Ešte raz k výpovedi páchateľa ako svedka, ničeniu dôkazov a zákazu donucovania k sebaobvineniu

Komentár Petra Šamka k pôvodnému článku je prístupný na stránke www.pravnelisty.sk:
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a169-skutocne-moze-byt-pachatel-trestneho-cinu-svedkom-vo-svojej-vlastnej-trestnej-veci 

V čísle 2/2012 časopisu Magister Officiorum bol uverejnený môj príspevok s názvom „Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare“.^[1] V tomto príspevku som v podstate argumentoval v prospech trestného stíhania páchateľa pre trestný čin krivej výpovede, ak likviduje dôkazy svedčiace o jeho trestnej činnosti a následne podá vymyslené trestné oznámenie a vypovedá v procesnom postavení svedka - poškodeného k vymyslenému trestnému činu, ktorým mali byť tieto dôkazy zničené/odstránené. Typicky ide o prípad páchateľa, ktorý skráti daň a následne v úmysle zakryť stopy už spáchanej trestnej činnosti finguje krádež účtovných dokladov.

Na stránke www.pravnelisty.sk bola uverejnená reakcia JUDr. Petra Šamka na môj príspevok.^[2] Autor v reakcii moje závery označil za nelogické, účelové, nesprávne, neakceptovateľné, atď. Zároveň na tejto stránke bolo uverejnené aj anonymizované rozhodnutie OS Pezinok k tejto problematike, z ktorého vyplývajú obdobné závery.^[3]

K týmto reakciám na môj pôvodný príspevok považujem za potrebné sa vyjadriť. Po uverejnení reakcií na môj príspevok som sa snažil o hlbšie naštudovanie problematiky najmä na základe zahraničných prameňov. Myslím si totižto, že právna argumentácia ohľadne uplatňovania princípu nemo tenetur v česko-slovenskom právnom prostredí je len málo rozvinutá a príliš zbytočne posunutá do roviny nadmernej ochrany páchateľov trestnej činnosti, čo iste vyplýva aj zo špecifík a nedostatkov nášho trestného procesu. Nenárokujem si podať nejaký vyčerpávajúci obraz zahraničných právnych úprav a myslenia v tejto otázke (ktoré mi nie sú komplexne známe), ide mi skôr o poskytnutie alternatívneho pohľadu na vec voči zrejme väčšinovo prevažujúcej mienke slovenských praktikov, a to najmä na základe chápania anglo-saského právneho prostredia (USA), ktoré je kolískou princípu nemo tenetur a rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Na základe takéhoto „ponoru“ do problematiky konštatujem, že nevidím dôvod na zmenu záverov môjho pôvodného príspevku. Po naštudovaní niektorých zahraničných prameňov som, naopak, dospel k pochybnostiam o staršej judikatúre československých súdov, na ktorú som sa vo svojom príspevku odvolával.

Zrejme bolo chybou môj pôvodný príspevok úzko naviazať na konkrétnu situáciu fingovanej krádeže účtovných dokladov a trestný čin krivej výpovede, čím asi utrpelo abstraktnejšie vnímanie prierezu pôsobenia a účelu princípu nemo tenetur. Napriek tomu mám za to, že pôsobenie právnych princípov a argumentácia ohľadne nich sa najlepšie ilustruje na konkrétnych skutkových a právnych okolnostiach jednotlivých prípadov. Zároveň priznávam, že nemám veľmi v láske odkazy na judikatúru v zmysle „pozri primerane“, bez vysvetlenia konkrétnych okolností rozhodnutia. Preto sa vopred čitateľovi ospravedlňujem za možno prílišnú rozvláčnosť tohto príspevku, ale verím, že to poslúži efektívnejšej prezentácii môjho pohľadu na problematiku. Zároveň poznamenávam, že všetky preklady častí zahraničných prameňov sú mojimi vlastnými pracovnými prekladmi a nejde o ich oficiálny preklad do slovenského jazyka. V aktuálnom príspevku sa budem snažiť neopakovať údaje, ktoré odzneli v mojom pôvodnom príspevku a reakciách naň. Zároveň chcem povedať, že názor JUDr. Petra Šamka a iných praktikov zastávajúcich pôvodné stanovisko na túto otázku rešpektujem, aj keď s ním nesúhlasím. JUDr. Peter Šamko mi iste odpustí, že pre lepšiu formuláciu sporných bodov medzi nami použijem aj jeho iný príspevok uverejnený na portáli www.pravnelisty.sk. Konkrétne ide o príspevok pod názvom: „Trestný čin marenia spravodlivosti“.^[4] S veľkou časťou tohto príspevku súhlasím a cením si jeho argumentačnú hodnotu, avšak pre účely „vypointovania“ sporných bodov použijem jeho text, konkrétne, citujem:

„V prípade, ak napríklad vecné alebo listinné dôkazy ničí, či schováva sama obvinená osoba, nejde o spáchanie trestného činu nadržovania (tohto trestného činu sa môže dopustiť len osoba odlišná od páchateľa hlavného trestného činu) a ani o spáchanie trestného činu marenia spravodlivosti, nakoľko obvinená osoba sa môže v podstate obhajovať a brániť akýmkoľvek dovoleným spôsobom (môže klamať o skutkových okolnostiach, zavádzať orgány činné v trestnom konaní, klamať o tom, kde sa nachádzajú dôkazy a podobne). Od obvinenej osoby totiž nemožno vyžadovať, aby spolupracovala na svojom trestnom stíhaní s políciou a už vôbec ju nemožno trestnoprávne sankcionovať (v zmysle naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti) za to, že nepredloží dôkazy voči sebe, ktoré ju môžu usvedčiť a ktoré má vo svojej dispozícii, respektíve, že ich schováva s cieľom, aby ich príslušné orgány nenašli.“

Na základe môjho pôvodného príspevku, spomenutých reakcií naň, ako aj citovanej časti príspevku JUDr. Petra Šamka je podľa môjho názoru možné sformulovať sporné oblasti do týchto základných otázok:

1/ Má chrániť princíp nemo tenetur v jeho univerzálnom poňatí právo páchateľa trestnej činnosti krivo vypovedať po procesnom poučení svedka o svojom trestnom čine a ničiť dôkazy v úmysle zakryť svoju trestnú činnosť?

2/ Porušuje trestný postih páchateľa pre takéto konanie jeho ľudské práva?

3/ Existuje nejaké špecifikum v slovenskom právnom poriadku odôvodňujúce záver, že páchateľ má byť vo vzťahu k vyššie uvedeným konaniam beztrestný?

Nechcem špekulovať o možných odpovediach JUDr. Petra Šamka na naznačené otázky, ako to urobil on vo vzťahu k mojej údajnej motivácii k napísaniu pôvodného príspevku (záverečný odsek jeho reakcie). Za seba však uvádzam svoje odpovede na nastolené otázky:

Otázka č. 1/ - NIE

Otázka č. 2/ - NIE

Otázka č. 3/ - ÁNO, špecifikum existuje, ale neodôvodňuje iný záver.

    V tomto momente prichádza čas odpovede „rozmeniť na drobné“:

Stručne k histórii:

Za kolísku princípu nemo tenetur v jeho modernom poňatí sa považuje právne prostredie systému common law. Za jeden z dôvodov vzniku tohto princípu je možné považovať pre obžalovaného nepríjemnú situáciu známu ako „krutá trilema“. Išlo vlastne o výsluch obžalovaného pod prísahou na niektorých anglických súdoch zameraných najmä proti puritánom (najznámejšími z nich boli Star Chamber a High Commission). Obžalovaný bol nútený vypovedať pravdivo pod hrozbou prísnych sankcií a mal tri pre seba nepriaznivé možnosti. Buď nevypovedal a bol sankcionovaný pre pohŕdanie súdom, ak poprel obvinenia bol odsúdený pre krivú prísahu a ak vypovedal a obvinenia nepoprel, sám seba obvinil.^[5] Táto procedúra bola zrušená spolu s uvedenými súdmi v roku 1641.^[6]

Princíp nemo tenetur našiel svoje vyjadrenie v modernom poňatí najmä v 5. dodatku Ústavy USA prijatom v roku 1791. Zodpovedajúci text piateho dodatku je možné preložiť nasledovne: „...ani nebude (žiadna osoba) v trestnej veci nútená byť svedkom proti sebe samému...“. Prirodzene sa táto zásada spomína aj v skorších právnych dokumentoch (napr. anglický manifest „Free agreement of the People“ z roku 1647).^[7]

Americký najvyšší súd až do prelomového rozhodnutia vo veci Miranda, teda až do roku 1966, interpretoval zákaz donucovania k sebaobviňovaniu len ako vzťahujúci sa na súdne konanie. Od tohto rozhodnutia sa jeho použitie rozšírilo aj na neprísažné výsluchy zadržaných podozrivých políciou.^[8]

Princíp nemo tenetur je všeobecne úzko prepojený s právom podozrivého nevypovedať, ale ich obsah nie je úplne totožný. Je zjavné, že právo nebyť nútený k sebaobviňovaniu nezahŕňa len verbálne prejavy podozrivej osoby. V tomto bode je potrebné poznamenať, že výrazy „právo neobviňovať seba samého“, „zákaz donucovania k výpovedi“, „zákaz donucovania byť svedkom proti sebe“, atď. s istou mierou zjednodušenia je možné používať paralelne s tým, že majú v podstate zhodný právny obsah. Skrátene ich budem subsumovať pod všeobecný pojem: „princíp nemo tenetur“. Ako už bolo načrtnuté v mojom príspevku pri základnom prehľade judikatúry ESĽP princíp nemo tenetur chráni aj niektoré neverbálne konania (napr. donútenie k poskytnutiu dokumentov, vyvolanie zvracania a pod.). Právo nevypovedať je však korelátom princípu nemo tenetur vždy u výpovede podozrivého (obvineného) a u výpovede svedka vtedy, ak by svojou výpoveďou sám seba usvedčoval a tým prispieval k vlastnému obvineniu.

Vyvstáva otázka, či princíp nemo tenetur chráni nielen právo svedka nevypovedať, ale aj vypovedať nepravdivo, čiže klamať?

Optika právneho posudzovania v USA

Na túto otázku zrejme nie je možné odpovedať krátko a jednoducho. Pri hľadaní odpovede zvolím najskôr základnú ilustráciu pôsobenia princípu nemo tenetur v právnom prostredí USA (najmä v konaní o federálnych o trestných činoch), kde má silnú tradíciu a existuje tu dostatok relevantných prameňov. Nie je v mojich silách poskytnúť vyčerpávajúci obraz chápania načrtnutých otázok v USA, chcem však upriamiť pozornosť na riešenie niektorých situácií americkou právnou praxou, z ktorých je podľa môjho názoru zrejmá vyváženosť dvoch hodnôt - na jednej strane záujmu štátu na riadnom výkone spravodlivosti a na strane druhej rešpektovania ľudských práv, konkrétne práva každej osoby nebyť nútený svedčiť proti sebe samému.

5. Dodatok Ústavy USA je už pomerne starým dodatkom, ktorý je aj, v časti zákazu donucovania k sebaobviňovaniu, rokmi overený a testovaný právnou praxou a teóriou. Nemožno však tvrdiť, že aj v súčasnosti nevzbudzuje polemiku, a to najmä v otázke aké je rácio a účel tohto princípu.^[9] Pre účely našej diskusie v tejto časti sa však budem venovať len otázke, či princíp nemo tenetur poskytuje ochranu aj nepravdivým a zavádzajúcim výpovediam.

Trestný čin krivej výpovede (perjury) je aplikovateľný vždy, ak osoba vypovedá nepravdivo pod prísahou alebo po poučení o trestných následkoch krivej výpovede, a to bez ohľadu na jej procesné postavenie.^[10] Obžalovaného však v zásade nemožno nútiť do výpovede pod prísahou, ide o jeho rozhodnutie. Akonáhle sa však rozhodne vypovedať na súde pod prísahou, musí vypovedať pravdivo. Zaujímavejšou otázkou je svedok. Svedok má právo nevypovedať, ak by výpoveďou usvedčoval seba samého a tým prispieval k vlastnému obvineniu, či už pri výsluchu políciou alebo v súdnom konaní. Napriek tomu má žalobca právo vynútiť od svedka pravdivú výpoveď, podmienkou je však priznanie „imunity“. V americkej právnej náuke sa rozlišujú dva typy takejto imunity. Prvou je tzv. „transakčná imunita“, ktorá svedka chráni proti akémukoľvek stíhaniu za skutok, ku ktorému vypovedá. Druhou je tzv. odvodená imunita (use and derivative use imunity), ktorá svedka chráni len proti použitiu jeho tvrdení pri stíhaní skutku, ktorého sa mal dopustiť alebo sa na ňom podieľať. Ak by však žalobca našiel dostatok iných dôkazov proti svedkovi, je ho možné stíhať.^[11] Americký najvyšší súd riešil otázku, ktorý z týchto dvoch typov priznaných imunít je dostatočný pre vynútenie pravdivej výpovede svedka a rozhodol, že pre takýto postup postačuje poskytnutie odvodenej imunity.^[12]

Trestný čin krivej výpovede však nie je jediným do úvahy pripadajúcim trestným činom ohľadne nepravdivých výpovedí. V americkom zákonodarstve je zakotvený aj federálny zločin, ktorého názov je možné preložiť, ako „nepravdivé tvrdenia“ (v origináli: making false statements).^[13]

Ide tu v podstate o všeobecný trestný postih akýchkoľvek nepravdivých tvrdení, falošných dokumentov, atď., ktoré sú adresované všetkým trom zložkám federálnej štátnej moci. Pri tomto trestnom čine sa nevyžaduje predchádzajúce upozornenie na možný trestný postih. Tohto trestného činu sa nemôže dopustiť strana súdneho konania pri tvrdeniach adresovaných alebo dokumentoch predkladaných súdu. Označená skutková podstata trestného činu je skôr využívaná pri administratívnych konaniach vedených federálnymi agentúrami, avšak používa sa aj pri vyšetrovaniach vedenými FBI.

Vo vzťahu k praktickému uplatňovaniu uvedených skutkových podstát sú podľa môjho názoru pre účely riešenej problematiky zaujímavé niektoré súdne rozhodnutia, z ktorých podrobnejšie rozoberiem dve. Myslím, že v USA žiadny právnik nepochybuje o tom, že svedka krivo vypovedajúceho po poučení o trestných následkoch krivej výpovede a práve mlčať je možné trestne stíhať, a to aj vtedy, ak kryje nepravdivou výpoveďou vlastnú trestnú činnosť. Najvyšší súd USA sa však v rozhodnutí United States v. Wong^[14] zaoberal aj situáciou, keď svedkyňa, ktorá bola predvolaná pred Veľkú porotu krivo vypovedala a de facto pod prísahou popierala vlastnú trestnú činnosť, aj keď nerozumela poučeniu, že nie je povinná vypovedať, ak by sama prispela k vlastnému obvineniu. Následne bola stíhaná pre krivú výpoveď. Išlo o prípad pani Rose Wong, ktorá bola čínskou prisťahovalkyňou do USA. V septembri 1973 bola predvolaná svedčiť pred Veľkú porotu ohľadne vyšetrovania schémy ilegálnych stávok v San Franciscu. V čase keď vypovedala, boli žalobcovi známe informácie o tom, že podplatila dvoch tajných agentov v súvislosti s vyšetrovaním a prisľúbila im ďalšie úplatky. Pri svojom výsluchu bola poučená o svojom práve podľa 5. Dodatku Ústavy USA. Napriek tomu vypovedala tak, že žiadne úplatky nedávala a o ilegálnych stávkach s tajnými agentmi nekomunikovala. Táto výpoveď sa ukázala ako nepravdivá a následne bola stíhaná pre krivú výpoveď. Obvinená v rámci svojej obhajoby uviedla, že nerozumela poučeniu o práve nevypovedať, pretože neovláda dobre anglický jazyk, naopak, myslela si, že je povinná odpovedať na všetky otázky. Konala teda v presvedčení, že má len dve možnosti – buď vypovedať nepravdivo alebo seba samú obviniť. Vzhľadom na to sa domáhala vyhlásenia obvinenia z krivej výpovede voči nej za nezákonné. Najvyšší súd túto argumentáciu odmietol, napriek tomu, že uznal absenciu poučenia podľa 5. Dodatku. Jasne uviedol (ako už v iných predchádzajúcich rozhodnutiach napr. United States v. Mandujano), že právo nebyť nútený svedčiť proti sebe samému neospravedlňuje krivú výpoveď. Právo nebyť nútený svedčiť proti sebe samému dáva osobe právo nevypovedať bez hrozby postihu pre pohŕdanie súdom, avšak neposkytuje „licenciu“ pre páchanie krivej výpovede. V rozhodnutí Wong však zašiel ešte ďalej dôvodiac, že ani absencia poučenia neospravedlňuje krivú výpoveď, odvolávajúc sa pri tom na svoje rozhodnutie vo veci United States v. Knox.^[15] Tak ako v prípade Knox, aj v tomto prípade, obžalovaná zvolila spôsob, na ktorý ju právo podľa 5. Dodatku neoprávňovalo a to naviac v situácii, keď jej nehrozila žiadna sankcia za mlčanie. Aj keď obžalovaná mohla pociťovať spôsob kladenia otázok zo strany obžaloby za nátlakový, keďže jej boli kladené otázky bez riadneho poučenia o práve podľa 5. Dodatku, krivá výpoveď nie je dovolenou odpoveďou na takýto postup. Súd na záver rozhodnutia citoval zo svojej konštantnej judikatúry: „Náš právny systém poskytuje spôsoby obrany voči právu vlády klásť otázky – klamanie nie je jedným z nich.“

V USA existuje aj bohatá judikatúra týkajúca sa uplatňovania princípu nemo tenetur pokiaľ ide o trestný čin „nepravdivých tvrdení“. Z rozhodnutí najvyššieho súdu je možné spomenúť vec Brogan v. United States, ktorá sa týka najmä riešenia otázky, či len prosté nepravdivé popretie podozrenia slovom „nie“ je možné posúdiť ako trestný čin.^[16] Niektoré súdy dovtedy interpretovali nepravdivé vyviňujúce tvrdenie prostým „nie“ ako dovolenú výnimku zo skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Najvyšší súd v rozhodnutí Brogan však uzavrel, že aj takéto nepravdivé tvrdenie narušuje riadne fungovanie vládnych orgánov a je trestným. Skutkový stav bol v podstate jednoduchý. Pán James Brogan bol podozrivý z prijatia nezákonných platieb od spoločnosti podnikajúcej v oblasti nehnuteľností, ktorá bola jeho zamestnávateľom a bol v nej členom odborov. 4. októbra 1993 ho navštívili doma federálni agenti, ktorí ho požiadali o spoluprácu v súvislosti s vyšetrovaním nezákonných praktík spoločnosti. Ďalej ho informovali, že ak si želá spolupracovať môže mať advokáta, a ak si ho nemôže dovoliť, bude mu ustanovený. Zároveň ho po požiadali, aby odpovedal na niektoré otázky, s čím súhlasil. Na otázku, či prijal nejakú platbu alebo dar od spoločnosti v čase, keď bol zástupcom odborov odpovedal – „nie“. Hneď na to mu agenti oznámili, že pri prehliadke priestorov spoločnosti boli nájdené dokumenty svedčiace o opaku a poučili ho, že klamať federálnym agentom pri vyšetrovaní je federálnym zločinom. Pán Brogan svoju odpoveď nezmenil. Následne bol obžalovaný a uznaný za vinného z prijatia nezákonných platieb od zamestnávateľa a nepravdivých tvrdení. Najvyšší súd riešil otázku, či aj jednoduché popretie podozrenia zo strany podozrivého je možné považovať za také, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty uvedeného federálneho zločinu. Uzavrel, že ani text, ani duch 5. dodatku nepriznávajú výsadu klamať. Vracajúc sa ku konceptu „krutej trilemy“ súd krásne ukázal rozdiel medzi právom mlčať a právom klamať a to práve pri popretí teórie, že prostá nepravdivá odpoveď „nie“ je dovolená. Súd uviedol, že v prípade akceptácie nepravdivých tvrdení sa možnosť mlčať, ktorá bola pôvodne únikom z „krutej trilemy“ stáva sama „krutosťou“. Najvyšší súd nie je však oprávnený vpísať do zákona takýto druh „inflácie súcitu“. Opravný prostriedok pána Brogana teda zamietol.^[17]

Z predostretej krátkej ilustrácie je na prvý pohľad zrejmé, že v USA štát nerezignuje na ochranu jednej zo svojich základných funkcií, dbá na to, aby jeho funkcie a záujem na výkone spravodlivosti neboli podkopávané a zároveň rešpektuje ľudské práva. Myslím si naopak, že právne názory slovenských praktikov reprezentované v príspevkoch, na ktoré reagujem takúto vyváženosť nevykazujú. Iste je možné vo všeobecnej rovine dôvodiť rozdielnosťami slovenského právneho systému a právneho systému USA (napr. všeobecný subjekt pri krivej výpovedi v USA). Podstatné však je uvedomiť si, že právna komparastika základných právnych princípov je možná a aj potrebná. Z hľadiska medzinárodného kontextu riešených otázok je taktiež veľmi dôležité, že tak USA, ako aj Slovenská republika sú signatármi Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Tento medzinárodný ľudskoprávny dokument ako jediný spoločne záväzný dokument medzi oboma porovnávanými krajinami výslovne zakotvuje princíp nemo tenetur v čl. 14 ods. 3 písm. g/, mimochodom dikciou veľmi podobnou dikcii 5. dodatku americkej ústavy. Nie je mi známa žiadna kritika USA pre nedodržiavanie ľudských práv v naznačenom smere. V záverečnej časti textu sa pokúsim ukázať, že situácia vytvorená naším vnútroštátnym poriadkom je mierne odlišná, avšak nie natoľko, aby odôvodňovala tak výrazne rozdielnu, ba až protirečiacu interpretáciu princípu nemo tenetur. Ešte predtým sa však budem venovať judikatúre ESĽP v príbuzných otázkach a problematike ničenia dôkazov.

Európsky súd pre ľudské práva

Už v úvode môjho pôvodného príspevku som v krátkosti ilustroval základnú interpretáciu princípu nemo tenetur zo strany ESĽP. Je zrejmé, že ESĽP napriek absencii výslovného zakotvenia princípu v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) považuje princíp nemo tenetur za významnú súčasť práva na spravodlivý proces, avšak tiež pripúšťa z neho výnimky. ESĽP sa doposiaľ nezaoberal identickou situáciou, ako je situácia riešená v polemike medzi JUDr. Šamkom a mnou (aspoň o takom rozhodnutí nemám vedomosť). Z niektorých rozhodnutí ESĽP je však možné dovodiť, že interpretácia zákazu donucovania k sebaobviňovaniu zo strany ESĽP neoprávňuje predpoklad, že princíp nemo tenetur by mal poskytovať aj ochranu nepravdivým tvrdeniam svedkov urobeným v úmysle vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. „Riešenie týchto problémov (zo strany ESĽP) silne naznačuje presvedčenie súdu, že klamanie, zavádzanie alebo neposkytnutie pravdivých informácií nie sú akceptovateľnými alternatívami a to ani vtedy, ak štát neoprávnene žiada informácie“.^[18] Z judikatúry súdu je možné dovodiť, že princíp nemo tenetur má primárne chrániť osobu, ktorá bola donútená (či už priamo fyzicky alebo hrozbou sankcie) poskytnúť informácie/dôkazy pred ich použitím v trestnom konaní pre trestný čin, ktorý svojou výpoveďou kryje.

Relevantným rozhodnutím v tomto ohľade je vec Weh proti Rakúsku.^[19] Skutkové okolnosti prípadu boli nasledujúce: Pánovi Wehovi bolo v roku 1995 doručené rozhodnutie obvodného úradu, ktoré mu prikazovalo zaplatiť sumu 800,- šilingov za to, že vodič auta, ktoré bolo evidované na pána Weha prekročil rýchlostný limit v obci o 21 km/h (obdoba u nás nedávno zavedenej „objektívnej“ zodpovednosti za dopravné priestupky). Pán Weh pokutu nezaplatil, v dôsledku čoho sa rozhodnutie zrušilo. Následne bolo začaté konanie označené ako trestné (v skutočnosti však išlo v našom chápaní o konanie priestupkové, v tomto prípade však ESĽP evidentne považoval konanie za trestné v zmysle Dohovoru) voči neznámemu páchateľovi za prekročenie rýchlosti. Pán Weh bol podľa príslušného ustanovenia zákona vyzvaný, aby uviedol meno osoby, ktorá vozidlo viedla v čase spáchania priestupku. Bol tak povinný urobiť a nemal právo nevypovedať. Uviedol, že vozidlo viedla osoba C.K. bývajúca v USA v štáte Texas. Toto tvrdenie nebolo pravdivé. Následne bol pán Weh administratívne postihnutý za nepravdivé tvrdenie pokutou 900,- šilingov s náhradným trestom odňatia slobody na 54 hodín. Pán Weh sa na ESĽP domáhal vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu porušenia zákazu donucovania k sebaobviňovaniu. Súd nenašiel dôvod ku konštatovaniu porušenia práva na spravodlivý proces a sťažnosť zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že existujú v zásade dva druhy prípadov, keď súd konštatoval porušenie práva nevypovedať a nebyť nútený k sebaobvineniu. Prvý sa týka vynútenia informácií od osoby v súvislosti s prebiehajúcim alebo očakávaným konaním proti nej, druhý sa týka vynútenia informácií od osoby v inom druhu konania a ich následného použitia v trestnom konaní.^[20] Vo veci Weh však nešlo ani o jednu takúto situáciu. Konanie pre prekročenie rýchlosti nebolo vedené proti sťažovateľovi a tento bol pokutovaný len za poskytnutie nepravdivej informácie. Štátne orgány nemali žiaden dôvod viesť konanie proti sťažovateľovi za prekročenie rýchlosti. Vzťah medzi jeho povinnosťou poskytnúť pravdivé informácie a samotným konaním proti nemu pre prekročenie rýchlosti je možné charakterizovať ako vzdialený a hypotetický. Štátne orgány nemali žiadne podozrenie, že to bol práve sťažovateľ, kto prekročil rýchlosť. Bez dostatočne konkrétneho vzťahu medzi konaním pre prekročenie rýchlosti a povinnosťou poskytnúť pravdivé informácie nie je možné posudzovať porušenie práva nevypovedať a zákazu donucovania k sebaobvineniu.^[21]

V tejto časti je možné urobiť jednu zásadnú paralelu medzi prípadom Weh a nami riešenou situáciou krivej výpovede páchateľa vyrábajúceho si „preventívne“ falošné alibi vypovedajúceho ako svedok poškodený o vymyslenom trestnom čine spáchanom proti nemu: Ak ľudské práva pána Weha neboli porušené v prípade, ak beztrestne nemohol odoprieť vypovedať, klamal, zrejme preto, aby neobvinil sám seba a bol pre takéto klamstvo postihnutý, v čom je odlišná situácia svedka, ktorý vypovedá absolútne nepravdivo, bez toho, aby bol k výpovedi nútený, má právo nevypovedať a štátne orgány nemajú voči nemu podozrenie zo žiadnej trestnej činnosti a je pre takéto klamstvo postihnutý? Rozdiel spočíva v tom, že kým rakúske orgány použili istú (akceptovateľnú) mieru donútenia voči pánovi Wehovi, v našom prípade nie je použité voči páchateľovi žiadne donútenie, v dôsledku ktorého by musel vypovedať nepravdivo. Ani v jednom prípade nemajú štátne orgány relevantné podozrenie viesť trestné stíhanie pre čin, z ktorého sa osoba vyviňuje nepravdivou výpoveďou. Snaha vydávať za „donútenie“ subjektívnu motiváciu páchateľa vyhnúť sa postihu pre iný jeho trestný čin je logicky pochybná a nesúladná so základným zmyslom pre spravodlivosť. Na aký „všeobecne uznávaný medzinárodný štandard, ktorý je súčasťou práva na spravodlivý proces“ sa teda odvoláva rozsudok Okresného súdu v Pezinku z 01. 07. 2010 uverejnený na stránke http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a167-pravo-neobvinovat-sam-seba-a-pravo-na-obhajobu?

K obdobným právnym záverom ako vo veci Weh dospel ESĽP aj vo veci Rieg proti Rakúsku v rozsudku z 24. 03. 2005 (číslo sťažnosti 63207/00).

Ďalším výpovedným rozhodnutím ESĽP ohľadne princípu nemo tenetur a nepravdivých výpovedí je vec Van Vondel proti Holandsku.^[22] Ide o prípad sťažovateľa, ktorý pracoval ako príslušník utajenej spravodajskej jednotky holandskej polície zaoberajúcej sa špeciálnymi operáciami najmä proti obchodu s drogami. V roku 1995 bola zriadená parlamentná komisia na vyšetrovanie údajných nezákonných metód a spôsobov fungovania týchto jednotiek polície. V rámci holandskej legislatívy predvolaní svedkovia vypovedali pred parlamentnou komisiou pod prísahou a nemali možnosť odoprieť vypovedať. Tieto výpovede nemohli byť bez súhlasu ich pôvodcov použité v následnom trestnom konaní proti nim, okrem trestného stíhania pre trestný čin krivej výpovede, teda v prípade, ak boli nepravdivé. Pán Van Vondel vypovedal pred parlamentnou komisiou nepravdivo. Následne bol trestne stíhaný aj odsúdený pre krivú výpoveď. V rámci svojej argumentácie v konaní pred ESĽP sa domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru s tým, že bol porušený zákaz donucovania k sebaobvineniu. Súd jeho sťažnosť v tejto časti vyhlásil za neprípustnú. Okrem hlavného dôvodu, že teda konanie, v ktorom vypovedal nespĺňalo predpoklady konania v zmysle čl. 6 Dohovoru sa súd dotkol aj otázky nepravdivosti výpovede a s tým súvisiaceho zákazu donucovania k sebaobvineniu. Iste, išlo o situáciu špecifickú tým, že aj prípadná pravdivá výpoveď sa nemohla bez súhlasu sťažovateľa použiť proti nemu. Súd však svoju argumentáciu nezjednodušil a pripomenul, že sťažovateľ mohol byť subjektívne presvedčený o trestnosti svojho konania, ku ktorému by sa priznal. K tejto otázke uviedol nasledovné: „Nešlo tu o prípad vynúteného sebaobvinenia vo vzťahu ku skutku, ktorý mal byť spáchaný už predtým, výpoveď pred komisiou bola trestným činom samým osebe. Je možné, že sťažovateľ klamal, aby predišiel odhaleniu svojho konania, ktoré v jeho vnímaní mohlo byť trestným alebo viesť k trestnému stíhaniu. Právo nevypovedať a neobviňovať seba samého však nemôžu byť vykladané tak, že poskytujú všeobecnú imunitu konaniam, ktoré sú motivované snahou vyhnúť sa vyšetrovaniu.“^[23]

K iným prípadom s obdobnými právnymi závermi patrí vec Allen proti Spojenému kráľovstvu.^[24] V tejto veci bol sťažovateľ vyzvaný britskou finančnou správou k predloženiu presných záznamov ohľadne stavu jeho obchodného majetku. Podľa príslušnej legislatívy bola za nesplnenie tejto povinnosti stanovená sankcia do 300 libier. Pán Allen predložil nesprávne údaje o stave svojho majetku, pričom zatajil jeho podstatné časti. Za to bol v trestnom konaní odsúdený na 7 rokov trestu odňatia slobody a konfiškáciu sumy viac ako 3 mil. libier. V konaní pred ESĽP sa domáhal vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že bol donútený predložiť usvedčujúce dôkazy voči sebe. Argumentoval, že pod hrozbou sankcie bol nútený k poskytnutiu údajov, ktoré boli jedinými dôkazmi proti nemu v trestnom konaní. Súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. Uviedol, že tento prípad nie je prípadom, v akých súd v minulosti konštatoval porušenie práva nebyť nútený k sebaobvineniu. Nejde totižto o prípad, keď by boli informácie, ktoré bol sťažovateľ donútený vydať, použité proti nemu v konaní pre iný trestný čin, ktorý už spáchal. V tomto prípade bolo samotné poskytnutie nepravdivých informácií trestným činom. Takisto nejde o prípad, keď by bol sťažovateľ pod hrozbou sankcie nútený poskytnúť proti sebe dôkazy v už prebiehajúcom alebo predpokladanom trestnom stíhaní. Súd argumentoval obdobne ako vo veci Van Vondel: „Toto nie je prípad, keď by bol sťažovateľ donútený sám seba obviniť z trestného činu, ktorý predtým spáchal. Ide o trestný čin sám osebe. Je možné, že sťažovateľ klamal, aby predišiel odhaleniu iného svojho konania, za ktoré by mohol byť trestne stíhaný. Právo neobviňovať seba samého však nemôže byť vykladané tak, že poskytuje všeobecnú imunitu konaniam, ktoré sú motivované snahou vyhnúť sa vyšetrovaniu finančnými orgánmi.^[25]

Z opísanej judikatúry ESĽP, dôležitej aj pre aplikáciu práva v SR, je možné urobiť záver, že ani výklad príslušných ustanovení Dohovoru neodôvodňuje predpoklad o prípustnosti nepravdivých výpovedí, ktoré sú samy osebe trestným činom na základe medzinárodného ľudskoprávneho ukotvenia princípu nemo tenetur. Každý z opísaných prípadov sa zaoberal situáciou, keď bolo možné konštatovať istú mieru donútenia zo strany štátnych orgánov. Žiadny z uvedených sťažovateľov nemal vo vnútroštátnom konaní právo nevypovedať a bol povinný uviesť pravdivé informácie pod hrozbou sankcie. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že až následné použitie takto vynútených informácií v konaní pre trestný čin, ktorý sa páchateľ snažil nepravdivou výpoveďou kryť, by odôvodňovalo možnosť vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces. Nami riešená situácia svedka dobrovoľne si vyrábajúceho falošné alibi krivou výpoveďou nevykazuje žiadnu mieru donútenia zo strany štátnych orgánov, ktorá by zakladala sporné otázky ohľadne uplatňovania princípu nemo tenetur. Takisto je možné konštatovať, že neexistuje žiadne donútenie zo strany štátnych orgánov u svedka, ktorý má právo odoprieť vypovedať, ak by svojou výpoveďou sám sebe spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania (čo je každý svedok v SR). Podľa môjho názoru by teda sporné otázky ohľadne ľudských práv a princípu nemo tenetur nemali vznikať ani u svedka, ktorý sa nedostaví dobrovoľne, ale „na predvolanie“ štátneho orgánu (ako uvádza JUDr. Šamko). Aj tento svedok sa rozhodne dobrovoľne klamať a nevyužiť svoje právo na odopretie výpovede, ktorou by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Na špecifickosti nášho trestného procesu vo vzťahu k tejto situácii však poukážem v záverečnej časti textu.

Pripomínam, že v polemike medzi mnou a JUDr. Šamkom neriešime následné použitie vynútených informácií v konaní pre trestný čin, ktorý páchateľ predtým spáchal, ale zaoberáme sa práve otázkou, či nepravdivá výpoveď je sama osebe trestným činom. Ide teda o obdobné situácie, ako sú opisované prípady judikatúry ESĽP. Z povahy veci logicky vyplýva, že použitie nepravdivých (a v SR aj nevynútených) informácií proti páchateľovi trestného činu krivej výpovede v konaní pre čin, ktorý touto krivou výpoveďou kryje, ani nedáva zmysel. Práve tieto nepravdivé informácie páchateľa trestného činu totižto vyviňujú a neusvedčujú.

Marenie dôkazov a bránenie v ich získaní

Princíp nemo tenetur v žiadnom prípade nemôže poskytovať ochranu ničeniu (a schovávaniu) dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti. Pre korektnosť je potrebné uviesť, že JUDr. Šamko v mnou citovanej časti jeho príspevku o trestnom čine marenia spravodlivosti ani netvrdí, že postih pre trestný čin marenia spravodlivosti v týchto prípadoch by bol porušovaním zákazu donucovania k sebaobvineniu ako súčasti komplexu ľudských práv. Napriek tomu považujem za potrebné v krátkosti sa venovať aj tejto téme vzhľadom na ozrejmenie argumentačnej pozície proti citovaným záverom JUDr. Petra Šamka. V príslušných medzinárodných dohovoroch (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd) neexistuje ustanovenie, z ktorého by bolo možné odvodiť eventuálne použitie zákazu donucovania k sebaobvineniu na ochranu páchateľa (obvineného), ktorý ničí alebo schováva potenciálne voči nemu usvedčujúce vecné alebo listinné dôkazy. Pokiaľ mi je známe, v tomto smere nejudikoval ani Európsky súd pre ľudské práva.

Zavedenie skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti do nášho Trestného zákona bolo výsledkom implementácie Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (UNTOC) a Rímskeho štatútu medzinárodného trestného súdu.^[26] Relevantným ustanovením z hľadiska ničenia dôkazov je čl. 70 ods. 1 písmeno c/ Rímskeho štatútu, ktorý znie: Súd má jurisdikciu nad týmito trestnými činmi proti výkonu jeho spravodlivosti, ak sú spáchané úmyselne: podplácanie svedka, marenie alebo bránenie prítomnosti alebo výpovedi svedka, odveta proti svedkovi podávajúcemu výpoveď alebo marenie či pozmeňovanie dôkazov, alebo bránenie v získavaní dôkazov.^[27]

Je zjavné, že citované ustanovenie Rímskeho štatútu je prioritne namierené proti páchateľom trestných činov (aj keď nielen proti nim), ktorí v prvom rade majú záujem na marení dôkazov usvedčujúcich ich zo spáchania trestného činu a bránení štátnym orgánom v ich získavaní. Uvedené ustanovenie nijak nevyníma páchateľov trestného činu z jeho pôsobnosti. Takéto vyňatie by bolo nelogické a v rozpore so základným zmyslom pre spravodlivosť. Slovenský zákonodarca do terajšieho znenia ustanovenia § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona prevzal takmer identickú dikciu. Subjekt zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona je (veľmi správne) všeobecný. Ani z hľadiska nášho vnútroštátneho práva neexistuje presvedčivý dôvod, pre ktorý by mal byť obvinený/páchateľ vyňatý spod pôsobnosti skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti vo vzťahu k ničeniu dôkazov a bráneniu v ich získavaní. Jedinou podmienkou, ktorá je z časového hľadiska významná pre uplatnenie pôsobnosti skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti podľa slovenského práva je existencia trestného konania alebo súdneho konania v čase spáchania skutku.

Koncept JUDr. Petra Šamka citovaný v úvode tohto príspevku nemôže obstáť z nasledujúcich dôvodov:

V citovanej časti príspevku autor zmiešava dve odlišné skutočnosti. Jednou je nemožnosť nútiť obvineného/páchateľa predložiť dôkazy proti sebe a tak spolupracovať s políciou na vlastnom trestnom stíhaní. Druhou je aktívne a dobrovoľné konanie obvineného/páchateľa smerujúce k zničeniu (zmareniu) alebo bráneniu v získavaní dôkazov, ktoré zákonodarca trestnoprávne sankcionuje. Autor sa snaží tieto skutočnosti prezentovať v takom svetle, že postih pre marenie a bránenie v získaní dôkazov zároveň núti páchateľa spolupracovať s políciou na vlastnom trestnom stíhaní. V tomto zmysle ide o obdobnú situáciu a mýlenie si pojmov ako sú situácie analyzované vo vyššie popísanej judikatúre ESĽP. ESĽP vo svojej judikatúre (počínajúc rozhodnutím vo veci Funke proti Francúzsku, č. sťažnosti 10828/84) vymedzil v akom ľudskoprávnom kontexte sa má princíp nemo tenetur aplikovať. Princíp nemo tenetur chráni páchateľa pred použitím dôkazov získaných od neho donútením buď priamo v trestnom konaní, alebo v inom konaní, v následne prebiehajúcom trestnom konaní (viď text vyššie). Je teda zrejmé, že páchateľa nemožno napr. hrozbou poriadkovej pokuty nútiť k vydaniu veci dôležitej pre trestné konanie - v tomto smere nakoniec judikujú aj české a slovenské súdy. Priliehavejšie by sa však malo pôsobenie princípu nemo tenetur popísať tak, že páchateľa/obvineného možno k vydaniu takejto veci nútiť napr. hrozbou poriadkovej pokuty alebo hrozbou trestného stíhania, takto získaný dôkaz však nebude prípustný v ďalšom konaní. Odlišnou situáciou je však trestnoprávny postih páchateľa/obvineného pre konanie, ktorým marí alebo bráni v získaní dôkazu. Tu už ide o nový trestný čin, ktorý páchateľ síce pácha v úmysle zakryť svoju účasť alebo sťažiť odhalenie a preukázanie trestného činu, avšak táto nemá nič dočinenia s nútením k sebaobvineniu alebo s vyžadovaním spolupráce na vlastnom trestnom stíhaní s políciou. Nie je prípustné, a ani spravodlivé, vyňať z pôsobnosti skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti samotného páchateľa trestného činu a neexistuje na to žiadny zákonný alebo iný dôvod. Pokiaľ autor tvrdí, že „obvinená osoba sa môže v podstate obhajovať a brániť akýmkoľvek dovoleným spôsobom (môže klamať o skutkových okolnostiach, zavádzať orgány činné v trestnom konaní, klamať o tom, kde sa nachádzajú dôkazy a podobne)“ zrejme tento záver vyvodzuje len z toho, že obvinený nemá v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku povinnosť vypovedať pravdu a nemôže byť páchateľom trestného činu krivej výpovede v zmysle § 346 Trestného zákona. Zároveň platí, že podľa § 121 ods. 1 Trestného poriadku, že k výpovedi ani k priznaniu nemôže byť obvinený žiadnym nezákonným spôsobom donucovaný. Takáto argumentácia je však chybná a takým je aj jej vyústenie do záveru, že obvinený sa nemôže dopustiť trestného činu marenia spravodlivosti formou ničenia a schovávania dôkazov.

Ak páchateľ, hoci by aj mal procesné postavenie obvineného, fyzicky zničí dôkazy (napr. podpáli účtovníctvo) evidentne marí dôkaz v zmysle § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona. Tohto trestného činu sa môže dopustiť ktokoľvek (všeobecný subjekt). Obvinený v tom čase nie je vystavený žiadnemu donúteniu zo strany štátnych orgánov a koná úplne dobrovoľne. Ako už bolo uvedené, snaha vydávať za donútenie možný trestný postih za konanie motivované snahou uniknúť vyšetrovaniu je neprípustná (viď citovanú judikatúru ESĽP). Obdobne je tomu aj pri schovávaní dôkazov s cieľom, aby ich orgány činné v trestnom konaní nenašli (aktívne bránenie v získaní dôkazu). Táto situácia je kvalitatívne odlišná od situácie, keď štát žiada od obvineného, aby predložil dôkazy proti sebe pod hrozbou sankcie (napr. poriadkovej pokuty) a obvinený sa nepodvolí. V prípade, ak obvinený (alebo páchateľ, ktorý ešte nebol obvinený) na výzvu nepredloží dôkazy proti sebe, nenaplní znak skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b / Trestného zákona (..bráni v získaní dôkazu..), ktorý má byť predsa naplnený určitým aktívnym konaním páchateľa. Takýto svedok alebo obvinený má nakoniec vždy právo odoprieť vypovedať o tom, kde sa môžu nachádzať usvedčujúce dôkazy. V prípade inej zákonnej úpravy by však ani trestnoprávny postih pre takéto konanie zrejme nebol v rozpore s princípom nemo tenetur. Analogicky je tu možné použiť vyššie rozobratú vec ESĽP Allen proti Spojenému kráľovstvu. Aj tu bol páchateľ prísne trestnoprávne postihnutý za to, že nepredložil pravdivé dôkazy finančným orgánom, ktoré ho mohli usvedčiť zo spáchania trestného činu, ale predložil im nepravdivé účtovné výkazy. Sankciou voči štátu za nútenie k poskytnutiu dôkazov proti sebe v zmysle citovanej judikatúry ESĽP totižto nie je nemožnosť vyvodenia trestnoprávneho postihu za konanie, ktorým sa páchateľ tejto povinnosti vyhýba (ak napĺňa znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu), ale nepoužiteľnosť vynútených dôkazov v ďalšom trestnom konaní.

V praktickom živote môžu v týchto otázkach vznikať rôzne variácie situácií, ktoré nie je možné dopodrobna v tomto príspevku analyzovať. Poukážem preto už len na jednu, ktorú naznačil v citovanej časti príspevku aj JUDr. Šamko, a ktorá sa môže zdať hraničnou. Ide o prípad, keď obvinený pri svojej výpovedi klame o tom, kde sa nachádzajú vecné alebo listinné dôkazy, a tým zavádza orgány činné v trestnom konaní. Podľa názoru JUDr. Petra Šamka takéto konanie obvineného nie je trestnoprávne postihnuteľné ako trestný čin marenia spravodlivosti. S týmto názorom si dovolím nesúhlasiť.

Je isté, že obvinený sa týmto konaním nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy v zmysle § 346 Trestného zákona, pretože nemá procesné postavenie svedka. Obvinený má však vždy a za každých okolností právo odoprieť vypovedať. Jeho právo nespolupracovať s políciou a neprispievať k vlastnému obvineniu je plne uspokojené možnosťou mlčať. Pokiaľ sa sám rozhodne toto právo nevyužiť, zmiasť orgány činné v trestnom konaní a nepravdivo im oznámiť, kde sa nachádzajú dôkazy, evidentne tým bráni v získaní dôkazu v zmysle § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona. Takéto konanie je trestné u každého, zákonodarca nevyňal obvineného spod pôsobnosti § 344 Trestného zákona. Takéto konanie obvineného pritom nie je vecne „neškodné“. V jeho dôsledku môže napr. dôjsť k vykonaniu domovej prehliadky u osoby, ktorá s trestnou vecou obvineného nemá nič spoločné, nehovoriac o mrhaní času a prostriedkov polície a iných orgánov. Vecne ide teda jasne o bránenie vo výkone spravodlivosti a jej marenie. Nemôže ísť o dovolenú obhajobu, pretože túto obhajobu zákonodarca trestnoprávne sankcionuje.

Ako som už upozorňoval vo svojom pôvodnom príspevku, praktici, ktorí sa snažia ospravedlniť aktívne konanie páchateľa/obvineného, ktorým sa tento snaží vyhnúť trestnej zodpovednosti narážajú na jeden zásadný problém. Týmto problémom je práve nakreslenie hranice medzi tým, čo je dovolené a čo už nie. Na obdobný problém narazil aj JUDr. Peter Šamko v príspevku o trestnom čine marenia spravodlivosti, z ktorého v úvode citujem. Sám autor v tom istom príspevku použil príklad z praxe, keď páchateľ nútil bitím svedka, aby na polícii vypovedal v jeho prospech. Argumentoval (veľmi správne), že takéto konanie je potrebné postihnúť ako trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona a nie ako trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona. Následne však kladiem otázku, na základe čoho vyňal obvineného spod pôsobnosti § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona a nevyňal ho už spod pôsobnosti inej aliney tej istej skutkovej podstaty trestného činu? Ak zákonodarca tým istým ustanovením chráni integritu dôkazov aj svedkov a tým svoj záujem na riadnom výkone spravodlivosti, čo odôvodňuje záver, že obvinený môže beztrestne ničiť dôkazy, ale nemôže beztrestne biť svedka, aby vypovedal v jeho prospech? Výklad, ktorým sa obvinený zbavuje trestnej zodpovednosti pre ničenie a schovávanie dôkazov je jasný výklad contra legem, pretože vyníma obvineného z okruhu subjektov trestného činu v rozpore s príkazom zákonodarcu. Jediný rozumný nákres opísanej hranice spočíva podľa môjho názoru práve v aktívnej činnosti obvineného, ktorou marí spravodlivosť. Kým teda obvinený je plne oprávnený mlčať, nevydať dôkaz proti sebe, nič v platnom práve neodôvodňuje záver, že môže beztrestne ničiť dôkazy, schovávať ich alebo klamať o tom, kde sa nachádzajú. To platí bez ohľadu na to, čo si môžeme myslieť o systematickosti ust. § 344 Trestného zákona.

Podľa môjho názoru nie je možné nijakou teoretickou konštrukciou dospieť k záveru, že trestnoprávny postih obvineného pre ničenie a schovávanie dôkazov ho nejakým spôsobom núti k spolupráci s políciou a k prispievaniu k jeho vlastnému obvineniu. Nad rámec samotnej argumentácie uvedenej vyššie poznamenávam, že aj v prípade krajne nepravdepodobného a nelogického opačného záveru, Trestný poriadok v ust. § 121 ods. 1 zakazuje len nezákonné nútenie k výpovedi alebo k priznaniu. Kladiem si teda otázku, či by aj v tomto teoretickom prípade išlo o nezákonné nútenie, keď sám zákonodarca trestnoprávne sankcionuje marenie spravodlivosti u každého (všeobecný subjekt).

Pre lepšiu ilustráciu uvediem dva príklady právneho posúdenia prípadov ničenia dôkazov páchateľmi trestnej činnosti v krajinách systému common law, kde je právna teória a prax aj v týchto otázkach rozvinutá a vyvážená.

Prvým je vec Odvolacieho súdu štátu Illinois (druhý obvod) vo veci Ľud v. Brake z 27. 01. 2003.^[28] V tejto veci súd potvrdil odsúdenie páchateľa, ktorý bol kontrolovaný políciou a pri kontrole prehltol sáčok s drogami. Bol odsúdený pre držbu drog, ale aj marenie spravodlivosti (v USA – obstructing justice). Súd uzavrel, že aj prehltnutie dôkazu napĺňa všetky znaky marenia spravodlivosti formou zatajovania dôkazov, pričom sa odvolal aj na judikatúru iných súdov.

Druhým je prípad Odvolacieho súdu Veľkej Británie R. v. Rafique a iní.^[29] Išlo o prípad troch obžalovaných, ktorí boli odsúdení okrem iného aj za marenie spravodlivosti^[30], preto, že po neúmyselnej streľbe, ktorou jeden z nich postrelil iného človeka, odhodili zbraň a zásobníky do kríkov a z miesta činu ušli. Súd jednoznačne uzavrel (citujúc vec R. v. Vreones z r. 1891), že právo nebyť nútený k sebaobvineniu nemôže pokrývať zatajovanie alebo ničenie vecí, ktoré majú slúžiť ako dôkaz.

Týmito dvomi príkladmi nechcem povedať, že v krajinách common law nevznikajú právne problémy v otázkach trestného postihu ničenia dôkazov, avšak neexistujú relevantné pramene, z ktorých by sa bolo možné domnievať, že princíp nemo tenetur alebo právo na obhajobu by mali zahŕňať právo obvineného/páchateľa ničiť a schovávať dôkazy. Skôr mi ide o kontrast posúdenia obdobných prípadov v SR a v zahraničí. „Neexistuje odôvodnenie princípu nebyť nútený svedčiť proti sebe samému, z ktorého by bolo možné vyvodiť právo na ničenie dôkazov“.^[31] Na základe štúdia judikatúry ESĽP si dovolím vysloviť hypotézu, že právo na ničenie dôkazov nemožno vyvodiť z princípu nemo tenetur ani v európskych kontinentálnych štátoch s demokratickou tradíciou.

Späť ku krivej výpovedi

V tomto momente je vhodné vrátiť sa k pôvodne riešenej situácii páchateľa krivo vypovedajúceho v procesnom postavení svedka v úmysle zakryť svoju trestnú činnosť. JUDr. Peter Šamko mi vo svojom príspevku vytkol viacero vecí, ku ktorým sa vyjadrím podrobnejšie neskôr. Začnem však judikatúrou, na ktorú vo svojom príspevku odkazuje. Pokiaľ som sa oboznámil s ním citovanou judikatúrou žiadne rozhodnutie sa nezaoberá presne situáciou načrtnutou v mojom prvom príspevku, t.j. prípadom, keď páchateľ zničí dôkazy a následne krivo vypovedá ako svedok k vymyslenému trestnému činu krádeže, ktorým mu mali byť tieto dôkazy odcudzené, resp. si vymysleným trestným činom vyrába falošné alibi. Navyše, podľa môjho názoru je možné diskutovať aj o primeranosti a správnosti doterajšej judikatúry českých a slovenských súdov v týchto otázkach.

Z rozhodnutí citovaných JUDr. Petrom Šamkom ma zaujalo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11Tcu 130/2004. Išlo tu o uznávacie konanie rozsudku (presnejšie dvoch) nemeckého súdu, ktorým bol odsúdený český občan pre trestný čin napomáhania k trestnému činu dovozu omamných prostriedkov a neprísažnej falošnej výpovede. Tento páchateľ sa dopustil drogového trestného činu spoločne s jedným spolupáchateľom, ktorý bol trestne stíhaný samostatne. V trestnej veci tohto spolupáchateľa vypovedal český občan nepravdivo ako svedok o tom, že on si vozidlo za účelom dovozu drog neprenajal a neupravil ho tak, aby sa v ňom dali drogy previezť. V tejto časti bol odsúdený pre trestný čin neprísažnej falošnej výpovede. Najvyšší súd ČR odsúdenie cudzozemským súdom v časti falošnej výpovede neuznal, argumentujúc, že nie je splnená zákonná podmienka obojstrannej trestnosti skutku. Podľa názoru NS ČR páchateľ vypovedal síce v procesnom postavení svedka, avšak ku skutku, ktorého sa sám dopustil. Postih tohto páchateľa pre obdobu trestného činu nepravdivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku by podľa názoru NS ČR odporoval zásade, že obvinený nesmie byť žiadnym spôsobom donucovaný k priznaniu. V ďalšom texte rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberá otázkou, že svedkom môže byť len osoba odlišná od páchateľa (obvineného) skutku, ku ktorému vypovedá (viď príspevok JUDr. Šamka).

Z tohto rozhodnutia vyplýva zásadná otázka – čo odlišuje právnu situáciu v Nemecku, kde odsúdenie takéhoto páchateľa pre trestný čin krivej výpovede je možné, od právnej situácie v ČR (a aj v SR), kde páchateľ trestného činu nemôže byť „skutočným“ svedkom, a ak ako svedok vo vzťahu k ním spáchanému skutku klame, je to dovolené?

Na túto otázku neviem odpovedať s potrebnou mierou istoty, pretože nepoznám nemecký právny poriadok, avšak domnievam sa, že zo strany českých a slovenských súdov ide o nesprávny výklad princípu nemo tenetur v prospech páchateľa a odlíšenie svedka v hmotnoprávnom poňatí a procesnoprávnom poňatí je právnou konštrukciou, ktorá nemá potrebnú oporu v platnom práve. Podotýkam, že ČR, SR aj Spolková republika Nemecko sú viazané prakticky totožnými medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi.

Tento stav môže byť podľa môjho názoru dôsledkom jedného z najväčších nedostatkov nášho trestného procesu, ktorým je nutnosť formálneho vznášania obvinenia uznesením a s tým súvisiacej absencie procesného postavenia podozrivého. Orgány činné v trestnom konaní sú na jednej strane tlačené do čo najskoršieho vznášania obvinenia, aby páchateľovi neuberali procesné práva, na druhej strane má byť obvinenie riadne odôvodnené a podložené presvedčivými dôkazmi. Z tohto nežiaduceho stavu vzniká akýsi „šedý“ priestor, v ktorom páchateľa trestného činu, ktorému ešte nie je možné vzniesť obvinenie v SR vypočúvame bežne ako svedka. Tým nechcem povedať, že v krajinách s premyslenejším a efektívnejším trestným procesom nedochádza k výsluchu páchateľov ako svedkov, avšak tento stav nie je tak frekventovaný. Výsluchu páchateľa ako svedka nie je možné nakoniec nikdy úplne zabrániť, pretože orgán vykonávajúci výsluch jednoducho nemusí mať vedomosť, že svedok je v skutočnosti páchateľom trestného činu, ku ktorému vypovedá. Iste nie je možné tvrdiť, že stav, keď je páchateľ trestného činu vypočúvaný ako svedok je ideálny. Aj z tohto dôvodu právne poriadky civilizovaných štátov priznávajú svedkovi právo na odopretie výpovede, ak by si ňou mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania (sám seba obviniť). V právnom poriadku existuje teda cesta, akou sa má osoba brániť proti povinnosti vypovedať proti sebe – tou je výlučne zákonné odopretie výpovede. V žiadnom prípade však aplikácia princípu nemo tenetur nemôže poskytnúť podklad pre vytvorenie akejsi nadstavby práva svedka klamať a tým ospravedlniť krivú výpoveď svedka.

Musím priznať, že pri tvorbe svojho pôvodného príspevku som nijak zvlášť nepochyboval o správnosti judikatúry českých a slovenských súdov, ktorá nadväzuje na základné judikáty Rt 25/1969 a Rt 39/1970. Po hlbšom naštudovaní problematiky som prišiel k presvedčeniu, že argumentačná hodnota týchto rozhodnutí nie je nijak presvedčivá. Základným problémom týchto rozhodnutí je skutočnosť, že zlyhávajú pri zodpovedaní otázky, v čom vlastne spočíva donútenie zo strany štátu, keď páchateľa postihuje pre krivú výpoveď, ak páchateľ trestného činu má ako svedok vždy právo odoprieť vypovedať. Tieto rozhodnutia nejakú formu donútenia jednoducho konštatujú^[32] bez toho, aby identifikovali, v čom má spočívať. Ak oproti tomu postavíme logický koncept „krutej trilemy“ opísaný v úvode príspevku a možnosť „úniku“ z nej (právo mlčať) takáto konštrukcia sa mi javí logicky bezchybná, spravodlivá a neuberajúca záujem štátu na riadnom výkone spravodlivosti. V tomto zmysle naše súdy robia presne to, čo odmietol urobiť Najvyšší súd USA vo veci Brogan. Slovami Najvyššieho súdu USA vpisujú do zákona „infláciu súcitu“, keď sa možnosť mlčať, ktorá bola pôvodne únikom z „krutej trilemy“ stáva sama „krutosťou“.

JUDr. Peter Šamko ma inšpiroval k skúmaniu prvorepublikovej judikatúry, ktorá je dostupná v systéme ASPI. Narazil som pritom na judikát pod označením Kr II 3/19, ktorého právna veta znie: „Trestnosť krivého svedectva nie vylúčená tým, že formálne sa svedecký výsluch týkal osoby skutočne z trestného činu podozrivej, ak mal svedok podľa zákona možnosť, aby sa svedeckej výpovedi vyhol“. Zo strohého výpisu z odôvodnenia je možné zistiť, že išlo o prípad obžalovaného, ktorý vypovedal krivo ako svedok vo veci svojej manželky po tom, ako bolo trestné stíhanie voči nemu pre identický skutok zastavené. Obžalovaný sa domáhal vyslovenia záveru, že nie je možné jeho svedeckú výpoveď po zastavení trestného stíhania považovať za skutočnú svedeckú výpoveď, pretože trestné stíhanie voči nemu bolo možné obnoviť a jeho pravdivá svedecká výpoveď by bola sebaobviňovaním. V ďalšom texte odôvodnenia je možné sa dočítať: „Obžalovaný bol pred svojím výsluchom konaným dňa 28. októbra 1917 výslovne sudcom poučený, že sa vzhľadom na ust. § 152 Tr. por. môže vzdať svedectva. Obžalovaný napriek tomu nevyužil právne dobrodenie poskytnuté mu uvedeným paragrafom a vypovedal ako svedok, aj keď sa mohol vyhnúť povinnosti svedčiť pred súdom. Nejaké donútenie teda u neho nenastávalo. ... Svedecká výpoveď mu nebola nijak vnútená, ale vzal na seba celkom dobrovoľne a bez akéhokoľvek nátlaku bremeno vypovedať pred súdom ako svedok. Nie je možné preto hovoriť o nejakom donútení na strane obžalovaného a odsudzujúci výrok v tomto ohľade zodpovedá zákonu.“

Uvedomujúc si špecifiká a nedostatky nášho trestného procesu týmto nechcem apriori odmietnuť náhľad českých a slovenských súdov na tieto problémy. Chcem len poukázať na to, že situácia nie je tak jednoznačná, ako sa môže javiť z pohľadu ustálenej právnej praxe a nebola takou ani na našom území.     

JUDr. Peter Šamko argumentuje proti môjmu názoru v podstate dvomi základnými premisami:

A/ Vymedzením svedka v procesnoprávnom a hmotnoprávnom význame, a

B/ Prepojením „trestných vecí“ vo veci, kde sa páchateľ dopustil pôvodne trestného činu (napr. skrátenia dane) a trestnej veci, kde páchateľ oznamuje a vypovedá ako svedok k vymyslenému skutku, ktorým mali byť odcudzené dôkazy (krádež).

Ad A/:

Ako som už naznačil, teóriu o páchateľovi trestného činu, ktorý ako svedok môže vypovedať len v procesnoprávnom význame (vypovedá len formálne ako svedok) a nemôže byť hmotnoprávnym subjektom trestného činu krivej výpovede považujem za umelú právnu konštrukciu. Táto konštrukcia je založená podľa môjho názoru na nepochopení pôsobnosti princípu nemo tenetur, nemá oporu v zákone a popiera základný zmysel práva svedka na odopretie výpovede, ktorou by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Okrem toho, že túto konštrukciu uplatňujú české a slovenské súdy bez akéhokoľvek odôvodnenia v súvislosti so zákazom donucovania k sebaobvineniu, neexistuje pre ňu žiadny argumentačne hodnotný a spravodlivý dôvod.

Je zjavné, že subjekt trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy je subjekt špeciálny a môže ním byť len svedok. Pokiaľ sa JUDr. Peter Šamko odvoláva na odbornú literatúru (napr. Po-lák, P.: Sve¬dok v tres¬tnom ko¬na¬ní, Euro¬ko¬dex 2011, s. 90 a nasl.) táto vychádza zo základného predpokladu pri definícii svedka, že svedok je osoba odlišná od obvineného. Toto tvrdenie je základným predpokladom, ktorým sa v procesnom význame odlišuje postavenie obvineného od postavenia svedka. Je teda zrejmé, že osoba, ktorá už má procesné postavenie obvineného v určitej veci, nemôže v nej vypovedať ako svedok. Z toho je možné odvodiť záver, že ani výpoveď tejto osoby ako svedka v tej istej veci nemôže byť použitá ako dôkaz. V žiadnom prípade však z tohto tvrdenia nemožno dovodiť, že ak páchateľ trestného činu, ktorý ešte nie je obvinený, krivo vypovedá po zákonnom poučení svedka, nemôže sa dopustiť trestného činu krivej výpovede. Skutočnosť, že svedkom v „pravom“ význame slova nemôže byť páchateľ trestného činu je len konštrukciou autora, ktorú prevzal z judikatúry. Zákon ani medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná neumožňujú podobnú „kategorizáciu“ svedkov. Náš právny poriadok (ako každý iný demokratický právny poriadok) priznáva najmä páchateľovi trestného činu, ktorý je vypočúvaný v procesnom postavení svedka právo odoprieť vypovedať, ak by si svojou výpoveďou mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania (§ 130 ods. 2 Trestného poriadku). Ak sa páchateľ – svedok dobrovoľne a bez akéhokoľvek donútenia rozhodne nevyužiť dobrodenie zákona mlčať, berie tým na seba všetky zákonné povinnosti svedka, teda aj povinnosť vypovedať pravdivo. Právo na odopretie výpovede plne postačuje pre naplnenie významu zákazu donucovania k sebaobvineniu a neexistuje žiadny spravodlivý dôvod na vyňatie páchateľa – svedka spod pôsobnosti ustanovenia § 346 Trestného zákona. Naopak, pri tejto konštrukcii ide o „nadstavbu“ práv páchateľa trestného činu, ktorú mu zákon nepriznáva, a ktorá je v rozpore so zmyslom pre spravodlivosť. Takýto výklad je priamym návodom na sťažovanie a marenie postupu štátnych orgánov krivou výpoveďou osoby, ktorá vypovedá ako svedok, čo jej výpovedi dodáva dôveryhodnosť. Ako som sa snažil ukázať v predchádzajúcom texte v právnych poriadkoch iných demokratických štátov sa princípu nemo tenetur prisudzuje jeho skutočný význam a neinterpretuje sa tak, že poskytuje imunitu konaniu, ktoré je motivované snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Teória o „kategorizácii“ svedkov trpí aj logickou vadou, keď priznáva páchateľovi trestného činu ako svedkovi právo beztrestne klamať, pričom opomína význam poučenia o práve svedka odoprieť výpoveď, ak by si ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Aký význam má potom uvedené právo a poučenie o ňom, keď svedok, ak sám spáchal trestný čin, môže o ňom aj tak vypovedať nepravdivo? Som presvedčený, že svedok sa stáva svedkom práve pre to, že je o právach a povinnostiach svedka (ktoré nie sú bez významu) poučený zo strany orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Povinnosť svedka vypovedať a vypovedať pravdivo je pritom obmedzená právom na odopretie výpovede, ak by svedok sám seba pravdivou výpoveďou obvinil. Právo svedka klamať však nepatrí do katalógu práv svedka. Z týchto dôvodov pochybujem o presvedčivosti judikatúry, na ktorú sa odvoláva JUDr. Peter Šamko vo svojom príspevku. Zároveň konštatujem, že trestný proces, v ktorom bežne dochádza k výsluchu páchateľov trestného činu ako svedkov nie je najšťastnejšie nastavený. V prípade existencie plnohodnotného procesného postavenia podozrivého, ktorému by sa od prvého kontaktu s políciou priznali všetky práva, by bol iste okruh týchto prípadov výrazne zúžený.

Ad B/:

V texte k bodu A/ sa zaoberám situáciou, keď páchateľ trestného činu vypovedá ako svedok v trestnej veci ohľadne trestného činu, ktorý sám spáchal. Môj pôvodný príspevok sa však týkal inej situácie. Išlo o páchateľa, ktorý spácha trestný čin a následne si vymyslí iný trestný čin, aby ním odôvodnil stratu eventuálne usvedčujúcich dôkazov. Obdobne môže ísť o páchateľa, ktorý spácha trestný čin a iným vymysleným trestným činom si vyrába falošné alibi – napr. páchateľ vykoná krádež v meste A a následne oznámi, že v meste B bola na ňom spáchaná v rozhodnom čase lúpež. V trestnom konaním ohľadne tohto vymysleného trestného činu vypovedá nutne nepravdivo ako svedok poškodený.

Myslím, že rozdiel oproti situácii analyzovanej v texte k bodu A/ je citeľný. JUDr. Peter Šamko vo svojom príspevku argumentuje v podstate, že z hľadiska možného postihu páchateľa pre krivú výpoveď ide o jednu a tú istú vec týkajúcu sa páchateľa a trestnoprávny postih pre krivú výpoveď je vylúčený. Konkrétne uvádza, že „v obidvoch prípadoch ide o vypovedanie nepravdy z dôvodu zakrytia vlastnej trestnej činnosti, t.j. v obidvoch prípadoch ide o trestné veci týkajúce sa páchateľa“. Som presvedčený o tom, že takáto argumentácia nie je udržateľná. V opísanom prípade je druhé trestné konanie, v ktorom páchateľ vypovedá nepravdu ako svedok – poškodený vedené pre úplne iný skutok (napr. prvé trestné konanie sa týka alebo bude týkať skrátenia dane, kým druhé trestné konanie ohľadne vymysleného skutku sa týka trestného činu krádeže). Skutočnosť, že druhý skutok je vymyslený nič nemení na závere, že ide o iný skutok a inú trestnú vec. Orgány činné v trestnom konaní na začiatku konania nakoniec ani nemôžu vedieť, že ide o vymyslený skutok, túto skutočnosť sa obvykle podarí preukázať až v priebehu konania alebo vôbec. JUDr. Peter Šamko vo svojom príspevku obe trestné veci spája ako trestné veci týkajúce sa páchateľa. Problémom však je, že kým v prvej veci má páchateľ procesné postavenie svedka alebo obvineného, v druhej trestnej veci má procesné postavenie svedka - poškodeného. V druhom prípade nemôžeme hovoriť o žiadnom donucovaní, pretože páchateľ dobrovoľne vec oznámi, dobrovoľne k veci vypovedá a dobrovoľne nevyužije právo na odopretie výpovede.

Ide tu v podstate o priznanie práva páchateľovi na krivú výpoveď ako svedka a to len z dôvodu, aby mu bolo umožnené zakryť svoju inú trestnú činnosť. Pre takéto právo však neexistuje žiadna legitímna a legálna opora. Naopak, aj sám zákonodarca v ust. § 346 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona sankcionuje prísnejšou trestnou sadzbou krivú výpoveď spáchanú z osobitného motívu, ktorým je v zmysle § 140 písm. c/ Trestného zákona aj úmysel zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin. Právo páchateľa na krivú výpoveď ako svedka nemožno odvodzovať od jeho úmyslu vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. V žiadnom prípade tu nehovoríme len o „formálnej právnej kvalifikácii. Snaha prezentovať „vymýšľanie“ si trestných vecí za účelom poskytnutia alibi ako súčasť dovolenej obhajoby (napr. rozsudok OS Pezinok z 01. 07. 2010 uverejnený na stránke http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a167-pravo-neobvinovat-sam-seba-a-pravo-na-obhajobu) páchateľa nemá racionálne opodstatnenie, okrem iného aj preto, lebo opomína pôsobnosť ustanovenia § 346 Trestného zákona (krivá výpoveď a krivá prísaha). Kým v prípade svedka vypovedajúceho krivo k vlastnej trestnej činnosti judikatúra českých a slovenských súdov nelogicky stotožňuje možnosť mlčať s donucovaním, tu ide nesprávna argumentácia ešte ďalej. Takáto interpretácia poskytuje páchateľovi nielen možnosť po zákonnom poučení klamať, keď je „dotazovaný“, ale dáva mu „divokú kartu“ na zavádzanie štátnych orgánov aj mimo rámca trestnej veci, v ktorej mu hrozí vyvodenie trestnej zodpovednosti. Všetky dôvody pre trestný postih opísaného konania ako trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy opísané v texte k bodu A/ tu teda platia o to viac.

V stručnosti sa ešte dotknem aj príkladu, ktorý uviedol JUDr. Peter Šamko vo svojom príspevku ohľadne trestného činu poisťovacieho podvodu. Mnou konštruovanú situáciu prirovnal k situácii, keď podanie lživého trestného oznámenia a následná nepravdivá svedecká výpoveď je priamo súčasťou páchania iného trestného činu a takéto nepravdivé trestné oznámenie je nevyhnutným predpokladom dokonania tohto iného trestného činu. Napr., aby páchateľ vylákal od poisťovne poistné plnenie, musí nahlásiť odcudzenie poistenej veci a následne k veci krivo vypovedať ako svedok - poškodený. Takéto prirovnanie však pokrivkáva, pretože v mnou konštruovanej situácii páchateľ nepravdivo vypovedá až po dokonaní skutku v úmysle zahladiť stopy, odstrániť dôkazy, atď. Napriek tomu k situácii modelovanej autorom je možné sa vecne vyjadriť. Konštrukcia, ktorou páchateľovi priznávame právo na krivú výpoveď ako svedkovi, aby sme mu umožnili dokonať trestný čin poisťovacieho podvodu sa mi javí prinajmenšom bizarne a trpí všetkými vadami uvedenými vyššie. Opätovne zdôrazňujem, že páchateľ koná absolútne dobrovoľne, do podania svedeckej výpovede ho nenúti nič, okrem jeho túžby dokonať trestný čin a vylákať poistné plnenie. Súdmi priznávaná imunita pre takéto konanie nemá nič dočinenia s pôsobením princípu nemo tenetur. Pojmovo tu ani nemôže ísť o obhajobu, pretože páchateľ sa neobhajuje, ale si vytvára predpoklady na dokonanie trestného činu. Takýto výklad vyúsťuje do absurdného záveru: Páchateľa, ktorý krivo vypovedá ako svedok ku krádeži motorového vozidla napr. preto, že ho iný na to nahovoril, postihneme pre krivú výpoveď, ale páchateľa, ktorý krivo vypovedá ako svedok, aby si vytvoril predpoklady pre dokonanie trestného činu pre krivú výpoveď nepostihneme. Takéto prípady by podľa môjho názoru mali byť teda právne posudzované ako trestný čin poisťovacieho podvodu a trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy v jednočinnom súbehu.

JUDr. Peter Šamko vo svojom príspevku uvádza, že trestné právo pamätá aj na prípady, keď páchatelia trestných činov ničia dôkazy a sťažujú odhalenie svojej vlastnej trestnej činnosti, a to inštitútom kolúznej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Toto tvrdenie je pravdivé, avšak nemá žiadny súvis s riešenou problematikou správneho výkladu hmotnoprávnych trestných noriem a ich vynucovania zo strany štátu.

Špekuláciu JUDr. Petra Šamka v závere jeho príspevku o mojich údajných motívoch pre napísanie pôvodného príspevku považujem za argumentačný „faul“, ktorý odkláňa pozornosť od podstaty veci.

Záver

Praktický život všade na svete prináša situácie, keď páchateľ trestného činu vypovedá k tomuto trestnému činu ako svedok. Žiadnym výkladom zákona sa tomuto faktu nepodarí zabrániť. Je pravdou, že v rámci nedokonalého slovenského trestného procesu týchto situácií vzniká viac. Odpoveďou na tento stav však má byť zodpovedajúca legislatívna úprava spočívajúca minimálne v plnohodnotnom zavedení procesného postavenia podozrivého a nie súdny výklad, ktorý v rozpore s príkazom zákonodarcu vyníma určitú legislatívne nedefinovanú skupinu svedkov spod pôsobnosti ust. § 346 Trestného zákona. Zákonodarca pojem „svedok“ v ustanovení § 346 Tr. zákona nijak nekategorizuje. Súdna prax vytvorila kategóriu „svedka – páchateľa“, ktorému priznala právo na krivú výpoveď. Túto konštrukciu odôvodnila tým, že ak by „svedok – páchateľ“ nemal právo na krivú výpoveď, bol by tým „nepriamo“ donucovaný k sebaobvineniu, aj keď má právo na odopretie výpovede. Súdy však rezignovali na zodpovedanie otázky, ako konkrétne má byť páchateľ nútený svedčiť proti sebe, ak má právo vždy odoprieť vypovedať. „Svedok – páchateľ“ sa neodlišuje od „bežného“ svedka, či už legislatívnym vymedzením alebo obsahom poučenia.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že súdy sú pri výklade práva viazané zákonom a ostatnými všeobecne záväznými predpismi. Vo svojom príspevku som sa snažil ukázať, že trestný postih „svedka – páchateľa“ pre trestný čin krivej výpovede neporušuje žiadne z ustanovení vnútroštátneho práva o zákaze donucovania k sebaobvineniu ( v SR je to výlučne ust. § 121 ods. 1 Tr. por.) a neporušuje ani ľudské práva páchateľa, za predpokladu, že svedok mal možnosť svedeckú výpoveď odoprieť z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania. O takomto porušení už vôbec nie je možné hovoriť, ak páchateľ sám aktívnym konaním „vytvorí“ trestný čin, ktorým si napr. vyrába falošné alibi a následne k nemu dobrovoľne vypovedá ako svedok. Tendenciu vydávať za donútenie niečo, čo donútením nikdy nemôže byť, považujem za prejav nezdravej tendencie slovenských praktikov interpretovať sporné právne otázky „pre istotu“ v prospech páchateľa, aby náhodou nedošlo k porušeniu jeho práv. Ako som však ukázal na príkladoch zo zahraničnej judikatúry a judikatúry ESĽP, moderná právna teória a prax v štátoch, ktoré nie je možné upodozrievať z porušovania ľudských práv, stojí mimo teórií a konštrukcií vytvorených našou judikatúrou. Právne posudzovanie sporných otázok v zahraničných rozhodnutiach, ktoré som v tomto príspevku popísal sa mi javí ako logické a správne, nachádzajúce rovnováhu medzi právami páchateľa trestného činu a záujme štátu na riadnom výkone spravodlivosti.   

Poznámky pod čiarou: