ZÁKLADY PRÁVA A JUSTIČNÉHO SYSTÉMU PORTUGALSKEJ REPUBLIKY

MGR. VLADIMÍR BACHLEDA
INTERNÝ DOKTORAND
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA
E-MAIL: BACHLEDAVLADIMIR@GMAIL.COM

MICHAEL VÁLEK
ŠTUDENT
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA
E-MAIL: MICHAELVALEK@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
Portugalská republika (Portugalsko), história, justičný systém, súdy, prokuratúra, občianske právo, trestné právo, ústavné právo, správne právo, správne súdnictvo, ústava

KEY WORDS:
Portuguese republic (Portugal), history, justice system, courts, prosecution, civil law, criminal law, constitutional law, administrative law, administrative courts, constitution

ABSTRAKT:
Cieľom článku je stručne objasniť justičný systém, v poslednej dobe veľmi diskutovanej európskej krajiny – Portugalska. Pretože každý aktuálny stav je určitým spôsobom potomkom minulosti a produktom histórie, autori článku sa zameriavajú nielen na aktuálnu podobu právneho systému, ale aj na niektoré jeho historické rozmery.

ABSTRACT/SUMMARY:
The aim of the article is to briefly elucidate the legal and judicial system of a European country lately discussed heavily – Portugal. Since every current state is in a certain way a descendant of the past and a product of history, the authors are attempting not only to describe the current affairs but are also trying to describe some relevant pieces of the legal history of Portugal.

HISTÓRIA

Portugalský justičný systém, ako takmer každý justičný systém v rámci krajín Európy, bol ovplyvnený najprv zvykovým právom, konkrétne stredovekým zvykovým právom a následne pod vplyvom Corpus Iuris Civilis, rímskym právom. Vzhľadom k tomu, že súčasné územie Portugalska bolo kedysi zložené z kolónií, predtým než začalo fungovať na kontinentálnom právnom systéme založenom na Corpus Iuris, stredoveké zvykové právo a písané právo existovali popri sebe a často sa aj prekrývali.

Ako Portugalsko „rástlo“ finančne aj mocensky, pretože sa stalo lídrom a v určitej miere aj zakladajúcou stranou zámorských objavov, bol potrebný právny štandard, ktorý by zabezpečil lepší a silnejší právny systém, ktorý by posilnil pozíciu Portugalska nielen v Európe ako celku, ale taktiež vo vnútri samotného Portugalska. Tieto potreby sa odrazili v myšlienke – najprv zjednotenia rôznorodých miestnych zvykov do jedného zrozumiteľného celku, ktorý by bol pre každého k dispozícií a súčasne by nebol zmätočný. Je možné povedať, že tieto piliere mali zhmotniť citáty Tacita Publia Cornelia: „V najskorumpovanejšom štáte je najviac zákonov,“ a z neho vychádzajúci „Moc, ktorá drží mestá a ľudí spolu, je čestné zachovávanie zákonov,“ od Euripeda. Kodifikácia začala vytváraním a vydávaním troch jedinečných kodifikácií, alebo skôr predpisov či pravidiel nazývaných „Ordenações.“

Ordenações Afonsinas (Kódex Alfonsa) vstúpil do platnosti počas éry režimu Dona Alfonsa V. v roku 1446. Kódex sa skladá z piatich kníh, ktoré regulovali špecifické právne prvky na území kráľovstva Portugalska. Kódex Alfonsa vymedzuje pozíciu administratívnej správy a justície, vzťah medzi kráľovstvom a cirkvou, vrátane cirkevných zvýhodnení a majetku, potom súkromnoprávne oblasti, ako sú pravidlá týkajúce sa zmlúv, závetov, osvojenia, občianske procesnoprávne pravidlá a nakoniec trestné právo skladajúce sa zločinov a konkrétnych trestov za ne.

Ordenações Manuelinas (Kódex Manuela) vstúpil do platnosti počas éry režimu Manuela I. v 16. storočí. Kód Manuel bol modifikovaný Kódex Alfonsa na bližšiu úroveň rímskeho a kanonického práva.

Ordenações Filipinas (Kódex Filipa) vstúpil do platnosti počas éry režimu Filipa II. na konci 17. storočia a bol platný až do roku 1867 v Portugalsku a do roku 1917 v Brazílii. Jeho cieľom bolo aktualizovať a doplniť právne medzery v Kódexe Manuela „nastavením“ postupných interpretačných pravidiel skladajúcich sa z: 1. Rímskeho práva, 2. Kánonického práva, 3. Glôs Acúrsia alebo stanovísk Bartola v súlade s communis opinio doctrum.

Nakoniec v roku 1966 nadobudol účinnosť druhý a stále účinný občiansky zákonník, už ale inšpirovaný nemeckým zákonníkom.

K dnešnému dňu, vplyv a historické prvky, ku ktorým došlo na území Portugalska sú viditeľné aj v ďalších svetových krajinách, najmä v bývalých kolóniách, ako je Macao (Špeciálna administratívna oblasť Čínskej ľudovej republiky Macao), Demokratická republika Svätého Tomáša a Princovho ostrova, Východotimorská demokratická republika, Angola, Brazília, Mozambik, niektoré územia Indie, Kapverdská republika a Guinejsko-bissauská republika.

CONSTITUIÇÃO DA REPÚBLICA PORTUGUESA DE 1976 (ÚSTAVA PORTUGALSKEJ REPUBLIKY Z ROKU 1976)

Portugalská Ústava (ďalej len ako „ústava“) nadobudla účinnosť v apríli 1976 a je najdlhšie účinná ústava v Portugalsku.

Portugalská republika je semi-prezidentská konštitučná republika. Portugalsko sa stalo republikou v roku 1910, keď portugalská Republikánska strana zvrhla konštitučnú monarchiu a založila prvú Portugalskú republiku, udalosť sa stala známa ako piatooktóbrová revolúcia.

Úloha prezidenta je nevýkonná a dozorná, ale má právomoc rozpustiť parlament, tak ako to urobil v roku 2004 Lopesovej vláde. Prezident je volený v dvojkolových voľbách a vykonáva svoj úrad po dobu 5 rokov. Trestná zodpovednosť prezidenta je modifikovaná podľa logického zmyslu oslavujúceho dôstojnosť demokratických zásad a dôstojnosť národa, keďže je zodpovedný „...Ústavnému súdu za trestné činy spáchané pri výkone svojich funkcií“ a taktiež „za trestné činy, ktoré nie sú spáchané pri výkone jeho funkcií, Prezident republiky je zodpovedný všeobecným súdom, akonáhle sa jeho funkčné obdobie skončí.“

Parlament, známy ako Assembleia da República (Zhromaždenie republiky), je jednokomorový zákonodarný orgán pozostávajúci z „... minimálne stoosemdesiat a maximálne dvestotridsať členov, ...“ a podľa článku 147 ústavy je to „zhromaždenie, ktoré reprezentuje všetkých portugalských občanov.“ Iné ako legislatívne právomoci sú určovanie daní, ratifikácie medzinárodných zmlúv a podobne; zhromaždenie taktiež menuje desať z trinástich sudcov Ústavného súdu (ďalej ako „ústavný súd“).

Premiér je na čele vlády a hlavou výkonnej zložky moci zodpovedajúci Zhromaždeniu. Je „menovaný prezidentom republiky po konzultácii so stranami zastúpenými v Zhromaždení republiky“ a „je politicky zodpovedný prezidentovi republiky a v súvislosti s politickou zodpovednosťou vlády Zhromaždeniu republiky.“

Súdna moc je reprezentovaná súdmi uvedenými v ústave, kým najvyšším súdom a súdom spoločným pre všetky ostatné súdy je ústavný súd.

CÓDIGO CIVIL (OBČIANSKY ZÁKONNÍK)

Portugalský občiansky zákonník poskytuje právne pokrytie záväzkového práva, vlastníckeho práva, rodinného práva a dedičského práva. Všeobecná časť („Parte Geral“) občianskeho zákonníka obsahuje pravidlá a pojmy všeobecné pre nasledujúce časti a predovšetkým uvádza, že aj keď veci a zvieratá môžu byť právom považované za vec, iba ľudia môžu byť subjektmi práva. Domov je definovaný ako miesto, kde ľudia sústreďujú svoj život, svoju rodinu a svoju činnosť, s výnimkou nomadizmu, kde právna teória rozoznáva dva prvky: 1. objektívny prvok vyjadrujúci sídlo osoby a 2. subjektívny prvok vyjadrujúci záverečnú predstavu bývania, teda či celkový psychický prvok odzrkadľuje reálnu vôľu bývania.

Záväzkové právo („Direito das Obrigações“) tým, že bolo ovplyvnené rímskym právom, je podobné zákonom iných európskych krajín. Zmluva je definovaná ako „právna činnosť vyplývajúca z obojstranne prejavenej vôle, ktorá produkuje dividendové účinky.“ Ako obvykle, právna činnosť musí byť chápaná ako vôľa spôsobiť právne účinky, obojstranne prejavená vôľa ako konsenzus medzi stranami a dividendový efekt ako ekonomický výsledok. Kontrakty majú byť prechodné, takže buď krátkodobé alebo dlhodobé, ale v každom prípade nie permanentné, pretože tie sú upravené vo vecných právach.

Vlastnícke právo („Direito das Coisas“) stanovuje zásadu reifikácie – objektmi práva sú jedine veci a nie ľudia. Objekt musí byť celistvý, musí byť adekvátny, alebo skôr kompatibilný so sekundárnym objektom a dostatočne určiteľný a konkrétny natoľko, aby naozaj došlo ku konsenzu. Objektom vlastníckeho práva môže byť len vec, ktorá je druhovo určená v zákone. Hmotné veci môžu buď predmetom výmeny, a to buď inter vivos ak sú účastníci právneho vzťahu živí, alebo mortis causa, ak sú účastníci zmluvného/je jeden účastník zmluvného vzťahu po smrti.

Zámerom zákona o rodine („Direito de Família“) je zabezpečiť rodinné vzťahy a poskytnúť súbor pravidiel o rodine a vzťahoch vznikajúcich medzi jej členmi (manželský vzťah, príbuzenstvo, afinitné – biologické vzťahy a adopčné vzťahy). Účel a význam rodiny v spoločnosti – ako jej pilier – je do veľkej miery uznávaný a materializovaný do rodinného práva. Čo považujeme za zaujímavé, oproti ostatným právnym systémom je, že zákon tu rozoznáva predmanželskú fázu, inými slovami predmanželskú zmluvu ako nástroj, ktorý môže vytvoriť právne účinky.

Od júna 2010 Portugalsko uznáva manželstvo osôb rovnakého pohlavia na národnej úrovni, a tým sa stalo šiestou krajinou v Európe ktorá tak urobila, hoci rovnosť rodičovstva ešte nie je účinná, ale očakáva sa, že bude obsiahnutá v zákone o rodovej identite. LGBT – lesbian, gay, bisexual, transgender rodičovstvo nie je povolené pre páry, ale iba pre jedného slobodného rodiča.

Dedičské právo („Direito das Sucessões“) rozlišuje dva pojmy – sukcesia a dedenie. Sukcesia je akt nahradenia práv a povinností jedného, právami a povinnosťami druhého v prípade smrti a dedenie je súbor práv a povinností, ktoré sú prenášané na základe smrti osobe alebo viacerým osobám, ktorí prežili zosnulého. Pri riešení nezdedeného majetku, súd ustanoví správcu, ktorý najprv zhromaždí a následne spravuje a uchováva majetok. Potom pri rozhodovaní súdu, známom ako „dotazovanie“, sa sudca snaží nájsť a určiť možného dediča prostredníctvom výsluchu ľudí, ktorí poznali zomrelého/zomrelých (poručiteľa), vrátane susedov a potom vydá oznámenie, ktoré musí byť zverejnené v úradnom okresnom vestníku.

CÓDIGO PENAL (TRESTNÝ ZÁKON)

Základné piliere portugalského trestného práva hmotného a procesného sú položené v portugalskej ústave, ktorá vyrovnáva pôsobenie štátu na prevenciu a potláčanie kriminality, so spolu s garantovaním práv a slobôd jednotlivcov v súlade s princípmi demokratického štátu, princípmi právneho štátu, „rule of law“ a rešpektovaním práv a základných slobôd. Táto rovnováha je vyjadrená predovšetkým v II. Hlave ústavy s názvom „Práva, slobody a záruky“, články 24 až 47, a to najmä ako právo na život (článok 24), právo na slobodu a bezpečnosť (článok 27), držanie vo väzbe (článok 28), použitie trestného práva (článok 29), hranice trestov a bezpečnostných opatrení (článok 30), Habeas corpus (článok 31) a záruky v trestnom konaní (článok 32). Následne nachádza svoje vyjadrenie v trestnoprávnych predpisoch „Penal Code“ a „Code of Criminal Procedure“. Súčasný trestný zákon pochádza z roku 1982 a vyjadruje princípy demokratickej Ústavy z roku 1976, ktoré sa vyvíjali spolu s medzinárodnými tendenciami trestných systémov vyjadrenými najmä v odporúčaniach Rady Európy.

Ako charakteristické prvky portugalského trestného práva možno uviesť najmä:

• zodpovednosť za zavinenie v zmysle zásady nulla poena sine culpa (žiaden trest bez viny);
• individuálna trestná zodpovednosť, iba vo výnimočných prípadoch (hospodárske delikty a verejné zdravie; terorizmus atď.) sa predpokladá zodpovednosť právnických osôb;

• zásada prezumpcie neviny (na každého sa hľadí ako na nevinného pokiaľ nebol uznaný vinným právoplatným rozhodnutím súdu);
• osoby mladšie ako 16 rokov nie sú trestne zodpovedné a pre osoby od 16 do 21 rokov platí špeciálny trestný režim (zákon č. 401/83 z 23. septembra 1982);
• nikto nesmie byť viackrát súdený pre rovnaký trestný čin (zásada ne bis in idem);
• nikto nesmie byť potrestaný za konanie (resp. nekonanie alebo opomenutie nejakej povinnosti), ktoré nie je trestné podľa platného zákona a žiaden trest, ani obmedzujúce opatrenie sa nepoužije, ak možnosť jeho použitia nie je výslovne uvedená v trestnom zákone;
• nikto nesmie byť potrestaný prísnejšie, než ako ho bolo možné potrestať podľa zákona platného v čase spáchania skutku. V prípade, že je neskorší zákon pre páchateľa priaznivejší, použije sa tento zákon.

Portugalské právo pozná nasledujúce kategórie deliktov: trestný čin, porušenie za menej závažný delikt (priestupok) a správne delikty, ktoré zákon trestá finančnou sankciou (v portugalčine „coima“), a ktorých právny režim sa výslovne predpokladá v osobitnom zákone (v portugalčine „contraordenações“) – (zákon č. 433/82 z 27. októbra 1982 v znení zákona č. 356/89 z 17. októbra 1989 a zákona č. 244/95 zo 14. septembra 1995).

VŠEOBECNE O SÚDOCH

Ako vo väčšine ideálnych modelov, súdy sú podľa článku 203 ústavy „nezávislé a riadia sa iba zákonom“ a tiež v súlade s článkom 207 „nemôžu aplikovať neústavné ustanovenia alebo zásady vo veciach im podaných.“ So širokou ponukou riešení konfliktov v mimosúdnych konaniach, ústava „ponúka“ a uvádza, že „zákon môže ustanoviť mimosúdne spôsoby a prostriedky na riešenie konfliktov.“ Pojednávania sú verejné, „okrem prípadov, keď príslušný súd preukáže dôvod na rozhodovanie inak. ..“ Porota v Portugalsku pôsobí v dvoch rôznych formách: buď to môže byť porota zložená zo sudcov, alebo z porotcov v prípade, že závažnosť trestného činu to umožňuje (s výnimkou terorizmu) a na žiadosť obžaloby alebo obhajoby.

Kategórie súdov si predpísané v Článku 209 ústavy, pričom je uvedené, že „Neexistujú žiadne súdy s výlučnou právomocou pre súdenie určitých kategórií trestných činov, pričom toto ustanovenie sa nedotýka žiadneho ustanovenia týkajúceho sa vojenských súdov.“

V ústave sú rozoznávané tieto súdy:

• Ústavný súd
• Najvyšší súd a súdy prvého a druhého stupňa
• Najvyšší správny súd a ostatné správne a daňové súdy
• Auditný súd
• Môžu existovať námorné súdy, rozhodcovské tribunáli a zmierovací sudcovia.

TRIBUNAL CONSTITUCIONAL (ÚSTAVNÝ SÚD)

V ústave je implikované postavenie ústavného súdu v článku 209, kde uvádza: „Okrem Ústavného súdu, musia existovať nasledujúce kategórie ...“, čo sa dá interpretovať ako istota najvyššej existujúcej moci medzi súdmi.

Ako už bolo spomenuté, ústavný súd sa skladá z 13 sudcov, ktorých funkčné obdobie trvá šesť rokov – desiati z nich sú menovaní Zhromaždením a traja sú kooptovaní, pričom šiesti zo sudcov musia byť vybraní z ostatných sudcov a zostávajúci musia byť profesionálni právnici. Sudcovia si zo svojho spomedzi seba volia Prezidenta ústavného súdu.

Vzhľadom k právomoci nad Prezidentom republiky, ústavný súd má právomoc a povinnosť „presvedčiť sa o smrti a urobiť posudok na trvalú fyzickú neschopnosť Prezidenta republiky, rovnako ako sa presvedčiť, že fyzická neschopnosť dočasne bráni výkonu jeho alebo jej funkcií“, alebo inými slovami, aby vyhlásil Prezidentovu smrť alebo jeho, resp. jej neschopnosť plniť svoje úlohy. Súd ma taktiež právomoc zbaviť funkcie prezidenta republiky, ak sa dopustil trestného činu, ktorý nebol spáchaný nevyhnutne v rámci výkonu svojich povinností.

Ostatné kompetencie zahŕňajú garanciu, že ústava je dodržiavaná na národnej a regionálnej úrovni, preskúmava, či sú právne predpisy v súlade s ústavou, riadi volebný proces, dohliada na ústavnosť referenda, a to tak na národnej, ako aj regionálnej úrovni a tiež „rozhoduje o zákonnosti štatútu politických strán a ich spojencov, o ich názvoch, monogramoch a symboloch, ako aj nariaďuje ich rozpustenie v súlade s ústavou a právom,“ inými slovami, dohliada na politické strany tým, že zaisťuje, že plnia svoje zákonné požiadavky .

SUPREMO TRIBUNAL DE JUSTIÇA (NAJVYŠŠÍ SÚD)

Podľa Článku 210 ústavy, Najvyšší súd (ďalej ako „najvyšší súd“) je „nadriadeným orgánom v hierarchii súdov“ alebo interpretované inak, je najvyšším súdom, bez zasahovania do právomocí ústavného súdu.

Dokonca aj ústava uvádza, že najvyšší súd „funguje ako súd prvého alebo druhého stupňa, kde tak ustanovuje zákon,“ najlepším spôsobom, ako sa dovolať až na najvyšší súd by bolo odvolanie z bežných súdov, ktoré sú rozdelené ako súdy prvej inštancie (Tribunais de Primeira Instancia) a samozrejme, odvolacie súdy (Tribunais de Relação). Odvolacie súdy nerozhodujú len o odvolaniach, ale aj v prípadoch, ktoré sú spoločensky významné a dôležité, ako aj v konaniach proti sudcom z nižších inštancií alebo vojenským sudcom a okresným prokurátorom, ak sa to dotýka ich pracovných povinností alebo trestných činov, pri ktorých sa predpokladá, že ich spáchali. Rozhodovanie v týchto prípadoch má status rozhodovania v prvom stupni.

SUPREMO TRIBUNAL ADMINISTRATIVO (NAJVYŠŠÍ SPRÁVNY SÚD)

Dualita najvyšších súdov môže byť vnímaná ako uzol, ale Najvyšší správny súd (ďalej ako „najvyšší správny súd“), na rozdiel od najvyššieho súdu, ktorý sa zaoberá súdnymi vecami a má svoju vlastnú súdnu štruktúru, najvyšší správny súd rozhoduje správnoprávne veci a má svoju vlastnú administratívnu štruktúru ako je stanovené v ústave: „... Najvyšší správny súd musí byť najvyšším orgánom v hierarchii správnych a daňových súdov.“

Súčasný portugalský systém administratívneho súdnictva je výsledkom hlboko rozsiahlej reformy, ktorá prebehla v rokoch 2002 a 2004. Medzi kľúčové legislatívne akty upravujúce správne spory v Portugalsku dnes patrí Štatút upravujúci správne a daňové súdy – ETAF (skratka Estatuto dos Tribunais Administrativos e Fiscais) – schválený zákonom č. 13/2002 z 19. februára 2002 a súdny poriadok správnych súdov – CPTA (skratka Código de Processo nos Tribunais Administrativos) – na základe zákona č 15/2002 z 22. februára 2002, v neskoršom znení zákona č 4 – A/2003 z 19. februára 2003).

Podľa ústavy Portugalskej republiky a podľa ETAF-u, bez toho aby boli dotknuté osobitné právomoci ústavného súdu, najvyšší správny súd je najvyšším orgánom v hierarchii správnych a daňových súdov. Pod najvyšším správnym súdom existujú dva odvolacie správne súdy [Tribunais Centrais Administrativos (TCA)] a tzv. správne a daňové súdy (súdy prvej inštancie). Z tohto dôvodu je organizácia správnej jurisdikcie veľmi podobná všeobecným súdom.

Laicky povedané, každý spor vyplývajúci z administratívnoprávnych vzťahov patrí do právomoci správnych súdov. Spravidla sa strany môžu obrátiť na správne odvolacie súdy. Výnimočne je stranám umožnené súdne preskúmanie najvyšším správnym súdom, a to keď sa jedná o prípad zásadného významu. Mali by sme zdôrazniť, že existujú spory, kompetenčné a aj interpretačné, ktoré musia byť podané priamo na najvyšší správny súd, ako na súd prvého stupňa.

To je prípad sporov týkajúcich sa správnych rozhodnutí niektorých špecifických, veľmi vysoko postavených subjektov ako, inter alia, Prezident republiky, Prezident Zhromaždenia republiky (parlamentu), premiéra a Rady ministrov.

TRIBUNAL DE CONTAS (AUDITNÝ SÚD)

Účel Auditného súdu, ako najvyššej inštitúcie, je kontrola a dohľad nad verejnými financiami Portugalska prostredníctvom uplatňovania ekonomického a technického významu, nie politického. Je súčasťou európskej siete vyšších orgánov finančnej kontroly, pretože spolupracuje s Európskym dvorom audítorov. Okrem finančnej kontroly, súd má výlučnú právomoc stíhať trestné činy týkajúce sa verejných financií.

V ústave je ustanovené, že Auditný súd je predovšetkým zodpovedný za vydávanie stanovísk k všeobecnému stavu účtov, vrátane účtov sociálneho zabezpečenia; vydávanie stanovísk k účtovnej závierke autonómnych regiónov Azor a Madeiry a presadzovanie zodpovednosti za finančné trestné činy, ako je ustanovené v zákone; splnenie ďalších povinnosti vyplývajúcich z právnych predpisov, ktoré môžu byť ustanovené v zákone.

PROKURATÚRA

Pozícia dnešného ministerstva pre veci verejné (Ministério Público) vznikla v devätnástom storočí, so zriadením liberálneho režimu a oddelenia súdnictva od zložiek moci. Za vlády Márie II, pod vedením Doma Pedra IV (Pedro I. z Brazílie), dekrétom z 16. mája 1832, vytvorila najvyšší súd (STJ) a s ním aj post generálneho prokurátora.

Ministerstvo pre veci verejné (Ministério Público) je orgán štátneho súdneho systému zodpovedný za zastupovanie štátu, začatie trestných konaní, ochranu demokratických zákonov a záujmov, ako to zákon určuje. Ministerstvo vykonáva činnosti v niekoľkých oblastiach, vrátane riadenia v rámci trestného vyšetrovania, presadzovania zákonnosti, zastupovanie štátu a zastupovanie tých, ktorí nemajú možnosť sami si zaistiť odborné poradenstvo/zastupovanie.

Generálny prokurátor Portugalskej republiky je najvyšším orgánom prokuratúry v Portugalsku. Existencia nadriadeného orgánu, spojeného so zásadou autonómie znamená, že je možné vybudovať hierarchiu alebo demokratickú a zákonnú ochranu mimo úrad generálneho prokurátora.

Úradu generálneho prokurátora pomáha a zastupuje ho námestník generálneho prokurátora republiky. Úrad námestníka generálneho prokurátora je menovaný na návrh generálneho prokurátora republiky zo všeobecných námestníkov a vykonáva svoje povinnosti a zastáva kanceláriu do zloženia sľubu nového generálneho prokurátora.

Na najvyššom súde, ústavnom súde, najvyššom správnom súde a Auditnom súde, výmena generálneho prokurátora republiky je zaistená asistentmi generálneho prokurátora. Na rozdiel od dianí v ostatných zložkách, vzťah medzi úradom generálneho prokurátora a týchto súdov alebo prokurátorov nie je len v hierarchii, ale jedná sa pomer náhrady.

SUMÁR/ZHRNUTIE:

Justičný systém Portugalska predstavuje právny systém kontinentálneho typu, ktorý ovplyvnilo predovšetkým rímske právo a je veľmi podobný právnym systémom, ktoré sa uplatňujú v niektorých ostatných krajinách Európy, akými sú napríklad Francúzsko, Taliansko, Španielsko alebo Spolková republika Nemecko.

Medzi najdôležitejšie právne predpisy v krajine, ktorým sme sa v článku stručne venovali, môžeme zaradiť Ústavu z roku 1976, Občiansky zákonník z roku 1966 či Trestný zákon z roku 1982.

V súvislosti s civilným právom sme čitateľovi dali do pozornosti, že Portugalsko sa 31. mája 2010 stalo v poradí šiestou krajinou v Európe a len ôsmou krajinou sveta, ktorá legalizovala manželstvá osôb rovnakého pohlavia na národnej úrovni, čím si vyslúžilo prívlastok jednej z najviac „LGBT-friendly“ krajín vôbec.

Z hľadiska trestného práva je pre nás zaujímavosťou hranica trestnej zodpovednosti stanovená na 16 rokov a osobitný právny režim trestania osôb od 16 do 21 rokov, čo predstavuje iný pohľad na trestnú politiku, keďže trend v SR vidíme skôr v znižovaní hranice trestnej zodpovednosti u mladistvých páchateľov.

Čo do organizácie súdnictva nás zaujalo predovšetkým fungovanie samostatného správneho súdnictva (v organizačnom zmysle), čo považujeme za veľmi zaujímavý model a postavenie tzv. auditného súdu, ktorý vykonáva aj trestnú a dokonca výlučnú jurisdikciu vo veciach týkajúcich sa verejných financií.

Z hľadiska rozsahu článku sa jednoznačne jedná o stručný obraz justičného systému Portugalskej republiky, ktorý napriek mnohým spoločným črtám s ďalšími európskymi krajinami vykazuje svoje osobitosti, ktoré môžu byť vhodným predmetom ďalšieho skúmania alebo odbornej diskusie.