OFFICES OF MPS (MEMBERS OF PARLIAMENT)
FROM THE PERSPECTIVE OF CONSTITUTIONAL LAW
JUDR. BORIS BALOG, PHD.
FAKULTA PRÁVA, PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA
E-MAIL: BORIS.BALOG@PANEUROUNI.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
poslanec, poslanecký mandát, volič, politická strana, európska politická strana, volebný systém
KEY WORDS:
deputy, deputy's mandate, voter, political party, European political party, electoral system
ABSTRAKT:
Príspevok sa venuje otázke, či je možné otváranie a prevádzkovanie kancelárií poslancov zastupiteľských zborov kdekoľvek, resp. v akomkoľvek štáte a či má štát právo toto regulovať. Príspevok vychádza z toho, že poslanecká kancelária je súčasťou výkonu poslaneckého mandátu, ktorý je tvorený aj právami a záväzkami poslanca a jeho vzťahom k voličom. Poslanecká kancelária musí napomáhať výkonu mandátu poslanca a tým prispievať k materiálnemu uplatneniu práv voličov a záväzkov poslancov. Z tohto pohľadu je potrebné hodnotiť prípadnú právnu úpravu činnosti poslaneckých kancelárií.
ABSTRACT/SUMMARY:
The paper considers the question whether it is possible to open and operate the offices of the Members of the representative bodies everywhere, respectively in any State, and whether the State has the right to regulate it. The Paper assumes that the Deputies office is part of the exercise of their mandate, which is composed of the rights and obligations of the Deputy and his relationship with the electorate. Deputies office must help to exercise the Deputies mandate and thereby contribute to the material application of the rights of voters and obligations of the Deputy. From this perspective, it is necessary to evaluate the possible legal arrangement of the activities of Deputies offices.
ÚVOD
Otvorenie a prevádzkovanie poslaneckej kancelárie sa môže javiť ako podružná téma, ktorá má skôr technický či administratívny charakter. Do iného pohľadu sa ale táto téma dostane, ak si predstavíme kanceláriu poslanca nejakého zastupiteľského zboru ako miesto, kde (tiež/okrem iného) vykonáva svoj mandát, reprezentuje tam zastupiteľský orgán, ktorého je členom a uskutočňuje kontakt s voličmi za účelom zistenia ich názorov, postojov, stanovísk a problémov. Tu vystupuje poslanec parlamentu ako ústavný činiteľ, ktorý nie je súkromná osoba, ani nezastupuje seba ako osobu, ale vystupuje ako člen parlamentu, ktorý práve a len na základe tohto členstva môže riešiť problémy voličov a presadzovať ich záujmy. Tým sa aj taká vec ako zriadenie a prevádzkovanie poslaneckej kancelárie dostáva do sféry ústavného práva.
Od 15. decembra 2015 platí v Slovenskej republike zákaz stranám a poslancom za strany, ktoré nie sú zriadené podľa zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), zriaďovať na území Slovenskej republiky ich kancelárie.[1] V súvislosti s týmto zákazom, ak nechápem otvorenie a prevádzku poslaneckej kancelárie iba ako technickú a administratívnu záležitosť, je potrebné preskúmať vecný, materiálny základ fungovania kancelárií politických strán a osobitne poslancov parlamentu v oblasti ústavného práva.
MANDÁT POSLANCA A POSLANECKÁ KANCELÁRIA
Otvorenie a prevádzku poslaneckej kancelárie chápem ako súčasť výkonu mandátu poslanca. Poslanecký mandát sa nevykonáva bez vzťahu k občanom. Požiadavkou výkonu mandátu poslanca je jeho vykonávanie v záujme občanov. Poslanec má nepochybne mnoho spôsobov a možností, ako vie záujem občanov zistiť a tiež občania majú mnoho spôsobov, ako svoj záujem poslancovi oznámiť. Ich vzájomná interakcia práve v poslaneckej kancelárii je jedným z týchto spôsobov. Otvorenie a prevádzku poslaneckej kancelárie preto chápem ako súčasť práva občanov – voličov oznamovať svoj záujem poslancovi parlamentu a záväzku poslanca vykonávať svoj mandát v súlade so záujmom občanov – voličov. Právnu úpravu poslaneckých kancelárií je následne potrebné preskúmať s ohľadom na to, či toto právo voličov podporuje a dopomáha jeho uplatneniu, alebo či ho obmedzuje alebo sťažuje.
Podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy SR sú poslanci zástupcovia občanov, ale mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Z uvedenej ústavnej dikcie vyplýva, že poslanec by nemal prijímať žiadne príkazy, ani od politickej strany alebo hnutia, na kandidátke ktorého bol zvolený do Národnej rady Slovenskej republiky. Takto koncipovaný obsah poslaneckého mandátu sa v teórii nazýva zákaz imperatívneho mandátu, resp. voľný mandát.[2] Zákaz imperatívneho mandátu znamená politickú nezodpovednosť poslanca voči svojim voličom v priebehu volebného obdobia. Poslanec má konať podľa svojho svedomia a presvedčenia, nezávisle od názorov iných, nezávisle od názorov sociálnych skupín či politických strán, spolkov, občianskych združení alebo iných obdobných organizácií, a to i vtedy, ak prípadne tieto subjekty reprezentuje. Poslanci priamo nezodpovedajú voličom a voliči ich priamo nemôžu odvolať. Sú však viazaní ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi.[3] Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky nie je viazaný príkazmi od iného orgánu verejnej moci, ani od iných fyzických osôb alebo právnických osôb. Ústava SR neumožňuje nikomu, aby zaväzoval poslanca k spôsobu, akým uplatní práva vyplývajúce z poslaneckého mandátu. Svedomie a presvedčenie poslanca je nadradené nad príkazy a želania voličov, aj politických strán a hnutí, ktoré poslanca navrhli za kandidáta na poslanca. Jediným obmedzením pri výkone poslaneckého mandátu je Ústava SR.[4]
Ak do témy mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky vtiahnem poslanecké kancelárie a ich zmysel, ako som ho vymedzil vyššie, vedie ma to k sľubu poslanca, ktorého bezvýhradné zloženie má pre jeho mandát konštitutívne účinky. Zo sľubu vyvodzujem, že poslanec je pri výkone svojho mandátu viazaný Ústavou SR a ostatnými zákonmi, ale zo sľubu poslanca je možné vyvodiť aj ústavný záväzok poslanca Národnej rady Slovenskej republiky plniť svoje povinnosti v záujme občanov Slovenskej republiky. Opätovne sa tým dostávam k tomu, že poznanie záujmov občanov je predpokladom výkonu (aj neimperatívneho) mandátu a je dôležité pre riadny výkon poslaneckého mandátu v súlade s jeho ústavným sľubom. Súčasne to neimperatívna mandát poslanca nenarúša, ale dopĺňa.
Medzi poslancom a voličom existuje určitý vzťah. Tento vzťah nie je medzi každým/akýmkoľvek poslancom a každým/akýmkoľvek voličom. Základom vzťahu medzi poslancom a voličom je miesto trvalého pobytu poslanca, ktoré je určujúce pre jeho príslušnosť do konkrétneho volebného obvodu.
Prepojenie medzi voličmi a volenými zástupcami vyplýva aj z Ústavy SR, ktorá v čl. 2 ods. 1 výslovne ustanovuje, že štátna moc v Slovenskej republike pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Občania nevykonávajú štátnu moc prostredníctvom akýchkoľvek volených zástupcov a z opaku, nie akýkoľvek volený zástupca zastupuje občanov Slovenskej republiky. Za „svojich“ volených zástupcov môžu občania Slovenskej republiky pokladať len tých volených zástupcov, ktorí sú súčasťou ústavných orgánov, ktoré sú vytvárané voľbami občanmi Slovenskej republiky. Medzi týchto volených zástupcov patria nepochybne aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky. Keďže Národná rada Slovenskej republiky je jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky, neexistuje okrem nej žiaden iný ústavný orgán parlamentného typu, ktorý by na národnej úrovni zastupoval občanov Slovenskej republiky. Vo vzťahu k poslaneckým kanceláriám to potom znamená, že pri poslancoch Národnej rady Slovenskej republiky je otváranie a prevádzkovanie poslaneckých kancelárií predpokladaným a želaným javom, kým vo vzťahu k členom iných národných zastupiteľských orgánov je to jav nepredpokladaný.
Zriaďovanie a prevádzkovanie poslaneckých kancelárií ako miesta na stretnutia poslancov s voličmi podporuje aj právna úprava. Zriadenie a prevádzka poslaneckej kancelárie predstavuje súčasť materiálnych predpokladov výkonu mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a záujem Slovenskej republiky na styku poslancov s voličmi touto formou je vyjadrený aj tým, že výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie sú hradené z verejných prostriedkov. Každý poslanec má podľa § 4a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov v znení neskorších predpisov na zabezpečenie výkonu mandátu primerane vybavenú kanceláriu v priestoroch Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave. Súčasne si môže každý poslanec zriadiť okrem tejto kancelárie aj inú, ďalšiu kanceláriu, prípadne aj niekoľko ďalších. Výdavky na prevádzku tejto ďalšej poslaneckej kancelárie uhrádza Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky zo svojho rozpočtu. Uvedený zákon obsahuje v § 4a ods. 3 finančný limit v tom, že celkové výdavky kumulatívne na odmenu poslaneckého asistenta a prevádzku ďalšej poslaneckej kancelárie počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacoch najviac 2,7-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok zaokrúhlené nahor na celé euro s platnosťou od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, keď bude potvrdená výška priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Výšku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok na účely stanovenia platu niektorých ústavných činiteľov potvrdzuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
VOLEBNÝ SYSTÉM A POSLANECKÁ KANCELÁRIA
Záujem občanov Slovenskej republiky, jeho tlmočenie poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky a jeho uplatňovanie pri výkone mandátu je ale potrebné vnímať aj z pohľadu volebného systému používaného pri voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci národnej rady sú volení v jednom volebnom obvode. Táto skutočnosť má význam aj pre posudzovanie vzťahu medzi poslancami a voličmi z územného hľadiska. Pri jednom volebnom obvode nie je žiadne osobitné spojenie poslanca s voličmi niektorého územne vymedzeného volebného obvodu, pretože taký územný volebný obvod neexistuje. Volebným obvodom každého poslanca je celé územie Slovenskej republiky, každá jeho časť a jeho voličom je každý volič. Každý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky zastupuje všetkých voličov z celej Slovenskej republiky, resp. každého z nich a jeho volebným obvodom je celé územie Slovenskej republiky, resp. každá jeho časť. Miesto trvalého bydliska poslanca môže vytvárať nejaký bližší citový vzťah tohto poslanca k miestu svojho bydliska, formálne je to ale irelevantné.
Z hľadiska kontaktu poslanca so „svojimi“ voličmi to znamená, že jeho voliči sú na celom území Slovenskej republiky, v každej, resp. ktorejkoľvek jeho časti. Ako miesto kontaktu s voličmi, inštitucionalizované aj vo forme poslaneckej kancelárie, si môže poslanec zvoliť preto akékoľvek miesto (obec) na území Slovenskej republiky. Na tomto ktoromkoľvek mieste môže poslanec zistiť záujem občanov Slovenskej republiky a tým napĺňať svoj ústavný sľub.
Súčasťou právnej úpravy postavenia poslancov, výkonu ich poslaneckého mandátu a zriaďovania a prevádzky poslaneckých kancelárií ako materiálnej súčasti výkonu poslaneckého mandátu nie je žiadna úprava, resp. pravidlá, ktoré by obmedzovali alebo určovali zriadenie poslaneckej kancelárie len na nejakej časti územia Slovenskej republiky, resp. len vo vzťahu k niektorej časti elektorátu, a už vôbec nie vymedzenej podľa niektorého zo znakov podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, napríklad preto, aby bol prístup niektorých voličov k poslancovi preferovaný a naopak, prístup iných sťažený až znemožnený.
Poslanecký mandát a jeho výkon nie je súkromnou záležitosťou. Práve preto Slovenská republika poskytuje poslancom verejné prostriedky, aby si mohli zriadiť a prevádzkovať poslaneckú kanceláriu a súčasne musí byť zabezpečený nediskriminačný prístup každého voliča do poslaneckej kancelárie každého poslanca, ako to vyplýva z podstaty jedného volebného obvodu.
Pri spojení toho, čo som uviedol vyššie o výkone štátnej moci občanmi prostredníctvom svojich volených zástupcov s tým, že títo volení zástupcovia sú v prípade Národnej rady Slovenskej republiky volení v jednom volebnom obvode, dôjdeme k prvej základnej konštrukcii o teritoriálnom prepojení, resp. 100 % prekryje územia Slovenskej republiky a jedného volebného obvodu pri voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a personálnom prepojení občanov a voličov, ktoré žijú na území Slovenskej republiky.
V prípade územia to platí – pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky sa nevytvára žiaden volebný obvod, ktorý by nebol na území Slovenskej republiky. Nie sú vytvárané volebné obvody v zahraničí a tiež tam nie sú prideľované mandáty. Túto zrejmú skutočnosť uvádzam preto, lebo personálne už totožnosť neexistuje. Inak povedané, nie každý volič žije na území Slovenskej republiky a nie každý, kto žije na území Slovenskej republiky je aj jej občanom a voličom pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky.
Prvá situácia sa týka tých občanov Slovenskej republiky, ktorí majú volebné právo do Národnej rady Slovenskej republiky, ale nežijú na území Slovenskej republiky. Svoje volebné právo využívajú poštou. Nevytvára sa pre nich volebný obvod (volebné obvody) mimo územia Slovenskej republiky a nie sú pre nich vyhradené ani žiadne mandáty, teda volia prostredníctvom tých istých kandidačných listín ako voliči na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k predmetu môjho príspevku to znamená, že aj ich zastupujú všetci, resp. každý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky zvolený v jednom volebnom obvode na území Slovenskej republiky. Neexistuje preto žiaden dôvod, aby si ktorýkoľvek poslanec Národnej rady Slovenskej republiky otvoril a prevádzkoval poslaneckú kanceláriu mimo územia Slovenskej republiky, pretože mimo územia Slovenskej republiky nemá svoj volebný obvod a svojich voličov, špeciálne a osobitne ktorých by zastupoval.
Druhá situácia je tá, ak na území Slovenskej republiky žijú fyzické osoby, ktoré nie sú jej občanmi a nemajú volebné právo do Národnej rady Slovenskej republiky. Tieto osoby ale môžu mať občianstvo iného štátu a tiež aktívne volebné právo do jeho parlamentu. Ide teda o rovnakú situáciu ako v prípade občanov Slovenskej republiky, ktorí z cudziny môžu voliť poštou. Nech bude spôsob, ako umožní domovský štát svojim občanom žijúcim v zahraničí voliť do parlamentu akýkoľvek (poštou, elektronicky, na zastupiteľskom úrade), iste nebude taký, že by boli na území Slovenskej republiky pre tieto osoby vytvorené volebné obvody a boli by na území Slovenskej republiky prideľované mandáty. Teritoriálny vzťah medzi občanom iného štátu žijúcim na území Slovenskej republiky a jeho voleným zástupcom v parlamente jeho domovskej krajiny preto neexistuje. Tým nie je ani daný materiálny dôvod preto, aby si mohol poslanec parlamentu inej krajiny otvoriť a prevádzkovať svoju kanceláriu na území Slovenskej republiky, pretože tu nemá volebný obvod a teda ani voličov, ktorých by konkrétne zastupoval.
Posledná, osobitná, situácia je tá, ak má niekto dvojité štátne občianstvo a žije na území Slovenskej republiky, ale má volebné právo do dvoch národných parlamentov a tiež situácia, ak občan Slovenskej republiky s volebným právom do Národnej rady Slovenskej republiky síce žije na území Slovenskej republiky, ale má silnú citovú, osobnú, rodinnú alebo inú väzbu aj k nejakému inému štátu. Tento občan je zastupovaný poslancami Národnej rady Slovenskej republiky, pretože uplatňuje svoje aktívne volebné právo v jednom volebnom obvode pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Títo sú jeho zástupcovia a jeho záujmy sú pre výkon poslaneckého mandátu významné pre nich a nie pre poslancov zastupiteľského zboru inej krajiny. Tak ako som uviedol v predchádzajúcom odseku, pre otvorenie a prevádzkovanie poslaneckej kancelárie musí existovať nejaký vecný dôvod. Ten je daný vzťahom medzi voličom/voličmi a ich zástupcom/zástupcami. Základom tohto vzťahu je príslušnosť ku konkrétnemu volebnému obvodu. Preto aj v rámci jedného štátu, ktorý by sa členil na viaceré volebné obvody by bolo úplne nelogické, ak by si poslanec zvolený v nejakom volebnom obvode otvoril poslaneckú kanceláriu v inom volebnom obvode. Chýbal by tam vzťah s voličmi.
Ešte výraznejšie je absencia tohto materiálneho základu zreteľná v prípade dvoch samostatných štátov. Poslanci zastupiteľského orgánu nejakého štátu nezastupujú občanov iného štátu. Na území iného štátu nekandidujú, na území iného štátu nie sú volení a nemajú tam voličov, ktorých by zastupovali. Ani to ani v prípade, ak by nejakí občania, čo aj početne významná skupina, mala k tomuto inému štátu blízky vzťah založený napr. na národnosti. Absenciou takéhoto vzťahu medzi voličmi a poslancami nie je daný ani materiálny dôvod na otváranie a prevádzkovanie poslaneckých kancelárií v zahraničí. Súčasne právo občanov na tlmočenie svojich záujmov svojim voleným zástupcom porušené nie je, pretože svojich volených zástupcov majú vo svojom národnom parlamente.
Politickú suverenitu štátu chráni aj Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý v čl. 16 upravuje obmedzenie politickej činnosti cudzincov. Slovenská republika má právo obmedzovať politickú činnosť cudzincov na svojom území, preto má tiež právo regulovať jeden z jej prejavov, a to činnosť poslaneckých kancelárií poslancov parlamentov iných štátov na svojom území.
KANCELÁRIE EURÓPSKYCH POLITICKÝCH STRÁN
Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná poslanecké kancelárie zriaďované zo súkromných zdrojov a už vôbec nie z verejných zdrojov iného štátu. Takáto kancelária, resp. akýkoľvek priestor nemôže podľa byť považovaný za poslaneckú kanceláriu v zmysle miesta určeného na výkon poslaneckého mandátu a stretnutia poslanca s (jeho) voličmi. Zriaďovanie a prevádzka poslaneckej kancelárie je predmetom verejného práva a nie súkromného práva, pretože súvisí s výkonom verejnej ústavnej funkcie.
Ak preto chápem otváranie a prevádzkovanie poslaneckých kancelárií, ale aj kancelárií politických strán v širšom zmysle, ako súčasť ústavného práva v zmysle napĺňania obsahu vzťahu poslancov a voličov daného ich právami a záväzkami, materiálne má zmysel otvorenie a prevádzka poslaneckej kancelárie len poslancom zastupujúcim voličov, resp. politickou stranou, ktorá sa zúčastňuje volieb konaných v Slovenskej republike alebo európskou politickou stranou.
Možnosť zriaďovania poslaneckých kancelárií na území ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie nevyplýva pre európske politické strany automaticky. Štatút a financovanie európskych politických strán upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a rady (EÚ, EURATOM) č. 1141/2014. Európske politické strany podľa tohto nariadenia musia dodržiavať určité zásady a spĺňať určité podmienky.
Európska politická strana je v tomto nariadení vymedzená tak formálnymi znakmi ako aj materiálnymi znakmi.
Formálnym znakom európskej politickej strany je to, že musí byť zaregistrovaná postupom podľa nariadenia. Podmienky registrácie upravuje čl. 3 nariadenia.
K materiálnym znakom európskej politickej strany patrí to, že európske politické strany musia dodržiavať vo svojich programoch a vo svojej činnosti hodnoty, na ktorých je postavená Európska únia, najmä úctu k ľudskej dôstojnosti, slobodu, demokraciu, rovnosť, právny štát a rešpektovanie ľudských práv, vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Európske politické strany na európskej úrovni prispievajú k formovaniu európskeho politického vedomia a k vyjadrovaniu politickej vôle občanov Európskej únie. Prostredníctvom európskych politických strán sa občanom Európskej únie umožňuje zúčastňovať sa na demokratickom živote Európskej únie a preklenúť medzery medzi politikami na národnej úrovni a úrovni Európskej únie. Európske politické strany by sa mali stať aktívnymi aktérmi v európskej zastupiteľskej demokracii a mali by účinne vyjadrovať názory, stanoviská a politickú vôľu občanov Európskej únie. Európska politická strana musí mať jednoznačne nadnárodný charakter.
Z nariadenia vyplýva, že činnosť európskych politických strán je upravená týmto nariadením a ak ide o otázky činnosti európskych politických strán, ktoré toto nariadenie neupravuje, riadi sa ich činnosť vnútroštátnym právom členského štátu.
Európsky parlament poskytuje európskym politickým stranám technickú podporu a tiež financie. Európska politická strany si v rámci svojich administratívnych štruktúr môže vytvárať kancelárie. Z čl. 4 ods. 1 písm. f) nariadenia možno ale vyvodiť, že tieto kancelárie (ako sídlo európskej politickej strany) môžu pôsobiť len v rámci práva členského štátu sídla európskej politickej strany a nie je to predmetom samotného nariadenia. Činnosť, ktorú by európska politická strana vykonávala v inom členskom štáte Európskej únie, ako je štát je sídla, teda napr. aj otváranie a prevádzka tamojších kancelárií, je možná iba v rámci národného práva príslušného členského štátu Európskej únie. Tu nariadenie rešpektuje právomoc každého členského štátu upraviť určité aspekty pôsobenia európskej politickej strany na svojom území.
ZÁVER
Otvorenie a prevádzkovanie poslaneckej kancelárie je nepochybne politickou činnosťou, resp. jej súčasťou. Nejde o žiadnu súkromnú aktivitu politickej strany alebo poslanca parlamentu. Domnievam sa preto, že štát môže túto činnosť regulovať, a to dokonca až v rozsahu zákazu otvárania a prevádzkovania poslaneckých kancelárií.
Štátna regulácia, vrátane prípadného zákazu, ale nemôže narušovať slobodnú súťaž politických síl a politických strán a nemôže popierať práva voličov vykonávané smerom k ich zvoleným zástupcom, resp. nemôže popierať možnosť styku voličov a ich zvolených zástupcov.
Voliči musia mať zabezpečenú možnosť kontaktu s ich volenými zástupcami, volení zástupcovia musia mať možnosť kontaktu s ich voličmi. Voliči musia mať zabezpečené právo na tlmočenie svojich záujmov svojim voleným zástupcom a volení zástupcovia sú povinný konať v záujme svojich voličov. Na uplatnenie týchto práv slúžia aj poslanecké kancelárie a bránenie ich otvoreniu a prevádzkovaniu v takomto prípade by bolo porušením ústavných práv voličov.
Ak ale neexistuje medzi osobami vzťah voliča a poslanca, činnosť poslaneckej kancelárie nemá žiaden materiálny základ. Zákaz ich činnosti preto neznamená porušenie práv voličov alebo poslancov.
POUŽITÁ LITERATÚRA
