SOME VIEWS ON THE COSTS OF PROCEEDINGS
MGR. VALÉRIA ENIKŐ HORVÁTH
ADVOKÁTSKA KONCIPIENTKA
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
trovy konania, súdny poplatok, oslobodenie od platení súdneho poplatku, náhrada trov konania
KEY WORDS:
costs, court fee, exemption from payment of court fee, reimbursement of costs
ABSTRAKT:
Príspevok skúma inštitút trov konania v rámci občianskeho súdneho konania. Osobitný priestor venuje autor inštitútu náhradu trov konania a zásadám, ktoré sa aplikujú pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Súčasťou príspevku sú aj úvahy de lege ferenda.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article analyses the institute of costs in civil proceedings. Special attention is paid to the reimbursement of costs and to the principles which are applied in the decision on costs. The article also contains considerations de lege ferenda.
ÚVOD
Trovy konania – toto označenie má tretia hlava tretej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky súdny poriadok).
Inštitút trov konania je pojmovým prvkom občianskeho procesu a zahŕňa v sebe všetky relevantné výdavky subjektov od začiatku občianskeho súdneho konania až po právoplatné skončenie veci. Podľa ústavného zákona č. 420/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, právo na súdnu a inú právnu ochranu patrí medzi základné ľudské práva. Na to, aby toto právo mohlo svoj obsah aj reálne napĺňať, dôležité miesto v systéme justície majú trovy konania a ich náhrada. Veľký vplyv na prístup k súdnej a k inej právnej ochrane má faktor, či osoba má k dispozícii dostatočné finančné, ekonomické prostriedky na uplatnenie tohto práva. Na riešenie tejto situácie musí existovať zákonná úprava. Právnu úpravu trov konania môžeme nájsť Občianskom súdnom poriadku a v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis z registra trestov). Dôsledkami spojitosti uplatnenia práva na súdnu ochranu s finančnými možnosťami osoby sú:
- osoby, ktoré sú ekonomicky „slabšie“, majú obmedzenejší prístup na uplatnenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, lebo nemajú dostatočné financie na zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia,
- vytvára sa faktická nerovnosť pred zákonom a pred súdom/iným orgánom ochrany práva.
Aj keď berieme do úvahy dôsledky, ktoré vyplývajú z finančných predpokladov na súdnu a inú právnu ochranu môžeme konštatovať, že princíp rovnosti je princípom, ktorý sa v civilnom procese uplatňuje. Je pravdou, že táto rovnosť je niekedy porušovaná v dôsledku finančnej nerovnosti účastníkov konania, ale právne normy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania prispievajú, môžu pomôcť pri vyrovnaní tejto nerovnosti.[1]
Trovy konania v občianskom procese majú niekoľko funkcií:
- prevencia – inštitút trov konania pôsobí prevenčne pred šikanóznymi žalobami a pred vedením akademických, neefektívnych a zbytočných sporov,
- reparácia a sankcia – povinnosť náhrady trov konania neúspešnou stranou je sankciou za neúspech a reparáciou druhej procesnej strany v podobe „oslobodenia“ od zaplatení trov konania.[2]
- limitácia výberu procesných prostriedkov – účastníci konania limitujú procesné prostriedky, ktorými uplatňujú svoje práva alebo sa bránia proti tvrdeniam druhej strany. Voľba spôsobu vedenia sporu ovplyvňuje aj rozsah trov konania. Čím viac neefektívnych procesných úkonov robia účastníci konania, tým viac trov treba vynakladať. Nadbytočné trovy nemôžu byť nahradené.[3]
- uprednostňovanie mimosúdnych riešení sporov a odbremenenie súdov od sporov, ktoré môžu byť rozhodnuté bez súdneho konania.
TROVY KONANIA
V § 137 Občianskeho súdneho poriadku sa nachádza demonštratívny výpočet trov konania. Podľa tohto ustanovenia trovami konania rozumieme najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, vrátane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníka konania, ako aj ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Trovy konania môžeme rozlišovať na trovy štátu a na trovy účastníkov konania. Medzi trovy štátu zaraďujeme trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, trovy právneho zástupcu podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku, odmeny notárom a správcom dedičstva a tlmočné. Súdne poplatky, hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, ušlý zárobok, preddavky na trovy dôkazov, odmeny za zastupovanie advokátom, odmeny notárom a správcom dedičstva patria medzi trovy účastníkov konania.[4]
Hotové výdavky sú výdavky, ktoré vznikli účastníkovi konania v súvislosti so začatím konania, v priebehu konania a jeho výsledkom. Medzi hotové výdavky patria napríklad trovy spojené s podaním žaloby, cestovné, stravné a noclažné.[5] Hotové výdavky právneho zástupcu ustanoví vyhláška Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška a odmenách a náhradách advokátov na poskytovanie právnych služieb). Podľa § 15 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov na poskytovanie právnych služieb advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu trov výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy ako aj nárok na náhradu stratu času podľa § 17 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov na poskytovanie právnych služieb.
Súdne poplatky podľa § 1 zákona o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis registra trestov sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh, ako aj za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Spoplatnené sú aj úkony vykonané bez návrhu v prípade, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.
Sadzba súdneho poplatku môže byť stanovená percentuálnou sadzbou z predmetu konania, ak je vyjadriteľná v peniazoch alebo pevnou sumou. Poplatky je možné platiť nasledovnými spôsobmi: kolkovými známkami, v hotovosti, poštovým poukazom na príslušný účet alebo prevodom z účtu v banke. Kolkovými známkami a v hotovosti je však možné platiť súdne poplatky len v prípade, ak jednotlivé poplatky neprevyšujú sumu 300€. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na súdne poplatky podľa položky 17 (vo veciach obchodného registra z návrhu na prvý zápis akciovej spoločnosti, iných právnických osôb, fyzickej osoby podnikateľa, organizačnej zložky podniku právnickej osoby vrátane podniku alebo organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby, z návrhu na zmenu právnej formy obchodnej spoločnosti – družstva, z návrhu na zápis zmeny alebo doplnenie akéhokoľvek počtu údajov týkajúcich sa jednej zapísanej osoby s výnimkou zmeny alebo doplnenia údajov v názve obce, v PSČ, v názve ulice alebo iného verejného priestranstva, prípadne s tým súvisiacej zmeny orientačného čísla alebo súpisného čísla, ak nedochádza k zmene jej sídla, miesta podnikania alebo bydliska, z návrhu na akcionára na po verenie na zvolanie valného zhromaždenia).[6]
Poplatníkmi sú navrhovateľ poplatkové úkonu, účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní podľa § 67 Občianskeho súdneho poriadku, obaja účastníci konania v prípade vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu, dlžník v konkurznom konaní, dlžník vyrovnávacom konaní, dedič v dedičskom konaní, oprávnený a povinný v exekučnom konaní, osoba, ktorá podala odvolanie, dovolanie, osoba, ktorá podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a nebola úspešná.[7]
OSLOBODENIE OD POVINNOSTI PLATIŤ SÚDNE POPLATKY
V zákonom stanovených prípadoch poplatník nemusí platiť súdne poplatky, lebo od platenia poplatku je oslobodený. Rozlišujeme oslobodenie rozhodnutím súdu a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky zo zákona.[8]
Podmienky oslobodenia od platenia súdnych poplatkoch rozhodnutím súdu upravuje Občiansky súdny poriadok. Podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku súd na návrh môže priznať účastníkovi konania celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, v prípade ak sa pomery účastníka konania odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovania alebo bránenie práva. Na to, aby súd priznal účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, k návrhu musí účastní priložiť doklady v ktorých dokladuje svoje pomery (vyplnenie tlačiva, ktorého vzor je možné nájsť na webovej stránke ministerstva spravodlivosti alebo rozhodnutie o hmotnej núdzi).
Zákon o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis registra trestov v §4 upravuje oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky. V odseku 1 sú vymedzené prípady tzv. vecného oslobodenia, čo znamená, že konania vymenované v tomto odseku sú zo zákona oslobodené od súdnych poplatkov. Podľa §4 ods.1 zákona o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis z registra trestov sú od súdnych poplatkoch oslobodené konania vo veciach: opatrovníckych, starostlivosti o maloleté deti, osvojenia, povolenia uzavrieť manželstvo, spôsobilosti na právne úkony, zdravotné poistenia, sociálne poistenia, sociálne zabezpečenia, starobného dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkové sporenia, štátnych sociálnych dávok, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím, sociálnych služieb, aktívnych opatrení na trhu práce, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, výkonu rozhodnutí a exekúcie na vymáhanie pohľadávok zo súdnych a notárskych poplatkov, z peňažných trestov, pokút a trov konania vymáhaných štátom, plnenie záväzkov z kolektívnych zmlúv, opravy chýb a odstránenia nedostatkov v zoznamoch voličov, vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov a detí, vyslovenia prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, nečinnosti orgánu verejnej správy a ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. V odseku 2 tohto istého paragrafu sú vymenované prípady personálneho oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky. To znamená, že ak účastníkom konania je osoba uvedená v §4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a o poplatkoch za výpis z registra trestov, konanie je oslobodené od platenia súdnych poplatkov (bez ohľadu na predmet konania). Medzi tieto subjekty napríklad patria: Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie štátne účelové fondy, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa, obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu, nadácie a charitatívne, humanitárne, ekologické organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebiteľov, navrhovateľ v konaní o určenie výživného, ako aj v konaní o jeho zvýšení a v konaní o uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia o výživnom, nevydatá matka v konaní o príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom, a pod.. Toto oslobodenie sa nevzťahuje na poplatky vyberané za poplatkové úkony týkajúce sa nehnuteľností a návrhov na začatie konania (odvolaní), ak je predmetom sporu nehnuteľnosť, navrhovateľ podľa § 16 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, navrhovateľ v konaní podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov a v ďalších konaniach, ak to ustanovujú osobitné predpisy, cudzinec v konaní o udelenie azylu, navrhovateľ v konaní podľa § 5 ods. 5 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení zákona č. 217/2004 Z. z., spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.[9]
PLATENIE TROV KONANIA
Na základe § 140 Občianskeho súdneho poriadku každý účastník konania platí vlastné trovy konania, ako aj trovy svojho zástupcu. V prípade spoločných trov platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní. Aby zákonodarca posilnil preventívnu funkciu trov konania, ustanovil povinnosť podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku na základe ktorého navrhovateľ, ktorý nespĺňa v celom rozsahu predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 Občianskeho súdneho poriadku) a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (77 832€), zložil preddavok na trovy konania (5% z peňažnej sumy uplatňovanej s navrhovateľom, bez príslušenstva), v prípade ak to súd na návrh odporcu uloží. Navrhovateľ musí túto povinnosť splniť v lehote ustanoveným súdom, ktorá však nesmie byť kratšia, ako 60 dní. Na zloženie preddavku súd súčasne vyzve aj odporcu. Ak odporca splní svoju povinnosť zložiť preddavok na trovy konania a navrhovateľ túto súdom uloženú povinnosť nesplní, súd konanie zastaví.
NÁHRADA TROV KONANIA
Náhrada trov konania je fázou, v ktorej súd rozhoduje, kto bude vynaložené trovy v konečnom dôsledku hradiť. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadne na viaceré skutočnosti. Zásadne sa aplikujú tri zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania:
- zásada zodpovednosti za výsledok/zásada úspechu,
- záujmová zásada,
- zásada zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu.[10]
ZÁSADA ZODPOVEDNOSTI ZA VÝSLEDOK/ZÁSADA ÚSPECHU
Najvšeobecnejšie pravidlo je vymedzené v § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania účastníkovi, ktorý vo veci mal plný úspech proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech. Z tohto ustanovenia vyplýva reparačno-sankčná funkcia trov konania. V prípade, ak účastník konania mal vo veci len čiastočný úspech, súd náhradu trov rozdelí pomerne, okrem výnimky ustanovenej § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca, ktorý nemal vo veci úspech, ale svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania, má tiež právo na náhradu trov konania. Týmto ustanovením sa snaží zákonodarca zdôrazniť funkciu riešenia sporov menej radikálnymi spôsobmi, než súdnou cestou.
ZÁSADA ZODPOVEDNOSTI ZA ZAVINENIE ALEBO NÁHODU
Podľa tejto zásady, trovy konania uhrádza, znáša účastník konania, ktorý procesne zavinil ich vznik svojim konaním, nekonaním prípadne aj dôsledku náhody.[11] Podľa § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd uloží účastníkovi konania, príp. jeho zástupcovi, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, a ktoré spôsobili svojím zavinením, a to aj v prípade, ak vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila. Podľa ods. 2 vyššie spomenutého paragrafu súd uloží aj svedkom, znalcom alebo osobám, ktoré pri dokazovaní mali nejakú povinnosť, aby nahradili štátu trovy, ktoré by inak neboli vznikli.
ZÁUJMOVÁ ZÁSADA
§144 a §146 Občianskeho súdneho poriadku vymedzuje prípady, v ktorých účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Podľa § 144 Občianskeho súdneho poriadku účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania o rozvod, neplatnosť manželstva, určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. (Súd môže priznať náhradu trov, ak to pomery účastníkov odôvodňujú). §146 Občianskeho súdneho poriadku vymedzuje aj nasledovné prípady, v ktorých účastníci nemajú právo na náhradu trov konania:
- konanie sa začalo na návrh prokurátora – podľa § 35 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku prokurátor môže podať návrh na začatie konania: ak to ustanovuje osobitný zákon, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone, ak ide o nečinnosť orgánu verejnej správy v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo upozorneniu prokurátora, za podmienok ustanovených v tomto zákone, ak ide o uplatnenie nároku štátu podľa osobitného zákona na vydanie bezdôvodného obohatenia vrátane majetkového prospechu získaného z nepoctivých zdrojov, na uloženie ochrannej výchovy osobe, ktorá pre nedostatok veku nie je trestne zodpovedná a spáchala čin, ktorý by inak bol trestným činom, ak ide o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri nadobudnutí vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu.
- konanie bolo zastavené
- konanie sa skončilo zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné,
- konanie sa mohlo začať bez návrhu – podľa § 81 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd môže začať konanie aj bez návrhu v nasledovných prípadoch: konanie vo veciach starostlivosti o maloletých detí, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania kde to pripúšťa zákona.
ŠPECIFICKOSŤ NIEKTORÝCH KONANÍ V KONTEXTE NÁHRADY TROV KONANIA A ZÁUJMOVEJ ZÁSADY
Medzi konania, v ktorých účastníci nemajú právo na náhradu trov konania patrí aj konanie o výživnom. Konanie o výživnom patrí medzi konania starostlivosti súdu o maloletých a je osobitné upravené v Občianskom súdnom poriadku od §176 do § 180, ktoré ustanovenia sa prelínajú s ustanoveniami zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rodine). Vyživovaciu povinnosť môžeme definovať, ako povinnosť členov rodiny zabezpečovať každodenné potreby pre ostatných členov rodiny. Vyživovaciu povinnosť majú len subjekty taxatívne vymenované v zákone o rodine. Táto vyživovacia povinnosť tkvie v rodinnoprávnych vzťahoch. Rozlišujeme pritom nasledovné vyživovacie povinnosti: vyživovacia povinnosť rodičov k deťom, vyživovacia povinnosť detí k rodičom, vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými, vyživovacia povinnosť medzi manželmi. Zákon o rodine upravuje aj dva druhy príspevku, a to príspevok na výživu rozvedeného manžela a príspevok na výživu a na úhradu niektorých nákladov nevydatej matky. Zákonodarca prikladá osobitnú starostlivosť ochrane odkázaných osôb na výživu, predovšetkým na ochranu práv a oprávnených záujmov maloletých detí a na zabezpečenie ich základných a odôvodnených potrieb. Záujem štátu na ochrane záujmov maloletých detí sa prejavuje aj v tom smere, že konanie o výživnom je možné začať aj z vlastného podnetu, respektíve na podnet tretej osoby, ktorá nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na začatie konania, ale má záujem na ochrane záujmov maloletých detí (napríklad orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, obce a pod). Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva zo zákona o rodine a zahŕňa v sebe právo dieťaťa na výživu a povinnosť rodičov vyživovať dieťa. Povinnosť štátu na ochranu záujmov detí tkvie aj v skutočnosti, že dieťa je spravidla najslabšia ekonomická zložka spoločenstva, ktorá nie je schopná samo sa živiť a preto potrebuje aj najväčšiu ochranu zo strany štátu.[12] Ochrana záujmov maloletých detí vyplýva z hmotnoprávnej (zákon o rodine) ako aj z procesnoprávnej úpravy (Občiansky súdny poriadok). Štát ochranu týchto subjektov zabezpečuje aj nasledovnými spôsobmi: možnosť začatia konania bez návrhu, zastúpenie dieťaťa kolíznym opatrovníkom, konanie starostlivosti súdu o maloletých sa uskutočňuje s pojednávaním, povinnosť súdu vyhľadať dôkazy na preukázanie skutkových okolností, aj keď účastníci konania to nenavrhli, súčinnosť tretích osôb v konaní (obce, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a pod.), povinnosť súdu rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov.[13] Podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 19. apríla 2001, sp. zn. IV.ÚS 695/2000 prvoradé hľadisko pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí je záujem dieťaťa: „Dominantným ustanovením Dohovoru o právach dieťaťa je čl.3, v ktorého prvom odseku sa konštatuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už ju uskutočňujú verejné alebo súkromné zariadenia sociálnej starostlivosti, súdy, správne alebo zákonodarné orgány. Záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí v čl. 3 totiž reflektuje skutočnosť, že akokoľvek možno považovať za prirodzené a žiaduce, aby bolo chované svojimi rodičmi, nedá sa ohliadnuť od toho, že aj dieťa samé je bytosťou jedinečnou, obdarenou neodňateľnými, nescudziteľnými, nepremlčateľnými a nezrušiteľnými základnými právami a slobodami, teda bytosťou, ktorá by pri svojom vývine mala dostať to najlepšie, totiž to, aby uvedené atribúty nezostali prázdnymi slovami“.[14]
Ďalšou osobitosťou tohto konania je prelomenie zásady rei judicata, ktorá znamená, že keď sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže byť prejednaná znova. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine v prípade, ak sa zmenia pomery je možné zmeniť dohody ale aj súdne rozhodnutia o výživnom. Zmena dohody alebo súdnych rozhodnutí o výživnom je možné začať len na návrh, okrem výživného pre maloleté deti (ďalší zásah štátu pre ochranu maloletých detí).
Na základe vyššie uvedených, ale ako to vyplýva z konštantnej judikatúry, medzinárodných dohovor, ale aj zo zákonnej úpravy, prvoradým hľadiskom pri konaniach v ktorých účastníkom konania je maloleté dieťa je záujem maloletého dieťaťa.
Ako už bolo vyššie spomenuté, konanie o výživnom je vecne oslobodené od súdnych poplatkov a účastník konania nemá právo na náhradu trov konania. Pre celé konania je charakteristické, že prvoradým hľadiskom je záujem a dobro dieťaťa a zákonodarca asi z tejto úvahy ustanovil, že účastníci v takýchto prípadoch nemajú právo na náhradu trov konania, aby finančné predpoklady rodičov neboli brzdou pre podanie návrhu na úpravu vyživovacej povinnosti. Predstavme si však nasledovnú situáciu: po rozvode manželstva súd určí, ktorý z rodičov bude mať dieťa v osobnej starostlivosti, ako aj vyživovaciu povinnosť pre rodiča, ktorý dieťa nemá v osobnej starostlivosti. Po niekoľkých rokoch sa zmenia pomery rodiča, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti narodením druhého dieťaťa. Rodič podá návrh na súd, aby podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine znížil výživné s prihliadnutím na zmenu pomerov, bez toho aby využil ďalšie možnosti zníženia jeho výdavkov ako aj bez možnosti zvýšenia jeho príjmov, ktoré rodičovi poskytuje zákon (určenie/zvýšenie výživného na druhé dieťa, príspevok na výživu niektorých nákladov nevydatej matky). Konanie je podľa zákona oslobodené od súdnych poplatkov a tiež je vylúčená možnosť náhrady trov konania. Rodič, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti teda môže rozmýšľať napríklad aj nasledovným spôsobom: nemusím platiť súdne poplatky a aj v prípade, ak súd výživne nezníži – nevyhovie návrhu, musím platiť len svoje trovy, súd neprizná druhému účastníkovi (druhý rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti) náhradu trov konania, čo vlastne znamená, že povinný rodič po zvážení situácie dospeje k záveru, že cesta zníženia výživného na prvorodené dieťa je „najefektívnejší“ spôsob pre zníženie jeho výdavkov/nákladov, a to aj v podobe zníženia nákladov na prvorodené dieťa.
Na druhej strane rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, musí platiť trovy konania (svoje) aj v prípade, ak návrhu na zníženie výživného súd nevyhovie, čo v konečnom dôsledku môže znamenať, že finančné prostriedky, ktoré by mohli byť požité na krytie potrieb a záujmov dieťaťa, budú vlastne potrebné na pokrytie trov právneho zastúpenia, resp. konania. Vynára sa však otázka, kde je v tomto prípade záujem maloletého dieťa? Viac by bol zohľadnený záujem maloletého v prípade, ak by po zamietnutí návrhu rodiča na zníženie výživného súd priznal náhradu trov konania, ak súd dospeje k záveru, že návrh na zníženie výživného bol zjavne bezdôvodný, resp. neopodstatnený.
Je teda evidentné, že otázka trov konania, resp. ich náhrada v civilnom konaní si bude vyžadovať osobitnú pozornosť aj v rámci aktuálnych rekodifikačných prác v rámci civilného procesu. Bude preto potrebné zvážiť, či je naozaj vo všetkých prípadoch vhodné a žiaduce nepriznávať účastníkovi konania náhradu, ak je zrejmé, že konanie neúspešný navrhovateľ inicioval bez zjavného predpokladu úspešnosti. Považujeme totiž za rozpor s dobrými mravmi to, ak v zjavne neúspešnom konaní (o úprave výživného) nie je úspešnému odporcovi priznaná náhrada trov konania zo strany neúspešného navrhovateľa. Skutočnosť, že navrhovateľ nepociťuje žiadny ekonomický tlak plynúci z neúspechu v konaní (možno okrem potreby znášať vlastné náklady súvisiace s konaním), môže pôsobiť motivujúco na iniciovanie takýchto konaní, kde v konečnom dôsledku na ne „dopláca“ úspešný odporca.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
