NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŽENÁCH Z LEGISLATÍVNEHO HĽADISKA (TRESTNÉ ČINY SO SKUTKOVOU PODSTATOU VZŤAHUJÚCE SA NA NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŽENÁCH)

MGR. DENISA HAMRANOVÁ
ABSOLVENT PRÁVNICKEJ FAKULTY
TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
E-MAIL: D.HAMRANOVA@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
násilie páchané na ženách, stalking, znásilnenie, týranie, domáce násilie

KEY WORDS:
violence against woman, stalking, rape, abuse, domestic violence

ABSTRAKT:
V predmetnom príspevku autor analyzuje legislatívne pozadie násilia páchaného na ženách ako z hmotnoprávneho tak z procesnoprávneho hľadiska. Spočiatku sa venuje vymedzeniu pojmu násilia páchaného na ženách vo všeobecnej rovine. Ďalej sú exaktne rozoberané skutkové podstaty vybraných trestných činov v kontexte s klasifikovaným typom násilia. V druhej polovici sa autor venuje procesnoprávnych prostriedkom ochrany obete pred násilím.

ABSTRACT/SUMMARY:
In this report, the author analyzes the legislative background of violence against women as from a substantive so from a procedural legal point of view. Initially the author deals with the definition of violence against women in general. Furthermore, the merits of selected offenses are precisely discussed in the context of the classified type of violence. In the second part, the author addresses the procedural legal means of protection of victims against the violence.

MOTTO:

ÚVOD

„Násilie a ženy“ je v dnešnej dobe pomerne často diskutovaným problémom, ktorý sa dotýka tak sociálnej, ako aj právnej sféry. Násilie vo všeobecnej rovine, ako spoločensky nežiaduci jav sprevádza ľudstvo od nepamäti, či už v podobe vojen, mocenských a politických konfliktov a iné.^[1] Porušenie práva na život a jeho ochranu, práva na dôstojný život, integritu osobnosti, práva na ochranu pred neľudským a ponižujúcim správaním a práva na zabezpečenie telesnej integrity pred fyzickými útokmi i zabezpečenie nedotknuteľnosti osoby pred psychickým nátlakom^[2] je podstatou každého násilia.

Čo však rozumieme pod pojmom násilie páchané na ženách? Vo všeobecnosti je definované ako akýkoľvek čin násilia v dôsledku rodovej nerovnosti, ktorého následkom je fyzické, psychické alebo sexuálne narušenie životnej sféry ženy. Najčastejšími spôsobmi takéhoto narušenia sú nátlak, vyhrážania, obmedzovanie osobnej slobody, využívanie sexuálneho potenciálu ženy a iné.

Prvotným impulzom, kedy sa do povedomia spoločnosti dostala problematika násilia páchaného na ženách bola kampaň vedená pod záštitou médií s názvom „Piata žena“.^[3] I v dôsledku tejto iniciatívy sa problém násilia na ženách „neodklial“ prostredníctvom zákonných krokov, nakoľko doteraz v našom právnom poriadku nebola zakotvená špeciálna zákonná úprava. Do dnešného dňa sa prípady násilia páchaného na ženách, ak dosiahnu požadovanú intenzitu trestného činu, subsumujú pod niektoré skutkové podstaty trestných činov upravených v zákone č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Najfrekventovanejšími trestnými činmi sú trestné činy proti životu a zdraviu, proti rodine a mládeži, proti ľudskej dôstojnosti a proti iným práva a slobodám, čomu zodpovedajú názvy hláv v Trestnom zákone.

Násilie páchané na ženách zostáva nepozorovane „za zavretými dverami“ v dôsledku čoho v mnohých prípadoch vypláva na povrch, až keď dôjde k ťažkému v horšom prípade nezvrátiteľnému následku. Jedná sa o široký a závažný celospoločenský problém, na riešení ktorého sa spolupodieľajú i orgány činné v trestnom konaní.

Podľa nášho názoru sa priam vyžaduje, aby v našom právnom poriadku nastali legislatívne zmeny a bola prijatá špeciálna právna úprava upravujúca násilie páchané na ženách. Považujeme za nutné, aby sa na riešení tohto celospoločenského problému podieľali najmä orgány činné v trestnom konaní, i keď nie je možné „domáce násilie“ úplne eliminovať.

Vo svojom príspevku sa predovšetkým zameriame na trestné činy, ktoré sú v korelácií s násilím páchaným na ženách. Rovnako považujeme za nevyhnutné poukázať na právne ustanovenia v iných legislatívnych predpisoch, ktoré majú formu procesnoprávnej pomoci voči násiliu páchaného na ženách. Z tohto pohľadu je zrejmé, že sa budeme venovať ako hmotnej, tak aj procesnej stránke legislatívy násilia páchaného na ženách. V závere sa nevyhneme ani úvahe de lege ferenda o možnej budúcej hmotnoprávnej aj trestnoprávnej úprave násilia páchaného na ženách.

POJMY, INÉ DOJMY?

Prvoradým krokom k tomu, aby sme posúdili legislatívne pozadie násilia páchaného na ženách je exaktné vymedzenie si základných pojmov. V odbornej literatúre máme možnosť stretnúť sa s pojmami ako sú domáce násilie, násilie páchané v intímnom zväzku alebo násilie v rodine. Podľa nášho názoru sú takéto pojmy zovšeobecnené vo vzťahu k násiliu páchaného na ženách, nakoľko domáce násilie môže zahrňovať i násilie páchané na iných osobách najmä blízkych a zverených osobách, ktorých definíciu nájdeme v § 127 ods. 2 a ods. 4^[4]. Podľa nášho názoru považujeme za dôležité vymedziť si aj definíciu domácnosti, v súvislosti s takýmto násilím, ktorá je podľa § 115 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) tvorená fyzickými osobami, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.

Apropo chceme podotknúť, že texty zákonov sa však pridŕžajú rodovo neutrálnych pojmov, v dôsledku čoho takéto legislatívne akty najčastejšie používajú pojmy domáce násilie alebo násilie v partnerských vzťahoch.^[5] Naopak medzinárodné dohovory a dokumenty nám prinášajú užší pohľad do tejto problematiky a bezprostredne sa venujú tématike „violence against women“ čiže násiliu páchaného na ženách, ktoré definujú ako „akýkoľvek čin násilia založený na rodovej nerovnosti, ktorého dôsledkom je, alebo ktorý smeruje k fyzickému, sexuálnemu alebo psychickému poškodeniu trpiacej ženy, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo akémukoľvek obmedzeniu slobody, či už vo verejnom, alebo súkromnom živote“^[6].

V našom príspevku budeme používať užší pojem a to násilie páchané na ženách v súvislosti so skutkovými podstatami trestných činov. Chceme zároveň zdôrazniť, že nesmieme zabúdať, že nami spomenuté trestné činy môžu byť rovnako páchané aj na mužoch len s výrazne menšou intenzitou a v niektorých prípadoch sú výlučne kvalifikované ako trestné činy, len ak je poškodenou osobou žena napr. znásilnenie.

TRESTNÉ ČINY SÚVISIACE S NÁSILÍM PÁCHANÝM NA ŽENÁCH

Máme za to, že každé násilie, ktoré je spáchané na žene je negatívnym a spoločensky odsúdeniahodným javom, ale nie vždy je kvalifikované ako trestný čin v dôsledku nenaplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ sa však hranica takejto činnosti z právneho hľadiska prelomí, stáva sa trestnou činnosťou páchateľa. Na tomto mieste by sme chceli pripomenúť, že v niektorých prípadoch je ťažké modifikovať, či skutočne došlo k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu alebo len k naplneniu skutkovej podstaty priestupku, nakoľko takéto násilie je protiprávnym konaním, ktoré z hľadiska závažnosti môže napĺňať aj skutkovú podstatu priestupku, napr. priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 zákona citovaného zákona. Ak by nastala situácia, že by bolo v daný moment ťažké rozlíšiť, či došlo k prečinu alebo priestupku, použije sa materiálny korektív upravený v § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorý ustanovuje, že „nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná“. Trestný zákon neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu domáceho násilia resp. v užšom zmysle násilie páchané na ženách. V Trestnom zákone sú obsiahnuté skutkové podstaty niektorých trestných činov, ktoré možno podradiť pod definíciu tzv. domáceho násilia.

Trestný zákon ipso iure neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného násilia páchaného na ženách, ipso facto je však možné subsumovať prostredníctvom analógie iuris takého formy násilia páchateľa pod skutkové podstaty niektorých trestných činov.

Vychádzajúc zo zhromaždených poznatkov a štatistík môžeme potvrdiť, že najfrekventovanejšie páchanými trestnými činmi na ženskom pohlaví sú trestné činy proti skupine a jednotlivcovi, trestné činy ublíženia na zdraví, trestný čin vydierania, trestný čin týrania blízkej alebo zverenej osoby, trestný čin nebezpečného prenasledovania, trestný čin znásilnenia a trestný čin vraždy. Z daného nám explicitne vyplýva, že najčastejšími formami, v akých sa prejavuje násilie páchateľa sú slovné útoky, fyzické a sexuálne napadnutia, ktorých následkom je ublíženie na zdraví, ťažké ublíženie na zdraví, ba dokonca v najextrémnejších prípadoch smrť poškodenej.

Charakter takejto trestnej činnosti násilia voči ženám môže nadobudnúť formu sexuálneho násilia, fyzického násilia a psychického (duševného) násilia. Z nášho pohľadu však nie je vylúčená kumulácia daných násilí, čo sa následne prejavuje aj v praxi.

„SEXUÁLNE NÁSILIE“ AKO ŠKODLIVÉ TABU V TRESTNÝCH ČINOCH

Sexuálnym násilím sa vo všeobecnosti rozumie akékoľvek proti vôli vynucované konanie sexuálneho rázu. Môže sa prejaviť buď vo forme nepriamych sexuálnych aktivít (posielanie správ so sexuálnym podtónom) alebo priamych sexuálnych aktivít (obchytkávanie, znásilnenie). Najčastejším následkom takéhoto správania páchateľa voči poškodenej je psychická trauma, zdravotný problém alebo narušenie telesnej integrity a ľudskej dôstojnosti. Podľa nášho názoru je častým výsledkom aj narušenie súkromnej sféry života poškodenej v zmysle zaujatia negatívneho postoju k mužskému pohlaviu, prípadne odmietavý postoj voči sexuálnym potrebám v intímnom zväzku alebo manželskom zväzku. V tomto súvise citujeme nemenovanú poškodenú, obeť znásilnenia: „Znásilnil ma môj bývalý frajer a nemôžem sa s tým vyrovnať. Teraz mám nového priateľa a vždy, keď sa schyľuje k niečomu intímnejšiemu, začnem sa správať ako šialená.“^[7] Vo zvlášť ťažkých prípadoch sa môže u poškodených žien vyskytnúť posttraumatická stresová porucha.^[8]

Činy so sexuálnym motívom sú širokou skupinou tvoriacu mravnostnú kriminalitu, ktorá je v médiách, vo verejnom a politickom dianí čoraz žiadanejšou a sledovanejšou tématikou. V slovenskom právnom poriadku je takéto sexuálne násilie trestné v prípade, že napĺňa skutkové podstaty trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, ktoré sú systematicky zaradené do VI. Hlavy Trestného zákona s názvom „Trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti“, ktorými sú znásilnenie podľa § 199 Trestného zákona, sexuálne násilie podľa § 200 Trestného zákona a sexuálne zneužívanie podľa § 201 a 202 Trestného zákona. Tieto trestné činy radíme medzi násilné sexuálne trestné činy priameho kontaktu, ktoré i keď sú reprezentované pomerne malou skupinou, sú vysoko závažného charakteru. Sexuálne trestné činy sú protiprávne konania, ktorých najčastejšou motiváciou je sexuálna potreba. Weiss vo svojej publikácií explicitne definuje sexuálny trestný čin ako „chovanie jednotlivca, prekračujúce normy sexuálnej morálky dané spoločnosťou, ktoré sú vo svojom minime kodifikované zákonom, je to sexuálne chovanie prekračujúce zákonom vymedzenú hranicu, ktoré poškodzuje človeka a jeho záujmy.“^[9]

Keď sa zamyslíme nad pojmom násilný sexuálny čin, napadá nás sexuálny čin, ktorý bol uskutočnený proti vôli poškodenej určitým fyzickým atakom, nakoľko pojem násilie v nás evokuje akúsi fyzickú silu. Sčasti je takýto výrok správny, ale nie je to úplne najlepšie prirovnanie, nakoľko pojem násilie je vymedzený širokým spektrom, ktorý nie je reprezentovaný len fyzickou silou, ale aj inými alternatívnymi spôsobmi. Trestný zákon nám v § 122 ods. 7 Trestného zákona exaktne ustanovuje, že „trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného“. Ako príklad nás napadá znásilnenie ženy, ktorú muž uviedol do stavu bezbrannosti tým, že jej podal lieky na spanie a následne ju znásilnil. V takomto prípade páchateľ nepoužil fyzické násilie, len uviedol poškodenú do takéhoto stavu bezbrannosti.

Za najfrekventovanejší sexuálny trestný čin považujeme znásilnenie. Podrobnejšiu analýzu daného trestného činu považujeme za najinteresantnejšiu, nakoľko je to výhradný sexuálny trestný čin, ktorého obeťou sa môže stať výlučne osoba ženského pohlavia, čomu zodpovedá aj hmotný predmet útoku^[10]. Z nášho pohľadu vnímame toto ustanovenie za medzerovité a navrhovali by sme zmenu právnej úpravy. Ako východiskový vzor by mohla poslúžiť trestná právna úprava Českej republiky, ktorá kvalifikuje znásilnenie muža ženou ako trestný čin znásilnenia.^[11]

Právo slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote^[12] patrí medzi základné práva ženy a v tomto súvise je zároveň primárnym objektom tohto trestného činu. Objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa, ktorý násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo na taký čin zneužije jej bezbrannosť.^[13] Násilie je v tomto prípade realizované v zmysle prekonania odporu ženy za účelom dosiahnutia súlože samozrejme proti vôli ženy a jej mienenému odporu, čomu zodpovedá pojem donútenie k súloži. Zaujímavá situácia nastane, ak si to páchateľ po uskutočnení násilia rozmyslí a súlož nevykoná, lapidárne povedané upustí od znásilnenia. V tejto súvislosti môžeme poukázať na rozhodnutie súdu, ktorý konštatoval, že ak by páchateľ dobrovoľne upustil od dokonania trestného činu znásilnenia v čase po použití násilia alebo jeho bezprostrednej hrozby, trestnosť pokusu znásilnenia zaniká a páchateľ sa postihne za trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 189 Trestného zákona.^[14] Páchateľom sa môže stať akákoľvek trestne zodpovedná osoba, čo zodpovedá všeobecnému subjektu. Subjektívna stránka spočíva v dolóznom konaní páchateľa. Závažnosť tohto trestného činu je determinovaná nielen svojou povahou, ale aj trestnou sadzbou, ktorá je v základnej skutkovej podstate päť až desať rokov a vo svojej kvalifikovanej podstate^[15] sedem až dvadsaťpäť rokov.

V súvislosti so znásilnením je často diskutovaným problémom znásilnenie manželky svojim manželom. Mýtom, ktorý koluje v manželských zväzkoch býva že, „sexualita je pevnou súčasťou manželstva a manželia majú povinnosť vzájomne si vyhovieť v sexuálnych túžbach“^[16]. Omyl. Manželský sľub neznamená automatický súhlas s pohlavným stykom a rovnako ani s tým, že žena bude pre muža sexuálne kedykoľvek k dispozícií. Takéto násilie páchané na ženách v podobe znásilnení vlastnými manželmi sa považuje za súkromný problém, ktorý prebieha za zavretými dverami. V takomto prípade chýba prvok slobodnej vôle manželky a je napadnutá a narušená intimita ženy. V mnohých prípadoch je dokonca dokázané, že mnoho žien ani len netuší, že pohlavný styk s manželom proti jej vôli je kvalifikované ako znásilnenie. V tejto súvislosti dávame do pozornosti právnu úprava trestného zákona Českej republiky účinnú do roku 1950, ktorá znásilnenie pomenúvala ako násilné smilstvo a znásilnenie manželky manželom absentovalo a nebolo subsumované pod pojem násilné smilstvo, čo považujeme za paradoxné.

V opačnom prípade, aj keď si žena dostatočne uvedomuje, že bola znásilnená manželom, často berie ohľad na deti a rodinu v dôsledku čoho nie je takýto trestný čin oznámený. Rovnako je náročné aj dokazovanie takéhoto trestného činu, nakoľko svedok je v tomto prípade skôr fikciou ako realitou. Máme za to, že i tento následok je dôsledkom vysokej latentnosti sexuálnych trestných činov. Rovnako znovuprežívanie výpovede obete pred súdom, potupa a hanba prispievajú k takejto latentnosti ešte väčšou intenzitou. Citujeme sexuologičku MUDr. Danu Šedivú, ktorá hovorí, že „počet nahlásených znásilnení by sme pokojne mohli vynásobiť desiatkou a dostali by sme reálne číslo.“^[17]

Trestné činy sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania považujeme za rovnako závažné ako trestný čin znásilnenia. Odlišnosťou pri sexuálnom násilí je najmä hmotný predmet útoku, nakoľko v daných trestných činoch ním je aj muž a objektívna stránka, ktorá nespočíva v pohlavnom styku, ale v iných spôsoboch sexuálnych aktivít vynucovaných násilím alebo jeho bezprostrednou hrozbou vo forme orálneho, análneho styku a iných sexuálnych praktík. Pri sexuálnom zneužívaní podľa § 201^[18] Trestného zákona je dominantným odlišujúcim prvkom objekt, ktorým je „ochrana mravného a telesného vývoja detí mladších ako 15 rokov“^[19]. V súvislosti s trestným činom sexuálneho zneužívania dávame do pozornosti jednu z najviditeľnejších výnimok v súvislosti so subjektom trestného činu, nakoľko za daný trestný čin bude trestne zodpovedná osoba, ktorá dosiahla 15 rokov, naproti čomu všeobecne trestne zodpovednou osobou sa rozumie osoba, ktorá dovŕšila 14. rok života.

Iné trestné činy proti sexuálnej mravnosti v korelácií s násilím páchaných na ženách môžeme nájsť aj v iných právnych ustanoveniach v druhej hlave Trestného zákona v podobe obchodovania s ľuďmi podľa § 179, kde je pre nás dôležitý jeden z alternatívne vymedzených účelov obchodovania s ľuďmi a to účel prostitúcie alebo iných foriem sexuálneho vykorisťovania, a v deviatej hlave s názvom „Trestné činy proti iným právam a slobodám“ konkrétne ustanovenie § 367 Trestného zákona^[20] trestného činu kupliarstva.

TÝRANIE ŽENY AKO PREJAV FYZICKÉHO NÁSILIA

Fyzickým násilím rozumieme akékoľvek fyzické ataky v podobe bitia, kopania, udierania, hryzenie, strkania, bodania, ktorých následkom môže byť malé poranenie až ublíženie na zdraví s trvalými následkami ba dokonca smrť. Podľa nášho názoru je táto forma najnebezpečnejšia, nakoľko následky na fyzickom a psychickom zdraví môžu viesť až k porušeniu najviac chráneného práva a to práva na život.

Najčastejším prejavom fyzického násilia páchaného na ženskom pohlaví býva týranie. Takéto konanie páchateľa je v Trestnom zákone kvalifikované ako týranie blízkej alebo zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona. Háčikom v tomto prípade je presné vymedzenie osoby, ktorá sa môže stať poškodenou, resp. subjekt, ktorý môže spáchať takýto trestný čin. Pri tomto trestnom čine sa vyžaduje, aby bol subjektom taký priamy páchateľ, ktorému bola osoba zverená do starostlivosti alebo výchovy alebo je takáto osoba blízka k páchateľovi.^[21] Z tohto ustanovenia nám evidentne vyplýva, že subjekt musí byť konkrétny z hľadiska trestného práva. O závažnosti tohto trestného činu svedčí aj výška trestnej sadzby, ktorá je v základnej skutkovej podstate v rozpätí od troch do ôsmich rokov a v kvalifikovaných skutkových podstatách od sedem až do dvadsaťpäť rokov trestu odňatia slobody, z čoho vyplýva, že vždy ide o zločin alebo obzvlášť závažný zločin. Miera závažnosti takéhoto konania je vyjadrená najmä pojmom týranie, ktorým sa rozumie „také zlé nakladanie zo zverenou (alebo blízkou) osobou, ktoré sa vyznačuje hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti s určitým trvaním. Nevyžaduje sa, aby u blízkej alebo zverenej osoby vznikli následky na zdraví ale musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie“.^[22] Závažnosť fyzického násilia bolo zdôraznené aj na konferencii s názvom Violence against woman, ktorá sa konala v roku 2000 v Lisabone a ktorá uvádzala, že z celosvetového výskumu vyplýva, že „na celom svete ženy a dievčatá vo veku 15 až 44 rokov zomierajú v dôsledku násilia páchaného mužmi častejšie ako v dôsledku rakoviny, nehôd, malárie alebo vojen dokopy“^[23].

STALKING, PRELOMENIE HRANICE NEVINNEJ NÁKLONNOSTI V PODOBE PSYCHICKÉHO TERORU

Psychickým násilím vo všeobecnosti rozumieme útok na emocionálny stav osôb ženského pohlavia. Takéto útoky môžu mať formu ponižovania, ohovárania, kritizovania, vysmievania či šikanovania. Lapidárne povedané, psychické násilie v sebe zahŕňa citové a slovné týranie ženy, ktorého následkom je psychická alebo fyzická ujma. Máme za to, že z pohľadu trestného práva sú najfrekventovanejšie páchanými trestnými činmi nebezpečné vyhrážanie, nátlak, vydieranie a nebezpečné prenasledovanie zvané stalking.

Naša pozornosť sa upriami na posledný z uvedených trestných činov, nakoľko ho považujeme za závažný a zároveň pomerne „mladý“ trestný čin v našom právnom poriadku. Na závažnosť a nebezpečnosť takéhoto konania páchateľa, ktoré spočíva v úmyselnom a permanentne nebezpečnom prenasledovaní osoby s nevyžiadanými prejavmi záujmu či pozornosti, upozornila ako prvá poslankyňa za MOST-HÍD pani Edita Pfundtner, ktorá namietala a výslovne poukazovala na chýbajúcu, resp. nedostatočnú právnu úpravu v tomto smere.^[24]

Do právneho poriadku Slovenskej republiky bola novelou Trestného zákona č. 262/2011 Z. z. doplnená skutková podstata trestného činu nebezpečného prenasledovania, cieľom ktorej bola ochrana spoločnosti pred stalkingom, nakoľko sa stalo neúnosným narastajúce množstvo pribúdajúcich prípadov prenasledovaní, čomu zodpovedala aj časť obsahu dôvodovej správy k tomuto novému ustanoveniu Trestného zákona, v ktorej sa uvádza, že „sa reaguje na množiace prípady, ktoré zodpovedajú tejto novej skutkovej podstate. Závažné prípady nebezpečného prenasledovania, obťažovania, ktoré podľa platnej právnej úpravy neboli trestnoprávne postihnuteľné sa predkladanou skutkovou podstatou vyhlasujú za trestné.“^[25] Nakoľko v USA je prenasledovanie trestným činom už viac ako dvadsať rokov, považujeme tento krok, ktorý viedol k prijatiu takejto skutkovej podstaty za nesmierne významný a zároveň tento krok berieme za akési posilnenie dôvery spoločnosti v riadne fungovanie právneho štátu a taktiež posilnenie ochrany bezpečnosti a súkromia občanov. Skutková podstata trestného činu nebezpečného prenasledovania explicitne upraveného v IX. hlave osobitnej časti Trestného zákona ako § 360a Trestného zákona spočíva v dlhodobom prenasledovaní iného a to takým spôsobom, že buď vzbudzuje páchateľ u poškodeného dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, o život alebo zdravie blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršuje kvalitu jeho života. Uvedené znaky musia byť splnené kumulatívne, pričom následok tohto prenasledovania (dôvodná obava a zhoršenie kvality života) je vymedzený alternatívne. Medzi typické prejavy správania páchateľa stalkingu radíme najmä kontaktovanie osoby proti jej vôli, vyhľadávanie jej osobného kontaktu, kontaktovanie osoby prostredníctvom iných osôb tzv. stalking by proxy, resp. iné obmedzenie osoby spočívajúce v zhoršení kvality jej života. Máme za to, že v súčasnej právnej úprave nebezpečného prenasledovania nájdeme aplikačné problémy v súvislosti s pojmami ako sú dlhodobosť, vzbudenie dôvodnej obavy a zhoršenie kvality života.^[26]

Keď sa zamyslíme nad otázkou, či bolo zavedenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania účinným nástrojom na zamedzenie chovania páchateľa nesúce známky stalkingu, napadá nás odpoveď, že v skutku sa javí tento krok ako pozitívne riešenie, ale kriminalizácia problému neznamená hneď aj jeho riešenie. Nízka trestná sadzba^[27] ustanovená pre páchateľa tohto trestného činu je odstrašujúcim problémom pre mnoho žien postihovaných takýmto psychickým násilím, nakoľko je stalking podľa nášho názoru akousi „predohrou“ k závažnejším trestným činom, ako je ťažké ublíženie na zdraví, ba dokonca vražda. Alarmujúce sú štatistiky, ktoré hovoria, že až 10 % celej populácie má skúsenosť so stalkingom.^[28] V súvislosti s vyššie uvedeným a na záver problematiky stalkingu by sme radi zacitovali výrok senátorky Dianne Einsten: „Som toho názoru, že vážne, dlhodobé a opakované prenasledovania (stalking) bude podobné sériovým vraždám. Konečne to vyšlo najavo. Existuje u každej mentálne abnormálnej osoby ako myšlienka a stále pokračuje. A ja verím, že sa to bude zhoršovať a rovnako verím, že je to mimoriadne vážne.“^[29]

PROCESNOPRÁVNE PROSTRIEDKY OCHRANY ŽIEN PRED NÁSILÍM NA ÚZEMÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY

I keď nemáme na našom území exaktnú a jednotnú hmotnoprávnu úpravu násilia páchaného na ženách, v dôsledku čoho prichádza do úvahy len analógia iuris, procesnoprávnu úpravu proti násiliu môžeme vymedziť, ako svetlý bod v boji proti násiliu. Prvým z právnych predpisov poskytujúci obranný prostriedok proti násiliu je zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“, ktorý v § 76 ods. 1 písm. g)^[30] upravujúci inštitút predbežného opatrenia vo forme zákazu vstupu do spoločného obydlia alebo bytu. Spočiatku sa môže javiť tento inštitút ako pozitívne riešenie, ale keď nazrieme konkrétnejšie do ustanovenia, nájdeme závažné nedostatky, ktoré spočívajú najmä v lehote na rozhodnutie súdu o vydaní predbežného opatrenia, ktorá je až sedem dní a rovnako zaťaženie ohrozenej osoby dôkazným bremenom. Takúto lehotu považujeme za zdĺhavú, nakoľko cieľom podania návrhu ohrozenej osoby je čo v najkratšom čase obmedziť kontakt s potencionálnym násilníkom v podobe dočasného zákazu do domu alebo bytu, pričom v tejto sedemdňovej lehote nedochádza k vykázaniu násilníka zo spoločného obydlia alebo bytu, v dôsledku čoho je v bezprostrednom kontakte s násilníkom, čo môže pre ohrozenú osobu znamenať ešte väčšie nebezpečenstvo.

Preto považujeme za lepšiu možnosť inštitút vykázania podľa § 27a ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o Policajnom zbore“), ktorého podstata tkvie v právomoci policajta vykázať z bytu alebo domu alebo iného priestoru spoločne obývaného s ohrozenou osobou a aj z jeho bezprostredného okolia osobu, u ktorej možno na základe zistených skutočností očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky. Neoddeliteľnou súčasťou vykázania zo spoločného obydlia je aj zákaz vstupu vykázanej osobe do spoločného obydlia počas 48 hodín od vykázania. Myšlienka zákonodarcu pri zakotvení tohto inštitútu spočívala v ochrane ohrozených osôb, najmä pred násilným správaním sa osôb, ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti. I napriek tomuto obsahuje tento inštitút určité riziká^[31], v dôsledku ktorých je pomerne málo využívaním inštitútom. Chceli by sme podotknúť v súvislosti s vyššie uvedeným, že v prípade podania návrhu na predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku by sme odporúčali ešte pred týmto postupom požiadať príslušníka Policajného zboru o využitie inštitútu vykázania zo spoločného obydlia a následne podať návrh na predbežné opatrenie, čo sa nám javí ako najlepšie riešenie.

Ďalším inštitútom, ktorý je v korelácií s násilím je obmedzenie užívacieho práva jedného z manželov k bytu alebo domu, ak sa v dôsledku psychického alebo fyzického násilia alebo hrozby takýmto násilím voči manželovi alebo blízkej osobe stalo spoločné užívanie domu alebo bytu neznesiteľným.^[32] Toto ustanovenie je upravené v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že návrh môže podať len manžel alebo blízka osoba^[33]. Obmedzenie alebo vylúčenie z užívania bytu alebo domu je možné „v prípade, že dom je v podielovom alebo bezpodielovom spoluvlastníctve, alebo ak ide o byt, ktorého sú manželia alebo bývalí manželia spoločnými nájomcami“^[34]. Zároveň dodávame, že v prípade fyzického alebo psychického násilia nie je nutné, ak sa zruší spoločný nájom, aby ten z rozvedených manželov, ktorý sa takéhoto násilia dopúšťal, mal zabezpečenú zo strany druhého akúkoľvek bytovú náhradu.

ZÁVER

Téma násilie páchané na ženách je pomerne širokou a citlivou záležitosťou, ktorá sa od roku 2001 čoraz častejšie dostáva do povedomia spoločnosti najmä prostredníctvom médií. Dané považujeme za nesmierne závažný problém, čomu nasvedčujú aj alarmujúce štatistiky, ktoré poukazujú, že „každá piata dospelá žena na Slovensku zažíva násilie v párovom vzťahu, t. j. 21,2 % žien vo veku 18 až 64 rokov zažíva násilie zo strany svojho manžela alebo partnera. Výskyt násilného správania od bývalých partnerov je ešte vyšší: 27,9 % dospelých žien, ktoré mali bývalého partnera, zažilo z jeho strany násilné správanie.“^[35] Hlavnou príčinou býva zneužitie moci/sily zo strany partnera ako aj historicky vytvorená nerovnováha medzi mužom a ženou. Našim cieľom nie je vyznieť feministicky, ale naopak poukázať na závažný problém takého rodovo podmieneného násilia. Častými následkami bývajú posttraumatická porucha, syndróm týranej ženy a štokholmský syndróm^[36], podstata ktorých tkvie vo vytvorení silného attachmentu medzi obeťou a páchateľom v dôsledku izolovanosti od ostatného okolia. Máme za to, že práve takéto následky prispievajú k zvýšeniu latentnosti takýchto násilných trestných činov, pretože obete si často na páchateľa a jeho správanie zvyknú a považujú ho za všedné.

V súvislosti s uvedeným nás napadá aj významný inštitút zakotvený v § 211 Trestného poriadku s názvom „Súhlas poškodeného“, ktorý spočíva v tom, že trestné stíhanie je možné začať, resp. v ňom aj pokračovať len s výslovným súhlasom poškodeného v prípade taxatívne uvedených trestných činov, ak je páchateľ k poškodenému vo vzťahu osoby, voči ktorej by mal ako svedok právo odoprieť výpoveď. Predmetný inštitút je podľa nášho názoru často využívaný obeťami v dôsledku ich strachu, pričom následkom je práveže permanentné pokračovanie páchania násilia na poškodenej osobe, čo považujeme za akési bagatelizovanie násilia.

Akousi útechou pre obete takýchto násilných trestných činov môže byť určité finančné odškodnenie^[37] , i keď napáchaná škoda sa nevyrovná utrpeniu a ujme obete, ktorá reálne prežila takéto konanie páchateľa.

Na záver by sme chceli poukázať na niekoľko riešení, ktoré by sme navrhovali vykonať s cieľom zlepšenia prevencie, ochrany prípade riešenia samotného násilia páchaného na ženách. V prvom rade by sme navrhovali upraviť podmienky na zefektívnenie postihu páchateľov trestných činov a vytvorenie exaktnej klasifikácie skutkových podstát trestných činov súvisiacich s násilím, či už v podobe prijatia samostatného legislatívneho aktu alebo včlenenia samostatnej hlavy do Trestného zákona s dôrazom na takéto násilie, laicky povedané navrhujeme komplexné riešenie legislatívy násilia páchaného na ženách. Druhý krok by spočíval v kvalitatívnom zlepšení metód a opatrení na ochranu osôb obetí v prípade vedenia vyšetrovania z dôvodu ochrany pred ďalšou viktimizáciou. Tento krok by zahŕňal rovnako novelizáciu procesnoprávnych prostriedkov na ochranu obete násilia, ktorá by spočívala najmä v úprave lehôt na vydanie rozhodnutia. Napokon za tretí nelegislatívny návrh na zlepšenie danej problematiky by sme považovali vytvorenie nástrojov sociálno-právnej ochrany, rozšírenie organizácií^[38] na pomoc obetiam postihovaným takýmto násilím a na prevenciu násilia tohto druhu a rovnako zavedenie špeciálnych výcvikov pre príslušníkov Policajného zboru s cieľom dosiahnutia ľudskejšieho a citlivejšieho prístupu policajtov k takýmto osobám/obetiam.