THE LEGALITY (LEGAL PERSPECTIVES) OF PRESENTING EVIDENCE
IN THE PRE-TRIAL PHASE OF CRIMINAL PROCEEDINGS
JUDR. VLADIMÍR JAVORSKÝ
PROKURÁTOR KRAJSKEJ PROKURATÚRY BRATISLAVA
E-MAIL: VLADIMIR.JAVORSKY@GENPRO.GOV.SK
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
dokazovanie, predmet dokazovania, rozsah dokazovania, dôkaz, dôkazné prostriedky, zákonnosť dôkazu, prípustnosť dôkazu, kontradiktórnosť
KEY WORDS:
substantiation, subject of inquiry, range of evidence, evidence, legality of evidence, admissibility of evidence, adversarial
ABSTRAKT:
Autor vo všeobecnosti poukazuje na problematiku zákonnosti procesu a priebehu dokazovania v štádiu pred začatím trestného stíhania. Sústreďuje pozornosť na potrebu rešpektovania zákonných podmienok vykonávania dôkazov, o ktoré sa bude opierať rozhodnutie o trestnom oznámení.
ABSTRACT/SUMMARY:
The author generally tackles the issue of legality of criminal procedure and substantiation during the pre-trial procedure. He focuses on the need of adherence to legal conditions governing the collection of evidence upon which the decision on a criminal complaint is based.
Rekonštrukcia uplynulých udalostí ústavným a zákonným spôsobom tvorí základ každého spravodlivého rozhodnutia súdu a orgánu činného v trestnom konaní. V priebehu získavania informácií dôležitých pre objasnenie spočiatku neznámych skutkových okolností musia byť rešpektované zákonné požiadavky ustanovené pre vykonávanie jednotlivých procesných úkonov – dôkazných prostriedkov, ktoré slúžia na obstaranie konkrétnych dôkazov právne významných pre rozhodnutie o určitom skutku.
Objasňovanie dokazovaných skutočností musí byť uskutočnené v súlade so zákonom, tak aby nevznikli pochybnosti o prípustnosti dôkazu získaného z konkrétneho dôkazného prostriedku. Nejde pritom iba o zachovanie procesného postupu pri vyhľadávaní dôkazov, ale najmä o dodržiavanie základných zásad trestného konania upravujúcich vykonávanie dôkazov.
Všeobecne je dôkaz prípustný, len ak bol dodržaný princíp zákonnosti pri voľbe a použití dôkazného prostriedku orgánom príslušným na rozhodnutie. Zákonnosť získaného dôkazu ovplyvňuje jeho ďalšiu prípustnosť v konaní hoci justičná prax veľmi často medzi týmito pojmami nerozlišuje. Dôvodom je najmä rozdielnosť procesných situácií, v ktorých dochádza k splývaniu uvedenej terminológie a to v závislosti od toho, či v priebehu dokazovania príslušný orgán rozhodne o prípustnosti dôkazu, ktorý zároveň vykoná zákonom predpísaným spôsobom alebo naopak dôkaz navrhovaný stranou konania nevykoná pre jeho nezákonnosť.
Prípustnosť dôkazu je pojmom širším ako zákonnosť dôkazu, ktorá je jeho imanentnou súčasťou. Konštatovaním zákonnosti dôkazu sa vytvárajú nevyhnutné procesné podmienky pre jeho prípustnosť v trestnom konaní a contrario, nezákonný dôkaz spôsobuje až na výnimky[1] jeho ďalšiu nepoužiteľnosť. Z uvedeného vyplýva, že skutkové zistenia sa nemôžu opierať o dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom, teda v rozpore s trestnoprávnymi normami upravujúcimi dokazovanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zákonný spôsob získania dôkazu je potrebné považovať nielen splnenie formálnych, čiže procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu ale aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, aby tak použitý dôkazný prostriedok bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže a má byť.
Právo na riadne dokazovanie je súčasťou európskych garancií práva na spravodlivý súdny proces, hoci výslovne iba vo vzťahu k súvisiacim právam obvinenej (podozrivej) osoby v konaní o trestnom obvinení.
„Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) vyplýva, že obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech. Ani jedno z týchto práv nie je absolútne.“[2]
Naplnenie požiadavky ochrany základných ľudských práv v prípravnom konaní priamo súvisí so zákonnosťou procesu dokazovania v priebehu celého trestného konania, ktorý predstavuje originálny, zákonom ustanovený postup získavania poznatkov o existencii určitej udalosti, ktorá môže, alebo nemusí napĺňať zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Dokazovanie umožňuje získať relevantné informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre právne posúdenie skutkového deja, ktorý sa odohral v minulosti a priamo ovplyvňuje procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré podľa jeho výsledkov rozhodnú o „osude“ zisteného skutku alebo tiež o jeho neexistencii.
Platná právna úprava trestného procesu v Slovenskej republike vymedzuje predmet dokazovania všeobecne pre všetky štádiá trestného konania. V predsúdnom konaní, ktoré z hľadiska systematiky Trestného poriadku zahŕňa postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie[3], sú v rozdielnom rozsahu vykonávané procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní s jediným cieľom – zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.[4]
Odbornej verejnosti je známe, že v trestnom konaní musia byť dokazovaním objasnené iba okolnosti dôležité pre trestné konanie, najmä okolnosti významné pre posúdenie možnosti zistenia zákonných znakov trestného činu, páchateľa skutku, existencie dôvodov vylučujúcich protiprávnosť činu a vzhľadom na bipartíciu trestných činov,[5] aj okolnosti nevyhnutné na posúdenie závažnosti prečinu.[6]
Trestný poriadok obsahuje iba demonštratívny výpočet okolností, ktoré sú predmetom dokazovania.[7] Dôvodom sú najmä individuálne požiadavky na rozsah dokazovania, ktoré sa vytvárajú postupne v závislosti od procesného štádia, v ktorom vznikne potreba vydania konkrétneho rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu.
Dokazovanie pred začatím trestného stíhania neprebieha spôsobom typickým pre prípravné konanie a dôkazné prostriedky sa obmedzujú len na výsluch oznamovateľa, poškodeného, podozrivého a na vyžiadanie písomných podkladov.[8]
V odbornej literatúre sa možno stretnúť s názormi, podľa ktorých sa dokazovanie začína v podstate až po začatí trestného stíhania v prípravnom konaní. Pre uvedený záver však niet opory v zákone, lebo predmet dokazovania sa vzťahuje na celé trestné konanie.[9]
O dokazovaní v štádiu pred začatím trestného stíhania môžeme hovoriť aj preto, že v tejto fáze trestného konania existujú určité ingerencie súdu v procese dokazovania, konkrétne sudcu pre prípravné konanie[10] oprávneného rozhodnúť o použití niektorých dôkazných prostriedkov, z ktorých môžu byť získané dôkazy nevyhnutný pre ďalší procesný postup alebo rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. V praxi pôjde najmä o použitie informačno-technických prostriedkov[11] alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.[12]
Použiteľnosť uvedených dôkazných prostriedkov, vrátane možnosti sudcu pre prípravné konanie vydať príkaz na vykonanie domovej prehliadky sa nevzťahuje len na prípravné konanie ale aj na postup pred začatím trestného stíhania. Vykonaním týchto úkonov sa začína trestné stíhanie „vo veci“.[13]
Česká právna úprava trestného procesu umožňuje začatie trestného stíhania iba voči konkrétnej osobe, pričom niektoré dôkazy možno obstarať a vykonať až po takomto začatí trestného stíhania, aby mohlo byť zachované právo obvineného na obhajobu a kontradiktórny charakter konania. Týmito dôkazmi sú najmä výpovede svedkov, ktoré možno, ak nejde o výsluchy svedkov vyplývajúce napríklad z ustanovenia § 158a Trestného poriadku platného na území Českej republiky (t. j. výsluch svedka ako neodkladný a neopakovateľný úkon za účasti sudcu), vykonávať procesne účinným spôsobom zásadne až po začatí trestného stíhania. Aj pred začatím trestného stíhania možno vykonávať celý rad úkonov demonštratívne vymenovaných v ustanovení § 158 ods. 3 písm. a) až i) citovaného Trestného poriadku, ktorých výsledok môže byť použitý aj v súdnom konaní (napríklad odborné vyjadrenia a znalecké posudky, listinné dôkazy, zvukové a obrazové záznamy, obhliadka veci a miesta).[14]
Platná právna úprava trestného procesu v Slovenskej republike v predsúdnom štádiu trestného konania výrazne okliešťuje možnosti využitia prvkov kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov. Osobitne pred začatím trestného stíhania prakticky neexistuje zásada rovnosti strán charakteristická výlučne pre súdne konanie, ktoré má sporový charakter. Skutočnosť, že účastníci trestného konania nemajú rovnaké postavenie spôsobuje určitý nevyrovnaný, ale zákonom tolerovaný odklon od uznávaných princípov kontradiktórnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, v ktorom proces dokazovania neriadi a dôkazy nevykonáva súd, ale orgány činné v trestnom konaní.
Chýbajúca kontradiktórnosť v „predprípravnom konaní“ zdanlivo nie je ani v rozpore s požiadavkami spravodlivého procesu v zmysle Európskeho dohovoru, ktoré sa vzťahujú takmer výlučne na súdne konanie a tiež na konanie vedené proti konkrétnej obvinenej osobe.
Rešpektovanie požiadavky kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov nachádza svoj odraz už v prípravnom konaní, často však na úkor hospodárnosti a rýchlosti konania. Orgány prípravného konania v mnohých prípadoch opakujú dôkazy vykonané zákonným spôsobom po začatí trestného stíhania z opatrnosti aj po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, aby tak predišli neopodstatneným pochybnostiam vyplývajúcim z nedodržania princípu kontradiktórnosti. Európska legislatíva ani štrasburská judikatúra nepodmieňuje zákonnosť dôkazu jeho vykonaním až v priebehu trestného stíhania proti určitej osobe. Mechanické opakovanie dôkazov, ktoré nie sú jedinými usvedčujúcimi dôkazmi je v rozpore s princípom spravodlivého trestného procesu a deklasuje prácu orgánov činných v trestnom konaní, nehovoriac o neúmernom „obťažovaní“ svedkov a poškodených opätovnými výsluchmi, ktoré s odstupom času trpia vadami nepresnosti reprodukovaných skutkových okolností. Naznačený spôsob dokazovania nezmierňuje dôsledky nerovného postavenia obvineného a prokurátora v predsúdnom konaní, ktoré je len prípravou na súdne konanie predstavujúce ťažisko kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov.
„Predprípravné“ štádium trestného konania sa v mnohom približuje dokazovaniu v priestupkovom konaní, v ktorom neexistuje formálny proces začatia konania ani vznesenia obvinenia osobe podozrivej z priestupku. V správnom procese možno kontradiktórny spôsob vykonávania dôkazov uplatniť až do vydania rozhodnutia, prakticky v ktoromkoľvek štádiu konania.
„K porušeniu práva na spravodlivý proces obvineného z priestupku dochádza napríklad vtedy, ak správny orgán obmedzí právo osôb, ktoré čelí obvineniu z priestupku, vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť ich predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 20. januára 2006, sp. zn. 4 As 2/2005). V takom prípade je totiž vysoká pravdepodobnosť, že záver o skutkovom stave bude prijatý len na základe jednostranných dôkazov. Tento právny názor súdu je príkladom interpretácie práva obvineného v súlade s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.“[15]
Hoci postup pred začatím trestného stíhania možno v zmysle legálnej definície uvedenej v Trestnom poriadku vnímať ako konanie podľa tohto zákona, až do rozhodnutia o začatí trestného stíhania nemôžu subjekty trestného konania ovplyvniť rozsah dokazovania ani namietať zákonnosť jednotlivých dôkazov, o ktoré sa bude napokon opierať rozhodnutie o trestnom oznámení. Výsluch osoby, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin a právo tejto osoby na advokáta, nenesie prvky kontradiktórnosti. Tento podozrivý v štádiu pred začatím trestného stíhania nemôže ovplyvniť spôsob akým sa rozhodne o trestnom oznámení, keďže nedisponuje niektorými procesnými právami, najmä právami navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy. Rovnako nie je oprávnený podávať opravné prostriedky ani žiadať aby sa advokát zúčastnil aj iných úkonov pred začatím trestného stíhania. Výpoveď podozrivého často slúži orgánom činným v trestnom konaní na získanie informácií o ďalších dôkazoch potrebných pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Výsluch podozrivého je tak prameňom dôkazných informácií (informácií o dôkazoch), ktoré môžu napokon viesť k vyhľadávaniu, vykonávaniu, previerke a hodnoteniu takých dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku budú podkladom na rozhodnutie o trestnom oznámení[16] alebo aj pre rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia tejto osobe. Vzniká preto otázka, či v rámci úpravy „de lege ferenda“ nebude potrebné rozšíriť práva podozrivej osoby o možnosť klásť otázky oznamovateľovi, alebo inak aktívne vstupovať do procesu dokazovania a tým do výsledku rozhodnutia o trestnom oznámení, aby tak mohol rozptýliť dôvody pre začatie trestného stíhania proti nemu. Takýto postup plne rešpektuje požiadavky kontradiktórnosti konania a môže do určitej miery eliminovať zbytočné dokazovanie spôsobené rozhodnutím o začatí trestného stíhania v prípadoch, ak aj po doplnení trestného oznámenia pretrvávajú pochybnosti, či došlo k spáchaniu trestného činu.
Pokiaľ ide o postavenie iných osôb – subjektov trestného konania[17] pred začatím trestného stíhania, prakticky s výnimkou výsluchu oznamovateľa alebo poškodeného nie je sú prípustné iné „osobné“ dôkazné prostriedky. Zmyslom takto zúženého rozsahu dokazovania je aby sa nevykonávalo dokazovanie v celej jeho šírke danej Trestným poriadkom pri zjavne neopodstatnených podnetoch na začatie trestného stíhania, alebo trestných oznámeniach, ktoré neobsahujú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mal byť spáchaný trestný čin. Takáto právna úprava je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a napĺňa účel Trestného poriadku.[18]
Charakter dokazovania pred začatím trestného stíhania je špecifický v tom, že neumožňuje vykonať dôkazy typické pre prípravné konanie. Všeobecne sa uznáva, že pri skúmaní dôvodov pre rozhodnutie o trestnom oznámení možno zohľadniť aj skutočnosti vyplývajúce z listín, na ktoré by vo vyšetrovaní, alebo skrátenom vyšetrovaní nebolo možné prihliadať ako na listinné dôkazy.
Formu, akou sa informácie o podozrení z trestnej činnosti dostanú do sféry poznania orgánov činných v trestnom konaní zákon neupravuje, preto z pohľadu zákonnosti takto získaného poznatku zásadne nemôže nastať nepoužiteľnosť dôkazu prameniaceho z takýchto informácií. Pre rozhodnutie o ďalšom postupe po podaní trestného oznámenia bude preto významný akýkoľvek poznatok o podozrení z trestnej činnosti zachytený na rôznych listinách, ktoré nemajú povahu listinného dôkazu. Ide najmä o rôzne zápisnice z iných prevažne z administratívnych (správnych) konaní alebo občianskych súdnych konaní obsahujúce svedecké výpovede osôb, ktoré priamo nepozorovali skutok, iba o ňom vypovedali.
V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa s otázkou použiteľnosti dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov podľa osobitných zákonov. Ustanovenie § 119 ods. 2 Trestného poriadku prekračuje hranice trestného konania, keď umožňuje použitie každého dôkazu, expressis verbis „všetkého“, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Uvedené zákonné znenie poskytuje mimoriadne široký priestor pre možnosť použitia dôkazov získaných zo všetkých dôkazných prostriedkov upravených v procesných kódexoch jednotlivých právnych odvetví. Pre porovnanie, právna úprava českého trestného procesu neumožňuje použitie dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov podľa osobitného zákona. Trestný poriadok platný na území Českej republiky výslovne uvádza, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci.
Napriek zákonom upravenej možnosti získavania dôkazov prostredníctvom mimotrestných noriem upravujúcich dokazovanie naďalej v platnej právnej úprave trestného procesu absentuje konkrétna forma akou sa tieto dôkazy môžu vykonať v trestnom konaní, čo spôsobuje ich faktickú nepoužiteľnosť.
