Poznám jeden z dôvodov. Ako z toho von?
Je mesiac máj, nielen lásky čas, ale v mnohých športoch aj vrchol nášho celosezónneho snaženia. Finišujú súťaže vo futbale, hokeji, basketbale, volejbale. Fanúšikovia si berú dovolenky, aby mohli oslavovať so svojimi hráčmi tituly, či zapíjať smútok z vypadnutia…
Odborná verejnosť sa zase zameriava na pitvanie športových výkonov a aj vďaka moderným technológiám sa „analyzuje ostošesť“. Hľadajú sa dôvody, vinníci, chyby a ako to už na tom našom malom Slovensku býva, zas a stále sa konštatuje, že máme málo domácich rozdielových hráčov, málo kvality, málo sebavedomia a preto musíme vsádzať na zahraničné posily. Takejto hlboko zakorenenej „pravdy“ sa chytajú niektorí alibistickí tréneri, ktorí po každej prehre vyhlásia:
„Ak chceme vyhrávať, byť konkurencieschopní, musíme investovať a kupovať nových, lepších, kvalitnejších hráčov, ktorí to dokážu“.
Viem, že častokrát je to z ich strany len udička hodená ich klubovým majiteľom a športovým riaditeľom, ale myslím si, že si vôbec neuvedomujú, aký negatívny dopad to má na ich vlastných hráčov z hľadiska ich psychiky, sebavedomia, či herných zručností. Takýto tréneri zabúdajú, že ich hlavným trénerským poslaním je rozvíjať samotného hráča, objavovať v ňom jeho skrytý potenciál a že výhry a trofeje sú „len“ následným sekundárnym bonusom tohto procesu. Zabúdajú, že hráči sú len ich odrazom a zrkadlia to, čo tréner do nich zasial počas tréningov, či taktických porád. Zápas a jeho výsledok je len obrazom vnútorného vyžarovania trénera a hráčov, ich odvahy, vnútornej sily, kreativity, alebo naopak, strachu, obáv a deštrukcie.
Mnohí majitelia podľahnú volaniu trénera po nových hráčoch a kabínový prievan sa opakuje po každej polsezóne, ako obohraná platňa. Na rad prichádzajú hráčski agenti, majitelia otvárajú stavidlá svojich finančných rybníkov a nakupujú drahé zahraničné posily. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že po pár zápasoch zistia, že sú to tiež len hráči z mäsa a kostí, že nie sú až takí geniálni a možno aj naši lacnejší hráči pri lepšom menežovaní by to dokázali a tak príde staré známe, že nemôžme vymeniť dvadsať hráčov, ale vymeníme jedného trénera a koleso „športového NE/ŠŤASTIA“ sa točí ďalej…
Mnohí sa čoraz častejšie zamýšľajú ako z toho vystúpiť, aká cesta vedie ku krajším zajtrajškom? Myslím, že už dosť príkladov vlastnej cesty máme aj u nás a netreba vymýšľať teplú vodu, len použiť zdravý gazdovský rozum. Ale čo ak ho nemáme a potrebujeme zažiť takúto skúsenosť? Potom neustále vstupujeme do tej istej rieky a topíme sa vo vlastných rozhodnutiach…
ZABUDLI SME NA ROZVOJ NAŠEJ TVORIVOSTI, PRIRODZENOSTI, AUTENTICITY.
Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, ako môžeme chcieť od našich detí, hráčov, kreativitu, tvorivosť, sebavedomie, keď od malička sme v zajatí nabaľovania informácii, vedomostí, ktoré sú do nás „tlačené“ zvonku? Kedy sa deti majú možnosť učiť na vlastných chybách, keď od mala je nám niečo „natískané-ponúkané, ako to jediné- správne“?! Najprv našimi rodičmi, tak učiteľmi v škole, neskôr trénermi a vo finále všadeprítomnými médiami?
Naša bláznivá spoločnosť v nás nekompromisne zakotvila „jadrový pohon – MUSÍŠ BYŤ PRVÝ“.
A tak to vedome-nevedome používame doma, v škole, v práci, v športe – víťazstvo za každú cenu!
Byť prvý, znamená byť úspešný, vážený, bohatý a ruka v ruke s tým ide „jediná pravda“, tá naša a kto má peniaze, má predsa moc!
A toto je kameň úrazu a odraz doby, v ktorej žijeme.
Kde to začína? Vráťme sa do školských čias. Tam nás učili sa viac „bifľovať“, zhŕňať vedomosti, stali sme sa chodiacimi encyklopédiami a naháňačmi titulov. Ale v bežnom živote málo praktickými, tvorivými a rozumnými tvormi, odtrhnutými od prírody, či zákonov Univerza.
Myslím, že celkom tu pasuje Ezopov výrok:
„Nie je múdry ten, kto vie veľa, ale ten, kto to vie využiť v živote.“
Som presvedčený, že potrebujeme sa vrátiť k vlastnej prirodzenosti, tvorivosti, aj za cenu chýb, nepodarkov, či pádov. Len tak v sebe podporíme vlastnú tvorivosť, kreativitu a jedinečnosť.
Podobné je to aj v športe. Som rozčarovaný, keď vidím, ako už v prípravkách do malých športovcov, „vzdelaní tréneri“, tlačia rôzne zaručené šablóny, herné systémy, taktické dogmy, ktoré zaručia víťazstvá nad súperom vo veku 6–12 rokov. Je to ozaj veľmi krátkozraké a vracia sa nám táto pretaktizovaná a unifikovaná výchova v neskoršom veku, či na reprezentačnej úrovni, keď si nevieme rady s „antiradarom“, ktorý vymyslel súperov tréner.
Prosím, vráťme sa k hernej prirodzenosti, spravme krok, či dva späť, poďme sa tešiť zo samotnej hry. Zastavme na chvíľu pohon-MUSÍŠ BYŤ PRVÝ. S nikým nesúťažme, neporovnávajme sa, hrajme svoju hru, zúčastňujme sa svojho vlastného preteku a k tomu veďme aj naše deti, žiakov a hráčov.
Majme jeden cieľ: byť lepšími, ako sme boli včera. Uvidíte, aký budeme zrazu iní – uvoľnení, kreatívni, jedineční. Tvorivosť, nápaditosť, originalita bude žiariť každým kúskom nášho tela. Bude vychádzať z nášho jedinečného a originálneho vnútra, nášho srdca.
Rýchlo prídeme na to, že porážať súperov z nás nikdy nespraví lepších a šťastnejších ľudí, ale je to len snaha o akýsi status na sociálnych sieťach sa prezentovať, ako víťazi a naivne sa domnievať, že nám to prinesie slávu a uznanie.
Každodenné posúvanie vlastných hraníc je tou cestou, ktorá nás privedie k vnútornej radosti, pohode, zručnostiam, ktoré sa pretavia do pozitívnych výsledkov aj v ťažkých zápasoch, na veľkých turnajoch, či súťažiach.
