Pokračovanie sporu o status profesionálnych hráčov

Prvé čítanie novely zákona o športe 18. októbra trvalo približne dvanásť minút – novelu tesne pred víkendom uviedol Dušan Tittel, zaznel jeden diskusný príspevok od Jozefa Mihála a bol koniec. Odvtedy sa vedie v zákulisí (a trochu aj v médiách) spor nielen o podstatu, či majú byť profesionálni hráči zamestnancami klubov, alebo či majú dostať na výber aj možnosť vykonávať športovú profesiu ako SZČO, ale aj o interpretáciu tohto sporu. Pretože v skutočnosti nejde len o väčšiu slobodu výberu profesionálov, ako sa snažia krkolomne prezentovať Dušan Tittel a Richard Lintner, ale aj o benefity a straty klubov, spájané s jedným alebo druhým statusom hráčov – alebo o tie predovšetkým. Benefity a straty profesionálnych hráčov sú v pri tomto spore priam systematicky opomínané.

Nie je zrejme náhodou, že sa proti sebe postavili dve strany sporu v rozličných ringoch – na jednej strane futbalový zväz, na druhej basketbal, hádzaná, hokej, volejbal; na jednej strane hráčske asociácie, na druhej kluby... Deliaca čiara nejde ani medzi koalíciou a opozíciou, ale aj vnútri blokov či poslaneckých klubov. Na jednej strane stoja Jozef Mihál (a poslanci Spolu), Dušan Galis a Jozef Burian (obaja Smer-SD), na druhej Dušan Tittel (SNS), Martin Glváč (Smer-SD) a poslanci SaS či OĽaNO.

Príčina novely je nejasná

Zjednodušené na dreň – podstatou sporu je, či podporujete hráčov a ich status zamestnanca (a súčasný právny stav, Zákonník práce, model EÚ, stanoviská inšpektorátu práce, ministerstva školstva a rozsudok košického súdu), alebo ste na strane klubov, ktorým status zamestnancov siaha hlbšie do vrecka a podporujú ich status SZČO, ktorý je pre kluby jednoducho výhodnejší (a ak by boli pravdivé fámy, že sa do klubov chystajú finančné kontroly a následkom môže byť postih za dlhodobé hromadné nelegálne zamestnávanie a dorubenie nezrazených a neodvedených daní z príjmov profesionálnych športovcov, tak sú táto novela a súčasné pozície klubov a zväzov úplne pochopiteľné – aj keď z hľadiska dodržiavania zákona nie veľmi akceptovateľné).

Predĺženie odvodových prázdnin hráčov na ďalšie tri roky totiž vôbec neopodstatňujú túto hysterickú a unáhlenú novelu zákona o športe – kluby zatiaľ nemusia platiť odvody za hráčov, aj keď sú v pozícii zamestnancov – a tri roky prázdnin by sa mohli, na rozdiel od predchádzajúcich troch rokov, skutočne využiť na diskusiu všetkých zainteresovaných subjektov – ministerstva školstva, športových zväzov, klubov piatich súťaží a profesionálnych hráčov (je ich iba niečo vyše tisícky) – a prijať takú novelu zákona o športe, ktorá bude systematicky riešiť daný problém.

Teda nielen status profesionálov v súlade s európskou legislatívou a domácim Zákonníkom práce (kde hráči so statusom SZČO, vzhľadom na budúce dôchodky, jednoducho strácajú), ale aj zvýšenie príjmov športových klubov, teda to, čo im sľubovali ešte ministri školstva Peter Pellegrini a Peter Plavčan. Momentálne predkladaná novela zákona o športe totiž rieši iba čiastkový problém – odkazuje hráčov pri uzatváraní zmlúv do submisívnej pozície, kedy by museli - zrejme, pod nátlakom klubov - prijať status SZČO.

Pravdepodobne aj na základe dlhodobej kritiky tejto Tittel/Jančulovej novely vznikli na pôde NR SR pozmeňovacie poslanecké návrhy, ktoré však zásadnú koncepciu nahradenia zamestnancov samostatne zárobkovo činnými osobami neriešia, skôr ju komplikujú a zahmlievajú.

Dilema športového profesionála, či mať ako SZČO aktuálne trochu vyšší príjem, ale za cenu dôchodkovej neistoty, je totiž falošnou cestičkou – pretože sa dá riešiť aj tak, aby bola ovca celá a vlk sýty. Ako prvé riešenie sa ponúka už vlani Jozefom Burianom deklarovaný model – aby odvodovú povinnosť za kluby, kým sa nezlepší ich finančná situácia, „prevzal štát“ – čím kluby nebudú musieť platiť viac a hráči budú mať sanované dôchodkové poistenie.

Prečo sa tomuto riešeniu nedáva priestor a prečo sa tak nezmyselne šturmuje, je pre mňa záhadou.