NOVÁCIA V OBCHODNOPRÁVNYCH VZŤAHOCH: PRÁVNY INŠTITÚT ALEBO ZNEUŽÍVANIE PRÁVA?

MGR. JAROSLAV ČOLLÁK
INTERNÝ DOKTORAND, PRÁVNICKÁ FAKULTA, UPJŠ V KOŠICIACH,
KATEDRA OBCHODNÉHO PRÁVA A HOSPODÁRSKEHO PRÁVA
ČLEN UČENEJ PRÁVNICKEJ SPOLOČNOSTI
E-MAIL: JAROSLAV.COLLAK@STUDENT.UPJS.SK
E-MAIL: JAROSLAV.COLLAK@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
Obchodné právo, novácia, športové právo, obchodné spoločnosti v športe, záväzkový vzťah, zneužívanie práva

KEY WORDS:
Commercial law, novatio, sport´s law, corporations in sports sphere, obligation, abuse of right

ABSTRAKT:
Autor obsahom článku poukazuje na problematiku využívania právneho inštitútu novácie v športovo – obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré sa nachádzajú a realizujú v oblasti športu. Novácia, teda dohoda zmluvných strán o zániku záväzku (záväzkov) a jeho nahradení novým sa môže na jednej strane javiť ako jasná možnosť daná kontrahentom právnym poriadkom, no ak sa jej využívaním sleduje cieľ, ktorý právny poriadok či iný normatívny systém obchádza alebo sa mu prieči, môže takéto konanie niesť vlastnosti zneužívania práva. Príspevok zameriava pozornosť predovšetkým na obchodné spoločnosti nachádzajúce sa a tvoriace športovú obec^[1], no taktiež na fyzické osoby – športovcov v postavení ich zmluvných partnerov.

ABSTRACT/SUMMARY:
In the presented arcticle the autor points out the issue of using the legal institute of „novatio“ – an institute in sports-commercial relationships, which are realized in the sphere of sport. „Novatio“ an agreement of the parties about extinction of the existing obligation/obligations and their replacement by new ones, can on the one side appear as a clear opportunity given to the parties by the legal system(order), but if there is a purpose to circumvent the legal system or some other normative system, then it can be considered abuse of right(s). The arcticle focuses primarily on corporations in the sphere of sports, nevertheless it deals also individuals – sportsmen in the position of contractual parties.

1. NAMIESTO ÚVODU: NIEKOĽKO ÚVAH NAD OBCHODNÝMI VZŤAHMI V ŠPORTE

Platný právny poriadok, zmluvná sloboda a z toho plynúca existencia zmluvných vzťahov, obchodné spoločnosti v športovej obci v podobe športových klubov, zväzov či asociácií a kvalitatívne stanovené podmienky športových súťaží^[2] vytvárajú kvalitný predpoklad pre odborné skúmanie špecifík, ktoré sa v obchodno – športovo – právnom odvetví nachádzajú. Predkladaný príspevok sa zaoberá inštitútom novácie v prepojení s obchodnými spoločnosťami pôsobiacimi v športovom odvetví, ktorú ako možnosť právneho jednania zakladá právny poriadok Slovenskej republiky. Zaoberá sa ňou jednak z pohľadu otázky, kde je tento právny inštitút ustanovený, akým spôsobom ho zákonodarca legálne uchopil, akým spôsobom a rozsahom mení dojednaný zmluvný vzťah a akým spôsobom sa vyskytuje v zmluvných vzťahoch športovej obce. Najpodstatnejším presahom a povestnou axiómou príspevku musí byť vedomosť o tom, že športovec je v zmluvnom dojednaní slabšou stranou, a predovšetkým praktický poznatok, že športovec sa v športovej obci stáva mnohokrát figúrkou v rukách športových klubov, od priazne ktorých závisí jeho športová, aj mimošportová kariéra. Uvedené je podstatné najmä z dôvodu, že športovec nepožíva status zamestnanca^[3], ktorý by mu garantoval ochranu stanovenú pracovnoprávnymi predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky, či Európskej únie.

Z doposiaľ uvedených vzájomne závislých vzťahoch sa vytvára predpoklad pre otázku, či využívanie novácie športovými klubmi – obchodnými spoločnosťami nezakladá možné zneužívanie práva. Ak sa v rovine úvah posúvame do oblasti právnej teórie zistíme, že možné zneužívanie práva v sebe prezumuje konkrétne subjektívne právo patriace subjektu jeho výkonu, ktoré sa pod prizmou cieľa jeho výkonu v konečnom dôsledku zneužije.

Príspevok sa okrem iného snaží nájsť riešenia často vznikajúcej situácie, keď obchodné spoločnosti – športové kluby využívajú práve nováciu svojich záväzkov voči športovcom za účelom splnenia stanovených licenčných (v tomto prípade ekonomických) podmienok pričom svojím dominantným postavením v konkrétnom zmluvnom vzťahu ukracujú športovcov o možnosť s týmito právnymi úkonmi nesúhlasiť.

Postavenie profesionálneho športovca je na území Slovenskej republiky „systematicky“ zaradené do vzťahov, ktoré vznikajú na základe zmluvnej slobody a ustanovení právneho poriadku, ktoré sú jej dôkazom. Status športovca v podmienkach dneška nepožíva ochranu Zákonníka práce, ergo športovec nie je na Slovensku zamestnancom. Z toho plynú mnohé dôsledky už spomínanej slabšej ochrany fyzickej osoby – športovca či už vo vzťahu k sociálnym, odvodovým či zdravotným poplatkovým povinnostiam, nechránia ho ochranné inštitúty pracovného práva. Športovec je zmluvným partnerom športového klubu. Stáva sa ním na základe § 269 ods. 2 zákon č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), alebo na základe § 51 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Takto založený zmluvný vzťah je častokrát dopĺňaný tzv. „dodatkami“ k zmluvám. V týchto tzv. „hráčskych zmluvách“, či v „zmluvách o výkone športovej činnosti“ sú mnohokrát formulované ustanovenia, ktoré by z hľadiska práva mohli nadobúdať problematické rozmery.

Hore opísaný vzťah je založený zmluvou, teda dvojstranným právnym úkonom medzi klubom a profesionálnym športovcom. Typickými prejavmi nerovnovážneho postavenia zmluvných strán je znenie týchto zmlúv; v konkrétnostiach – či už je to špecifikácia vzájomných práv a povinností^[4], alebo napr. „pokutovanie slabšej strany“ – hráča za nedodržanie dojednaných podmienok, nevykonávanie požadovanej športovej výkonnosti^[5] či „nevhodný prístup k tréningovým či zápasovým jednotkám“. Potrebné je uvedomiť si, že mnohé z týchto oprávnení sú dané iba jednej zmluvnej strane, a to športovému klubu. Takouto praxou sa narúša jedna zo základných zásad súkromného práva, konkrétne zásada rovnosti strán, a v mnohých ohľadoch aj zásada ekvivalencie plnení.^[6]

2. AKTUÁLNY STAV

Profesionálny športovec vykonáva športovú činnosť pre športový klub, s ktorým má najčastejšie podpísanú zmluvu o výkone športovej činnosti^[7] za odplatu, teda mzdu. Problematika (ne)vyplácania odplát za vykonávanie profesionálnej športovej činnosti však nadobúda v posledných rokoch obludné rozmery, nakoľko sa bežnou realitou stávajú situácie, v ktorých kluby dlhujú profesionálnym športovcom viac ako dve, či dokonca tri mesačné odmeny. Ak by bol status športovca zaradený pod zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), tento by mohol vzniknutú situáciu vyriešiť výpoveďou, alebo dokonca okamžitým skončením pracovného pomeru, a to na základe § 69^[8]. Je potrebné si uvedomiť, že uvedené riešenia by bol športovec schopný použiť v prípade nevyplatenia mzdy za výkon športovej činnosti už po 15 dňoch od splatnosti dlžnej mesačnej mzdy.

Navyše, v tejto situácii si je potrebné uvedomiť, že športový klub sa ako právnická osoba nevyplatením mzdy môže dokonca dopúšťať páchania trestného činu, nakoľko zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov ustanovuje vo svojom § 214 trestný čin „Nevyplatenia mzdy a odstupného“^[9]. Zodpovedným za spáchanie tohto trestného činu by niesol vzhľadom na znenie Trestného zákona štatutárny orgán konkrétneho športového klubu.

Prirodzene, nesmieme zabúdať na špecifickosť športu a na skutočnosť, že by bolo problematické ak by sa na zmluvný vzťah medzi hráčom a športovým klubom vzťahovali všetky ustanovenia zákonníka práce. Niektoré ustanovenia ZP, ako napr. § 67^[10] by mohol v športových – zmluvných vzťahoch spôsobovať narušenie právnej istoty. Práve na tomto mieste treba brať zreteľ na špecifickosť športu, ktorú spomína aj samotnú Európska únia v Zmluve o fungovaní Európskej únii v čl.165.^[11]

Otázka, ktorú je potrebné si položiť znie, či je takáto prax nevyplácania miezd hráčom zo strany športových klubov v poriadku. Reaguje na túto situáciu „normotvorná činnosť“ národných športových zväzov aktívne, a hlavne prejavuje snahu o vyriešenie tohto problému? Alebo je pravdou opak a zväzy chcú riešenie tejto situácie odsúvať (až) na koniec sezóny cestou ustanovenia licenčných podmienok upravujúcich podmienky účasti v športových súťažiach?

Musíme už vopred konštatovať, že tieto licenčné podmienky sú bežnou právnou praxou odsúvané do role neúčinných, nakoľko ich športové kluby právne – účelovo obchádzajú dohodami s hráčmi o nahradení starého záväzku novým, ktorý je splatný až v novej sezóne (novácia). V súvislosti s možnými úvahami nad zneužívaním práva sa práve účel týchto právnych úkonov javí ako najpodstatnejší moment z hľadiska právneho posudzovania súladnosti s právnym poriadkom.

Prax nám ukazuje, že ak sa vyššie opísaná situácia stane reálnou, poškodeným je v tomto prípade profesionálny hráč. Keďže, ako už bolo poukázané, profesionálni športovci v podmienkach Slovenskej republiky nepožívajú status zamestnancov^[12], skutočnosť, že im ich zmluvný partner – športový klub^[13] nevyplatil odmenu za vykonávanie športovej činnosti ostáva smutnou skutočnosťou, ktorá ostáva v rovine nesplnenia zmluvného dojednania jednou zo zmluvných strán. Paralelu spomínanej ochrany osoby proti nevyplateniu odplaty za vykonanú prácu, ktorá požíva status zamestnanca by sme v športovo – právnej oblasti hľadali márne. Preto a práve preto je namieste uvažovať o skutočnosti, či by do tohto stavu nemohli zasahovať národné športové zväzy^[14] a poskytovať spomenutú ochranu z pozície garanta a organizátora fair play podmienok danej športovej súťaže. Je taktiež otázne, či by do tu rozoberaného stavu nemal vstúpiť štát v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany tak, ako to napríklad robí v prípade „spotrebiteľského práva“ mnohými opatreniami, ktoré vzťahovú asymetriu spotrebiteľských vzťahov kompenzujú v prospech spotrebiteľa.

Je na mieste upozorniť, že v priestore európskeho futbalu na základe iniciatívy UEFA ako európskeho predstaviteľa futbalu, a FIFPro ako predstaviteľa „hráčskych odborov“ v profesionálnom futbale vznikol veľmi zaujímavý dokument. Je ním „European professional player contract minimum requirements“, ktorý je súčasťou „Memoranda o porozumení“ medzi UEFA a FIFPro Europe^[15], podpísanom na Kongrese UEFA v roku 2012. Subjektmi tohto dokumentu sa stali UEFA The Union des Associations Européennes de Football, ECA The European Club Association, EPFL The European Professional Footabll Leagues, FIFPro The Federation Internationale de Footballeurs Professionels – DIVISION EUROPE. Tento svojím obsahom ustanovuje minimálne kvalitatívne požiadavky, ktoré musí hráčska zmluva profesionálneho športovca obsahovať. Hráčska zmluva podľa tejto „dohody“ musí spĺňať napríklad tieto minimálne štandardy

• musí mať písomnú formu,
• musí definovať základné práva a povinnosti klubu a hráča,
• hráčska zmluva musí obsahovať taktiež aj povinnosť hráča zúčastňovať sa tréningového procesu, dodržiavať životosprávu a podriadiť sa príslušnému disciplinárnemu poriadku,
• musí obsahovať základné náležitosti ako mzda, zdravotné a sociálne poistenie, platená dovolenka a podobne,
• musí obsahovať ustanovenia o riešení sporov a určení práva, podľa ktorého sa bude riadiť.

Dohoda o minimálnych štandardoch hráčskych zmlúv z dielne UEFA je bez debát prínosným počinom, avšak v podmienkach Slovenskej republiky môže naraziť (naráža) na platný právny stav športovo – právnej oblasti.^[16]

Žiada sa uviesť, že v tomto stave – v stave, kedy športovcovi nie je vyplatená mzda – je možné z pozície hráča obrátiť sa na národný športový zväz, a ten vie vzniknutú situáciu riešiť cestou rozhodcovského konania, ak má zriadený rozhodcovský súd (v podmienkach Slovenskej republiky je to napr. SFZ, ďalej len „RS“). Rozhodnutie takéhoto RS je exekučným titulom v súlade so zákon č. 233/1995 Z. z.; o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.^[17] To znamená pre hráča jediné a podstatné; ak športovú klub nesplní povinnosť ustanovenú mu v rozhodnutí takéhoto orgánu, má v dispozícii exekučný titul pre účely začatia exekučného konania.

„JANUSOVSKÁ“ TVÁR ROZHODCOVSKÝCH SÚDOV NÁRODNÝCH ŠPORTOVÝCH ZVÄZOV?

Na tomto mieste by sme radi upozornili taktiež na skutočnosť, že právomoc a pôsobnosť, či agendu takto zriadeného RS treba (možno?) chápať v dvoch rovinách. Prvou rovinou je právomoc rozhodcovského súdu vo veciach, v ktorých bude jeho rozhodnutie ponímané ako exekučný titul. V ostatných, nazvali by sme ich „vnútrozväzových“ otázkach, kde je rozhodnutie RS len podkladom pre napr. disciplinárne či iné sankcie vykonávané zväzovými orgánmi, myslíme si, že napr. charakter rozhodnutí a predovšetkým rozhodcovská doložka zakladajúca jeho pôsobnosť nemusia mať všetky znaky kladené právnym poriadkom pre tieto inštitúty.^[18]

Prirodzene, že právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor in concreto, zakladá možnosť v prípade nesplnenia judikovanej povinnosti vyvodiť voči konkrétnemu klubu, či inému subjektu aj iný druh zodpovednosti, napr. disciplinárnu zodpovednosť (najčastejšie iným orgánom zväzu).

3. LICENČNÉ PODMIENKY NÁRODNÝCH ŠPORTOVÝCH ZVÄZOV NA PRÍKLADE FUTBALU:

Licenčné podmienky viacerých národných športových zväzov síce ustanovujú povinnosť klubu pred vstupom do novej sezóny mať vysporiadané všetky finančné záväzky voči svojim veriteľom^[19], no otázka, či je toto opatrenie dostatočne efektívne je podľa nášho názoru zodpovedateľná skôr v negatívnom slova zmysle práve pod váhou praxe klubov a hráčov, pod prizmou novácie svojich záväzkov.

Tak napríklad Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) vo svojich Licenčných kritériách (sú súčasťou Smernice klubového licenčného systému SFZ 2012^[20]) ustanovuje v bode X (finančné kritériá pre udelenie licencie) v čl. 59 a nasl. nasledovné:

• Článok 59: Žiadne záväzky po splatnosti voči futbalovým klubom
• Žiadateľ o licenciu musí preukázať, že k 31.3. roka, v ktorom začína licenčnej sezóna, nemá voči iným futbalovým klubom záväzky po splatnosti (viď aj Prílohu 4) z transferových aktivít, realizovaných do 31.12. predchádzajúceho roku.
• Článok 60: Žiadne záväzky po splatnosti voči zamestnancom, sociálnym a daňovým úradom
• Žiadateľ o licenciu musí preukázať, že k 31.3. roka, v ktorom začína licenčná sezóna, nemá záväzky po splatnosti (viď aj Prílohu 4) voči vlastným zamestnancom, ako aj sociálnym a daňovým úradom, ktoré vzhľadom na jeho zákonné a zmluvné povinnosti vznikli do 31.12. predchádzajúceho roka.
• Záväzkami po splatnosti sa rozumejú nevyplatené platby zamestnancom, sociálnym a daňovým úradom, vyplývajúce žiadateľovi o licenciu z jeho zákonných a zmluvných povinností. Záväzky voči osobám, ktoré z rôznych dôvodov už nie sú zamestnancami sem spadajú taktiež a musia byť vyriešené v termíne uvedenom v zmluve alebo stanovenom zákonom, bez ohľadu na spôsob ich prezentovania vo finančných výkazoch.
• Termín „zamestnanec“ označuje nasledovné osoby:
1. profesionálnych hráčov klubu podľa Pravidiel FIFA upravujúcich štatút a prestupy hráčov;
2. administratívny, technický, zdravotnícky a bezpečnostný personál žiadateľa o licenciu, uvedený v článkoch 38 – 47, 49(2) a 50 tejto smernice.
• FIFA pravidlá upravujúce štatút a prestup hráčov:
• Kapitola II, Čl. 2, ods.1 a 2:
• Hráči, ktorí sa zúčastňujú na organizovanom futbale, sú buď amatéri alebo profesionáli
• Profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac ako sú efektívne náklady na neho. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.

NEVIEME PREKLADAŤ?

Podstatným sa v tejto súvislosti javí názor Majtána, ktorý dlhodobo upozorňuje na skutočnosť, že tento slovenský preklad FIFA pravidiel obsahuje množstvo chýb.

Citované ustanovenie „profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac ako sú efektívne náklady na neho. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.“ Uvedené znenie preloženého textu je jedným z príkladov chybného prekladu, čo spôsobuje, že časť odbornej verejnosti sa snaží mylne definovať náklady klubu na hráča v súvislosti s určením statusu hráča.

Ustanovenie v originálnom znení znie: „A professional is a player who has a written contract with a club and is paid more for his footballing activity than the expenses he effectively incurs. All other players are considered to be amateur.“

Správny preklad by teda mal znieť „Profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac, ako sú jeho reálne vynaložené náklady. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.“

Pri určení statusu hráča teda ide o pomer medzi odmenou hráča a vlastnými nákladmi hráča reálne vynaloženými na jeho futbalovú činnosť a nie o pomer medzi odmenou hráča a nákladmi klubu na hráča. Zároveň je potrebné navrhnúť, aby bol tento zmätočný preklad zo stránky SFZ stiahnutý a nahradený profesionálnym prekladom.

Na tomto mieste je potrebné sa v krátkosti zamyslieť aj nad dopadmi uvedených konštrukcií. Musíme upozorniť, že klubový licenčný systém ide pojmologicky nad rámec zákonov, keďže počíta s hráčom ako zamestnancom, čo je vo výkladovom rozpore s ustanoveniami právneho poriadku.^[21] Treba však tento trend privítať, nakoľko sa zo smernice klubového licenčného systému stáva moderný dokument reagujúci na vývoj právneho postavenia športovca v ostatných krajinách Európskej únie, či ostatného sveta. Navyše, je potrebné upozorniť na to, že s hráčom počíta klubový licenčný systém ako so zamestnancom len pre potreby udelenia licencie klubu uchádzajúceho sa o účasť v športovej súťaži.

Ak športové kluby nesplnia licenčné podmienky v častiach o nemožnosti existencie záväzkov po splatnosti, nebude im udelená licencia na štart do novej sezóny. Právne vzdelaný jedinec však nad touto situáciou mávne rukou, keďže si je vedomý, že uvedený stav sa dá „právnou cestou“ ľahko obísť.

Športový klub sa s predmetnými veriteľmi – profesionálnymi hráčmi dohodne o vyrovnaní dlhu, a to za účelom splnenia licenčných podmienok. Prax nám ukazuje situáciu, že sú medzi športovými klubmi a hráčmi uzatvárané dodatky k zmluvám, prípadne osobitné dohody, v ktorých si športový klub a športovec dohodnú „splátkové kalendáre“ vyrovnania existujúcich dlhov, prípadne tieto staré dlhy nahradia novým s inou (neskoršou) splatnosťou, teda so splatnosťou v ďalšej sezóne^[22].

Profesionálny hráč tu vzhľadom na svoju pozíciu de facto s takouto dohodou nemôže nesúhlasiť – jeho športová kariéra závisí od skutočnosti, či v predmetnom športovom klube bude alebo nebude dostávať príležitosť na výkon športovej činnosti v konkrétnej ligovej súťaži. Čo do rozsahu a podstaty – zo strany klubu ide o „uznanie dlhu“, zo strany hráča ide o prejav vôle vyjadrujúci súhlas so splácaním predmetného dlhu formou postupného uspokojenia jeho pohľadávky klubom v ďalšom časovom horizonte, prípadne o súhlas s nahradením starého dlhu novým, a to všetko pod prizmou slabšej zmluvnej pozície, ktorá bola v skoršom texte spomínaná už viackrát.

Summa summárum, povedzme to laicky – tlačíme pred sebou dlhy z minulých sezón, pričom právne (licenčne) sme čistí. Z hľadiska práva ide o nováciu^[23], teda o nahradenie starého záväzku novým.

Problematika, ktorej sa tento príspevok snaží venovať je obsiahnutá v otázke, či je tento stav v poriadku, či týmto úmyslom aktivovaná novácia nespĺňa podmienky zneužívania práva a či prípadne disponujú národné športové zväzy systematickými opatreniami, ktorými by boli schopné prostredníctvom vnútroorganizačných aktov (stanovy, licenčné podmienky, smernice), ktoré sú kluby povinné rešpektovať^[24] zabrániť tomuto stavu a prispieť k ochrane slabšej zmluvnej strany – v tomto prípade profesionálneho športovca.

4. DOPAD „PRÁVNEJ NEEXISTENCIE SPLATNÝCH POHĽADÁVOK“ VYUŽITÍM NOVÁCIE

Uvedené situácie majú na svedomí skutočnosť, že športové kluby splnia licenčné podmienky, nakoľko právne svoje podlžnosti voči profesionálnym hráčom vysporiadajú (uznanie dlhu, dohoda o splatení dlhu v splátkach, splátkové kalendáre s neskorším dátumom splatnosti; /cháp v novej sezóne, pozn. aut./). Splnenie licenčných podmienok má za následok skutočnosť, že športový klub od národného športového zväzu dostane povolenie – licenciu – na ďalšiu sezónu.

Aký má uvedená situácia dopad? Klub dlhoval, dlhuje a pritom na poli športovej existencie pôsobí ďalej. Úvahy o možnosti profesionálneho hráča odmietnuť uzatvorenie takejto dohody či dodatku už pri zárodku zmeťme zo stola. Ak by tak konkrétny hráč učinil, jeho „športové pôsobenie“ v danom klube by nabralo zápornú tendenciu a to z dôvodov, ktoré sú športovej obci zrejmé. Udialo by sa tak bez ohľadu na stav a moment jeho zmluvnej viazanosti vykonávať činnosť pre daný klub, a tak by sa mohlo veľmi reálne stať, že si zvyšné sezóny v ktorých je hráčom daného klubu, povedzme to športovým slengom – posedí. Toto nie je želanie žiadneho profesionála. Treba si uvedomiť, že aj keď právna množina predpisov upravujúca šport ako odvetvie nespĺňa podmienku hovoriacu o „športovom práve ako odvetví“, iné odvetvia právneho poriadku (obchodné právo, občianske právo) sa pomalými krokmi posúvajú z liberalistického modelu, k modelu ochranárskemu. Liberalistický model týchto právnych odvetví hovorí o velebení zmluvnej slobody, zatiaľ čo ochranársky model posúva do popredia ochranu slabšej strany, najčastejšie stelesnenej vo forme spotrebiteľa.

V našom prípade je profesionálny športovec práve tou slabšou stranou zmluvného dojednania medzi ním a športovým klubom. Tvrdíme, že národné športové zväzy musia prísť s iniciatívou (najmä „legislatívnou“ stelesnenou prijímaním noriem v rámci súkromnej autonómie), ktorá do tohto vzťahu vstúpi a zabezpečí ochranu profesionálnemu športovcovi. Ani jeden subjekt aktívne pôsobiaci na poli športu nemôže pripustiť stav, v ktorom si športové kluby budú vynucovať plnenie nimi nadiktovaných požiadaviek od samotných hráčov, čo sa v tomto konkrétnom prípade uzatváraním dodatkov a dohôd o postupnom vyrovnaní dlhov deje, a to iba za účelom „právneho vysporiadania záväzkov minulých sezón“ pre účely získania licencie na sezónu ďalšiu. Ak o tomto stave všetci vieme a je aktuálny, prečo ho teda neriešime?^[25] Máme za to, že prostriedky na jeho vyriešenie sú viac ako jednoduché, čo len potvrdzuje staré známe, že najkomplikovanejšie nielen právne problémy majú jediné – jednoduché riešenie.

5. ZNEUŽÍVANIE PRÁVA?

Subjektívne a absolútne práva, ktorými obchodná spoločnosť – v našom prípade športový klub disponuje vytvárajú komplex možného konania tejto obchodnej spoločnosti. Podstatným sa v tomto prípade javí poznatok, že každý je pri výkone svojho práva povinný dbať aj na to, aby neznemožnil či nerušil výkon práv iných subjektov, aby výkonom práva neporušoval zákon. Z uvedeného plynie zistenie, že práva nemožno vykonávať neobmedzene. Za zákaz zneužitia subjektívnych práv sa zväčša považuje typ protiprávneho chovania, ktoré formálne nepresahuje hranice subjektívneho či absolútneho práva, ale prekračuje hranicu jeho zneužitia, ktorá môže nadobúdať kvalitatívne odlišné predpoklady a vymedzenia s prihliadnutím na kvalitu právnych poriadkov. Ak by pri konkrétnom konaní subjektu, pri konkrétnom konaní obchodnej spoločnosti došlo k zneužitiu práva, mohlo by sa uvažovať aj o porušení zásady prevencie, ktorá plynie z § 3 odseku 2 „OZ“ pre celú oblasť súkromného práva.^[26] V nadväznosti na § 3 odsek 1 „OZ“ je potrebné upozorniť, že ochranu poskytnutú vzťahom v tomto ustanovení je možné použiť len na výkon už existujúcich práv a povinností.

Skutočnosťami zakladajúcimi možnosť úvah o zneužívaní práva môže byť napríklad úmysel škodiť inému bez vlastného priameho úžitku či inej výhody^[27], poškodenie oprávneného záujmu alebo práva iného subjektu, rozpor so spoločenským významom a určením konkrétneho práva, šikanózny výkon práva – tzv. abusus iuris, konanie poškodzujúce veriteľa, poškodzovanie majetkových práv tretích osôb (majúce snahu napr. zníženia vymáhateľnosti záväzku), alebo úmyselné zbavovanie sa majetku za účelom zníženia platobnej schopnosti dlžníka – konkrétnej obchodnej spoločnosti. Podstatným sa v tejto spojitosti javí obchádzanie zákona, tzv. konanie in fraudem legis. Za obchádzanie zákona sa považuje také konanie resp. použitie takých prostriedkov, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu.^[28] Iné prístupy považujú konanie in fraudem legis za taký postup či konanie, kedy sa niekto (subjekt výkonu práva, pozn. aut.) správa síce podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý právna norma nepredvída a ktorý je nežiaduci.^[29] Iné prístupy hovoria o tom, že konanie in fraudem legis je možné postaviť na úroveň konania contra legem (prípadne contra bonos mores).^[30]

Zákaz zneužitia práva sa uplatňuje pri realizácii konkrétnych práv. V detailoch sa uvedené premietne do situácie, že všeobecne vymedzené a ustanovené subjektívne či absolútne právo nie je možné vykonať, jeho výkon nepožíva právnu ochranu a jeho výkon je sankcionovaný neplatnosťou konania, právneho úkonu, či inou sankciou. Prirodzene, výpočet týchto typov konaní majúceho znaky zneužitia práva nie je možné vymedziť rámcovo a s konečnou platnosťou.

Všeobecným postulátom, ktorý je aktuálny pri obrane voči výkonu práva, ktorý v sebe môže niesť znaky zneužitia práva je tvrdenie, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.^[31] Ak k obrane konkrétneho práva subjektom dôjde, súd musí rozhodnúť, pričom nemôže dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustititiae). Platný právny poriadok je v tomto ohľade v otázkach zákazu zneužitia práva skromný, preto sa bremeno vyriešenia konkrétnej kauzy in concreto presúva na sudcu ako zákonom splnomocnenú osobu rozhodovania občianskoprávnych, obchodnoprávnych či iných sporov. Hanuš dodáva, že „sudca právo, aj keď primárne pre individuálnu kauzu spoluvytvára prednostne vtedy, pokiaľ právny systém vo svojich prameňoch práva výslovnú či implicitnú odpoveď na riešenú otázku nedáva (medzery v práve).^[32]“ Z uvedeným argumentom musíme jednoznačne súhlasiť, potreba sudcovského aktivizmu vzhľadom na nedostatočné legálne uchopenie daného problému je viac ako aktuálna.

Otázka, ktorá z doposiaľ uvedeného vyvstáva znie, či využívanie novácie v právnych vzťahoch medzi športovým klubom a športovcom nenesie znaky zneužívania práva. Ako bolo vysvetlené, zneužívanie práva je od výkonu práva odlíšené tým, za akým účelom sa dané – či už objektívne alebo subjektívne právo využíva. Ak je týmto cieľom dosiahnutie výsledku, ktorý napr. právna norma nepredpokladá, alebo ak je ním dôsledok, ktorý odporuje zákonu, môžeme vykonávanie práva považovať za jeho zneužívanie^[33]. V tu rozoberaných prípadoch snahy o splnenie licenčných podmienok je takýmto účelom pravdepodobne zastretie skutočnosti, že klub má podlžnosti voči hráčom po splatnosti. Toto zistenie sa pri vyhodnocovaní celej situácie javí ako podstatné.

Prirodzene, uvedeným myšlienkovým konštruktom sa pohybujeme medzi právne súladnými tvrdeniami, i) že novácia zmluvných záväzkov zákonom dovolená je, ii) že novácia je výkonom subjektívneho práva, iii) že novácia záväzkov zmluvných dojednaní internými predpismi národných športových zväzov zakázaná nie je, iii) že z hľadiska práva s ňou vyjadrili súhlas obe zmluvné strany. Uvedené je síce relevantným, no zároveň nesmieme zabúdať práve na účel tejto novácie záväzkov najmä na pozadí vedomosti o obchádzaní licenčných podmienok, na pozadí vedomosti o dôsledkoch využívania novácie a na pozadí vedomosti o tom, čo sa takto uvedenou nováciou sleduje.

Krátko sa vráťme a venujme sa tvrdeniu ii), ktoré hovorí, že novácia vzťahu je subjektívne právo. Knapp však v súvislosti so subjektívnym právom spomína, že „subjektívne právo je pojem párový. Povinnosti, ktorá subjektívnemu právu zodpovedá vždy a zároveň prinajmenšom, je povinnosť neminem laedere, tj. všeobecná povinnosť (povinnosť každého) nerušiť práva druhého.“^[34] Podľa nášho názoru, za druhého tu môžeme považovať aj tretie strany, nielen druhého či druhých účastníkov nováciou zaniknutého vzťahu, ale napr. aj ostatných účastníkov danej športovej súťaže, ktorí majú právo na fair play súťaž, na garancie, že všetci účastníci súťaže spĺňajú jej podmienky stanovené licenčnou cestou. Ak sú však tieto podmienky nováciou obchádzané, tým sú uvádzané do omylu tretie strany – ostatní účastníci športovej súťaže, je na mieste tvrdenie o narušení regulérnosti súťaže.

Dovolíme si tvrdiť, že novácia v obchodnoprávnych vzťahoch či občianskoprávnych vzťahoch medzi športovými klubmi a hráčmi praktizovaná za hore opísaným účelom obchádzania licenčných podmienok v sebe nesie znaky zneužívania práva.

To, že v športovom odvetví sa odohrávajú viaceré prípady, v ktorých je využívanie práva hraničiace s jeho zneužívaním svedčí napr. aj situácia, ktorá sa v poslednom období stáva smutnou realitou. Športové kluby pred koncom športovej sezóny udelia hráčom pokuty na základe ustanovení zmlúv, ktoré im to dovoľujú, a následne sa výška tejto pokuty stane prostriedkom na započítanie voči dlžnej sume nevyplatenej mzdy, ktorú športový klub konkrétnemu hráčovi dlhuje. Je nesporné, že športový klub právny základ a právny dôvod udelenia pokuty konkrétnemu hráčovi má, a že udelenie pokuty aj patrične odôvodní.^[35] Je však otázkou na právnu, obchodnoprávnu a teoretickoprávnu diskusiu, či aj v tomto prípade nemôžeme vo výkone daného „práva pokutovania hráča“, ak sa pokuta následne použije na vzájomné započítanie pohľadávok klubu voči hráčovi, vidieť zneužívanie práva. Uvedená otázka naberá na opodstatnenosti zvlášť v prípadoch, ak je časový úsek medzi udelením pokuty a započítaním oboch pohľadávok veľmi krátky. Prirodzene, uvedené započítanie je možné len v prípade, ak sa v danej hráčskej zmluve nachádza klauzula umožňujúca športovému klubu započítať voči vyplácanej mzde pokuty udelené športovcovi. Musíme však kriticky zhodnotiť, že dnes používané zmluvné dojednania medzi hráčmi a športovými klubmi tieto ustanovenia obsahujú štandardne.

6. RIEŠENIA: TRI CESTY ZA DOKONALÝM ŠPORTOM?

V tomto príspevku neostaneme teda iba v rovine teórie, ale ponúkneme aj konkrétne riešenia vyriešenia situácie, v ktorej sa hráč ocitá. Neposkytneme na tomto mieste vyriešenie alebo elimináciu novácie v športe, avšak načrtneme možné riešenia, ktoré by zabraňovali základnému problému situácie v ktorej sa aktivuje spomínaná novácia – nevyplácaniu miezd hráčom športovými klubmi v trvaní aj niekoľko mesiacov. Inak budú hráči a ich snahy o upozornenie iba bezvýznamným „vox clamantis in deserto“. Podotýkame, že iniciatívy a zastrešenia aktivít pre zmenu tohto stavu by sa mohla podujať aj Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska.^[36] Samozrejme, nami poskytované riešenie nemusia byť vnímané plošne pozitívne, majú svoje negatívne aj pozitívne stránky, no demonštrujú, že s opísaným stavom sa dá určite niečo robiť, dá sa mu zabrániť, a pritom ostať právne a vecne elegantný.

Riešenia, ktoré pre odstránenie v príspevku opisovaných situácií navrhujme sa v skutku líšia typom, obsahom, presahmi ako aj procedúrou ich zavádzania. Zatiaľ čo v prvom prípade je to systém zabezpečenia vyplácania mzdy/odmien za vykonanú športovú činnosť zo strany športového klubu „hrozbou“ pre tento samotný klub, v druhom prípade je to systematika, ktorá je športovému sveta známa už dlhšiu dobu. Tretí spôsob riešenia danej situácie v spojitosti s licenčným systémom športových zväzov hovorí o „normatívnoprávnom“ riešení situácie, a to cestou prijatia zákazu novácie kvalitatívne vyšpecifikovaných vzťahov vrámci súkromnej autonómie športového odvetvia.

1. VIACNÁSOBNÉ NEZAPLATENIE MESAČNEJ ODMENY HRÁČOVI: DOPAD NA PRÁVNY STATUS ŠPORTOVCA:

Riešenie, ktoré by podľa nášho názoru plošne vyriešilo túto vzťahovú problematiku porušovania zmluvy zo strany klubu je hrozba, že sa po nezaplatení viac ako 2 mesačných odmien hráčovi klubom tento hráč stane voľným hráčom, teda jeho zmluvné dojednanie so športovým klubom stratí platnosť a účinnosť.

Samozrejme pripúšťame, že počet nevyplatených odmien majúcich za následok zánik zmluvného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom by ešte mohol byť v rámci akademických, športovoprávnych a praktických dišpút vyšpecifikovaný odlišne. Máme však za to, že ideálnym stavom by bolo, ak by na základe uvedených skutočností zmluva medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom strácala platnosť a účinnosť ku poslednému dňu mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nebola športovcovi vyplatená v poradí druhá odmena za výkon športovej činnosti.

Áno, je to závažný zásah do zmluvných vzťahov, no ak si uvedomíme, že športové – národné zväzy už dnes v niektorých oblastiach podstatne zasahujú do „obsahu zmlúv“ medzi hráčmi a športovými klubmi [uvedomme si, že hráčom je „umelo nadiktuvávaný spôsob a forma riešenia zmluvných sporov (rozhodcovská cesta), voči ktorej hráč de facto a de iure nemá možnosť povedať nie“, pričom táto požiadavka má navyše legitímne ciele, je podľa nášho názoru možné o tejto alternatívne uvažovať. Uvedomme si navyše, že tak, ako už bolo v tomto príspevku dôvodené a dokázané, ak by športovec požíval status zamestnanca, mohol by túto situáciu riešiť výpoveďou.^[37]

Ustanovenie takéhoto opatrenia do stanov či iných predpisov národných športových zväzov by bolo z hľadiska procesu jeho zavedenia najľahšia cesta. Máme za to, že by sa tak dokonca národné športové zväzy dostali do úlohy garanta stability športových vzťahov medzi profesionálnymi hráčmi a klubmi, nakoľko by v procese garancie práv nahradili zákonník práce (ak si uvedomíme, že podobné, ochranné inštitúty v zamestnaneckých vzťahoch garantuje práve tento kódex pracovného práva).

2. ZLOŽENIE MINIMÁLNEJ SUMY NA BANKOVÝ ÚČET PRED SEZÓNOU (ŠPECIFICKOSŤ ŠPORTU):

Ďalším, a podľa nášho názoru taktiež efektívnym opatrením zabezpečujúcim nároky profesionálnych hráčov voči klubom je opatrenie /ustanovenie stanov či pravidiel súťaže/ športových poriadkov národných športových zväzov, ktoré by hovorilo o povinnosti športového klubu pred štartom do novej sezóny zložiť na bankový účet istú nominálnu hodnotu peňažného kapitálu, z ktorého sa budú uhrádzať záväzky športového klubu bez ohľadu na jeho ochotu vyplatiť tieto prostriedky.

Samozrejme, vieme a uvedomujeme si, že v podmienkach Slovenskej republiky je tento postup minimálne problematický, pretože zhodnúť sa na plošne akceptovateľnej hranici a výške „zložiteľnej sumy“ je a bude problém. Všetci, ktorý sa športovým dianím na Slovensku zaoberáme vieme, že kluby sú v daných športových súťažiach v rôznej finančnej kondícii, teda požadovať od klubu, ktorý vzhľadom na svoje finančné pomery má cieľ v novej sezóne „nevypadnúť z ligy“ nebude môcť zložiť takú peňažnú záruku, ako bude vedieť zložiť športový klub ašpirujúci na získanie majstrovského titulu. Trefným sa môže javiť zloženie tejto „sumy garancie“ na účet v banke vo výške povedzme, 15% deklarovaného rozpočtu na nasledujúcu sezónu.

Uvažovať sa dá a mohlo by byť vhodné navrhnúť systematiku „nahlasovania zmluvných nárokov hráčov voči klubu“ v istom časovom horizonte pred sezónou, nakoľko by následne športový zväz tieto peňažné nároky vyhodnotil („spočítal“) a na základe toho by ustanovil konkrétnemu klubu konkrétnu výšku „povinne zložiteľných finančných prostriedkov“. Týmto postupom však obchádzame možnosť plošného ustanovenia takéhoto finančného krytia, pričom taktiež zasahujeme do inštitútu „obchodného tajomstva“ medzi športovým klubom a športovcom o výške odmeny za výkon športovej činnosti športovcom. SFZ by však mohol tieto údaje zhromažďovať v evidencii neprístupnej tretím stranám previazanou na inštitút mlčanlivosti o údajoch v nej. Je vysoko pravdepodobné, že ak by mali hráči záruku, že klub im takto nahlásené pohľadávky voči klubu v prípade insolvencie či neochoty vyplácania uhradí, nahlasovali by svoje zmluvné nároky voči klubom do takejto evidencie samostatne.

Ďalšou možnou cestou by bolo jednoducho ustanoviť minimálnu hranicu takejto povinnej finančnej záruky, a s chladným svedomím oznámiť športovej verejnosti, že klub, ktorý tieto nároky nie je schopný kryť, v tejto súťaži nastúpiť jednoducho nemôže.^[38]

Treba si uvedomiť, že tento spôsob zabezpečenia posilňuje právnu istotu nielen profesionálnych hráčov voči klubu, ale všetkým jeho zamestnancov (aj keď v týchto prípadoch poskytuje ochranu spomenutý Zákonník práce, nakoľko vzťahy ostatných osôb mimo profesionálnych športovcov sú definované ako zamestnanecké bez väčších problémov.)

Uvedené riešenie podporuje aj znenie licenčných podmienok, ktoré vo svojom článku 62 (Finančné informácie do budúcnosti) ustanovujú nasledovné:

• Žiadateľ o licenciu musí pripraviť a licenzorovi predložiť „Finančné informácie do budúcnosti“ (ďalej len FIB), aby tak preukázal svoju schopnosť zachovať nepretržitú činnosť, minimálne do konca licenčnej sezóny.

3. ZÁKAZ NOVÁCIE KVALITATÍVNE VYMEDZENÝCH FINANČNÝCH ZÁVÄZKOV CESTOU JEJ USTANOVENIA (NIELEN) V LICENČNOM PORIADKU NÁRODNÝCH ŠPORTOVÝCH ZVÄZOV?

Do uvedeného stavu by vedel, a podľa nášho názoru by aj mal vstúpiť daný národný športový zväz. Riešenie, ktoré v tomto bode prezentujeme sa dá chápať ako opatrenie, ktoré má charakter obmedzovania zmluvnej slobody. Je to však opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ – a to ochranu slabšej zmluvnej strany, teda profesionálneho športovca. Vzhľadom na povinnosť športových klubov rešpektovať vnútorné predpisy národného športového zväzu, v ktorého súťaži kluby pôsobia by športovému klubu neostávalo nič iné, iba toto opatrenie rešpektovať. Samozrejme, predmetné opatrenie by mohlo byť následne napadnuté cestou súdneho preskúmania na základe § 15 zákon č. 83/1990 Zb. zákona o združovaní občanov^[39], avšak toto tvrdenie je predbiehaním ešte nevzniknutej situácie.

Ak by ktorýkoľvek národný športový zväz (SZĽH, SFZ, SBA, SZH) do svojich stanov, či iných pre vlastných členov záväzných dokumentov inkorporoval ustanovenie hovoriace o zákaze akýchkoľvek dohôd o odklade splatnosti, prípadne nahradení finančných, mzdových – splatných záväzkov športového klubu voči hráčom, situácia by bola vyriešená viac ako elegantne. Zmluvná sloboda síce hovorí niečo iné a to v rozsahu, že zmluvné dojednania medzi hráčom a športovým klubom by nemali byť ničím obmedzované. Uvedené platí, ale zároveň musíme poukázať na skutočnosť, že v zmluvách sa často vyskytujú národným športovým zväzom „nadiktované a povinné“ ustanovenia definujúce vzájomné povinnosti (napr. povinné riešenie sporov pred rozhodcovským orgánom SFZ – Rozhodcovským súdom SFZ, rozhodcovská doložka, ktorú via facti hráč nemá možnosť neakceptovať), ktoré majú z hľadiska obmedzovania ústavných práv a slobôd^[40] dokonca závažnejší ústavnoprávny rozmer. Preto ak by sme z hľadiska pomerovania daných opatrení zhodnotili ich vzájomný, právny dopad zistíme, že nami uvádzané opatrenie nemá ani zďaleka takéto závažné konzekvencie.

Predmetné opatrenie, ktorého presahy by nadobúdali významné rozmery by mohlo znieť:

„Zakazujú sa akékoľvek písomné či ústne dohody medzi na jednej strane hráčmi, a na druhej strane športovými klubmi o zmene či odklade splatnosti finančných – mzdových, splatných pohľadávok športových klubov voči hráčom plynúcich z ich zmluvného dojednania o výkone športovej činnosti za odplatu. Zakazujú sa taktiež akékoľvek dvojstranné písomné či ústne dohody o nahradení takýchto finančných nárokov novými, v budúcnosti splatnými pohľadávkami.“

Týmto opatrením by sa národné športové zväzy jasne prihlásili a postavili do role ochrancu slabších zmluvných strán – profesionálnych športovcov, keďže tento ochranca v podobe štátom prijatého zákonného opatrenia zakazujúceho tento stav absentuje. Splnenie licenčných podmienok by týmto opatrením nabralo na vážnosti, a známe situácie hovoriace o ich obchádzaní cestou spomenutej novácie týchto záväzkov by sa stali „temnou“ minulosťou jednotlivých odvetví športu na Slovenku.

„Kde je chuť, tam je aj cesta“ hovorí sa v starých knihách, tak prečo sa z nich nepoučiť a neurobiť šport na Slovensku lepším, zdravším, právne istejším a v neposlednom rade, kvalitnejším?!

7. ZÁVER

Predložený príspevok mal prierezový charakter, zaoberal sa viacerými spornými či problematickými skutočnosťami vyskytujúcimi sa častokrát v množine športovo – právnych vzťahov Slovenskej republiky. Vedomosť o nich ešte nie je zaručeným receptom na ich odstránenie, treba vyvinúť veľkú snahu, nielen akademickú, ale aj konkrétnu, „legislatívnu“ v podobe opatrení či už zákonných, alebo na báze opatrení národných športových zväzov v rámci súkromnoprávnej autonómie, ktoré by jej zabránili.

Nie je možné nečinne sa prizerať na stav, v ktorom sú hráči rukojemníkmi športových klubov, a to pod prizmou skutočnosti, že ich vzťah neupravuje a neposkytuje im ochranu Zákonník práce. Ak by sa tak dialo, musíme si uvedomiť, že títo profesionálni hráči by mali možnosť po nevyplatení niekoľkých mesačných miezd dať z predmetného pracovnoprávneho vzťahu výpoveď. Samozrejme, toto opatrenie by športové odvetvie prevrátilo hore nohami, no existujú aj iné spôsoby riešenia danej problematiky.

Máme za to, že riešenia, ktoré boli opísané v predošlých riadkoch idú pod povrch samotného problému, k jeho podstate a v neposlednom rade presahy z nich plynúce odsúvajú „jednotlivé nekalé a nemorálne praktiky športových klubov“ na druhú koľaj. Prirodzene, že nie sú jediným možným a jediným správnym vyriešením daného problému, priestor pre odbornú diskusiu či iné prostriedky nápravy je aktuálny.

Kým si neuvedomíme, že športovci nie sú len stroje, ktoré produkujú športový výkon a to odplatne, ale že to sú aj konkrétne osoby so životnými príbehmi, rodinami, osudmi, záväzkami a potrebami, nebude šport na Slovensku profesionálnejší, kvalitatívne lepší a predovšetkým zodpovednejší. Takýto by mal byť v celej jeho každodennej funkcionárskej, zväzovej, klubovej a hráčskej šírke v rozsahu od prezidentov či predsedov národných športových zväzov, po posledného profesionálneho športovca na ihrisku, či mimo neho.