SOCIAL DIALOGUE IN SPORTS[1]
DOC. JUDR. PHDR. TOMÁŠ GÁBRIŠ, PHD., LLM, MA
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA
E-MAIL: GABRIS.TOMAS@GMAIL.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
sociálny dialóg, dialóg v športe, športové kluby, profesionálni športovci, zákon o športe, etický kódex, kódex správania, kolektívne vyjednávanie, pávo na štrajk, zamestnanecké rady, odborové organizácie, dôverník, hovorca, UEFA, FIFPro, memorandum o porozumení
KEY WORDS:
social dialogue, dialogue in sports, sports club, professional sportsperson, act on sports, code of ethics, code of conduct, collective bargaining, the right to strike, works council, trade union, confidant/fiduciary, spokesperson, UEFA, FIFPro, memorandum of understanding
ABSTRAKT:
Cieľom príspevku je poukázať na to, že sociálny dialóg, minimálne v jeho širšom zmysle – zahŕňajúcom dohody medzi klubmi a hráčmi, účasť športovcov v orgánoch zväzov a klubov, činnosť športových hovorcov, športových rád, či jednostranné dobrovoľné akceptovanie smerníc, kódexov správania, a etických kódexov – je možný a realizovateľný bez ohľadu na status športovcov ako zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, a tiež bez ohľadu na rozdiely medzi kolektívnymi a individuálnymi športmi.
ABSTRACT/SUMMARY:
The aim of the article is to show that social dialogue (in its broader perspective) which includes various agreements between sports clubs and players, the participation of sports persons in the managing/governing bodies of sports clubs and sports unions, the activities of sports spokespersons, the activities of sports councils, the unilateral and voluntary acceptance of directives, of codes of conduct and of codes of ethics etc. – is something that can be fully followed and adhered to irrespective of the status of the sportsperson (employee of self-employed) and also irrespective of the differences that exist between individual sporting activities and team sporting activities.
ÚVOD
Návrh zákona o športe počíta s výslovnou, hoci iba stručnou, úpravou tzv. sociálneho dialógu v športe. Zmyslom navrhovanej úpravy je napomôcť vytvoreniu skutočnej „športovej obce“, kde aj športovci, predstavujúci spolu s klubmi základný predpoklad existencie športu na Slovensku, budú mať možnosť vyjadriť svoje názory na smerovanie a rozvoj športu, a ktorých osobnosť, záujmy a potreby budú ostatné subjekty „športovej obce“ brať do úvahy. Cieľom tohto príspevku je poukázať na široký význam pojmu sociálneho dialógu, a na jeho rôznorodé podoby, ktoré nie sú všetky závislé od výslovného vyjadrenia v zákone o športe, a ani nezávisia od zavedenia zamestnaneckého statusu športovcov v kolektívnych športoch (resp. pri výkone závislej práce). Sociálny dialóg, na účely tohto príspevku nazývaný aj „športový dialóg“, je totiž možný nielen v podmienkach pracovnoprávnych, zamestnávateľsko-zamestnaneckých vzťahov, najmä v podobe osobitných dohôd (či už záväzných kolektívnych zmlúv alebo nezáväzných rámcových dohôd), účasti zamestnancov v zamestnaneckých (hráčskych) radách, existencie zamestnaneckých dôverníkov, alebo účasti v kontrolných orgánoch spoločnosti (v dozorných radách). Sociálny dialóg sa môže realizovať aj v podmienkach individuálnych športov, ako je to napr. v prípade tzv. „hovorcov“, a môže mať dokonca jednostranné formy pridržiavania sa medzinárodných smerníc etického podnikania, alebo tzv. kódexov správania, či etických kódexov. Spoločnou podstatou všetkých týchto foriem športového dialógu je dať priestor aj záujmom a potrebám športovcov, a brať na nich ohľad pri rozhodovaní v záležitostiach, ktoré sa ich bezprostredne týkajú. Sociálny dialóg, resp. športový dialóg teda treba vnímať širšie než len kolektívne vyjednávanie za účelom uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Napokon, realisticky vzaté, odbory a kolektívne vyjednávanie nemajú v Slovenskej republike vo všeobecnosti takú silnú pozíciu ako napr. v Nemecku alebo vo Francúzsku, a preto je využívanie iných foriem sociálneho dialógu (ktoré objasníme v tomto príspevku) vhodným riešením a doplnením tohto stavu.
1. EURÓPSKA ÚNIA A SOCIÁLNY DIALÓG V ŠPORTE
Sociálny dialóg v športe stavala do popredia už tzv. Biela kniha o športe[2] vypracovaná Európskou komisiou v roku 2007 ako oficiálny politický dokument v súvislosti s identifikovaním problematických otázok v športe, ktorých riešenia sa môže zhostiť Európska únia (berúc do úvahy jej obmedzené kompetencie) a jej členské štáty.[3] Biela kniha formulovala význam sociálneho dialógu v športe doslova tak, že „môže vzhľadom na rastúci počet problémov, ktorým riadenie športu čelí, prispieť k riešeniu spoločných obáv zamestnávateľov a športovcov, vrátane uzatvorenia dohôd o pracovnoprávnych vzťahoch a pracovných podmienkach v odvetví v súlade s ustanoveniami Zmluvy o ES.“ Európska komisia pritom predpokladala, že by „takýto sociálny dialóg mohol viesť tiež k vytvoreniu spoločne odsúhlaseného kódexu správania alebo charty, ktorá by tiež riešila otázky, ktoré sa týkajú prípravy, pracovných podmienok a ochrany mladých ľudí.“ Samotná Komisia teda uznáva, že sociálny dialóg nemusí viesť iba k formálnemu podpisu kolektívnej zmluvy a riešiť iba výlučne pracovnoprávne otázky, ale môže mať aj podobu prijatia kódexu správania a venovať sa rôznorodým problémom športového hnutia.
Podľa Komisie totiž možno v rámci (minimálne európskeho, t. j. nadnárodného) sociálneho dialógu rozpoznať štyri hlavné kategórie nástrojov dialógu:
Vychádzajúc z Bielej knihy, nakoniec sa s podporou Európskej únie (ďalej len „EÚ“) na nadnárodnej úrovni podarilo inštitucionálne ukotviť sociálny dialóg v športe, aj keď „iba“ v odvetví profesionálneho futbalu. Tejto téme sme sa bližšie venovali v osobitnom príspevku,[5] preto na tomto mieste iba stručne zopakujeme, že sa tak stalo vytvorením Odvetvového výboru pre európsky sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu, v Paríži dňa 1. júla 2008. Základným cieľom jeho činnosti bola najmä príprava „minimálnych náležitostí pre európske profesionálne hráčske zmluvy“. UEFA a FIFPro v tejto súvislosti podpísali aj memorandum o porozumení, identifikujúce možné otázky, o ktorých by sa malo diskutovať.[6] Konečným výsledkom dlhoročných snáh bola tzv. Autonómna dohoda o minimálnych náležitostiach profesionálnych hráčskych zmlúv, podpísaná v roku 2012, s priamym dopadom aj na Slovenskú republiku.[7]
Na odbornej – teoretickej – úrovni boli pritom možné ďalšie témy sociálneho dialógu v profesionálnom futbale (okrem náležitostí zmlúv) analyzované už v roku 2008 inštitútom T.M.C. Asser pre medzinárodné športové právo,[8] nadväzujúc na memorandum medzi UEFA a FIFPro. Inštitút identifikoval celkovo až 27 možných oblastí sociálneho dialógu, nezameriaval sa však natoľko na rôznorodé formy sociálneho dialógu, a už vôbec nie na možnosti dialógu na národnej úrovni.
Naproti tomu cieľom nášho príspevku je poukázať práve na rôznorodé možnosti ako nadviazať „športový dialóg“ v rámci slovenskej „športovej obce“, a k akým rôznorodým formálnym aj neformálnym výsledkom takýto dialóg môže viesť.
2. PODOBY SOCIÁLNEHO DIALÓGU V PODMIENKACH PRACOVNOPRÁVNYCH VZŤAHOV V ŠPORTE V SR
V tejto kapitole zameriame pozornosť na možnosti a formy sociálneho dialógu v prípade existencie pracovnoprávneho statusu športovcov vykonávajúcich závislú prácu. Ide primárne o formy a výstupy, ktoré slovenský právny poriadok výslovne predpokladá a upravuje v Zákonníku práce č. 311/2001 Z. z. a v osobitných predpisoch (napr. zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní).
V prípade pracovnoprávneho statusu športovcov by sa športovcom v pozícii zamestnancov otvorila automaticky cesta k nasledujúcim formám sociálneho dialógu:
2.1 KOLEKTÍVNE VYJEDNÁVANIE A KOLEKTÍVNE ZMLUVY
Ak hráči v SR nie sú považovaní za zamestnancov, nemajú právo vytvoriť si odbory v zmysle čl. 37 Ústavy Slovenskej republiky (a tiež čl. 23 ods. 4 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Dohovorov Medzinárodnej organizácie práce č. 87 z roku 1948 a č. 98 z roku 1949, čl. 8 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, a čl. 12 a 28 Charty základných práv EÚ), nemajú právo na kolektívne vyjednávanie (v zmysle Zákonníka práce a zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní), ani právo na štrajk (či už v zmysle Zákonníka práce alebo zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní[9]).
Ak by sa naopak presadil zamestnanecký status športovcov vykonávajúcich závislú prácu, bolo by im umožnené odborové združovanie, kolektívne vyjednávanie, aj právo na štrajk v zmysle príslušných predpisov Slovenskej republiky aj medzinárodného a európskeho práva.
Obsahom kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv v športe by pritom mohli byť všetky pracovnoprávne otázky v súlade s právnymi predpismi SR (Zákonník práce, zákon o kolektívnom vyjednávaní), ale tiež napríklad spoluúčasť športovcov pri nomináciách, spolurozhodovanie pri otázkach oblečenia, pri tréningoch, dovolenkách, disciplinárnych opatreniach, odmeňovaní, a pod.[10]
2.2 ZÁSTUPCOVIA ZAMESTNANCOV – ZAMESTNANECKÉ (HRÁČSKE) RADY A DÔVERNÍCI
Sociálny dialóg nemá iba podobu kolektívnych rokovaní medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, resp. zväzom zamestnávateľov. Sociálny dialóg má svoje miesto aj na podnikovej, resp. v prípade športu – klubovej – úrovni. Posilnenie myšlienky vytvoriť zástupcov zamestnancov na podnikovej úrovni prišlo na svet už s prvou svetovou vojnou a s ňou súvisiacim nedostatkom pracovnej sily. Za takých okolností v Británii vznikli tzv. shop stewardi, aby vyjednávali so zamestnávateľmi o pracovných podmienkach.[11] Aj v Nemecku sa zástupcovia zamestnancov na pracovisku masovo zjavili v súvislosti s prvou svetovou vojnou – išlo o tzv. Betriebsräte. Na medzinárodnej úrovni (Medzinárodná organizácia práce, OECD) ako aj na európskej úrovni vznikli následne snahy napodobniť tento nemecký trend. Konkrétne sa prejavili úpravou prerokovacích práv a informačnej povinnosti zamestnávateľov vo vzorových stanovách medzinárodných korporácií prijatých na pôde OECD v roku 1976, v Deklarácii MOP z roku 1977, a do tejto oblasti patrí tiež Dohovor MOP o zástupcoch zamestnancov č. 135/1971. Obdobné prvky nájdeme už aj v smerniciach Európskych spoločenstiev o hromadnom prepúšťaní (75/129/ES) a prevode podnikov (77/87/ES), a od 90. rokov 20. storočia až do súčasnosti boli na úrovni EÚ postupne prijaté ďalšie desiatky smerníc, ktoré upravujú zastúpenie zamestnancov a ich účasť na riadení spoločností.[12]
Na národnej úrovni pritom zastupovanie zamestnancov môže mať v rôznych štátoch podoby rôznorodých komisií a orgánov s funkciou umožniť diskusiu medzi zamestnancami a manažmentom, ktoré nemusia vždy niesť názov zamestnanecké rady.
Slovenská úprava zamestnaneckých rád má podobu opierajúcu sa o výslovnú úpravu v Zákonníku práce (§ 233), bez účasti zamestnávateľov na chode týchto rád, pričom však tieto rady nemajú všetky kompetencie, ktoré majú odbory (napr. právo kolektívne vyjednávať) – predstavujú teda s odbormi duálny, zdvojený systém, t. j. existujú popri a nezávisle od odborov. Pre slovenský systém zastúpenia zamestnancov v tomto kontexte platí, že ich základné funkcie predstavujú úloha informačná a prerokovacia.
Zamestnanecké rady zo zákona môžu pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnancov, ak o to požiada aspoň 10% zamestnancov.[13] V prípade nižšieho počtu zamestnancov (ale len pri zamestnávaní najmenej troch zamestnancov), si môžu zamestnanci vytvoriť funkciu tzv. zamestnaneckého dôverníka.
Táto úprava má v súčasnom športe na Slovensku možnosť realizovať sa napríklad v podmienkach Národného športového centra (NŠC), kde športovci majú status zamestnancov, a ich záujmy reprezentuje zástupca zamestnancov.[14]
2.3 ÚČASŤ V ORGÁNOCH ZAMESTNÁVATEĽA
Osobitný typ zastupovania záujmov zamestnancov predstavuje účasť zamestnancov v dozorných radách, či v samotnom riadiacom orgáne zamestnávateľa – napr. v Nemecku a Rakúsku kreujú v dozornej rade väčšiny spoločností tretinu členov zamestnanci, ktorí by teoreticky mali mať spolurozhodovacie právo, toto spolurozhodovanie sa však týka iba niektorých sociálnych otázok. Vo Francúzsku a Holandsku zamestnanecké rady tiež menujú niektorých členov správnych, či dozorných rád, tí však majú iba poradné funkcie a nemajú hlasovacie právo.
Aj táto účasť zamestnancov v orgánoch obchodných spoločností má pritom – obdobne ako existencia zamestnaneckých rád – svoj vzor v Nemecku. Po druhej svetovej vojne totiž postupne získavali nemeckí zamestnanci zastúpenie v dozorných radách, a to osobitne aj v podnikoch spracúvajúcich uhlie a oceľ, ktoré predstavovali ekonomický základ Hitlerovej moci. Základnou myšlienkou stojacou za zavedením účasti zamestnancov v orgánoch týchto podnikov bolo dosiahnuť ich kontrolu a brzdiť prípadné „imperialistické“ ciele majiteľov týchto podnikov.[15]
Podiel zamestnancov na úrovni riadenia spoločnosti pozná pritom aj slovenská právna úprava – má konkrétne podobu kreácie dozornej rady z jednej tretiny zamestnancami (v akciových spoločnostiach s viac ako 50 zamestnancami[16]), a v prípade štátnych podnikov je to dokonca až z jednej polovice.[17]
3. PODOBY SOCIÁLNEHO DIALÓGU MIMO PRACOVNOPRÁVNYCH VZŤAHOV V ŠPORTE V SR
Bez ohľadu na pracovnoprávny status športovcov, s ohľadom na základnú premisu, podľa ktorej občania môžu konať všetko, čo zákonom nie je zakázané (čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), aj športovci, ktorí nedisponujú postavením zamestnancov, majú možnosť realizovať vo vzťahu ku klubom a zväzom niektoré formy sociálneho dialógu – ako športového dialógu v širšom zmysle. Práve s cieľom poukázania na tieto možnosti bez ohľadu na zamestnanecký status, sa v návrhu zákona o športe odporúča výslovne zakotviť rámcová možnosť sociálneho dialógu v rámci „športovej obce“, pričom právna sila jednotlivých foriem sociálneho dialógu už bude závisieť od toho, či pôjde o formalizovaný sociálny dialóg (napr. v prípade zamestnancov) s výstupmi predpokladanými v osobitných predpisoch (Zákonník práce, zákon o kolektívnom vyjednávaní), alebo pôjde o menej formálny športový sociálny dialóg, ktorý bude mať prevažne povahu morálneho záväzku, príp. zmluvného záväzku podľa občianskeho alebo obchodného práva.
Sociálny dialóg navyše zahŕňa aj možnosti úplne neformálnych dialógov ako sú rôznorodé stretnutia, semináre alebo iné spôsoby výmeny informácií,[18] tým však na tomto mieste nebudeme venovať podrobnejšiu pozornosť.
3.1 RÁMCOVÉ DOHODY
Dvojstranné formy sociálneho dialógu v podobe „dobrovoľných“ alebo „rámcových“ dohôd sa zdanlivo akoby prekrývajú s kolektívnym vyjednávaním a kolektívnymi zmluvami v pracovnom práve, sú však pritom viac „autonómne“ a iba „dobrovoľné“, a teda sú podstatne inej právnej povahy. Existujú primárne na medzinárodnej úrovni a predstavujú ich tzv. európske a medzinárodné rámcové dohody (European Framework Agreements – EFAs, a International Framework Agreements – IFAs).[19] Tie sa podpisujú primárne v rámci pracovnoprávnych – zamestnávateľsko-zamestnaneckých vzťahov, pričom ich primárnou charakteristikou je, že sú právne nevynútiteľné.
Na národnej úrovni môže obdobne platiť, že aj v prípadoch, ak športovci nie sú považovaní za zamestnancov, môže ich zastupujúci orgán – napr. hráčska asociácia, príp. zástupcovia hráčov – vstúpiť do rokovania s orgánmi športovej obce, resp. zväzu alebo klubu, a uzatvoriť s nimi „autonómne“ dohody, ktoré budú mať inú právnu povahu než kolektívne zmluvy v zmysle Zákonníka práce a zákona o kolektívnom vyjednávaní.
Právna povaha týchto dohôd bude závisieť aj od ich slovnej formulácie – ak bude ich obsah formulovaný pomocou výrazov „môže“, „bude sa snažiť“ – budú zjavne nevynútiteľné, a ich povaha bude najmä morálna, resp. budú mať blízko k memorandám o spolupráci. V opačnom prípade presných záväzkových formulácií môže ísť o zmluvné záväzky v zmysle Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
3.2 ŠPORTOVÉ RADY A ŠPORTOVÍ HOVORCOVIA (DÔVERNÍCI)
V športe môžu na základe už spomenutého čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obdobne ako v prípade zamestnancov vznikať športové rady ako organizácie zastupujúce v klube alebo zväze záujmy športovcov, a to aj bez ich výslovného zakotvenia v zákone, resp. aj keď sa nebude jednať o zamestnanecké rady v zmysle úpravy Zákonníka práce. V rôznych krajinách, športoch, zväzoch, aj jednotlivých kluboch môžu byť (a dnes aj sú) kreované rôznorodo – môže ich zostavovať tréner, majiteľ, alebo ich môžu voliť jednotliví športovci.[20]
Okrem kolektívnych orgánov akými sú športové rady (využívané najmä v kolektívnych športoch) sa v niektorých krajinách (so silnou tradíciou sociálneho dialógu) objavuje aj individuálny orgán tzv. hovorcov (v Nemecku sa hovorí o tzv. „Aktivensprecher“), resp. obdoba zamestnaneckých „dôverníkov“, či kapitánov kabíny, a to aj v individuálnych športoch.[21] Okrem individuálnych športov sa v nemecky hovoriacich krajinách táto funkcia využíva aj v prípade kolektívnych športov – v reprezentačných tímoch.[22] Úlohy takýchto dôverníkov, resp. hovorcov zahŕňajú napríklad rokovanie o prémiách, či poradenstvo pri výbere trénera.[23]
3.3 ÚČASŤ ŠPORTOVCOV V ORGÁNOCH
Pokiaľ ide o účasť športovcov v orgánoch športového zväzu, klubu, resp. akejkoľvek športovej organizácie, táto je často možná aj mimo kogentných ustanovení pracovného práva, aj mimo pracovnoprávnych vzťahov, a to osobitne v prípadoch, ak sú športovci členmi športového zväzu, resp. klubu v právnej forme občianskeho združenia.[24] V tom prípade tvoria súčasť valného zhromaždenia, môžu meniť stanovy a navrhovať nové orgány, resp. majú právo byť volení do orgánov danej entity. Takéto zastúpenie športovcov v športových orgánoch však možno cielene propagovať a podporovať aj v prípadoch, ak športovci nie sú členmi organizácie (občianskeho združenia).
4. JEDNOSTRANNÉ ZÁVÄZKY: SMERNICE, KÓDEXY SPRÁVANIA A ETICKÉ KÓDEXY
Vo všeobecnosti možno ako slabé stránky, resp. nedostatky sociálneho dialógu a príčiny jeho nerozvinutosti zo strany športovcov vnímať najmä skutočnosť, že zástupcovia či orgány alebo organizácie (hráčske asociácie) športovcov často nemajú žiadny vlastný rozpočet, nedisponujú expertmi na medicínske ani právne otázky, ktoré často predstavujú základ sporných bodov vo vzťahu k športovému klubu alebo zväzu, a v neposlednom rade je prekážkou aj časová náročnosť prípravy na vzájomné rokovania,[25] ktorá v prípade aktívnych športovcov, ktorí sa musia priebežne pripravovať na svoje športové výkony, znemožňuje plnohodnotne rozvíjať aktivity sociálneho dialógu z ich strany. Na druhej strane, podpora a realizácia sociálneho dialógu zo strany klubu alebo zväzu môže tiež predstavovať zvýšené náklady aj pre tento klub (zväz).
Z tohto hľadiska sa javí, že výhodnejšími pre športovcov ale aj kluby by mohli byť skôr jednostranné formy sociálneho dialógu, kde by formálny výsledok bol vytvorený iba športovým klubom alebo zväzom, rešpektujúc potreby a záujmy športovcov. Nejde však pritom iba o akýsi športový „monológ“, ale o stav, pri ktorom sa zohľadňujú verejne aj súkromne artikulované potreby a záujmy športovcov.
Jednotlivé formy jednostranných záväzkov vyjadrujú inštitúty, ktoré možno zaradiť do širšieho rámca tzv. spoločenskej (sociálnej) korporátnej zodpovednosti (corporate social responsibility):[26]
4.1 SMERNICE
Prvým typom jednostranne vyjadrovaných záväzkov sú záväzky nadnárodných podnikateľských korporácií rešpektovať smernice etického obchodovania. V športe sa môžu uplatňovať najmä na úrovni medzinárodných federácií, napr. vo vzťahu k využívaniu detskej práce pri výrobe reklamných produktov spojených s daným športom. Môžu však vyjadrovať aj princípy vo vzťahu k zamestnancom (športovcom) v danej korporácii, či odvetví. Niektoré príklady týchto smerníc sú Smernice OECD pre nadnárodné podniky (OECD Guidelines for Multinational Enterprises 1976), NAFTA Pracovné zásady (NAFTA Labor Principles 1993), OSN (UN) Global Compact (1999) alebo Tripartitná deklarácia MOP o zásadách pre nadnárodné spoločnosti a sociálnu politiku (ILO Tripartite Declaration of Principles Concerning Multinational Enterprises and Social Policy – 1977).
Ich dodržiavanie sa vyhodnocuje buď iba výlučne interne, alebo ich dodržiavanie môže podliehať kontrole zvonka – neformálne (napr. v rámci mimovládnych organizácií) alebo formálne (v rámci systému tzv. národných kontaktných miest v závislosti od typu smerníc).[27]
4.2 KÓDEXY SPRÁVANIA
Kódexy správania možno definovať ako „jednostranné záväzky, ktorými hlavné rozhodovacie orgány spoločností zriaďujú pravidlá správania pre manažérov a zamestnancov (niekedy aj pre dodávateľov a subdodávateľov), ktoré odrážajú zásady a hodnoty spoločenskej zodpovednosti podnikov (CSR).“[28]
Vo všeobecnosti pre takéto kódexy platí, že predstavujú iba morálny záväzok, a často ich dodržiavanie ani nebýva monitorované.[29]
Ich využitie v športe môže mať podobu nielen regulácie správania hráčov, ale – a to primárne – regulácie správania klubov a zväzov k športovcom. Už pred niekoľkými rokmi bol napríklad verejne oznámený švajčiarsky pokus hráčskej asociácie primäť futbalové kluby aby podpísali takýto kódex správania.[30] Dovtedy totiž takýto kódex podpisovali iba hráči, takže kluby, ktoré neboli viazané žiadnymi pravidlami správania (etický kódex, či už FIFA alebo národnej federácie, zrejme nestačil, resp. neriešil všetky problémy), mali dostatok priestoru na zneužívanie svojej pozície, napríklad tým, že obviňovali hráčov v médiách z toho, že sú súčasťou stávkovacieho systému bez predloženia akýchkoľvek dôkazov, alebo tým, že potrestali hráča, ktorý sa rozhodol nepredĺžiť svoju zmluvu s klubom, a pod.[31]
Navrhovaný švajčiarsky kódex správania pre kluby[32] pritom bral do úvahy úlohu športu a športových subjektov ako vzoru správania pre verejnosť.
V kódexe sa mali kluby a ich predstavitelia najmä zaviazať zohľadniť a chrániť súkromie hráčov. Bolo výslovne zakotvené, že kluby by sa mali k hráčom správať korektne a s rešpektom, mali by sa vyhnúť ich ponižovaniu, zaručiť bezpečnosť hráčov a rešpektovať prezumpciu neviny hráčov. Akákoľvek forma diskriminácie mala byť zakázaná, vrátane diskriminácie na základe národnosti, rasy, farby pleti, veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, sociálneho pôvodu, náboženského vyznania alebo politických názorov. Okrem toho sa mali brať do úvahy fyzické hranice hráčov za účelom ochrany fyzickej integrity každého hráča. Kluby sa tiež mali zdržať neprimeraného kontrolovania správania hráčov a rešpektovať záujem hráčov na udržiavaní určitých informácií v tajnosti, najmä pokiaľ ide o ich zdravotný stav.
Prípadné konflikty sa mali riešiť interne, alebo pomocou oficiálnych kanálov riešenia sporov, bez zverejňovania informácií navonok, osobitne médiám.
Osobitne zaujímavým bol bod, pod ktorým sa mali kluby zaviazať, že nebudú vyvíjať tlak na hráčov pri podpise zmluvy. Lehota na rozmyslenie a podpis mala byť pri rokovaní vždy zachovaná.
Kluby mali tiež dodržiavať podmienky zmluvy až do posledného dňa jej platnosti. Mali tiež prijať a rešpektovať vôľu hráčov, ak hráč napr. odmietne prestup.
Nakoniec, rovnako ako hráči, kluby mali tiež chrániť záujmy športu, a brať vždy do úvahy záujmy všetkých zúčastnených strán zapojených do športového hnutia. Preto sa aj kluby mali napr. zdržať stávkovania na výsledky zápasov.
Pre kódexy správania pritom platí, že sa zameriavajú menej na otázky pracovného práva a viac na otázky ľudských zdrojov, férovosti, spravodlivosti a rovnakého zaobchádzania.[33]
4.3 ETICKÉ KÓDEXY
Namiesto kódexov správania sa v športe v súčasnosti častejšie využívajú etické kódexy, hoci ich obsah býva užší než obsah kódexov správania a zameriavajú sa najmä na férovosť a lojalitu v športovom hnutí. V niektorých prípadoch však môžu byť rovnocenné kódexom správania. Etické kódexy pritom formulujú ako medzinárodné federácie, tak aj národné zväzy. Na úrovni klubov sú však etické kódexy výnimočnými.
ZÁVER
Cieľom príspevku bolo preukázať, že sociálny dialóg, minimálne v jeho širšom zmysle – zahŕňajúcom dohody medzi klubmi a hráčmi, účasť športovcov v orgánoch zväzov a klubov, činnosť športových hovorcov, športových rád, či jednostranné dobrovoľné akceptovanie smerníc, kódexov správania, a etických kódexov – je možný a realizovateľný bez ohľadu na status športovcov ako zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, a tiež bez ohľadu na rozdiely medzi kolektívnymi a individuálnymi športmi. Zákon o športe v týchto súvislostiach zámerne nejde do detailov, a ponecháva širokú autonómiu športovej obci na to, aby si sama zvolila formy sociálneho dialógu, ktoré jej najviac vyhovujú, pokiaľ nejde o pracovnoprávny sociálny dialóg, ktorý je vrátane možností štrajku a kolektívneho vyjednávania detailne upravený v osobitných predpisoch.
Poznámky pod čiarou:
