K NIEKTORÝM POLITICKÝM A POLITOLOGICKÝM ASPEKTOM ENVIRONMENTALIZMU

SELECTED POLITICAL AND POLITOLOGICAL ASPECTS OF ENVIRONMENTALISM

JUDR. PHDR. PETER POTASCH, PHD.
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA – FAKULTA PRÁVA
TOMÁŠIKOVA 20, 821 02 BRATISLAVA
E-MAIL: PETER.POTASCH@UNINOVA.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
environmentálna politika, politika, ekopolitika, antropocentrizmus, biocentrizmus, negativistický environmentalizmus, pozitívny environmentalizmus

KEY-WORDS:
environmental policy, policy, politics, ecopolitics, anthropocentrism, biocentrism, apocalyptic environmentalism, emancipatory environmentalism

ABSTRAKT:
Autor sa v predkladanom príspevku pokúša priblížiť niektoré elementy environmentalizmu z politického, resp. politologického hľadiska. Venuje sa najmä dvom základným školám/učeniam: antropocentrizmu a biocentrizmu. Určitý priestor venuje aj osobitným subsystémom v rámci vyššie uvedených prístupov. Okrem toho autor poukazuje na vybrané politické smery, ktoré sa do rôznej miery identifikujú s témou ochrany životného prostredia – od radikálnych až po umiernenejšie prúdy. Potreba znalosti uvedených smerov je relevantná najmä z dôvodu efektívnej identifikácie politických strán, ich programov s možnosťou výberu/voľby (budúcich) normotvorcov v rôznych typoch, resp. úrovniach volieb a tým ovplyvniť zmenu, resp. tvorbu prameňov práva na úseku ochrany a tvorby životného prostredia.

ABSTRACT/SUMMARY:
In the presented article, the author attempts to introduce some elements of environmentalism from the view of politics and politology (political sciences). Special attention is devoted to the two major approaches: anthropocentrism and biocentrism. Some parts of the text logically analyse selected subsystems of the above two approaches. Nevertheless, the author suggests the basic structure of some political theories that protect the environment – from radical political schools to the less radical ones. By doing so, the author gives some possibility to the reader to identify the political parties he/she may come across thus making it possible form him/her to choose the appropriate party within various elections.

V 60. rokoch minulého storočia došlo ku vzniku a formovaniu prvých environmentálnych prúdov. Neskôr dochádza k ich distribúcii na rôzne úrovne spoločnosti, vrátane politických zmien. Obdobie od roku 1970 cca v trvaní 10 rokov sa často odborníkmi označuje aj za „Environmentálne desaťročie“, kedy napríklad v USA došlo k vytvoreniu Federálneho (US) úradu na ochranu životného prostredia a k prijatiu rôznych zákonov – napr. zákona na ochranu ohrozených druhov, zákona o vodách, zákona o ovzduší a pod. Deň Zeme, oslavovali v roku 1970 milióny ľudí a tak sa tento deň často označuje aj za deň vzniku moderného environmentalizmu.

Aj keď je už jasné, že v súčasnosti akceptované teórie environmentálnej sociológie sa stali rozšírenými až v modernom období, práve tieto sa v súčasnosti vedci snažia aplikovať aj pri skúmaní správania niektorých kmeňov a kultúr v minulosti. Množstvo kultúr – napr. spoločenstvá na Vianočných ostrovoch, Mayovia a pod. náhle zaniklo práve v dôsledku nízkej úrovne environmentálneho manažmentu. Práve Mayovia však do sveta vyslali signál, že aj rozvinuté spoločnosti môžu „spáchať“ tzv. ekologickú/environmentálnu samovraždu. Na druhej strane, je preukázateľné, že niektoré spoločnosti a spoločenstvá nepretržite žijú na určitých miestach už viac ako 46.000 rokov, a to práve vďaka dobrému environmentálnemu manažérstvu, ktorým sa riadili, resp. riadia (a to aj bez intelektuálnych a vedeckých základov). V tomto kontexte ide napr. o kultúry na Novej Guineii, ostrove Tikopia a i.

VŠEOBECNÝ ÚVOD

Environmentálna politika je v užšom zmysle slova jedným subsystémom politiky ako takej. Politík v štáte je niekoľko. V zásade môžeme pojednávať o politike „politickej“, t. j. špičke systému – vtedy pojednávame o komplexnej činnosti príslušných orgánov verejnej moci. Okrem toho však existujú aj politiky parciálne, ktoré sa spravidla odvíjajú od komplexnej politiky, avšak v niektorých prípadoch môžu byť od nich nezávislé.

Heywood definuje politiku ako činnosť, prostredníctvom ktorej ľudia tvoria, chránia a menia pravidlá, ktorými sa riadia vo svojom živote. V režime právneho štátu a demokratických hodnôt je preto politiku možné definovať aj ako hľadanie možného, t. j. kompromisného riešenia pre spoločnosť ako celok^[1]. David Easton politiku definoval ako „autoritatívnu alokáciu hodnôt“, čím chcel vyjadriť, že politika zahŕňa postupy, ktorými vláda, resp. štát reaguje na tlaky zo strany spoločnosti^[2]. Toto klasické chápanie spája politiku s autoritatívnymi rozhodnutiami štátu a jeho orgánov. Vzhľadom na to, že v modernej spoločnosti je politika a postavenie štátu vnímaná dynamicky, dochádza k postupným zmenám aj v chápaní samotnej politiky v teórii. Postupne začína prevládať názor, že „úlohy spojené s riadením zložitých spoločností už neplní len vláda, resp. štát, ale že sa do ich plnenia zapája široké spektrum orgánov, ako verejného, tak aj súkromného sektora. To sa odráža v myšlienke, že vládnutie je postupne nahradené správou vecí verejných.“^[3] Od pojmu „government“ sa dostávame k pojmu „governance“^[4].

V klasickom zmysle je teda politiku do určitej miery možné vnímať ako „moc“, ktorej cieľom/účelom je podiel na určitých zdrojoch. Takéto vymedzenie politiky sa týka produkcie, distribúcie a využívania zdrojov v priebehu sociálnej existencie ľudí/ľudstva.

Vyššie sme tiež uviedli, že v teórii sa môžeme stretnúť aj s vymedzením politiky ako správy vecí verejných, teda to, čo sa odohráva v systému mechanizmu vládnutia. Nositeľmi takto chápanej politiky sú politici, resp. úradníci (v režime verejnej správy), príp. tretie subjekty.

Bez ohľadu na teoretické definície pojmu politika a environmentálna politika (niekedy aj „ekopolitika“), je potrebné poukázať aj na praktický rozmer uvedeného inštitútu. Vymedzovanie environmentálnej politiky a jej fáz (pozri nižšie) v konkrétnej spoločnosti je vždy stretom hodnôt a záujmov. Ekopolitika totiž spravidla znamená aplikáciu takých opatrení, ktoré majú obmedziť užívanie prírody, jej zložiek a jednotlivých ekosystémov, čo však často determinuje aj správanie spotrebiteľov a v neposlednom rade neraz aj výrobcov rôznych produktov. Je to teda kombinácia, resp. zosúlaďovanie individuálnych, komunitných, celospoločenských – národných, ale aj nadnárodných hodnôt. Toto do podstatnej miery odlišuje environmentálnu politiku od iných politík, ktoré sa v spoločnosti tvoria a aplikujú. Najčastejšími individuálne negatívne vnímanými dopadmi striktnej environmentálnej politiky sú napr. potrebné zmeny v technológiách výroby, ktoré často znamenajú nárast v cene výrobku a tým majú dopad na finálneho konzumenta. Uvedeným opatrením by sa preto napríklad dosiahla, príp. by sa ním napomohlo k dosiahnutiu environmentálnych cieľov, ale súčasne by to mohlo mať negatívny dopad napr. na také ukazovatele akými sú konkurencieschopnosť výrobcu, zamestnanosť v štáte – regióne a pod.

Tak ako väčšina ideológií, či už politických, filozofických, umeleckých a pod., aj ekopolitika je niečím alebo niekým determinovaná. V zásade je možné uviesť, že máloktorá ideológia vzniká izolovane, nezávislo od akýchkoľvek faktorov. V závislosti od rozsahu a kvalitatívnej stránky ideí, ideológií, môžeme pojednávať o rôznych determinantoch.

Z hľadiska časového, môže ísť o determinanty:

Nemenej významnou je kategorizácia faktorov do rôznych skupín v závislosti od toho, či ide o faktory, ktorých existencia sa viaže na človeka a jeho fungovanie. Z uvedeného hľadiska môžeme hovoriť o determinantoch:

Determinanty podľa kvalitatívnej stránky delíme na:

Tento neúplný výpočet determinantov je ešte možné z hľadiska ich rozsahu a vplyvov rozdeliť na nasledovné:

Ako sme už naznačili vyššie, uvedený výpočet faktorov nie je taxatívny. Veľké množstvo skutočností, ktoré formujú vznik a zmenu ideí a ideológií, znamená samozrejme aj relatívne veľkú pluralitu ich klasifikácie. Snažili sme sa poukázať najmä na tie kategórie, ktoré sú relevantné z hľadiska formovania environmentálnych politík a následne na to aj environmentálnych právnych noriem. Je ešte potrebné podotknúť, že niektoré determinanty môžu mať hybridný charakter, t. j. môžu mať napríklad národných charakter, avšak s dopadom globálnym (napr. už uvedený výbuch jadrovej elektrárne v Černobyle – pôvodne mala byť táto vec vnímaná ako vnútorná záležitosť Ukrajiny, avšak výbuch vyvolal medzinárodné diskusie v rovine politickej aj právnej a dokonca nepriamo viedol k vytvoreniu viacerých medzinárodných dokumentov na úseku prevencie pred podobnými javmi). Je tiež nepochybné, že drvivá väčšina faktorov nemá tzv. alternatívne, ale kumulatívne radenie, t. j. patrí súčasne do viacerých skupín.

V nadväznosti na vyššie uvedené je možné skonštatovať, že environmentalizmus chápeme ako politické a etické (morálne) hnutie, ktoré má za cieľ zlepšovanie a ochranu životného prostredia prostredníctvom zavádzania zmien v životné prostredie poškodzujúcich činnostiach človeka, presadzovaním a prijímaním politických a hospodárskych zmien, vytváraním špecializovaných orgánov a organizácií, ktoré túto oblasť regulujú. Environmentalizmus predstavuje istý svetonázor, isté filozofické smerovanie, založené na duchovnej hygiene, etike, hospodárnosti, úcte k životu a snahe o zachovanie biologickej rôznorodosti.^[6]

V rôznych podobách má environmentalizmus za to, že živé bytosti (iné ako ľudia) a že životné prostredie ako celok si zasluhujú morálnu, politickú, hospodársku a spoločenskú ochranu. Za účelom realizácie vyššie uvedených cieľov, vznikajú v moderných štátoch aj samostatné právne odvetvia, často označované ako „právo životného prostredia“.

ZÁKLADNÉ TÉZY A KONCEPCIE ENVIRONMENTALIZMU

Podľa moderných prístupov má environmentalizmus dve základné myšlienkové zložky, resp. dva možné piliere/východiskové body: tzv. antropocentrický (orientovaný na človeka) a tzv. biocentrický (orientovaný na život ako taký). Predmetná diverzita vedie niekedy aj k označeniu, že ide o „plytký“ environmentalizmus (ktorý za svoj centrálny element považuje človeka) a „hlbinný“ environmentalizmus, ktorý za svoju primárnu hodnotu považuje život ako taký. „Plytký“ environmentalizmus je vnímaný/označovaný ako technocentrizmus a „hlbinný“ je často označovaný ako ekocentrizmus. Za myšlienkových otcov „hlbinnej“ ekológie sa považujú nórsky filozof Arne Naess a austrálsky ekologický aktivista John Seed. Názov a obsah pojmu použil Naess už začiatkom 70. rokov minulého storočia na rozlíšenie dvoch typov ekologických hnutí. Zatiaľ čo jedno, ktoré nazýva povrchovým/povrchným/plytkým (shallow) sa zameriava na boj proti znečisťovaniu životného prostredia a zachovávanie prírodných zdrojov, druhé – označované ako hlbinný environmentalizmus (deep) sa usiluje o radikálne riešenie ekologickej krízy. Filozofická ekológia má byť teda hlbinná v tom, že ide ku koreňom problému, a to priamo k podstate a orientácii západnej civilizácie. Tá totiž ešte stále predpokladá, že zmyslom osobného života a spoločenského konania je stupňovanie hmotnej spotreby^[7].

Antropocentrický environmentalizmus poukazuje a rieši problémy súvisiace s človekom, najmä negatívne dopady na životné prostredie v kontexte záujmov a potrieb človeka. Koncepcia antropocentrického environmentalizmu je pritom postavená na zodpovednosti v rámci ľudských bytostí – t. j. medzi ľuďmi navzájom – jednej generácie k druhej, ale nie na zodpovednosti človeka vo vzťahu k životnému prostrediu. Kritici tejto formy environmentalizmu ju napádajú, že ide vlastne o akúsi formu šovinizmu a že vlastne tento druh environmentalizmu vlastne podporuje vnímanie životného prostredia ako nástroja, ktorý má človek k dispozícii pre zlepšenie kvality svojho života^[8]. Antropocentrický environmentalizmus vníma ľudské hodnoty ako základ/zdroj všetkých hodnôt a súčasne pripúšťa (vy)užívanie prírody ľuďmi za účelom uspokojovania ich materiálnych potrieb^[9].

SUBSYSTÉMY ANTROPOCENTRICKÉHO SMERU ENVIRONMENTALIZMU SÚ:

1) „apokalyptický“ alebo negativistický environmentalizmus

Začiatky činnosti environmentálnych a environmentalistických prúdov v 60-tych a 70-tych rokoch boli založené na nesmierne pesimistickom až bezradnom vnímaní životného prostredia, jeho funkcií a úloh. Často sa toto obdobie vníma ako obdobie „aktívnej apatie“ environmentalizmu – začiatky, kedy si environmentalisti uvedomujú problémy, avšak vyhodnocujú ich neprimerane negativisticky. Množstvo diel vydaných v danom období –napr. od Rachel Carson – „Tichá jar“ (1962), Paula Ehrlicha – „Populačná bomba“ (1968) a Donelly Meadows „Hranice rastu“ (1972) prezentovali ideu, že stav ekosystému je taký, že čoskoro dosiahne hranice, ktoré je ešte schopný zniesť/uniesť^[10]. I napriek tomu je potrebné dodať, že aj tento navonok nie práve najpozitívnejší prístup, mal aj pozitívny dopad. Predmetné diela totiž motivovali niektorých environmentalistov k tomu, aby postupne iniciovali čoraz podstatnejšiu vládnu/štátnu reguláciu činností, ktoré mali reverzný efekt na životné prostredie. Rovnako pozitívnym efektom (aj keď v danom čase to tak vnímané nebolo), bolo dielo Hermana Kahna „Zem a jej zdroje“ (The Resourceful Earth)^[11], kde poukazoval na obnoviteľné a alternatívne zdroje energie.

2) pozitívny environmentalizmus (emancipatory environmentalism)

Kým prvopočiatky environmentalizmu boli v pesimistických smeroch, v 70. rokoch sa postupne začína objavovať nový prúd antropocentrického environmentalizmu, ktorý bol založený na viere v lepšiu budúcnosť, na plánovaní a na zmenách, ktoré by mali nastať a ktoré takto môžu zlepšiť stav životného prostredia. Išlo napr. o zavedenie recyklácie, alternatívne zdroje energií, decentralizáciu a demokratizáciu ekonomiky, sociálne plánovanie, reštrukturalizáciu niektorých priemyselných odvetví a pod. Jednou podformou tohto typu environmentalizmu je tzv. ekológia ľudského blahobytu (human-welfare ecology), ktorá bola založená na zvýšení kvality života ľudstva dosiahnutím bezpečného a čistého životného prostredia. Toto chápanie bolo súčasťou väčšieho prúdu označovaného ako „postmaterializmus“ a ktorý bol postavený na tom, že vyspelé priemyselné spoločnosti (t. j. vyspelé ekonomiky) by mali klásť väčší dôraz na kvalitu života ako na hospodárske statky, ktoré im ich spoločnosť poskytuje. Ekonomické plánovanie (tak ako bolo chápané v západných civilizáciách) bolo založené na tom, aby boli ekonomické statky rozložené tak, aby to bolo čo najefektívnejšie a najvhodnejšie z hľadiska ekosystému, ktorý sa nachádza na danom mieste (napr. je logické budovať vodnú elektráreň tam, kde je rieka a nie tam, kde je rieku potrebné umelo vytvárať). Zástancami tohto učenia boli napr. Američan Barry Commoner a Nemec Ernst Schumacher. Je však dôležité podotknúť, že ekonomické plánovanie s dôrazom na životné prostredie nebolo identické so smerom, ktorý presadzovali niektorí environmentalisti skôr a ktorý spočíval v absolútnej minimalizácii, resp. vylúčení akejkoľvek výroby a ktorý podnecoval ku konzumácii organických výrobkov a výrobkov prírodných^[12].

Biocentrizmus (biocentrický environmentalizmus) na strane druhej vychádza z tézy, že životné prostredie má svoju absolútnu hodnotu, ktorá nie je závislá od jej využiteľnosti v prospech ľudstva a samotná existencia životného prostredia zakladá záväzok ľudstva ochraňovať a zveľaďovať ho. Ochraňovať životné prostredie má v tomto zmysle ľudstvo ako také, ale aj jednotlivci, ktorí by tak mali konať v prospech vlastného záujmu. Biocentrický environmentalizmus teda vníma človeka (spolu s inými zložkami živej a neživej prírody) ako súčasť jedného celku – ekologickej spoločnosti (komunity). Podstata ekoncentrizmu je teda založená na tom, že strach o stav životného prostredia nie je motivovaný samotnými záujmami človeka, ale vychádza z akceptácie premisy, že všetko – živá aj neživá príroda – má svoju vnútornú hodnotu. V ekológii sa prúd ekocentrizmu obsahovo stotožňuje s bioetikou.^[13] Toto vnímanie prírody vychádza z predpokladu autoregulácie prírody a z toho, že človek nestojí nad ňou a mimo nej a že keby bol človek z nej vyňatý, príroda by mohla bez problémov pokračovať riadne vo svojej existencii^[14]. Biocentrizmus však nie je a nebol vždy prijímaný bez akýchkoľvek výhrad. Práve naopak, často je konfrontovaný so základnými aspektmi antropocentrického environmentalizmu. Dáva sa do kontrastu so samotnou povahou človeka a jeho typickými črtami. J. Kučírek sa napr. pýta, či by bol človek človekom, keby nebol antropocentrickým.^[15]

ZÁKLADNÉ SUBSYSTÉMY BIOCENTRICKÉHO SMERU ENVIRONMENTALIZMU^[16]:

1)    Sociálna ekológia a „hlbinná“ ekológia

Najvýznamnejším zástancom sociálnej ekológie je americký environmentalista Murray Bookchin, ktorý je často označovaný aj za environmentálneho anarchistu. Významným predstaviteľom sociálnej ekológie bol okrem Bookchina aj Peter Kropotkin. Sociálna ekológia podporuje výstavbu malých ekonomických štruktúr a preferuje sociálny aspekt ekologických problémov. Sociálna ekológia hlása, že dôvodom degradácie životného prostredia je existencia nespravodlivých hierarchických usporiadaní v rámci spoločnosti, čo považujú za endemický faktor veľkých spoločenských štruktúr moderných kapitalistických štátov. Pre životné prostredie najvhodnejším systémom fungovania spoločnosti je podľa sociálnych ekológov, politický a spoločenský systém, ktorý je založený na decentralizovaných malých spoločnostiach (spoločenstvách) a ich vlastných výrobných systémoch.

Hlbinný environmentalizmus aj sociálna ekológia majú určité znaky anarchizmu. Ekosocializmus je budovaný na marxistických perspektívach. Sociálna a socialistická ekológia vychádza z koncepcie, že dôvodom ekologických problémov sú sociálne problémy. Sociálne problémy, na ktoré v tomto kontexte odkazujú, súvisia so striktnou hierarchiou v rámci spoločnosti, resp. so samotnou patriarchálnou spoločnosťou. Riešením je z pohľadu sociálnej ekológie práve odstránenie hierarchického usporiadania spoločnosti a patriarchizmu a návrat k „prirodzenému“ usporiadaniu, ktoré hlása anarachisticko-komunistická spoločnosť.

Podstatne radikálnejšiu školu v tomto subsystéme predstavuje tzv. hlbinný environmentalizmus alebo „hlbinná“ ekológia, ktorá sa vlastne vracia k počiatkom environmentalizmu a k základnej koncepcii absolútneho zachovávania/nedotknuteľnosti životného prostredia („preservation“). Jej predstaviteľmi sú najmä nórsky filozof Arne Naess^[17],^[18], americký sociológ Bill Devall a americký filozof Geroge Sessions.

Hlbinná ekológia alebo hlbinný environmentalizmus (tak ako ich chápal aj Naess), spájala jednotlivé elementy z viacerých prúdov environmentalizmu a ekológie. V zásade môžeme hovoriť o nasledovných princípoch hlbinného environmentalizmu:

a)    Všetky formy života majú svoju vlastnú vnútornú hodnotu.
b)    Diverzita (rôznorodosť) života, resp. jej foriem má svoju vlastnú vnútornú hodnotu.
c)    Ľudský zásah (do životného prostredia) je neprimeraný.
d)    Ľudia – ľudstvo nemá právo znižovať/obmedzovať rôznorodosť/diverzitu.
e)    Ľudstvo môže prežiť len, ak dôjde k podstatnému zníženiu populácie, čo je tiež potrebné pre život neľudského charakteru.
f)    Toto si vyžaduje zmenu v politike a v stave vecí.
g)    Táto ideologická zmena zahŕňa zhodnotenie/zlepšenie kvality života.
h)    Tí, čo sa hlásia ku skutočnostiam a výzvam uvedeným vyššie, sú povinní prijať opatrenia za účelom dosiahnutia zmeny^[19].

Hlbinná ekológia odmieta dualizmus človeka a prírody. Hlbinný environmentalizmus hlása, že človek a príroda tvoria jednu zložku – akúsi jednu celosť/celistvosť a jednota. Toto vnímanie človeka v životnom prostredí – označované aj ako „monizmus“^[20] - nahrádza teóriu dualizmu.

Rovnako ako sociálni ekológovia, aj oni sa domnievajú, že kapitalizmus a priemyselné technológie nie sú správnym režimom fungovania spoločnosti a preferujú decentralizovanú (a menšiu) formu spoločenského usporiadania. Hlbinný ekologizmus tiež hlása, že návrt k pôvodným hodnotám je možný len v prípade, ak sa ľudstvo vráti k duchovnému vzťahu s „neľudskou“ prírodou, ktorý vzťah medzi týmito zložkami niekedy existoval. Hlbinná ekológia teda verejne označila človeka ako hlavného vinníka za súčasný stav zdevastovaného životného prostredia. Rakúsky biológ Konrad Lorenz je jedným z prvých autorov, ktorí upozornili na fakt, že globálna environmentálna kríza nie je len krízou týkajúcou sa výlučne prírodného prostredia, ale že je aj krízou, ktorá ohrozuje existenciu kultúry, čiže existenciu samotného človeka^[21]. Hlbinní environmentalisti tvrdia, že keby ľudia chápali väzby a prepojenia v rámci jednotlivých prvokov (vrátane samotných ľudí), viedlo by to k vytvoreniu ekologického svedomia a ekologickej solidarity. Zástancom tejto školy o vzájomnej prepojenosti jednotlivých zložiek životného prostredia je aj Brit James Lovelock, ktorý vo svojom diele „Gaia: Nový pohľad na život na Zemi“^[22] uvádza, že planéta Zem je jediná, samoregulujúca jednotka schopná znovuvytvorenia ekologickej rovnováhy, a to aj bez existencie ľudského života^[23]. Mohli by sme uviesť, že podľa Lovelocka, Zem je vlastne jeden veľký živý organizmus, ucelený ekosystém, ktorý dokáže sám seba riadiť, revitalizovať a optimalizovať. Gaia, ako podľa gréckej bohyne Zeme, „pramatky všetkého“, nazval Lovelock našu planétu, disponuje podľa neho inteligenciou, ktorá je oveľa komplexnejšia ako ľudská. Dokáže racionálne vyhodnocovať a korigovať všetky javy a procesy prebiehajúce v jej ekosystéme. Zem sa takto javí ako odolný superorganizmus, ktorý však nezaručuje prežitie ľudstva. To je totiž len jedným z druhov biodiverzity, ktorý môže zaniknúť rovnako ako dinosaury a iné druhy, keď sa v rámci evolúcie stali nepohodlnými. Civilizácia takto predstavuje akýsi druh choroby parazitujúci na tele Gaie. S tou sa však ona samotná môže vysporiadať bez akejkoľvek sentimentality nad jej zánikom, pričom existencia Zeme (prírody) sa zachová.^[24] Napriek veľkému významu, ktorý tieto školy pripisujú spiritualite (duchovnej stránke ochrany životného prostredia), sú často kritizované za neľudskosť napr. z dôvodu, že veľké straty na životoch z dôvodu AIDS a iných pandémií vnímajú ako bežnú vec a pod.

BIOCENTRIZMUS V KONTEXTE PRÁV ZVIERAT

Peter Singer a Tom Regan boli zástupcami a reprezentantmi ďalšieho environmentálneho smeru, ktorého podstata spočíva v ochrane zvierat, resp. ich práv. Diela oboch autorov (Oslobodenie zvierat – 1977 a Prípad vo veci práv zvierat – 1983) podstatným spôsobom poukazujú a kladú dôraz na vnútorné hodnoty, ktoré existujú v rámci systému vzájomných väzieb medzi zložkami životného prostredia. Ochrana práv zvierat ide podstatne nad rámec pôvodných koncepcií, ktoré spočívali v ochrane zvierat pred zlým a krutým zaobchádzaním. Súčasné modely tohto environmentálneho smeru bojujú proti akémukoľvek zneužívaniu zvierat, vrátane ich využívaniu na experimenty – vedecké účely, ale aj na účely zábavné (napr. cirkusy a pod.). Podľa niektorých zástancov tohto smeru, by ľudia zvieratá nemali po(u)žívať ani ako potravu, pretože aj to je určitá forma ich využívania^[25].

EKOFEMINIZMUS

Základná koncepcia ekofeminizmu je postavená na báze, že medzi utláčaním žien mužmi a ničením, resp. poškodzovaním prírody (životného prostredia) existuje jasná paralela, keďže toto neprimerané zaobchádzanie pramení zo spoločenských a politických reálií v konkrétnom štáte. Podstata ekofeminizmu je budovaná na tom, že práve ženy by mali byť vnímané ako centrálny – kľúčový subjekt pri riešení problémov environmentalizmu v rámci environmentálne uvedomelej a sociálne spravodlivej spoločnosti. Extrémne krídla tohto smeru dokonca zastávajú názor, že vzťah medzi ženou a prírodou je intenzívnejší, intímnejší a duchovnejší ako vzťah medzi ženou a mužom^[26].

Ak by sme mali ambíciu poskytnúť komplexnejší (aj keď nie úplný) obraz o ekofeminizme ako jednej z najsilnejších zložiek environmentalizmu, mohli by sme aspoň okrajovo uviesť nasledovné prúdy v rámci ekofeminizmu:

1. radikálny ekofeminizmus – poprednou osobnosťou vystupujúcou v tomto smere je autorka a ekofeministka Pietila, ktorá v roku 1990 vo svojom diele „Naša matka, Gaia“ uvádza, že environmentálne problémy sa dajú vyriešiť prostredníctvom „ženskej kultúry“, ktorá poskytuje „reálne aj filozofické smernice/osnovy pre trvalo udržateľný rozvoj“. Ženská kultúra – v jej chápaní – je postavená na antických mýtoch, ktoré pojednávajú o ženách a prírode, matke a zemi v nadväznosti na niektoré ženské hodnoty a znaky, akými sú napríklad starostlivosť, prijímanie a dávania a pod. Dokonca toto prepojenie medzi ženami a prírodou odôvodňuje aj biologickými ukazovateľmi (napr. menštruačným cyklom, ktorý má rovnaký charakter ako fázy mesiaca, príp. plodnosťou ženy, ktorá sa odvíja od ročných období a pod.). Z uvedeného dôvodu Pietila uvádza, že ženy sa cítia byť súčasťou večného kolobehu narodenia/zrodenia, rastu, dozrievania a smrti“. Ekofeministky tvrdia, že „ženská kultúra“ je postavená na „tele“, t. j. mäse, podstate, prírodných procesoch, pocitoch a súkromnom živote, kým „mužská kultúra“ je založená na „mysli“, t. j. intelekte, kultúre, objektivite, ekonomike a verejnom živote (verejnom dianí). Tvrdia, že muži sa neustále pokúšajú posúvať svoje hranice – hranice ľudstva: pokúšajú sa poraziť prírodu a zistiť, koľko ešte dokáže zniesť.
2. materialisticko-sociálny ekofeminizmus – ide o prúd, ktorého základné učenie je postavené na skutočnosti, že vykorisťovanie prírody súvisí s vykorisťovaním v rámci spoločnosti. Do veľkej miery buduje táto škola na utopistickom socializme, klasickom anarchizme, Marxovom skorom učení, Engelsovej Dialektike prírody a na kritickej teórii frankfurtskej školy neomarxizmu.
3. idealisticko-sociálny ekofeminizmus – hlása, že ženy nemôžu byť slobodné v spoločnosti, ktorej základný model fungovania je založený na hierarchickom princípe. Ženy by sa preto mali spojiť s environmentalistami, aby sa mohli vrátiť k pôvodným hodnotám v rámci spoločnosti, t. j. k iným hodnotám ako hierarchia a dominancia, ktoré v moderných spoločnostiach existujú. Podľa Plumwooda je najväčším problémom spoločnosti to, že má tzv. dualistické vnímanie, t. j. že oddeľuje prírodu od spoločnosti, čím naznačuje, že tieto zložky sú odlišné a tým pádom akoby samotná spoločnosť dávala „zelenú“ vykorisťovaniu prírody človekom. Riešením je preto návrat/zmena k prapôvodným hodnotám (a nie ekonomické, resp. sociálne úpravy minimálneho charakteru)^[27].

Vychádzajúc zo skutočností, ktoré sme už uviedli vyššie, najmä v režime neprimerane veľkých záťaží na životné prostredie v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia, začína rásť potreba ochrany životného prostredia. Tieto zistenia a zmeny vedú k postupnému vzniku mimovládnych organizácií s predmetom činnosti ochrany životného prostredia a tiež politických strán, ktoré si za cieľ kladú ochranu a zveľaďovanie životného prostredia. Akútnosť problémov si začali v tomto období uvedomovať viaceré štáty, a preto postupne začiatkom 70-tych rokov dochádza k prijímaniu rôznych právnych aktov a politických deklarácií, ktoré mali viesť k zlepšeniu kvality životného prostredia.

Rozdelenie environmentálnych prúdov na antropocentrický a biocentrický zohrávalo dôležitú úlohu najmä v 20. storočí, kedy ochrana životného prostredia prešla viacerými vývojovými štádiami.

NAMIESTO ZÁVERU

Vnímanie environmentalizmu v kontexte učení a náboženstiev (ako determinanty) vzniku „zelenej politiky“ je možné v nasledovných rovinách^[28]:

a)    cez prizmu osoby – seba (self) – tzv. egocentrické vnímanie
b)    cez prizmu spoločnosti (society) – tzv. homocentrické vnímanie
c)    cez prizmu vesmíru (cosmos) – tzv. ekocentrické vnímanie

AD A)

Vlastný (individuálny) záujem vo svojich dielach presadzovali: T. Hobbes, John Locke, Adam Smith, Thomas Malthus a Garret Hardin. Ich učenie je postavené na tom, že naplnenie individuálnych záujmov jednotlivca vedie k naplneniu záujmov spoločnosti ako celku.

Náboženské základy sú napr. v židovsko-kresťanskej etike a v arménskom „heresy“. Nepriamo ide o konanie, ktoré je determinované napr. mocou Boha, knihou Genesis 1, protestantskou etikou a individuálnou spásou jednotlivca.

Egocentrizmus je z hľadiska metafyziky založený na princípoch „mechanizmu“, t. j. na nasledovných zásadách:

1.    Veci sa skladajú z malých častí.
2.    Celok je tvorený z malých častí.
3.    Vedomosť je nezávislá od kontextu.
4.    K zmenám dochádza v dôsledku zmien v usporiadaní častíc.
5.    Dualizmus ducha a tela, materiálnej podstaty a ducha

AD B)

J. S. Mill, Jeremy Bentham, Gifford Pinchot, Peter Singer, Barry Commoner a Murray Bookchin sú zástancami tohto smeru (utilitarizmus), pričom do tohto smeru zaraďujeme aj ľavicových zelených a sociálny ekofeminizmus. Základy týchto teórií a smerov sú založené na princípoch a uznávaní sociálnej spravodlivosti, väzieb k iným ľudským bytostiam a na princípe, že pre ľudstvo je dobré to, čo je dobré pre väčšinu. Náboženské základy homocentrizmu vidíme napr. u nasledovných autorov: J. Ray, William Derham, René Dubos a Robin Attfield. Základy náboženského charakteru pritom vyplývajú napr. z Genesis 2, tzv. „zlatého pravidla“ a pod.

Z hľadiska metafyziky ide o akceptáciu mechanistického aj holistického chápania.

AD C)

Vnímanie životného prostredia a konania ľudí v ňom je možné rozdeliť do dvoch skupín, pričom jednou z nich je tzv. ekovedecký smer (Aldo Leopold, Rachel Carson, „hlbinní“ ekológovia, ekológovia smeru obnovy – restoration ecology, biologická kontrola, udržateľné poľnohospodárstvo). Ide o uznávanie racionálnych a vedeckých poznatkov postavených na ekológii, jednote, stálosti, rôznorodosti a harmónii ekosystému, rovnováhy v životnom prostredí.

Druhým smerom je smer ekonáboženský, ktorý zahŕňa vnímanie environmentalizmu prostredníctvom náboženských hodnôt napr. amerických indiánov, budhizmu, ďalej sem patrí duchovný feminizmus, spirituálni zelení a i. Ich základy vyplývajú z viery, že všetky živé aj neživé veci majú svoju vnútornú hodnotu a že ľudstvo má určitú povinnosť vo vzťahu k celému životnému prostrediu.

Z hľadiska metafyziky ide o holizmus, ktorý je založený na nasledovných zásadách a vierach:

1.    Všetko na viaže na všetko ostatné.
2.    Celok má väčšiu hodnotu ako jednotlivé častice.
3.    Vedomosť je závislá od kontextu.
4.    Prednosť má činnosť/proces pred časticou (zložkou).
5.    Jednota ľudskej a neľudskej časti prírody.