ESĽP: Rozsudok v prípade Žúbor proti Slovenskej republike

Sťažovateľ tvrdil, že bol vo väzbe nezákonne. Okrem toho namietal, že ústavnému súdu trvalo príliš dlho, kým rozhodol o jeho sťažnosti a rovnako, že k uvedeným námietkam nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Európsky súd konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru. Sťažovateľovi nepriznal žiadne odškodnenie.

Sťažovateľ bol v roku 2003 obvinený z prípravy trestného činu lúpeže a vzatý do väzby. Jeho väzba bola viackrát predĺžená až do 24. januára 2005. V januári 2005 prokurátor podal na sťažovateľa a niekoľko ďalších osôb obžalobu na Krajský súd v Žiline. Sťažovateľ následne požiadal o prepustenie z väzby, tvrdiac, že lehota jeho väzby uplynula. Krajský súd nariadil prepustenie sťažovateľa. Najvyšší súd však rozhodol, že sťažovateľ zostane vo väzbe a predĺžil väzbu sťažovateľa.

Následne sa obrátil na ústavný súd a namietal, že jeho zotrvanie vo väzbe po 24. januári 2005 bolo nezákonné. Ďalšou sťažnosťou namietal porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu o predĺžení väzby. Ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa, zaručené článkom 5 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd nariadil najvyššiemu súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania, avšak zamietol nárok sťažovateľa na finančné zadosťučinenie. Ďalším nálezom ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a priznal mu 50 000 Sk (cca 1 470 EUR) ako primerané finančné zadosťučinenie. Zároveň prikázal najvyššiemu súdu nahradiť sťažovateľove trovy konania. Žiadosti sťažovateľa o zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu a o nariadenie jeho prepustenia ústavný súd nevyhovel, pretože predmetné rozhodnutie bolo zrušené už v rámci iného konania pred ústavným súdom a sťažovateľ bol medzičasom prepustený na slobodu.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že sťažovateľ sa môže považovať za poškodenú osobu, pretože primerané finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom je podľa neho príliš nízke. Európsky súd sa stotožnil s právnym názorom ústavného súdu, že sťažovateľova väzba po tom, ako uplynula lehota, na ktorú bola v prípravnom konaní predĺžená, bola nezákonná. Preto došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa údajnej neexistencie účinného prostriedku nápravy Európsky súd pre ľudské práva s poukazom na existenciu ústavnej sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pokiaľ ide o konanie pred ústavným súdom, Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ústavný súd má pri posudzovaní sťažností na porušenie práv v dôsledku nezákonnosti väzby právomoc zrušiť rozhodnutia všeobecných súdov a nariadiť prepustenie osoby na slobodu. Preto toto konanie podľa jeho názoru musí spĺňať požiadavky článku 5 ods. 4 Dohovoru, osobitne požiadavku „rýchlosti rozhodovania“. Požiadavka rýchlosti podľa Európskeho súdu nebola splnená a preto konštatoval aj porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 200 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva však uznal námietku vlády, že nárok bol predložený až po uplynutí stanovenej lehoty¹ a preto sťažovateľovi nepriznal žiadne odškodnenie.

Úplné znenie rozsudku nájdete TU.