STATUS A POZÍCIA ŠPORTOVCOV – NÁVRHY DE LEGE FERENDA – IMPULZ K DIŠPUTE POTREBNEJ (NIELEN) PRE OPTIKU PRÍPRAVY „NÁVRHU NOVÉHO ZÁKONA O ŠPORTE“

JUDR. JAROSLAV ČOLLÁK
PRÁVNICKÁ FAKULTA UPJŠ V KOŠICIACH, KATEDRA OBCHODNÉHO PRÁVA A HOSPODÁRSKEHO PRÁVA, DENNÝ DOKTORAND
ČLEN LEGISLATÍVNO-PRÁVNEJ A ETICKEJ KOMISIE SFZ, ČLEN KOMORY SFZ PRE RIEŠENIE SPOROV
ČLEN RADY UČPS
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ČOLLÁK – WEICZEN – VANKO & PARTNERI, ADVOKÁTSKY KONCIPIENT
E-MAIL: JAROSLAV.COLLAK@STUDENT.UPJS.SK/JAROSLAV.COLLAK@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
športovec, právna úprava, status, profesionálny – poloprofesionálny – amatérsky výkon športovej činnosti

KEY WORDS:
sportsman (athlete), legal regulation, status, profesional – semiprofesional – amateur performance of sports activity

ABSTRAKT:
Autor v predkladanom príspevku formuluje víziu právnej úpravy športovcov. Hodnotí aktuálne právne postavenie športovcov a navrhuje viaceré návrhy de lege ferenda, ktoré by mohli byť pozitívom do diskusie nielen pre potreby aktuálne prebiehajúceho legislatívneho procesu vypracovania návrhu „nového zákona o športe“.

ABSTRACT/SUMMARY:
The autor in the present article formulates the vision of the legal status of athletes. He evaluates actual legal status of the athletes and suggests few de lege ferenda propositions, which could be the positive in relation to the discussion (not only) for the legislation process of enactment the „new sports act.“

„Sapere aude“

ÚVOD:

Za cieľ tohto krátkeho príspevku si jeho autor stanovil snahu prezentovať možné východiská vnímania, legálneho uchopenia a zákonného znenia úpravy športovca ako fyzickej osoby, od ktorej je závislá a na ktorej je postavená organizácia ktoréhokoľvek športového odvetvia. V príspevku prezentované systematiky úprav športovcov ako špecifickej skupiny subjektov v športe môžu poslúžiť ako impulz k dišpute a konečným záverom pre prebiehajúci proces prípravy „návrhu Nového zákona o športe“, alebo naopak – môžu byť len rýdzo akademickým nadviazaním na predmetnú problematiku a rozvedením alternatív, ktoré nám ponúka znalosť získaná doterajším skúmaním tejto problematiky.

Odhliadnuc od definovania a pomenovania aktuálnej situácie a pozície športovcov autor ponúkne aj riešenie, v ktorom sa odzrkadľuje ním dlhodobo prezentovaná koncepcia vnímania športu a športovcov zhutnená do tvrdenia: „jeden šport – jeden športovec – viaceré úrovne výkonu športovej činnosti“. Autor má za správne tvrdenie, že nie definícia športovca má definovať aktivitu ktorú vykonáva, ale aktivita vytvára predpoklady pre definovanie športovca, a to v jeho rôznych kvalitatívne odlišných typoch.

Na pozadí tejto vedomosti a predpokladov teda nemôžeme hovoriť o profesionálovi či amatérovi, ale o športovcovi, ktorý vykonáva športovú činnosť v jej rôznej kvalite – tj. vykonáva profesionálnu športovú činnosť, amatérsku športovú činnosť, či dokonca poloprofesionálnu športovú činnosť. Tento prístup sa odzrkadlí najmä v kvalitatívne vyšpecifikovanej trojstupňovej štruktúre legálnej úpravy športovca prezentovanej v ďalšej časti príspevku. Autor v príspevku opomenie taktiež odlíšenie športovej činnosti, či jej výkonu v kolektívnych športoch a individuálnych športoch, nakoľko poskytnuté riešenie pokrývajú obe množiny výkonu športovej činnosti.

KRÁTKE PREDPOROZUMENIE NA ZÁVER ÚVODU:

Športovec ako fyzická osoba, teda človek, ktorý športuje je dnes – v platnom a účinnom právnom poriadku Slovenskej republiky, upravený normatívnym spôsobom v minimálnej miere. Poznáme definície zákon č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZTK“) hovoriace o športe pre všetkých, či výkonnostnom a vrcholovom športe^[1], no definície športovcov ako takých nepoznáme. Je logické, že extenzívnym výkladom obsahu tohto zákonného predpisu by sme v konečnom dôsledku dospeli k výkladovému zisteniu, že športovcom vrcholovým je športovec vykonávajúci vrcholový šport, a obdobnú aplikáciu výkladu by sme použili aj pri športe pre všetkých. Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) upravuje postavenie profesionálnych športovcov, no ich definíciu neponúka. O nedostatkoch pracovnoprávnej úpravy budeme hovoriť v ďalších častiach príspevku.

Tieto predpoklady zákonnej úpravy – tzv. „športovej legislatívy“ nám však neponúkajú uľahčenie v snahe o koherentnú úpravu športovca jednak v pripravovanom návrhu „nového zákone o športe“ (ďalej len „NZOŠ“)^[2], a jednak v nadväznosti na rôzne druhy a stupne výkonu športovej činnosti v previazanosti na ich odvodové alebo daňové povinnosti v príslušnej súvisiacej legislatíve.

Autor sa ďalším obsahom príspevku pokúsi o definovanie stavu súčasného, ako aj možné cesty legislatívneho uchopenia definícií športovcov, ktoré by sa mohlo stať pozitívno-právnym priemetom reálne existujúcich vzťahov a pozícii, ktoré sa v športe ako takom vyskytujú.

1. AKTUÁLNY STAV V ZNAMENÍ OBCHÁDZANIA ZÁKONA?

V aktuálnych podmienkach Slovenskej republiky je problematika športovcov upravená jednak ZP, a implicitne jednotlivými špeciálnymi zákonmi (spomínaný „ZTK“). ZP ustanovuje, že „pracovnoprávne vzťahy ... profesionálnych športovcov sa spravujú ZP, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ Právny pozitivista by mohol nad akademickými úvahami o nedostatočnej reflexii zákonov vo vzťahu k zobrazeniu, reglementácii a úprave dnes existujúcich športových vzťahov zalomiť rukami, no opak je pravdou. ZP svojím obsahom nie je schopný reflektovať realitu športovo-právnych vzťahov dneška, kedy sú vzťahy medzi športovcami a športovými klubmi zakladané zmluvnými dojednaniami. Športovci so športovými klubmi uzatvárajú zmluvy o výkone športovej činnosti či inak pomenované zmluvy, ktoré aplikačne spadajú buď pod zákon č. 513/ 1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“)^[3] alebo zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)^[4]. Týmto postupom a kontraktačnou praxou sa de facto a de iure obchádza ZP, keďže predpoklad aplikačného zaradenia vzťahov profesionálnych športovcov pod ZP nie je naplnený absenciou „pracovnoprávneho vzťahu“ (medzi nimi a športovými klubmi) za ich súčasného nahradenia kontraktmi inominátnymi – teda vzťahmi obchodnoprávnymi alebo občianskoprávnymi.

2. MOŽNÉ RIEŠENIA STATUSU ŠPORTOVCOV:

Odhliadnuc od aktuálneho stavu, ktorý si podľa názoru autora príspevku vyžaduje nutnú legislatívnu zmenu, autor považuje za východiská možných legislatívnych úprav v budúcnosti nasledujúce modely úpravy statusu športovcov:

Je viac ako potrebné upozorniť, že vývoj športu a vzťahov v ňom existujúcich dnes dospel do štádia, v ktorom niet pochýb o fakte, že v prípade športovcov, ktorí sa vykonávaním športovej činnosti živia, by malo byť zákonne upravené ich aplikačne zaradenie pod ZP. Je potrebné poznamenať, že by malo ísť o ich hlavnú hospodársku činnosť, teda nie o činnosť, ktorá je finančne pre športovca druhoradá – vedľajšia. V takom prípade už nepôjde o „profesionálnych športovcov“, ale skôr o ďalšiu kategóriu. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SDEU“) už v roku 1976 hovoril o kategórii „poloprofesionálnych futbalistov“^[5]. Takýto vývoj profesionálnej sféry športu a jej zamestnanecký charakter vyžaduje tak Európska únia, tak medzinárodné orgány správy a riadenia viacerých športov, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEU“), a dokonca – v podmienkach Slovenskej republiky aj dnes platný a účinný ZP. Je potrebné upozorniť, že v prípade, ak by sa na kategóriu „profesionálnych športovcov“ pod prizmou novej optiky NZOŠ pozeralo ako na zamestnancov, nešlo by teda o zákonnú formuláciu nového statusu športovca, išlo by iba o legislatívne vylúčenie možnosti obísť platný ZP, ktorý je účinný od roku 2001. O tom, že profesionálnym športovcom patrí status zamestnancov dnes už nemôže byť pochýb, a z tejto premisy vychádzajú aj autorom ponúkané východiská úpravy statusu športovcov.

Je dôležité poznamenať, kedy (vykonávané pracovné) aktivity definujeme ako závislú prácu s ex lege zamestnaneckým charakterom. Ide o aktivitu, ktorá je vykonávaná:

• vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
• osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
• podľa pokynov zamestnávateľa,
• v jeho mene,
• v pracovnom čase určenom zamestnávateľom,
• za mzdu alebo odmenu.

Ak teda ktorákoľvek osoba vykonáva aktivitu, ktorá má prvky a vlastnosti hore uvedené, ex lege (zo zákona) ide o zamestnanca v právnom vzťahu k zamestnávateľovi na základe pracovnej zmluvy aplikačne spadajúcom pod ZP. To, že profesionálny športovec vykonáva závislú prácu je viac ako zrejmé z poznania a charakteru jeho činnosti, na tému čoho už boli poskytnuté viaceré odborné príspevky^[6]. Akákoľvek iná úprava ich vzťahu je protiprávnym stavom, ak osobitný zákon neustanovuje inak – čo v prípade športovcov neustanovuje žiaden iný zákon.

NÁVRHY DE LEGE FERENDA ALEBO: KTO SI ŠPORTOVEC?

Na úvod prezentácie modelov úpravy športovca treba povedať zopár slov k legislatívnej technike, s využitím ktorej by boli tieto modely prípadne použité. Išlo by o formuláciu základného ustanovenia profilujúceho športovca ako osobu, kde by boli zakotvené jeho základné práva a povinnosti, postavenie, a definovaný jeho komplexný status na zákonnej úrovni, na ktorý by nadväzovali zákonné ustanovenia buď (i) dvojprvkového modelu, alebo (ii) trojprvkového modelu športovcov.

A. DVOJPRVKOVÝ MODEL STATUSU ŠPORTOVCA:

Dvojprvkový model statusu športovca vychádza zo základnej premisy hovoriacej o tom, že v športe existujú profesionálni športovci a amatéri. Tento model nezohľadňuje existenciu možnej „medzikategórie“ v podobe „poloprofesionálov“, o ktorých opodstatnenosti je autor presvedčený aj pod váhou dôvodenia SDEU v spomínanom prípade Bosman.

1.1.    profesionálny športovec, ktorý vykonáva športovú činnosť pre športový klub ako ZÁVISLÚ PRÁCU = režim ZAMESTNANEC.^[7]
1.2.    profesionálny športovec v režime SAMOSTATNE ZÁROBKOVO ČINNÁ OSOBA

1.2.1.    profesionálny individuálny športovec (tenis a pod.)

1.2.2.    profesionálny športovec, ak jeho výkon športovej činnosti nepresahuje:

a)    10 hodín v týždni,

b)    5 dní v mesiaci, alebo

c)    30 dní v roku

B. TROJPRVKOYVÝ MODEL STATUSU ŠPORTOVCA:

Trojprvkový model statusu športovca vychádza z už uvedeného dvojprvkového, avšak navyše – definuje kategóriu medzi profesionálom a amatérom, teda poloprofesionálneho športovca. Robí tak samostatným vyčlenením vyššie uvedenej kategórie 1.2.2 do kategórie poloprofesionálov.

1.1.    profesionálny športovec, ktorý vykonáva športovú činnosť pre športový klub ako ZÁVISLÚ PRÁCU --> režim ZAMESTNANEC
1.2.    profesionálny športovec v režime SAMOSTATNE ZÁROBKOVO ČINNÁ OSOBA

•    profesionálny individuálny športovec (tenis a pod.)

2.1.    vykonáva športovú činnosť ako SAMOSTATNE ZÁROBKOVO ČINNÁ OSOBA, ak jeho výkon športovej činnosti nepresahuje:

a)    10 hodín v týždni,

b)    5 dní v mesiaci, alebo

c)    30 dní v roku.

V tejto kategórii je možné ďalej rozlíšiť, či do istej výšky príjmu nebude tento oslobodený od odvodových povinností, ako aj to, či v tejto kategórii bude vyžadovaná písomná zmluva. V rozsahu tejto kategórie je potrebné zvážiť klady a zápory, ktoré pre športovcov dnes športujúcich v prípade jej vzniku existujú. Dnes je známym fakt, že športovci v nižších ligových súťažiach naprieč futbalom, hokejom, hádzanou či basketbalom, ktorí sa výkonom športovej činnosti neživia (právne nazvané – nie je to pre nich nosná/hlavná hospodárska činnosť) dostávajú často odmenu „na ruku“, bez existencie zmluvného dojednania, a to iba na základe ich registračného vzťahu k športovému klubu, pre ktorý vykonávajú športovú činnosť. Je podstatné a nesmierne dôležité si uvedomiť, že ak by NZOŠ upravil ex lege ich pozíciu ako SZČO, a z prijatej odmeny by si odvádzali istú časť odvodov do sociálneho systému, výkonom športovej činnosti a legálnym odvodom svojej časti odvodov z prijatej odmeny by si zabezpečovali lepší výpočtový základ pre neskoršie dôchodky. Okrem iného, pozícia SZČO v nadväznosti na možné znenie NZOŠ o nutnosti písomnej zmluvy aj v tejto kategórii by nútila športové kluby existovať s týmito športovcami na základe zmluvných dojednaní, čím by sa eliminovali niektoré negatívne skúsenosti v situáciách, kedy športový klub odmieta dať športovcovi súhlas na prestup do iného klubu a pod. Všeobecne, existenciou zmluvného dojednania sa pozícia športovca diametrálne zlepšuje vo vzťahu jednak k právnej istote, ako aj vo vzťahu k prípadnému vymáhaniu jeho zmluvných nárokov pred zväzovými orgánmi. Je otázne, či by nebolo možné ponúknuť možnosť pre športovcov v tejto kategórii vykonávať športovú činnosť vo vzťahu ku klubu ako zamestnanci, a to s možnosťami:

• ak by to športovci vyžadovali,
• ak by s tým športovci súhlasili.

3. AMATÉRSKY ŠPORTOVEC: ktorýkoľvek iný športovec športujúci tzv. „voľnočasovo“.

C. TROJPRVKOVÝ MODEL STATUSU ŠPORTOVCA SO ZOHĽADNENÍM AUTOROVEJ VÍZIE „JEDEN ŠPORT – JEDEN ŠPORTOVEC – VIACERÉ ÚROVNE VÝKONU ŠPORTOVEJ ČINNOSTI“.

Tento model vychádza z existencie generálneho ustanovenia plošne upravujúceho športovca ako osobu, s nevyhnutne nadväzujúcimi definíciami profesionálneho výkonu športovej činnosti, poloprofesionálnej športovej činnosti a amatérskej športovej činnosti. Model je de iure prienikom oboch modelov prezentovaných skôr, no pribúda v ňom precizovanie aktivity – výkonu športovej činnosti ktorá definuje subjekt výkonu – teda športovca.

Je správne hovoriť, že hráč vrcholového klubu je profesionálny športovec, a odlišovať ho (definične) od športujúceho dorastenca? Je dôležité si uvedomiť, že ich kvalitatívne odlišné postavenie je aktuálne, ale je tomu tak na základe kvality výkonu športovej činnosti, ktoré každý z nich vykonáva. Je pravdou, že športujúci 15 ročný mladík hrá za obytným blokom v rámci mestskej súťaže rovnaký futbal, ako hráč napr. v Lige majstrov UEFA? Ak áno, odlišuje ich iba úroveň a kvalita činnosti, teda úroveň výkonu športovej činnosti, ktorú vykonávajú. Ak je uvedené pravdou, platí vízia v nadpise tejto časti príspevku, a taktiež by malo platiť dole prezentovaná legálna úprava športovca.

ŠPORTOVEC vykonávajúci buď

A. Profesionálny výkon športovej činnosti

B. Poloprofesionálny výkon športovej činnosti:

C. Amatérsky výkon športovej činnosti:

D. Myšlienka „liberalizácie“ alebo zjednodušenia právnej úpravy statusu športovcov na záver:

Ďalšie možné riešenie statusu športovcov hovorí o tom, že je možné zákonne stanoviť iba hranicu /výšku zárobku – príjmu za výkon športovej činnosti za odmenu ročne – od ktorej nahor budú osoby vykonávajúce športovú činnosť zamestnancami a bude sa na nich aplikovať úprava ZP. Zvyšná množina športovcov zákonne regulovaná nebude. Bude teda len na športovcovi, či chce v množine „mimo zamestnanca“ požívať status zamestnanca a uzavrie so športovým klubom pracovnoprávnu zmluvu, stane sa SZČO na základe živnostenského oprávnenia z alebo bez zmluvného dojednania so športovým klubom, alebo bude amatérom.

Negatívom tejto voľby je skutočnosť, že možnosť rozhodovania sa športovca o svojom statuse je v množine mimo zamestnancov značne obmedzená v prospech silnej pozície športového klubu, pre ktorého chce športovec vykonávať športovú činnosť, čo bude mať za následok rýdzo amatérske prostredie tejto „mimozamestnanckej množiny“, vzhľadom na zvýšené nároky pre športové kluby v opačnom prípade (administratívne, prípadne finančné v prípade voľby statusu zamestnanca športovcom).

3. ZÁVER:

Autor v príspevku prezentoval aktuálnu pozíciu a zákonnú úpravu športovcov, ako aj ďalšie možné východiská jej úpravy v budúcnosti. Či sa široká akademická, odborná, právna či športová verejnosť zhodne na prínosnosti niektorého z tu prezentovaných modelov, je otázne.

Podľa názoru autora je však nevyhnutne potrebné prípadné ďalšie zákonné úpravy športovcov – či už v pripravovanom „návrhu Nového zákona o športe“ alebo inom predpise – koncipovať s nevyhnutnou požiadavkou zamestnaneckého statusu profesionálov, ako aj s niektorými ďalšími špecifickými mechanizmami zabezpečenia symetrie zmluvných dojednaní medzi športovcami a športovými klubmi, pre ktoré títo vykonávajú športovú činnosť. Zmluvná asymetria dnes existujúca v športovom prostredí je nebezpečným nástrojom zneužívania dominantnejšieho a silnejšieho postavenia silnejších subjektov (klubov), ktorými hráči samozrejme – nie sú.

Prirodzene, autor si je vedomý, že finančná situácia športu a subjektov v ňom na Slovensku dnes ešte nie je pre zamestnaneckú pozíciu profesionálnych športovcov pripravená v najlepšej forme, no nevyhnutné zákonné opatrenia podpory športu vo vzťahu k jeho financovaniu, ako aj možnosť úvah nad odložením účinnosti ustanovení o zamestnaneckom pomere profesionálnych športovcov v NZOŠ vytvárajú predpoklady aspoň pre začiatok modernej, a správnej cesty. Ak nie, aspoň pre začatie diskusie, či je správne postupovať v nastolenom trende. O obavách športovej obce zo zavedenia zamestnaneckého statusu športovcov vo vzťahu k trestnoprávnej rovine nevyplatenia mzdy už autor pojednával v príspevku, ktorý je dostupný na stránkach Učenej právnickej spoločnosti.^[8]

Riešenie zákonnej úpravy tak nadobúda buď charakter liberalizácie, alebo detailnej úpravy jednotlivých množín športovcov s možnosťou zákonodarcu definovať minimálne vlastnosti každej z nich. Argument hovoriaci o nadbytočnosti snahy zákonodarcu v tejto oblasti pod váhou pravidiel športu generovanými nadnárodnými orgánmi správy a riadenia športu je síce aktuálny, no neguje a znemožňuje vnímanie tejto problematiky optikou národného zákonodarstva. Športové predpisy sú predsa predpismi súkromnoprávnej povahy ktoré povoľujú zákonné predpisy, podzákonnými predpismi, a ak má zákonodarca úmysel garantovať kvalitu istých – interpersonálnych vzťahov v spoločnosti garantovať v minimálnej kvalite za ktorou stojí ako jej garant – musia sa predpisy športových subjektov v podmienkach (nielen) Slovenskej republiky zákonným predpisom prispôsobiť. Opačný pohľad zakladá možné nebezpečenstvo priznania väčšej normatívnej sily v prospech športových predpisov vo vzťahu k predpisom zákonným, čo podľa autora nie je správna cesta.

Autor príspevku so záujmom očakáva, k akým výsledkom dospeje akademická a odborná dišputa na predkladanú tému. Zo záujmom bude detailne sledovať prípravu návrhu Nového zákona o športe a na úpravu postavenia a statusu športovcov v ňom. Súčasne vyjadruje želanie, že nová zákonná úprava posunie status športovcov a ich prípadnú diverzifikáciu na kvalitatívne vyššiu úroveň v porovnaní s dnes existujúcim, legálnym stavom.

Poznámky pod čiarou: