LIMITY A PREKÁŽKY POSTIHOVANIA ENVIRONMENTÁLNYCH DELIKTOV V EÚ A SR

JUDR. RÓBERT RUŽIČKA
EXTERNÝ DOKTORAND
FAKULTA PRÁVA, PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA, BRATISLAVA
E-MAIL: RUZICKA.ROBERT@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
environmentálna kriminalita, právna zodpovednosť právnických osôb, nezákonné obchodovanie s voľne žijúcimi druhmi, nezákonná preprava odpadov, životné prostredie, stíhanie environmentálnych trestných činov, administratívne sankcie, pokuty, trestné právo, nezákonné konanie, presahovanie medzi trestnoprávnymi a administratívnymi ustanoveniami

KEY WORDS:
environmental criminality, legal liability of legal entities, wildlife trafficking, illegal shipment of wastes, environmental crime prosecutions, administrative sanctions, penalties, criminal law, illegal behaviour, overlap between criminal and administrative provisions

ABSTRAKT:
Environmentálna kriminalita v súčasnosti predstavuje jeden z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich bezpečnostných problémov vo svete. Táto problematika je s prihliadnutím na aktuálny celosvetový vývoj stále aktuálnejšia a je reálny predpoklad, že jej dôležitosť bude naďalej narastať. Tento článok sa zameriava na určité obmedzenia a prekážky verejných orgánov pri postihovaní týchto deliktov v EÚ a SR.

ABSTRACT/SUMMARY:
Environmental criminality currently poses one of the fastest developed security problem that our world is facing. With the view of the current worldwide development this issues is being more and more actual and it is real assumption that the importance of that is going to be growing. This article focuses on certain limitations and obstacles for public authorities in pursuing such offences in EU and SR.

I.    ÚVOD

Zabezpečenie zdravého a bezpečného životného prostredia si začína vyžadovať stále väčšie náklady a rovnako stúpajú aj náklady na odstraňovanie následkov rôznych protiprávnych konaní smerujúcich voči životnému prostrediu. Možno konštatovať, že aktuálna bezpečnostná situácia plne korešponduje s dôvodmi, ktoré viedli Európsku úniu k vypracovaniu osobitného právneho predpisu pre tento druh trestnej činnosti. Podľa článku 174 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „spoločenstvo“) sa politika spoločenstva v oblasti životného prostredia zameriava na vysokú úroveň jeho ochrany. Z článkov 2 a 3 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (ďalej len „smernica 2008/99/ES“) vyplýva, že spoločenstvo je znepokojené narastajúcim počtom trestných činov proti životnému prostrediu a ich dôsledkami, ktoré čoraz častejšie presahujú hranice štátov, v ktorých došlo k spáchaniu týchto trestných činov.

Napr. nelegálne obchodovanie s voľne žijúcimi druhmi je jedným z najviac rozšírených nezákonných obchodov a má vážne negatívne dopady na biodiverzitu a udržateľný rozvoj. EÚ zostáva stále z jedným najdôležitejších spotrebiteľských trhov a hlavným tranzitným bodom nelegálneho obchodu medzi Afrikou a Áziou. Šiesty cieľ EÚ stratégie biodiverzity do roku 2020 (vrátane vízie do roku 2050) sľubuje „pomôcť odvrátiť celosvetovú stratu biodiverzity“, pričom EÚ uznala, že nelegálne obchodovanie s voľne žijúcimi druhmi patrí celosvetovo medzi najziskovejšie trestné činnosti, ktoré priťahuje sietí organizovaného zločinu.^[1]

Reálny výkon stíhania týchto deliktov však závisí na politických prioritách a z nich vyplývajúcich kapacít, ktoré sa odzrkadľujú v počte vznesených obvinení a následných odsúdení v členských štátoch EÚ.

Podľa Eurojust-u však postihovanie environmentálnych deliktov je oveľa v nižšom rozsahu v porovnaní s viac tradičnými trestnými činmi^[2]. Rovnaký záver konštatuje aj Europol vo svojej správe o posúdení hrozieb (2013). Preto je v rámci EÚ nepochybné, že je potrebné viesť viac účinnejší boj proti environmentálnym trestným činom aj vzhľadom na jeho cezhraničný charakter a prepojenie na organizovaný zločin.

Významným právnym nástrojom v rámci právnych prostriedkov EÚ bolo prijatie Smernice 2008/99/ES, ktorá sa zameriava na zabezpečenie toho, aby opatrenia trestného práva, prostredníctvom ktorých možno reagovať na závažné porušenia pravidiel EÚ, boli k dispozícii vo všetkých členských štátoch.

Smernica 2008/99/ES obsahuje zoznam porušení, ktoré sa musia považovať za trestný čin vo všetkých členských štátoch, ako napr. nelegálna preprava odpadu alebo obchodovanie s ohrozenými druhmi. Cieľom tejto smernice je harmonizácia trestnoprávnych skutkových podstát proti životnému prostrediu, avšak členské štáty si môžu definovať druhy a úroveň trestnoprávnych sankcií. Smernica 2008/99/ES uvádza 9 oblastí environmentálnej trestnej činnosti (nelegálny obchod s odpadmi a nebezpečnými odpadmi, jadrovými materiálmi, drevom, chránenými živočíchmi, ale aj organizované pytliactvo a iné), ktoré sú vymedzené v článku 3 písm. a/ až i/ smernice, v rámci ktorých sa vyžaduje aby subjekt práva konal úmyselne alebo aspoň z hrubej nedbanlivosti.

Obdobne Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES) o znečisťovaní mora z lodí je súčasťou pravidiel EÚ na posilnenie námornej bezpečnosti a na pomoc pri zabraňovaní znečisťovania z lodí. Smernica požaduje, aby členské štáty považovali závažné a nepovolené vypúšťanie znečisťujúcich látok z lodí za trestný čin.

V oboch smerniciach sa od členských štátov vyžaduje, aby na trestné činy uplatnili „účinné, primerané a odrádzajúce trestné sankcie“.

II.    LIMITY A PREKÁŽKY PRI STÍHANÍ ENVIRONMENTÁLNYCH TRESTNÝCH ČINOV

Napriek týmto smerniciam existujú stále značné rozdiely medzi trestnoprávnymi postihmi v členských štátoch EÚ za trestné činy proti životnému prostrediu, a to aj z dôvodu rôznorodej úrovne sankcií. Na ilustráciu je možné uviesť príklad, ak právnická osoba poruší právne predpisy na ochranu voľne žijúcich živočíchov a rastlín chránené podľa dohovoru CITES: v prípade uplatňovania jurisdikcie podľa francúzskeho trestného práva, hrozí páchateľovi maximálna pokuta vo výške 9.000 Eur, avšak v režime holandského trestného práva je maximálna pokuta až 810.000 Eur. Vo Fínsku je možné uložiť za rovnaké porušenie dva roky väzenia, avšak podľa právnej úpravy SR alebo Českej republiky je to až 8 rokov.

Úroveň sankcií, ktoré prichádzajú do úvahy za jednotlivé delikty, majú samozrejme vplyv aj na rozsah a techniky vyšetrovania. Ak zákonná úprava pripúšťa iba mierne sankcie za environmentálne trestné činy nemusia sa uplatniť všetky vyšetrovacie postupy a nástroje. Úroveň sankcií má takisto vplyv na to, či určité právne inštrumenty justičnej spolupráce môžu byť použité medzi členskými štátmi EÚ. Napr. v prípade režimu európskeho zatýkacieho rozkazu sú síce environmentálne trestné činy s jedným druhov trestných činov, pre ktoré sa môže uplatniť tento osobitný postup vydávania požadovanej osoby z jedného členského štátu EÚ do iného, avšak k prelomeniu požiadavky obojstrannosti trestnosti skutku môže dôjsť iba v prípade, ak v členskom štáte, ktorý európsky zatýkací rozkaz vydal, je horná hranica trestu odňatia slobody alebo ochranné opatrenia najmenej tri roky.

V praxi mnohých členských štátov EÚ (viď správy Europol a Eurojust) je zrejmé, že iba minimum prípadov environmentálnych trestných činov sa dostane až do štádia konania pred súd. Napr. Talianske občianske združenie Legambiente odhaduje, že až 80 environmentálnych trestných činov je spáchaných každý deň v Taliansku, avšak mnohé z nich nie sú stíhané.^[3] Existuje pre to viacero dôvodov, ktoré sú viac menej spoločné pre mnohé členské štáty EÚ.

Environmentálne trestné činy sú často vnímané ako náročné pre stíhanie a vyšetrovanie, keďže väčšina prokurátorov nedisponuje exaktnejšími znalosťami o týchto špecifických deliktov a rovnako je obtiažne získavať dôkazy o ich páchaní. V dôsledku toho vykonávacie orgány majú tendenciu zamerať svoju pozornosť na trestné činy, ktoré sú často spojené s environmentálnymi deliktami a sú považované ako viac „zvládnuteľné“ prípady ako napr. podvod, korupcia alebo falšovanie verejnej listiny. Preto mnoho porušení environmentálnej legislatívy sa nedostane v trestnom procese do štádia konania pred súdom.

Rovnako tieto dôvody tkvejú aj v národných špecifikách príslušných právnych systémov. Napr. v UK všetky trestnoprávne veci začínajú na magisterskom súde a následne pokračujú na kráľovskom súde, a to iba v prípade, ak obvinený neprizná vinu. Vzhľadom na to, že obvinení majú tendenciu priznať vinu, keďže tresty sú relatívne nízke, veľká časť environmentálnych deliktov nie je prejednávaná pred súdom.

Ďalším faktorom, pre ktoré môže byť stíhanie je environmentálnych deliktov tak zriedkavé môže spočívať v nedostatočnom počte environmentálnych inšpekcií, nedostatku špecializovaných policajných jednotiek a spravodajských informácií.

Pokiaľ ide o zmienenú smernicu 2008/99/ES, problematické sa javí byť výklad niektorých definícií. Napr. táto smernica ukladá členským štátom EÚ povinnosti týkajúce sa zabezpečenia trestných a netrestných nástrojov pre nezákonné aktivity fyzických a právnických osôb na životnom prostredí.

Uvedená smernica definuje v čl. 2 (a) pojem „nezákonné“, avšak v praxi je často náročné odlíšiť nezákonné aktivity od zákonných. Napr. v oblasti nelegálneho obchodovania s odpadov sú spoločnosti, ktoré prevádzkujú so zákonnými dokumentmi a povoleniami, avšak súbežne vykonávajú aj nepovolené činnosti. Inými slovami nelegálne aktivity sa vykonávajú pod zákonnou domnienkou, resp. je náročné preukázať, že subjekt konal s nekalým úmyslom.

Rovnako v rámci transpozície smernice 2008/99/ES môžu nastať ťažkosti pri niektorých pojmov, ktoré sú príliš všeobecné ako napr. „účinné, primerané a odradzujúce“, „podstatná škoda“, „nezanedbateľné množstvo alebo dopady“, „nebezpečné aktivity a látky“ a „významné zhoršenie“.

Predmetná smernice napr. stanovuje, že členské štáty musia prijať „účinné, primerané a odradzujúce“ sankcie, avšak neuvádza aké druhy a úrovne sankcií za budú považovať za konzistentné s uvedenými požiadavkami. Na druhej strane je potrebné povedať, že použitie týchto neurčitých termínov v smernici je v dôsledkom obmedzených kompetencií EU v oblasti trestného práva a tiež týmto spôsobom sa poskytuje členským štátom EU transponovať smernice spôsobom, ktorým bude zlučiteľným s národným kontextom a právnej kultúre.

Ďalšou z problematických oblastí je zodpovednosť právnických osôb za environmentálne delikty. Podľa čl. 6 smernice 2008/99/ES, členské štáty zabezpečia, aby právnické osoby mohli byť zodpovedné za trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4 tejto smernice, pokiaľ boli tieto trestné činy spáchané v ich prospech akoukoľvek osobou, ktorá má v rámci tejto právnickej osoby vedúce postavenie a ktorá konala buď samostatne, alebo ako súčasť orgánu právnickej osoby na základe: a) oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu, b) právomoci prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby alebo c) právomoci vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby.

V praxi však môže obtiažne založiť príčinnú súvislosť medzi riadiacou osobou spoločnosti a spáchaným environmentálnym trestným činom. Pojem „vedúce postavenie“ v právnickej osobe nie je v predmetnej smernici definované.

Napr. v prípade spoločnosti Trafigura, ktorá sa týkal nezákonnej prepravy nebezpečného odpadu z Európy do Pobrežia Slonoviny. Zamestnanec bol uznaný vinným a bol mu odložený šesťmesačný trest odňatia slobody v dvojročnej skúšobnej dobe (spolu s pokutou vo výške 25.000 eur). Výkonný riaditeľ spoločnosti však nebol sankciovaný, hoci si možno iba obtiažne predstaviť, že by celá operácia bola konaná bez jeho vedomia.

Osobitnou kapitolou je vzťah trestnoprávnych a správnoprávnych ustanovení, ktorý silno ovplyvňuje trestnoprávne postihy týchto deliktov. Mnohé trestnoprávne ustanovenia v oblasti životného prostredia vyžadujú, aby určité konanie bolo nezákonné alebo neoprávnené, pričom takéto nezákonné konanie je často definované v administratívnoprávnych predpisoch v oblasti životného prostredia. Toto je uvedené aj v článku 2 písm. a) (iii), v zmysle ktorého „protiprávny“ znamená aj porušenie zákona, správneho predpisu členského štátu alebo rozhodnutia príslušného orgánu členského štátu, ktorým sa vykonávajú právne predpisy Spoločenstva.

V tejto súvislosti možno preto hovoriť o tendencii formálnej závislosti environmentálnych trestných činov na administratívnom porušení. Ustanovenia správneho práva v oblasti životného prostredia čiastočne definujú, kedy sú naplnené znaky environmentálnych trestných ustanovení. Zároveň správne predpisy väčšinou obsahujú aj administratívne sankcie, ktoré sú častejšie ukladané ako trestnoprávne sankcie, s poukazom na rýchlejší, lacnejší a menej komplikovaný procesný postup ako v režime trestného konania. Napriek tomu, niektoré administratívnoprávne sankcie sa môžu javiť ako viac závažnejšie pre páchateľov ako trestnoprávne, ako napr. zrušenie licencií, pozastavenie činností a pod.^[4] Kritici poukazujú na to, že prostredníctvom ukladania administratívnych sankcií, správne orgány dostali príliš veľa právomoci na úkorov súdov, čím sa znížila úloha trestného práva pri presadzovaní environmentálneho práva.^[5] Niektoré krajiny ako Spojené kráľovstvo používajú aj civilnoprávne sankcie na trestanie environmentálnych deliktov. Civilnoprávne sankcie sa považujú za určitý hybrid administratívnych pokút, ktorých hlavných cieľom je vykonanie príslušného administratívnoprávneho ustanovenia.

Skúsenosti s postihovaním environmentálnych deliktov v EÚ, poukazujú na to, že aj v prípade, ak sa vec dostane na súd, sú ukladané jednak nízke peňažné sankcie a jednak veľmi ojedinelé tresty odňatia slobody. Uvedené môže spôsobené celkovým nižším rozsahom justičných skúseností s týmto druhom trestnoprávnej kriminality. Pokuty sú veľmi často ukladané právnickým osobám, ktoré však niektoré spoločnosti môžu považovať ako „prevádzkové náklady“, preto nemusia mať významný odstrašujúci efekt.

Na druhej strane je však potrebné brať do úvahy, že súdy musia v každom prípade vyhodnocovať priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Ak spoločnosť preukáže, že vykonala všetky opatrenia na predchádzanie environmentálnej školy alebo deliktu, súd to musí zohľadniť v uloženej sankcii. Poľahčujúcou okolnosťou môže byť aj priznanie viny, spolupráca s vyšetrovateľom, resp. odstraňovanie dôsledkov alebo poskytnutie náhrady za environmentálnu škodu.

III.    ŠPECIFIKÁ ENVIRONMENTÁLNEJ TRESTNEJ ČINNOSTI NA SLOVENSKU

Environmentálna trestná činnosť je na Slovensku determinovaná určitými špecifikami alebo osobitosťami, ktoré vyplývajú napr. z týchto skutočností:

• väčšie množstvo území s prírodným bohatstvom,
• vysoké pokrytie územia lesmi,
• existencia území s vyššou koncentráciou osôb majúcich ekonomické a sociálne problémy,
• prevádzka dvoch jadrových elektrární,
• nižšia úroveň vedomostí obyvateľov o následkoch poškodzovania životného prostredia, vrátane ekonomických a trestnoprávnych následkov,
• absencia konkrétnych opatrení zo strany zodpovedných orgánov na národnej a regionálnej úrovni a ich vzájomnej kooperácie pri riešení problematiky.

V rámci územia Slovenska môžeme na základe skúseností z praxe identifikovať tieto najvážnejšie protiprávne činy v oblasti environmentálnej trestnej činnosti:

• protiprávne nakladanie s rádioaktívnymi a jadrovými materiálmi, najmä nelegálny obchod s nimi alebo protiprávne zbavovanie sa rádioaktívnych žiaričov s úmyslom ušetriť prostriedky na ich legálnu likvidáciu,
• protiprávne nakladanie s odpadmi (vrátane nebezpečného) spočívajúce najmä v jeho nelegálnom dovoze zo západnej Európy a ukladaní na našom území alebo vytváraním veľkého množstva nelegálnych skládok z vnútroštátneho odpadu vo voľnej krajine,
• protiprávne vypúšťanie znečisťujúcich látok do ovzdušia a vody,
• protiprávne aktivity (lov, obchod, zber a pod.) smerujúce voči chráneným druhom živočíchov a rastlín,
• pytliactvo, najmä jeho organizované formy alebo páchané používaním hromadne účinných zariadení (siete, otravy a pod.)
• protiprávne výruby stromov v lesoch a na nelesných plochách, vrátane krádeží dreva,
• vykonávanie zakázaných činností alebo činností bez príslušného povolenia v chránených územiach.

Pre environmentálnu trestnú činnosť je charakteristické nielen špecifiká Slovenskej republiky, uvedené vyššie, avšak existujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré majú často výrazný vplyv na jej stíhanie a odhaľovanie:

• vysoká latencia – z rôznych dôvodov, pretrváva stav neoznamovania protiprávnych konaní alebo ich priameho zatajovania,
• organizované formy páchania environmentálnej trestnej činnosti, vrátane prepojenia so zahraničím,
• vysoké zisky z protiprávneho konania – napr. pri nelegálnom uložení odpadu a pod.,
• nízka vymožiteľnosť práva – najmä v oblasti správneho práva,
• nízke tresty a postihy pre páchateľov, predovšetkým vo vzťahu k náprave nepriaznivého následku, ktorý vznikol konaním páchateľa,
• korupcia,
• nedostatočná autorita štátnych orgánov majúcich kompetencie v predmetných oblastiach,
• odborná náročnosť pri odhaľovaní a vyšetrovaní tohto druhu trestnej činnosti,
• bagatelizovanie a podceňovanie problematiky z dôvodu nepoznania skutočných nepriaznivých následkov, ktoré pri nej vznikajú,
• nedostatočné zastupovanie záujmov štátu (ako poškodeného) pri odstraňovaní vzniknutých nepriaznivých následkov a environmentálnych škôd,
• nevyvážená a nedostatočná prevencia.

Všetky tieto faktory komplikujú dosiahnutie priaznivého stavu v oblasti environmentálnej bezpečnosti a spôsobujú pre Slovenskú republiku významné ekonomické straty.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY: