Rozprávka o ďalších melónoch, čojaviem, sto ich bude?

Bolo teda jedno kráľovstvo, ktorému vládol kráľ Pelle, ktorého veľmi radi citovali po krčmách a baroch, lebo raz povedal, že keby mal tú moc, tak tu spraví také harakiri, len by sa tak prášilo. Na harakiri! zvykla zvolať celá krčma a onedlho to všade vyzeralo ako po náletoch na Pearl Harbor.

A ten kráľ mal – ako už viete – viacero poradcov, ale v tomto príbehu si vystačíme s jednou poradkyňou a jedným donom Korleoníkom, ktorý sa rozhodol, že postaví štadión a to nie hocijaký, ale kráľovský, lebo kráľovský šport ako futbal si iný ako kráľovský štadión nezaslúži.

I povedal tomuto donovi K. bývalý kráľ Robo Veľký, ktorého neskôr zo stolca vyhnali nespokojní poddaní, že mu dá na výstavbu štadióna 27,2 melóna, lebo keď v Trnave stačilo na celý štadión 30 melónov, z toho 22 melónov stála športová časť, mali by mu tieto melóny stačiť. To však onen bývalý kráľ Robo netušil, že aj neskôr sľúbených 45 melónov bude málo. (A o tom, ako vznikla dočasná suma 68 melónov za štadión, vám ani nenapíšem, lebo by ste tomuto vysvetleniu neuverili. Hoci výpočet (27,2:4)x10 vás privedie k zaujímavému číslu.)

I tak sa teda Robokráľ dohodol s donom Korleoníkom, že keď don K. štadión postaví, tak ho od neho Robokráľ odkúpi za 75 melónov, ale nedá ani o melón viac. Jedinou podmienkou bolo, keby ho – teraz už Pellekráľa – poradcovia presvedčili, že je kráľovský štadión hoden viac a don Korleoník bude mať na to papiere.

I povedal si don Korleoník, no ale ak predám kráľovský štadión kráľovstvu a budem na ňom chcieť hrať futbal, aj keď mi štadión už nebude patriť, nebudem musieť za to platiť? Asi áno, toto nie sú vlaky zadarmo, pred voľbami mi to nikto nedá, odpovedal si don Korleoník.

I spýtal sa don Korleoník ešte raz: A nebudem musieť za to platiť priveľa? Tak to ani náhodou, odpovedal si don Korleoník a hneď aj vymyslel, ako by to bolo (pre neho) najlepšie.

I tak sa stalo, že momentálny majiteľ štadióna (de facto don K.) ešte pred jeho predajom štátu vypísal súťaž na prenájom štadióna, keď už bude patriť štátu. A aby si ten štadión neprenajal niekto, kto by na tom štadióne pestoval šampiňóny alebo olivy, dal ako jednu zo základných podmienok obchodnej verejnej súťaže na nájom futbalového štadióna „predloženie dohody uzavretej medzi uchádzačom a futbalovým klubom, ktorý je účastníkom najvyššej futbalovej ligovej súťaže, ktorej predmetom bude záväzok príslušného klubu užívať štadión ako svoj domovský štadión počas doby nájmu štadióna“.

Pre naivnejšie povahy, štadión si môže prenajať iba ten, kto má zmluvu s futbalovým klubom, ktorý je účastníkom najvyššej futbalovej súťaže.

Čiže ani OFK Dunajská Lužná, ani FK Inter Bratislava, ani FK Rača Bratislava, ani FK Slovan Most pri Bratislave, ani FC Malacky, ani FC Rohožník... a ani ďalšie podobné kluby nemajú nárok, hoci naša poradkyňa pre šlabikáre (sľúbil som vám ju, tak tu je) sa v čase vypísania súťaže blysla postrehom, že vraj „to, že tam musí byť zmluva s nejakým futbalovým klubom, nie je asi také diskriminačné, veď tých futbalových klubov je veľa. Ten, kto to bude chcieť prenajímať, si môže urobiť s ľubovoľným futbalovým klubom zmluvu,“ povedala poradkyňa a prerazila tak ďalšie dno svojej famóznej nevedomosti o veciach športových.

Samozrejme, mohol by súťažiť napríklad don Oszkár V., ktorý tiež vlastní futbalový klub, ktorý je účastníkom najvyššej futbalovej ligovej súťaže, ale prečo by to robil? Aby splnil podmienky ešte niekto iný ako uchádzač, ktorý má zmluvu so Slovanom? Aby nevyznela poradkyňa pre šlabikáre tak nekompetentne?

I stalo sa to, čo sa dalo čakať. De facto majiteľ štadióna don K. vyhlásil súťaž, ktorú vyhral de facto ten istý don K., majiteľ klubu, ktorý na štadióne už hrával a hrávať chcel aj naďalej.

Prekvapenie?

To nastane, ak don K. dostane menej ako sto melónov, alebo ak nepožiada kráľovstvo o kúpu štadióna.

Ale prečo by to robil?