VYBRANÉ VŠEOBECNÉ A OSOBITNÉ KOMPARATÍVNE ATRIBÚTY SPRÁVNYCH DELIKTOV A SÚDNYCH DELIKTOV

JUDR. VLADIMÍR BACHLEDA
ADVOKÁTSKY KONCIPIENT,
DENNÝ DOKTORAND
FAKULTA PRÁVA, PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA V BRATISLAVE
E-MAIL: BACHLEDA.VLADIMIR@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
verejnoprávny delikt, správny delikt, súdny delikt, trestný čin, správne právo trestné, trestné právo, zásady ukladania sankcií, paralelné skutkové podstaty verejnoprávnych delitkov

KEY WORDS:
public offence, administrative offence, criminal offence, crime, administrative criminal law, criminal law, principles used when imposing sanctions, parallel public wrongs (administrative offences and criminal offences)

ABSTRAKT:
Právnu zodpovednosť a ukladanie sankcií za jej porušenie môžeme bezpochyby zaradiť medzi základné a zároveň najstaršie právne inštitúty. Či už hovoríme o správnom trestaní alebo o trestaní súdnom, oba systémy spadajú do oblasti verejnoprávneho postihu za deliktuálne správanie, z čoho je pochopiteľné, že hoci sa v ich prípade nedá hovoriť o jednoznačných pravidlách vzájomného pôsobenia, musí medzi „správnym konaním trestným“ a trestným konaním existovať vzájomný vzťah. V článku sa autor snaží tento vzťah preukázať z hľadiska vývoja oboch systémov verejnoprávneho postihu a taktiež porovnaním z hľadiska vymedzenia vybraných pojmov a inštitútov spájajúcich sa s týmito systémami, pričom sa venuje aj oblasti zásad a princípov, ktorých vyžarovanie presahuje celým právnym poriadkom.

ABSTRACT/SUMMARY:
Legal liability and the imposition of sanctions for the breach of law could be definitely included among the most fundamental and at the same time, the oldest institutes of most legal systems. Whether we are talking about administrative punishments or about criminal punishments, both methods belong to public law hence it is clear that there must be a legal interaction between the two subsystems. The author of the article aims to confirm this interaction on the basis of development of these systems of punishment as well as in pursuance of definition of the selected terms and the selected institutes, which are closely connected to these systems of punishment. The author also deals with the principles and the axioms, which are inherent to the law as a whole.

VZÁJOMNÝ VZŤAH SÚDNYCH A SPRÁVNYCH DELIKTOV

Všeobecnou povinnosťou každej fyzickej alebo právnickej osoby je dodržiavať právo. Ak sa protiprávnym konaním naplnia znaky skutkovej podstaty verejnoprávneho deliktu, vyvodzujú orgány verejnej moci trestnoprávnu alebo administratívnoprávnu zodpovednosť podľa toho, či ide o súdne delikty alebo o správne delikty. Rozlišujeme preto súdne trestanie a správne trestanie, pričom trestaním je rozhodovanie orgánov verejnej moci o vine a treste za delikty.^[1]

V právnom poriadku Slovenskej republiky nie je delikt výslovne definovaný, a to aj napriek tomu, že v rámci správneho práva dokonca správny delikt predstavuje samostatnú kategóriu protiprávneho konania. Podľa právnej teórie sa pri určitej generalizácii najčastejšie za delikt považuje zákonom pomenované protiprávne konanie deliktuálne spôsobilej osoby, s ktorým konaním je spojená hrozba sankcie.^[2]

Pojem delikt je odvodený od latinského „delicti“ majúceho pôvod v slove „delinquere“, ktoré v preklade znamená páchať zločin. Rímske právo však označovalo za delikt súkromnoprávny trestný čin, ku ktorého žalobe bol aktívne legitimovaný výlučne poškodený v rámci súkromnoprávnej žaloby. Ak teda žiadal rímsky občan majetkový nárok, musel využiť prostriedky civilného práva. Dodnes existuje diskusia o tom, či sa deliktom rozumie len porušenie zákonnej povinnosti alebo tiež porušenie povinnosti zmluvnej. V užšom zmysle je delikt alebo deliktuálne konanie takým konaním, ktoré porušuje niektorú z právnych noriem. Rovnako je možné vo všeobecnosti uviesť, že predpokladom spáchania deliktu je porušenie právnej povinnosti k tomu spôsobilým subjektom, ktorý koná zavinene, v dôsledku čoho vznikne ujma v najširšom zmysle slova, teda je možné medzi delikty zahrnúť aj porušenie zmluvnej povinnosti.^[3]

Pre účely tohoto článku sa nebudeme zaoberať súkromnoprávnymi deliktami^[4], a preto sa prikláňame k definícii, podľa ktorej deliktuálne právo Slovenskej republiky predstavuje heterogénny, vnútorne neuzavretý a nekodifikovaný systém trestného práva a správneho práva Slovenskej republiky, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu v súlade s právom a trestanie páchateľov v súlade s právom.^[5]

K VÝVOJU V OBLASTI DELIKTUÁLNEHO PRÁVA NA NAŠOM ÚZEMÍ SO ZAMERANÍM SA NA OBLASŤ SPRÁVNEHO TRESTANIA

Vzhľadom na to, že právo, ako spoločenský fenomén, nemá lineárny vývoj a zároveň nie je našou ambíciou detailne sa venovať všetkým vývojovým štádiám deliktuálneho práva, prinášame len stručné resumé, ktoré poslúži na demonštráciu historického zachytenia vybranej právnej oblasti, o ktorú sa budeme zaujímať, a ňou je tzv. správne právo trestné, resp. trestné správne právo.

Najskôr si dovolíme v krátkosti uviesť niekoľko poznámok k samotným pojmom. V staršej odbornej literatúre sa objavujú často protichodné názory na obsah pojmov trestné právo správne a správne právo trestné a vzťah k trestnému, resp. správnemu právu – od názoru, že trestné právo správne je súčasťou trestného práva súdneho, cez vyhlasovanie trestného práva správneho za súčasť správneho práva, ktoré nemá s trestným právom súdnym nič spoločného, až k názoru, že trestné právo správne je po stránke obsahovej právom správnym, ale po formálnej stránke je trestným právom. Z hľadiska účelu trestného práva súdneho i správneho si dovolíme tvrdiť, že spravidla medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel, pretože obidva súbory právnych noriem poskytujú v najširšom zmysle ochranu vereného poriadku a ich rozlíšenie je založené predovšetkým na kompetencii orgánov, ktoré vyvodzujú trestný postih. Na rozdiel od uvedených pojmov, ktoré predstavujú určitý súbor právnych noriem, pojem „správne trestanie“ zdôrazňuje, že ide o jeden z druhov (typov) činnosti verejnej správy^[6].

Z historického hľadiska predchádzalo pojmu trestné právo správne (správne právo trestné) používanie pojmu „policajné trestné právo“. Najmä v 19. storočí boli pojmy „policajné trestné právo“ a „trestné právo správne“ často používané ako synonymá.^[7]

Kontinentálny právny poriadok vychádza z právnej tradície rímskeho práva, ktoré bolo postavené na právnom dualizme. Je notoricky známa Ulpiánova definícia oddelenia súkromného a verejného práva, ktorá hovorí, že to, čo sa týka záujmov štátu, je právom verejným, a to, čo sa týka záujmov a vzťahov jednotlivcov medzi sebou, je právom súkromným. Z tejto definície viac menej vyplýva aj rozdelenie deliktov na verejnoprávne – „crimen“ – ktorých účelom je potrestať páchateľa, a súkromnoprávne – „delictum privatum“ – ktorých účel spočíva v uspokojení nároku žalobcu.

Súčasné vnímanie rozdelenia deliktov na súkromné a verejné sa postupne vyvíjalo tak, že trestné právo od ochrany vrchnosti začalo postupne chrániť celú spoločnosť, pričom z pôvodne civilných deliktov sa v mnohých prípadoch (napríklad delikty proti životu a zdraviu ako vražda či ublíženie na zdraví) stávali taktiež delikty verejné bez toho, aby zanikla ich súkromnoprávna podstata.^[8]

Samotný pojem správneho deliktu bol na území Rakúsko – Uhorska po prvý krát vymedzený v jozefínskom^[9]Všeobecnom trestnom zákonníku o zločinoch a trestoch za ne z roku 1787. Pod nadpisom „Von politischen Verbrechen und politischen Strafen“ bol vymedzený pojem politický (správny) delikt, stanovený taxatívnym výpočtom skutkových podstát týchto deliktov. Kriminálne zločiny a politické priestupky boli rozlíšené podľa závažnosti a spoločenskej nebezpečnosti.^[10] Stíhanie správnych deliktov bolo podľa neho zverené tzv. politickej vrchnosti, na rozdiel od kriminálnych deliktov, ktoré boli poverené riešiť súdy. Ďalší krok v tomto smere bolo vykonaný v Trestnom zákonníku o zločinoch a ťažkých policajných priestupkoch z roku 1803, ktorý už výslovne hovoril o policajných priestupkoch, ktoré mali opäť stíhať politické (správne) vrchnosti. Takúto úpravu v zásade prevzal aj Trestný zákon z roku 1852.

V priebehu ďalších rokov dochádzalo, v závislosti od politických pomerov, k presúvaniu postihu týchto priestupkov zo správnych orgánov na súdy a späť. Toto obdobie sa teda nieslo v duchu boja za presadenie zásady „nullum crimen, nulla poena sine lege et judicio“. Išlo o presadenie požiadavky, aby konanie, ktoré malo byť potrestané, už nemohla určovať samotná verejná správa (nariadením vlády alebo ministerstiev). Pretože dochádzalo k častým presunom postihu za priestupky zo súdov na správne orgány a naopak, viedlo to u časti teoretikov k názoru, že rozdiely medzi súdnymi a policajnými (správnymi) priestupkami nemajú vecný základ, dejú sa náhodne a odporúčalo sa prikázať všetky priestupky do právomoci súdov.^[11] Nakoniec bolo trestným zákonom z roku 1873 definitívne stanovené, že všetky priestupky obsiahnuté v trestnom zákone patria do pôsobnosti súdov. Pomer oboch druhov deliktov bol vymedzený tak, že všetky delikty, ktoré neboli vyhlásené za trestné skutky, patria do príslušnosti úradov politických. Popri tom boli vydávané ďalšie predpisy obsahujúce skutkové podstaty správnych priestupkov, o ktorých mali rozhodovať správne orgány (politické a policajné úrady).^[12] Na rozdiel od súčasného vnímania priestupkov, podľa ktorého môžu byť skutkové podstaty priestupkov obsiahnuté len v zákone, boli tieto správne priestupky upravené v desiatkach právnych predpisov rôznej právnej sily.

V roku 1918 došlo v novom štáte Čechov a Slovákov k recepcii rakúskeho, resp. uhorského práva tzv. recepčnou normou (zák. č. 11/1918 Zb., o zriadení samostatného štátu československého), a to vrátane predpisov správneho práva trestného, ktoré boli samozrejme doplnené o novú právnu úpravu. V prvom období po vzniku Československej republiky nedošlo s ohľadom na politické pomery k zásadným zmenám v oblasti správneho práva trestného.

Ústavným základom správneho práva trestného sa stalo ustanovenie § 95 Ústavy z roku 1920 (ústavný zákon č. 121/1920 Zb.), podľa ktorého súdna moc vo veciach trestných prináleží súdom, s výnimkou prípadov, kedy sa mali prejednávať v trestnom konaní policajnom alebo finančnom.

V nasledujúcich rokoch, ani napriek viacerým snahám nedošlo k prijatiu zákona alebo iného právneho predpisu (napr. vládneho nariadenia), ktorý by obsahoval komplexnú právnu úpravu správneho práva trestného. Je však potrebné podotknúť, že tento stav nespôsobil v praxi zásadnejšie problémy, pretože medzi všeobecným správnym konaním a správnym konaním trestným neboli v skutočnosti neprekonateľné bariéry. V prípadoch, keď špeciálna právna úprava neobsahovala konkrétne ustanovenie, postupovali správne úrady podľa všeobecných zásad správneho konania. Vzhľadom k tomu, že správny poriadok tieto zásady kodifikoval, bola fakticky rovnaká situácia v oblastiach, na ktoré sa jeho pôsobnosť vzťahovala, ako aj tam, kde bola jeho aplikácia vylúčená, t. j. oblasť správneho práva trestného.^[13] Takéto riešenie považujeme za nadčasové a myslíme si, že by sme z neho mohli čerpať inšpiráciu aj v súčasnosti, keď je u nás právny stav taký, že ak sa na určité správne konanie vzťahuje len osobitný právny predpis, ktorý vylúči aplikáciu všeobecného právneho predpisu o správnom konaní, tak je tým vylúčený aj nárokovateľný postup správneho orgánu podľa zásad správneho konania uvedených vo všeobecnom predpise upravujúcom správne konanie (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov). V takomto prípade musí správny orgán zásady abstrahovať z iných všeobecne záväzných právnych predpisov (napr. z Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodných zmlúv, z európskych prameňov práva a pod.). Vzhľadom na to by podľa nás bolo vhodné, aby všeobecná právna úprava správneho konania záväzne deklarovala, že hoci sa na určité konanie nepoužije správny poriadok, aj na toto konanie sa budú vzťahovať zásady správneho konania.^[14]

Určitým čiastočne reformným míľnikom (s pozitívnymi aj negatívnymi črtami), ktorý akoby kodifikoval administratívne deliktuálne právo, je právna úprava z roku 1950.^[15] Výsledkom rozsiahlej kodifikačnej akcie označovanej ako tzv. právnická dvojročnica bolo okrem iného aj prijatie nových právnych predpisov v oblasti deliktuálneho práva. Konkrétne išlo o prijatie trestného zákona (zákon č. 86/1950 Zb.) a zákona o trestnom konaní súdnom (zákon č. 87/1950 Zb.) v oblasti trestného práva, a v oblasti správneho práva trestného zákona správneho (zákon č. 88/1950 Zb.) a zákona o trestnom konaní správnom (zákon č. 89/1950 Zb.).

Zákon č. 88/1950 Zb. vychádzal zo systematiky trestného zákona súdneho a vo všeobecnej časti vymedzil niektoré všeobecné pojmy, predpoklady a podmienky trestnosti (napr. pojem páchateľa, druhy a formy zavinenia, druhy trestov, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, podmienky zániku trestnosti a ďalšie). V osobitnej časti bolo obsiahnutých vyše sto často veľmi všeobecne formulovaných skutkových podstát priestupkov, z ktorých sa rada netýkala činnosti verejnej správy. Za pozornosť stojí napríklad aj to, že národné výbory^[16] mohli pôvodne ukladať za priestupky aj trest odňatia slobody až na dva roky a trest prepadnutia majetku (táto právomoc bola národným výborom v priebehu 50. rokov odobraná).

Obdobne sa aj zákon č. 89/1950 Zb. pridržiaval vzoru trestného konania súdneho. Členil sa na úvodné hlavy upravujúce vecnú a miestnu príslušnosť v oblasti správneho trestania (vecná príslušnosť pri prejednávaní priestupkov bola zverená okresným národným výborom), postup pri vykonávaní dôkazov, počítaniu lehôt atď. a hlavy týkajúce sa jednotlivých druhov konaní a ich štádií i výkonu rozhodnutí.

Zámer zákonodarcu – úplné zjednotenie nie len procesnej, ale aj hmotnoprávnej úpravy priestupkov sa nepodarilo naplniť a rada skutkových podstát priestupkov zostala naďalej obsiahnutá v osobitných zákonoch a v nasledujúcich rokoch tento trend viac menej pokračoval.^[17]

V roku 1961 vtedajšiu právnu úpravu správneho trestania vystriedal zákon č. 60/1961 Zb. o úlohách národných výborov pri zaisťovaní socialistického poriadku, ktorý kládol dôraz na výchovný aspekt prejednávania správnych deliktov, organizátorskú činnosť národných výborov, uvedomelosť občanov atď. a obsahoval omnoho miernejšie sankcie ako predchádzajúca právna úprava, často len morálnej povahy. Základným správnoprávnym deliktom zostal priestupok prejednávaný miestnymi a okresnými národnými výbormi. Počnúc prijatím tohto zákona sa na dlhú dobu prestali používať termíny „trestné právo správne“ a „správne právo trestné“. Právna terminológia sa k týmto pojmom vrátila len v nedávnych rokoch.^[18]

Súčasne bol prijatý aj zákon č. 38/1961 Zb. o miestnych ľudových súdoch, ktorý týmto orgánom zveril okrem prejednávania drobných sporov medzi občanmi aj právomoc prejednávať drobné previnenia, ako tzv. menej závažné prípady porušenia socialistickej zákonnosti. Ak však v danom obvode neboli zriadené miestne ľudové súdy, mali previnenia prejednávať okresné národné výbory.^[19]

Ako upozornil V. Mikule, pre toto obdobie bola príznačná ďalšia separácia priestupkového práva od práva trestného.^[20]

Zákon č. 60/1961 Zb. bol počas svojej bezmála tridsaťročnej platnosti viackrát novelizovaný a nahradený bol až zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (v znení neskorších predpisov)^[21], ktorý dodnes tvorí jadro priestupkovej právnej úpravy v Slovenskej republike.

Od 50. rokov 20. storočia sa začal objavovať nový druh správnych deliktov, ktoré nemali povahu priestupkov ani disciplinárnych deliktov, a preto sa začali označovať ako tzv. iné správne delikty. Tie tvoria dodnes samostatný druh správnych deliktov.

Zároveň v 50. rokoch došlo k definitívnemu prelomeniu zásady, že správnoprávnu zodpovednosť môžu niesť len fyzické osoby. Prvým právnym predpisom, ktorý obsahoval skutkovú podstatu správneho deliktu organizácie (ako sa vo vtedajšej terminológii označovali právnické osoby) bolo vládne nariadenie č. 54/1953 Zb. o premávke na cestách. Do tejto doby právna úprava ani právna náuka postih právnických osôb nepoznali. Dobová literatúra aj judikatúra zastávali názor, že administratívneho deliktu sa nemôžu dopustiť právnické osoby (kolektivity – dobový termín), ale trest môže byť uložený len osobám, ktoré kolektivity zastupujú. Z týchto názorov vychádzali aj vládne návrhy zákona o správne trestnom práve a konaní z roku 1928 a z roku 1937, ani jeden z nich však nebol prijatý.

Tento inštitút sa rozšíril najmä v 60. rokoch minulého storočia, keď bol postupne zavedený prakticky vo všetkých oblastiach vtedajšej štátnej správy – energetiky, telekomunikácií, ochrany čistoty ovzduší a vôd, hospodárenia v lese, štátneho skúšobníctva, periodickej tlače, bezpečnosti pri práci a pod. K definičným znakom týchto deliktov patrilo, že zodpovednosť vznikla bez ohľadu na zavinenie a nebola zakotvená možnosť liberácie. Porušenie takýchto povinností bolo stíhané podstatne vyššími sankciami, pokutami, ako tomu bolo u deliktov, ktorých páchateľmi boli fyzické osoby, pričom organizácie si mohli podľa pracovnoprávnych predpisov uplatňovať nárok na náhradu škody (t.j. za uloženú pokutu) voči svojím pracovníkom, ktorí svojím konaním protiprávny stav zavinili. Čo sa týka procesnoprávnej úpravy, nedošlo k prijatiu špeciálnej procesnej úpravy, a tak správne orgány postupovali podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, prípadne podľa úpravy obsiahnutej v osobitných zákonoch.^[22] V nasledujúcich rokoch dochádzalo k ďalšiemu narastaniu počtu zákonov obsahujúcich správne delikty právnických osôb (tzv. organizácií). V dnešnej dobe množstvo zákonov z oblasti verejnej správy obsahuje skutkové podstaty správnych deliktov právnických osôb. Tradíciu tohto inštitútu na našom území môžeme odvodiť aj od toho, že aj v súčasnosti sa pojem „organizácia“ v niektorých účinných právnych predpisoch riadne používa. Väčšina zákonov v dnešnej dobe upravuje správne delikty právnických osôb v kombinácii so správnymi deliktami podnikajúcich fyzických osôb.

KATEGÓRIE VEREJNOPRÁVNYCH DELIKTOV

Pojem verejnoprávnych deliktov je v právnej teórie zaužívaný ako súhrnné označenie pre kategórie tzv. súdnych deliktov a tzv. správnych deliktov. Nejedná sa o pojem, ktorý by mal v našom právnom poriadku svoju legálnu definíciu, ale vychádzame z vedeckej kontinuity, ktorá sa v tejto oblasti používa už niekoľko desaťročí. Rovnako je tomu aj čo sa týka označenia kategórií verejnoprávnych deliktov ako „súdne delikty“ a „správne delikty“. Potasch uvádza: „uvedená koncepcia môže byť do určitej miery vhodná a vyhovujúca, ale je tiež trivializujúca, keďže do veľkej miery naznačuje, že jedným – a možno aj kľúčovým rozdielom – medzi týmito deliktami je práve v subjekte, ktorý o nich rozhoduje.“^[23]

J. Machajová píše: „Mimosúdne delikty označované tiež ako správne delikty sú obsiahnuté vo viac než dvesto zákonoch upravujúcich výkon verejnej správy na jednotlivých úsekoch. Slovenská právna úprava rozlišuje priestupky a iné správne delikty, ktoré sa ďalej členia na viaceré druhy.“^[24] Žiadny prameň práva legislatívne nevymedzuje kategórie správnych deliktov. Kategorizáciu zaviedla len právna teória, resp. teória správneho práva, ktorá najčastejšie pojednáva o priestupkoch a tzv. iných správnych deliktoch, ktoré sa ďalej vnútorne diferencujú spravidla na iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia, správne delikty právnických a fyzických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, správne (verejné) disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Z uvedených definícií vyplýva, že napriek absencii legálneho, resp. legislatívneho vymedzenia kategórií verejnoprávnych deliktov v slovenskom právnom poriadku, ktoré ako sme spomenuli priniesla až veda správneho práva, dochádza aj zo strany zákonodarcu k ich reálnemu rozlišovania. Tu je na mieste spomenúť skutočnosť, že v praxi sa objavujú aj terminologicky „nové“ označenia verejnoprávnych deliktov, ktoré do systému deliktuálneho práva vnášajú istú nekoherentnosť. Ako príklad možno uviesť zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov), ktorý v § 72 používa označenie tzv. „disciplinárne priestupky“.^[25] Máme za to, že konanie upravené v tomto ustanovení je možné subsumovať pod niektorú z už zavedených kategórií správnych deliktov a nie je v tomto prípade na mieste vytvárať nový pojem deliktuálneho práva. Takéto označenie, najmä čo sa týka použitia termínu priestupok, môže minimálne spôsobiť neistotu v tejto oblasti.

Odhliadnuc od súkromnoprávnej roviny deliktuálneho práva, kedy by sme v kontexte súdnych deliktov mohli uvažovať napr. aj o občianskoprávnom režime náhrady škody, tak vo verejnoprávnej oblasti je situácia pomerne jasná. Za verejnoprávny súdny delikt môžeme označiť jedine trestný čin. Oproti správnym deliktom je situácia neporovnateľne prehľadnejšia aj čo sa týka vymedzenia pojmu trestný čin a jeho kategórií.

Podľa § 9 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov^[26] trestným činom je prečin a zločin. Z toho je zrejmé, že ústrednou kategóriou ako nadradený pojem naďalej ostáva trestný čin, ktorý predstavuje spoločné pomenovanie súdne trestných činov. Do 1. júla 1990 u nás existovala bipartícia súdne trestných činov, kedy existovali taktiež dve kategórie súdne trestných činov, a to prečiny a trestné činy. Od tohto obdobia až do účinnosti rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. platila monopartícia súdne trestných činov, kedy existoval len trestný čin a jeho subkategória – obzvlášť závažný zločin. Zavedenie kategorizácie súdne trestných činov nie je samoúčelné, ale umožňuje presnejšie vyjadriť rozdielnu závažnosť trestných činov a s tým súvisiace hmotnoprávne a procesnoprávne otázky.^[27]

Prečiny môžeme ďalej rozdeliť na dva druhy, a to na všetky trestné činy spáchané z nedbanlivosti ako jeden druh prečinov a úmyselné trestné činy, za ktoré horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody neprevyšuje päť rokov ako ďalší druh prečinov. Zároveň rozlišujeme ešte jednu subkategóriu zločinu, ktorým je zločin, za ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov a ktorý sa nazýva obzvlášť závažný zločin.

Na zhrnutie vyššie uvedených poznatkov sa nám ako najvhodnejšie javí citovať Potascha, ktorý uvádza, že: „kým prečiny, zločiny a obzvlášť závažné zločiny predstavujú vnútornú kategorizáciu trestných činov založenú najmä na závažnosti, ktorá sa prejavuje najmä vo vôľovej a vedomostnej zložke vzťahu páchateľa k jeho protiprávnemu konaniu, celkovej závažnosti činu a potenciálneho trestu, ktorý môže byť za takýto skutok uložený, vnútorná diferenciácia správnych deliktov je založená na iných okolnostiach a faktoroch (najmä na osobe páchateľa skutku – fyzická osoba alebo právnická osoba, príp. na zavinení páchateľa).“^[28]

J. Palkovič v komentári k ustanoveniu § 9 Trestného zákona uvádza nasledovné: „Prečiny a zločiny tvoria bipartíciu trestných činov a spolu s priestupkami upravenými ZPR (zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov – pozn. autora), ktoré majú povahu menšej spoločenskej nebezpečnosti a spadajú do oblasti správneho práva, tripartíciu protiprávnych konaní s dôsledkom sankcie.“^[29] Táto definícia podľa nášho názoru opomína kategóriu iných správnych deliktov, ktoré taktiež môžeme zaradiť medzi protiprávne konania s dôsledkom sankcie. Uviedli sme ju však z dôvodu, že hovorí o vzájomnej prepojenosti trestných činov a priestupkov.

VŠEOBECNÉ KOMPARATÍVNE PERSPEKTÍVY PRIESTUPKOV A TRESTNÝCH ČINOV

Či už správnoprávne alebo trestnoprávne delikty, oba systémy spadajú do oblasti verejnoprávneho postihu za deliktuálne správanie, z čoho je pochopiteľné, že hoci sa v ich prípade nedá hovoriť o jednoznačných pravidlách vzájomného pôsobenia, musí medzi správnym konaním trestným a trestným konaním existovať vzájomný vzťah, predovšetkým s ohľadom na zásadu „ne bis in idem re“, teda zásady, podľa ktorej nemožno páchateľa protiprávneho činu potrestať dvakrát za ten istý skutok. Zatiaľ čo trestné právo by malo byť orientované len na tie spoločensky najzávažnejšie delikty, správne právo je zamerané na postihovanie menej spoločensky závažných – priestupkov a iných správnych deliktov.^[30]

Trestný čin je definovaný v § 8 Trestného zákona ako protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Ide o formálny prístup k chápaniu pojmu trestný čin a ako uvádza D. Mašľanyová: „formálne chápanie trestného činu orgánom činným v trestnom konaní umožní sústrediť sa na základné otázky trestného konania, a to na zistenie trestného činu a jeho páchateľa.“^[31] Je potrebné uviesť, že zákonodarca neprešiel na rýdzo formálne chápanie trestného činu, pretože v § 10 ods. 2 Trestného zákona sa uvádza, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť malá. Hovoríme, že toto ustanovenie obsahuje tzv. materiálny korektív, ktorého zavedením sa zákonodarca evidentne vracia k tomu, čo sa v predošlom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb.^[32] označovalo ako stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Tzv. „starý“ Trestný zákon v § 3 ods. 2 uvádzal, že čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný, nie je trestným činom, aj keď ináč vykazuje znaky trestného činu.

Priestupok prestavuje jediný pojem spomedzi všeobecných správnych deliktov, ktorý má legálnu definíciu. Tá je obsiahnutá v § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, kde sa uvádza: „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“

Z uvedenej legálnej definície je zrejmé, že pojem priestupok má materiálny a formálny znak, ako aj pozitívny a negatívny rozmer vymedzenia. Oba znaky, materiálny aj formálny, musia byť naplnené súčasne. Z toho vyplýva, že pri skúmaní zodpovednosti za priestupok je správny orgán povinný zisťovať nielen naplnenie formálnej stránky priestupku, teda či konanie páchateľa napĺňa skutkovú podstatu niektorého priestupku, ale aj naplnenie jeho materiálnej stránky, ktorá je v § 2 ods. 1 vyjadrená slovami: „porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti“. Teda konanie, ktoré síce napĺňa formálne znaky priestupku, ale nedochádza ním k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu spoločnosti, nie je priestupkom. Ide o ten istý znak, ktorý sme uviedli pri trestných činoch a ktorý označujeme ako nebezpečnosť činu pre spoločnosť. Tým, že „starý“ Trestný zákon pomocou tohto znaku stanovil dolnú hranicu naplnenia materiálneho znaku pre trestný čin, vymedzil aj základné kritérium rozlíšenia priestupku a trestného činu. Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 As 104/2008 uviedol: „Zásadným rozlišovacím kritériom medzi trestným činom a priestupkom je, všeobecne povedané, miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrená v znakoch skutkovej podstaty. Spoločenská nebezpečnosť trestného činu pre spoločnosť musí byť aspoň nepatrná, zatiaľ čo priestupkom môže byť aj také zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti len v miere nepatrnej.“^[33]

S účinnosťou od 1.1.2006 bol prijatý Trestný zákon č. 300/2005 Z. z., ktorý už nepoužíva pojem nebezpečnosť činu pre spoločnosť. Nejde pritom len o zmenu názvoslovia, ale ako sme uviedli vyššie, ide o zmenu z materiálno-formálneho na formálno-materiálny prístup k chápaniu trestného činu. Jedným z dôvodov prechodu k formálnemu poňatiu trestného činu mala byť skutočnosť, že používanie materiálneho znaku trestného činu, ktorým bola nebezpečnosť činu pre spoločnosť, justičná prax často preceňovala, ba dokonca zneužívala tak v prospech, ako aj v neprospech páchateľa.^[34]

Napriek tomu, že zákonodarca ustúpil od používania pojmu nebezpečnosť činu pre spoločnosť, zaviedol nový pojem závažnosť, ktorú je nutné vzhľadom na § 10 ods. 2 Trestného zákona obligatórne skúmať pri všetkých prečinoch, pretože má elementárny vplyv na posúdenie a de facto vznik trestnej zodpovednosti (zodpovednosti za trestný čin ako druh verejnoprávneho deliktu).^[35] Závažnosť je zadefinovaná ako taxatívny výpočet okolností potrebných na posúdenie vymedzenia prečinu. Týmito okolnosťami sú spôsob spáchania a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, miera zavinenia a pohnútka. Spravidla ide o premenlivé pojmy, ktorých zistenie je podstatné pre rozhodnutie o čine. Ak ich posúdením je závažnosť činu nepatrná alebo v prípade, že sa protiprávneho konania dopustil mladistvý páchateľ je závažnosť činu malá, nejde o prečin.^[36] U mladistvého páchateľa je akceptovateľná miera závažnosti činu vyššia a v § 95 ods. 2 Trestného zákona je vyjadrená slovom malá. Malá závažnosť je v kvantitatívnom a kvalitatívnom vyjadrení širší pojem ako nepatrná závažnosť.

V dôvodovej správe k Trestnému zákonu sa v súvislosti s ustanovením § 10 ods. 2 Trestného zákona uvádza nasledovné: „zavedením inštitútu nepatrnej závažnosti avšak výlučne u prečinov je sledovaná možnosť vylúčenia súdneho prejednávania takýchto bagateľných prečinov.“^[37] Dôvodová správa teda hovorí o vylúčení takéhoto činu len zo súdneho prejednávania, čím nevylučuje jej prejednania v inom režime deliktuálneho práva. Z nášho pohľadu je zaujímavý aj použitý pojem „bagateľných prečinov“, ktorý sa síce v slovenskom právnom poriadku nepoužíva, ale vieme si predstaviť, že v modifikovanej podobe – napr. ako pojem „bagateľný delikt“ by sa mohol používať pre súhrnné označenie menej závažných trestných činov, správnych deliktov a dokonca aj deliktov súkromnej povahy.

Ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona musíme vykladať aj v kontexte zásady subsidiarity trestnej represie, ktorá vníma trestnú zodpovednosť na pozadí princípu „ultima ratio“. Formulácia, že trestné právo je „ultima ratio“ znamená, že nielen zákonodarca, ale aj právna prax má používať trestné právo v prípade, keď ostatné prostriedky nestačia. Zákonodarca by mal v nadväznosti na učenie o právnom štáte starostlivo uvážiť, ktoré prípady (skutky) kriminalizovať, t. j. označiť ich za trestné, a kde uplatňovať ich občianskoprávnu, obchodnoprávnu, pracovnoprávnu či inú právnu zodpovednosť.^[38]

Najvyšší súd SR vo svojej aktuálnej judikatúre prijatej v novembri 2013 po prvýkrát pripustil existenciu princípu „ultima ratio“, pričom pripustil existenciu tohto princípu aj ako aplikačného a interpretačného postupu pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu, čo vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach odmietal. Inak povedané, pripúšťal existenciu tohto princípu len ako princípu, ktorý viaže zákonodarcu pri tvorbe trestného zákonodarstva, teda pri koncipovaní skutkových podstát trestných činov, ale nie ako princípu, ktorý by viazal aj orgány činné v trestnom konaní a súdy.^[39] Princíp „ultima ratio“ sa uplatní predovšetkým v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, ale práve prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona je možné aj pri všetkých prečinoch posúdiť, či sa použije trestnoprávna regulácia alebo budú uprednostnené inštitúty iných právnych odvetví, napríklad správneho práva.

Diferenciácia medzi správnymi deliktami a trestnými činmi dodnes nie je dostatočne vyriešená. Súdne a správne delikty môžeme obrazne nazvať „rozdielnymi stranami rovnakej mince“ a rozdiel medzi nimi je predovšetkým kvalitatívny, spočívajúci v ich odlišnej závažnosti a všetky ďalšie rozdiely sú viac menej determinované uvedeným konštatovaním.^[40] Tento rozdiel vnímame napríklad medzi majetkovými trestnými činmi a majetkovými priestupkami, kde je hranica stanovená výškou spôsobenej škody. V prípade trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje minimálne spôsobenie škody prevyšujúcej sumu 266 eur alebo pokus o spôsobenie aspoň takejto škody, inak sa bude jednať o priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch.

V praxi sa však omnoho častejšie stretávame s rôznymi druhmi protiprávnych konaní, ktoré svojou povahou po formálnej stránke môžu napĺňať znaky priestupku, ale aj trestného činu a rozdiel je v miere ich závažnosti. Dovolíme si ich označiť za paralelné, alebo korešpondujúce skutkové podstaty verejnoprávnych deliktov (napr. priestupky extrémizmu podľa § 47a Zákona o priestupkoch a trestné činy extrémizmu podľa § 140a Trestného zákona).

PARALELNÉ SKUTKOVÉ PODSTATY VEREJNOPRÁVNYCH DELIKTOV

Predstavme si životné situácie, kedy je človek slovne alebo dokonca fyzicky napadnutý iným človekom, vyhrážajú sa mu, je mu spôsobená fyzická bolesť alebo sa cíti byť ponížený. Takéto činy sa najčastejšie budú posudzovať buď ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, alebo môžu naplniť skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví, výtržníctva alebo niektorého z ďalších korešpondujúcich trestných činov. Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu predstavujú relatívne uzavretú skupinu protiprávnych konaní upravených v § 49 Zákona o priestupkoch, pričom samotný pojem občianskeho spolunažívania nie je v zákone explicitne vyjadrený.

Ak intenzita útoku nedosahuje následky potrebné pre jeho kvalifikáciu ako trestného činu, tak tento útok môže byť kvalifikovaný ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a jeho prejednanie bude predmetom správneho konania. Tu je vhodné poznamenať, že bežné napadnutia, ktorých právnym následkom môže byť zodpovednosť za priestupok, sa od trestných činov proti životu a zdraviu samotným konaním v počiatočnej fáze príliš nelíšia a odlišujú sa len spôsobeným následkom, to znamená, že ich právna kvalifikácia mnohokrát závisí na schopnosti obete ubrániť sa.^[41]

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch sa priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech. Jeho korešpondujúcim trestným činom je trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona, ktorého sa páchateľ dopustí vtedy, ak o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. V oboch prípadoch je objektom protiprávneho konania ochrana vážnosti jednotlivca – fyzickej osoby. K zodpovednosti za priestupok ublíženia na cti stačí zavinenie z nedbanlivosti, ale s ohľadom na povahu tohto priestupku je vylúčená nevedomá nedbanlivosť^[42]. Na spáchanie trestného činu ohovárania sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Za priestupok ublíženia na cti umožňuje zákon uložiť pokutu do výšky 33 eur, ale za trestný čin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona hrozí páchateľovi v prípade uznania viny až dvojročný trest odňatia slobody.

Ďalším príkladom paralelnej skutkovej podstaty verejnoprávneho deliktu je priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch – priestupok ublíženia na zdraví z nedbanlivosti a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. b) sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví. Tento priestupok môže byť z hľadiska zavinenia spáchaný len z nedbanlivosti, pretože úmyselné ublíženie na zdraví napĺňa skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona, alebo v prípade drobného ublíženia na zdraví napĺňa skutkovú podstatu priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch. Trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Rozlišovacím kritériom v tomto prípade nebude následok spôsobený protiprávnym konaním – ublíženie na zdraví, ale skutočnosť, či došlo k porušeniu dôležitej povinnosti. Prejavený následok, až v súvislosti s okolnosťami, za ktorých k nemu došlo – porušením dôležitej povinnosti – zvyšuje závažnosť takéhoto konania. Za porušenie dôležitej povinnosti však nie je možné mechanicky považovať porušenie akéhokoľvek predpisu, ale len takej povinnosti, ktorej porušenie má spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudské zdravie, či teda jej porušením môže ľahko dôjsť k ublíženiu na zdraví.^[43] Len pre ilustráciu, priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch je možné sa dopustiť aj konaním, ktoré spočíva v nezabezpečení psa takým spôsobom, aby bola zabezpečená ochrana okolia, predovšetkým ostatných osôb.

Spoločným menovateľom oboch týchto deliktov je zavinenie z nedbanlivosti ako jeden zo znakov subjektívnej stránky ich skutkových podstát a naopak rozdiel je v subjekte, pretože kým v prípade priestupku je subjekt všeobecný, tak v prípade trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona sa vyžaduje špeciálny subjekt.^[44]

Zákon o priestupkoch nedefinuje pojem ublíženia na zdraví, a preto pre vymedzenie tohto pojmu musíme analogicky vychádzať z úpravy Trestného zákona, ktorý podľa § 123 ods. 2 ublížením na zdraví rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života. Podľa súdnej praxe sa spravidla vyžaduje sťaženie obvyklého spôsobu života najmenej na sedem dní. Niekedy práve uvedená doba liečenia alebo sťaženia obvyklého spôsobu života má významný dopad na odlíšenie ďalších dvoch korešpondujúcich deliktov, ktoré sme už čiastočne načrtli, a to priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona. Predmetného priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvineným z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. S týmto priestupkom teda korešpondujú viaceré trestné činy^[45], ale my chceme poukázať len na jeden z nich, a tým je trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten, kto inému úmyselne ublíži na zdraví. V oboch prípadoch sa tento krát vyžaduje úmyselné zavinenie. Hranica medzi uvedeným priestupkom a trestným činom spočíva nielen v stupni závažnosti, ale predovšetkým v spôsobenom následku, respektíve v zmene na hmotnom predmete útoku, ktorým je človek. K záveru, že ublíženie na zdraví je takej intenzity, že naplňuje skutkovú podstatu trestného činu, bude treba posúdenie všetkých významných skutočností, predovšetkým aká je porucha zdravia alebo iného ochorenia, aká je intenzita takej poruchy, aké telesné alebo duševné funkcie boli porušené a na akú dlhú dobu, akým spôsobom bol sťažený obvyklý spôsob života poškodeného a pod..^[46] V prípade, že bude mať správny orgán pochybnosti o tom, či v konkrétnom prípade je úmyselné ublíženie na zdraví priestupkom alebo trestným činom, domnievame sa, že by mal postupovať podľa § 71 písm. a) Zákona o priestupkoch a vec postúpiť prokurátorovi alebo orgánu Policajného zboru.

Právny záver o tom, akú povahu má ujma na zdraví z hľadiska, či ide o ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona alebo len o drobné ublíženie na zdraví, ktoré nedosiahne intenzitu poruchy zdravia predpokladanej v zákonnom ustanovení, možno urobiť len na základe odborného vyjadrenia, lekárskeho potvrdenia alebo znaleckého posudku (R 5/1995-I).^[47]

Spôsobenie drobného ublíženia na zdraví ako minimálny základ objektu skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu vymedzil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 20. júna 2007, sp. zn. 2 Sž-o-KS 92/2006. Žalobca, ktorý bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku sa domáhal preskúmania rozhodnutia súdom, ktoré sa v odvolacom konaní dostalo na Najvyšší súd SR. Žalobca na odvolacom pojednávaní priznal „že pristúpil k lavici, sestru chytil, pričom sa táto udrela o sklo. Zatriasol s ňou a vtedy sa udrela o sklo“. Z jeho výpovede mal súd za to, žalovaný svoju sestru napadol. Žalobca však namietal, že zo znaleckého posudku, ktorý si nechal vypracovať pre účely odvolacieho súdneho konania, vyplýva, že sestra – poškodená – neutrpela zranenie závažného charakteru. Túto námietku považoval odvolací súd za irelevantnú a uviedol, že pre naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch postačuje, ak priestupca inej osobe spôsobí drobné ublíženie na zdraví, čo bolo dané aj v prípade žalobcu.^[48]

Vyššie uvedené príklady sú len demonštratívnou ukážkou niektorých paralelných (korešpondujúcich) skutkových podstát deliktov, na ktorých sme sa pokúsili načrtnúť, aká tenká môže byť hranica medzi dvoma samostatnými druhmi verejnoprávnych deliktov, z ktorých jedny predstavujú trestné činy ako jediných zástupcov verejnoprávnych súdnych deliktov a tie druhé – priestupky, sú zas všeobecne vnímané za jadro správneho práva trestného.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:

POUŽITÉ PRÁVNE PREDPISY:

• Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný do 31.12.2005
• Zákon o priestupkoch č. 372/1990 Zb. v platnom a účinnom znení
• Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v platnom a účinnom znení
• Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. v platnom a účinnom znení

INÉ POUŽITÉ ZDROJE:

• http://www.pravnelisty.sk/clanky/a288-zakladne-vychodiska-principu-ultima-ratio
• Dôvodová správa k zákonu č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon