Skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti: potrebný to inštitút?

V nadväznosti na aktuálne úvahy športovo – právnej obce o možnosti a potrebnosti zavedenia špeciálnej úpravy zodpovednosti športovca za úraz spôsobený inému športovcovi pri výkone športovej činnosti je potrebné si možný, a podľa nášho názoru aj potrebný výsledok týchto úvah – skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti vymedziť, rozobrať a preskúmať podrobnejšie. Cieľom príspevku je definovať jej samotný obsah, a sekundárne vymedziť aj iné pojmy, ktoré sú v jej súvislosti pre prípadné vyvodzovanie z nej plynúcej „športovej zodpovednosti“ nevyhnutne potrebné. 

Systematika tohto príspevku bude opačná, teda predmetnú skutkovú podstatu trestného činu vymedzíme ako prvú pričom v nadväzujúcom príspevku sa budeme zaoberať jej obsahovými znakmi ako sú objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka.

Obsah príspevku je čiastočným výňatkom komplexného príspevku publikovaného už v skoršom období^[1], v ktorom okrem iného vymedzujeme pojem šport ako nevyhnutný základ definovania spomínanej skutkovej podstaty. Tu, na portáli Učenej právnickej spoločnosti sme ctenú ekipu čitateľov už pred časom oboznámili s našou vidinou vnímania determinánt chápania zodpovednosti športovca za úraz spôsobený inému pri výkone športovej činnosti^[2], pričom tento príspevok chápeme ako jeho obsahové, systémové a hlavne inštitucionálne nadviazanie, či dokončenie. 

Príspevok uvedieme krátkou poznámkou, že podstatná časť týchto úvah sa týka športového odvetvia ako celku, avšak je treba povedať, že vzhľadom na systematiku športových odvetví^[3], ktorá fakticky hovorí o jej delení na športové odvetvia kolektívnych športov a na druhej strane, športové odvetvia individuálnych športov, sa táto bude týkať hlavne kolektívnych športov. Uvedené platí zvlášť na základe skutočnosti, že osoba môže spôsobiť zranenie pri výkone športovej činnosti inej osobe iba vtedy, ak sú účastní športového merania síl, kde je týchto osôb viac (minimálne dve – teda kolektívne športy ako napríklad futbal, hokej, basketbal, hádzaná a podobne).

Výnimkou je snáď možný konflikt medzi športovcami individuálnych športov v čase prestávok v samotnej hre, no tu by pre prípadné vyvodenie športovcovej zodpovednosti za spôsobený úraz, prípadne za možné ublíženie na zdraví podľa nášho názoru postačovala aktuálna právna úprava^[4], keďže tieto sa neudiali pri samotnom výkone športovej činnosti s jej všetkými špecifickými vlastnosťami. 

Uspokojivý pojem šport?:

Problematika odbornej spisby zaoberajúcou sa najmä tzv. „športovým právom“^[5] je postavená pred množstvo nevyriešených faktických, no najmä právnych otázok. Okrem iného, máme za to, že problematickým pojmom môže byť (a v skutočnosti aj je) je pojem šport. Slovenská zákonná úprava je čo sa pojmoslovia tejto oblasti práva týka skúpa, nakoľko nám ponúka iba pojmy ako je šport pre všetkých, a profesionálny šport^[6]. Podmienky vývoja športového odvetvia celosvetovo vykazujú dynamický charakter, preto sa nielen v týchto dňoch snažíme formulovať a definovať pojmy ako sú profesionálny výkon športovej činnosti, amatérsky výkon športovej činnosti či poloprofesionálny výkon športovej činnosti. Veríme, že náš pohľad na danú problematiku predstavíme širokej verejnosti už čoskoro.  

Návratom k úvodu tejto sekcie príspevku povedzme, že doposiaľ akákoľvek definícia pojmu šport ktorýmkoľvek autorom zaoberajúcim sa touto problematikou nenadobudla celoplošne pozitívny ohlas a prijatie jej obsahu. Preto musíme svojím kúskom vedeckej tvorivosti prispieť do tejto množiny snáh aj my, pričom si nárok na spomínané celoplošné akademické prijatie nami vymedzenej definície pojmu šport logicky nemôžeme uzurpovať. Faktom však je, že nami poskytnutá definícia športu, ku ktorej sa v nasledujúcich riadkoch dostaneme v sebe zahŕňa tak kolektívne, individuálne športy, ako aj profesionálny a amatérsky rozmer športu. Dokáže svojim obsahom pokryť dokonca aj v modernej dobe preferované „mentálne športy.“^[7]

Faktom a jedinou nespochybniteľnou skutočnosťou spojenou s touto témou je, že všetky tieto akademické vymedzenia športu mali akési spoločné znaky, na ktorých sa koniec koncov samotným definovaním pojmu šport zhodli aj viacerí autori:

Máme za to, že objektívne akceptovateľná definícia pojmu šport zahrňujúca všetky hore uvedené pojmové znaky by mohla znieť nasledovne :

• "Za šport sa považuje akákoľvek fyzická aktivita jednej alebo viacerých fyzických osôb, spojená a podmienená procesom „tvorby myšlienky zhmotnenej v pohybe“ bez ohľadu na jeho charakter, vykonávaná za účelom dosiahnutia určitého špecifického cieľa či už v podobe určitého bodového zisku do „bodovej tabuľky“ referujúcej postavenie aktívneho subjektu v legitímne organizovanej súťaži v jej najrôznejších podobách, alebo v podobe zvyšovania fyzickej kondície bez účelu získavania spomenutého bodového zisku."^[8]

Skutková podstata navrhovaného trestného činu:

Na základe takto vymedzenej definície pojmu šport a na základe presvedčenia, že zavedenie a uzákonenie skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti do Trestného zákona, zvlášť pod prizmou dynamizácie a čoraz väčšej kontaktnosti športu je nevyhnutné a potrebné, by návrh znenia nej samotnej znel:

• „Kto inému pri športe aj pri prípadnom dodržaní športových pravidiel odvetvia športu, pri ktorého zápase či súboji k zraneniu došlo, a to mimo záujmu dosiahnuť športový úspech úmyselne a dokázateľne spôsobí ujmu na zdraví, potrestá sa peňažným trestom od 3000 eur alebo odňatím slobody na ... až ... roky/ rokov “
• „Peňažným trestom od 15 000 eur alebo odňatím slobody na ... až ... roky/ rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania za použitia akéhokoľvek predmetu, ktorý má potenciál urobiť útok silnejším.^[9]“

Do znenia samotnej skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti úmyselne zapracovávame peňažný trest, a robíme tak z viacerých dôvodov. V prvom rade z dôvodu rozvinutia polemiky, či by bolo správne v prípade tejto skutkovej podstaty ukladať tresty v podobe možného odňatia slobody, alebo uložiť páchateľovi trestného činu „iba“ samotný peňažný trest. Nie je však vylúčená kombinácia uvedených trestov, keďže je všeobecne známe, že peňažný trest môže byť uložený samostatne alebo popri inom treste, najčastejšie popri treste odňatia slobody^[10]. Možnosť jeho uloženia umožňuje § 56 z.č 300/2005 Trestného zákona v odseku 2.^[11][12]

Logickým sa javí toto spojenie zvlášť pod vplyvom § 56 odseku 2 Trestného zákona, keďže možnosť uložiť peňažný trest je viazaná práve na situáciu, kedy sa trest odňatia slobody páchateľovi neukladá. Športovcovi, ktorý úmyselne spôsobil zranenie inému športovcovi za dodržania hore uvedených podmienok síce nebude obmedzená osobná sloboda, ale „potrestaný“ za svoje konanie by bol peňažným trestom. Práve z dôvodu citlivosti športu, kedy by sa aj napriek nami opísaných dôvodoch potrebnosti zavedenia skutkovej podstaty mohlo zdať odňatie slobody športovca trestom veľmi neprimeraným, spomenutý peňažný trest by pôsobil ako vhodný zákonný doplnok potrestania vinníka úmyselného ublíženia na zdraví.

Skutková podstata nami vymedzeného trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti vyžaduje úmysel ako jedinú formu zavinenia. Judikatúra slovenských súdov dokonca má za to, že pre právnu kvalifikáciu skutku je v prípadoch akéhokoľvek ublíženia na zdraví rozhodujúci spôsobený následok, ktorý nemožno oddeľovať od konania páchateľa, pretože medzi konaním a následkom musí existovať príčinný vzťah (kauzálny nexus), a aj v prípadoch nedbanlivostného konania súdy považujú za správne vyvodzovať voči páchateľovi trestnoprávnu zodpovednosť^[13]. Na margo uvedeného, takto vnímaná zodpovednosť športovca za zranenie spôsobenú súperovi je pre nás až prílišným „nárokom“ kladeným na športovca pre samotné posudzovanie „dovolenosti“ toho ktorého zákroku v priebehu samotnej hry^[14], a práve z tohto dôvodu sme spomenutú skutkovú podstatu koncipovali na zavinení iba vo forme úmyslu. 

Problematickou sa môže na prvý pohľad zdať formulácia „aj pri prípadnom porušení pravidiel odvetvia športu“. To, že v jednotlivých športoch existujú ich pravidlá netreba dokazovať a je to nesporné. Takto vytvorené športové pravidlá sú pre ich členov v jednotlivých športových jednotkách (zápasoch v rámci legitímne ustanovených líg) záväzné a ich porušenie vytvára priestor pre disciplinárne konanie alebo dokonca vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spomenuté porušenia športových pravidiel. Čo však sporným je, je podmienenosť ich porušenia pri zákroku spôsobujúcom zranenie súpera a následná možnosť vyvodenia zodpovednosti športovca za predmetné ublíženie na zdraví.

Jedna časť právnej obce a názor tejto sa vo veľkej časti sveta stal nosnou je, že ak k porušeniu pravidla športového odvetvia nedošlo, neprichádza do úvahy ani právny konštrukt hovoriaci o právnej zodpovednosti športovca za spôsobené zranenie. Odporcovia tohto názorového prúdu vyčítajú tejto myšlienke mnoho, okrem iného aj to, že týmto postojom dávajú športovému pravidlu silu právnej normy, ktorá neguje spomenutú zodpovednosť. Podotknime, že táto logická argumentácia obsahuje istú dávku dôvodnosti a racionality.

Ťažisko hry & športový cieľ – minimálny základ právneho vnímania zodpovednosti:

Dôležitými pre vyvodzovanie zodpovednosti športovca za úraz spôsobený inému pri výkone športovej činnosti aj pri prípadnom neporušení športového pravidla sú nasledujúce pojmy:

• Ťažisko hry:  

Uvedený a snáď jeden z najdôležitejších pojmov tejto problematiky sa v športovo právnej spisbe spomína veľmi málo, avšak jeho opodstatnenie je naopak nesmierne dôležité. Väčšina autorov sa pri tomto pojme zhodla, že ťažisko hry je akési jadro zápolenia, teda miesto v rámci športového zápasu či súperenia, kde môžu prebiehať súboje o loptu, puk či iný predmet v záujme zisku športového cieľa – jeho zisku, prípadne v snahe o zisk výhodnejšieho pozičného postavenia športovca na ihrisku či inom hracom poli.

Opakom je miesto mimo ťažiska hry - napríklad polovica futbalového ihriska, kde sa práve lopta nenachádza, v hokeji tretina ihriska, kde sa nenachádza puk, a takto by sme mohli pokračovať. Ak sa práve v týchto miestach udeje zákrok spôsobujúci ublíženie na zdraví, teda na miestach kde hra aktuálne neprebiehala, kde nebolo jej jadro a úmysel zraniť súpera akýmkoľvek zákrokom by sme u športovca nájsť a dokázať vedeli, nie je namieste ospravedlňovať daný zákrok iba časom jeho spáchania, teda tvrdením, že športovec za neho nie je zodpovedný, pretože sa udial pri športe, na zápase^[15].  

Dynamizácia športu, jeho neustále sa zvyšujúca fyzická náročnosť dávajú priestor mnohokrát likvidačným zákrokom, ktoré so športom nemajú nič spoločné, a preto by sme ich spomenutým spôsobom "legalizovať" nemali.

• Športový cieľ:  

Myslíme si, a náš argument podčiarkuje aj svetová spisba zaoberajúca sa oblasťou športu a v ňom realizujúcich sa zodpovednostných vzťahov, že o športový cieľ ide napríklad v nasledujúcich prípadoch:

• snaha o získanie puku, lopty či iného hracieho predmetu vo fyzickom súboji v priebehu hry,
• akýkoľvek fyzický pohyb či manéver vykonaný za účelom dosiahnutia športového cieľa, 
• snaha o zisk výhodnejšieho pozičného postavenia športovca na ihrisku či inom hracom poli v porovnaní so súperom.

Ako sme už aj na iných miestach spomínali, osobne sa čiastočne prikláňame ku tendencii povýšiť športové pravidlá a ich neporušenie na dôvod vylučujúci zodpovednosť nielen profesionálneho hráča za spôsobené zranenie. Druhým dychom však dodávame, že na druhej strane pri dokázaní jednoznačného úmyslu spôsobiť zranenie bez úmyslu športového, tj. vyhrať zápas, alebo konkrétny športový súboj v tzv. ťažisku hry a mimo snahy o dosiahnutie športového cieľa sa prikláňame ku konštrukcii, že takýto úmysel prejavený úmyselným konaním aj pri možnom dodržaní športových pravidiel zakladá nami vyžadovaný „modifikovaný“ úmysel ako nevyhnutnú súčasť vyvodenia športovcovej zodpovednosti za spôsobené zranenie. Takéto vnímanie danej problematiky je podporené napríklad aj rozhodnutím rakúskeho súdu, ktorý v ňom konštatoval nasledovné: „ kto svojim chovaním zväčšuje riziko spočívajúce v samej podstate daného športu, koná protiprávne.“^[16]

Vice versa, ak konaním športovca, jeho pohybom, kontaktom či akoukoľvek inou fyzickou aktivitou spôsobujúcou zranenie inému účastníkovu športového zápasu bolo navyše aj porušené športové pravidlo, nie je pochýb o jeho zodpovednosti za toto konanie a za spôsobená zranenie súpera. Takéto konanie je prinajmenšom porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka, na čom sa v konečnom dôsledku zhoduje tak právna veda, ako aj judikatúra súdov^[17]. Týmto tvrdením je možnosť vyvodenia aj trestnoprávnej zodpovednosti o to reálnejšia a zavedenie skutkovej podstaty, ktorá by sa bez väčších problémov dala aplikovať na ktorýkoľvek „likvidačný zákrok“ v priebehu hry by bola vhodným legislatívnym nástrojom potrestania páchateľa takéhoto konania. 

Záverom snáď krátka poznámka na margo tendencií nielen európskeho športovo právneho priestoru, v ktorom sa aj športová oblasť prirodzene nachádza, začleňovať výkon športovej činnosti do množiny pracovnoprávnej. Práve z toho titulu je zaujímavou úvaha, či takto spôsobený športový úraz by bol pod vplyvom takejto zákonnej úpravy spadajúcej v podmienkach Slovenskej republiky pod Zákonník práce^[18]   úrazom pracovným, ako je to napríklad v podmienkach Maďarskej republiky^[19]. 

Záver:

Predkladaný príspevok mal za cieľ finalizovať snahy o vyvinutie nového vnímania športovcovej zodpovednosti za úraz spôsobený úmyselne inému športovcovi pri športe, pri výkone športovej činnosti. Myslíme si, že pod prizmou dynamizácie kolektívneho športu, jeho čoraz väčšej fyzickej náročnosti, kontaktnosti a čoraz náročnejších fyzických súbojov už nemôžeme pripustiť stav, že v množine úrazov spôsobených pri športe, pri výkone najmä profesionálnej športovej činnosti necháme bez vyvodenia zodpovednosti a povšimnutia tie, ktoré sa dejú úmyselne, bez snahy o športový úspech.  

Podotknime však, že tak ako bolo spomínané v skoršom texte viackrát, nejde o akýkoľvek úraz, ale o špecificky a kvalitatívne vymedzený úraz, pri ktorého spáchaní je jasný úmysel zraniť súpera - ublížiť mu na zdraví / narušiť jeho telesnú integritu, a to všetko mimo tzv. športového cieľa. Cieľ príspevku je stelesnený v definovaní skutkovej podstaty ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti, pričom je doplnený o dva ďalšie "inštitúty", ktoré sú nevyhnutne potrebné na vyvodzovanie takejto zodpovednosti športovca – ťažisko hry a športový cieľ.

Problematika obsahu, rozsahu, cesty definície a samotného znenia predkladanej „športovej skutkovej podstaty“ bude dokončená rozobratím jej jednotlivých znakov v osobitnom, na tento príspevok nadväzujúcom príspevku, ktorého obsah prinesieme v krátkom časovom odstupe taktiež na stránkach tohto portálu.