ZMLUVNÝ VZŤAH MEDZI FUTBALOVÝM KLUBOM A (NE)PROFESIONÁLNYM HRÁČOM: ÚVAHY DE LEGE FERENDA

CONTRACTUAL RELATIONS BETWEEN A FOOTBALL CLUB AND A (NON-)PROFESSIONAL PLAYER: PROPOSALS FOR REGULATION

JUDR. PHDR. TOMÁŠ GÁBRIŠ, PHD., LLM, MA
ČLEN LEGISLATÍVNO-PRÁVNEJ KOMISIE SLOVENSKÉHO FUTBALOVÉHO ZVÄZU,
ODBORNÝ ASISTENT – PRÁVNICKÁ FAKULTA UNIVERZITY KOMENSKÉHO V BRATISLAVE,
ADVOKÁT
E-MAIL: GABRIS.TOMAS@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
hráč, zmluva, dohoda, zamestnanec, kolektívna zmluva, klub, závislá práca, amatér, profesionál, sociálny dialóg

KEY WORDS:
player, contract, agreement, employee, collective agreement, club, dependent work amateur, professional, social dialogue

ABSTRAKT:
Príspevok porovnáva zahraničnú právnu úpravu statusu hráčov a zmluvných vzťahov medzi hráčmi a športovými klubmi so súčasnou právnou úpravou týchto zmluvných vzťahov na Slovensku. Po priblížení minulých navrhovaných legislatívnych úprav autor predstavuje vlastné návrhy de lege ferenda.

ABSTRACT/SUMMARY:
The contribution compares foreign legislation on status of players and their contractual relationships with sports clubs with the current legislation on this type of contractual relations in Slovakia. After comparing recent proposed legislative regulations the author presents his own proposals de lege ferenda.

Úvod

V Slovenskej republike (ďalej len „SR“) je bežnou praxou využívanie tzv. nepomenovaných kontraktov podľa Občianskeho zákonníka, príp. Obchodného zákonníka na úpravu zmluvných vzťahov medzi hráčmi a klubmi, namiesto podriadenia tohto vzťahu pod ustanovenia Zákonníka práce o pracovnej zmluve. Potvrdzuje to aj súdna prax. V rámci pripravovanej novej komplexnej právnej úpravy športu v SR sa opätovne ponúka možnosť zasiahnuť aj do tejto oblasti a navrhnúť nové riešenie, súladné s európskym právom a obdobnou právnou úpravou v zahraničí, najmä v členských štátoch EÚ.

1. Právne postavenie športovcov v SR

Právne postavenie profesionálnych športovcov nie je v slovenskom právnom poriadku jednoznačne upravené bez ohľadu na typ športu – kolektívny alebo individuálny. Do úvahy prichádza možnosť, že športovci sú z právneho hľadiska:

V súčasnosti bez ohľadu na povahu športu ako kolektívneho alebo individuálneho jednoznačne prevažuje status športovcov ako samostatne zárobkovo činných osôb (ďalej len „SZČO“). Výnimočným je pracovný pomer športovcov v Národnom športovom centre, služobný pomer vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica a v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR.

Slovenský Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z., ďalej len „ZP“) pritom obsahuje už od roku 2007 (od novely č. 348/2007 Z.z.) vo svojom prvom paragrafe výpočet príznakov závislej práce, ktorá je základným predpokladom a podmienkou pracovného pomeru. Závislá práca sa totiž môže zásadne vykonávať iba v rámci pracovného pomeru a iba výnimočne v inom právnom vzťahu, upravenom osobitnými právnymi predpismi (napr. v prípade štátnozamestnaneckého pomeru).^[1] Podľa § 1 ods. 2 a 3 ZP:

(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.

(3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

Napriek tomu, že máme za nepochybné, že minimálne v prípade profesionálnych (a zrejme aj tzv. „neamatérskych“) hráčov v kolektívnych športoch dochádza k výkonu závislej práce, – v podriadenosti, podľa pokynov zamestnávateľa a za odmenu – v súčasnosti sa v drvivej väčšine prípadov závislá práca športovcov na Slovensku spravuje inominátnymi hráčskymi zmluvami podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.^[2] To je podľa nás právne neudržateľné minimálne od účinnosti novely z roku 2007, ktorá zaviedla do ZP koncept závislej práce (hoci už aj predtým, keď v ZP nebola upravená definícia závislej práce, závislá práca bola definovaná teóriou pracovného práva). Úprava závislej práce sa ešte spresnila od poslednej novely ZP, účinnej od 1. januára 2013, podľa ktorej sa výslovne zakazuje výkon závislej práce v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu.

Prax využívania inominátnych kontraktov podľa občianskeho alebo obchodného práva^[3] treba preto jednoznačne odmietnuť, a to tiež s poukázaním na § 3 ods. 2 ZP: „Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“^[4] V súčasnosti žiadny predpis neustanovuje inak, pretože ani zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu vôbec pomer športovcov (profesionálnych ani neprofesionálnych) ku klubom neupravuje.

Rozlíšenie závislej a nezávislej (samostatnej) práce má pritom význam obzvlášť v otázkach sociálneho zabezpečenia, vzhľadom na odlišný princíp určenia výpočtového základu, ako aj na otázku povinnosti poistenia (jednotlivých druhov poistení). Rozdiel sa prejavuje aj v oblasti zodpovednostných vzťahov – zodpovednosť zamestnanca za škodu vo vzťahu k zamestnávateľovi je totiž limitovaná. Navyše, SZČO nie sú pokryté kolektívnymi zmluvami a nemajú nárok ani na osobitné výhody, ktoré svojim zamestnancom poskytuje zamestnávateľ. Pritom môže ísť o osoby pracujúce na tom istom pracovisku a dokonca vykonávajúce aj obdobnú, prípadne totožnú prácu.

Podobný problém predstavuje kvalifikácia statusu spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným, resp. členov riadiacich orgánov spoločností, ktorí zároveň môžu (ale nemusia) vykonávať závislú činnosť pre spoločnosť. Za obdobný problém sa považuje v zahraničnej literatúre postavenie lekárov v nemocniciach, alebo advokátov pôsobiacich ako zamestnanci napr. v nadnárodných právnických firmách. Prozaickejším je príklad stavebníctva využívajúceho služby SZČO na vykonávanie čiastkových úloh na stavenisku. V týchto prípadoch má vykonávaná práca zväčša charakter závislej práce, čo by malo znamenať rozšírenie pracovnoprávnej úpravy a ochrany aj na tieto vzťahy.^[5] V takýchto situáciách sa v prípade súdneho sporu o podstate právneho postavenia dotknutej osoby (statusu SZČO alebo zamestnanca) vyžaduje osobitné preskúmanie každého jednotlivého prípadu.^[6]

Na to sa však v prípade slovenských hráčov nemôžeme spoliehať. Slovenská súdna prax totiž v súčasnosti nevyvíja žiadnu aktivitu na súdne napravenie rozporu statusu športovcov s platným právnym stavom.^[7] Súdy bežne akceptujú hráčske zmluvy podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, a ani v prípadoch, v ktorých vystupujú športovci v kolektívnych športoch akými sú futbal alebo hokej, súdy nespochybňujú občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu povahu vzťahov vytvorených na základe inominátnej hráčskej zmluvy.^[8] Zvyčajne sa pritom základ právneho vzťahu medzi zúčastnenými subjektmi vôbec bližšie neskúma, iba sa konštatuje, že šlo o osobu samostatne zárobkovo činnú.^[9] Fiktívne postavenie týchto športovcov ako SZČO teda zrejme celej spoločnosti, právnickej obci ani zúčastneným stranám neprekáža.^[10]

Kluby aj samotní hráči teda za terajšej situácie úmyselne a bez následkov obchádzajú ustanovenia ZP, čo však na druhej strane možno pochopiť s poukázaním na rigidný, dominantne kogentný charakter pracovného práva v SR. Opakované uzatváranie pracovných zmlúv na dobu určitú, ako aj dlhotrvajúcich zmlúv na dobu určitú, je totiž obmedzené národným aj európskym pracovným právom. Takýto pracovný pomer sa zvyčajne pripúšťa iba na dva roky, v športe sú však bežnými aj päťročné kontrakty. Neprichádza teda do úvahy jednoduchá aplikácia ZP. Pracovné právo má tiež osobitnú úpravu skončenia pracovného pomeru, ktorá športovým vzťahom nevyhovuje – osobitne klubom nevyhovuje potenciálna možnosť ukončenia zmluvného vzťahu počas sezóny. Ďalšími problematickými sú napr. ustanovenia o skúšobnej dobe, práci cez víkendy, a pod. Slovenské pracovné právo navyše neumožňuje využívanie inštitútu pokút, a nepripúšťa ani rozhodcovské riešenie pracovnoprávnych sporov.

Postavenie profesionálnych (a prípadne aj neamatérskych) športovcov v kolektívnych športoch ako SZČO je však napriek tomu podľa nášho názoru v tomto svetle neodpustiteľnou chybou,^[11] ktorá by sa dala a mala odstrániť osobitnou právnou úpravou ich postavenia, čo bolo zámerom predkladateľov starších návrhov zákona o športe, ale aj návrhu súčasného zákona o športe (o organizácii a podpore športu č. 300/2008 Z.z.).

2. Právne postavenie športovcov v zahraničí

V západnej Európe bola situácia pred niekoľkými desaťročiami rovnaká ako v súčasnosti v SR. Pôvodne sa totiž tvrdilo, že šport je umenie a nie závislá práca, alebo aspoň, že existuje problém, či zaradiť športovcov medzi úradníkov alebo manuálne pracujúcich zamestnancov.^[12] Bol to až Roger Blanpain, kto ako prvý v Belgicku navrhol, aby sa športovci (hráči) považovali za zamestnancov.^[13] Tento cieľ sledovalo niekoľko legislatívnych návrhov. Bourgion tvrdí, že už zákon z roku 1968 predstavoval právny základ postavenia profesionálneho športovca v Belgicku, ale až v roku 1978 bol prijatý zákon o profesionálnej športovej zmluve.^[14]

Vo Francúzsku, podľa Moulyho, bola existencia pracovného pomeru medzi športovcom a zamestnávateľom (klubom) potvrdená už dávno predtým, v roku 1960, vo veci Rostollan. Cour de cassation následne rozšíril uplatňovanie pracovného práva na všetkých športovcov, aj keď judikatúra nebola jednoznačná, či sa má pracovné právo vzťahovať aj na neamatérov poberajúcich v podstate iba náhradu vlastných výdavkov spojených so športovou činnosťou.

V súčasnosti je však už mnoho ďalších krajín o krok ďalej a ich právne poriadky poznajú špeciálnu úpravu športových pracovných pomerov namiesto aplikácie všeobecného pracovného pomeru.^[15] Príkladom môžu byť Španielsko a Portugalsko, kde bol zavedený inštitút „športová pracovná zmluva“, ktorá je definovaná tak, že sa ňou športovec zaväzuje na plnenie športových aktivít pre individuálnu alebo kolektívnu osobu za odmenu, prostredníctvom účasti na športových aktivitách pod dohľadom tejto osoby.^[16] Inštitút športovej pracovnej zmluvy je tiež známy v iných – aj mimoeurópskych krajinách, napríklad v Brazílii.^[17]  Osobitne sa tiež rozlišuje zmluva o športovej výchove („formácii“), ktorá sa týka mladistvých športovcov vo veku 14–18 rokov.

Preto je potrebné poznamenať, že otázka právneho postavenia hráčov sa neustále vyvíja^[18] – a to isté bude zrejme platiť aj pre SR.^[19] Či sa vývoj bude uberať cestou zachovania inominátnych kontraktov v rozpore so ZP (príp. v súlade s novým zákonom o športe), alebo skôr cestou osobitnej právnej úpravy športového zamestnania ešte nie je definitívne zrejmé.

3. Európsky sociálny dialóg o úprave zmluvných vzťahov hráčov: dôsledky pre SR

Okrem zahraničných vzorov je pri možnom formulovaní postavenia športovcov de lege ferenda významným prameňom aj tzv. autonómna dohoda sociálnych partnerov v oblasti európskeho profesionálneho futbalu. Bola prijatá dňa 19. apríla 2012 v Bruseli. K samotnej povahe a obsahu tejto dohody možno konštatovať, že ide o autonómnu dohodu o minimálnych náležitostiach európskych profesionálnych hráčskych zmlúv, ktorá predstavuje záväzok sociálnych partnerov implementovať jej závery na európskej aj na národných úrovniach, pričom však nezakladá povinnosti členským štátom a ich vládam, a zaväzuje zásadne iba signatárov dohody. Má sa v praxi implementovať výlučne v súlade s národnými mechanizmami sociálneho dialógu (kolektívneho vyjednávania) – od toho závisí aj právna povaha dohody v jednotlivých členských štátoch EÚ. Sociálni partneri si pritom v dohode zvolili trojrýchlostný prístup (podľa toho, do koľkých rokov sa má obsah dohody implementovať do praxe v jednotlivých členských štátoch – v Slovenskej republike to je do troch rokov). Dohoda tiež predpokladá možnosť, že v súlade s čl. 155 ZFEÚ môže byť obsah tejto dohody podobne ako niektoré predchádzajúce tzv. rámcové dohody o vybraných pracovnoprávnych podmienkach inkorporovaný do podoby smernice EÚ, čím by sa zvýšila a zjednotila normatívna sila tohto dokumentu.

Aj bez inkorporácie dohody do podoby smernice EÚ však vzhľadom na skutočnosť, že dohodu odsúhlasila a podpísala aj UEFA, možno nutne očakávať, že jej štandardy bude musieť naplniť aj profesionálny futbal na Slovensku, hoci na Slovensku v oblasti profesionálneho futbalu zásadne sociálny dialóg ani žiadne zaužívané spôsoby implementácie jeho výsledkov neexistujú. Pokiaľ hráči nie sú zamestnancami, nemožno totiž aplikovať ani postupy implementácie výsledkov kolektívneho vyjednávania. V nasledujúcich mesiacoch môžeme preto v slovenských podmienkach očakávať spustenie intenzívnych rokovaní a debát nielen v otázke minimálnych náležitostí slovenských profesionálnych hráčskych zmlúv, ale tiež v otázke tvorby a rozvoja reálneho sociálneho dialógu medzi sociálnymi partnermi v profesionálnom futbale – organizáciou hráčov, t. j. Asociáciou profesionálnych futbalistov Slovenska, ďalej Slovenským futbalovým zväzom, Úniou ligových klubov a jednotlivými klubmi.

Zároveň by však mala táto dohoda automaticky ovplyvňovať aj stratégiu športových subjektov, osobitne Slovenského futbalového zväzu, pri tvorbe novej úpravy zmluvných vzťahov s hráčmi, či už v internej futbalovej podobe, ale aj v obsahu novej všeobecne záväznej právnej úpravy zákona o športe.

Z ustanovení autonómnej dohody z roku 2012 za týmto účelom vyberáme ustanovenia s významom pre otázku postavenia športovcov, resp. charakter zmluvných vzťahov, pričom osobitne upozorňujeme, že táto dohoda hovorí o hráčoch profesionálneho futbalu ako o zamestnancoch a ich zmluvy považuje za pracovné zmluvy:

3.1 Zmluva musí mať písomnú formu a byť riadne podpísaná Klubom aj Hráčom s tým, že podpis má právnu záväznosť. Musí tiež obsahovať vyznačenie miesta a dátumu podpisu Zmluvy. V prípade neplnoletého Hráča musí Zmluvu podpísať aj jeho rodič alebo opatrovník.

3.2 Klub aj Hráč obdržia po jednom exemplári Zmluvy a jedna kópia sa zašle profesionálnej lige a/alebo národnému zväzu za účelom registrácie podľa predpisov príslušnej futbalovej organizácie.

...

3.7 V prípade, že do rokovaní za účelom uzavretia Zmluvy boli zapojené aj iné osoby, tieto musia byť v Zmluve uvedené (napr. rodič/zákonný zástupca neplnoletého, meno právneho zástupcu Hráča, licencovaného hráčskeho agenta, tlmočníka).

...

5.1 Zmluva upravuje pracovný pomer profesionálneho hráča. Ak sa zmluvné strany nedohodli na inom rozhodnom práve, pomer sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom je Klub registrovaný. Národné pracovné právo môže obsahovať kogentné ustanovenia, od ktorých sa Hráč ani Klub nemôžu odchýliť, a ktoré musia zmluvné strany zohľadniť.

...

6.2 Zmluva upravuje všetky finančné povinnosti Klubu, napríklad

(a) mzda (pravidelná; mesačná, týždenná, úkolová);

(b) iné finančné výhody (bonusy, prémie za skúsenosť, medzinárodné výkony);

(c) iné výhody (nepeňažné, ako auto, ubytovanie atď.);

(d) nemocenské a zdravotné poistenie pre prípady úrazu alebo choroby (povinné zo zákona) a povinnosť výplaty mzdy aj počas práceneschopnosti (tá sa definuje, a upravia sa tiež následky takýchto udalostí na vyplácanú mzdu);

(e) dôchodkové sporenie/odvody na sociálne poistenie (povinné zo zákona alebo na základe kolektívnej zmluvy);

(f) náhrada Hráčových výdavkov.

...

6.4 Zmluva tiež upraví finančný dopad podstatných zmien vo výnosoch Klubu (napr. ako dôsledok postupu alebo zostupu Klubu).

6.5 Smernica Rady 94/33/ES z 22. júna 1994 o ochrane mladých ľudí pri práci sa vzťahuje aj na zmluvné vzťahy upravené touto Zmluvou. Zmluva zabezpečí každému neplnoletému hráčovi zapojenému do programu mládežníckeho rozvoja možnosť povinnej školskej dochádzky v súlade s domácim právnym poriadkom a žiadnemu Hráčovi nemožno brániť pokračovať v mimo-futbalovom vzdelávaní. Podobne môže byť upravená možnosť prípravy na druhú kariéru po ukončení futbalovej kariéry.

...

6.7 Zmluva upraví platenú dovolenku. Minimom sú štyri týždne v časovom rozmedzí 12 mesiacov. Dovolenka musí byť vopred odsúhlasená Klubom a Hráč si ju musí vybrať mimo riadnej futbalovej sezóny. Hráčovi sa musí umožniť vybrať si aspoň dva súvislé týždne dovolenky. Zmluva upraví dĺžku bežného denného alebo týždenného pracovného času Hráča.

6.8 Zmluva zahrnie ustanovenia o ochrane ľudských práv (napr. sloboda prejavu hráča) a zákaz diskriminácie Hráča.

6.9 Zmluva tiež upraví pravidlá Klubu o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, vrátane povinného krytia poistenia Hráčov pre prípad choroby a úrazu, a pravidelnej zdravotnej/stomatologickej prehliadky ako aj zdravotnej/stomatologickej starostlivosti poskytovanej kvalifikovaným personálom počas výkonu futbalových povinností. To zahŕňa aj antidopingovú prevenciu. Aplikuje sa tiež Smernica Rady 89/391/ES, osobitne ustanovenia o odhade rizika, preventívnych opatreniach, ako aj informovaní, konzultovaní, účasti a príprave Hráčov.

6.10 Zmluva tiež upraví vedenie riadnej evidencie úrazov (vrátane tých, ktoré sa odohrali pri výkone povinností národného tímu), pri dodržaní ochrany súkromia. Pokiaľ právny predpis neustanovuje inak, zásadne evidenciu úrazov vedie zodpovedný lekár tímu.

...

7.1 Zmluva upraví povinnosti Hráča voči Klubu^[20] v súlade s týmto článkom.

7.2 Zmluva upravuje všetky Hráčove povinnosti, ktoré musí splniť vo vzťahu ku Klubu:

(a) hrať v zápasoch podľa svojich najlepších schopností, ak bude zaradený do tímu;

(b) zúčastňovať sa tréningov a prípravy na zápas podľa pokynov nadriadeného (napr. hlavného trénera);

(c) dodržiavať zásady zdravého životného štýlu a vysokú kondičnú úroveň;

(d) dodržiavať pokyny a konať podľa inštrukcií klubových funkcionárov (ak sú racionálne; napr. bývať tam, kde je to výhodné pre Klub);

(e) zúčastňovať sa aktivít organizovaných Klubom (športových, alebo aj obchodných);

(f) dodržiavať pravidlá Klubu (vrátane prípadného disciplinárneho poriadku Klubu, s ktorým bol Hráč oboznámený pred podpisom Zmluvy);

(g) správať sa športovo voči osobám účastným zápasu alebo tréningu, naučiť sa a dodržiavať pravidlá hry a akceptovať rozhodnutia zápasových funkcionárov;

(h) zdržať sa účasti na iných futbalových aktivitách, či iných aktivitách alebo potenciálne nebezpečných aktivitách, ktoré Klub vopred neschválil, a ktoré nie sú pokryté klubovým poistením;

(i) zaobchádzať šetrne s majetkom Klubu a vrátiť ho po uplynutí platnosti Zmluvy;

(j) bezodkladne oznámiť Klubu prípadnú chorobu či úraz, nepodrobiť sa žiadnemu zdravotnému zákroku bez predchádzajúceho informovania klubového lekára (s výnimkou prípadov núdze), a doložiť lekárske potvrdenie o práceneschopnosti;

(k) podrobiť sa pravidelnej lekárskej prehliadke a lekárskemu ošetreniu na žiadosť klubového lekára;

(l) dodržiavať antidiskriminačnú politiku zväzu, ligy, hráčskeho združenia a/alebo Klubu;

(m) nepoškodzovať imidž Klubu alebo futbalu (napr. vyjadreniami pre médiá);

(n) nestávkovať a nepodieľať sa na podobných aktivitách vo vzťahu k futbalu.

...

7.4 Hráč má právo na preskúmanie zdravotného stavu nezávislým zdravotníckym špecialistom, ak spochybňuje názor klubového špecialistu. Ak pretrvávajú rozdielne názory, strany súhlasia s akceptovaním nezávislej tretej mienky, ktorá bude záväznou.

...

8.1 Klub a Hráč sa musia dohodnúť na využívaní Hráčových osobnostných práv.

8.2 Ako odporúčanie a hlavný princíp, Hráč môže využívať svoje osobnostné práva sám (ak nie sú v rozpore so záujmami klubových sponzorov/partnerov), kým Klub má právo využívať Hráčove osobnostné práva ako súčasti celého tímu.

...

9.1 Klub aj Hráč musia súhlasiť s požičaním Hráča inému Klubu, pričom sa musia dodržiavať príslušné platné futbalové pravidlá.

...

12.1 Zmluva upraví postup riešenia sporov medzi Hráčom a Klubom v otázkach, ktoré nie sú upravené Zmluvou.

...

14.1 Klub a Hráč musia rešpektovať kolektívnu zmluvu na národnej úrovni, ak ju dohodli národné organizácie zastupujúce zamestnávateľov a zamestnancov a Klub a Hráč ju uznali svojimi podpismi na Zmluve.

14.2 Klub napríklad musí rešpektovať minimálnu výšku mzdy Hráča, ak jej výška bola dohodnutá v národnej kolektívnej zmluve.

4. Pracovná zmluva alebo osobitný zmluvný typ: východiská súčasnej úpravy

Možno zhrnúť, že ZP síce považuje profesionálnych športovcov za zamestnancov, ale prevažuje prax, podľa ktorej sú športovci zásadne SZČO, a iba veľmi výnimočne sa využíva ich podradenie pod režim ZP.

Živnostenské úrady pritom v súčasnosti na Slovensku neuznávajú športovú činnosť ako dostatočne špecifický predmet živnosti, a odmietajú takýto predmet živnosti zapísať ako voľnú živnosť.^[21] Tento problém nejednoznačného postavenia športovca mohol vyriešiť návrh zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripravený ako poslanecký návrh v roku 2007^[22], ktorý predpokladal, že živnostenský zákon sa doplní bodom 11, ktorý určí, že činnosť profesionálneho športovca sa považuje za slobodné povolanie a nevzťahuje sa naň režim živnostenského zákona. Keďže sa tak však nestalo, športová činnosť dodnes nie je ponímaná ani ako slobodné povolanie, ani ako podnikanie podľa živnostenského zákona, lebo na jej výkon športovci nemajú živnostenské oprávnenie. Iba v otázkach výkonu inej zárobkovej činnosti než je športová činnosť môže byť športovec považovaný za živnostníka (napr. pri výkone reklamných a marketingových činností).

Predpisy práva sociálneho zabezpečenia a daňového práva pritom športovcov radia medzi samostatne zárobkovo činné osoby iné ako vykonávajúce činnosť na základe osobitného predpisu, keďže žiaden osobitný predpis upravujúci športovú činnosť športovcov neexistuje.^[23] Konkrétne je ich príjem zo športovej činnosti charakterizovaný na daňové účely ako príjem z inej samostatne zárobkovej činnosti, príp. iný príjem podľa § 6 ods. 2 písm. b) a § 8 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.

Logicky sa tak de lege ferenda ponúkajú dve možnosti – buď športovú činnosť výslovne upraviť ako osobitný typ samostatnej zárobkovej činnosti, napr. v podobe slobodného povolania, alebo túto činnosť považovať za závislú prácu, podliehajúcu ZP. Ideálne by bolo využitie oboch týchto možností – na jednej strane pre individuálne športy, a na druhej strane pre hráčov kolektívnych športov, resp. ideálne formulované ako „pre všetky prípady spĺňajúce znaky závislej práce bez ohľadu na druh a oblasť športu“.

Ako sme však už naznačili, jednoduchá aplikácia ZP na šport nie je možná, a vyžaduje si prispôsobenie kogentnej pracovnoprávnej úpravy potrebám a špecifikám športu.

Už legislatívny zámer zákona o športe z roku 2004 pritom navrhoval upraviť štatút profesionálneho športovca smerom k závislej práci.^[24] Zámer správne konštatoval, že „Predmetnú osobitnú zákonnú úpravu expressis verbis vyžaduje Zákonník práce, ktorý tým zohľadňuje nereálnosť aplikácie niektorých svojich ustanovení na profesionálnych športovcov vzhľadom na osobitný charakter športu.“

Riešenie sa našlo v podobe úpravy osobitného zmluvného typu, športovej zmluvy. Podstatné náležitosti zmluvy, ktorých nedostatok by spôsoboval neplatnosť zmluvy, mali byť nasledujúce:

Zákon o športe mal zároveň vylúčiť všetky ustanovenia ZP, pri ktorých to vyžaduje povaha veci a osobitne sa v zákone o športe mali upraviť nasledovné pracovnoprávne inštitúty:

Mimo výkonu závislej práce mal zákon o športe považovať profesionálneho športovca za osobu vykonávajúcu poskytovanie služieb a z hľadiska súvisiacich predpisov (najmä daňových a sociálnych) malo ísť o samostatný druh zárobkovej činnosti vykonávanej profesionálnym športovcom.

Do veľkej miery boli tieto predstavy zrealizované v podobe návrhu zákona o športe z roku 2005, ktorý však nebol predložený ani len na rokovanie vlády. Tento projekt v § 80 upravoval podstatné náležitosti športovej zmluvy nasledovne:

Zmluva sa mala uzatvárať najviac na päť rokov, a to najviac päťkrát za sebou. Pripúšťala sa aj skúšobná doba. Osobitne bolo upravené dočasné pridelenie a pracovné cesty.

Ďalšiu navrhovanú úpravu nachádzame v poslaneckom návrhu zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov z roku 2007.^[25] V paragrafovom znení § 24 predpokladal, že „Profesionálny športovec, ktorý vykonáva kolektívny šport v profesionálnej súťaži alebo v otvorenej súťaži v rámci športového klubu, uskutočňuje túto činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý sa zakladá pracovnou zmluvou o športovej činnosti.“^[26] Pracovná športová zmluva sa mala uzatvárať na určitú dobu, najviac na päť rokov. Pracovný pomer malo byť možné opätovne dojednávať najviac päťkrát za sebou. Za opätovne dojednaný pracovný pomer sa mal považovať pracovný pomer, ktorý mal vzniknúť pred uplynutím 12 mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného pomeru medzi tými istými účastníkmi.

Podstatné náležitosti zmluvy boli formulované stručnejšie ako v pôvodnom návrhu:

Na pracovnoprávne vzťahy profesionálnych športovcov sa pritom nemali vzťahovať nasledujúce inštitúty ZP:

Podľa dôvodovej správy k § 27, v týchto ustanoveniach:

„Zákon explicitne určuje, ktoré ustanovenia ZP sa na profesionálnych športovcov

Navyše športový reprezentant, ktorý mal vykonávať športovú činnosť v rámci medzinárodnej súťaže, mal mať uzatvorenú dohodu o výkone športovej práce (§ 34) so športovým zväzom alebo s poverenou osobou. Tú by mohol športový zväz alebo športový klub uzatvoriť so športovým odborníkom alebo so športovým reprezentantom, ak by predpokladaný rozsah športovej práce neprekročil 500 hodín v kalendárnom roku. Išlo by o obdobu dohody o vykonaní práce ako ju pozná ZP.

Napokon podľa dôvodovej správy k §§ 24 a 25, „Ak výkon športovej činnosti nevykazuje prvky závislej činnosti, to znamená, že športovec z inštitucionálneho hľadiska vystupuje samostatne vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť, má takýto športovec postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.“ Umožňoval sa teda aj výkon športovej činnosti vo forme samostatnej zárobkovej činnosti – a to veľmi správne iba v prípadoch absencie prvkov závislej práce, bez ohľadu na povahu a druh športov.

Konečný návrh zákona, ktorý bol napokon v roku 2008 predložený do parlamentu, úpravu statusu športovca vôbec neobsahoval a vracal sa späť k situácii neistoty, ktorá vládne aj v súčasnosti. Počas prerokúvania v Národnej rade SR sa ešte predloženú osnovu zákona pokúsila doplniť poslankyňa Cibulková, ktoré predložila doplňujúci návrh, vychádzajúci z osnovy zákona z roku 2007, jej návrhy však neboli v parlamente schválené a v konečnom znení zákona o organizácii a podpore športu č. 300/2008 Z.z. sa o štatúte športovcov nenachádza ani zmienka. Naďalej teda platí, že podľa ZP sa na športovcov má aplikovať pracovnoprávna úprava, avšak prax považuje športový pomer za občianskoprávny alebo obchodnoprávny zmluvný vzťah.

5. Závery a návrhy de lege ferenda

Z uvedeného vyplýva, že v minulosti najčastejšie navrhovaným riešením, ku ktorému sa aj my prikláňame, je vytvorenie osobitnej úpravy športovej zmluvy so subsidiaritou aplikácie ZP pri športoch, ktoré vykazujú prvky závislej práce, čo by v prípade sporu o charakter závislosti posúdil súd. Máme za to, že o závislú prácu ide v zmysle § 1 ZP na základe splnenia prvkov výkonu práce v podriadenosti, pod kontrolou zamestnávateľa a za odmenu, a to primárne u športovcov kolektívnych športov, ktorí sú v pozícii tzv. „profesionálov“, a zrejme aj tzv. „neamatérov“. Osobitná úprava statusu takýchto športovcov si pritom okrem opatrného formulovania špeciálnej právnej úpravy vyžaduje aj dôkladne rozvážené spresnenie, ktoré ustanovenia ZP by boli vylúčené z aplikácie na šport, a ktoré by boli modifikované.

Podľa zahraničných vzorov by bolo vhodné myslieť aj na osobitnú obdobu „učňovského pomeru“, teda na „zmluvu o športovej výchove“ v prípade mladistvých športovcov, prípadne amatérov.

V prípade športových reprezentantov sa zasa dá uvažovať o v minulosti navrhovanej „dohode o výkone športovej činnosti“.

Amatéri, rovnako ako individuálni športovci by zasa mohli využívať zmluvu o (spolupráci pri) výkone športovej činnosti, ktorá by neupravovala výkon závislej práce, buď preto, že by nešlo o prácu za odmenu (amatéri), alebo preto, že by šlo o výkon práce bez podriadenosti, či na základe osobitnej živnosti, alebo osobitnej právnej úpravy slobodného povolania v zákone o športe.

Nakoniec nám zostáva zmieniť sa ešte o jednom type zmlúv, ktoré predchádzajúce návrhy opomínali. Ide o kolektívne zmluvy v športe, a to aj v kontexte potreby implementácie dohody z roku 2012 pre oblasť profesionálneho futbalu, ktorá sa má implementovať práve prostredníctvom kolektívnych zmlúv a sociálneho dialógu. Tým, že v súčasnosti športovci (profesionálni futbalisti) v Slovenskej republike nie sú formálne zamestnancami, sú aj ich práva na odborové združovanie a sociálny dialóg podstatne obmedzené. Je totiž otázne, či ich asociácie majú povahu odborových organizácií, a môžu sa dovolávať práva na združovanie v odboroch, a či sa môžu podieľať na kolektívnom vyjednávaní, príp. či môžu v nich združení športovci využiť právo na štrajk. Právo na štrajk sa totiž v Slovenskej republike priznáva iba odborovo organizovaným zamestnancom. Ide pritom o práva zaručované Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Chartou základných práv EÚ, ako aj Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce (MOP). Napokon, tieto práva zaručuje aj Ústava SR. Pokiaľ teda športovci v SR nie sú formálne považovaní za zamestnancov, nemajú právo vytvoriť si odbory, nemajú právo na kolektívne vyjednávanie, ani právo na štrajk. Dohovor MOP o kolektívnom vyjednávaní č. 154/1981 pritom ukladá signatárskym štátom, aby konali opatrenia, ktoré umožnia a podporia kolektívne vyjednávanie. V oblasti športu sa však zdá, že Slovenská republika je nateraz nečinná. Aj tento nedostatok by však mohol napraviť nový zákon o športe, a to vytvorením osobitnej kategórie „športových zamestnancov“, ako sme to naznačili vyššie, prípadne výslovnou úpravou možností sociálneho dialógu v športoch, v ktorých výkon športovej činnosti napĺňa znaky závislej práce.