Vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu - priestupok či trestný čin?

1. Súčasná právna úprava trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona

     Prostredníctvom zákona č. 313/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), bolo s účinnosťou od 01.11.2011 výrazne obmenené doterajšie ustanovenie § 289 Trestného zákona.^[1] Trestný čin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona sa dopustí páchateľ ako trestne zodpovedný subjekt, ktorý vykonáva určitú činnosť (povolanie) v stave, v ktorom je na kvalifikované a zodpovedné vykonávanie takejto činnosti značne obmedzený. Avšak v dôsledku tejto legislatívnej zmeny sa v podstate normatívne za určitých okolností označilo vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky za trestný čin:

     Podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

     Podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

     V zmysle vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že objektom skutkovej podstaty predmetného prečinu je ochrana spoločnosti pred konaním, ktoré by mohlo ohroziť život, zdravie a majetok. To znamená, že v tomto prípade ide o ohrozujúci trestný čin, ktorý nevyžaduje spôsobenie následku v podobe skutočne vzniknutej ujmy na zdraví alebo materiálnej škody. Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje vykonávanie činnosti (povolania), pri ktorej by potenciálne mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo značnej škody v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si páchateľ spôsobil aplikáciou návykovej látky. Ide o úmyselný trestný čin, teda vyžaduje sa aspoň „dolus eventualis“.

     Podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona sa návykovou látkou na účely tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie. Alkoholickými nápojmi sú liehoviny, destiláty, víno, pivo a iné nápoje, ktoré obsahujú viac ako 0,75 objemového percenta alkoholu (§ 1 zákona č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb). Omamnými látkami sú látky vyvolávajúce návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú zmenami správania so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami (§ 2 ods. 1 zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch). Psychotropné látky sú látky ovplyvňujúce stav ľudskej psychiky pôsobením na centrálny nervový systém s menej závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami - pozri § 2 ods. 2 zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch. Za inú látku spôsobilú ovplyvniť psychiku človeka možno považovať napríklad riedidlo, lepidlo a čistidlá (tzv. okena).

     Ako som vyššie uviedol sankcia v podobe trestu za vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky prichádza do úvahy len vtedy, pokiaľ množstvo (charakter) požitej látky navodzoval u páchateľa stav, v ktorom bola jeho spôsobilosť na takúto činnosť vylúčená. Čo laickými slovami povedané znamená, že „trestné“ bude iba vedenie motorového vozidla v stave opitosti alebo pod vplyvom drog prípadne iných návykových látok. Takýto stav je však vždy potrebné dôkazne preukázať.^[2] V zmysle ustálenej súdnej praxe sa pri požití alkoholu v objeme 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile), vychádza z pravidla, že toto množstvo spôsobuje stav vylučujúci spôsobilosť na predmetnú činnosť. Hodnota 0,4762 mg/l alkoholu v krvi je hodnota, pri ktorej podľa lekárskej vedy žiaden – teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla nie je schopný bezpečne viesť vozidlo.^[3] Pri ostatných návykových látka bolo a naďalej bude nevyhnutné spôsobilosť dokazovať odborným vyjadrením lekára, prípadne posudkom znalca.^[4] Tu je však potrebné dodať, že v zásade nie je ani vylúčený prípad, kedy bude páchateľ v stave vylučujúcom vykonávať určitú činnosť, hoci požil menšie množstvo alkoholu, než je hodnota 1 promile v krvi.^[5] Táto skutočnosť však musí byť spoľahlivo dôkazne preukázaná.

     Zákonodarca odôvodnil potrebu prijatia takejto zmeny nasledovne: „S cieľom postihovať prostriedkami trestného práva výkon zamestnania alebo činnosti pod vplyvom návykovej látky, pri ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia ľudí alebo k spôsobeniu značnej škody na majetku, sa navrhuje doplniť skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky o dve nové základné skutkové podstaty. Tieto ustanovenia majú za cieľ prehĺbiť ochranu života, zdravia a majetku občanov najmä pred vodičmi motorových vozidiel, ktorí vedú vozidlo v podnapitom stave alebo pod vplyvom drog. Z povahy vozidiel, ktoré svojou váhou a motorickou silou spôsobujú závažné deštrukčné účinky vyplýva, že následky dopravných nehôd sú spravidla závažné. Ide nie len o usmrtenia, ale aj počtom niekoľkonásobne prevyšujúce ťažké zranenia.“^[6] Pre úplnosť je potrebné dodať, že trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky upravuje aj české hmotné právo.^[7] Avšak v tejto súvislosti je zároveň nutné poznamenať, že Trestní zákonník platný v Českej republike neobsahuje žiadne ustanovenie podobné § 289 ods. 2 Trestného zákona platného a účinného na území Slovenskej republiky.

2. Úvahy nad správnosťou a potrebou takejto legislatívnej zmeny

     V ďalšej časti si dovolím prezentovať svoj názor na danú problematiku, ktorý je v rozpore s nastoleným právnym stavom. V podmienkach nášho zákonodarstva je stále stúpajúci trend, že pokiaľ nie je určitý právny vzťah (ľudské konanie) dostatočne regulované normami netrestných právnych odvetví resp. nie je takéto konanie dostatočne sankcionovateľné, nastupuje označenie takéhoto konania za trestný čin.^[8] S uvedeným postupom zákonodarcu sa možno len veľmi ťažko (ak vôbec) stotožniť. Existuje viacero dôvodov, prečo je takáto činnosť zjavne neželateľná, ba priam až škodlivá. Jedným z nich je napríklad skutočnosť, že sa tak deje predovšetkým z politických pohnútok, nakoľko takáto činnosť sa javí u voliča prinajmenšom dobre a vzbudzuje dojem, že problém ,,sa rieši“. Opak však býva pravdou. Takéto nesystémové zmeny, bez poznania skutočných okolností danej problematiky, sú skôr kontraproduktívne a vnášajú legislatívny zmätok, nakoľko medzi úradnými orgánmi oprávnenými rozhodovať o danej problematike vznikajú časté kompetenčné spory. Navyše je zrejmé, že takéto legislatívne úpravy sa produkujú náramne rýchlo bez širšej diskusie, čo si v konečnom dôsledku vyžaduje opätovné novelizovanie predpisu. Názor, že pokiaľ označím nejaké konanie za trestný čin, spôsobí, že už k nemu nebude vôbec dochádzať (alebo sa aspoň výrazne zníži jeho výskyt), treba považovať prinajmenšom za naivný. Uvedené konštatovanie napríklad náležite dokresľuje zámer zákonodarcu postihnúť drobné krádeže najmä v obchodoch.^[9] Prijatím tohto prečinu v podstate došlo k tomu, že naďalej dochádza ku drobným krádežiam v obchodoch (mnohokrát spôsobená škoda nepresahuje 5 Eur), ale ich páchateľom sa za takéto skutky už ukladajú sankcie v zmysle Trestného zákona (keďže väčšinou ide o nemajetné osoby, ide väčšinou o podmienečné tresty odňatia slobody). Každému musí byť na prvý pohľad zrejmé, že nie je práve dvakrát efektívne stíhať páchateľa pre krádež pečiva (keďže už v minulosti sa takéhoto priestupku dopustil) vo finančne náročnom trestnom procese (mnohokrát končia tieto prípady až pri odvolacích súdoch), kde mu je v konečnom dôsledku uložená „dvojmesačná podmienka“. Každopádne, aj v danom prípade ide o trestný čin, o ktorom je potrebné meritórne rozhodnúť.

     Vrátim sa však k podstate tohto článku, a tou je analýza prečinu podľa § 289 ods.1 resp. ods. 2 Trestného zákona. Prv je však potrebné poznamenať, že pri prečine podľa § 289 ide v ods. 1 a v ods. 2 o dve samostatné skutkové podstaty, ktoré sa však odlišujú iba v objektívnej stránke. Hneď na prvý pohľad je evidentné, že predmetné ustanovenie sa bude v drvivej väčšine prípadov aplikovať práve na vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu (inej návykovej látky). V kontexte posledne uvedeného upriamim svoju ďalšiu pozornosť výlučne na analýzu vyššie uvedeného protiprávneho konania. Prvým zásadným problémom je, že zákonodarca jednak vytvoril vyššie uvedené skutkové podstaty prečinu podľa § 289, a zároveň opomenul vypustiť tieto skutkové podstaty zo zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

    Totiž podľa § 22 ods. 1 o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto

a) ako vodič vozidla sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky spôsobom ustanoveným osobitným predpisom (219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb), hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie,

d) vedie motorové vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové vozidlo, ktorý si privodil požitím alkoholu,

e) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo v takom čase po jeho požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho organizme,

f) ako vodič počas vedenia vozidla požije inú návykovú látku alebo vedie vozidlo v takom čase po jej požití, keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu

návyková látka ešte nachádza v jeho organizme..

     Z uvedeného je zrejmé, že ponechanie skutkových podstát priestupkov v zmysle § 22 ods. 1 e), f) zákona o priestupkoch môže mať svoje opodstatnenie vzhľadom na skutočnosť, že pokiaľ nejde o také aplikovanie návykovej látky, ktoré spôsobuje stav vylučujúci spôsobilosť na vedenie motorového vozidla, mohlo by ísť v danom prípade naďalej o priestupok. Avšak čo v prípade § 22 ods. 1 písm. a) a psím. d) zákona o priestupkoch? Z uvedeného vlastne vyplýva, že je možné naďalej prejednať priestupok, ktorý už vykazuje znaky trestného činu. Čo môže viesť k tomu, že orgán prejednávajúci priestupok je oprávnený za posudzované konanie uložiť pokutu, hoci daný skutok bude v budúcnosti prejednávaný v trestnom konaní. To môže v konečnom dôsledku znamenať duplicitu sankcie za určité protiprávne konanie, avšak čo je závažnejšie, uvedené môže byť aj v rozpore so zásadou „ne bis in dem“, ktorú napríklad Európsky súd pre ľudské práva vykladá omnoho širšie a v podstate ju za určitých podmienok vzťahuje aj na prejednanie veci a sankciu za priestupok.^[10] V neposlednom rade duplicitné ukladanie sankcií môže byť v konečnom dôsledku aj v rozpore s princípom právnej istoty, keďže jednotlivec po podrobení sa jednej sankcii už zrejme neočakáva, že ho postihne ešte ďalšia.

3. Súlad súčasného trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona so základnými zásadami trestného konania

     Ďalším aspektom, na ktorý je nevyhnutné najmä pri prečine podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona poukázať, je, že toto ustanovenie môže byť (a podľa môjho názoru aj je) v rozpore s viacerými základnými zásadami trestného konania, predovšetkým však so zásadou prezumpcie neviny a právom obvineného na svoju obhajobu, ktoré sú okrem iného garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 a Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Totiž ako vyplýva z obsahu ust. § 289 ods. 2 Trestného zákona, tak objektívna stránka skutkovej podstaty posudzovaného prečinu spočíva v opomenutí zákonnej povinnosti podrobiť sa skúške (odberu) za účelom prípadného zistenia prítomnosti návykovej látky v organizme človeka. To znamená, že pokiaľ v tom čase podozrivá osoba odmietne poskytnúť súčinnosť pri takomto zisťovaní, dopúšťa sa automaticky trestného činu. Uvedené konštatovanie je predovšetkým výrazným zásahom do prezumpcie neviny jednotlivca a nastoľuje v podstate stav – prezumpciu viny (pokiaľ sa nepodrobíš, si vinný). Zásada prezumpcie neviny vychádza zo základného predpokladu, a to, že každý sa považuje za dobrého a čestného, kým nie je preukázané inak („praesumptio boni viri“). To znamená, že vo vzťahu ku každému jednotlivcovi platí právna fikcia o jeho nevinne (bezúhonnosti), a to až do momentu, kedy je táto osoba právoplatné odsúdená (keď nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok). Prezumpcia neviny teda vyjadruje objektívny stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala určitá osoba. ^[11] Posledne uvedené však nemožno v žiadnom prípade konštatovať, nakoľko skutkový stav je „ustálený“ len zo skutočnosti, že jednotlivec sa odmietol podrobiť úkonu na zistenie prítomnosti návykovej látky. Z uvedeného konštatovania je ďalej zrejmé, že ustálenie skutkového stavu len na podklade skutočnosti, že niekto nesplní svoju zákonnú povinnosť, je zároveň v značnom rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkové stavu, vyjadrenou v ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku.^[12] To znamená, že za danej právnej situácie môže byť vznesené obvinenie určitej osobe a táto môže byť v konečnom dôsledku aj právoplatne odsúdená, a to len na podklade skutočnosti, že sa nepodrobila testu na zistenie prítomnosti alkoholu (drogy). Nie je totiž vylúčené, že takto môže osoba konať aj v dôsledku zmätku, zľaknutia a nedostatku informácií (nemusí vedieť, že takéto konanie samo o sebe je trestným činom), a to aj napriek skutočnosti, že keby sa podrobila odberu krvi, bolo by jej zistené nižšie množstvo látky, než ktoré je sankcionovateľné podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, prípadne by jej nebola v krvi zistená prítomnosť žiadnej návykovej látky (napríklad pre odstup času). To opäť zvýrazňuje značnú kontroverznosť predmetného ustanovenia. Navyše, jeho rozpor možno badať aj s jednou z kľúčových zásad trestného konania – zásadou práva osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, na obhajobu.^[13] Jedným zo základných atribútov práva na obhajobu je, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, má právo odmietnuť výpoveď (porovnaj § 34 ods. 1 Trestného poriadku a § 196 ods. 2 Trestného poriadku). Jedným z ďalších pravidiel, na ktorých je budovaný trestný proces, je skutočnosť, že obvineného a rovnako aj podozrivú osobu nie je k výpovedi možné nijakým spôsobom nútiť (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku). Toto právo je budované na princípe „zákaze inkriminácie vlastnej osoby“, čo znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy proti sebe. Toto právo je historicky hlboko zakorenené, keďže vychádza už z rímsko-právnej zásady „nemo tenetur se ipsum prodere“ a má nesporne popredný význam, pričom v zmysle rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práv sa toto právo vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.^[14] Na základe vyššie opísaného je teda zrejmé, že v nastolenom prípade, keď podozrivý neposkytne dôkaz sám proti sebe, (výsledok dychovej skúšky resp. krvného rozboru), dopustí sa tým dokonca trestného činu. Uvedená formulácia je vo svojej podstate veľmi závažná, nakoľko v podstate núti osobu k priznaniu sa, a to pod hrozbou sankcie. Uvedené je preto v značnom rozpore s právom obvineného (podozrivého) na obhajobu v trestnom konaní. Navyše, taký odber krvi je výrazným zásahom do ľudskej integrity a bolo by preto nanajvýš žiaduce, aby sa tak dialo len v odôvodnených prípadoch (zásada primeranosti a zdržanlivosti vyjadrená v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku), kedy je z iných skutočností dostatočne zrejmé, že osoba je v stave vylučujúcom viesť motorové vozidlo. Pre úplnosť je potrebné dodať, že vyššie uvedený zásah do integrity jednotlivca sa vo väčšine prípadov deje na základe právomoci policajného príslušníka, ktoré mu deleguje ust. § 32 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“)^[15] . Avšak aj ust. § 62 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov deleguje príslušníkovi PZ oprávnenie na „vyzvanie vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou“. Zo slovného pojmu „podrobil vyšetreniu“ je zrejmé, že tento v sebe môže zahrňovať aj lekárske vyšetrenie (odber krvi). V tejto súvislosti je preto plne dôvodná otázka, či takýto postup príslušníkov PZ je správny, keďže ak v rozhodnom čase (po vyzvaní vodiča na podrobenie sa dychovej skúške a tento odmietne fúkať ale chce sa podrobiť odberu krvi) existuje dôvodné podozrenie zo spáchania prečinu podľa § 289 Trestného zákona (osoba má problém s artikuláciou, prípadne chôdzou), mali by už od tohto momentu postupovať podľa Trestného poriadku, a teda realizovať prípadný odber krvi podľa § 155 ods. 2 v spojení s ods. 4 Trestného poriadku. Tomuto záveru svedčí aj fakt, že ust. § 32 ods. 1 zákona o policajnom zbore obsahuje iba oprávnenie policajta na vyžiadanie lekárskeho vyšetrenia v súvislosti s požitím alkoholu alebo inej návykovej látky, len pokiaľ ide o objasňovanie priestupku! To znamená, že aplikácia daného ustanovenia pri podozrení zo spáchania trestného činu nie je vôbec možná. Na tomto mieste je však nevyhnuté dodať, že pokiaľ je podozrivá osoba zjavne pod vplyvom alkoholu, je potom ťažko predstaviteľné, že takúto osobu možno kvalifikovane poučiť v zmysle § 155 ods. 6 Trestného poriadku. Takéto poučenie by bolo totiž úplne neúčinné, keďže jeho adresát by sa nenachádzal v stave, v ktorom by ho mohol náležite pochopiť. Na záver dodávam, že podľa môjho názoru, pokiaľ sa však vodič dobrovoľne podrobí dychovej skúške, nie je potom potrebný žiadny osobitný príkaz (sui generis) orgánu činného v trestnom konaní. Na základe vyššie uvedeného preto zastávam názor, že ust. § 289 ods. 2 Trestného zákona možno považovať za vnútorne rozporné so základnými zásadami trestného konania, navyše v prípade prezumpcie neviny a práva na obhajobu aj rozporné s Ústavou SR. Preto by som de lege ferenda navrhoval predmetné ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona úplne vypustiť (zrušiť). V konečnom dôsledku aj pokiaľ sa podozrivá osoba odmietne podrobiť dychovej skúške, je stále možnosť aplikovať ust. § 155 ods. 2 v spojení s ods. 4 Trestného poriadku. Avšak ak by vzhľadom na nemožnosť aplikovania poučenia bola aj táto možnosť zoslabená, ostávalo by potom vykonať dokazovanie prostredníctvom iných dôkazných prostriedkov (výpovede príslušníkov PZ a ostatných účastníkov premávky, prípadne podľa iných skutočností zaznamenaných na mieste činu).

4. Sankcie

     Ďalším faktorom, ktorý je nevyhnutné zohľadniť pri riešené otázky, či bola takáto zmena zákona potrebná, je skutočnosť, aké sankcie za jazdu pod vplyvom návykovej látky upravuje Trestný zákon a aké upravoval (upravuje) zákon o priestupkoch.

     Podľa § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch za priestupok podľa ods. 1

a) písm. a) až c) sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov,

b) písm. d) a f) možno uložiť pokutu od 200 eur do 1 000 eur a zákaz činnosti do piatich rokov,

c) písm. e), g) až i) možno uložiť pokutu od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti do troch rokov...

    Naproti tomu podľa Trestného zákona možno za prečin upravený v § 289 ods. 1 resp. v ods. 2 Trestného zákona uložiť takmer všetky tresty upravené v § 32 Trestného zákona (výnimku tvoria písm. e), f) a i)). Najčastejšie sa však v doterajšej praxi pri postihovaní daných prečinov vyskytujú tieto tresty:

     -    trest zákazu činnosti (max. možná dĺžka trestu je stanovená vo výške 10 rokov),

     -    trest odňatia slobody (najmä s podmienečným odkladom) a

     -    peňažný trest.

     Je samozrejmé, že všetky tri tresty možno uložiť aj kumulatívne, takéto prípady sú však v praxi málo pravdepodobné resp. úplne vylúčené, najmä s poukazom na okolnosti spáchania nastoleného skutku. Naopak, v praxi sú už známe prípady, kedy sa ukladá iba jeden z vyššie uvedených trestov (najčastejšie trest zákazu činnosti). Známe sú však aj prípady, keď obvinený „vyviazne“ z trestného konania s peňažným trestom vo výške 500 Eur, pričom tento môže ďalej viesť motorové vozidlo.^[16] Samozrejme, významnou „sankciou“ pre páchateľa daného skutku je záznam v registri trestov, najmä s poukazom na skutočnosť, že ide o úmyselný trestný čin, čo v podstate môže mať ďalekosiahle následky (napr. prepustenie zo zamestnania). Avšak pre určitú skupinu ľudí, pri práci ktorých sa výpis z registra trestov nepredkladá, nemusí ani táto skutočnosť vzbudzovať dostatočný rešpekt (a teda mať preventívny charakter).

     Po porovnaní vyššie uvedených sankcií vyplývajúcich z noriem priestupkového práva a praxou súdov aplikujúcich trestnoprávne normy je napríklad vo vzťahu k prečinu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona možné uviesť, že sankcia upravená v § 22 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch (obligatórny trest zákazu činnosti a obligatórna pokuta, keďže toto vyplýva z dikcie zákona – „sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov“), bola prísnejšia, než prípadný trest určený súdom (peňažný trest 500 Eur, alebo výlučne trest zákazu činnosti v rozsahu 1 rok). Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že sankcia v priestupkovom konaní mohla byť (a v praxi aj často bývala) prísnejšia, než trest vymeraný súdom v trestnom konaní^[17] .

5. Záver

     Na tomto mieste mi už len ostáva konštatovanie, že ostatná zmena Trestného zákona, nesie v sebe viacero nedostatkov a otáznikov. Je však na prvý pohľad zrejmé, že predmetná zmena sa neteší veľkej obľube, tak ako u odbornej verejnosti, tak ani u tej laickej. Nemožno sa totiž stotožniť so súčasným trendom, že univerzálnym liekom na každý „neduh“ spoločnosti je jeho regulácia prostredníctvom noriem trestného práva. V tejto súvislosti by sa preto nemalo zabúdať na základnú zásadu trestného práva, ktoré nastupuje v prípadoch, keď dotknuté právne vzťahy nie je možné regulovať prostredníctvom iných právnych prostriedkov nápravy (zásada subsidiarity trestno-právnej represie). To znamená, že trestné právo slúži ako prostriedok „ultima ratio“, a to v prípadoch, keď iné právne prostriedky nápravy narušených právnych vzťahov zlyhajú, alebo ak sa minú účinku. Uvedené si však nemožno vykladať v takom smere, že pokiaľ určité protiprávne konanie nie je možné úplne minimalizovať, je potom potrebné označiť ho za trestný čin. Práve naopak, za trestný čin možno označiť len také konanie, ktoré si svojou povahou a závažnosťou vyžaduje takéto právne vymedzenie. V danom prípade bolo možno jednoduchšie sprísniť sankcie pre alkohol za volantom (prípadne vymedziť možnosť uloženia sankcie zákazu viesť motorové vozidlo na doživotie priamo v zákone o priestupkoch), ako vytvárať hneď nové trestné činy a navyše vo forme, v akej sú dnes deklarované. Na samý záver si dovolím uviesť, že na území Slovenskej republiky bolo v novembri roku 2011 zaregistrovaných 403 prípadov, kde bola u vodiča hladina alkoholu nad 1 promile, v decembri 2011 – 498 prípadov a v januári 2012 – 564 prípadov.^[18] Navyše, z charakteru daného protiprávneho konania možno dedukovať, že pri ňom existuje určitá dávka latentnosti, v dôsledku čoho by mohli byť uvedené čísla ešte vyššie. Čo v konečnom dôsledku opäť podrýva zákonodarcov zámer, a to pôsobiť preventívne voči potenciálnym páchateľom daného protiprávneho konania. Avšak až s väčším časovým odstupom bude možné s poukazom na štatistické údaje konštatovať, či mala posudzovaná legislatívna zmena svoje opodstatnenie.