CZECHOSLOVAK FAMILY LAW AFTER 1963
JUDR. PHDR. NINA ROHUTNÁ
EXTERNÁ DOKTORANDKA
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA V BRATISLAVE, FAKULTA PRÁVA
E-MAIL: NINA_PAZITNA@HOTMAIL.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
deti, manželstvo, právo, rodinné právo, rodina
KEY WORDS:
children, marriage, law, family law, family
ABSTRAKT:
Príspevok sa zaoberá rodinným právom v Československu v období po roku 1963, analyzuje zákon o rodine č. 94/1963 Zb. a vysvetľuje vybrané inštitúty rodinného práva v danom období.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article deals with the family law in Czechoslovakia after 1963, it analyzes the Act No 94/1963 and it demonstrates selected institutes of family law.
Medzníkom úpravy rodinného práva, ale aj základom revízie celého právneho poriadku, bolo prijatie ústavy z roku 1948, ktorá v § 1 ods. 2 predznamenáva rovnoprávne postavenie mužov a žien v rodine i v spoločnosti, manželstvo a rodinu odkazuje pod ochranu štátu a deklaruje, že pôvod dieťaťa nesmie byť na ujmu jeho právam. Tieto nové zásady boli premietnuté aj do zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve, ktorý bol platný a účinný do roku 1963, kedy bol v súvislosti s prijatím novej socialistickej ústavy v roku 1960 nahradený novým zákonom o rodine č. 94/1963 Zb. (ďalej aj ako zákon o rodine), ktorý v hlavných zásadách úpravy a koncepcii právnych vzťahov nadväzuje na pôvodnú právnu úpravu. Považujeme za potrebné pripomenúť, že nové socialistické právo opustilo od triedenia práva na verejné a súkromné[1] a zaradenie rodinného práva v systéme socialistického práva vychádzalo z premisy, podľa ktorej sa jednotlivé právne odvetvia radia podľa toho, aké spoločenské vzťahy upravujú a akými rozlišujúcimi znakmi sa tieto vzťahy líšia od spoločenských vzťahov tvoriacich základ iných odvetví.[2] Na základe toho bolo rodinné právo chápané ako samostatné právne odvetvie[3] odčlenené od občianskeho práva, pričom potreba odčlenenia sa odôvodňovala nasledovne: „zaradenie rodinného práva do občianskeho práva malo v podmienkach buržoázneho práva svoje logické opodstatnenie. Väčšina rodinno-právnych vzťahov mala totiž veľmi silné majetkovoprávne základy. Najvýraznejšie sa to prejavilo najmä v manželskom vzťahu, ktorý sa v podmienkach buržoázneho práva považoval za vzťah zmluvný.“[4] Prepojenie rodinného práva a občianskeho práva bolo uskutočnené cez ustanovenie § 104 zákona o rodine, podľa ktorého sa ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.[5] A ako opozitum „buržoáznemu chápaniu manželstva“ je postavené „manželstvo a rodina ako jeden z kľúčových inštitútov komunistickej revolúcie“.[6] Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. kladie ešte väčší dôraz na tzv. paternalistické chápanie vzťahu štátu a rodiny[7], pričom „hlavním společenským úkolem manželství je založení rodiny a výchova dětí. Manželství je oprošťováno od majetkových spekulací a zajišťují se všechny předpoklady k tomu, aby mohlo dosáhnout nejvyšší mravní čistoty a pevnosti a stát se harmonickým a trvalým společenstvím muže a ženy jako zdravého základu pro výchovu dětí.“[8]
Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, odstránil nový zákon pojem „rodičovská moc“ a nahradil ju pojmom „práva a povinnosti rodičov“, ktorý mal lepšie vystihovať vzťah medzi rodičmi a deťmi v prostredí socializmu. Bol zrušený pojem poručníctvo a zostal zachovaný iba pojem opatrovníctvo, ktorý mal zahŕňať tiež pôvodné poručníčke vzťahy. Výrazným spôsobom bola posilnená úloha a právomoc národných výborov pri tzv. spoločenskej kontrole výchovy detí, ktorá posilňovala dohľad štátnej moci nad rodičovskou výchovou detí a mládeže.[9] Ako konštatuje spravodajca k zákonu o rodine poslanec Zedník: „V čem spočívají hlavní změny právní úpravy? Hlavní změny právní úpravy vztahů v manželství a rodině se týkají výchovy dětí. V socialistické společnosti se na výchově dětí podílí vedle rodiny stále více také sama společnost, a to jak prostřednictvím jeslí, mateřských škol, školních družin, školních klubů, tak i za pomoci společenských organizací, jako je ČSM, Pionýr, ČSTV a další.“[10]
V úvodných ustanoveniach textu zákona bola obsiahnutá preambula a vymedzené základné zásady,[11] ktorými boli zásada rovnoprávneho postavenia muža a ženy vo všetkých rodinných vzťahoch, zásada rovnoprávnosti občanov v rodinno-právnych vzťahoch, zásada odstránenia akejkoľvek diskriminácie detí podľa ich pôvodu, zásada ochrany manželstva, rodiny, matky a dieťaťa socialistickou spoločnosťou a štátom, zásada dobrovoľnosti a slobodného rozhodovania pri uzatváraní manželstva, zásada monogamie, zásada zrušiteľnosti manželského zväzku, zásada jednotného výchovného pôsobenia rodiny a spoločnosti, zásada vzájomnej morálnej a materiálnej pomoci, ku ktorej boli povinní všetci členovia rodiny, zásada obligatórneho sobáša a sekularizácia manželstva. Prvá časť zákona obsahovala úpravu manželstva, pričom v ustanoveniach § 1 až § 17 boli upravené podmienky uzavretia manželstva tak, aby manželstvo vzniklo na základe slobodného a dobrovoľného rozhodnutia muža a ženy, ktorí majú spôsobilosť na uzavretie manželstva pred príslušným štátnym orgánom a zákonom predpísanou formou. Kontinuálne podľa zákona č. 265/1949 Sb. zostáva zachovaný kogentne obligatórny civilný sobáš, nakoľko „v socialistickom rodinnom práve sú odstránené všetky cirkevné vplyvy na právnu reguláciu rodinných vzťahov.“[12] Náboženské sobášne obrady boli dovolené po uzavretí manželstva pred národným výborom. Ak by duchovný nedodržal túto zákonnú požiadavku, dopustil by sa trestného činu podľa § 211 TZ.[13]
Zákon rozlišoval tri spôsoby zániku manželstva a) smrťou jedného z manželov, b) prehlásením manžela za mŕtveho, c) súdnym rozhodnutím o zrušení manželstva rozvodom, ktoré bolo upravené v piatej hlave prvej časti zákona. Ako bolo proklamované, socialistická spoločnosť mala záujem na manželstve ako trvalom, harmonickom spoločenstve muža a ženy. Takéto rodinné prostredie malo poskytovať najlepšie záruky pre riadnu výchovu detí a rozvod mal byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozvod manželov len vtedy, ak už iné riešenie nezostávalo. Možno konštatovať, že pregnantnou črtou bol rozvod pod kontrolou štátu.[14] Nová právna úprava nahradila doterajšie subjektívne hľadisko princípu viny na rozvode zásadou objektívneho hľadiska, teda či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Súd musel zistiť, či ďalšie trvanie manželstva má význam pre spoločnosť, pre manželov a ich deti. Súd mohol manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak boli vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené, že manželstvo nemohlo plniť svoj spoločenský účel. Pri rozhodovaní o rozvode musel súd prihliadnuť najmä na záujmy maloletých detí. Aj keď bol princíp viny nahradený, v zmysle § 25 zákona o rodine súd bol povinný zistiť príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu manželstva a svoje zistenia uviedol v odôvodnení rozhodnutia.[15] Jednou z podmienok rozvodu bola aj otázka záujmu maloletých detí, pričom manželstvo nemohlo byť rozvedené, ak to bolo v rozpore so záujmom maloletých detí, ktoré boli chránené aj tým, že s konaním o rozvod manželstva bolo obligatórne spojené konanie o úprave pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode. Ako procesná podmienka v rozvodovom konaní bolo v zákone č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok zakotvené s účinnosťou od 01.04.1964 obligatórne zmierovacie konanie. Začínalo sa návrh jedného z manželov, realizovalo sa použitím vhodných prostriedkov výchovného pôsobenia a ak to bolo vhodné, realizovalo sa v spolupráci so spoločenskými organizáciami alebo prejednaním v kolektíve pracujúcich na pracovisku alebo v mieste bydliska. Novelou občianskeho súdneho poriadku č. 49/1973 Zb. bolo obligatórne zmierovacie konanie zrušené a nahradila ho povinnosť súdu viesť manželov v rozvodovom konaní k odstráneniu príčin rozvratu a k ich zmiereniu. V roku 1962 bolo v ČSSR rozvedených 16 603 manželstiev, z toho v ČSR to bolo 14 137 a v SSR 2 337 manželstiev, pričom z celkového počtu rozvedených manželstiev bolo 70 % manželstiev s deťmi. V roku 1966 bolo rozvedených 20 244 manželstiev, z toho v ČSR 17 435 a v SSR 2 809 manželstiev a tento nárast súvisel so zjednodušením súdneho konania a s opustením princípu zisťovania viny. Pre porovnanie v roku 1986 bolo v ČSSR rozvedených už 37 885 manželstiev, z toho v ČSR 29 560, v SSR 8 325 manželstiev.[16] Rozdiel v rozvodovosti medzi ČSR a SSR súvisel s tým, že Slovensko malo nižšiu ekonomickú úroveň, prebiehala tu industrializácia, životná úroveň rýchlo rástla, malo vyšší podiel poľnohospodárskeho obyvateľstva, zostalo menej sekularizovanou zemou. V druhej časti zákona bola obsiahnutá úprava vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Zákon vo vzťahu k deťom už nepoužíva pojem rodičovská moc, ale pojednáva o právach a povinnostiach rodičov k deťom.[17] Nóvum, ktoré zákon priniesol, bola aj úprava povinností manžela matky, ktorý síce nebol rodičom dieťaťa, ale žil s matkou v spoločnej domácnosti. Zákonodarca priamo do zákona zakomponoval ustanovenia o sociálnoprávnej ochrane mládeže a určil, že o výchovu detí sa starajú v nerozlučnej jednote rodičia, štát a spoločenské organizácie, najmä Československý zväz mládeže a jeho pionierska organizácia Je potrebnú si uvedomiť, že komunistický režim deti vnímal ako sociálnu základňu pre udržanie a rozvoj ideológie v nasledujúcich generáciách, čo je typické pre autoritatívne režimy. Ak to vyžadoval záujem spoločnosti na riadnej výchove detí, mohol národný výbor napomenúť maloletého, jeho rodičov a občanov, ktorí narušovali jeho riadnu výchovu, prípadne uložiť maloletému obmedzenia, ktoré zabránili škodlivým vplyvom na jeho výchovu, najmä návštevu podnikov a zábav pre maloletého vzhľadom na jeho osobu nevhodných. Tieto opatrenia mohol urobiť i súd; ak ich urobil národný výbor, nepotrebovali schválenie súdu. Zmeny nastali aj v nahradení termínu uznanie otcovstva pojmom určenie otcovstva, pričom zákonodarca deklaroval, že sa tým terminologicky vyjadruje rovnaké právne postavenie otca i matky. Zákon umožnil matke poprieť otcovstvo, skôr určené súhlasným vyhlásením. Úprava osvojenia nadviazala na zákon z roku 1958, iba pre osvojenie formou zápisu osvojiteľov ako rodičov zákon začal používať pojem nezrušiteľné osvojenie. V časti výživného zákonodarca podrobnejšie upravil danú problematiku, ale je potrebné poukázať na vnímanie tohto inštitútu, a to konkrétne pri výživnom na rozvedeného manžela: „Pokud jde o příspěvek na výživu rozvedeného manžela, ustanovuje návrh zákona takovou zásadu, že v naší společnosti, kde je většina žen v pracovním poměru a je výdělečně soběstačná, je třeba, aby vyživovací povinnost jednoho manžela k druhému byla po rozvodu omezena jen na takovou dobu, která stačí k tomu, aby si manžel, který nebyl výdělečně činný, opatřil zaměstnání a prostředky k vlastní obživě. Dobu, do které je možno s určitostí předpokládat, že taková úprava hospodářských poměrů nastala, lze odhadnout nejdéle na pět let. Vycházelo se z toho, že tato doba se kryje s nárokem ženy vyplývajícím z důchodového zabezpečení. Půjde-li o manželku, která se stará o malé děti, bude tato doba zpravidla rovněž postačující, aby pak bylo možno umístit děti do kolektivní péče.“[18] Ak zákon o rodinnom práve obsahoval úpravu majetkových vzťahov v rodine v inštitúte tzv. zákonného majetkového spoločenstva, tak zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník sa úprava majetkových vzťahov manželov vrátila do občianskeho zákonníka, „čo bol dôsledok funkčne orientovanej štruktúry členenia civilnoprávnych odborov, kde občiansky zákonník bol koncipovaný predovšetkým ako zákonník majetkového práva.“[19] Zákon č. 40/1964 Zb. koncepciu zákonného majetkového práva neprevzal, a majetkové spoločenstvo manželov vyjadril inštitútom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, upraveným v ustanoveniach §§ 143 až 151. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov štrukturálne vychádzalo z novo zavedenej diferenciácie foriem spoluvlastníctva na podielové a bezpodielové, pričom bezpodielové spoluvlastníctvo mohlo vzniknúť len medzi manželmi. „Právna úprava bezpodielového spoluvlastníctva je typickou normou vykazujúcou znaky socialistického právneho systému. Úprava bola kogentná. Ak zákon o práve rodinnom ponechával ešte priestor pre zmluvnú voľnosť v podobe dispozitívnych ustanovení pre riešenie otázky rozsahu majetku patriaceho do majetkového spoločenstva, okamihu jeho vzniku a zániku a správy spoločného majetku, občiansky zákonník z roku 1964 už nedával akýkoľvek priestor pre zmluvné odchýlky od zákonnej úpravy.“[20] Vplyv štátu do oblasti regulácie rodinného práva sa prejavil aj v zákone č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení, následne na to bol v roku 1973 do zákona implementovaný inštitút pestúnskej starostlivosti. Samotný zákon o rodine č. 94/1963 Zb. bol osem krát novelizovaný, pričom v Slovenskej republike bol nahradený zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine.
V súčasnosti sa nachádzame v čase legislatívnych premien a rekodifikácií občianskeho práva, pričom možno očakávať, že rodinné právo sa stane súčasťou nového občianskeho zákonníka podobne,[21] ako tomu je v Českej republike, kde je rodinné právo upravené v zákone č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v §§ 655 až 975. Znovu začlenenie rodinného práva do občianskeho zákonníka bude znamenať novú dimenziu statusových, majetkových a osobných pomerov v manželstve a rodine a na rozdiel od právnej úpravy z čias pred revolúciou, dnes zákonodarca môže uplatniť všetky princípy, hodnoty, tradície a ľudskoprávne tendencie, avšak vysporiadať sa musí aj s konzervatívnymi a na druhej strane s liberálnymi postojmi.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
