného opatrenia na právneho nástupcu.

Odlišným znakom je teda, ako zo samotného názvu vyplýva, postih, ktorý má právnickej osobe spôsobiť ujmu. V prípade ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky sa jedná o zhabanie čiastky, ktorá je vymedzená dolnou ako aj hornou hranicou. Konkrétne môže byť zhabaná peňažná čiastka v rozmedzí od 800 do 1 660 00 eur. Pokiaľ ide o výkon tohto ochranného opatrenia, dotknutá fyzická osoba by mala reagovať na uloženie dobrovoľným uhradením v lehote nie dlhšej ako 30 dní. Po uplynutí sa prikročí k výkonu uloženého ochranného opatrenia.

V prípade ochranného opatrenia zhabania majetku, kde ochranné opatrenie postihuje majetok dotknutej právnickej osoby zákonodarca pred samotným výkonom ochranného opatrenia uprednostnil uspokojenie pohľadávok veriteľov. Následkom uloženia ochranného opatrenia je teda vyhlásenie konkurzu na majetok právnickej osoby^[9]. Až po ukončení konkurzu sa zo zvyšného majetku vykoná ochranné opatrenie zhabania majetku.

Ďalším zo spoločných znakov je, že tak zhabaná peňažná čiastka, ako aj zhabaný majetok, sa stávajú majetkom štátu okrem prípadu, ak by medzinárodná zmluva ratifikovaná a vyhlásená v Zbierke zákonov určovala že peňažná čiastka, či majetok, pripadajú inému štátu.

Niektoré z uvedených spoločných a odlišných znakov slovenskej právnej úpravy predstavili stručnú charakteristiku nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Prvoradým cieľom existujúcej úpravy, teda prečo bola prijatá táto úprava, bolo dodržiavanie medzinárodných záväzkov. Slovenská republika ako plnohodnotný člen niektorých medzinárodných organizácií a predovšetkým ako plnohodnotný člen Európskej únie musela uvedenú úpravu prijať čo vyplývalo z veľkého množstva dokumentov, ktoré sú pre Slovenskú republiku právne záväzné. Cieľom bolo teda naplnenie si medzinárodných záväzkov, do ktorého bola zahrnutá aj potreba zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb, z dôvodu uznávania cudzích rozhodnutí.

PRAVÁ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB

Ako príklad pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb nám poslúži prednedávnom schválená česká právna úprava. Aj v Českej republike bolo prijatie úpravy pomerne zdĺhavé a zložité z podobných dôvodov ako tomu bolo v Slovenskej republike. Česká republika napokon zákonom č. 418/2011 Zb. o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim zaviedla do právneho poriadku pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb. Koncepcia pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb je súčasťou osobitného právneho predpisu. V rámci svojich ustanovení vymedzuje tak hmotnoprávnu ako aj procesnoprávnu úpravu. Vymedzuje základné pojmy, vrátane predmetu úpravy, miestnej pôsobnosti, imunity niektorých právnických osôb, rozsah kriminalizácie, účinnú ľútosť, premlčanie, sankcie, procesné inštitúty ako predvolanie a predvedenie, výsluch a záverečnú reč, výkon trestov a podobne. V schválenom predpise je teda komplexne upravená problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb.

Podľa českej právnej úpravy sa právnická osoba dopustí trestného činu, ak dôjde k spáchaniu trestného činu v jej mene, alebo v jej záujme, alebo v rámci jej činností, ak konal

Právnická osoba je teda zodpovedná, ak jej je možné pripočítať spáchanie trestného činu:

Zákon taktiež pripúšťa možnosť postihovania právnických osôb ak by sa nepodarilo zistiť páchateľa – fyzickú osobu trestného činu.

Rozsah kriminalizácie právnických osôb v prijatom zákone je stanovený v § 7. Jedná sa o demonštratívny výpočet trestných činov za ktoré môže byť právnická osoba zodpovedná, ak budú naplnené vyššie uvedené podmienky. Ako príklad je možné uviesť trestný čin obchodovania s ľuďmi, vydieranie, sexuálny nátlak, pohlavné zneužitie, ohrozovanie výchovy dieťaťa, falšovanie a pozmeňovanie peňazí, neoprávnené vypúšťanie znečisťujúcich látok, prijímanie úplatku, neoprávnene zamestnávanie cudzincov, podnecovanie k trestnému činu, a podobne.

Za uvedené trestné činy umožňuje česká právna úprava uložiť tak tresty ako aj ochranné opatrenia. V niektorých prípadoch je možné uložiť tresty a ochranné opatrenia popri sebe alebo samostatne, prípadné je vylúčené uloženie niektorých trestov a ochranných opatrení spoločne.

Sankčný aparát je stanovený pomerne široko. K právnym následkom trestných činov právnických osôb český zákonodarca zaradil^[10]:

Trest:

Ochranné opatrenie:

Zhabanie veci alebo inej majetkovej hodnoty.

Výkon jednotlivých trestov a ochranných opatrení je taktiež náplňou zákona, ktorým bola zavedená do českého právneho poriadku pravá trestná zodpovednosť právnických osôb.

V porovnaní so slovenskou právnou úpravou je sankčný aparát Českej republiky rozsiahlejší.

Česká právna úprava, ktorá bola po prelomení veta českého prezidenta opätovne schválená začiatkom januára 2012 čaká na svoju aplikáciu v praxi. Podobne ako aj v Slovenskej republike aj v Českej republike existujú názory, ktoré tento model trestnej zodpovednosti podporujú a názory ktoré tento model odmietajú. Čas ukáže správnosť prijatia tejto úpravy.

ZÁVER

Stručná charakteristika slovenskej a českej právnej úpravy prináša odlišný pohľad na problematiku trestnej zodpovednosti právnických osôb. Kým Slovenská republika sa vydala cestou nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a sankcionovania právnických osôb prostredníctvom kvázitrestnoprávnych sankcií (ochranných opatrení), Česká republika si vybrala cestu pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a sankcionovania prostredníctvom trestov a ochranných opatrení. Sumarizovať efektivitu českej úpravy je momentálne nemožné, nakoľko úprava je nová. V prípade Slovenskej republiky by sa o sumarizácií dalo hovoriť, nakoľko úprava je účinná od 1. septembra 2010. Aj napriek dostatočne dlhej dobe od účinnosti zákona nebola úprava v praxi použitá. V pomeroch Slovenskej republiky ostáva otvoreným problémom neuplatňovanie § 83a a § 83b Trestného zákona, ktoré predstavujú slovenskú právnu úpravu. Zároveň sa presadzuje názor prijatia modelu pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb, tak ako je tomu v Českej republike a vo väčšine krajín Európy. Rovnako aj sankčný aparát v porovnaní s krajinou ako Španielske kráľovstvo, ktorej úpravou sa Slovenská republika inšpirovala je nedostačujúci. Španielske kráľovstvo má širší sankčný aparát ako Slovenská republika. Španielsky trestný kódex umožňuje ako právny následok uložiť kvázitrestnoprávnu sankciu:

Odporúča sa teda rozšíriť sankčný aparát, ktorý by bol efektívnym nástrojom postihovania protiprávnej činnosti právnických osôb. V Slovenskej republike je však prvoradé nájsť dôvody neuplatňovania existujúcej právnej úpravy. Povedať, že úprava nie je dostačujúca, alebo že úprava je absolventná, nie je uspokojivé. Slovenská republika prijímala úpravu trestnej zodpovednosti právnických osôb pomerne dlho. Nie je teda možné povedať, že nebol daný priestor na diskusiu a nebol daný priestor na prijatie takej úpravy, ktorá by bola skutočne v praxi aj použitá. Ako už bolo uvedené, počas rokov kedy dochádzalo k prijatiu trestnej zodpovednosti právnických osôb, bol presadzovaný model pravej ako aj nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Limitovať sa na splnenie si medzinárodných záväzkov je podľa môjho názoru nešťastným riešením. Absentuje tu vôľa reálne postihovať právnické osoby za ich protiprávnu činnosť. Aj v Slovenskej republike existujú prípady, kedy by bolo možné trestnú zodpovednosť právnických osôb použiť a kde by teda boli uložené existujúce sankcie, ako právny následok trestných činov právnických osôb. Otázne ostáva či sa dočkáme dňa, kedy bude úprava aplikovaná, alebo sa budeme na existujúcu úpravu „pozerať“ a čakať či dôjde k jej aplikácii alebo či dôjde k zmene na iný model zodpovednosti právnických osôb.