THE COMPARISON OF THE EXECUTION PROCEDURE PURSUANT
TO THE PROVISIONS OF THE ADMINISTRATIVE CODE VERSUS
THE EXECUTION PROCEDURE PURSUANT TO THE ENFORCEMENT CODE
JUDR. ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA
KATEDRA SPRÁVNEHO A ENVIRONMENTÁLNEHO PRÁVA
E-MAIL: STEFAN@SVIDERSKY.SK
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
Správny poriadok, Exekučný poriadok, správna exekúcia, súdny exekútor, vymožiteľnosť práva, ochrana práv povinného, exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie, upovedomenie o začatí exekúcie, námietky voči exekúcii, príkaz na vykonanie exekúcie
KEY WORDS:
Administrative Code, Execution Code, administrative execution, bailiff, enforcement of the law, protection of the rights of debtor, enforcement authorization, request for execution, delivering the notice of execution, objections against execution, order to carry out execution
ABSTRAKT:
V článku porovnávame základné aspekty výkonu exekúcie podľa ustanovení Správneho poriadku a výkonu exekúcie v zmysle ustanovení Exekučného poriadku. Týmito základnými aspektmi sú osoba realizujúca výkon rozhodnutia, účinky spojené s doručením upovedomenia o začatí výkonu rozhodnutia, inštitút námietok ako obrany proti exekúcii, inštitút príkazu na vykonanie exekúcie a efektívnosť jednotlivých spôsobov výkonu exekúcie. Zo vzájomného porovnania týchto dvoch systémov výkonu rozhodnutí vyplynulo, že exekúcia vedená súdnymi exekútormi je efektívnejšia, pričom práva a oprávnené záujmy povinného sú pri výkone exekúcie podľa Exekučného poriadku chránené dôslednejšie.
ABSTRACT/SUMMARY:
In the article we compare the basic aspects of the execution procedure pursuant to the provisions of the Administrative Code versus the execution procedure pursuant to the Enforcement Code. The fundamental aspects are: the person making the enforcement, the effects associated with the delivery of notice of initiation of enforcement, objections asdefense against execution, order to carry out the execution and the effectiveness of various modes of execution. Comparison of the two systems of enforcement underlined that the execution led bybailiffs is more effective; the rights and legitimate interests of the debtor are better protected through execution procedure under the Enforcement Code.
Rozhodnutie správneho orgánu, ktoré jednému účastníkovi konania priznáva právo a druhému ukladá povinnosť, by bolo bez možnosti vynútenia povinnosti ním uloženej iba akýmsi deklarovaním práva. Vymožiteľnosť práva je jedným z kľúčových nástrojov demokratického fungovania spoločnosti. Preto je nevyhnutné vytvárať jej podmienky, a to nie len vo fáze do vydania právoplatného rozhodnutia, ale aj vo fáze samotného výkonu tohto rozhodnutia.
V súčasnosti existuje viacero systémov upravujúcich výkon správnych rozhodnutí. Náš právny poriadok upravuje zvlášť daňovú, colnú, správnu aj civilno-právnu exekúciu. Dôsledkom takejto viackoľajnosti je neprehľadnosť, a tiež znižovanie právneho vedomia laickej verejnosti z dôvodu, že pre laika je zložité sa v tomto komplikovanom systéme orientovať, a teda sa aj účinne brániť, či už voči nesplneniu povinnosti iným účastníkom konania, alebo voči prípadnému nesprávnemu úradnému postupu.
Úpravu výkonu rozhodnutí v Správnom poriadku[1] a exekúciu upravenú Exekučným poriadkom[2] môžeme porovnávať z viacerých hľadísk, pričom za kľúčové považujeme nasledovné: osobný aspekt, účinky spojené s doručením upovedomenia o začatí výkonu rozhodnutia, inštitút námietok ako obrany proti exekúcii, inštitút príkazu na vykonanie exekúcie a efektívnosť jednotlivých spôsobov výkonu exekúcie. Zo vzájomného porovnania úpravy výkonu rozhodnutí v Správnom poriadku a úpravy exekúcie podľa Exekučného poriadku môžeme vyvodiť niekoľko záverov.
Jednoznačne možno uviesť, že možnosti súdneho exekútora pri výbere najvhodnejšieho spôsobu vykonania exekúcie sú podstatne širšie, než možnosti správneho orgánu, pričom exekútor má zákonnú možnosť viesť exekúciu aj viacerými spôsobmi súčasne, a tým pružnejšie reagovať na zmenu majetkových pomerov povinného.
Úprava jednotlivých spôsobov výkonu rozhodnutia v Správnom poriadku je nedostatočná. Buď odkazuje na primerané použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, alebo konkrétny spôsob výkonu upravuje len veľmi stručne a rámcovo. Mnohé, veľmi účinné spôsoby výkonu rozhodnutia, Správny poriadok ani nepozná, čo sa, samozrejme, prejaví v slabej vymožiteľnosti pohľadávok.
Širšie sú aj oprávnenia súdneho exekútora, napr. pri zabezpečení majetku povinného pred zničením, odcudzením, a pod., ku ktorým by mohlo dôjsť na úkor uspokojenia pohľadávky oprávneného.
Veľmi dôležitý je aj personálny aspekt. Na osobu súdneho exekútora sú kladené vysoké nároky z hľadiska jeho bezúhonnosti a odbornosti, súdny exekútor musí mať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, zákonom požadovanú prax, a tiež zložiť odbornú skúšku. Výkon rozhodnutia podľa Správneho poriadku realizuje zamestnanec správneho orgánu, na ktorého nie sú kladené také prísne nároky z hľadiska odbornosti.
Podstatný rozdiel je aj v kontrole činnosti súdneho exekútora. Postup exekútora je viac kontrolovaný, a to či už exekučným súdom, Slovenskou komorou exekútorov, alebo Ministerstvom spravodlivosti SR. Podobný systém kontroly v Správnom poriadku chýba.
Ďalším dôležitým rozdielom je možnosť súdneho exekútora vykonávať jednotlivé úkony aj mimo úradných hodín, a tak flexibilnejšie reagovať na potreby konkrétneho exekučného konania.
Citeľné rozdiely sú tiež v oblasti materiálnej, technickej alebo finančnej. Počas 16 ročnej praxe súdnych exekútorov sú vybudované stabilné úrady, ktoré sú vybavené a prispôsobené na vymáhanie pohľadávok. Súdny exekútor podstatne rýchlejšie zistí majetok povinného a tento v prípade potreby aj vhodným spôsobom zabezpečí. Majetok, ktorý je predmetom exekúcie, dokáže odobrať, uložiť do úschovy a následne predať na verejnej dražbe, pričom predmetné úkony, vrátane doručovania písomností, vykonáva aj vo večerných hodinách alebo mimo obvyklej pracovnej doby.
V neposlednom rade je motiváciou aj zákonná či zmluvná odmena súdneho exekútora.
Celé exekučné konanie vedené podľa ustanovení Exekučného poriadku je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného, alebo na návrh toho, kto preukáže, že na neho prešlo právo z rozhodnutia.
Z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje. Musí byť oprávneným podpísaný a datovaný. Okrem týchto náležitostí musí návrh na vykonanie exekúcie obsahovať aj presné označenie exekučného titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva a označenie účastníkov konania v rozsahu:
- ak je účastníkom fyzická osoba: meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve,
- ak je účastníkom právnická osoba: názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené.
V návrhu môže oprávnený uviesť aj spôsob vykonania exekúcie, ktorý navrhuje. Týka sa to najmä prípadov, kedy návrh na vykonanie exekúcie podáva správny orgán, ktorý zo svojej predchádzajúcej činnosti má vedomosť o majetkových pomeroch povinného. V prípade Sociálnej poisťovne je to napríklad údaj o platiteľovi mzdy povinného, prípadne o dávkach dôchodkového poistenia povinného. V praxi zvyknú oprávnení v návrhu na vykonanie exekúcie navrhovať zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, ak o tomto vlastníctve majú vedomosť. Súčasne v návrhu vyslovujú aj svoj súhlas s vykonaním exekúcie predajom týchto nehnuteľností. Oprávnení zvyknú v návrhu tiež uvádzať číslo účtu, na ktorý sa majú poukazovať vymožené finančné prostriedky v prípade, že exekučný titul znie na peňažné plnenie.
K návrhu na vykonanie exekúcie musí oprávnený priložiť tiež rovnopis rozhodnutia opatrený doložkou vykonateľnosti, teda exekučný titul.
V prípade, že návrh oprávneného má niektorú z vád uvedených v § 40 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor oprávneného vyzve na odstránenie týchto vád, pričom ho zároveň poučí, ako má tieto vady odstrániť a zároveň ho poučí aj o následkoch ich neodstránenia. Ak oprávnený v určenej lehote vady návrhu neodstráni, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom konaní pokračovať, súd exekučné konanie na návrh exekútora zastaví.
Pri výkone rozhodnutia podľa Správneho poriadku sa okrem zásady dispozičnej uplatňuje aj zásada oficiality, čo znamená, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu, ktorý v prvom stupni vydal rozhodnutie, schválil zmier, alebo vyhotovil výkaz nedoplatkov.
V prípade, že sa uplatní dispozičná zásada, aktívne procesne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na výkon rozhodnutia je ten z účastníkov konania, ktorému prislúcha určité právo voči inému účastníkovi konania.
V prípade uplatnenia zásady oficiality aktívne procesne legitimovaným subjektom je v zmysle Správneho poriadku vymáhajúci správny orgán. „Tzv. vymáhajúci správny orgán by mal výkon rozhodnutia začať z vlastného podnetu vždy, keď ide o výkon rozhodnutia vydaného v konaní začatom z úradnej povinnosti.“ (KOŠIČIAROVÁ, 2004, s. 290) „Najčastejšie preto nastáva situácia, že správny orgán začne uskutočňovať správnu exekúciu z vlastného podnetu.“ (POTÁSCH, 2010, s. 123) Vymáhajúci správny orgán je orgánom, ktorý v prvom stupni vydal rozhodnutie, schválil zmier, alebo vyhotovil výkaz nedoplatkov a treba ho odlišovať od orgánu, ktorý následne uskutoční samotný výkon rozhodnutia. Môže však nastať situácia, kedy vymáhajúci správny orgán je totožný s orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia. Orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia môže byť jednak príslušný správny orgán, a jednak exekútor. V zmysle § 73 Správneho poriadku uskutočňuje výkon rozhodnutia správny orgán, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Výkon rozhodnutia v mene správneho orgánu realizuje zamestnanec príslušného správneho orgánu, ktorý je v štátno-zamestnaneckom pomere v zmysle zákona o štátnej službe.[3] V zmysle § 80 ods. 1 Správneho poriadku zamestnanec poverený uskutočnením výkonu rozhodnutia robí jednotlivé úkony podľa písomného príkazu, ktorý vydá orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia. Podmienky, ktoré musí spĺňať zamestnanec správneho orgánu, aby bol oprávnený vymáhať peňažné a nepeňažné plnenia, sú neporovnateľne jednoduchšie, než podmienky, ktoré musí spĺňať občan, ktorý chce byť vymenovaný za súdneho exekútora. Jednoznačne absentuje odborná úroveň dokumentovaná vysokoškolským vzdelaním, praxou, ako aj odbornou skúškou.
Exekútor vykonáva svoju činnosť nestranne a nezávisle. Nestrannosť súdneho exekútora zabezpečuje Exekučný poriadok prostredníctvom inštitútu námietky zaujatosti. Exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pri výkone svojej činnosti je exekútor viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. V zmysle Etického kódexu súdneho exekútora je exekútor viazaný aj ustanoveniami tohto kódexu. Za exekútora možno vymenovať občana,
Štátny dohľad nad činnosťou Slovenskej komory exekútorov a činnosťou exekútorov vykonáva Ministerstvo spravodlivosti SR. Exekútor a jeho zamestnanci sú povinní zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone exekučnej činnosti. Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s exekučnou činnosťou. Za túto škodu ručí exekútor celým svojím majetkom. Do exekučnoprávneho vzťahu vstupuje exekučný súd, ktorého úlohou je dohliadať na činnosť súdnych exekútorov pri výkone exekučnej činnosti. Činnosť exekútora je dozorovaná príslušným súdom a viaceré z úkonov exekútora dokonca podliehajú jeho schváleniu, napr. udelenie príklepu pri dražbe nehnuteľností, rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti, a pod. Rámec a limity konania súdneho exekútora určujú aj rôzne lehoty stanovené Exekučným poriadkom, v ktorých musí súdny exekútor určitý úkon vykonať, napr. exekútor musí predložiť návrh oprávneného spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiadať ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa Správneho poriadku je prekontrolovanie všetkých náležitostí podania výlučne v právomoci správneho orgánu bez toho, aby tento postup kontroloval iný orgán. Taktiež postup správneho orgánu pri výkone rozhodnutia nepodlieha žiadnej podobnej priamej kontrole tak intenzívne, ako je tomu pri postupe súdneho exekútora.
Ďalší rozdiel spočíva v ochrane povinného pri doručovaní povinností, ktorá sa uplatňuje v exekučnom konaní podľa ustanovení Exekučného poriadku intenzívnejšie. Rozdiel spočíva v tom, že ak voči povinnému – fyzickej osobe, ktorá nie je podnikateľom, vedie exekúciu súdny exekútor a súčasne aj správny orgán, tak oznámenie o začatí výkonu rozhodnutia sa považuje za doručené, ak si adresát písomnosť do 3 dní od jej uloženia na pošte nevyzdvihne, avšak súdny exekútor sa musí opätovne pokúšať o doručenie písomnosti, nakoľko Exekučný poriadok fikciu doručenia u fyzickej osoby nepodnikateľa nepripúšťa.
Pokiaľ ide o obranu povinného v exekučnom konaní, tak Exekučný poriadok stanovuje 14 dňovú lehotu na podanie námietok odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Poučenie o tejto možnosti a o výške súdneho poplatku za podanie námietok je súdny exekútor povinný uviesť v upovedomení o začatí exekúcie. Podané námietky povinného proti exekúcii majú odkladný účinok, ktorý spočíva v tom, že do rozhodnutia súdu o námietkach nie je možné výkon exekúcie „dokonať“, teda v prípade exekúcie na peňažné plnenie je možné prostriedky povinného zablokovať, avšak nie je možné poukázať ich oprávnenému.
Správny poriadok upravuje inštitút námietok v ustanovení § 76. V ods. 1 uvádza, že námietky je možné podať proti jednotlivým úkonom a opatreniam spojeným s výkonom rozhodnutia. Nakoľko zákon nedefinuje pojem „úkony a opatrenia“, tieto môžu mať rôznu povahu. Môže ísť jednak o faktické úkony (napr. odňatie veci) a jednak o úkony majúce povahu rozhodnutia.[4] Možnosť podania námietok nie je podľa Správneho poriadku žiadnou lehotou obmedzená. Lehotu určí príslušný správny orgán. Ak tak neurobí, dotknuté subjekty môžu podávať námietky prakticky kedykoľvek až do skončenia výkonu rozhodnutia. O námietkach podľa Správneho poriadku rozhoduje orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia. Všeobecne, podané námietky nemajú odkladný účinok, takže aj napriek skutočnosti, že ešte nebolo rozhodnuté o námietkach, môže správny orgán, realizujúci výkon rozhodnutia, v tomto výkone pokračovať. Podaným námietkam priznáva Správny poriadok odkladný účinok len v prípadoch, kedy by neodkladným výkonom rozhodnutia mohlo dôjsť k nenahraditeľnej ujme dotknutému subjektu. Vydaním exekučného príkazu sa realizuje konkrétny spôsob samotnej exekúcie, ale aj výkonu rozhodnutia podľa Správneho poriadku. Rozdiel je predovšetkým v obsahových náležitostiach samotného exekučného príkazu a v podmienkach jeho vydania.
Exekučný poriadok v § 52 stanovuje, že exekútor môže vydať exekučný príkaz až po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli.
Vymáhajúci správny orgán nemá také možnosti ako súdny exekútor, a preto je logické, že správne orgány málo využívajú vlastný inštitút výkonu rozhodnutia a o vymoženie pohľadávky sa obracajú na súdneho exekútora.
Prax ukázala, že exekúcia vedená súdnym exekútorom je efektívnejším spôsobom vymáhania práva než výkon vedený výlučne správnym orgánom.
Jednou z možností riešenia súčasného (nevyhovujúceho) stavu je zjednotenie úpravy výkonu rozhodnutí do jedného právneho predpisu, Exekučného poriadku, ktorý by upravoval všetky formy exekúcie pre celý právny poriadok. Takouto úpravou by došlo k zníženiu počtu štátnych zamestnancov a tým aj k ušetreniu finančných prostriedkov (mzdy, odvody, technické vybavenie). Koncentráciou daňovej, colnej, správnej a civilno-právnej exekúcie by sa odstránila viackoľajnosť vymáhania pohľadávok, došlo by k sprehľadneniu celého systému výkonu rozhodnutí, a zároveň by nedochádzalo k stretom exekúcií vykonávaných rôznymi subjektmi.
POUŽITÁ LITERATÚRA:
