SÚČASNOSŤ A BUDÚCNOSŤ TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB

THE PRESENT AND THE FUTURE OF CRIMINAL LIABILITY OF LEGAL ENTITIES

JUDR. MGR. JOZEF MEDELSKÝ, PHD.
AKADÉMIA POLICAJNÉHO ZBORU V BRATISLAVE
KATEDRA VEREJNOPRÁVNYCH VIED
E-MAIL: JOZEF.MEDELSKY@MINV.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
trestná zodpovednosť právnických osôb, modely trestnej zodpovednosti právnických osôb, slovenská právna úprava, prítomnosť, budúcnosť, návrhy de lege ferenda

KEY WORDS:
criminal liability of legal entities, models of criminal liability of legal entities, Slovak law regulation, present, future, proposals de lege ferenda

ABSTRAKT:
Trestná zodpovednosť právnických osôb je stále pretrvávajúcim problémom v pomeroch Slovenskej republiky. Dôvodom sú tak teoretické ako aj praktické prekážky. Príspevok ponúka prehľad dôvodov neaplikácie súčasnej právnej úpravy nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a zároveň ponúka návrhy de lege ferenda k pripravovanej úprave pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb.

ABSTRACT/SUMMARY:
Criminal liability of legal entities still presents a persistent problem in the Slovak republic. The reason can be found in theoretical and practical field too. The contribution offers an overview of reasons why the current model of criminal liability of legal entities is not applied and also offers proposals de lege ferenda.

Trestná zodpovednosť právnických osôb je rozporuplným inštitútom tak na vnútornej ako aj medzinárodnej scéne. Dôkazom toho, vzhľadom na územie Slovenskej republiky, sú aj pripravované legislatívne zmeny v tejto oblasti. Aktuálne je v legislatívnej príprave nový model trestnej zodpovednosti právnických osôb. Dôvodom prechodu na nový model je neaplikácia pôvodnej a ešte stále aktuálnej právnej úpravy v podobe modelu nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb.

ZHODNOTENIE NEPRAVEJ TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB V SLOVENSKOM PRÁVNOM PORIADKU

Teória trestnej zodpovednosti právnických osôb sa vyvíjala a neustále sa aj vyvíja, ako odpoveď na kriminalitu páchanú právnickými osobami. Dôvody proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb majú svoje opodstatnenie, no v mnohých prípadoch odmietavé postoje boli prelomené, nakoľko jednotlivé štáty zaviedli trestnú zodpovednosť právnických osôb. Výnimkou v tomto prípade nie je ani Slovenská republika, ktorá prijala úpravu nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Žiaľ v prípade Slovenskej republiky nie je možné hovoriť o efektivite. Od účinnosti tejto úpravy, teda od 1. septembra 2010, úprava nebola v praxi aplikovaná a pravdepodobne ani aplikovaná nebude. Úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb bola prijímaná do právneho poriadku od roku 2004. Okrem posledného návrhu boli všetky legislatívne návrhy neúspešné. Neúspech je potrebné hľadať predovšetkým v odmietavom prístupe vo veciach vzniku kolektívnej zodpovednosti a možnosti zasiahnuť sankciou aj tretie osoby, ako napríklad aj zamestnancov. Osobne sa však domnievam, že dôvodom neprijatia bola aj nedostačujúca politická vôľa. Prepojenosť právnických osôb, častokrát braných ako hybný faktor ekonomiky s politickou mocou, je evidentný. Svedčia o tom viaceré medializované kauzy našich najväčších politických predstaviteľov. Tam, kde nie je vôľa, môžu existovať akékoľvek prostriedky na boj proti kriminalite právnických osôb a v konečnom dôsledku aj tak nebudú aplikovateľné. Osobne si myslím, že ďalším dôvodom neaplikácie tohto inštitútu bol aj nedostatočný dialóg s akademickou obcou a právnymi teoretikmi, ktorí mali určite čo povedať k jednotlivým návrhom. Samozrejme táto spolupráca je namieste počas prípravy samotného návrhu, inak nie je možné očakávať nič iné ako len kritiku. Aktuálna úprava, ako píše Záhora, bola ušitá horúcou ihlou: „O uvedenom návrhu nebolo vykonané medzirezortné pripomienkové konanie. Podľa čl. 9 Legislatívnych pravidiel vlády SR sa návrh zákona prerokuje s príslušnými orgánmi a inštitúciami v pripomienkovom konaní. Predkladateľ zverejní návrh zákona na pripomienkové konanie na Portáli právnych predpisov. Predmetný návrh nebol zverejnený na pripomienkové konanie ani na stránke ministerstva spravodlivosti ani na Portáli právnych predpisov. Ďalší sled prerokovávania bol tiež veľmi rýchly. Predmetný materiál bol na rokovaní vlády prerokovaný 3. 2. 2010, do Národnej rady SR doručený 12. 2. 2010, spoločná správa výborov bola spracovaná 26. 4. 2010 a návrh bol prerokovaný v druhom a schválený v treťom čítaní v ten istý deň (27. 4. 2010), už dva týždne predtým, ako bola stanovená lehota na prerokovania vo výboroch (do 12. 5. 2010).“^[1] Prioritným dôvodom prijatia aktuálnej úpravy bolo údajne neplnenie si medzinárodných záväzkov, pričom termín už bol takmer prekročený. Je však možné oponovať, nakoľko kompetentné orgány mali dostatočne dlhý čas na vytvorenie návrhov a ich schválenie v takej podobe, aby sa dali v praxi aj aplikovať. V rámci dôvodovej správy sa spomína účel prijatia tejto právnej úpravy: „Účelom navrhovanej úpravy Trestného zákona je zaviesť do právneho poriadku Slovenskej republiky sankcionovanie právnických osôb prostredníctvom noriem trestného práva, ak došlo v súvislosti s ich činnosťou ku spáchaniu trestného činu tak, ako je to popísané v predkladanom návrhu zákona.“^[2] Je tomu skutočne tak? Bolo účelom tejto úpravy sankcionovanie právnických osôb alebo len expresné naplnenie si medzinárodných záväzkov? Osobne sa domnievam, že účel bol akýkoľvek, len nie sankcionovanie právnických osôb za ich protiprávne konanie. Záhora sa zamýšľa aj nad ďalším aplikačným problémom v súvislosti s aktuálnou právnou úpravou: „Trestný poriadok umožňuje uložiť zhabanie peňažnej čiastky a zhabanie majetku aj bez návrhu prokurátora (§ 289 odsek 1 TP). Vzhľadom na to, že slovenské trestné konanie je najmä po rekodifikácii od roku 2006 sporové trestné konanie, v ktorom sudca v zásade nevykonáva dokazovanie, ale len hodnotí jednotlivé dôkazy, kladiem si otázku, ako bude v konkrétnom prípade postupovať súd, keď prokurátor nepodá návrh a súd dospeje k názoru, že sú splnené dôvody na uloženie ochranného opatrenia voči právnickej osobe. Preberie úlohu obžaloby súd a bude niesť dôkazné bremeno? Nie je to krok späť k inkvizičnému procesu?“^[3] Odpoveď je jednoznačná. Prokurátor ako dominus litis je oprávnený k podaniu obžaloby a v tomto prípade návrhu na uloženie jedného z dvoch ochranných opatrení. Dostávame sa taktiež k porušeniu latinskej zásady nemo iudex sine actore, ktorá vyjadruje, že bez žalobcu niet sudcu.

Ďalšou problematickou oblasťou je zaradenie právnickej osoby do trestného konania ako zúčastnenej osoby. Napriek posilneniu práv zúčastnenej osoby je možné sa domnievať, že postavenie a práva obvineného v trestnom konaní umožňujú adekvátnejšie uplatňovanie práv tejto osoby naprieč celému trestnému konaniu.

Ďalším problematických okruhom je nedostačujúci sankčný aparát. Jednotlivé predkladané návrhy od roku 2004 počítali s iným rozsahom trestných sankcií. Posledné dva z roku 2008 a 2010 už počítali len s kvázitresnoprávnymi sankciami v podobe ochranných opatrení. Aktuálne dve ochranné opatrenia nie sú určite dostačujúcim aparátom ako odpoveď na protiprávne konanie právnických osôb. Samotné medzinárodné dokumenty odporúčajú aj iné sankcie. Príkladom môže byť: „Rámcové rozhodnutie Rady 2002/568/SVV o boji proti korupcii v súkromnom sektore v čl. 6. Sankcie proti právnickým osobám ustanovuje nasledovný katalóg sankcií:

Podobné sankcie obsahuje aj Rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV z februára 2005 o útokoch na informačné systémy. Ďalšie Rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV z decembra 2003 o boji proti pohlavnému zneužívaniu detí a detskej pornografii, okrem štyroch sankcií pre právnické osoby týkajúce sa korupcie v súkromnom sektore, stanovuje v čl. 7 aj ďalšiu sankciu, a to dočasné alebo trvalé zatvorenie prevádzok, ktoré boli použité na spáchanie trestného činu.“^[4] Žiaden z medzinárodných dokumentov však neprikazuje zavedenie len týchto sankcií. Každá krajina teda môže ísť nad rámec medzinárodných dokumentov, ktoré odporúča jednotlivým členským štátom prijať. Aj pre Slovenskú republiku platilo zavedenie primeraných, odstrašujúcich a účinných sankcií. Aj v tomto prípade je teda obtiažne hovoriť, že Slovenská republika si splnila svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodných dokumentov.

Z dôvodovej správy taktiež vyplýva, že autor návrhu by sa radšej priklonil k riešeniu prostredníctvom noriem správneho práva alebo občianskeho práva: „Záväzok právnej zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb so zastupovacími, rozhodovacími a kontrolnými oprávneniami, alebo pri ktorých zanedbali tieto fyzické osoby so zastupovacími, rozhodovacími a kontrolnými oprávneniami náležitý dohľad alebo kontrolu voči fyzickým osobám, ktoré tieto trestné činy spáchali a boli právnickej osobe pri spáchaní trestného činu podriadené a konali v jej mene, nevyžaduje zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, avšak štyri uvedené dokumenty (Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácií ziskov z trestnej činnosti prijatý v roku 1990 a implementovaný do Z. z. pod č. 109/2002 Z.z., Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácií ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu implementovaný do Z. z. pod č. 91/2009 Z.z., Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV o uznávaní peňažných sankcií a Rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV o uznávaní konfiškácii), vyžadujú uznanie rozhodnutí cudzích orgánov s trestnoprávnou povahou vo veciach peňažných sankcií a prepadnutia majetku voči právnickým osobám orgánmi Slovenskej republiky“. V jednom prípade ide o cudzie rozhodnutia vydané zmluvnými štátmi Dohovoru Rady Európy o praní špinavých peňazí, v dvoch ďalších prípadoch o cudzie rozhodnutia vydané členskými štátmi Európskej únie. „Pokiaľ by Slovenská republika nebola viazaná troma uvedenými dokumentmi, mohla by bez väčších problémov zaviesť občianskoprávnu, prípadne administratívnoprávnu zodpovednosť právnických osôb za trestné činy spáchané fyzickými osobami v jej prospech formou inštitútov primeraného finančného zadosťučinenia a vydania prospechu z trestného činu (prípadne modifikované vydanie bezdôvodného obohatenia).“^[5] Slovenský právny poriadok rozoznáva objektívnu zodpovednosť právnickej osoby, ktorá je upravená správnym právom. Je ale táto úprava dostačujúca? Odrádza právnické osoby od protiprávnej činnosti? Aj tento – krát však musíme konštatovať, že tomu tak nie je. Úprava správneho práva je značne roztrieštená v mnohých zákonoch a predovšetkým sankcie nie sú adekvátne protiprávnemu konaniu právnickej osoby. Zvyčajne si právnická osoba, napr. v prípade stavebných činností, zahrnie prípadnú peňažnú sankciu už do rozpočtu a s takýmto konaním príslušných orgánov počíta. Aj o tom svedčia mnohé medializované kauzy čiernych stavieb s pokutou a dodatočným legalizovaním. Aktuálne trestnoprávne riešenie nie je taktiež dostačujúce, môžeme teda konštatovať, že právnické osoby na Slovensku sa nemusia obávať. Prípadov, kedy by mohla byť úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb aj reálne aplikovaná, je dostatok. Od znečisťovania životného prostredia cez stavebnú činnosť, korupciu a farmaceutické spoločnosti je príkladov viac než dosť. Chýba už len úprava, ktorá by bola efektívnym nástrojom v boji proti kriminalite páchanej právnickými osobami. Z tohto dôvodu môžeme konštatovať, že Slovenská republika by sa mala po vzore Španielskeho kráľovstva, Českej republiky a drvivej väčšiny iných štátov Európy vybrať cestou pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a mala by sa reálne zaoberať možnosťami sankcionovania ich protiprávneho konania. Malo by dôjsť jednak k naplneniu medzinárodných záväzkov ale aj vytvoreniu sankčného aparátu s dôkladne vypracovanými možnosťami ich uplatňovania naprieč celým trestným konaním. Je žiaľ nutné konštatovať, že aktuálna právna úprava má viac nedostatkov ako predpokladov na jej aplikáciu príslušnými orgánmi v praxi. V najbližších riadkoch ponúkneme teda stručný prehľad návrhov de lege ferenda, ktoré by do budúcnosti nemali byť opomenuté.

NÁVRHY DE LEGE FERENDA A PRAVÁ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB

Aktuálnu slovenskú právnu úpravu nie je možné považovať za komplexnú a efektívnu. Od samotného počiatku existencie tejto úpravy sa uvažovalo o zmene. Paradoxom je, že Slovenská republika prijala úpravu po vzore Španielskeho kráľovstva, ktoré v rovnakom čase prijímalo nový model pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Aj keď sa niektorí autori považujúci aktuálnu úpravu domnievajú, že táto je dostačujúca a prehľadná a umožní sankcionovanie právnických osôb, realita je diametrálne odlišná. Úprava nebola použitá a použitá zrejme ani nebude. Dôvodov prijatia nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb bola podľa dôvodovej správy niekoľko: „Zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, k zásade personality trestov a zároveň neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu. Uvedené konštatovanie bolo určujúce pre formovanie výsledného znenia predkladaného návrhu zákona.“^[6] Myšlienka neprelomenia zásady individuálnej zodpovednosti nie je nesprávna. Je však potrebné opäť poznamenať, že v drvivej väčšine európskych štátov boli tieto dôvody neprijatia prelomené. Diskusia ohľadom tohto inštitútu na akademickej úrovni má za to, vo väčšine názorov, že trestná zodpovednosť právnických osôb je potrebná a zároveň, že musí byť prijatá taká úprava, ktorá bude vykazovať komplexné riešenie problematiky a zaručí jej efektívnosť v praxi. Zamýšľa sa ísť cestou Českej republiky a teda prejsť na model pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb a prijatím tejto úpravy v podobe samostatného zákona. Samotná podoba prijatia nie je dôležitá, či už teda pôjde o samostatný zákon alebo o novelizáciu TZ. Podstatným je vypracovanie takého dokumentu, ktorý bude možné v praxi aplikovať. Lepšie z dôvodu prehľadnosti by bolo vytvorenie samotného zákona, ktorý by sa venoval tak hmotnoprávnej ako aj procesnoprávnej časti a zároveň, ktorý by poukazoval na subsidiárne použitie TZ alebo TP.

Zásadne by sa mal zmeniť celkový postoj k tejto problematike a malo by sa pristúpiť k riešeniu v podobe prijatia modelu pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Zaviedla by sa tým kolektívna zodpovednosť právnickej osoby.

Vymedzenie trestnej zodpovednosti právnickej osoby. Prvou oblasťou je jasne zadefinovanie trestnej zodpovednosti právnickej osoby. Musí byť teda definované, kedy a za akých podmienok sa právnická osoba dopustí trestného činu. Budú to predovšetkým jej zákonní zástupcovia, štatutárne orgány, kontrolné a dozorné orgány, osoby s riadiacim vplyvom, ako aj zamestnanci, ktorí budú konať na pokyn orgánov právnickej osoby. O vznik trestnej zodpovednosti pre právnickú osobu pôjde, ak bude konanie týchto subjektov možné pričítať právnickej osobe a ak bude samotné protiprávne konanie vykonávané v mene právnickej osoby, v jej záujme, v jej prospech alebo v rámci je činnosti. Páchateľom bude v konečnom dôsledku právnická osoba, ktorej bude možné pripočítať porušenie, resp. ohrozenie záujmov chránených TZ. Trestnou zodpovednosťou právnickej osoby nesmie byť dotknutá trestná zodpovednosť osoby fyzickej. Z dôvodu odlišnosti subjektov tu nie je možné hovoriť o eventuálnom porušovaní zásady ne bis in idem, nakoľko sa jedná o dva absolútne odlišné subjekty. Zároveň však trestná zodpovednosť právnickej osoby môže byť založená aj v prípade, ak nebude môcť byť pred súd postavená konkrétna fyzická osoba, podozrivá zo spáchania trestného činu a v ktorej dôsledku bude trestná zodpovedná právnická osoba. Týmto by sa vyhlo stavu, že nebude nikto potrestaný, čo je zároveň aj jedným z dôvodov pre zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb.

Vymedzenie okruhu subjektov na ktoré sa trestná zodpovednosť právnických osôb nebude vzťahovať. Uvedený okruh subjektov užívajúcich exempciu by mal byť čo najužší. V prvom rade by mal byť vyňatý štát a štátne orgány vrátane samosprávnych celkov pri vykonávaní delegovanej činnosti z poverenia štátnych orgánov. Zásadne by sa mala trestná zodpovednosť aplikovať na podniky zriadené štátnymi orgánmi, resp. podniky parciálne financované zo štátneho rozpočtu, teda na podniky s majetkovou účasťou štátu. Týchto podnikov je obrovské množstvo a neraz sa dopúšťajú protiprávnej činnosti. V prípade týchto orgánov neexistuje dôvod na ich vyňatie spod trestnej zodpovednosti. Trestná zodpovednosť by sa mala dotýkať aj politických strán a politických hnutí, ktoré majú neraz pochybné financovanie a fungujú ako „s.r.o.“ a sú nástrojom v rukách niekoľkých vyvolených finančných magnátov či skupín. Na zamyslenie je aj otázka aplikácie trestnej zodpovednosti pre štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti. Osobne som za to, aby tieto právnické osoby boli zahrnuté pod trestnú zodpovednosť, nakoľko množstvo siekt sa dopúšťa protiprávnej činnosti, ktorá ohrozuje tak život a zdravie ako aj iné zákonom chránené spoločenské vzťahy. Pre uvedené subjekty by bolo v niektorých prípadoch vylúčené uloženie niektorých trestov, ako napríklad trest zrušenia právnickej osoby, ktorou by bol samosprávny celok. Bude však umožnené uloženie inej sankcie. Napokon je potrebné poskytnúť imunitu medzinárodným subjektom verejného práva, čo vyžadujú aj medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Určenie rozsahu kriminalizácie. Dôležitým problémom je jasné stanovenie, ktorých trestných činov sa môže právnická osoba dopustiť. Úprava by mala zodpovedať medzinárodným požiadavkám, no zároveň by sa nemala limitovať len na tieto medzinárodné požiadavky. Určite nesmú byť opomenuté trestné činy proti životnému prostrediu, trestné činy hospodárske a komplexné pokrytie korupčných trestných činov. Poskytnutie taxatívneho výpočtu, resp. demonštratívneho výpočtu skutkových podstát trestných činov z jednotlivých častí osobitnej časti TZ, by podľa môjho názoru nemuselo byť zlým riešením. Do budúcnosti však treba počítať s možnosťou novelizácií a rozšírením o nové skutkové podstaty trestných činov, ako odpoveď na medzinárodné záväzky prípadne ako odpoveď na nové špecifické páchanie trestnej činnosti právnickými osobami a potreby pokrytia tohto druhu protiprávnej činnosti. Podobne ako existujúci návrh, aj ten nový by riešil otázku premlčania trestného stíhania a aplikácie inštitútu účinnej ľútosti.

Vhodným návrhom by bola možnosť poskytnutia benefitu pre právnickú osobu, ktorá bude spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní počas vyšetrovania, resp. počas trestného konania. Samozrejme spáchanie protiprávnej činnosti je negatívnom samo o sebe a odpoveďou by mal byť adekvátny trest. Za striktne vymedzených pravidiel by však bolo možné napr. zmiernenie trestu. Takáto možnosť by bola prípustná, ak by právnická osoba spolupracovala počas vyšetrovania s OČTK napr. prostredníctvom poskytnutia dôkazov, alebo aj samotným priznaním sa k spáchaniu trestného činu do určitého momentu. Prípustný by bol aj takýto benefit v prípade odvrátenia škodlivého následku, ktorý právnická osoba svojím konaním vytvorila. „Parametre“ tejto spolupráce by však bolo nutné nastaviť veľmi striktne a precízne, aby tak nebola porušovaná zásada nemo tenetur se ipsum accusare. Takéto „benefity“ boli aplikované aj Európskou komisiou v rozhodnutí 2005/349/ES z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 Zmluvy o založení ES a podľa článku 53 Dohody o EHP (Prípad COMP/E-2/37.857 – Organické peroxidy). Európska komisia v rámci rozhodnutia poskytla zníženie pokút spoločnosti Akzo, ktorá ako prvá kartel nahlásila alebo spoločnosti Atofina, a to až do výšky 50% z dôvodu najvýznamnejšej spolupráce s Komisiou pri šetrení prípadu. Spoločnosti Peroxid Chemie a Degussa UK Holdings dostali 25 % zníženie pokuty taktiež za spoluprácu a za poskytovanie dôkazov, hoci boli poskytnuté v obmedzenejšej miere.^[7]

Sankčný aparát. Sankčný aparát je jednou z najdôležitejších zložiek celej trestnej zodpovednosti právnických osôb. Aparát musí byť stanovený veľmi prísne, pričom nemusí byť vylúčená aplikácia dualistickej koncepcie sankcií, kde by popri sebe existovali tak tresty ako aj ochranné opatrenia. Zásadne by mal sankčný aparát zodpovedať medzinárodným požiadavkám. Osobne si však myslím, že mal by presiahnuť tento rámec a mal by zodpovedať konkrétnej situácii v danej krajine a rozsahu kriminality páchanej právnickými osobami. K trestom je potrebné určite zaradiť:

• zrušenie právnickej osoby, ako najprísnejší trest, ktorý by bolo možné považovať za ekvivalent najprísnejšieho možného trestu pre fyzickú osobu, ako odpoveď za najzávažnejšiu trestnú činnosť,
• trest uzatvorenia podniku alebo niektorých jeho organizačných zložiek,
• trest zrušenia všetkých aktivít a činností právnickej osoby, ktoré súviseli s trestnou činnosťou,
• trest prepadnutia majetku,
• trest prepadnutia veci,
• peňažný trest,
• trest zákazu činnosti,
• trest zákazu účasti na verejnom obstarávaní, prípadne iných verejných súťažiach,
• trest zákazu prijímania dotácií a iných podpôr,
• súdny dohľad nad právnickou osobou,
• trest uverejnenia rozsudku.

K ochranným opatreniam by bolo možné zaradiť ochranné opatrenie zhabanie veci. Nevylučovalo by sa uloženie trestov a ochranných opatrení zároveň. Vylúčené by to bolo v konkrétnych prípadoch, ako je uloženie peňažného trestu a trestu prepadnutia majetku, kde to povaha veci vylučuje. Pre efektívne aplikovanie tak trestov ako aj ochranných opatrení bude potrebné jasne zadefinovať ich vykonávanie po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. V tomto smere bude nevyhnutná aj úprava právnych predpisov týkajúcich sa príslušných registrov, do ktorých bude nutné zapisovať uložené sankcie. Pôjde predovšetkým o register trestov a obchodný register či živnostenský register. Musí byť vytvorený efektívny systém prepojenosti orgánov verejnej správy, ktoré budú na samotný výkon trestu dohliadať a budú môcť v prípade neplnenia podmienok zasiahnuť. Nie je možné, aby dohľad nad výkonom trestu bol zverený len do rúk niekoľkých osôb, ako napr. probační a mediační úradníci. Pri rozhodovaní súdu o uložení konkrétnej sankcie bude musieť súd prihliadať na okolnosti spáchania trestného činu, na doterajšiu činnosť právnickej osoby k jej pomerom a prípadný význam verejného záujmu. Zároveň musí súd zohľadniť aj dopad sankcií na tretie osoby, predovšetkým na zamestnancov právnickej osoby ako aj na prípadných veriteľov takejto právnickej osoby.

Otázka právneho nástupníctva. Je nevyhnutné, aby zánikom právnickej osoby, ktorá bola podozrivá alebo uznaná vinnou zo spáchania trestného činu, došlo automaticky ex lege k vzniku trestnej zodpovednosti pre nástupnícku právnickú osobu, resp. pre všetky nástupnícke právnické osoby. Prechod trestnej zodpovednosti na nástupnickú právnickú osobu sa bude dotýkať každého štádia trestného konania, teda od momentu, kedy sa právnická stala podozrivou, obvinenou, obžalovanou ako aj odsúdenou. Pod zánikom bude treba rozumieť aj zlúčenie, rozdelenie, zmenu právnej formy, zmenu sídla, prechod imania na spoločníka alebo splynutie právnickej osoby. Úprava bude musieť určiť, akou právnou skutočnosťou (formou rozhodnutia) dôjde k prechodu trestnej zodpovednosti na nástupnícku právnickú osobu.

Trestné konanie. Trestné konanie ako sporové konanie musí byť vykonávané v súlade so základnými zásadami, ktoré vymedzuje TP. Rovnaké zásady sa budú aplikovať aj v konaní proti právnickým osobám. Je však potrebné sa vyhnúť úprave, ako to rozoznávame k dnešnému dňu, kde je sudca oprávnený aj bez návrhu prokurátora uložiť ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky alebo zhabania majetku. Sudca je ten, ktorý nemá niesť dôkazné bremeno a dôkazy má hodnotiť. Rovnako je potrebné zachovať výlučné právo prokurátora podať obžalobu.

Vzťah trestného konania a správneho konania. V tomto prípade sa je možné inšpirovať úpravou Českej republiky, ktorá zadefinovala, že v prípade ak bolo zahájené trestné stíhanie proti právnickej osobe, nie je možné, aby za ten istý skutok prebiehalo správne konanie. Vyjadruje sa teda myšlienka prekážky litispendencie, ktorá je právnou prekážkou skôr začatého konania voči tomu istému subjektu a v tej istej veci. Podobne, ak bolo správe konanie právoplatne ukončené, je vylúčené, aby o tom istom skutku prebiehalo trestné konanie. V tomto prípade je vyjadrená zásada ne bis in idem, teda nie dvakrát v tej istej veci.

Úkony právnických osôb. Bude potrebné vymedziť, kto je oprávnený vykonávať úkony naprieč trestnému konaniu v mene právnickej osoby. V tomto prípade bude vhodné odkázať na ustanovenia občianskeho súdneho poriadku, teda na osoby oprávnené konať v mene právnickej osoby, pričom sa tieto osoby budú musieť takýmto oprávnením preukázať. K týmto osobám zaraďujeme:

Zároveň bude nutné zachovať právo právnickej osoby na obhajobu, teda aby si mohla zvoliť obhajcu. „Jednou zo základných zásad trestného konania je zaistenie práva na obhajobu. Táto zásada, ktorá slúži jednak k naplneniu záujmov obvineného, jednak k úspešnému a zákonnému vykonaniu trestného konania, vyjadruje požiadavky, aby osobe proti ktorej sa vedie trestné konanie, bola zaručená ochrana zákonných záujmov a práv tejto osoby. Je výrazom snahy zabezpečiť, aby v trestnom konaní bolo zaistené všetko, čo svedči v prospech podozrivého, obvineného a obžalovaného a aby pri rozhodovaní bolo prihliadnuté ku všetkým týmto okolnostiam. Táto zásada je nevyhnutným predpokladom úspešného výkonu celého súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv a právom chránených záujmov. Toto právo je uplatňované v záujme celej spoločnosti, preto nie je možné robiť rozdiely medzi jeho výkonom vo vzťahu k fyzickým osobám a právnickým osobám, a pokiaľ áno, tak musí ísť o výnimku riadne odôvodnenú.“^[8] Obhajcom aj v prípade právnických osôb bude môcť byť iba advokát riadne zapísaný v zozname advokátov. Právnická osoba bude mať taktiež právo zvoliť si splnomocnenca, ktorý bude právnickú osobu zastupovať pri vykonávaní jednotlivých procesných úkonov. Zákon bude musieť zabezpečiť informovanosť dotknutých osôb o začatí konkrétnych právnych úkonov, vrátane možnosti predvolania či predvedenia povinných osôb a možnosti uloženia poriadkovej pokuty, ak dôjde k mareniu účelu trestného konania.

Právny styk s cudzinou. Úprava by mala napokon riešiť aj otázku právneho styku s cudzinou, nakoľko to vyžaduje množstvo medzinárodných dokumentov, ktoré vyžadujú uznávanie rozhodnutí cudzozemských orgánov. Túto problematiku bude potrebné riešiť komplexne, aby boli pokryté všetky parciálne náležitosti (dožiadanie, prevzatia a odovzdanie veci, uznanie a výkon rozhodnutí cudzozemských orgánov).

ZÁVER

Nefunkčnosť nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb vyplýva zo samotnej právnej úpravy. Aby sa vyhlo takémuto hodnoteniu aj v prípade budúceho modelu pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb je nevyhnutné pripraviť kvalitný právny predpis.

Predstavené návrhy de lege ferenda sú len parciálnymi návrhmi na riešenie aktuálnej situácie trestnej zodpovednosti právnických osôb v Slovenskej republike. Je však nutné konštatovať, že žiadna diskusia nebude úspešná, ak v našej krajine nebude existovať politická vôľa na prijatie tak závažného inštitútu, ktorým je možné právnické osoby sankcionovať za ich protiprávnu činnosť. Ak sa kompetentné orgány priklonia k zmene terajšej úpravy, tak je dôležité, aby tá nová nebola pripravená a schválená len pro forma, ale aby reálne chránila práva a záujmy tak fyzických ako aj právnických osôb. Prítomnosť právnických osôb je aj v našej krajine nevyhnutná, nie je však možné prehliadať niektoré činnosti, ktoré priamo ohrozujú život alebo zdravie občanov. Sila právnických osôb musí byť legálne limitovaná práve zavedením inštitútu trestnej zodpovednosti právnických osôb, aby nedochádzalo k protiprávnym konaniam a škodám neskutočných rozsahov. Tento nie jednoduchý „boj“ o zavedenie tohto inštitútu v podobe, ktorá efektívne umožní sankcionovať právnické osoby, je potrebné vyhrať a politické elity spoločne s akademickou obcou by mali spolupracovať na vytvorení úpravy, ktorá bude prijateľná pre oba tábory a o ktorej budeme v konečnom dôsledku môcť povedať, že Slovenská republika má zavedený efektívny systém trestného postihovania právnických osôb.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:

POUŽITÉ PRÁVNE NORMY: