NEGLECTING COMPULSORY MAINTENANCE TOWARDS MAJOR CHILDREN
BC. PETER MARTINKOVIČ
ŠTUDENT PRÁVNICKEJ FAKULTY UNIVERZITY KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
E-MAIL: MARTINKOVIC.PETER15@GMAIL.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
zanedbanie výživy, rodičovská povinnosť, plnoleté dieťa, rodina, rozvod, majetkové pomery, zánik vyživovacej povinnosti, trestné oznámenie, minimálne výživné, náhradné výživné
KEY WORDS:
neglect of maintenance, parental duties, major child, family, divorce, property situation, termination of compulsory maintenance, criminal complaint, minimal maintenance amount, compensatory maintenance amount
ABSTRAKT:
Tento článok sa bude snažiť reflektovať práve tú stránku veci, ktorá nenašla oporu v teórii danej problematiky, ba čo viac, uvažovanie polície a ich postup nebol úplne v súlade s platným právom ako ani s kľúčovou judikatúrou. Cieľom príspevku však nie je vyjadriť kritiku, ale poukázať na problematiku zanedbania povinnej výživy voči plnoletým deťom vychádzajúc z môjho právneho názoru a z komparácie teórie a praxe a poskytnúť tak transparentnejší a praktickejší prehľad v širšom rozpätí než aké garantujú relevantné právne predpisy, ako aj ponúknuť možné smerovanie de lege ferenda.
ABSTRACT/SUMMARY:
This article will try to react on that matter of fact, which did not find support in theory of the pertinent issue, moreover the reasoning of the police and their method of operation was not entirely in compliance with the law as well as general court rulings. The aim of this article is, however, not to express criticism, rather to focus on the issue of neglecting compulsory maintenance towards major children stemming from my legal point of view and from juxtaposing the theory and practice and thus to offer a more transparent and practical overview in a wider range than pertinent legal provisions can guarantee, as well as to offer possible heading towards de lege ferenda principles.
ÚVOD
V súčasnej dobe možno skonštatovať, že problematika zanedbania povinnej výživy vo vzťahu rodiča voči dieťaťu je pomerne rozpracovaná a ľahko dostupná laickej verejnosti, nie len v rámci odborných publikácií erudovaných odborníkov, ale aj prehľadne zosumarizovaných informácií v rámci rôznych diskusných fór, ktoré častokrát reflektujú okrem dialógu medzi právnikom a verejnosťou aj praktické poznatky a skúsenosti dotknutých danou problematikou. Bez ohľadu na to, kto koľko dôveryhodnosti vidí v týchto informáciách, častokrát predstavujú pre neprávnika jediný hodnotný odrazový mostík, kedy holé predpisy potrebné odpovede neposkytujú.
NIEKOĽKO FAKTOV K VYŽIVOVACEJ POVINNOSTI
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom podľa Zákona o rodine rozhodne nie je jediným druhom vyživovacej povinnosti, aj keď v rodinnoprávnych veciach predstavuje jedno z najfrekventovanejšie upravovaných práv na čas po rozvode. Toto však platí výlučne v súvislosti s úpravou práv a povinností rodičov maloletého dieťaťa, kedy súd ex offo priamo v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode.
Zákon demonštratívne uvádza, že súd najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
V praxi to znamená, že súd v konaní o rozvode manželstva nebude prihliadať na úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré v čase pojednávania už nadobudlo plnoletosť. Súd nebude brať ohľad na navrhovanú úpravu práv a povinností vyjadrenú v petite žaloby navrhovateľa – rodiča, pretože podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodinevýživné plnoletých detí súd upraví len na návrh.
Súčasne si treba uvedomiť, že nadobudnutím plnoletosti dieťaťa zaniká zákonné zastúpenie rodičmi, čo znamená, že plnoleté dieťa (v prípade, že jeho spôsobilosť na právne úkony nebola súdom pozbavená, resp. obmedzená) je plne spôsobilé na právne úkony, čiže úprava vyživovacej povinnosti bude prejednávaná výlučne na základe návrhu v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciuje plnoleté dieťa osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca.
Zákon o rodine v § 62 deklaruje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Hoci ustanovenie používa pojem „dieťa“, nemožno vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov chápať túto povinnosť výlučne voči osobe mladšej ako 18 rokov. V tomto smere neobstojí ani argumentácia, že Dohovor o právach dieťaťa, ktorý z pozície nadradenosti nad vnútroštátnou právnou úpravou v čl. 1 definuje „dieťa“ ako každú ľudskú bytosť do 18 rokov veku, pokiaľ podľa zákona vzťahujúceho sa na dieťa nebola plnoletosť dosiahnutá už skôr. Je to jednak preto, lebo definícia dieťaťa slúži len pre účely Dohovoru o právach dieťaťa, ako interpretačná pomôcka pre účely zmluvy v častiach, ktorá odkazuje na pojem dieťa, a tiež preto, že vyživovacia povinnosť je viazaná na podmienku schopnosti dieťaťa živiť sa samo.
Vyživovacia povinnosť nezaniká okamihom nadobudnutia plnoletosti, ale okamihom, kedy je dieťa objektívne schopné samé sa živiť, pričom treba brať do úvahy jeho vek, zdravotný stav a pod.
Formulácia ustanovenia, ktoré kladie povinnosť vyživovať svoje deti do času, kým nie sú schopné živiť sa samé vyvoláva častokrát nemalé interpretačné problémy, riešené aj na ústavnej úrovni. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rodič je povinný vyživovať svoje dieťa aj po nadobudnutí plnoletosti v prípade, ak dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole denného štúdia. Táto povinnosť nie je dotknutá ani v prípade, ak si dieťa popri štúdiu privyrába. Občasný príjem dieťaťa (napr. v čase školských prázdnin), ktoré sa inak pripravuje štúdiom na budúce povolanie spravidla neovplyvňuje vyživovaciu povinnosť rodičov.[1]
Z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12 vyplýva:
Teleológia § 85 ods. 1 Zákona o rodine (na Slovensku § 62 ods. 1 ZR) je zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia". Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho event. pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť.
Český ústavný súd interpretoval ideu zákonodarcu, ktorý zánik vyživovacej povinnosti podmienil objektívnej zodpovednosti dieťaťa starať sa o svoje živobytie po ukončení štúdia strednej alebo vysokej školy. To znamená, že k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak dieťa riadne skončí štúdium na prvej vysokej škole denného štúdia. Tu treba zdôrazniť, že prípadné ďalšie vzdelávanie popri pracovnej činnosti, alebo kontinuálne štúdium na ďalšej vysokej škole, po ukončení prvej vysokej školy, nie je dôvodom na pokračovanie, resp. opätovné začatie vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nezakladá vyživovaciu povinnosť, ak dieťa študuje externou formou bez ohľadu na to, či je zamestnané alebo nie. Do úvahy prichádza len situácia, kedy dieťa po ukončení strednej školy nastúpi do zamestnania, avšak po čase sa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V tomto prípade sa okamihom zápisu dieťaťa na prvú vysokú školu denného štúdia opätovne aktivizuje povinnosť rodičov toto dieťa vyživovať.
Na druhej strane, vyživovacia povinnosť môže právom zaniknúť aj pred nadobudnutím 18. roku dieťaťa, a to v prípade, keď dieťa pred nadobudnutím 18. roku veku uzavrie manželstvo, čím sa de facto stáva plnoletým občanom. Vyživovacia povinnosť rodičov tu zaniká aj preto, že vyživovacia povinnosť manželov predchádza vyživovacej povinnosti rodičov voči ich vydatým alebo ženatým deťom. Rodičia sú povinní túto vyživovaciu povinnosť plniť podporne len vtedy, ak manžel vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti nie je schopný ju plniť vôbec, alebo nie v plnej miere, napr. tým, že študuje na vysokej škole dennou formou štúdia.[2]
Pre úplnosť len dodávam, že zdravotné postihnutie dieťaťa, ktoré poberá od štátu sociálne dávky (invalidný dôchodok, resp. iné príspevky), nezbavuje rodiča povinnosti vyživovať ho. Z vyššie citovaného nálezu ÚS ČR vyplýva, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú.
PREČIN ZANEDBANIA POVINNEJ VÝŽIVY
Zanedbanie povinnej výživy zo strany rodiča voči deťom, pričom je úplne irelevantné či ide o povinnosť voči maloletým alebo už plnoletým deťom, môže za istých okolností naplniť skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Podľa druhového objektu ide o trestný čin proti rodine a mládeži, ktorý vo vzťahu k jednotlivcovi predstavuje takú hodnotu, ktorú štát vníma ako potrebnú chrániť aj prostriedkami trestnej represie. Paragraf 207 ods. 1 upravuje skutkovú podstatu nasledovne: Kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Zákon teda predpokladá neplnenie si vyživovacej povinnosti najmenej trikrát v intervale dvoch rokov. Čiže, ak rodič nezaplatí výživné za mesiac február, avšak za marec a apríl zaplatí a potom opäť nezaplatí, ak sa naplní zákonná podmienka trikrát v období dvoch rokov, dochádza k naplneniu skutkovej podstate prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1. resp. ods. 2 Trestného zákona. Je však nutné dodať, že samotná skutočnosť neplatenia výživného trikrát v období dvoch rokov ešte neznamená, že rodič bude automaticky braný na zodpovednosť a v súlade so zákonom trestne stíhaný. Trestný zákon funguje na určitých princípoch, ako napr. princíp subsidiarity trestnej represie podmieňujúcom použitie trestného práva len ako prostriedku ultima ratio. Znamená to, že hoci sa formálne naplnila skutková podstata trestného činu, dieťa, resp. rodič by mali zvažovať svoje ďalšie právne kroky postupne. Trestný zákon nemôže byť donucovacím nástrojom tam, kde existujú efektívne inštitúty v réžii občianskeho práva alebo iného právneho odvetvia. V praxi to znamená, že ak rodič neplní svoju povinnosť, musí byť zo strany oprávneného najprv vyzvaný na zaplatenie neformálnou cestou. Nie je to len otázka slušnosti a etiky, orgány činné v trestnom konaní by mali skúmať či boli využité všetky možné spôsoby k dosiahnutiu nápravy. Nie je predsa vhodné bez snahy o zistenie dôvodu hneď sa obracať na exekútora alebo políciu. Treba zistiť, aké príčiny viedli k omeškaniu a snažiť sa o nájdenie kompromisu. Bolo by predsa nevhodné a priveľmi prísne hneď hroziť exekúciou voči rodičovi, ktorý riadne plní svoju povinnosť už niekoľko rokov. Jeho dočasná insolventnosť môže byť zapríčinená mnohými objektívnymi okolnosťami, ktoré vždy treba pri posudzovaní prípadu brať do úvahy. Rozsudok krajského súdu v Žiline vyslovil záver, že samotné zistenie, že osoba si neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, ešte neznamená, že sa dopúšťa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, musí byť preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pri skúmaní zavinenia páchateľa trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, je potrebné vychádzať z jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite zistiť i dôvody, ktoré sa o túto jeho situáciu pričinili. Ak nebude preukázané naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu už v prípravnom konaní, prichádza do úvahy postup podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (teda trestné stíhanie by mohlo byť zastavené).
Tak ako pri všetkých medziľudských vzťahoch, jedným základom je komunikácia medzi ľuďmi. Pochopiteľne, že samotná otázka úpravy výživy je vyústením rozvodu manželov, teda ich vážneho narušenia manželských vzťahov ale nemusí za každých okolností znamenať maximálnu vzájomnú nenávisť a neznášanlivosť. Aj keď súd manželstvo rozviedol pre vskutku vážne dôvody, treba mať na vedomí, že spoločné dieťa vždy bude istým spôsobom týchto ľudí spájať. Bolo by vhodné sa medzi sebou správať aspoň vtedy s rešpektom a primerane vhodným spôsobom, keď sa riešia potreby spoločných detí. Nepovažujem za vhodné ani slušné striehnuť na prvý moment náznaku pochybenia rodiča a využiť nesplnenie povinnosti voči spoločnému dieťaťu na akúsi osobnú pomstu, či už za úmyselné, alebo neúmyselné zavinenie rozvodu, a riešiť vec ihneď prostriedkami exekúcie alebo trestným oznámením.
Každý prípad je vysoko individuálny a takýto prístup aj vyžaduje. Pochopiteľne, že záleží len na rodičovi, ako bude k svojej povinnosti pristupovať, teda subjektívne okolnosti, ako aj objektívne okolnosti, ktoré sa ovplyvniť nedajú, alebo len veľmi ťažko. Situácia sa bude inak posudzovať, ak sa rodič aktívne snaží riešiť svoju platobnú neschopnosť, komunikuje s dieťaťom alebo s exmanželom/kou a žiada o pochopenie vzniknutej situácie. Treba skúmať aké skutočnosti viedli k jeho platobnej neschopnosti a tieto zohľadniť pri eventuálnom vyvodení zodpovednosti.
Ak však dôjde k opačnému extrému a rodič prestane plniť svoju povinnosť bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a nepodá racionálne vysvetlenie prichádza do úvahy pristúpenie k nútenému výkonu povinnosti cez exekútora. Tento krok má význam najmä vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradné výživné podľa zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom.[3]
Ak však dieťa, resp. rodič, ktorému sa dieťa zverilo do starostlivosti nespĺňa podmienky na uplatnenie si nároku o náhradnom výživnom, má k dispozícii poslednú možnosť a to iniciovať trestné oznámenie.
Podanie trestného oznámenia pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy predstavuje krajné kvázi riešenie bezvýchodiskovej situácie, kedy neexistuje iná efektívna možnosť vymoženia si práva.
Ako už bolo spomenuté, úpravu práv rodičov maloletého dieťaťa súd upraví aj bez návrhu. Daný rozsudok je zároveň aj exekučný titul, resp. pri iniciovaní trestného oznámenia predstavuje dôkazný materiál. Polícia nie je viazaná rozsudkom v občianskom súdnom konaní pri zisťovaní, či bol porušený zákon. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok NS SR: orgány činné v trestnom konaní nie sú pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného v zmysle § 213 Tr.zák. (teraz § 207) o trestnom čine zanedbania povinnej výživy viazané rozhodnutím, v ktorom súd v občianskoprávnom konaní stanovil túto povinnosť a výšku výživného.[4]
Tu však prichádza do úvahy otázka, čo v prípade, ak plnoleté dieťa nedisponuje rozsudkom v občianskom súdnom konaní. Je možné tvrdiť, že sa rodič dopustil zanedbania povinnej výživy?
V praxi môžu nastať situácie, kedy rodič po rozvode manželstva platí výživné k rukám plnoletého dieťaťa na základe dohody. Zákon o rodine vyžaduje schválenie dohody súdom len pri maloletých deťoch. Dohodu medzi osobami, ktoré sú povinné poskytovať výživné, a osobami, ktoré sú na výživu odkázané, možno akceptovať len vtedy, ak ide o osoby plnoleté.[5]
Pochopiteľne, ak sa rodič s dieťaťom riadne dohodnú a rodič chápe svoju povinnosť, nie je potrebné za každých okolností žiadať určenie výšky výživného v súdnom konaní. V prípade ak sa však situácia zmení, dieťa môže kedykoľvek podať návrh na príslušný súd domáhajúc sa určenia výšky vyživovacej povinnosti. K samotnému návrhu je minimálne nutné pripojiť:
- fotokópiu rodného listu,
- potvrdenie o návšteve školy, potrebné na uznanie statusu študenta,
- právoplatný rozsudok, ktorým súd manželstvo rodičov dieťaťa rozviedol,
- v prípade ak dieťa žije u jedného z rodičov, tak potvrdenie o výške poskytovanej mzdy zamestnávateľom, resp. iné dokumenty potvrdzujúce príjmy rodiča.
Z dikcie ust. § 62 Zákona o rodine je zrejmé, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť. Táto vzniká momentom narodenia dieťaťa. Rodič, ktorý nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, nemôže vykonávať rodičovské práva a povinnosti, ale svoje dieťa vyživovať musí.[6]
Skutočnosť, že vyživovacia povinnosť vzniká priamo zo zákona je presne ten dôvod, na základe ktorého sa domnievam, že existencia rozsudku vo vzťahu k rodičovi je pri iniciovaní trestného oznámenia irelevantná. Povinnosť vyživovať dieťa nevzniká nadobudnutím právoplatnosti súdu o určenie výživného. Je pravda, že výšku výživného plnoletej osoby upraví súd len na návrh, to ale neznamená, že do času, kým súd v občianskom konaní rozhodne, rodič nemá túto povinnosť, ako aj rovnako neplatí, že rodič sa nemôže dopustiť prečinu zanedbania výživy. Najvyšší súd SR judikoval: Z ustanovenia § 86 ods. 3 Zák. o rod. (teraz § 65 ods.3) nemožno však vyvodiť záver, že rodič plnoletého dieťaťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť, nemá voči nemu vyživovaciu povinnosť, a že táto povinnosť mu vznikne až súdnym rozhodnutím.[7]
Vyživovacia povinnosť vzniká priamo zo zákona, preto súdne rozhodnutie má len deklaratórny charakter.[8]
Orgány činné v trestnom konaní sú oprávnené a musia riešiť takúto otázku v rámci posudzovania predbežných otázok a sú povinné postupovať podľa zákonného hľadiska rozhodujúceho pre stanovenie výšky výživného. Tieto hľadiská upravuje Zákon o rodine, v zmysle ktorého sa pri určení výživného musí prihliadnuť k odôvodneným potrebám oprávneného ako aj k schopnostiam a možnostiam povinného. Pritom k schopnostiam a možnostiam povinného sa prihliadne aj vtedy, keď sa povinný vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo nejakého majetkového prospechu.
Ak už súd v konaní rozhodol, ale rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť, táto skutočnosť nič nemení na dôvodnosti podania trestného oznámenia. Ešte neprávoplatný rozsudok na základe ktorého súd zaviazal rodiča uhradiť aj zročné výživné neoprávňuje orgány kvalifikovať vec ako nedôvodnú na začatie trestného stíhania. Argument podľa ktorého, sa odvoláva na neprávoplatnosť rozsudku nemení nič na skutočnosti, že rodič svoju povinnosť zanedbal. Aj keby sa odvolal, odvolať sa môže len vo vzťahu k výške výživného a nie k samotnej povinnosti výživné platiť.
V praxi sa vyskytujú prípady, kedy sa trestné oznámenie odmietlo, pretože sa vec vyhodnotila ako nedôvodná na začatie trestného stíhania. V tejto súvislosti ešte poukážem na postup, aký prax ponúkla. Ak v občianskom právnom konaní súd rozhoduje o určení výšky výživného, plnoleté dieťa si môže nárokovať neposkytnuté výživné spätne len od okamihu podania návrhu na súd. To znamená, že ak rodič nezaplatí za január a vo februári podá návrh, súd pri vyčíslení konkrétnej výšky výživného na ďalšie obdobie zo zákona nemôže zaviazať rodiča aby výživné v určenej výške uhradil spätne aj za január. Toto sa však netýka pri maloletých deťoch. Pri plnoletých deťoch je pre súd relevantný okamih deň podania návrhu. Od tohto okamihu môže súd zaviazať rodiča na zaplatenie zročného výživného a určenie bežného výživného na nasledujúce obdobie. Pre ilustráciu uvediem nasledovný príklad: rodič meškal s uhradením výživného, ktoré bolo určené na základe dohody medzi plnoletým dieťaťom a povinným rodičom. Z dôvodu, ktorý môže byť takmer akýkoľvek sa dieťa rozhodne, že výšku výživného chce mať určené súdom (napr. ak sa jeho výdavky zvýšili a rodič nesúhlasí s platením vyššej vyživovacej sumy) a podá návrh na súd. Súd vytýči pojednávanie až o 6 mesiacov od dátumu podania a v tejto dobe rodič neplní svoju vyživovaciu povinnosť ani sčasti. Súd rodiča zaviaže s uhradením zročného výživného (za obdobie od podania návrhu do dátumu pojednávania) a bežné výživné na nasledujúce obdobie. (Rodič je teda povinný uhradiť zročné výživné 6 x určená suma súdom + bežné výživné na nasledujúce obdobie vždy k nejakému dňu.) Ak je zročné výživné vysoké súd môže čiastku rozdeliť na niekoľko splátok.
Diskutabilné riešenie ponúkla prax, ktorá vyhodnotila takmer identický skutkový stav na základe takéhoto rozsudku ako nedôvodný na začatie trestného stíhania, čo nepovažujem za správny postup. Z odôvodnenia, na základe ktorého sa dospelo k tomuto záveru je zrejmé, že začiatok plynutia trojmesačnej lehoty sa posudzoval od okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorý povinného rodiča zaviazal platením výživného. Policajný orgán, ktorý posudzuje dôvodnosť trestného oznámenia nie je viazaný rozsudkom v občianskom súdnom konaní a preto nemožno súhlasiť s tým, ak posúdenie oprávnenosti je založené výlučne na rozsudku, ktorý ustanovil novú lehotu na uhradenie zročného (dlžného výživného), pretože v súvislosti s určením okamihu spáchania trestného činu je táto lehota irelevantná.
Najvyšší súd SR v tejto veci uviedol:
Vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu vzniká priamo na základe zákona [§ 62 (teraz § 85) Zákona o rodine]. Preto za začiatok páchania trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207, (teraz § 213 Tr. zák.) rodiča voči dieťaťu treba považovať deň, od ktorého prestal rodič zavinene plniť svoju vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či o povinnosti platiť výživné a o jeho výške rozhodol už predtým súd v občianskoprávnom konaní. Ak takéto rozhodnutie nebolo dosiaľ vydané, súd v trestnom konaní rozhodne o výživnom ako o predbežnej otázke podľa § 9 ods. 1 Tr. por. Pretože ide o otázku viny, súd v trestnom konaní nie je viazaný rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní ani vtedy, keď tento súd už rozhodol, ale posudzuje túto otázku samostatne (§ 9 ods. 1 Tr. por.). Rozhodnutie súdu v občianskoprávnom konaní však súd v trestnom konaní zhodnotí ako dôkaz podľa § 2 ods. 6 Tr. por.[9]
Povinnosť vyživovať svoje deti zákon o rodine upravuje okrem § 62 ods. 1 a 2 aj v odseku 3 podľa ktorého:
Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Inštitút minimálneho výživného je upravený zákonom v rozsahu 30% životného minima, čo v súčasnosti predstavuje sumu 27,13 EUR. Túto minimálnu sumu je rodič povinný platiť za každých okolností, bez ohľadu na ťaživú finančnú situáciu v akej sa nachádza. Vychádza sa z prezumpcie, podľa ktorej, každý rodič je schopný vyživovať svoje nezaopatrené dieťa aspoň v minimálnom rozsahu.
ZÁVER
Trestnosť prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 86 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona môže zaniknúť, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu, resp. ak úrad práce, sociálnych vecí a rodiny poskytol oprávnenému náhradné výživné v plnej výške podľa rozhodnutia súdu o výživnom, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny uhradil náhradu za poskytnuté náhradné výživné, skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu.
Je zrejmé, že účelom zákona nie je za každých okolností trestať rodiča, ale prinútiť ho plniť si to, čo má plniť. Zákon samotný garantuje zánik trestnosti činu, ak rodič svoj dlh zaplatí najneskôr na pojednávaní. Aj polícia pri procesných úkonoch necháva čas, aby rodič uhradil to, čo má uhradiť, to znamená, že nie je účelom týmto spôsobom rodiča diskvalifikovať, pretože by to v konečnom dôsledku mohlo byť kontraproduktívne.
