Zavŕšenie cesty - skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti

Predkladaný príspevok je dá sa povedať druhou časťou, logickým obsahovým a vedeckým nadviazaním na nami skôr prezentovaný príspevok s názvom: „Skutková podstata ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti – potrebný to inštitút?“^[1], a taktiež na jeho ešte mladšieho brata.^[2]Tieto odborné príspevky tvoria v súhrne ucelenú koncepciu nami navrhovaného – "nového" vnímania zodpovednosti športovca za úraz spôsobený úmyselne inému športovcovi pri výkone (najmä profesionálnej) športovej činnosti.  Prirodzene, neprivlastňujeme si primát správnosti, úplnosti a stopercentnej korektnosti výsledku tohto bádania - znenia konkrétnej skutkovej podstaty, myslíme si však, že potreba aspoň odbornej diskusie o (ne)potrebe zavedenia takéhoto - obdobného či obsahovo iného (no blízkeho) inštitútu je potrebná. Krátkym exkurzom povedzme, že v príspevku rozoberieme jednotlivé znaky spomínanej skutkovej podstaty, pričom k jej komplexnému pochopeniu je potrebné akési nevyhnutné predporozumenie spočívajúce v oboznámení sa s obsahom, rozsahom a významom nami skôr vymedzených pojmov šport, ťažisko hry či športový cieľ. 

Akúkoľvek „skutkovú podstatu charakterizuje súhrn znakov, ktoré určujú, a aký trestný čin ide.^[3]“ Teória trestného práva člení znaky akéhokoľvek trestného činu na štyri kategórie, a to na subjekt - subjektívnu stránku, objekt – objektívnu stránku. Tieto znaky musí obsahovať každá skutková podstata ako jej obligatórne časti. Prirodzene, poznáme prípady skutkových podstát v ktorých nie každý z týchto znakov vyjadrený je. Postupným kvalitatívnym rozborom si v ďalších riadkoch ozrejmime jednotlivé obligatórne znaky pertraktovanej skutkovej podstaty, no ešte predtým pre lepšiu orientáciu čitateľa v danej problematike uvedieme aj znenie nami vymedzenej skutkovej podstaty.

Opakovanie matka múdrosti: 

Ako bolo povedané skôr, pre lepšiu orientáciu v danej problematike uvedieme aj na tomto mieste samotnú definíciu nami vymedzenej skutkovej podstaty, pričom oko detailistu odporúčame nazrieť aj do iných príspevkov^[4], ktoré tvoria akýsi obsahový základ chápania danej problematiky. Nami vymedzená definícia skutkovej podstaty ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti znie: 

„Kto inému pri športe aj pri prípadnom dodržaní športových pravidiel odvetvia športu, pri ktorého zápase či súboji k zraneniu došlo, a to mimo záujmu dosiahnuť športový úspech úmyselne a dokázateľne spôsobí ujmu na zdraví, potrestá sa peňažným trestom od 3000 eur alebo odňatím slobody na ... až ... roky/ rokov “

„Peňažným trestom od 15 000 eur alebo odňatím slobody na ... až ... roky/ rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania za použitia akéhokoľvek predmetu^[5], ktorý má potenciál urobiť útok silnejším “^[6]

• Vhodným odkazom je v tomto prípade podľa nášho názoru odkaz na príspevok, v ktorom zohľadňujeme isté pripomienky širšej odbornej verejnosti  ako aj odstraňujeme nadbytočné a nepresné formulácie uvedenej skutkovej podstaty. Príspevok nájdete na adrese tohto portálu^[7] (resp. tretia "podzložka" tohto príspevku s názvom "Upravené znenie - formovanie myšlienky), avšak znakov navrhovanej skutkovej podstaty, o ktorých sa môžete dočítať v nasledujúcom sa navrhované obsahová a formulačná zmena nedotkla.

Znaky trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti: 

a) Subjekt trestného činu 

Úvodom treba povedať, že subjekt trestného činu je popri subjektívnej stránke, objekte a objektívnej stránke jedným z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a jeho existencia je nevyhnutná na to, aby bola skutková podstata trestného činu naplnená^[8]. Subjektom skutkovej podstaty trestného činu je fyzická osoba, v čase spáchania trestného činu príčetná^[9] a staršia ako 14 rokov^[10][11]. Iní autori dodávajú, že je ním osoba, ktorá svojím konaním uskutočnila všetky znaky trestného činu.^[12]

Z teórie trestného práva nám nielen do tohto príspevku presahuje delenie subjektu trestného činu. To, že subjekt môže byť všeobecný – teda ktokoľvek: zákonné znenie zväčša „kto“, špeciálny – špecificky vymedzená osoba s určitou spôsobilosťou alebo postavením, a v neposlednom rade subjekt konkrétny – definovaný presne dokazovať netreba.

V nami vymedzenej skutkovej podstate je týmto subjektom znenie „Kto“ – teda na základe uvedeného delenia týmto subjektom môže byť hockto, ktorákoľvek osoba pri výkone športovej činnosti. Nepôjde teda logicky iba o športovcov profesionálnych, spomenutá skutková podstata sa bude týkať ktorejkoľvek osoby ako jej subjektu, ktorá vykonáva šport v jeho najrôznejších podobách. Názorový oponent by mohol hneď prvým dychom namietať konštrukciu tejto skutkovej podstaty, keďže argument, že takto ublížiť inému môže len športovec – a kto je ním, nie je zákonne ustanovené, môže byť považovaný za opodstatnený. Je to pravda, avšak len z časti.

Šport ako taký sa nedeje iba na poli profesionálneho športu, ale deje sa aj na poli športu poloprofesionálneho či neprofesionálneho, čo v konečnom dôsledku nie sú iba športové zápasy sídliskového typu, ale sú ním častokrát súťaže organizované národnými športovými zväzmi, avšak na nižších úrovniach – známe ako nižšie ligy (cháp druhé, tretie, prípadne okresné ligy, triedy). Tieto sa samozrejme organizujú na v skutku rovnakom základe ako súťaže najvyššie, avšak opak platí pri vzťahoch hráčov s klubmi v týchto súťažiach pôsobiacich. Je treba povedať, že v tretej alebo štvrtej lige organizovanej v podmienkach Slovenskej republiky by sme len asi márne hľadali profesionálnu zmluvu o výkone športovej činnosti. Do popredia je treba ustanoviť aj poznatok, že niektoré „športovo“ menšie krajiny ako napríklad Estónsko, Litva, Lotyšsko či krajiny afrického kontinetnu aj v spomenutých prvých športových ligách nepostrádajú poloprofesionálne, či dokonca na mnohých miestach neprofesionálne vzťahy medzi klubmi a športovcami.

Pod prizmou uvedeného by bola skutková podstata vymedzujúca subjekt iba z množiny profesionálnych, či poloprofesionálnych športovcov nadbytočným teoretickým balastom aplikovateľným iba na malé množstvo vzťahov realizujúcich sa v oblasti športu a tým pádom zbytočným teoretickým výtvorom.

b) Subjektívna stránka trestného činu

Subjektívna stránka trestného činu zahŕňa celú páchateľovu činnosť, ktorá bezprostredne súvisí so spáchaným trestným činom. Je vnútornou stránkou skutkovej podstaty trestného činu, pretože vyjadruje znaky týkajúce sa psychiky páchateľa^[13].  

Subjektívna stránka zahŕňa predovšetkým znaky vnútorné a preto musí subjektívna stránka trestného činu vždy obsahovať zavinenie (buď úmyselné alebo zavinenie z nedbanlivosti), fakultatívne môže obsahovať motív a cieľ (účel) trestného činu, prípadne iné skutočnosti^[14].  

Zhrnutím - je to de facto miera zavinenia (zavinenie úmyselné a zavinenie z nedbanlivosti). Ako bolo napísané a odkázané na právnu vedu v prvom prípade, pri subjekte pertraktovanej skutkovej podstaty, právna teória v prípade subjektívnej stránky ako znaku trestného činu vychádza z nedbanlivosti alebo úmyselného zavinenia.

Vzhľadom na výsledky teoreticko praktického bádania, ktoré vyústili do vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti sa pri nej samotnej musí aplikovať úmysel, dokonca úmysel podľa nášho názoru „modifikovaný“. Prečo je to tak nám zodpovedia úvahy o záväznosti športových pravidiel toho ktorého športového odvetvia a pojem ťažisko športu, či konanie bez športového úmyslu, bez snahy o športový úspech.

O skutočnosti, prečo považujeme športové pravidlá za výrazný determinant chápania samotnej zodpovednosti športovca za spôsobený úraz sme informovali v úvodnej časti tohto príspevku, no presah z toho plynúci, že pri fyzickom zákroku hráča na súpera, ktorým bolo súperovi ublížené na zdraví a to s evidentným úmyslom a mimo snahy o dosiahnutie športového úspechu aj pri prípadnom dodržaní športového pravidla máme za to, že hráč za svoje konanie zodpovedný bude. Pod vplyvom uvedených skutočnosti akými sú napríklad dynamizácia športu, zvýšené fyzické nároky a podobne nie je možné pripustiť skutočnosť a dať jej reálne kontúry, že všetky zákroky, ktoré v mnohých prípadoch nemajú zo športom nič spoločné ostanú bez následkov a to len na základe akéhosi klišé hovoriaceho o tom, že to tak byť môže, pretože sa to udialo pri športe.

Samozrejme, nosným bude úmysel zraniť hráča mimo dosiahnutia športového úspechu, a jeho dokázanie.

Paragraf 15 z.č 300/2005 Z.z Trestného však zákona hovorí:

Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

Konanie športovca, v ktorom by sa našli znaky úmyslu zraniť súpera a to všetko učiniť mimo spomenutého ťažiska hry a bez vôle dosiahnuť športový úspech pokladáme za „dolus eventualis“ – úmysel nepriamy. Teda tvrdíme, že športovec pri spáchaní konania spôsobujúceho zranenie inému športovcovi vedel, že svojím konaním môže porušiť záujem chránený Trestným zákonom (zdravie protivníka, športového súpera) a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Ako zložka intelektuálna tak aj zložka vôľová nadobudli v tomto prípade na svojom opodstatnení a vyvodenie športovcovej trestnoprávnej zodpovednosti pokladáme za logicky, právne a spoločensky správne.

c) Objekt trestného činu 

Objekt trestného činu je jeho obligatórnym znakom, a pod objektom trestného činu je potrebné rozumieť spoločenské vzťahy, záujmy a hodnoty, ktorým Trestný zákon poskytuje ochranu^[15]. Je ním teda konkrétny právom chránený záujem ako napríklad zdravie, život či majetok. 

Objektom je v tomto prípade nesporne zdravie športovca. Zdravie ako právom chránený záujem nielen v oblasti občianskeho ale aj v oblasti trestného práva je jedným z najdôležitejších záujmov, na ktorom by mali byť právne poriadky ktoréhokoľvek spoločenského zriadenia postavené.

Dokumentuje to na jednej strane § 415 Občianskeho zákonníka^[16], ktorý zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem ladere). Na tomto mieste si treba položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo či si takto nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v spomenutom paragrafe a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušením tejto preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, na prírode alebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka^[17]. 

Aj táto konštrukcia podčiarkuje nami nastolenú myšlienkovú líniu, že nepotrestanie športovca, ktorý úmyselne a mimo športového záujmu či cieľa úmyselne zraní či ublíži na zdraví inému športovcovi nie je správne a tento by mal niesť zodpovednosť za toto konanie. Na strane druhej, ak by boli zákrokom naplnené znaky niektorého z trestných činov proti zdraviu v Trestnom zákone , vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti uskutočnené musí byť, resp. malo by byť.

Je treba však poznamenať, že aktuálne znenia skutkových podstát, a ich možná aplikácia na športový zákrok spôsobujúci zranenie je problematická a zastávame názor, že v aktuálnom znení by bolo veľmi problematické vyvodiť z nich spomenutú zodpovednosť voči „škodcovi“ – teda športovcovi. Práve na tomto mieste pomocnú ruku poskytujú postrehy, zistenia a presahy teoreticko – športovej vedy, ktoré by boli zhmotnené v nami vymedzenej skutkovej podstate trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti, ktorá by spomenuté vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti športovca za ujmu spôsobenú úmyselne, mimo ťažiska hry a mimo cieľa dosiahnuť športový úspech inému pri športe značne a v podstatnej miere uľahčovala.

Tu by sme sa radi zamysleli aj nad ďalším dôsledkom takto spôsobeného ublíženia na zdraví, keďže takéto nemá dopad iba v oblasti zdravotného stavu poškodeného. Tým, že je ten ktorý športovec zranený, nemôže vykonávať výkon športovej činnosti, ktorá tvorí predmet v podmienkach Slovenskej republiky (zväčša) inominátnej zmluvy^[18] medzi ním a športovým klubom, pre ktorý tento športovec spomenutú športovú činnosť vykonáva. Tento športovec je následne po predmetnom zákroku spôsobujúcom mu zranenie samozrejme ukrátený o časť zárobku^[19], prípadné zmluvné prémie za výhry, body, počet plusových bodov hráča dosiahnutých v absolvovaní zápasov. V tomto prípade prichádza do úvahy aj jeho aktívna legitimácia a žiadanie náhrady škody, nákladov na liečbu v zdravotníckych zariadeniach, rehabilitácie od hráča, ktorý úmyselne, mimo cieľa dosiahnuť športový úspech a mimo ťažiska hry spôsobil poškodenému zranenie. Je však otázne, či vo všetkých nami vymedzených prípadoch. V časti určiteľného ušlého zisku (príjmu), ktorý športovec nezinkasoval (napr. tých 30% zo základného platu) je to podľa nás možné, no vo zvyšných prípadoch ako sú prémie za rôzne športové úspechy tímu ako celku alebo športovca ako jednotlivca nie. Nie preto, lebo je nepreukázateľné a neautomatické, že tím, alebo športovec by tieto dosiahol ak by zranený nebol. Táto úvaha sa javí logickou zvlášť pod prizmou uvedomenia si faktu, že športovec by vôbec na zápas nastúpiť v prípade kolektívnych športov nemusel, keďže to, či sa tak stane je závislé od jeho aktuálnej kondície, športovej formy a mnohých ďalších skutočností.

V teórii sa objavili úvahy, či by nebolo možné, aby mal aktívnu legitimáciu na žiadanie ušlého zisku či straty na príjmoch od „vinného“ hráča dokonca športový klub, ktorého bol poškodený športovec zmluvným partnerom^[20]. Tento by žiadal možný ušlý zisk, ako bolo spomenuté skôr, od osoby zodpovednej za zranenie športovca. V tomto prípade však tiež zastávame názor, že by to možné nebolo, pretože kauzálny nexus medzi prípadnou stratou a zmenšením majetku športového klubu napríklad z dôvodu menšej návštevnosti zápasov, menších ziskov z predaja vysielacích práv zápasov, v ktorých daný hráč nehral z dôvodu jeho zranenia nie je možné v podmienkach praxe preukázateľne dokázať. 

d) Objektívna stránka trestného činu 

Objektívnu stránku skutkovej podstaty vyjadruje vonkajšiu charakteristiku trestného činu^[21]. Dalo by sa povedať, že objektívnou stránkou skutkovej podstaty je spôsob vykonania trestného činu, následok vykonania trestného činu a aj samotný predmet, ktorým bol trestný čin vykonaný. Obligatórnymi znakmi objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sú konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom, medzi fakultatívne znaky skutkovej podstaty zaraďuje veda trestného práva miesto a čas konania (spáchania trestného činu), účinok trestného činu a prípadne aj iné následky^[22]. 

Konaním rozumieme k cieľu zameraný a vôľou riadený svalový pohyb^[23], pričom tento môže spočívať v zložke fyzickej, alebo psychickej. Pripomeňme, že pre potreby nami vymedzovanej skutkovej podstaty by išlo jednoznačne o nevyhnutné fyzické konanie, ktorým by sa hráč dostal do pozície škodcu v tom zmysle, že svojím fyzickým konaním spôsobil inému hráčovi, športovcovi alebo iba jednoducho – účastníkovi merania síl škodu na zdraví. V našom prípade by logicky išlo o komisívny delikt.

Následok je skutočnosť, ktorá skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti delí de facto na dva póly. Jedným je následok ako znak základnej skutkovej podstaty trestného činu, v našom prípade následok odseku 1, a následok ťažší ako výsledok konania uvedeného v odseku 2 – teda následok kvalifikovanej skutkovej podstaty.

Nexus causalis alebo príčinný vzťah medzi konaním športovca, ktorý spôsobí zranenie inému športovcovi a samotným zranením je tu viac ako evidentný a netreba o ňom siahodlho polemizovať.

V skutkovej podstate trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti sa okrem uvedených, obligatórnych znakov objektívnej stránky trestného činu ( konanie, následok, kauzálny nexus) objavujú aj znaky fakultatívne, ako napríklad :

• hmotný predmet útoku: v súlade s jeho definíciou^[24], ním je osoba športovca, ktorá v konkrétnom zápase či inom meraní síl nastúpila v tíme súperiacom proti tímu škodcu a ktorej bolo spôsobené ublíženie na zdraví.  
• čas spáchania trestného činu: pri športe^[25], v čase zápasu či inak definovaného merania síl,
• miesto spáchania trestného činu: pri športe 
• účinok: v tomto prípade by išlo o zmenu na hmotnom predmete útoku (telesná schránka športovca) v podobe zlomenín, fraktúr, tržných rán či iných ublížení na zdraví. 

Je známe, že nie všetky znaky skutkovej podstaty ako takej treba dokazovať. Ak však skutková podstata obsahuje tieto fakultatívne znaky tak, ako to je v nami vymedzenej a rozoberanej skutkovej podstate, ich dokázanie sa stáva nevyhnutným. Teda ak skutková podstata ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti obsahuje čas spáchania ako jej znaky – pri športe – je nevyhnutné v konkrétnom prípade dokazovať, že k spáchaniu predmetného trestné činu došlo práve pri výkone športu v súlade s definíciou športu ako takého.

Pre doplnenie bodov b) a c) fakultatívnych znakov skutkovej podstaty, keďže sama skutková podstata nami rozoberaného trestného činu viaže na výkon športovej činnosti, je viac ako jasné, že konanie, ktoré chceme sankcionovať sa musí udiať pri jej výkone, teda počas legitímne organizovaného zápasu v rámci legitímne organizovanej súťaže alebo naopak, prichádza do úvahy aj v prípade športu len ako voľnočasovej aktivity. Prichádzajú do úvahy aj konštrukty, že sa táto skutková podstata a ňou vymedzená hrozba bude vzťahovať aj na samotný tréningový proces hráča. Nepoznáme argumenty, ktoré by takúto spojitosť zásadne vylučovali.

Na tomto mieste sa do popredia dostáva forma jeho spáchania, a teda to, že ho spáchal mimo ťažiska hry, mimo športového cieľa a s jasným úmyslom ublížiť na zdraví inému športovcovi. V tomto prvom prípade pôjde v nami vymedzenej skutkovej podstate o základný spôsob spáchania rozoberaného trestného činu

Ak inkriminovaný zákrok spáchal v súlade s odsekom dva nami vymedzenej skutkovej podstaty ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti, pôjde o dôvod použitia prísnejšieho trestnoprávneho postihu, čo koniec koncov odôvodňuje aj možnosť uloženia zásadne vyššieho peňažného trestu alebo vyššej trestnej sadzby odňatia slobody. Následok bol v tomto druhom prípade logicky závažnejší, keďže predmetné konanie spáchal škodca napr. s hokejkou alebo iným športovým náradím.^[26]

Bojové športy ako špecifikum:

Bojové športy sú svojim cieľom a podstatou v množine vnímania zodpovednosti športovca za spôsobený úraz istým špecifikom. Je treba povedať, že to vyplýva z ich samotného charakteru. Hlavne svetová judikatúra sa so špecifickosťou tohto odvetvia športového umenia vysporiadala viac ako elegantne na základe logicky uvádzaných argumentov, pričom stanovila isté determinanty ovplyvňujúce samotné chápanie zodpovednosti za spôsobené zranenia:  

V bojových športoch existuje: 

Konkludentne vyjadrený súhlas bojovníka s tým, že chce vstúpiť do zápasu či iného merania síl a robí tak samotnou účasťou na tomto zápase (v niektorých prípadoch dokonca zápasník pred začatím zápasu podpisuje prehlásenie o tejto vedomosti^[27])

• Športovec / bojovník má vedomosť o tvrdosti športu a o jeho cieli. 
• Cieľ je v tomto prípade zraniť súpera, čo sa vice versa môže stať aj samotnému športovcovi – môže byť zranený svojím súperom.

Tu treba uvedený znak bez meškania doplniť tvrdením, že existencia pravidiel športu podmieňuje nezodpovednosť športovca za spôsobený úraz jedine vtedy, ak je tento spôsobený v súlade s pravidlami daného bojového športu. 

Pod prizmou uvedeného máme za to, že možná trestnoprávna zodpovednosť pri porušení športových pravidiel a naplnenie v úvode ozrejmenej skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti je aktuálne a namieste dokonca aj v prípade bojových športov.

Ak by športovec, bojovník za súčasného jasného porušenia pravidiel daného športového odvetvia spôsobil ublíženie na zdraví, prípadne ťažké ublíženie na zdraví, nie je nemiestne uvažovať o možnosti vyvodenia športovcovej zodpovednosti za spôsobené zranenie, úraz, ublíženie na zdraví či prípadne smrť^[28].  

Na tomto mieste chceme upozorniť na kvalitatívny rozdiel vnímania zodpovednosti športovca bojového športu, a športovca iných športov (napr. loptových). Kým pri iných športoch v súlade s nami vymedzenou skutkovou podstatou trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti konštruujeme možnosť vyvodenia zodpovednosti športovca za zranenie spôsobené inému aj pri zákroku, ktorý bol uskutočnený v súlade s pravidlami športu^[29], pri bojových umeniach je vyvodenie spomenutej zodpovednosti podmienené porušením športového pravidla, keďže pri zákroku v súlade s pravidlami bojového športu, je vyvodzovanie zodpovednosti voči športovcovi absurdným, hlavne pod prizmou cieľa týchto športov – zraniť súpera v súlade s pravidlami^[30].  

V množine športov tohto typu je však na druhej strane asi problematické uvažovať o možnosti naplnenia odseku dva nami vymedzenej skutkovej podstaty pri pästných súbojoch, avšak v prípade bojových umení, kde sa využívajú aj bojové nástroje, je táto otázka však pravdepodobne za súčasného porušenia pravidiel boja taktiež aktuálnou.

Záver:

Skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti je podľa nášho názoru praktickým a logickým dôsledkom premeny kvalitatívnej stránky športu, ktoré môžeme sledovať každodenne v samotnom športovom odvetví. Šport ako taký sa dynamizuje, zrýchľuje, výkonnostné požiadavky kladené na športovcov nielen v profesionálnej sfére športu sa čoraz viac sprísňujú.

Z toho plynúci presah – súboje v športe sú čoraz viac fyzicky náročnejšie, prudšie, možno v mnohých prípadoch aj zákernejšie. Práve pod prizmou uvedeného nemôže prevládnuť mienka nielen športovo laickej verejnosti ale v neposlednom rade verejnosti legislatívno – športovo - právnej, že všetky zákroky uskutočnené v priebehu športového zápolenia, zápasu či inej formy merania síl budú ospravedlňované samotným časom ich spáchania a športovci za nich nebudú trestnoprávne zodpovední.

Uvedené platí zvlášť v čase, keď sme svedkami mnohokrát likvidačných športových zákrokov v hokeji, futbale ale aj v mnohých iných športoch. Tieto nemajú so športom ako takým nič spoločné a vyvodenie športovcovej zodpovednosti za tieto konania môže byť pri už ozrejmenej platnej právnej úprave problematické.

Skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti je podľa nás vhodným inštitútom, ktorý by praktické problémy vyvodzovania spomenutej športovcovej zodpovednosti vyriešila viac ako elegantne a urobila by tak ako výsledok športovo teoretických poznatkov, ku ktorým dospela dlhoročná športovo – právna veda skúmaním vzťahov realizujúcich sa v tejto špecifickej oblasti. Predložením a podrobným rozobratím jej jednotlivých znakov sme učinili zadosť aj detailnému odôvodneniu jej prínosnosti.

Prirodzene, neprivlastňujeme si primát na správnosť a jedinečnosť uvedených úvah či vymedzených a definovaných inštitútov v sérii uvedených odborných príspevkov. Za úspech budeme považovať už aj stav, ak sa tieto stanú akýmsi impulzom na celoakademickú odbornú polemiku ohľadne dôvodnosti a potrebnosti zavedenia takého, alebo podobného inštitútu do množiny športových vzťahov realizujúcich sa pri výkone športovej činnosti.