ROMAN JURISPRUDENCE AS A SUPPORTIVE SOURCE OF LAW
JUDR. DANIELA ČIERNA
EXTERNÁ DOKTORANDKA
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA V BRATISLAVE, FAKULTA PRÁVA
E-MAIL: DANIELA.CIERNA@PANEUROUNI.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
jurisprudencia, prokuliáni, sabiniáni, pontifikovia, respondere, agere, cavere, tabelliones, responsium
ABSTRAKT:
V článku som sa zamerala na poukázanie určitého špecifika rímskeho práva, ktoré spočiatku spočívalo v tom, že na činnosti právnej vedy sa podieľal malý okruh súkromných právnikov, ktorí v tom čase pracovali bez zásadných direktívnych obmedzení, čo sa postupne menilo, zásadným spôsobom nástupom dominátu. Významným faktorom ovplyvňujúcim plynulosť vývoja rímskeho práva bolo pôsobenie rímskej jurisprudencie, pozornosť som zamerala na najvýznamnejších predstaviteľov, ako aj na snahu o systematickosť práva.
ABSTRACT/SUMMARY:
In the article the author focuses on some specifics of Roman law, which initially arose from the fact that in the activities relating to jurisprudence, a small group of private lawyers took part, who at the time, worked without any major restrictions or limitations. However, this has changed enormously with the Roman Domin. An important factor influencing the continuity of the development of Roman law was the action of the Roman jurisprudence. The author has focused her attention on the most important representatives, as well as the systematic pursuit of justice.
Z hľadiska dostupných historických prameňov možno časové ohraničenie histórie rímskeho práva orientačne vymedziť začiatkom Rímskej republiky na konci 6. storočia pred n. l. a veľkou kodifikáciou cisára Justiniana na začiatku 6. storočia n. l. Vývoj rímskeho práva začal prirodzene už skôr, v období kráľovstva, a to na základoch obyčajového práva. O jeho obsahu však existuje málo písomných zmienok. Významným faktorom ovplyvňujúcim plynulosť vývoja rímskeho práva bolo pôsobenie rímskej jurisprudencie. Už v počiatkoch Rímskej republiky sa začína formovať právnický stav, ktorý zaistil kontinuálny rozvoj právnych princípov a inštitútov, a to prostredníctvom tradičného predávania právnych znalostí z učiteľa na žiaka. Od konca obdobia Rímskej republiky bola snaha o systematickosť práva posilnená rivalitou dvoch škôl, a to prokuliánov a sabiniánov. Za špecifikum rímskeho práva možno pokladať to, že na činnosti právnej vedy sa podieľal pomerne malý okruh súkromných osôb. Tento malý okruh súkromných právnikov sa však podieľal na tvorbe obsahu právnych noriem. V období Rímskej republiky boli právnici spravidla aktívne angažovaní taktiež v politickom živote, v období principátu boli zase mnohí právnici zamestnaní v cisárskych kanceláriách. V tomto období pôsobili právnici v oblasti jurisprudencie bez zásadných direktívnych obmedzení. Až nástupom dominátu sa autonómia právnikov v tvorbe práva začína podriaďovať cisárskej legislatíve.
Počiatky právnickej činnosti nachádzame u pontifikov. „Pontifikovia ovládli ako vedeckú, tak praktickú stránku pestovania práva“[1] V 3. storočí pred n. l. dochádza k rozšíreniu zboru pontifikov o plebejcov, ktorým bol vyhradený pevný počet miest. Tento politický krok zásadným spôsobom zasiahol do okruhu náboženských hodnostárov. „Je preto prirodzené, že i post v kňazskej hierarchii najvyšší – pontifex maximus – bol čoskoro obsadený prvým plebejcom. Stal sa ním v roku 254 pred n. l. Tiberius Coruncanius, ktorý podľa rímskej tradície ako prvý začal udeľovať právne rady na verejnosti.“[2] Po prelomení pontifikálneho monopolu sa znalosť práva stávala dostupnejšou širšej verejnosti. Právne služby boli poskytované bezplatne, preto právnické vzdelanie nebolo pre právnikov zdrojom obživy. V praxi sa tak právo stávalo predmetom štúdia a náplňou práce pomerne úzkej skupiny zámožných občanov, pochádzajúcich najmä zo senátorských rodín, ktorí si výkon tejto činnosti mohli po ekonomickej stránke dovoliť. Od 3. storočia pred n. l. sa vývoj právnického stavu postupne presúva od zboru pontifikov do okruhu senátorského stavu. Neskôr, v priebehu prvého storočia n. l. sa medzi študentmi práva začínajú objavovať tiež príslušníci jazdeckého stavu, prípadne príslušníci nízkeho spoločenského postavenia. V období principátu právnické vzdelanie prestáva byť doménou výlučne obyvateľov Ríma a právo študujú i obyvatelia italských municípií a provincií.
Na formovaní rímskeho práva sa nepriamo podieľali tiež osoby bez širšieho právneho vzdelania. Okrem zastávania niektorých magistratúr, napríklad funkcie praetora, vystupovali v odbore práva a právnych profesií mnoho iných právnych laikov, ako napríklad súdni rečníci, pisári a mnohí politici.
Činnosť právnikov vtedajšej doby možno vymedziť tromi okruhmi ich pôsobenia zvanými respondere, agere a cavere.
Pojem respondere vo všeobecnosti označoval právne poradenstvo. Právnu pomoc z respondere mohol využiť ktokoľvek, sudcovia, úradníci, či ktorákoľvek súkromná osoba. Právne rady sa týkali prevažne interpretácie sporných právnych ustanovení kompetentným právnikom, prípadne predstavovali zaujatie jeho odborného stanoviska ku konkrétnej spornej právnej otázke. „Respondere charakterizuje primárnu oblasť pôsobenia rímskej jurisprudencie. Predstavuje hlavnú činnosť právnikov od polovice 3. storočia pred n. l. až do dominátu. Vrchol zaznamenávame v období tzv. klasickej rímskej jurisprudencie, približne v 1. – 3. storočí n. l.“[3] Udeľovanie ius respondendi umožnilo cisárovi vykonávať nepriamu kontrolu právnických autorít.
V období republiky malo poskytovanie právnych rád neformálny charakter, pretože nebolo podložené právnou autoritou. Opieralo sa výlučne o spoločenské uznanie jeho autora. Sudca preto pri rozhodovaní sporu nemusel respondum, obstarané niektorou zo sporových strán, rešpektovať. V praxi však dochádzalo k jeho rešpektovaniu, hoci toto tvrdenie nie je výlučné.
V období principátu dochádza pri zmene ústavy a celkového politického režimu aj k zmene obsahu pojmu respondere. Zatiaľ čo v období republiky právnik prostredníctvom respondere podával výklad sporných právnych otázok a zaoberal sa interpretáciou právnych inštitútov, právnik v období principátu opieral svoju činnosť o cisársku autoritu. Od počiatku principátu sa tak responda beneficiem právnika už neopieralo len o jeho dobrú povesť, ale záväznosť respond bola priamo odobrená samotným cisárom. Cisár sa teda delil o svoju zákonodarnú právomoc s okruhom súkromných právnikov a udelil im tak respondere ex auctoritate principis. Právnici neposkytovali respondere priamo v mene cisára a s jeho súhlasom, ale s jeho výslovným povolením a pod jeho záštitou. Právnici teda nepracovali priamo pre cisára, pracovali na základe cisárskeho privilégia, ktoré zaručovalo, že sa každému nimi vydanému responsu zaručoval právny účinok. Od vlády cisára Hadriana sa pre platnosť responsa vyžadovala existencia jednotného názoru všetkých autorizovaných právnikov v predmetnej otázke.
Responsum teda za principátu nadobudlo na formálnosti a získalo tak silu cisárskych konštitúcií. Responsum bývalo opatrené pečaťou jeho autora, poukazujúcou na jeho záväzný obsah. Taktiež dochádzalo k ich zverejňovaniu, čím bola zaistená verejná publicita ich obsahu.
Od 2. storočia n. l. nachádzame popri vytváraní slobodnej jurisprudencie právnikmi, riešiacimi problémy svojich klientov, tiež nemenej významných právnikov, ktorí svoju kariéru vykonávali na cisárskom dvore. Ich skúsenosti a právnické vedomosti mohol cisár využívať pri zostavovaní vlastných reskriptov a ediktov. Mnohí z týchto právnikov zastávali na cisárskom dvore významné politické funkcie, prípadne sa nimi obklopoval i samotný cisár. Stávali sa mnohokrát jeho osobnými poradcami a cisár si ich dosadzoval do svojho poradného konzília. Consilium principis, ako poradný orgán cisára, sa objavil už za vlády Augusta, kedy však ako pozostatok republikánskych tradícií plnil prevažne formálnu úlohu. Svoj skutočný význam a skutočnú úlohu začína consilium principis plniť až za vlády cisára Hadriana. Od tejto doby bolo consilium principis tvorené významnými právnikmi, akými boli napríklad Iavolenus Priscus, Titius Tristo, Ulpius Marcellus, či Domitius Ulpianus. Neskôr, v období dominátu sa povaha konzília prispôsobila novým administratívnym a politickým podmienkam a zostalo zachované ako consistoria sacra.
Ius respondendi predstavovalo vo vtedajšej dobe pomerne žiaduce privilégium, ktoré nebolo zo strany cisára udeľované automaticky, každému zo žiadateľov. Naopak, ius respondendi cisár po vlastnom uvážení udeľoval len najlepším zo žiadateľov. O význame ius respondendi sa dozvedáme tiež z Gaiovych inštitúcií, ktorý ich charakterizoval ako „prameň práva, ktorého právna sila je opretá o konsenzus tých, ktorým bolo zverené právo responsum vytvárať“[4]. V prípade rozporu medzi názormi niekoľkých právnikov bol sudca oprávnený rozhodnúť v zmysle ktoréhokoľvek z týchto respons.
Z obsahu dostupných historických prameňov nevyplýva jasne, komu a za akých podmienok bolo ius respondendi udeľované a aké postavenie mal takýto právnik, voči ostatným svojim kolegom. Z prístupných historických prameňov tiež nie je doslovne zrejmé, v ktorom období došlo k udeleniu ius respondendi. Pomponius však uvádza: „Prvý bol božský Augustus, ktorý, aby posilnil autoritu práva, ustanovil, že môžu z jeho moci udeľovať právne rady (respondere).“[5] Zároveň však Pomponius hovorí o tom, že: „Massurius Sabinus, jazdeckého pôvodu, bol prvý, kto verejne udeľoval právne rady (respondit).“[6] Udialo sa tak za vlády cisára Tiberia. Z uvedeného možno usudzovať, že cisár Augustus ius respondendi ako prvý zaviedol, no neudeľoval ho. Pre Augusta predstavovala jurisprudencia určitú formu konkurencie v oblasti regulácie právnych pravidiel v ríši. Zároveň však bolo pre cisára výhodnejšie prihliadať na existujúcu jurisprudenciu a využívať ju na realizáciu svojich vlastných politických zámerov, ako ju svojimi opatreniami zatlačiť k zániku.
Responsum predstavovalo odborné stanovisko právnika k určitej právnej problematike, ktoré si v oblasti verejného života postupne vytvorilo svoje pevné miesto. V 2. storočí n. l. zaradil Gaius responsum medzi pramene práva. Responsum sa vyznačovalo svojou prirodzenou autoritou, nakoľko ho vytvárali ľudia, politicky vysoko postavení, pochádzajúci s najvyšších vrstiev spoločnosti, spravidla zo senátorského stavu. V období Rímskej republiky sa váha respons opierala o dobrú povesť právnikov, ktorí ju vydávali, pretože ich právna záväznosť pred súdom nebola zaručená. Až v období principátu im bola priznaná právna záväznosť. „Dobrozdanie právnikov (responsy) sú výroky a názory tých, ktorým bolo dané povolenie vytvárať právne pravidlá. Pokiaľ výroky ich všetkých sú jednotné, nadobúda to, na čom sa zhodujú, silu zákona. Pokiaľ sa však nezhodujú, má sudca voľnosť riadiť sa tým výrokom, ktorým chce, a to je stanovené v reskripte božského Hadriana.“[7] Z uvedeného vyplýva, že responsum mohol vydať len ten, kto na to získal oprávnenie, avšak k tomu, aby bolo responsum záväzné, bolo potrebné jednotné stanovisko všetkých takto privilegovaných právnikov. V opačnom prípade si mohol sudca podľa vlastného uváženia vybrať spomedzi viacerých respons. Pre sudcu bolo smerodajné responsum, ktoré si procesná strana sama zaobstarala. Iné responsy, prípadne tie, ktoré boli obsiahnuté v právnej literatúre alebo súkromných právnických zbierkach, neboli pre sudcu právne záväzné. Z hľadiska práva boli tieto responsy rovnocenné tým, ktoré boli pred sudcom neúspešne uplatnené. Do súkromných zbierok respons boli za principátu zaraďované právne tie responsy, ktoré už boli vydané za účelom riešenia určitej právnej otázky pred súdom.
Záležalo teda na osobe sudcu, aby rozhodol o právnych účinkoch respons vydaných osobami, ktoré na ich vydanie získali oprávnenie od samotného cisára. V období Rímskej republiky pôsobili ako sudcovia spravidla laici, ktorých postavenie sa podobalo skôr postaveniu rozhodcov. Avšak v období principátu, nastolením formulového procesu prichádza takáto právomoc sudcu do úvahy spoločne s cisárovou formou extraordinaria cognitio, kedy sudca už nevykonáva svoju funkciu ako nezávislá súkromná osoba, nakoľko je podriadeným orgánom vykonávajúcim pokyny svojho nadriadeného, prípadne samotného cisára. Bol to teda cisár, ktorý ius respondendi udeľoval a zároveň menoval sudcov, ktorí rozhodovali o ich záväznosti.
Ius respondendi bolo udeľované i v období dominátu, dôkazom čoho bolo udelenie tohto oprávnenia právnikovi Innocentiovi, ktorý pôsobil na cisárskom dvore za vlády cisára Diokleciana. Je však nepochybné, že ius repondendi vydané Dioklecianom malo iný obsah ako v období principátu, pretože sloboda tvorby rímskych právnikov bola v období dominátu nemysliteľná.
Ius respondendi nepredstavovalo priamo právo vydávať všeobecné právne normy, ale právo vydávať názory s takou mierou autority, že pokiaľ sa po obsahovej stránke zhodol s názorom iného právnika rovnakého postavenia, stal sa plnohodnotným prameňom práva popri cisárskych konštitúciách. Za responsum vydané na základe ius respondendi môžeme považovať jedine to, ktoré bolo vydané konkrétnemu žiadateľovi za účelom rozhodnutia konkrétneho právneho sporu. Toto dobrozdanie je preto potrebné odlišovať od ďalšieho obsahu jurisprudenčnej literatúry pochádzajúcej často krát od rovnakého autora. Respondentnú činnosť rímskych právnikov možno v súčasnosti zhodnotiť ako najvýznamnejšiu zložku právnickej profesie v histórii rímskeho právnického stavu.
Agere možno charakterizovať ako udelenie právnych rád sporovým stranám v oblasti procesno-formálnych náležitostí, ktoré boli pre úspešne uplatnenie žaloby na súde veľmi dôležité. Agere sa uplatňovali v dobe legisakčného procesu. Agere poskytovali najmä právnici z radu kňazov, ktorí mali monopol v oblasti znalosti procesných pravidiel.
V druhej polovici 2. storočia pred n. l., s nástupom formulového procesu sa obsah pojmu agere začal postupne približovať obsahu výkonu advokácie, pretože právnik svojmu klientovi radil, nielen ako si počínať na súde, ale zastupoval ho ako obhajca aj v samotnom konaní pred súdom.
V období helenizmu došlo k ďalším zmenám v obsahu tohto pojmu, pretože agere poskytovali nielen právnici, ale aj skúsení rečníci s väčšími či menšími znalosťami práva. Neskôr oblasť rétoriky dosiahla tak vysokú úroveň, že právnici podľahli rečníckym profesionálom. Vrchol agere spadá do 1. storočia pred n. l. v súvislosti s nástupom profesionálnych obhajcov v oblasti civilného aj trestného súdnictva.
Cavere sa zaoberalo predchádzaním právnych sporov, nakoľko zahŕňalo poradnú činnosť právnikov, ktorí klientom radili, aké princípy, pravidlá a žalobné náležitosti je nutné zachovávať pre platné uzavretie určitého právneho úkonu, akým bolo napríklad platné uzavretie kúpnej zmluvy, či spísanie testamentu. Z dôvodu nízkej gramotnosti rímskeho obyvateľstva právnici často krát osobne spisovali konkrétny právny úkon, či požadovanú listinu, preto sa pre cavere niekedy používal tiež pojem scribere. Táto oblasť právnej praxe sa stala pomerne skoro relatívne samostatným odvetvím. Svoj najväčší rozkvet zaznamenala najmä 5. – 2. storočia pred n. l. v období pontifikálneho monopolu, a to v dôsledku vysokej formálnosti práva. Významnou zložkou jej činnosti preto bolo zostavovanie samotných procesných formulí (legis actiones), ktorých dodržanie bolo rozhodujúce pre úspešné uplatnenie žalobného nároku, ktorého praktická stránka bola už predmetom agere. Náplň cavere bola sústredená na spisovanie právnych listín, zmlúv, testamentov, žalôb, a tiež na samotnú asistenciou pri formálnych právnych úkonoch. Táto práca bola vecou rutiny, preto sa cavere postupne stalo predmetom práce prevažne druhoradých právnikov, či dokonca pisárov v službách známych právnikov.
V období klasického rímskeho práva bolo cavere okrajovou náplňou práce významných právnikov. Spisovanie úradných a právnych listín sa preto stalo doménou len špecializovanej skupiny súkromných pisárov nazvanej tabelliones. „Pretože boli vo svojej profesii relatívne slobodní a morálne boli zodpovední len svojej stavovskej organizácii, bolo za Justiniana podmienkou pre výkon ich živnosti udelenie zvláštneho auctoritas, t. j. povolenia podobného tomu, aké bolo skôr udeľované právnikom pre výkon respondere.“[8]
Ustálením vývoja legisakcií sa hlavná oblasť pôsobenia väčšiny významných právnikov pomerne rýchlo presunula z formálneho cavere na respondere. „So zavedením menej formálneho súdneho procesu v 2. storočí pred n. l. sa stáva len vedľajšou činnosťou právnikov a za principátu tiež neprávnikov.“[9]Cavere sa tak ocitlo na okraji záujmu rímskej jurisprudencie.
V zmysle zachovalých právnych prameňov možno činnosť jurisprudencie charakterizovať aj pojmom scribere. Scribere možno charakterizovať ako literárnu odbornú činnosť rímskych právnikov. Práve z tejto odbornej literárnaj činnosti vznikla právnicá literatúra. Spočiatku to boli zbierky komentárov k praetorským, či provinčným zákonom a ediktom, neskôr i zbierky formulárov a rôzne systematické a teoretické traktáty, či učebnice práva.
Právne vzdelanie malo značný význam i pre predstaviteľov cisárskej správy, pretože niektorí z nich disponovali i súdnou právomocou, ako napríklad praefekt praetorio, praefekt urbanus, či správcovia jednotlivých rímskych provincií. Títo významní úradníci buď osobne študovali jednotlivé právne normy, ktoré sa priamo dotýkali rozsahu ich pôsobnosti, alebo boli obklopovaní osobami znalými práva, s pomocou ktorých riešili všetky právne záležitosti.
Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov rímskeho právneho myslenia v období vlády cisára Augusta bol vzdelaný a právnicky činný Markus Antistius Labeo, prívrženec republiky a rázny odporca formujúceho sa cisárstva. Jeho právny záujem bol sústredený na Zákony dvanástich tabúľ a právnu činnosť pontifikov v období republiky. V prevažnej miere sa zaoberal literárnou činnosťou, napísal približne 400 kníh a komentáre k prétorskému ediktu a Zákonu dvanástich tabúľ, či zbierku dobrozdaní Responsa. „Mal mimoriadny zmysel pre výrazovú presnosť a zaslúžil sa o exaktné vyjadrenie obsahu dôležitých pojmov. V tomto úsilí na neho nadväzovali všetci dôležití právnici neskoršej doby.“[10]
V období prvého storočia nášho letopočtu patrili medzi najvýznamnejšie osobnosti rímskej jurisprudencie Gaius Kassius Longinus, Prokulus a Masarius Sabinus, ktorý už ako jazdec získal ius respondendi. V období ranného principátu zastával významné miesto aj C. Ateius Capito, ktorý požíval veľkú autoritu a zastával aj úrad konzula. Sabinus a Prokulus boli zároveň zakladateľmi právnych škôl, ktorých prívrženci sa nazývali sabiniáni a prokuliáni. Stúpenci týchto dvoch právnych škôl určovali smer právneho myslenia v Rímskej ríši až do 2. stor. n. l. Medzi sabiniánmi a prokuliánmi bol však veľmi napätý vzťah, ktorý sa prejavoval v rozdielnej interpretácii jednotlivých právnych prípadov.
Najväčší rozkvet právnej vedy zaznamenávame koncom 1. stor. n. l. Vyznačovala sa vysokou pojmovou presnosťou a úzkou spojitosťou s právnou praxou. Pri svojej činnosti však vychádzala v prevažnej časti z normotvornej činnosti cisára, čo spôsobilo preklenutie právneho myslenia významných právnikov so zásadami cisárskej normotvorby. Významnými právnikmi tohto obdobia boli Gaius Oktavius Javolenus Priskus a známy právnik Gaius, autor spisu Institutiones commentari quatuor, obsahujúci prehľadný zoznam zásad súkromného a procesného práva. Táto učebnica rímskeho práva sa skladá zo štyroch kníh. Prvá z nich obsahuje právo týkajúce sa osôb, druhá a tretia kniha pojednáva o právach vzťahujúcich sa na veci, vrátane otázok vlastníckeho, dedičského i obligačného práva. Posledná štvrtá časť učebnice je zameraná na procesné právo. Významnou osobnosťou jurisprudencie tejto epochy bol i Publius Salvius Julianus, autor Hadrianovho večného ediktu. „Pre právnikov tohto obdobia je príznačné, že sú úzko spojení s cisárom, spravidla tak, že zastávajú nejakú vysokú funkciu v štátnej správe.“[11]
V rozvoji jurisprudencie v období principátu nastali dve pomerne významné zmeny. V zmysle prvej, cisári začali udeľovať významným právnikom ius publicae respondenti ex auctoritate principis, t.j. právo verene dávať dobrozdania v mene cisára, ktoré mali v praktickom živote pomerne značný význam. Cisár Hadrián ustanovil, že zhodné dobrozdania autorizovaných právnikov majú silu zákona. V prípade ich rozporu bol sudca oprávnený rozhodnúť spor podľa vlastného uváženia.
V období panovania severovskej dynastie sa rímska jurisprudencia ocitá v období označovanom za poklasické. V tomto období pôsobili významní právnici cisárskeho dvora, a to Aemilius Papinianus, Julius Paulus a Domitius Ulpianus. Ulpianus a Paulus sa zameriavali najmä na komentáre právnych opatrení a rôznych sporných otázok. Zaoberali sa i riešením administratívnych problémov, ktoré mali slúžiť predovšetkým úradníkom v cisárskych službách. V dielach týchto dvoch právnikov bol zhromaždený cenný materiál, ktorý bol i v nasledujúcich obdobiach využívaný pri kodifikácií rímskeho práva cisárom Justinianom. Úryvky diel Dominitia Ulpiana tvoria takmer jednu tretinu diela Digesta. Do jeho tvorby patrí i komentár k prétorskému ediktu rozpísaný v 81 knihách, Responsa v 2 knihách a Disputationes v 10 knihách. „Je taktiež autorom takmer 300 kníh, ktoré tvorili základ veľkej časti Justiniánovho zákonníka.“[12]
K významným právnym spisovateľom 2. storočia patrí Sextus Pomponius, ktorý sa zameriaval takmer výlučne na učiteľskú a literárnu činnosť. Napísal stručné dejiny rímskeho štátu a práva. Je tiež autorom zbierky kníh o civilnom práve a najrozsiahlejšieho komentáru k prétorskému ediktu.
Kríza, ktorá rímske impérium sprevádzala v priebehu 3. stor. n. l., nekládla vhodné predpoklady pre ďalší zdravý rozvoj právneho myslenia a právnej činnosti. V tomto období už nenachádzame badateľnú činnosť žiadneho významnejšieho rímskeho právnika. „Tvorivá práca klasických právnikov bola nahradená neplodným opakovaním a vulgarizáciou, samostatný prístup k riešeniu problémov právneho života vymizol.“[13]
V roku 426 n. l. vydal cisár Valentinian III. tzv. citačný zákon, v zmysle ktorého mohli byť naďalej používané iba pôvodné spisy piatich klasických právnikov, a to Ulpiána, Papiniána, Paula, Gaia a Modestína. Sudca bol pri prejednávanej veci povinný riadiť sa právnymi stanoviskami týchto piatich právnikov. „V prípade, že sa ich stanoviská líšili, rozhodovala väčšina, pri rovnosti hlasov bolo určujúce stanovisko Papiniána, pokiaľ sa nevyjadroval k danej veci, mohol sa sudca rozhodnúť podľa vlastného uváženia.“[14]
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
