ANALÝZA KOMPARÁCIE CIVILNEJ A TRESTNEJ MEDIÁCIE S AKCENTOM NA RESTORATÍVNU JUSTÍCIU

PHDR. VLADIMÍR CEHLÁR, PHD.
PROBAČNÝ A MEDIAČNÝ ÚRADNÍK OS ŽILINA
E-MAIL: VLADIMIR.CEHLAR@JUSTICE.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
jurisdikcia, civilná mediácia, trestná mediácia, poškodený, obvinený, restoratívnosť, kvalitatívny výskum, komparácia, Grounded theory, proces mediácie, probačný a mediačný úradník, vzdelávanie

KEY WORDS:
jurisdiction, civil mediation, criminal mediation, victim, defendant, restoration, qualitative research, comparison, Grounded theory, process of mediation, probation and mediation officer, education

ABSTRAKT:
Článok v sekundárnej rovine prezentuje kvalitatívny výskum prostredníctvom Grounded Theory, ktorý bol zrealizovaný v súvislosti s problematikou civilnej a trestnej mediácie. Primárne je zameraný na oblasť restoratívnej justície a trestnej mediácie. Autor článku sa týmto obracia na odbornú verejnosť a autority, ktoré môžu svojím prístupom napomôcť tomu, aby vzdelávanie trestných mediátorov (PaMÚ) bolo realizované v intenciách odporúčaní CEPEJ(2007)13, (Európska komisia pre efektívnosť fungovania justície. V Štrasburgu, 7. decembra 2007).

ABSTRACT/SUMMARY:
At the secondary layer the article presents qualitative research realised with respect to the issue of the civil and criminal mediation by the Grounded Theory. Primarily it is foccussed on the area of restorative justice and criminal mediation. Author of the article turns to expert community and authorities, who can play a part in ensuring that education of criminal mediators (PaMÚ) is realised in terms of recommedation CEPEJ(2007)13, (The European Commission for the Efficiency of Justice. Strasbourg, 7 December 2007).

ÚVOD

Prostredníctvom vstupu do problematiky chceme konštatovať, že profesia civilného mediátora a probačného a mediačného úradníka vznikla ako určitá reakcia spoločnosti na potrebu riešiť konfliktné situácie mimosúdnou cestou. V súčasnej dobe zaznamenávame zvýšený záujem riešiť konflikty mimosúdnym spôsobom, čo dokazujú aj medzinárodné konferencie, ktoré sa realizujú v podmienkach Slovenska. Dlhoročné skúsenosti v oblasti riešenia konfliktov prostredníctvom mediácie nás viedli k potrebe zodpovedania otázok, ktoré s touto problematikou priamo súvisia, resp. sú ňou determinované. Súčasné poznanie mediácie v podmienkach Slovenskej republiky je v prevažnej miere prezentované odbornou verejnosťou z pohľadu jej právneho zamerania, čiže prostredníctvom civilného a trestného práva. Laická verejnosť oblasť mediácie skôr vníma ako jeden celok, nedochádza k jej deleniu podľa právnych segmentov, ale je akceptovaná skôr ako multifunkčný nástroj na riešenie konfliktov (sporov). K tomuto poznaniu sme dospeli prostredníctvom analýzy dostupných odborných článkov, kde oblasť riešenia konfliktov a mediácie bola ich nosným pilierom. V neposlednom rade možno povedať, že tieto pohľady na mediáciu sú posilnené aj o osobné, empirické skúsenosti v trestnej mediácii. Primárnym záujmom tohto článku je, aby empirické poznatky a skúsenosti boli vhodným spôsobom pretavené z pohľadu restoratívnej justície v podmienkach SR aj do legislatívnej oblasti.

Tento vstup do problematiky nám naznačuje, že riešenie konfliktov prostredníctvom mediácie z pohľadu jurisdikcie nášho štátu možno realizovať v civilných a trestných veciach. Okrem týchto dvoch základných druhov mediácie existujú aj ďalšie fakultatívne (alternatívne) možnosti, ktoré sa aplikujú pri riešení konfliktov v sociálnej práci, pri riešení interpersonálnych konfliktov, mierovej práci (peacework), školskej, rovesníckej mediácii (program peer mediácie) a podobne.

V procese mediácie komunikáciu považujeme za nevyhnutný prostriedok na odovzdávanie a preberanie správ, prejavovanie svojich pocitov, emócii, potrieb, atď. Využívame ju ako metódu, prostredníctvom ktorej prebieha sociálna interakcia medzi klientom a mediátorom. Poznanie špecifík zručnosti v oblasti verbálnej a neverbálnej komunikácie považujeme za nevyhnutnú súčasť toho, čo by mal ovládať mediátor, ak jeho súčasťou práce je riešenie konfliktov a sporov. Asociácia mediátorov Slovenska popisuje mediátora ako dôležitý subjekt v rámci mediácie, ktorý ako kvalifikovaný odborník pre oblasť komunikácie a riešenie sporov je stranám nápomocný pri riešení ich sporu. Aj tento príklad potvrdzuje, že oblasť komunikácie je nevyhnutnou súčasťou každého profesionála, ktorý by mal vedieť čítať a rozpoznávať základné (rôzne) signály verbálnej a neverbálnej komunikácie.

Našim cieľom je priblížiť túto problematiku z viacerých aspektov a pomenovať, aké súvislosti a špecifiká existujú medzi mimosúdnym spôsobom riešenia konfliktov v civilnom konaní a riešením konfliktov v trestnom konaní. Tento uhol pohľadu nám umožní analyzovať podmienky, za ktorých sa jav vyskytuje, popísať interakcie, ktoré sa k nemu viažu, a zaznamenať výsledky či následky, ktoré majú vplyv na proces civilnej a trestnej mediácie. Praxou získané skúsenosti v oblasti trestnej mediácie nám naznačujú, že medzi jednotlivými mediáciami existujú odlišnosti a špecifiká. Našou ambíciou je pomenovať exaktnejším spôsobom to, čo spája trestnú a civilnú mediáciu, a ktoré činnosti sú odlišné a špecifické v jej procese z pohľadu mediátora. Neoddeliteľnou súčasťou tohto článku je poukázať na súčasný stav v trestnej mediácii, ktorý je neakceptovateľný a poukázať na možné systémové riešenia.

1.    JURISDIKCIA MEDIÁCIE A IMPLEMENTAČNÁ PRAX

Právne normy v jednotlivých štátoch Európy, ale aj Európskej únie sú diametrálne rozličné v oblasti mediácie. Síce v systéme existujú odporúčania EÚ, ktorých cieľom je vytvorenie podmienok na akej báze by mala mediácia fungovať, aké základné podmienky by mal spĺňať mediátor, atď. Napríklad v trestnej mediácii „odporúčanie R (99) 19“ poukazuje na to, aby vypracované smernice pre mediáciu platili pre každý proces, v ktorom sa obeť a páchateľ môžu, ak s tým slobodne súhlasia, aktívne zúčastniť na riešení záležitostí, vyplývajúcich z trestného činu, prostredníctvom pomoci nestrannej tretej osoby (mediátora). K profesii alebo poslaniu mediátora sa odporúča, že musí absolvovať úvodné školenie skôr, ako sa ujme mediačných povinností, ako aj školenia počas výkonu služby. Takéto vzdelávania by mali byť zamerané na zabezpečenie vysokej úrovne odbornej spôsobilosti, berúc do úvahy schopnosti v oblasti riešenia konfliktov, špecifické požiadavky práce s obeťami, páchateľmi a základné poznatky o systéme trestného súdnictva.

Pre lepšie orientovanie sa v tejto problematike priblížime si právny rámec mediácie v systéme Slovenskej republiky, ktorý umožňuje jej aplikáciu v civilnom a trestnom práve.

Ak sa pozrieme na legislatívu civilnej mediácie v širšom slova zmysle, zistíme, že nie pre všetky druhy mediácií existujú právne normy, že skôr ide o metódu, ktorá pomáha vyriešiť určitý konfliktný stav. V tomto prípade sa primárne zaoberáme obsahom konfliktu a až sekundárne oblasťou legislatívy, noriem, či možnosťou realizovať mediáciu. Tento pohľad na prezentovanú problematiku nám umožňuje konštatovať, že mediácia je v týchto situáciách multifunkčným nástrojom, pokiaľ ju aplikuje nestranná a neutrálna osoba. Samotnú mediáciu možno realizovať pri konfliktoch v rodinnoprávnych vzťahoch, v sociálnej práci, pri náhrade ujmy na zdraví, v autorskoprávnych a spotrebiteľských sporoch, atď. Taktiež je možné ju využívať pri práci výchovných poradcov, ale aj v súvislosti s koučingom, pri riešení medzinárodných konfliktov na rôznych úrovniach, a pod.

Pri takomto vnímaní mediácie môžeme hovoriť o dvoch systémoch, pričom jeden je orientovaný a podporovaný právnym rámcom, ktorý je napojený na súdny systém. V druhom ide skôr o pomocné profesie, ktoré využívajú techniky a zručnosti mediačného procesu na riešenie konfliktných situácií za účelom narovnania, uspokojenia a vyriešenia alebo zmiernenia konfliktného stavu.

1.1.    ZÁKLADNÉ ASPEKTY CIVILNEJ MEDIÁCIE

V podmienkach Slovenska, činnosti civilných mediátorov sú upravené v Zákone číslo 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov zo dňa 25. júna 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. septembra 2004. Predmetný zákon bol prijatý na základe iniciatívy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ako záväzok nášho štátu vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii. Potrebu prijatia zákona o mediácii zvýraznila jeho dôvodová správa, ktorá vo svojej všeobecnej časti pojednáva o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. sa o mediácii hovorí, že: „Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu.“ V ods. 2 predmetného § 2 (Zákona č. 420/2004 Z.z.) sa píše, že: „na účely tohto zákona je osoba zúčastnená na mediácii, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je v spore týkajúcom sa zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu s inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Bezúhonný je ten (mediátor), kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov...“ Tieto ustanovenia potvrdzujú, že mediácia je organickou súčasťou politiky zameranej na zlepšenie prístupu k spravodlivosti. Potrebu zavedenia mediácie do právneho systému potvrdzuje aj nasledujúca analýza, ktorá bola zverejnená ako publikácia v Najprave, že: „Prístup k spravodlivosti pre všetkých je základným právom, ktoré zakotvuje článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mediácia je organickou súčasťou politiky zameranej na zlepšenie prístupu k spravodlivosti. Zavedenie mediácie do právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné aj z dôvodu rastúceho objemu súdnych žalôb, predlžovania súdneho konania a prístupu k spravodlivosti sťažuje aj kvantita a zložitosť legislatívy. Cezhraničné spory sa obyčajne spájajú s ešte dlhším konaním a vyššími nákladmi ako domáce spory...“ Analýza aktuálnej právnej úpravy mediácie. (Najpravo, 2011) Spomínané dohovory sú implementované do zákona o civilnej mediácii, hlavne rámcovo legislatívne prostredie pre mediáciu, ako novú formu mimosúdneho riešenia sporov. Zameriava sa na občianskoprávne a obchodné veci, vrátane práva v oblasti zamestnanosti a ochrany spotrebiteľa, ale aj na oblasť správneho práva. V zákone je explicitne vymedzené postavenie mediátora v spore, aké všeobecné predpoklady na výkon tejto činnosti musí osoba mediátora spĺňať. Prioritou je absolvovanie odborného vzdelávania, potom sú to osobnostné predpoklady, zručnosti a získané skúsenosti, pritom nie je určené, aby mediátor mal právnické vzdelanie. Vyžaduje sa, aby každý mediátor prešiel vzdelávacím procesom, aby bol pripravený na riešenie rôznych konfliktov, aby mal dostatočné znalosti o právnych predpisoch z oblasti mediácie. Týmto prístupom sa má o. i. docieliť zvýšenie úspešnosti pri riešení sporov, aj preto je nevyhnutné absolvovanie odbornej prípravy mediátora. Okrem uvedeného, zákon upravuje akreditácie vzdelávacích inštitúcií o ďalšom vzdelávaní mediátorov, o odbornej skúške, o zozname mediátorov a ďalšie informácie o procesnej stránke (kam spadá súhlas k mediácii, ukončenie mediácie a dohoda).

Činnosti civilných mediátorov sú spoplatnené, čiže mediátor má nárok na odmenu za výkon mediácie, ktorá je na základe dohody medzi mediátorom a osobami zúčastnenými na mediácii. Posledná novelizácia Zákona o civilnej mediácii bola zrealizovaná Zákonom č. 332/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. januára 2012. Právna úprava civilnej mediácie reflektuje na „Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obdobných veciach“.

Špecifikom, kde sa môže realizovať mediácia je ustanovenie § 11, Zákon číslo 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde v ods. 4 sa uvádza: „...Mediácia podľa tohto zákona nie je mimosúdna činnosť na riešenie sporu podľa osobitného predpisu; 9b) vykonávaním alebo zabezpečením vykonávania mediácie na účely sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nie sú dotknuté práva a povinnosti iných subjektov podľa osobitného zákona; 9b“ Chceme len poukázať na to, že mediácia si nachádza svoje miesto aj pri riešení konfliktov a sporov v sociálnej oblasti. Síce právne normy, zákony neexistujú pre všetky druhy mediácií, ale v podmienkach Slovenskej republiky existujú a realizujú sa mediácie, napr. prostredníctvom zmierovacích rád. Kroky v práci zmierovacej rady sú štandardným postupom zmierovacieho konania, „ktorý vychádza z modelu Community Boards a je upravený na naše podmienky. Pozostáva z piatich krokov a hodí sa najviac na situácie, keď ide o zmierovanie medzi viacerými (tri a viac skupín) v spore, kde každú zo skupín reprezentuje jeden či dvaja reprezentanti, ktorí majú ich mandát.“ (Ondrušek, Labát, Tordová, 2005, s. 49). Ďalej poznáme školské mediácie, ktoré predstavujú nový trend v oblasti riešenia konfliktov a sporov cestou zmierovacieho konania. Ide o menej štruktúrovanú formu, pričom je veľmi flexibilná. Cieľovými skupinami môžu byť zamestnávateľ a zamestnanec, kolegovia a spolupracovníci, rodičia a učiteľ, spolužiaci atď. Tento druh mediácie poukazuje aj na vývoj konfliktov, s ktorými sa stretávame na školách, ale aj preventívne opatrenia za účelom nevyhrocovania situácie, atď. (Bieleszová, 2012). Pri rovesníckej mediácii (peer mediácie), ide o to, že rovesník pomáha riešiť problém z pozície tretej neutrálnej strany. Podmienkou je vytvorenie vhodnej atmosféry pre prijatie mediácie, definovanie spoločných cieľov a aktivít. Túto mediáciu môžeme realizovať za predpokladu, že bude súčasťou školského vzdelávacieho programu, ktorý sa opiera o pozitívny prístup pedagógov, aby to vnímali ako prínos pre všetkých formou prevencie. Ďalším dôležitým krokom je výber vhodných žiakov, študentov, ktorí by uskutočňovali zmierovacie procesy, pričom by museli absolvovať tréning na posilnenie mediačných zručností a supervíziu. (Bieleszová, 2013).

V nasledujúcej časti sa budeme sústrediť na právne normy v trestnej mediácii, nakoľko ich účastníkmi môžu byť len osoby, ktoré po formálnej stránke musia spĺňať status obvineného (páchateľ) a poškodeného (obeť) trestného činu.

1.2.    ZÁKLADNÉ ASPEKTY PRE TRESTNÚ MEDIÁCIU

Trestná mediácia je v podmienkach Slovenska upravená v Zákone číslo 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch v znení platných predpisov. V ustanovení § 2 písm. b) predmetného zákona sa uvádza, že „pod mediáciou sa rozumie mimosúdne sprostredkovanie sporu medzi poškodeným a obvineným“, v ods. 2 Zákona č. 550/2003 Z. z. sa konštatuje, že „Mediácia sa vykonáva len so súhlasom poškodeného a obvineného. Ak je obvineným mladistvý, na vykonanie mediácie je potrebný súhlas jeho zákonného zástupcu.“ V Trestnom poriadku číslo 301/2005 Z. z. v znení platných predpisov sa upravuje v ustanovení § 25 postavenie probačného a mediačného úradníka v súvislosti s plnením jeho úloh v oblasti mediácie. Trestnú mediáciu možno aplikovať v intenciách § 216 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z., ktorý vytvára priestor pre odklon v trestnom konaní pri prečinoch, za ktoré trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 5 rokov. Predmetné ustanovenie v procese mediácie môže byť súčasťou odklonu v trestnom konaní, jeho výsledkom je dohoda medzi poškodeným a obvineným (páchateľom) o „podmienečnom zastavení trestného stíhania.“ Odklon v trestnom práve prostredníctvom mediácie môžeme vykonávať aj za podmienok uvedených v § 220 (Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z.). V tomto prípade zákon upravuje podmienky, ktoré musí splniť obvinený (páchateľ), aby mediácia mohla byť ukončená v trestnom konaní „formou zmieru“. Výsledkom mediácie v trestnom konaní nemusí byť len postup v intenciách ustanovení § 216 (podmienečné zastavenie trestného konania) alebo § 220 (zmier) Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. Okrem vyriešenia konfliktného stavu, (pokiaľ to situácia umožňuje) účelom zmieru je zrýchlenie, zhospodárnenie trestného konania a nahradenie škody a urovnanie vzájomných vzťahov medzi obvineným a poškodeným. Mediácia sa môže realizovať len za účelom uzavretia dohody medzi poškodeným a obvineným o náhrade škody, ktorá vznikla trestným činnom, alebo na účely odstránenia ujmy. (Zákon č. 550/2003 Z. z., § 3, ods. 1, písm. c ). Medzi právne normy, ktoré upravujú trestnú mediáciu, patrí Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Spravovací a kancelársky poriadok pre súdy..., ide najmä o ustanovenia § 241b, 241f, ods. 2 a príloha č. 1, čl. II, a súdny register trestných vecí, ods. 8. V súčasnosti predmetná vyhláška MS SR si žiada odborné a vecne úpravy, ktoré budú korešpondovať s odporúčaniami EÚ a poznatkami výskumom riadenou praxou.

Právne normy v trestných veciach boli spracované, resp. inšpirované najmä „Základnými princípmi OSN pre používanie programov restoratívnej justície v trestných veciach“ (Rezolúcia Hospodárskej a sociálnej rady, 18. apríl 2002), ďalej na základe „Rámcového rozhodnutia Európskej rady z 15. marca 2001 o postavení obetí v trestnom konaní“ (2001/220/JHA) a „Odporúčania Rady Európy č. R(99)19, týkajúce sa mediácie v trestných veciach“ (Výbor ministrov, 15.september 1999). Tieto odporúčania boli opäť prerokované v Štrasburgu, 7. decembra 2007, CEPEJ(2007)13 a Európska komisia pre efektívnosť fungovania justície (CEPEJ) vydala „Metodické pokyny pre lepšiu implementáciu súčasného odporúčania týkajúceho sa mediácie v trestných záležitostiach.“ Na základe týchto rozhodnutí CEPEJ, ktorá má vo svojich stanovách uvedený ako jeden z cieľov – umožňovať lepšiu implementáciu medzinárodných právnych nástrojov Rady Európy týkajúcich sa efektívnosti a spravodlivosti súdnictva, zahrnula medzi svoje priority novú činnosť zameranú na uľahčenie efektívnej implementácie nástrojov a štandardov Rady Európy týkajúcich sa alternatívneho riešenia sporov. Komisia pre trestnú prevenciu a trestné súdnictvo, Jedenásta schôdza, Viedeň, 16.-25. apríla 2002, bod programu č. 4, Štandardy a normy OSN v oblasti trestnej prevencie a trestného súdnictva prijala „Základné princípy pre používanie programov restoratívnej justície v trestných veciach.“ (ODPORÚČANIE č. R (92) 16, Príloha č. 5).

Po priblížení uvedených právnych noriem a jednotlivých odporúčaní, môžeme konštatovať, že v podmienkach Slovenskej republiky máme prijaté právne normy na vykonávanie mediácie a postavenie mediátorov v tomto procese formou zákonov o civilnej a trestnej mediácii. Rozdielnosť týchto zákonov je najmä v tom, že trestná mediácia odráža osobitosti postavenia účastníkov sporu v ich rozdielnom právnom prostredí, ktoré upravujú trestné kódexy, mediácia je bezplatná, vykonávajú ju probační a mediační úradníci. (Labáth, 2011). Pri civilnej mediácii ide o určitý druh podnikania, mediáciu vykonávajú civilní mediátori, ktorí sú zaevidovaní v zozname mediátorov. Mediácia je spoplatnená, účastníkmi mediácie je iniciátor a respondentô. Civilný mediátor rieši spory vznikajúce z občianskych, rodinnoprávnych, obchodných záväzkov a pracovnoprávnych vzťahov. Táto menšia komparácia právneho systému v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje kontinuálnu súčasť medzinárodných noriem a odporúčaní, ktoré o. i. definujú pojem mediácia. V tejto súvislosti môžeme uviesť, že: „V medzinárodných dokumentoch sa nachádzajú nasledovné definície pojmu mediácia: Mediáciou sa rozumie mimosúdne konanie, v ktorom mediátor pomáha stranám, aby vyriešili svoju konfliktnú situáciu a dospeli k dohode. (Odporúčanie Rady Európy) Mediáciou sa rozumie mimosúdne sprostredkovanie za účelom riešenia sporu stranami a činnosť smerujúca k urovnaniu konfliktného stavu. Mediáciou sa rozumie proces, v ktorom strany požiadajú tretiu osobu o asistenciu pri ich pokuse o priateľské urovnanie sporu, ktorý vznikol, alebo sa týka ich zmluvného alebo právneho vzťahu. (UNCITRAL – vzorový zákon) Mediáciou sa rozumie proces riešenia sporu, ktorý sa pokúša presvedčiť strany a priviesť ich k riešeniu sporu vzájomnou dohodou. (Odporúčanie Európskej komisie)“ (Dôvodová správa k návrhu zákona č.420/2004 Z.z., osobitná časť k § 2).

Na posilnenie právneho postavenia trestnej mediácie sa v čase 26.-27. novembra 2008 konal v Omšení (Slovenská republika), v poradí 4. Seminár na podporu a posilnenie súdnych kapacít v oblasti trestných vecí. Projekt bol vedený pod číslom SK/06/IB/JH/02/TL, kde sa belgickí experti, ako Hans DOMINICUS – Federálne ministerstvo spravodlivosti Belgicka, Michaël DANTINNE – Univerzita Liège, profesor kriminológie, Denis VAN DOOSSELAERE – Univerzita v Liège, psychológ a kriminológ, lektor Fakulty Psychológie a Kriminalistického ústavu a Leo MULLENDER – Federálne ministerstvo spravodlivosti Belgicka, právny poradca, vedúci projektu za belgickú stranu, zhodli o. i. v definovaní trestnej mediácie, nakoľko existujú rôzne definície v rámci rôznych právnych systémov. Uviedli, že: „mediácia je alternatívnou a neautoritatívnou formou mimosúdneho riešenia sporov medzi obvineným a poškodeným, jej cieľom je spoločné hľadanie vyhovujúceho a obojstranne uspokojivého riešenia, ktorým sa zmierni alebo zníži aktuálne existujúci konflikt prostredníctvom vzájomnej komunikácie“. (Seminár, 2008). Prostredníctvom záverečnej správy k predmetnej konferencii zo dňa 17. júla 2009, ktorá bola spracovaná Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a partnerom za členský štát únie, Federálnym ministerstvom spravodlivosti Belgicka, boli prijaté závery a odporúčania v oblasti mediácie.

Mediácia má rôzne definície, ktoré vždy vychádzajú z právneho systému príslušného štátu, preto bola vytvorená jedna všeobecná definícia, inšpirovaná aj Odporúčaniami Rady Európy o mediácii v trestných veciach. Na základe prezentovaných poznaní možno uviesť, že mediácia je: „Proces, umožňujúci osobám, ktorých sa týka trestný čin, zúčastniť sa aktívne, slobodne a spôsobom zaručujúcim mlčanlivosť, na jeho riešení pod metodologickým vedením neutrálnej tretej osoby. Jeho cieľom je uľahčiť komunikáciu a podporiť vzájomnú dohodu oboch strán o pravidlách a podmienkach urovnania a ozdravenia vzťahov“. (Odporúčanie Rady Európy č. (99) 19 o Mediácii v trestných veciach). Sme toho názoru, že najmä v oblasti trestnej mediácie je dôležité, aby súčasný stav, ktorý od roku 2005 neprešiel žiadnou zmenou sa odborne prehodnotil, spracovali sa metodické usmernenia, ktorých primárnym cieľom bude zefektívniť a odborne posilniť tento inštitút.

2.    RESTORATÍVNA JUSTÍCIA A TRESTNÁ MEDIÁCIA

Aliancia nevládnych organizácií pôsobiacich pri OSN v oblasti prevencie kriminality a trestnej justície formulovala pracovnú definíciu restoratívnej justície a jej možnosti nasledovným spôsobom: „Restoratívna justícia je proces, pri ktorom všetky strany majúce účasť na určitom trestnom čine sa stretávajú spoločne za účelom kolektívneho posúdenia, ako vyriešiť nepriaznivé následky trestného činu a jeho budúce dôsledky.“ (Karabec, 2003, s. 52).

Zeher (2003) autor knihy „Úvod do Restorativní justice“ a zakladateľ týchto ideí, prináša ucelenú a podrobnú informáciu o restoratívnosti z pohľadu obnovujúcej spravodlivosti. Určite v nej nedostaneme jasné a jednoznačné odpovede, ktoré by sme očakávali, ale poskytne nám nové pohľady, podnety a skúsenosti, ako by sme mohli spravodlivosť uplatňovať. Zehr (2003, s. 8) konštatuje, že: „hlavným účelom restoratívnej justície nie je znížiť recidívu. Restoratívne programy sú často v snahe získať uznanie prezentované a vyhodnocované ako spôsoby znižovania opakujúcej sa trestnej činnosti. Možno konštatovať, že existujú dobré dôvody myslieť si, že programy restoratívnej justície recidívu znižujú. Výskum zatiaľ, i keď sa sústredil hlavne na mladistvých páchateľov, prináša v tejto oblasti celkom povzbudivé výsledky. Aj napriek tomu, zníženie recidívy nie je dôvodom existencie restoratívnych programov, ide len o vedľajší účinok. Restoratívna justícia je správna vec, ktorú je treba správne robiť. Mali by sme sa zaoberať obeťami a reagovať na ich potreby, páchatelia by mali byť zapojení do procesu, nepozerať na to, či páchateľovi dôjde, o čo tu ide a či dosiahneme zníženie recidívy.“ Autora pravdepodobne aj tento pohľad na restoratívnu justíciu viedol k tomu, aby mohol konštatovať, že: „Restoratívna justícia nie je mapou, ale je kompasom.“ (Zehr, 2003, s. 8) Zehr (In: Štern et al. 2010) konštatuje, že restoratívnu justíciu možno prezentovať niekoľkými princípmi a hodnotami, ktoré sú akýmsi kompasom, ktorý ukazuje najmä to, akou cestou sa môžeme vydať v ktoromkoľvek prípade. Takýto pohľad na konfliktné udalosti a spáchaný trestný čin je špecifický, a preto nemôžeme určiť jeden univerzálny restoratívny program, či techniku. Aby sa mohli plniť všetky úlohy obsiahnuté v restoratívnych programoch, priblížime si ich prostredníctvom nasledujúcich princípov a hodnôt:

Definícia „restoratívnosti“ je podľa nášho názoru determinovaná aj empirickou praxou a dlhoročnými skúsenosťami, ktoré boli prezentované aj expertmi z Belgicka (seminár, 2008), ktorí konštatujú nasledovné: „Naše niekoľkoročné skúsenosti s mediáciou nás postupne priviedli k vytvoreniu pracovnej definície. Restorácia, to nie je totožný pojem ako – dostať sa späť do východiskového bodu. Restorácia je niečo iné ako oprava, návrat k situácii, ako to bolo pred spáchaním trestného činu. V tomto význame, trestné činy sú vlastne neopraviteľné. Zanechávajú stopy, našťastie nie vždy rovnako dramatické, ale aj napriek tomu sa niečo v živote zmení. Je nešťastím, keď človek nepochopí, že sa to nezmení ani vtedy, ak sa z obete stane páchateľ. Restorácia sa nemôže redukovať na finančnú náhradu škody. Podľa našich skúseností tento prístup spôsobuje, že sa obeť cíti byť predaná, ako keby jej utrpenie a poníženie bolo jednoducho premenené na určitú finančnú čiastku, ktorá je zvyčajne určovaná vonkajšími kritériami. Keď strany zainteresované na trestnom čine požadujú restoráciu, vyslovujú tým potrebu zmeny ich nastavenia voči trestnému činu a jeho dôsledkom, zmeny pri začleňovaní daných skúseností do svojho života.“ Tieto myšlienky sú podrobnejšie rozvinuté vo Van Garsse, L. (2001) „Op zoek naar herstelrecht. Overwegingen na jaren bemiddelingswer.“

Už opakovane sme uviedli, že za zakladateľa restoratívnosti je považovaný Haward Zehr (2003), ktorý restoratívny proces a restoratívnu justíciu vnímal ako činnosť, ktorá v maximálnej miere zapája tých, ktorí majú na konkrétnom trestnom čine podiel. V tomto prípade ide o spoločné zaisťovanie a riešenie ujmy, potreby a povinnosti s cieľom dosiahnuť ozdravenie, a dať veci do poriadku v takej miere, ako je to len možné. O trestnej mediácii Štern et al. (In Kracík M., 2010, s. 34) popisuje, že: „mediácia je najčastejší využívaný program restoratívnej justície. Jeho cieľom je sprostredkovať priame stretnutie medzi obeťou trestného činu a páchateľom za účasti tretej, nestrannej osoby – mediátora, ktoré by malo vyústiť do dohody medzi obidvoma stranami o odstránení spôsobenej ujmy. Osobné stretnutie zoči – voči je spravidla silným zážitkom pre obidve strany konfliktu. Obeti sa dostane satisfakcie, páchateľovi môže priniesť silnú korektívnu skúsenosť.“ Mediáciu sme opísali aj ako komunikačný proces s viac-menej nepredvídateľným obsahom a výsledkom, to však neznamená, že je to proces bez akejkoľvek orientácie. Definícia restoratívnej mediácie popisuje, že mediácia má byť zameraná na podmienky, ktoré navodzujú zmiernenie, čiže „restoráciu“ (obnovu). V slove „zmiernenie“ sa dá ľahko odhaliť aj spoločenský záujem.

Keď strany zainteresované na trestnom čine požadujú „restoráciu“, vyslovujú tým potrebu zmeny ich nastavenia voči trestnému činu a jeho dôsledkom, zmeny pri začleňovaní daných skúseností do svojho života. (Seminár, 2008).

Belgickí experti (2008) restoráciu prezentujú prostredníctvom niekoľkých charakteristík, ktoré by mali spĺňať minimálne tieto požiadavky:

Hlavnou úlohou mediátora je vytvorenie prostredia istoty a úcty voči zainteresovaným stranám a to, aby sa tento pocit preniesol aj na vzťahy medzi stranami a tým sa pomohlo odbúrať ich stiesnenosť a obranný postoj. Môžeme skutočne konštatovať, že preukazovanie vzájomného rešpektu medzi zainteresovanými stranami (alebo ich okolím) v konkrétnych situáciách mediácie má za následok neočakávané závažné zvraty v myslení. To sú tie momenty, o ktorých sa hovorí ako o „uzdravovaní“ a oslobodzovaní. Na nešťastie, toto sa nedá zorganizovať, dajú sa len vytvoriť priaznivé podmienky na priebeh tohto procesu mediácie.

Medzi dôležité aspekty môžeme zaradiť aj dobrovoľnosť, pričom na prvý pohľad sa zdá, že dobrovoľná účasť na mediácii je samozrejmá. Povinná účasť by nielen vytlačila autenticitu zo vzájomnej komunikácie, ale by ohrozila aj legálne právo zúčastnených strán. Toto je jasné, čo sa týka obete. A navyše povinnosť zúčastňovať sa by mohla spôsobiť sekundárnu viktimizáciu (nechcene ju opäť nechať prežívať nepríjemnú skutočnosť trestného činu). Z pohľadu páchateľa, nútenou účasťou by sme sa dostali mimo právny rámec. Ak naozaj chceme dosiahnuť jeho úprimnú, skutočnú ľútosť, ťažko si ju môžeme vynucovať. Preto podľa medzinárodných aj národných smerníc sa predpokladá, že mediátori budú starostlivo informovať svojich klientov o povahe ponuky zúčastňovať sa na mediácii aj o práve túto ponuku odmietnuť na začiatku, alebo v ktorejkoľvek fáze procesu. (ORE č. (99) 19).

Tvorcovia zákonov, aj odborníci z praxe by si mali položiť otázku, či „alternatívna voľba“ je skutočne voľba. A opäť tu ide o rovnováhu, záleží od kontextu trestného činu a potreby sociálneho prostredia; niekedy sa nedá vyhnúť určitému (morálnemu) tlaku na zainteresované strany. Ak je niekedy mediácia otvorenou alebo maskovanou časťou trestu alebo uložených podmienok, sme na zlej adrese. Ak skutočne nepôjde o dobrovoľnú účasť, mediácia bude predstavovať len nástroj na potrestanie a moralizovanie osôb. Pretože „vnímaná sloboda účasti“ je skôr subjektívna záležitosť, mediátori by si mali preveriť u klientov v každom jednotlivom prípade, či nejde len o získanie výhody, ale o skutočnú alternatívu zúčastniť sa alebo nie. (Metodika, 2008).

Ďalším jasným princípom, priamo naviazaným na definíciu o restoratívnej mediácii v trestnom konaní, je dôvernosť informácií (zachovanie mlčanlivosti). O tomto sa hovorí vo „všeobecných princípoch“ Odporúčaní Rady Európy. Tento princíp je v našich podmienkach implementovaný aj do zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch.

Dolanská, (2011, s. 34) popisuje, že: „Mediáciou sa v zmysle zákona o probačných a mediačných úradníkoch rozumie mimosúdne sprostredkovanie riešenia sporu medzi poškodeným a obvineným. Mediácia je tu chápaná ako špecifická, mimoprocesná metóda riešenia trestnej veci, ktorá napĺňa zmysel konceptu restoratívnej justície, v prípadoch tých trestných činov, ktoré sú dôsledkom konfliktného vzťahu medzi páchateľom a obeťou konkrétneho trestného činu. Mediácia medzi poškodeným a obvineným vychádza zo všeobecných zásad a princípov mediácie, jej špecifiká sú však dané kontextom trestného konania, v rámci ktorého sa uplatňuje. Mediácia je tu teda vymedzená v užšom význame, ako býva zvyčajne chápaná, pretože je výslovne viazaná na súvislosť s trestným konaním. Ide teda o činnosť vykonávanú v súvislosti s trestným konaním a smerujúcu k urovnaniu konfliktného stavu vyvolaného trestným činom ako aj k zmierneniu škôd a následkov, ktoré spáchaním trestného činu vznikli.“

Ak sa pozrieme späť, ako sa vyvíjala mediácia, toto je naozaj správny smer. Mediácia je predovšetkým inšpirovaná praxou a neustálou snahou porozumieť motívom a potrebám ľudí. (Marshall, 1996).

Práve túto prax a vlastné empirické skúsenosti z oblasti restoratívnej mediácie, ale aj tie, ktoré boli získané z poznatkov od iných trestných mediátorov v rámci vzdelávacích aktivít, možno prezentovať tak, že:

Špecifikom trestnej (restoratívnej) mediácie je fakt, že trestné právo je v antagonistickom postavení s trestnou mediáciou. Pre lepšie pochopenie problematiky, môžeme porovnať jednotlivé odlišnosti z pozície trestného práva a trestnej mediácie, ktoré sme uviedli v nasledujúcom obrázku.

Obrázok 1: Komparácia odlišností trestného práva a trestnej mediácie

Zdroj.: PhDr. Vladimír Cehlár, PhD.

Na prvý pohľad sa restoratívnosť a trestné právo predstavuje ako uzavretý systém, založený na racionálnych kritériách, v ktorom ide o redukciu trestného činu na právnu kategóriu a následne trest. V praxi sa stretávame s určitým „kurióznym správaním“ zo strany sudcov a prokurátorov pri posudzovaní krajných medzí vyššie spomínanej racionality. Jeden dáva prednosť morálke, iní sa sústreďujú viac na trestný čin, na očakávania zainteresovaných ľudí, ako bude znieť rozsudok. V motivácii vyneseného trestu nachádzame odraz (očakávaného) vnímania obete, (očakávaného) priania a plnenia očakávaní verejnej mienky. Pri určovaní trestu sa objavuje zvyšujúca a jasná snaha sledovať predstavy konkrétnych osôb hľadajúcich spravodlivosť, keď sa odkazuje na relatívnu závažnosť trestného činu, ale aj na špecifické situačné a osobnostné charakteristiky páchateľa, ktoré v priebehu konania vyjdú najavo. A teraz sme sa dostali ďaleko od priameho, prísne racionálneho uplatňovania práva. Môžeme to zdôvodniť na základe princípov samotného justičného systému. Základný princíp legality obmedzuje oprávnenosť systému na tú malú časť spoločnosti, ktorá v prísnom zmysle slova vytvára obsah právnych predpisov. Dokonca obmedzuje aj rozsah a povahu toho, čo môže byť z úradnej moci ponúknuté ako kompenzácia. Princíp subsidiarity stanovuje trest ako určitý donucovací prostriedok spoločnosti, prostriedok na ochranu života, konečný nápravný prostriedok. Oba tieto princípy nás vedú k záveru, že trestné právo je koncepčne spojené so sebaobmedzovaním. Je jasné, že tento systém nemožno chápať ako hermeticky uzavretú nádobu alebo uzavretý systém rozhodovania. Oba vyššie spomenuté princípy automaticky majú za následok vznik „protikladu“, existenciu sveta, ktorý uniká pred spravodlivosťou. Princíp legality má za následok potrebu usmerňovania a narábania s rôznorodosťou problémov a konfliktov, ktoré nie sú predmetom právnej úpravy. A toto platí ešte viac pre princíp subsidiarity. Ak je trest, výkon spoločenského nátlaku považovaný za „nápravu s konečnou platnosťou,“ potom overovanie tohto princípu sa môže uskutočniť len za predpokladu veľkého množstva „takýchto náprav“ v danej spoločnosti. (Metodika, 2008).

Možno uviesť, že v odporúčaniach RE sa konštatuje, že medzi trestnými orgánmi a mediačnými službami sa musia uskutočňovať pravidelné konzultácie, a to za účelom rozvoja spoločného porozumenia, pričom členské štáty musia podporovať výskum a hodnotenie mediácie v trestných veciach.

Aj v tejto súvislosti sme navrhli MS SR, referátu pre prevenciu kriminality, probácie a mediácie, aby pri reorganizácii PaMÚ v súvislosti s ESMO sa brala na vedomie aj tato potreba praxe. Čiže navrhli sme, aby PaMÚ mali možnosť pravidelného odborného stretávania sa na regionálnej úrovni, kde sa odrážajú aj potreby ich špecifík v rámci daného regiónu. Vytvorením nami navrhovanej štruktúry regiónov, by sa saturovali všetky potreby PaMÚ v súvislosti so supervíziou, metodikou, ktorá by im bola poskytovaná za účelom odborného rastu a kvalitnejšieho posilnenia procesu trestnej mediácie atď.

3.    VÝSKUMOM RIADENÁ PRAX, ALEBO ČO POTREBUJE PRAX „?“

Viacerí autori, ako napr. Ondrejkovič (2007), Silverman (2005), Benčo (2001), Švaříček a Šeďová (2014) sa zhodujú v tom, že jedným z najťažších problémov je charakterizovať, čo je to výskum a najmä osobitne vedecký výskum. Ondrejkovič (2007) hovorí aj o bádaní. „Najjednoduchšia charakteristika spoločenského výskumu je tá, čo považuje výskum za hľadanie odpovedí na otázky, týkajúce sa sociálnych javov a procesov, ktoré sa dostali do pozornosti, resp. záujmovej sféry vedca.“ (Ondrejkovič, 2007, s. 28).

Benčo (2001) v rámci druhov výskumu hovorí, že výskum môžeme členiť podľa jednotlivých kritérií, pričom základným je druh vedy, v ktorej sa vyskytuje. Napríklad v sociálnych vedách sa výskum zameriava na štúdium samotných sociálnych javov, spoločenských procesov, vzťahov, a pod., pričom v ekonomických vedách je predmetom bádania skúmanie závislostí v oblasti ekonómie a jednotlivých ekonomík, atď. Za dôležité považuje aj členenie, ktoré uvádza OECD, podľa ktorého sa výskum a vývoj kategorizuje na základný výskum, aplikovaný výskum, experimentálny vývoj a vyhodnocovanie, resp. evaluácia.

3.1.    ZAKOTVENÁ TEÓRIA – GROUNDED THEORY (METÓDA)

Pre potreby komparácie civilnej a trestnej mediácie sem využili metódu Grounded Theory (zakotvenej teórie), ktorú zaradzujeme podľa odbornej literatúry medzi klasické kvalitatívne metódy, pričom jej cieľom je vytvoriť teóriu. Autori tejto teórie Strauss – Corbinová (1999) hovoria, že nezačíname teóriu, ktorú by sme následne overovali. Skôr ide o to, že začíname skúmanou oblasťou a nechávame, aby sa vynorilo to, čo je v tejto oblasti významné. K zakotvenej teórii chceme povedať, že ona vychádza rovnako ako ostatné metódy z určitého výskumného problému, ktorý sa zužuje prostredníctvom výskumnej otázky.

Práve táto zakotvená teória nám najviac vyhovovala, aby sme mohli reagovať na tento článok, čiže základným dôvodom pre výber nášho výskumného prístupu bol výskumný problém. Výskum bol realizovaný na vzorke štyroch civilných mediátorov a štyroch probačných a mediačných úradníkov. Prostredníctvom nasledujúcej časti, máme záujem odprezentovať len vybrané časti výskumu z dôvodu jeho rozsiahlosti, čiže nebudeme popisovať zber dát, kódovanie, kategórie atď., ale zameriame sa len na dosiahnuté výsledky.

Schéma 1: Komparácia výhod civilnej a trestnej mediácie

Zdroj: PhDr. Vladimír Cehlár, PhD.

Zhrnutie: Výhody civilnej a trestnej mediácie sa navzájom prekrývajú najmä v oblasti ako je rýchlosť konania, šetrenie času, znižuje náklady, rovnováha účastníkov mediácie v procese, možnosť hovoriť o svojich pocitoch, možnosť nepriamej mediácie, rozhodovať sa sám za seba, nenechať rozhodovať za seba iných (súd), vziať zodpovednosť do vlastných rúk a pod. Medzi ďalšie výhody v trestnej mediácii možno zaradiť aj podmienečne zastavené trestné stíhanie, zastavenie trestného stíhania formou zmieru, čistý výpis registra trestov a pod. Pri civilnej mediácii ide o možnosť vyriešiť spor mimosúdne, nemusím chodí na súd v čase, kedy mi to on určí, mediátor umožňuje stretnutie aj po pracovnej dobe, v podvečer, nemusím platiť poplatok za žalobu, právneho zástupcu a pod.

3.1.1.    LIMITY A ZRUČNOSTI MEDIÁTORA

„Existuje rozdiel medzi zručnosťami, ktoré ovláda civilný a trestný mediátor?“

V rámci výskumu sme zistili, že: Civilní a trestní mediátori pomenovali svoje limity a možnosti v rámci svojich skúsenosti z praxe. Spoločne sa zhodli, že nestrannosť a neutralita patrí medzi základnú vybavenosť mediátora bez ohľadu na to, či realizuje civilné alebo trestné mediácie. To isté platí pre techniku aktívneho počúvania, neutrálny jazyk, prácu s flipchartovou tabuľou, v prípade potreby práca v dvojici. V oblasti aplikácie jednotlivých smeroch v mediácii a improvizácii, využívania ekleticizmu ich odpovede boli rozdielne a to z dôvodu, že neboli v tomto smere trestní mediátori školení, nepoznali tieto možnosti a limity. K psychohygiene uviedli, že je potrebná, ale každý to realizuje resp. nerealizuje v praxi z dôvodu preťaženosti v práci, ako to uviedli trestní mediátori, alebo aj tým, že neovládajú techniky, ktoré okrem športu by im boli nápomocné.

3.1.2.    PROCES MEDIÁCIE

„V čom sa odlišuje proces civilnej mediácie od procesu trestnej mediácie?“

Aké rozdiely sú v jednotlivých fázach procesu civilnej a trestnej mediácie v súvislosti s restoratívnosťou? Respondenti, ako odborníci, ktorí vykonávajú mediácie viac ako päť rokov, sa vyjadrili k procesu mediácie z pohľadu relevantností jednotlivých krokoch, prístupoch a záujmoch. V súvislosti s procesom civilnej a trestnej mediácie sme vykonali komparáciu, ktorá nám priblížila jednotlivé činnosti, ktoré sa navzájom prekrývajú, sú identické a štandardné pre civilnú a trestnú mediáciu. Napr. ide o tieto činnosti v procese ako je: poučenie, súhlas s mediáciou, vytvorenie rovnakého času pre zúčastnené strany na prezentovanie problému, ako ho vidia oni, aktívne počúvanie, hľadanie možností a alternatív, štýly v riešení konfliktov, rovnováha v procese mediácie, ale aj možnosť odstúpiť v ktorejkoľvek fáze z procesu mediácie, resp. možnosť predčasné ukončenie mediáce zo strany mediátora. Prekážky v mediácii, ktoré neumožňujú pokračovať mediátorovi ďalej sú taktiež identické pre civilnú a trestnú mediáciu. Ide o prípady, ak účastník mediácie je pod vplyvom alkoholu alebo návykovej látky, ak blokuje proces mediácie z dôvodu jeho anetického vystupovania, dissociálnym alebo až agresívnym správaním, resp. suicidálnym sa vyhrážaním (ak nepodpíšeš, tak....). Respondenti pomerne podrobne popísali proces mediácie, problémy s ktorými sa stretávajú až k regresným situáciám v rámci vzdelávania nových trestných mediátorov, kde absentuje správne pochopenie procesnej stránky trestnej mediácie s akcentom na restoratívnosť.

Schéma 2: Špecifika procesu civilnej a trestnej mediácie

Zdroj: PhDr. Vladimír Cehlár, PhD.

Túto poslednú kategóriu z pohľadu procesu a modelu riešenia konfliktu môžeme ukončiť jednoduchou schémou, ktorá je akceptovateľná pre civilnú a trestnú mediáciu.

Schéma č. 3: Základná fáza mediačného procesu

Zdroj: PhDr. Vladimír Cehlár, PhD.

4.    VYHODNOTENIE VÝSKUMU

Zistili sme, že rozdiel v postavení medzi civilnými a trestnými účastníkmi mediácie je v tom, že civilní účastníci sa po formálnej stránke označujú ako iniciátor a respondent. Pri trestnej mediácii je to obvinený a poškodený. Spoločné pre civilnú a trestnú mediáciu platí, že ide o činnosť, ktorá je zo strany účastníkov dobrovoľná a účastníci môžu mediáciu odmietnuť v ktorejkoľvek fáze. Vzťah medzi mediátormi a účastníkmi mediácie je rovnaký, nakoľko obidve strany prezentujú voči ním svoju neutrálnosť a nestrannosť. Špecifikom pre trestnú mediáciu z tohto pohľadu je fakt, že ide o rozdielnosti, ktoré vnímame najmä v tom, že trestná mediácia odráža osobitosti samotného postavenia účastníkov sporu v ich rozdielnom právnom prostredí, pričom pri civilnej mediácii nemusí ísť len o súdne konanie z pohľadu civilného práva.

V rámci analýzy a komparácie sme dospeli k poznaniu, že pri civilných mediáciach je pre účastníkov motivujúce to, že vyriešenie konfliktu je možné aj bez toho, aby išli na súd. Ďalej to bola oblasť rýchlosti konania, menej náročné na financie, ktoré by museli zložiť na účet súdu a v prípade potreby aj právnikovi. Medzi ďalšie pozitíva možno zaradiť, že majú vytvorení priestor na to, aby mohli hovoriť o svojich pocitoch, potrebách, ale aj prevziať zodpovednosť na seba a nenechávať rozhodovať za seba iných. Týmto minimalizujú možnú obavu, že s rozhodnutím súdu môžu byť nespokojní, posilňujúcim faktorom je vzájomná dohoda (konsenzus), ktorá zabezpečuje možnosť trvalejšieho uspokojenia potrieb než je to rozhodnutím súdu. Medzi motivujúce činitele sa zaradila aj možnosť ospravedlnenia sa poškodenému, osobne sa stretnúť s druhou stranou a povedať, čo mu spôsobil svojím konaním, aké dôsledky má jeho konanie voči účastníkovi mediácie ale aj voči jeho rodine a komunite. Za motivujúce je považovaný aj záujem o náhradu škody, resp. zrealizovanie iných opatrení na odstránenie vzniknutej škody, jej dôsledkov, atď., Rozdiel motivácie medzi civilnou a trestnou mediáciou o. i. je v tom, že pri trestnom konaní je mediácia bezplatná; vytvárajú sa podmienky na zastavenie trestného stíhania prostredníctvom zmieru, resp. podmienečným zastavením trestného stíhania po dobu, napr. splácania spôsobenej škody v časovej lehote od jedného roka až do piatich rokov, garancia čistého výpisu registra trestov atď. Pre civilnú mediáciu je samozrejmosťou, že môžeme ju realizovať aj po pracovnom čase, podvečer, resp. aj cez víkend, trestnú len v pracovnom čase súdu.

Zistili sme, že mediátor v rámci jednotlivých smerov (v mediácií) sa nezaoberá príliš odbornou stránkou sporu, primárne jeho dominantnou oblasťou je mediačný proces, ale aj zručnosti v oblasti medziľudskej komunikácie, ako je napr. adekvátna percepcia reality, zručnosti pri formulovaní myšlienok, aktívne počúvanie, empatické porozumenie, schopnosť podať spätnú väzbu, potom sú to prvky sociálnej citlivosti atď. V rámci mediačného procesu mať znalosti o dynamike intrapsychického a interpersonálneho konfliktu, atď. Civilní a trestní mediátori sa zhodli v tom, že právne normy slúžia len na to, aby napr. obvinený, poškodený, resp. občan mohol požiadať o mediáciu a tá by sa mala realizovať v rámci legálneho rámca. Ani pri civilnej a trestnej mediácii nie je vhodné hľadať pravdu alebo vinníka, nakoľko táto oblasť je neproduktívna. Samotná pravda o tom, kto je vinný, kto čo urobil, konflikt nerieši. Na uvedené zistenia v trestnej mediácii obvinený nedoznáva vinu, ale urobí vyhlásenie, o tom, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný a z jeho vyhlásenia možno vyvodiť záver o tom, že sa prečinu dopustil bez toho, aby uviedol, že je vinný. Vyhlásenie obvineného sa musí vzťahovať na celý skutok, jeho skutkové okolnosti napĺňajúce znaky skutkovej podstaty prečinu. Vyhlásenie sa vzťahuje na skutkové okolnosti, a nie na právnu kvalifikáciu. Možno povedať, že ak sa začneme zaoberať vinou, budeme sa sústreďovať na minulosť a bránime koncentrácii na zmenu, teda na budúcnosť. Zistili sme, že mediátori pri civilnej, ale aj trestnej mediácii sa viacej zameriavajú jej dominantnou oblasťou, ktorou je mediačný proces, ale aj zručnosťami v oblasti medziľudskej komunikácie.

Osobitnosťou a jedinečnosťou trestnej mediácie oproti civilnej mediácie je fakt, že trestný proces sa riadi aj základnými princípmi programov restoratívnej mediácie, ktoré sú zamerané na tri strany a tri piliere. Pod troma stranami sa myslí páchateľ – obeť – komunita a tri piliere tvoria záväzky a povinnosti, ktoré preberá páchateľ, potreby poškodeného, aby mu bola uhradená škoda, a posledným je angažovanosť všetkých účastníkov mediácie, kde z pasívneho páchateľa sa stáva aktívny oproti súdnemu systému.

5.    ODPORÚČANIA PRE TRESTNÚ MEDIÁCIU

Výskum len potvrdil súčasnú prax, že trestní mediátori (probační a mediační úradníci) v rámci prijímacieho konania, resp. v priebehu skúšobnej doby neabsolvujú odborné vzdelávanie, preskúšanie z oblasti trestnej mediácie. Toto zistenie je determinované aj formálnou stránkou z pohľadu restoratívnosti, ktorá je v prevažnej miere len deklarovaná, ale v praxi minimálne aplikovaná voči obetiam trestných činov. Takéto poznanie nás oprávňuje konštatovať, že ak chceme oblasť restoratívnej justície považovať za súčasť našej trestnej politiky, je nevyhnutné, aby trestní mediátori boli vzdelávaní na požadovanej úrovni od nástupu na túto pracovnú pozíciu. Čím bude vyššia odbornosť a kompetentnosť trestného mediátora, tým sa zvýši aj kvalita prístupu k účastníkom mediácie, ale vo väčšej miere dôjde k saturácii potrieb poškodených (obetí) trestných činov v intenciách restoratívnosti. Odborne zdatný, kompetentný trestný mediátor, bude vedieť kvalitatívnejšie viesť účastníkov mediácie v rámci procesu, efektívnejšie bude využívať oblasť konfliktov, či z pohľadu jednotlivých modelov, štýlov alebo fáz. Pre prax to znamená, že trestní mediátori môžu byť vzdelávaní v oblastiach riešenia konfliktov tak ako civilní mediátori, to isté platí aj pre oblasť využívania rôznych smerov v mediácii, ale aj pri rozširovaní rôznych schopností a zručností, ktoré by mal mediátor ovládať. Ďalšie možnosti a limity trestných mediátorov z pohľadu možnosti párovania rôznych smerov v mediácii, podľa obsahu konfliktu (sporu) je témou pre budúcnosť, nakoľko ide o naše inovatívne prístupy v trestnej mediácií o ktorých spracujeme samostatnú štúdiu z pohľadu procesu trestnej mediácie.

Tieto poznatky boli už čiastočne spracované do návrhov, kde boli akceptované v súvislosti s Vyhláškou MS SR z 24. novembra 2014 ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 430/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o obsadzovaní voľných štátnozamestnaneckých miest na súdoch výberovým konaním a výberom v znení vyhlášky č. 150/2011 Z. z., ktorou sa upravili podmienky pre výberové konanie probačných a mediačných úradníkov. Druhou a podstatnou časťou je nastavenie zákona o PaMÚ, kde sme opakovane predložili na MS SR návrh na zmenu zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch. Materiál nebol akceptovaný v celom rozsahu, prešiel len náš návrh na zmenu probácie, čo pod tým rozumieme § 2 ods. 1. Oblasť mediácie nebola akceptovaná ani čiastočne, pričom súčasný stav je viac ako kritický. Náš návrh si nevyžadoval žiadne navýšenie štátneho rozpočtu, pričom vzdelávanie trestných mediátorov (PaMÚ) by sa realizovalo len na základe spracovaného obsahu, ktorý by MS SR zaslalo Justičnej akadémii, ktorá v tomto smere má odborných lektorov na jej realizáciu.

Týmto článkom chceme osloviť odbornú verejnosť a autority, ktoré majú chuť a kompetencie, aby posilnili inštitút trestnej mediácie správnym smerom. Tým zabránime tomu, aby sa u novo prijatých PaMÚ postupovalo nesystémovo, aby boli saturované ich odborné kompetentnosti v súvislosti vykonávať trestnú mediáciu na odbornej úrovni. Naším cieľom je dosiahnuť to, aby v praxi sa začali aplikovať odporúčania RE, aby mediácie v trestných veciach vykonávali mediátori, ktorí po prijatí do štátnej služby boli riadne preškolení a preskúšaní.

Ďakujeme všetkým odborníkom, ktorí tento pohľad a prístup k posilneniu restoratívnosti akceptujú a pomôžu presadiť záujmy, ktoré sú opodstatnené, logicky vecné a nevyhnutné pre profesionálnu prax probačných a mediačných úradníkov.

POUŽITÁ ODBORNÁ LITERATÚRA, ZAMERANÁ NA PREZENTOVANÝ VÝSKUM: