Niektoré historické aspekty právnej úpravy organizovanej a zločineckej skupiny

Albert Camus napísal, že 17. storočie bolo storočím matematiky, 18. storočie storočím fyzikálnych vied, 19. storočie storočím biológie a 20. storočie storočím strachu.^[1] Čím sa stane 21. storočie ? Sme na jeho začiatku, a preto, aby nebolo storočím strachu, ako to predchádzajúce, kedy došlo k prudkému nárastu organizovanej kriminality a rozmachu terorizmu, možno konštatovať, že jednou z úloh orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale aj legislatívy, tak vo vnútroštátnom ako i medzinárodnom meradle, bude aj boj proti terorizmu a organizovanému zločinu.

Tieto, ako jedny z najzávažnejších hrozieb tak domácej ako aj medzinárodnej scény, sa vyznačujú vysokou organizovanosťou, významným finančným a technickým zázemím, logistikou, ako aj prepojením na zdroje informácií, ale najmä nebezpečenstvom použitia zbraní takmer každého druhu, čím sa líšia od ostatných trestných činov.

Ako uvádzajú Ivor, Klimek a Záhora, do polovice 80. rokov minulého storočia bola organizovaná trestná činnosť považovaná za problém, ktorý sa týkal len obmedzeného počtu krajín - predovšetkým Spojených štátov amerických a Talianska, ako aj s eventuálnym pridaním Japonska, Číny a Kolumbie. O dvadsať rokov neskôr sa obraz organizovanej trestnej činnosti dramaticky zmenil. V celosvetovom rozmere globalizácia urýchlila prepojenie skôr samostatných domácich nelegálnych trhov a zvýšenie mobility zločincov cez hranice jednotlivých štátov.^[2],^[3] Ako títo autori ďalej uvádzajú, vplyv na rozšírenie organizovanej trestnej činnosti v Európe malo najmä dokončenie vnútorného trhu spolu so zrušením kontrol na vnútorných hraniciach, čím sa jednotlivým zločineckým organizáciám uľahčil pohyb a otvoril priestor pre ich aktivity v rámci celej Európskej únie. Súvis s rozmáhajúcou sa organizovanou trestnou činnosťou mal aj pád železnej opony v roku 1989, čím sa otvorili pre ilegálne aktivity územia ďalších krajín, hlavne v strednej Európe.

Organizovaná kriminalita predstavuje z aktuálneho i dlhodobého hľadiska značné riziko pre spoločnosť a pre zabezpečenie práv a slobôd občanov. Nebezpečnosť organizovanej kriminality zvyšuje najmä jej transnacionálny charakter a prerastanie do politických, hospodárskych, správnych a mocenských štruktúr jednotlivých štátov.^[4]

Špecifickosť organizovaného zločinu spočíva najmä (avšak nielen) v podstate vyjadrenej už v jeho samotnom označení, a tou je organizovanosť. Pozornosť preto budeme venovať hmotnoprávnej úprave tejto problematiky v rámci OSN a Európskej únie, jej historickým aspektom a niektorým súčasným právnym a praktickým problémom právnej úpravy organizovaného zločinu.

Právna úprava do roku 1961

Po roku 1948, kvôli potrebe odstránenia právneho dualizmu, došlo v československom právnom poriadku k zmenám, a to predovšetkým prostredníctvom tzv. právnickej dvojročnice, ktorá sa okrem iného týkala aj trestného práva. Jej výsledkom v tejto oblasti bolo prijatie Trestného zákona č. 86/1950 Zb., Trestného poriadku č. 87/1950 Zb. a Trestného zákona správneho č. 88/1950 Zb., ktoré znamenali pre vtedajšie Československo kodifikáciu trestného práva.

V tomto období zjavne nedochádzalo k početnejším trestným činom, ktoré by vykazovali znaky organizovanej trestnej činnosti, čomu zodpovedá aj obsah právnej úpravy Trestného zákona z roku 1950, v rámci ktorej jediným ustanovením naznačujúcim problematiku postihu možného organizovaného zločinu v tomto Trestnom zákone bolo ustanovenie § 166 ods. 1 s názvom “Spolčenie“ tohto znenia: “Kto sa s niekým spolčí na trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej tri roky a neprevyšuje päť rokov, alebo kto také spolčenie alebo jeho účastníkov podporuje v ich snahách, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.“ Právna úprava ustanovenia § 166 ods. 2 tohto Trestného zákona zvyšovala túto trestnú sadzbu v prípade, ak sa čin uvedený v odseku 1 týkal trestného činu, na ktorý zákon ustanovoval trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica prevyšovala päť rokov a § 166 ods. 3 tohto Trestného zákona umožňoval uloženie trestu odňatia slobody na tri až desať rokov v prípade, že sa čin uvedený v odseku 1 týkal trestného činu, na ktorý zákon ustanovoval trest smrti alebo doživotné odňatie slobody.

Spolčením sa na účely Trestného zákona č. 86/1950 Zb., ako to vyplýva z dôvodovej správy k predmetnému zákonu, rozumel úmyselný trestný čin, ktorého podstatou bolo združenie dvoch alebo viacerých osôb sledujúcich rovnaký trestný cieľ, ako aj pripojenie sa k takémuto združeniu. Rozhodujúcim nebolo či išlo o spolčenie v podobe spolupáchateľstva alebo či mal niektorý zo spoločníkov ostatným iba pomáhať. Cieľom takéhoto združenia bolo spáchanie trestného činu a k vytvoreniu spolčenia postačovala aj dohoda uzatvorená mlčky.^[5]

Nakoľko spolčenie bolo druhom prípravy na spáchanie trestného činu, ten kto sa dopustil trestného činu, ku ktorému spolčenie smerovalo alebo pokusu takéhoto trestného činu, nemohol byť potrestaný súčasne aj za trestný čin spolčenia.

Podporovanie spolčenia alebo jeho účastníkov zahŕňalo tak poskytovanie prostriedkov, ukrývanie, sprostredkovanie dohody, ako aj radu, povzbudzovanie, varovanie a podobne.

Za páchateľa trestného činu spolčenia bol považovaný aj ten, kto nemohol byť priamym páchateľom trestného činu, ku ktorému spolčenie smerovalo, napríklad spolčenie k trestným činom vojenským s civilistami.

Príkladom rozhodovania súdov v tej dobe je aj rozhodnutie Štátneho súdu publikované v Zbierke rozhodnutí č. 23/51, ktorým Najvyšší súd zamietol odvolanie obžalovaného a potvrdil rozhodnutie Štátneho súdu, ktorým tento súd uznal vinným páchateľa za zločin velezrady podľa § 1 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorého sa tento páchateľ dopustil tým, že sa s inými spolčil s úmyslom rozvrátiť a zničiť ľudovodemokratické zriadenie a spoločenskú a hospodársku sústavu republiky. Páchateľ bol sprostredkovateľom písomného styku medzi dvoma a viacerými osobami a tento písomný styk mal umožniť útek iných osôb do zahraničia.^[6]

Rok 1961 – 2006

Prvotnú právnu úpravu organizovanej trestnej činnosti v československom právnom poriadku badať až po prijatí Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.

Tento Trestný zákon, na rozdiel od skôr analyzovaného, ktorý upravoval spolupáchateľstvo (§ 6) a len návod a pomoc (§ 7), už zakotvoval aj inštitút organizátora v § 10 tak, že tento mal postavenie účastníka pokusu alebo dokonaného trestného činu. Organizátorom trestného činu bola osoba, ktorá trestný čin zosnovala alebo riadila a teda jej konanie dávalo podnet na spáchanie trestnej činnosti, ktorej bola aj iniciátorom, a preto šlo o najnebezpečnejšieho účastníka trestného činu tým, že organizátor vyhľadával iné osoby na spáchanie trestného činu, rozdeľoval im úlohy a sám tieto usmerňoval.^[7]

V ustanovení § 34 písm. g) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bolo za priťažujúcu okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby považované to, ak páchateľ spáchal trestný čin ako organizátor, ako člen organizovanej skupiny alebo člen spolčenia, pričom však až do prijatia novely Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zákonom č. 183/1999 Z. z. zo 6. 7. 1999 a ustanovenia nového § 89 ods. 26, nebol pojem organizovanej skupiny v Trestnom zákone zadefinovaný, čo znamená, že takto dlhodobo absentovala v Trestnom zákone legálna definícia uvedeného pojmu. K objasneniu pojmu organizovanej skupiny tak napomáhali komentáre Trestného zákona, najmä však dobové judikáty R 53/76 a R 45/86 a neskôr ďalej uvedená súvisiaca právna úprava. Jeden z dobových komentárov uvádzal, že organizovanou skupinou sa rozumie združenie viacerých osôb, v ktorom je určité rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov združenia a ktorého činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného dokonania trestného činu a tým aj jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. Skupina nemusí mať trvalejší charakter a týmto spôsobom možno spáchať aj ojedinelý, jednorazový trestný čin. Nevyžaduje sa výslovné prijatie za člena skupiny alebo výslovné pristúpeniu k skupine; postačí, že páchateľ sa do skupiny fakticky včlenil a aktívne sa na jej činnosti podieľal.^[8]

Tomu, kto spáchal trestný čin ako organizátor alebo člen organizovanej skupiny hrozila podľa osobitnej časti Trestného zákona vyššia trestná sadzba stanovená v niektorej z kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov. Ak sa postupovalo týmto spôsobom, do úvahy už neprichádzala spomínaná všeobecná priťažujúca okolnosť podľa § 34 písm. g) Trestného zákona. Príkladom takéhoto právneho stavu je aplikácia § 92 ods. 2 písm. a) vtedy platného Trestného zákona, upravujúceho skutkovú podstatu trestného činu Rozvracania republiky, ktorý stanovoval trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo trest smrti pre páchateľa, ktorý spáchal čin uvedený v odseku 1 (t.j. čin s úmyslom rozvrátiť ústavné zriadenie, územnú celistvosť alebo obranyschopnosť republiky alebo zničiť jej samostatnosť tým, že sa zúčastnil na násilných akciách proti republike alebo jej orgánom, resp. sa dopustil ďalšieho zákonom predpokladaného konania) ako člen organizovanej skupiny.^[9]

Judikát R 53/76 špecifikoval organizovanú skupinu tak, že sa ňou rozumelo združenie viacerých osôb, v ktorom je určité rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov a ktorého činnosť sa v dôsledku toho prejavuje určitou plánovitosťou a koordinovanosťou a ktorým sa spáchanie činu uľahčuje a zvyšuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia sledovaného cieľa.

V týchto súvislostiach je potrebné pripomenúť, že dňom 1. 9. 1994 nadobudol účinnosť zákon č. 249/ 1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších najmä organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov, ktorý v § 3 definoval organizovanú skupinu ako najmenej trojčlennú skupinu páchateľov alebo účastníkov, ktorá sa spojila na spáchanie trestného činu uvedeného v tomto zákone (napr. teror, záškodníctvo, trestné činy postihujúce obchod s drogami, zbraňami, deťmi, ženami a iné) .

Z hľadiska novodobejšej právnej úpravy problematiky organizovaného zločinu možno konštatovať, že najvýznamnejšími boli zákon č. 183/1999 Z. z. zo 6. 7. 1999, ktorým sa novelizoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný od 1. 9. 1999, zákon č. 421/2002 Z. z. zo dňa 19. 6. 2002, účinný od 1. 9. 2002, zákon č. 457/2003 Z. z. zo dňa 21. 10. 2003, účinný od 1. 12. 2003 a napokon zákon č. 403/2004 Z. z. zo dňa 24. 6. 2004 o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa novelizoval tak Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), účinný od 1. 8. 2004.

Význam noviel Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Pre problematiku organizovaného zločinu význam novely Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zákonom č. 183/1999 Z. z. účinným dňa 1.9. 1999 spočíva okrem iného tiež v tom, že sa ním prvý krát priamo v Trestnom zákone, v § 89 ods. 26 a v ods. 27 definovali pojmy "organizovaná skupina" a "zločinecká skupina" a legislatívne sa v § 185a zakotvil nový trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, s osobitnými ustanoveniami § 185b a §185c.

Slovenská právna úprava tak reagovala na nové formy kriminality a tiež vytvorila nové právne prostriedky boja proti organizovanému zločinu v oblasti ďalšej medzinárodnej spolupráce v tejto oblasti boja proti kriminalite, ku ktorej sa Slovenská republika zaviazala medzinárodnými zmluvami, alebo ku ktorej ju zaväzovali opatrenia medzinárodných alebo nadnárodných integračných zoskupení, ktorých bola členom, alebo o členstvo v ktorých sa uchádzala (napríklad "Spoločný projekt Európskych spoločenstiev a Rady Európy o korupcii a organizovanom zločine v krajinách prechádzajúcich transformačným procesom" z 3. 12. 1997 (Octopus) a Rezolúcia rady ES/EÚ z 20. 12. 1996 o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú s orgánmi justície v rámci boja proti medzinárodnému zločinu).

Pod pojmom organizovaná skupina sa podľa § 89 ods. 26 Trestného zákona platného v tom čase ,teda novelizovaného zákonom č. 183/1999 Z. z., rozumelo spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačovalo deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.

Za zločineckú skupinu bolo považované (rovnako v intenciách uvedenej novely) podľa § 89 ods. 27 Trestného zákona dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk, alebo preniknúť do orgánov verejnej moci a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.

Za založenie, zosnovanie, podporovanie, členstvo alebo činnosť a podporu pre zločineckú skupinu podľa § 185a Trestného zákona hrozilo odňatie slobody na tri roky až desať rokov alebo prepadnutie majetku.

Ustanovenie § 185b Trestného zákona sa týkalo účinnej ľútosti, ktorou, ak boli splnené zákonné podmienky, zanikla trestnosť trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Podmienkou bolo predovšetkým oznámenie páchateľa o zločineckej skupine a jej činnosti prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, ktoré bolo dobrovoľné a toto oznámenie muselo byť vykonané v čase, kedy nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z činnosti takejto skupiny mohlo byť ešte odstránené. To však neznamenalo, že páchateľ nebol potrestaný za iné dokonané trestné činy, ktoré už spáchal.

V tejto právnej úprave bol zahrnutý aj inštitút agenta, a to v ustanovení § 185c Trestného zákona, a to tak, že išlo o taký čin, ktorý by bol inak trestný podľa § 185a a ktorého sa dopustil agent, ktorý bol ustanovený na plnenie úloh pri odhaľovaní páchateľov a trestných činov, a ak sa ho agent dopustil s cieľom zistiť páchateľa a z toho dôvodu bol činný alebo podporoval zločineckú skupinu. Toto ustanovenie sa však nevzťahovalo na čin, ktorým by agent založil alebo zosnoval zločineckú skupinu. Ďalšie plnenie úloh agenta upravoval § 15c novelizovaného Trestného zákona.

Predmetná novela okrem iného do Trestného zákona zakotvila nové ustanovenie § 40 ods. 3, podľa ktorého súd mohol znížiť pod dolnú hranicu trest odňatia slobody aj v tom prípade, ak odsudzoval páchateľa, ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo ktorý napomáhal zabráneniu spáchania trestného činu, ktorý niekto iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil a to vtedy, ak sa malo vzhľadom na možnosti nápravy páchateľa, povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu za to, že účel trestu bolo možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

Význam novely Trestného zákona zákonom č. 421/2002 Z. z. vzťahujúcej sa k problematike organizovanej trestnej činnosti spočíva najmä v zavedení novej skutkovej podstaty trestného činu terorizmu v § 94, a to v súlade s návrhom Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti terorizmu zo dňa 7. 12. 2001, ale aj v doplnení doterajšieho trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a aj o teroristickú skupinu (s doplnením tiež §89 ods. 28 o definíciu teroristickej skupiny a novelizovaním §185b a §185c). Táto novela teda reagovala aj na medzinárodnú úpravu organizovaného zločinu a takto novelizované znenie Trestného zákona už bolo v zhode s tými dohovormi, pri ktorých sa predpokladala ich ratifikácia, ako napríklad Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaisťovaní a konfiškácii príjmov z trestnej činnosti (Štrasburg, 8. 11. 1990), Trestnoprávny dohovor o korupcii, Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu.

Nad rámec analyzovanej hmotnoprávnej úpravy organizovaného zločinu je nevyhnutné aspoň v stručnosti spomenúť, že novelou Trestného poriadku - zákonom č. 457/2003 Z. z. sa do právnej úpravy Slovenskej republiky zaviedol inštitút tzv. spolupracujúceho, resp. korunného svedka, a to predovšetkým § 162a o dočasnom odložení vznesenia obvinenia v znení (ods. 1): “Ak by vznesenie obvinenia podstatne sťažilo objasnenie korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny (§185a Trestného zákona) alebo obzvlášť závažného úmyselného trestného činu (§41 ods. 2 Trestného zákona) spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou alebo zistenie páchateľa tohto trestného činu, môže vyšetrovateľ s predchádzajúcim súhlasom prokurátora na nevyhnutnú dobu dočasne odložiť vznesenie obvinenia (§ 163 ods. 1) osobe, ktorá sa významnou mierou podieľa na objasnení niektorého z týchto trestných činov alebo na zistení páchateľa. Dočasne odložiť vznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi alebo návodcovi trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa.“

Potreba právnej úpravy a aplikácie tohto ustanovenie vyplynula najmä z praxe orgánov činných v trestnom konaní. Pri postihovaní najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti sa totiž mnohokrát vyskytovala dôkazná núdza, preto spolupracujúci alebo korunný svedok ako osoba, ktorá sa spolupodieľala na páchaní trestnej činnosti, avšak následne sa rozhodla dobrovoľne pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, sa ukázala byť neodmysliteľnou. Prokurátor sa na základe svedectva takejto osoby v konaní o trestnom čine, v ktorom táto osoba vystupovala ako svedok, mohol rozhodnúť, či voči spolupracujúcemu alebo korunnému svedkovi zastaví trestné stíhanie, alebo bude pre takúto osobu požadovať mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody.^[10] Ďalšou z alternatív bolo prerušenie trestného stíhania proti takejto osobe.

Zložitosť legálnej definície zločineckej skupiny v § 89 ods. 27 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a s ňou spojené ťažkosti pri dokazovaní spáchania citovaného trestného činu podľa § 185a Trestného zákona, ako aj skutočnosť, že toto ustanovenie bolo zákonom zakotvené v roku 1999, t.j. pred prijatím Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu viedli v roku 2004 k tomu, že novelou Trestného zákona - zákonom č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze sa definícia zločineckej skupiny v § 89 ods. 27 Trestného zákona upravila tak, aby zodpovedala Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a Spoločnému opatreniu Rady EÚ z 21. 12. 1998, ako aj záverom Bezpečnostnej rady OSN z októbra 2003 konštatujúcim, že dovtedajšia právna úprava zužovala možnosti medzinárodnej spolupráce. Došlo tak k úprave tejto definície tým, že na naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu sa vyžadovalo preukázanie štruktúrovanosti skupiny a koordinovanosti konania jej členov oproti predošlému preukazovaniu vysokého stupňa deľby práce medzi členmi skupiny a vnútorného organizačného usporiadania. Okrem toho sa zmenil najmä pôvodný znak dlhodobosti trvania skupiny na znak jej existencie len počas určitého časového obdobia a do jej novej definície pribudlo páchanie touto skupinou výslovne stanovených trestných činov, za ktoré bolo možné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov alebo niektorého z trestných činov podľa § 160 až § 162 Trestného zákona.

Došlo tak k zosúladeniu pojmu zločinecká skupina zakotveného v Trestnom zákone konkrétne s článkom 2 písm. a) Dohovoru, ktorý používa pojem „organizovaná zločinecká skupina“ a túto definuje ako štruktúrovanú skupinu troch alebo viacerých osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej závažných trestných činov alebo trestných činov ustanovených podľa tohto dohovoru na účely získania finančnej alebo inej materiálnej výhody priamo alebo nepriamo.^[11]

Dôležitým bolo aj zohľadnenie pojmu „závažný trestný čin“ podľa článku 2 písm. b) Dohovoru, definovaný ako „konanie, ktoré je trestným činom, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej štyri roky alebo prísnejší trest.“^[12]

Významným tak pre zakotvenie úprav v slovenskej legislatíve bolo nielen definovanie základných pojmov v článku 2 Dohovoru, ale aj ciele Dohovoru upravené jeho článkom 1, ktorého podstatou je spolupráca pri predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu a boj proti nemu.

Nadnárodný charakter trestného činu je vymedzený v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) Dohovoru a to ako trestný čin spáchaný vo viac ako v jednom štáte, alebo ak je spáchaný v jednom štáte, ale činnosti ako prípravy, plánovanie, riadenie, kontrola trestného činu sa vykonali v inom štáte, resp. organizovaná zločinecká skupina sa zapája do činnosti vo viac ako v jednom štáte alebo trestný čin spáchaný v jednom štáte má podstatný vplyv v inom štáte.

V aplikačnej praxi, odvolávajúc sa na tento dohovor, neobstojí menej formálne chápanie štruktúrovanosti skupiny, pretože obsahovo je jej pôsobnosť vnímaná až nadnárodne, vrátane takých jej nebezpečných a cezhraničných aktivít, akými sú spomínaná príprava, plánovanie, riadenie, kontrola trestnej činnosti a podobne. Preto takto v rôznych štátoch pôsobiaca skupina v rámci jej úspešného fungovania z hľadiska štruktúry, deľby úloh a trvania členstva rozhodne nebude pôsobiť na báze nejakej náhodilosti alebo organizačnej voľnosti^[13].

Na tomto mieste je žiaduce zdôrazniť, že pojem „ zločinecká organizácia“ možno nájsť aj v Jednotnej akcii 98/733/SV z 21. 12. 1998, prijatej Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii, v ktorom je zakotvené, že účasť v zločineckej organizácii je v členských štátoch Európskej únie trestným činom.

Rok 2006 – súčasnosť

Od prijatia Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) až do účinnosti doposiaľ platného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, došlo k ich početným novelizáciám (štyridsiatim štyrom Trestného zákona a k tridsiatim piatim Trestného poriadku).

Potreba rekodifikácie trestného práva hmotného i procesného sa preto ukázala ako akútna, nakoľko ani početnými novelizáciami pôvodného Trestného zákona a Trestného poriadku sa nedosiahlo ich dostatočné zosúladenie s princípmi ústavného zriadenia Slovenskej republiky a ani zosúladenie s novými požiadavkami na trestnoprávnu ochranu spoločenských vzťahov.

Jedinou možnosťou nápravy bolo prijatie nového Trestného zákona č. 300/2005 Z z. a Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z., na príprave ktorých sa pracovalo už od roku 2000.

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. definoval pôvodne zločineckú skupinu v § 129 ods. 3, v súčasnosti v ods. 4, ako štruktúrovanú skupinu najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Pre úplnosť dodávame, že § 129 ods. 6 a 7 Trestného zákona upravuje činnosť pre zločineckú alebo teroristickú skupinu a ich podporu .

Činnosťou sa rozumie úmyselná účasť v takých skupinách alebo iné úmyselné konanie na účel zachovania existencie takých skupín alebo spáchania týchto trestných činov (ods. 6).

Podpora takýchto skupín je definovaná ako úmyselné konanie spočívajúce v poskytnutí prostriedkov, služieb, súčinnosti alebo vo vytváraní iných podmienok na účel založenia alebo zachovania existencie takých skupín alebo spáchanie týchto trestných činov (ods. 7). Z porovnania obidvoch odsekov je zrejmé, že kým spoločnými znakmi sú spáchanie trestných činov podľa ods. 4 alebo 5 a konania smerujúce k ich zachovaniu, teda udržaniu ich existencie – ods. 6 aj 7, rozdielnymi sú konania na účel ich založenia podľa ods. 7, teda iniciovanie ich vzniku. Činnosťou vo forme účasti alebo iného úmyselného konania možno rozumieť také konanie, ktoré je priamo páchaním trestnej činnosti touto skupinou (násilná, ekonomická trestná činnosť) alebo napĺňaním jedného zo znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

Pod podporou zločineckej alebo teroristickej skupiny vo forme poskytnutia prostriedkov, služieb, súčinnosti alebo vo vytváraní iných podmienok možno úplne typicky zahrnúť najmä financovanie takýchto skupín ,ale tiež služby ako osobná ochrana, doprava, ubytovanie, právne služby, skladovanie nelegálne získaného tovaru, jeho legalizácia, vytváranie pozitívneho obrazu členov takýchto skupín v médiách a mnohé ďalšie prostriedky podpory.^[14]

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo V 1 / 2010 vyplýva, že v tomto konkrétnom prejednávanom prípade podporovaním zločineckej skupiny bolo informovanie jej vodcu policajtom o pripravovaným policajných zásahoch.

V rámci problematiky zločineckých skupín je nevyhnutné spomenúť aj trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny upravený § 296 Trestného zákona.

Zločinecká skupina je jednou z najzávažnejších foriem súčinnosti a negatívne pôsobí na spoločnosť už len tým, že jestvuje.15 V zmysle Trestného zákona a s prihliadnutím na medzinárodné dokumenty, sú založenie, zosnovanie, podporovanie či činnosť pre zločineckú skupinu závažné trestné činy, za ktoré môže súd uložiť trest odňatia slobody vo výške 5 až 10 rokov.

Zločinecká skupina spolu so skupinou teroristickou vytvárajú podstatu osobitného kvalifikačného pojmu v zmysle § 141 Trestného zákona a tým je nebezpečné zoskupenie.

Pri kvalifikovaných skutkových podstatách trestných činov je však potrebné rozlišovať medzi znakom „v nebezpečnom zoskupení“ (§ 144 ods. 1, 3 písm. a, § 145 ods. 1, 3 písm. b) a znakom „ako člen nebezpečného zoskupenia“ (§ 147 ods. 1, 3 písm. b Trestného zákona a mnohé iné). Zatiaľ čo pri spáchaní činu „v nebezpečnom zoskupení“ postačuje, ak páchateľ bol pre zločineckú skupinu činný či ju podporoval a nebol jej členom, pri právnej konštrukcií „ako člen nebezpečného zoskupenia“, ako to už vyplýva z názvu, je potrebné, aby páchateľ čin spáchal ako člen zločineckej skupiny, pričom sa vyžaduje zavinenie vo forme úmyslu.

Zo zákonnej definície, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. 8. 2007, sp. zn. 1 Ntdš 3/ 2007 vyplýva, že jedným zo znakov zločineckej skupiny je, že jej cieľom je spáchanie jedného alebo viacerých zločinov, pričom nie je možné posudzovať skutok ako trestný čin s kvalifikačným znakom „nebezpečné zoskupenie“ či „ako člen nebezpečného zoskupenia“, pokiaľ by išlo o prečin, posudzovanie trestnej činnosti páchanej zločineckou skupinou je teda obmedzené len na páchanie zločinov, nemôže dôjsť k spáchaniu prečinu, pretože by nešlo o jeho spáchanie zločineckou skupinou.^[15]

Od pojmu zločinecká skupina však treba odlišovať pojem organizovaná skupina, pričom tak u zločineckej ako aj u organizovanej skupiny ide o spolčenie osôb, ktorým sa rozumie dohoda troch alebo viacerých osôb, obsahom ktorej je spáchanie jedného či viacerých trestných činov, pri organizovanej skupine postačuje, ak aspoň jedna z osôb bude trestne zodpovedná.^[16]

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal jednotlivými znakmi organizovanej a zločineckej skupiny aj vo svojom rozhodnutí z 22. 8. 2007, sp. zn. 1 Ndt 12/2007, v ktorom dospel k záveru, že práve štruktúrovanosť je hlavným znakom odlišujúcim organizovanú skupinu od zločineckej a že nemožno zamieňať pojem štruktúrovanosti s deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a ich plánovitosťou a koordinovanosťou, a že pod pojmom štruktúrovanosť treba rozumieť usporiadanie, hierarchiu, a práve tie je potrebné vykladať vždy vo vzťahu k definícií organizovanej skupiny.^[17]

K výraznému posunu v praktickej aplikácii pojmu a znaku zločinecká skupina došlo v praxi na základe judikátu R 51 / 2013, podľa ktorého zločinecká skupina je relatívne časovo a organizačne stabilná skupina najmenej troch osôb, ktorej cieľom je páchať koordinovanú trestnú činnosť vo forme zločinov a v § 129 ods. 4 Trestného zákona vymedzených trestných činov. Na rozdiel od organizovanej skupiny je charakteristická aj vertikálnou organizačnou štruktúrou s formálnymi znakmi nadriadenosti a podriadenosti v jej rámci (resp. i jej časti) a so sofistikovaným riadením. Tieto znaky zločineckej skupiny musia byť predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom tzv. dôkazné bremeno ťaží prokurátora.

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. definoval organizovanú skupinu v § 129 ods. 2 ako spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.

Trestný čin spáchaný organizovanou skupinou je v zmysle § 138 písm. i) Trestného zákona súčasťou osobitného kvalifikačného znaku, a to závažnejšieho spôsobu konania, ktorý je obzvlášť priťažujúcou okolnosťou podmieňujúcou možnosť použitia vyššej trestnej sadzby.

Záver    

Sumarizujúc túto stručnú históriu hmotnoprávnej úpravy organizovanej a zločineckej skupiny v Slovenskej republike (čiastočne vrátane Československa) možno konštatovať, že táto právna úprava počas svojho vývoja prešla viacerými fázami tak, ako to bolo skôr uvedené (do r. 1961, r. 1961 – r. 2006, r. 2006 – súčasnosť), pričom do polovice 90. rokov minulého storočia mala len vnútroštátny charakter a následne jej vývoj výrazne ovplyvňovala medzinárodná právna úprava, ktorá reagovala na prudký nárast organizovaného zločinu v celosvetovom meradle. V súčasnosti tak má predmetná právna úprava Slovenskej republiky výrazne medzinárodnoprávne aspekty, čo vytvára vhodné predpoklady na boj príslušných, najmä špecializovaných orgánov s organizovanou trestnou činnosťou jednak v podmienkach Slovenskej republiky, ako aj v rámci medzinárodnej spolupráce.

Zoznam použitej literatúry: