RIEŠENIE PRÁVNYCH SPOROV V ŠPORTE DE LEGE FERENDA

DISPUTE RESOLUTION IN SPORTS – DE LEGE FERENDA^[1]

DOC. JUDR. PHDR. TOMÁŠ GÁBRIŠ, PHD., LLM, MA
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA
E-MAIL: GABRIS.TOMAS@GMAIL.COM

DOC. JUDR. MAREK ŠTEVČEK, PHD.
GENERÁLNY RIADITEĽ SEKCIE CIVILNÉHO PRÁVA MINISTERSTVA SPRAVODLIVOSTI SR
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA, KATEDRA OBČIANSKEHO PRÁVA
E-MAIL: STEVCEK@FLAW.UNIBA.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
riešenie sporov, Stály súd pre šport, disciplinárne konanie, rozhodcovia

KEY WORDS:
dispute resolution, Permanent Court for Sports, disciplinary proceedings, referees

ABSTRAKT:
Príspevok približuje predstavu autorov o možnej budúcej zákonnej úprave riešenia sporov v športe. Odlišuje pritom riešenie sporov mimo hry od rozhodovania športovými rozhodcami o porušení pravidiel počas hry, ako aj od vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti v disciplinárnom konaní. Riešenie sporov mimo hry by malo byť ponovom charakterizované prevratnou novinkou – zriadením Stáleho súdu pre šport ako súdneho orgánu sui generis. Príspevok sa zamýšľa nad právnou úpravou postavenia tohto súdu, jeho sudcov, a nad zárukami nezávislosti a spravodlivého procesu.

ABSTRACT/SUMMARY:
The contribution offers a view of the authors on possible future regulation of dispute resolution in sports. The authors differentiate between dispute resolution, decision-making by referees within a game, and disciplinary proceedings. Dispute resolution outside of the game could newly be marked by introducing a novelty in the form of a Permanent Court for Sports, as a judicial body sui generis. The contribution dwells on possible legal status of the Court and of its judges, as well as on the guarantees of its independence and fair trial.

ÚVOD

Ak možno vôbec uvažovať o akejsi „procesnej“ časti športového práva, jej esenciou zrejme bude otázka rozhodovania civilných sporov majetkovej povahy. V tejto súvislosti sa predovšetkým kladie otázka, či je účelné ponechať riešenie týchto sporov v právomoci všeobecných súdov, alebo je účelné (predovšetkým so zreteľom na špecifickú povahu týchto vzťahov) uvažovať o istej legitímnej forme odklonu od všeobecnej jurisdikcie. Ambíciou tejto krátkej glosy je obhajovať názor o potrebe spomínaného odklonu od všeobecnej jurisdikcie a zverenie rozhodovania športových sporov do právomoci osobitného orgánu dotovaného decíznou kompetenciou vo vzťahu k športu.

Definícia samotného pojmu „športový spor“ je pochopiteľne základnou otázkou, od ktorej je nevyhnutné odvodzovať ďalšie úvahy. V prvom rade treba odlíšiť rovinu sporov súkromnoprávnych od sporov verejnoprávnych. Osobitne v trestnoprávnej rovine nemožno uvažovať o odklone od štátnej jurisdikcie, akékoľvek úvahy preto obmedzíme na riešenie súkromnoprávnych sporov vyvolaných či bezprostredne súvisiacich s organizovanou športovou činnosťou, ktoré vznikajú medzi subjektmi tejto špecifickej činnosti. Tento postulát môže zároveň tvoriť definičnú bázu pojmu športový spor.

Na druhej strane máme za to, že športové spory je tiež nutné odlíšiť od vyvodzovania zodpovednosti v športe za porušenie interných športových noriem. Tu nejde primárne o spor v civilnoprocesnom význame, ale o určenie kompetencie a vynucovanie dodržiavania interných noriem športovými orgánmi na to určenými, teda o akúsi obdobu správneho konania.^[2]

1. ZODPOVEDNOSŤ VYVODZOVANÁ ROZHODCAMI A DISCIPLINÁRNYMI ORGÁNMI

Pripravovaný návrh zákona o športe počíta rovnako ako doterajšia právna úprava v zákone č. 300/2008 Z. z. (o organizácii a podpore športu) s rámcovou úpravou riešenia športových sporov, ale aj s osobitnou úpravou vyvodzovania zodpovednosti v športe (ktorá je de lege lata subsumovaná pod „riešenie sporov“ v širšom zmysle). Kým prejdeme k vlastnej otázke riešenia športových sporov (v užšom zmysle), venujme na tomto mieste najprv pozornosť druhej spomenutej kategórii, t. j. vyvodzovaniu zodpovednosti v športe. V jej rámci možno rozlíšiť:

V návrhu zákona sa pritom predpokladá, že každé organizované športové odvetvie disponuje rozhodcami a osobitnými disciplinárnymi orgánmi. Z dôvodu športovej neutrality^[3] (abstrakcie od špecifík jednotlivých športových odvetví v záujme všeobecnej právnej úpravy aplikovateľnej na všetky športy) však návrh zákona nepomenúva rozhodcov rozhodcami, ale používa všeobecný pojem športový odborník, a disciplinárne orgány označuje iba všeobecne ako orgány vyvodzujúce zodpovednosť za disciplinárne previnenia. Zároveň má navrhovaná právna úprava svojou formuláciou za cieľ ponechať priestor aj pre také športové odvetvia, kde príslušní športoví odborníci (rozhodcovia) alebo disciplinárne orgány nemusia existovať. Pokiaľ však takíto odborníci existujú, resp. takéto orgány sú zriadené, pre ich rozhodovaciu činnosť (činnosť vyvodzovania zodpovednosti z porušenia interných noriem vrátane pravidiel hry) sa v znení návrhu vyžaduje rešpektovanie princípu spravodlivého procesu, s odkazom na čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950.

Čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj čl. 14 Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach síce primárne garantujú právo na spravodlivý proces iba vo vzťahu k trestnému právu, resp. trestným tribunálom,^[4] právo na spravodlivý proces je však možné (a nutné) vnímať ako základné právo, ktoré sa má aplikovať analogicky pri každom súdnom konaní. Dohovor Rady Európy o boji proti dopingu z roku 1989 pritom výslovne zavádza pre signatárske štáty záväzok zaviesť garancie spravodlivého procesu aj pri rozhodovaní o dopingu.^[5]

Niektorí teoretici sa navyše dovolávajú povinnosti rešpektovať princíp spravodlivého procesu aj vo vnútri športového hnutia, v konaní pred jednotlivými športovými orgánmi, a to aj bez výslovného zákonného odkazu, len na základe toho, že právomoc občianskych združení, resp. športových organizácií a orgánov, má vo vzťahu k ich členom alebo ich zmluvným partnerom (najmä športovcom) zmluvný základ, a preto by tieto orgány mali rešpektovať základnú civilnoprávnu zásadu dobrých mravov,^[6] ktorá je vyjadrená aj v slovenskom Občianskom zákonníku č. 40/1964 Zb.^[7] (ale tiež v podobe poctivého obchodného styku v slovenskom Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb.^[8]).

K základným znakom a obsahovej náplni princípu spravodlivého procesu v každom konaní pred všetkými športovými orgánmi (orgánmi zväzov, či klubov) sa pritom vo všeobecnosti v prostredí športovej obce podľa Buchbergera radí najmä:

• deľba moci, ktorá zvyčajne v zákonoch o združovaní občanov nie je vyžadovaná,
• zákaz dvojitého potrestania (ne bis in idem),
• určitosť skutkových podstát trestania a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege, príp. zákaz analógie),
• zásada zákonného sudcu (resp. určeného orgánu povereného rozhodovaním veci),
• zásada práva na vypočutie (prejednacia zásada),
• nestrannosť rozhodujúcich,
• možnosť zastúpenia,
• dokazovacia zásada,
• odôvodnenie rozhodnutia.^[9]

Za účelom dodržania záruk vyššie uvedenej obsahovej náplne spravodlivého procesu v konaní športových orgánov právny poriadok jednotlivých štátov predpokladá možnosť súdneho prieskumu postupu a rozhodnutí týchto orgánov (orgánov športovej obce, t. j. najmä zväzov a klubov) z hľadiska ich zákonnosti, dodržania princípu spravodlivého procesu, a/alebo primeranosti.^[10]

Navrhovaný zákon o športe preto obdobne predpokladá povinnosť športových orgánov postupovať v konaní pred nimi v súlade s princípom spravodlivého procesu, a navyše tiež umožňuje preskúmanie ich postupov a rozhodnutí Stálym súdom pre šport z dôvodov ich namietanej nezákonnosti, či nerešpektovania princípu spravodlivého procesu.

2. RIEŠENIE ŠPORTOVÝCH SPOROV: VARIANTY A LIMITY

Vo sfére riešenia športových sporov (v užšom zmysle než sa riešenie sporov v športe chápe de lege lata), ak si osvojíme tézu o potrebe odklonu riešenia športových sporov od všeobecnej jurisdikcie, je namieste sa zaoberať možnými variantmi legislatívneho riešenia de lege lata a de lege ferenda v Slovenskej republike. Ešte pred tým však uvedieme zopár argumentov, rozmenených na drobné, o potrebe takéhoto odklonu.

Osobitosť športovo-právnych vzťahov spočíva v mnohých aspektoch, no ak sa sústredíme na „procesnú“ časť týchto vzťahov, vyvstane nám veľmi legitímna a odôvodnená požiadavka na rýchlosť rozhodnutia spornej otázky. Od jej rozhodnutia totiž závisí často riešenie, ktoré by s odstupom času mohlo spôsobiť veľmi neželaný efekt ireverzibilného stavu v športových vzťahoch. Vyriešenie sporu je totiž často vo vzťahu prejudiciality k ďalšiemu postupu športových subjektov, a to so závažnými spoločenskými a ekonomickými dopadmi. In concreto môže ísť o otázky ďalšieho osudu súťaže či statusu športovca. Veľmi ťažko by sa po povedzme troch rokoch, kedy by rozhodol všeobecný súd, mohli korigovať výsledky športovej súťaže. Rovnako je ťažko predstaviteľná situácia, ak by bol prestup hráča dodatočne súdom vyhlásený za neplatný – ako by sa potom posudzovalo jeho pôsobenie v inom klube, v inej súťaži, v inej potenciálnej jurisdikcii (inom štáte) a pod.? Efektivita a rýchlosť rozhodnutia športového sporu je teda zjavne priamo úmerná stabilite a právnej istote športovo-právnych vzťahov, ktorých flexibilita a spoločensko-ekonomická dynamika jednoznačne normuje potrebu osobitného orgánu s osobitnou organizačnou štruktúrou a personálnym substrátom, u ktorého je vysoký predpoklad kvalifikovanosti a potrebnej rýchlosti rozhodnutia takéhoto sporu.

Ako však takýto orgán vytvoriť? Varianty riešenia oscilujú v zásade medzi dvoma legislatívnymi pólmi. Tým prvým je klasický arbitrážny (rozhodcovský) súd podľa vzoru CAS v Lausanne, a tým druhým je osobitný orgán kvázi-súdnej povahy zriadený priamo zákonom.

Je pritom nepochybne potrebné rešpektovať východiská slovenského legislatívneho prostredia, s akcentom na aktuálne pripravované legislatívne zmeny. Rozhodcovské konanie je momentálne (október 2014) v štádiu výraznej zmeny pravidiel svojho fungovania. V Národnej rade Slovenskej republiky sú v druhom čítaní dva právne predpisy, ktoré možno nazvať komplexnou reformou arbitráže v Slovenskej republike. Prvý zákon má de lege ferenda normovať obchodnú arbitráž v režime vzorového zákona UNCITRAL, a druhý predstavuje osobitnú formu odklonu od všeobecnej súdnej jurisdikcie v spotrebiteľských veciach. Nie je ambíciou tohto príspevku podrobnejšie sa zaoberať novou úpravou arbitráže na Slovensku, obmedzíme sa tu preto len na konštatovanie, že toto prostredie nebude vhodné na riešenie športových sporov. Ak totiž vychádzame z premisy, že status športovca ako základného subjektu organizovanej športovej činnosti má definične podliehať Zákonníku práce, obidve modality rozhodcovského konania sú per definitionem vylúčené. Ťažko športovca zaradíme pod kategóriu „spotrebiteľ“, a obchodná arbitráž je rovnako vylúčená (pracovnoprávne vzťahy pojmovo nepatria pod obchodnú arbitráž).

V načrtnutej dichotómii variantných riešení sa preto musíme pohybovať viac na úrovni osobitného orgánu kvázi-súdnej povahy. S týmto riešením počíta i pripravovaný zákon o športe, pod názvom Stály súd pre šport. Existencia obdobných súdnych orgánov zriadených ex lege sa pritom pripúšťa aj v iných európskych^[11] a mimoeurópskych^[12] krajinách.

Pochopiteľne, názov aj konkrétnosti sa v priebehu legislatívneho procesu môžu ešte zmeniť, no filozofia nastavenia je z hľadiska legislatívnej techniky zrejme riešením konečným, ak pravdaže bude politická vôľa rešpektovať spomínaný účel vytvorenia osobitného orgánu s decíznou kompetenciou riešiť športové spory. To samozrejme nezávisí od tvorcov zákona regrutovaných z radov odborníkov, ale od externalít politickej a ekonomickej povahy.

3. STÁLY SÚD PRE ŠPORT

3.1. POVAHA A STATUS STÁLEHO SÚDU PRE ŠPORT

Návrh zákona v súčasnom stave predpokladá, že Stály súd pre šport má byť zriadený ex lege ako nezávislý orgán kvázi-súdnej povahy, ktorého zloženie, odbornosť a nezávislosť sudcov, rovnako ako aj povaha rozhodnutí a ich právna sila, záväznosť a vykonateľnosť, bude rovnocenná so všeobecnými súdmi. Rovnocennosť sa bude prejavovať aj nutnosťou dodržiavať v procese rozhodovania princípy spravodlivého procesu.^[13]

Zriadenie takéhoto súdu nie je vylúčené žiadnym právnym predpisom vnútroštátneho ani medzinárodného či európskeho práva, a nie je ani v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje každému právo na nezávislý a nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy), súd určený zákonom (čl. 46 ods. 4 Ústavy).^[14] Zákon o športe totiž z formálneho hľadiska právnej sily ako aj z obsahového hľadiska možno považovať za rovnocenný statusovým zákonom o postavení súdov a sudcov a o sústave súdov, ako aj občianskemu súdnemu poriadku (resp. navrhovanému civilnému sporovému poriadku a súvisiacim procesným predpisom^[15]).

Rozhodovanie osobitných kategórií sporov orgánmi sui generis zriadenými ex lege alebo aspoň výslovne predpokladanými zákonom pritom v slovenskom právnom poriadku nepredstavuje žiadnu novinku. Obdobne totiž zákon o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z. z. v § 75 a nasl. zveruje rozhodovanie sporov medzi poskytovateľmi siete a služieb elektronickej komunikácie („podnikmi“) navzájom, ako aj medzi podnikmi a „účastníkmi“ (užívateľmi služieb) Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií.^[16] Rozdiel oproti navrhovanej úprave Stáleho súdu pre šport je tu najmä ten, že v prípade riešenia sporov podľa § 75 ide skôr o mediáciu, teda situáciu nepodobnú právomoci a príslušnosti Stáleho súdu. Na druhej strane sa však v prípadoch podľa §§ 76 a 77 zákona o elektronických komunikáciách skôr javí, že ide o obligatórnu arbitráž,^[17] alebo o osobitné konanie pred správnym orgánom, ktoré už má bližšie k rozhodovaniu sporov orgánom sui generis ex lege.

Obdobne, zákon o platobných službách č. 492/2009 Z. z. v § 90 ukladá poskytovateľom platobných služieb zriadiť stály rozhodcovský súd pre riešenie sporov medzi poskytovateľmi a používateľmi bankových služieb.^[18] Tu je však samozrejme rozdielom oproti Stálemu súdu pre šport najmä skutočnosť, že v prípade „bankového“ Stáleho súdu ide o súd rozhodcovský, ktorého právomoc a príslušnosť sa zakladá rozhodcovskou doložkou so súhlasom používateľa služieb.

Zákon o športe v navrhovanej podobe naopak predpokladá, že Stály súd bude rozhodovať o veciach, ktoré budú do jeho právomoci a príslušnosti patriť ex lege, a nepôjde teda o rozhodcovský súd, ktorého právomoc a príslušnosť musí byť založená osobitnou rozhodcovskou doložkou alebo zmluvou. Zákon však má pritom rešpektovať vôľu strán zveriť rozhodovanie sporov rozhodcovským súdom podľa zákona o rozhodcovskom konaní (de lege lata zákon č. 244/2002 Z. z.), ktorých právomoc a príslušnosť je obmedzená primárne na občianskoprávne a obchodnoprávne spory majetkovej povahy.^[19] Ak by sa teda za súčasného stavu strany chceli obrátiť namiesto Stáleho súdu pre šport na rozhodcovský súd, ten by nemohol riešiť všetky spory, ktoré majú spadať do právomoci a príslušnosti budúceho Stáleho súdu pre šport zriadeného ex lege.

3.2 PRÁVOMOC A PRÍSLUŠNOSŤ STÁLEHO SÚDU PRE ŠPORT

Ambíciou stojacou za zriadením Stáleho súdu je zveriť tomuto súdu

Navrhované právomoci tohto orgánu teda korešpondujú s postavením klasického „civilného“ súdu pre šport, ako aj „správneho“ súdu.

Cieľom je vyňať uvedené veci z právomoci a príslušnosti všeobecných súdov, kde vzhľadom na špecifiká športových právnych sporov vznikajú problematické situácie s ohľadom na nedostatočnú športovú kvalifikáciu a znalosti sudcov všeobecných súdov (s neexistenciou znalcov, ktorí by poskytovali posudky k sporným otázkam), a na druhej strane s ohľadom na nevyhnutnosť takpovediac „expresného“ riešenia športových káuz, od ktorých rýchleho rozhodnutia závisí plynulý priebeh domácich aj medzinárodných súťaží.

Vyššie označené veci sa teda majú v prípade záujmu účastníkov o súdne riešenie predložiť namiesto všeobecného súdu pred Stály súd pre šport. Výnimkou z právomoci a príslušnosti Stáleho súdu by mali byť iba veci, ktoré strany zveria na základe rozhodcovskej zmluvy alebo doložky rozhodcovskému súdu (akým je v súčasnosti v Slovenskej republike Rozhodcovský súd SFZ, či na medzinárodnej úrovni CAS v Lausanne).

S takto široko konštruovanou právomocou a príslušnosťou Stáleho súdu je pritom potrebné brať do úvahy súčasné obmedzenia, resp. právnu úpravu vyplývajúcu z viacerých osobitných predpisov priznávajúcich výlučne všeobecným súdom rozhodovanie niektorých vecí, ktoré majú byť po novom zverené Stálemu súdu pre šport. Zákon o športe musí preto pokiaľ možno výslovne potvrdiť, že Stály súd pre šport sa považuje za súd rovnocenný všeobecným súdom, a tam, kde zákony zverujú niektoré kauzy rozhodovaniu všeobecných súdov, je tento odkaz potrebné v zákone o športe napojiť na existenciu Stáleho súdu pre šport.

V prvom rade ide o § 15 zákona o združovaní občanov č. 83/1990 Zb., ktorý priznáva všeobecným súdom právomoc a príslušnosť rozhodovať vo veciach, kde člen občianskeho združenia napadne platnosť rozhodnutia alebo postupu orgánu občianskeho združenia z dôvodu jeho protizákonnosti, alebo rozporu s internými predpismi (stanovami) občianskeho združenia.^[20] Stály súd pre šport by mal v takýchto prípadoch nahradiť svojou právomocou a príslušnosťou všeobecné súdy ak ide o preskúmavanie rozhodnutí podľa § 15, kde sa jedná o občianske združenie, ktorým je športový klub alebo zväz. Na druhej strane však športové organizácie nemusia mať iba formu občianskych združení, a nemusí ísť vždy výslovne iba o rozpor so „stanovami“ (ako to nepresne formuluje § 15 zákona o združovaní občanov); právomoc a príslušnosť Stáleho súdu by teda mala byť naformulovaná širšie – tak, aby pokryla aj analogicky obdobné veci aké má riešiť všeobecný súd podľa § 15 zákona o združovaní občanov – napr. aj kauzy športových organizácií inej právnej formy než sú občianske združenia. Záležitosti iných než športových občianskych združení však majú aj naďalej zostať v režime § 15 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.

Druhý predpis, ktorý by mohol predstavovať teoretický a praktický problém pri stanovení právomoci a príslušnosti Stáleho súdu, je Zákonník práce. Ten v § 14 vyhradzuje rozhodovanie pracovnoprávnych sporov „súdom“.^[21] Zákon o športe ako zákon rovnakej právnej sily ako Zákonník práce, a zároveň ako lex specialis k Zákonníku práce však v tejto súvislosti môže podľa nášho názoru zveriť do právomoci a príslušnosti Stáleho súdu ako kvázi-súdneho orgánu aj prípadné pracovnoprávne spory v rámci „športovej obce“. Nedôjde pritom ku koncepčnej zmene, nakoľko Stály súd sa bude považovať za súd rovnocenný so všeobecnými súdmi, a nepôjde teda o rozhodcovský súd, pred ktorým je v súčasnosti podľa prevažujúcej mienky vylúčené rozhodovať pracovnoprávne spory s poukazom na § 14 Zákonníka práce, a na § 1 zákona o rozhodcovskom konaní (č. 244/2002 Z. z.), podľa ktorého tento zákon upravuje „rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov“.

Za účelom vyjasnenia tejto otázky by teda bolo vhodné v zákone o športe výslovne zveriť Stálemu súdu aj spory, ktoré majú riešiť súdy podľa § 14 Zákonníka práce (resp. aspoň v poznámke pod čiarou uviesť odkaz na tento paragraf Zákonníka práce, obdobne ako na § 15 zákona o združovaní občanov).

3.3 ZLOŽENIE STÁLEHO SÚDU PRE ŠPORT

Zárukou nezávislosti Stáleho súdu, vďaka ktorej by mohol byť považovaný za rovnocenný všeobecným súdom (za kvázi-súdny orgán), má byť podľa navrhovanej právnej úpravy okrem nutnosti dodržiavania princípu spravodlivého procesu (k tomu pozri viac nižšie) aj zloženie súdu, kvalifikácia a funkčné obdobie sudcov. V tejto súvislosti sa navrhuje inšpirácia modelom navrhovania a statusu členov najvyšších súdnych orgánov Slovenskej republiky (osobitne Ústavného súdu Slovenskej republiky). Stály súd by sa tak mohol skladať celkovo z 15 sudcov, z ktorých piatich by menoval Minister školstva, vedy, výskumu a športu SR, piatich Slovenský olympijský výbor, a piatich Minister spravodlivosti SR, a to na funkčné obdobie 10 rokov. Sudca by pritom mal mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a najmenej päťročnú právnu prax a skúsenosti so športovo-právnou problematikou. Zoznam sudcov by mohol byť zverejnený na webovom sídle Stáleho súdu pre šport.

Sporným by tu však mohol byť vzťah k ustanoveniu čl. 145 ods. 1 Ústavy – „Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.“ Práve pri riešení tohto možného rozporu s predstavou o zriadení Stáleho súdu a výbere a kreácii jeho sudcov by sa mala zdôrazniť kvázi-súdna povaha tohto orgánu, ktorá by sa prejavila práve osobitosťami kreácie a statusu sudcov, resp. „rozhodcov“ tohto súdu. Vyžaduje sa však pritom zvýšená opatrnosť, aby nedošlo k rozporu s ústavnou úpravou súdnej moci a práva na zákonného sudcu. Navyše by nemalo ísť ani o osobitný, špeciálny súd.^[22]

Napokon, podrobnosti o spôsobe konania súdu by mali upraviť interné predpisy súdu, ktoré by:

V konaní pred Stálym súdom by sa pritom zásadne malo postupovať podľa všeobecných procesných predpisov aplikovateľných v občianskom súdnom (resp. civilnom sporovom alebo správnom súdnom) konaní.

3.4 ZÁRUKY SPRAVODLIVÉHO PROCESU PRED STÁLYM SÚDOM PRE ŠPORT

Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto fáze prípravy osnovy zákona o športe sa uvažuje aj nad vylúčením možnosti akéhokoľvek (riadneho) opravného prostriedku proti rozhodnutiu Stáleho súdu pre šport (druhou možnosťou je pripustiť opravný prostriedok, o ktorom by rozhodovalo plénum Stáleho súdu), je v súvislosti s rozhodovacou činnosťou súdu obzvlášť zásadným zohľadnenie a rešpektovanie princípu spravodlivého procesu.

V prípade Stáleho súdu pritom nie je bezpodmienečne nevyhnutné, aby bol tento princíp výslovne zakotvený v zákone o športe samotnom, nakoľko sa predpokladá, že Stály súd bude zásadne postupovať v súlade s občianskym súdnym poriadkom (napr. vrátane možností akými sú vydávanie predbežných opatrení^[23]), resp. aktuálne platným civilným (alebo správnym – v prípade preskúmavania postupov a rozhodnutí športových orgánov) súdnym poriadkom.

Napokon, aj keby sa nepripúšťal žiadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu Stáleho súdu pre šport, porušenie princípu spravodlivého procesu v konaní pred týmto Stálym súdom by stále umožňovalo poškodenému účastníkovi obrátiť sa na orgány zabezpečujúce ochranu základných práv (vrátane práva na spravodlivý proces) – t. j. najmä na Ústavný súd Slovenskej republiky, a na Európsky súd pre ľudské práva. Obdobne ako v prípade rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení základných práv všeobecnými súdmi by sa v takom prípade pripúšťala obnova konania pred Stálym súdom. Takúto možnosť pozná a upravuje aj súčasný občiansky súdny (a aj navrhovaný budúci civilný sporový) poriadok – ako mimoriadny opravný prostriedok.

ZÁVER

Zásadnou novinkou navrhovaného zákona o športe je zriadenie Stáleho súdu pre šport, ktorého existencia a povaha rovnocenná všeobecným súdom má ambíciu vyriešiť problém potreby rýchleho a efektívneho riešenia sporov v športe (a tiež preskúmavania konania, postupu a rozhodnutí orgánov športovej obce, napr. zväzov alebo klubov). Kreácia súdu zákonom, ako aj spôsob kreácie sudcov, ich odbornosť, funkčné obdobie, a nutnosť rešpektovať princíp spravodlivého procesu by mali byť dostatočnou zárukou naplnenia sledovaných cieľov bez ukrátenia práv účastníkov konania z radov športovej obce. Nastavenie tohto systému však musí byť také, aby nedochádzalo k pochybnostiam o odopretí súdnej ochrany, o porušení práva na zákonného sudcu, práva na spravodlivý proces, ani o vytváraní špeciálnych súdov, či súdov a sudcov, ktorí nebudú kreovaní v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. 

Poznámky pod čiarou: