Úvod
Vychádzajúc zo všeobecne uznávaných definícií rozhodcovského konania možno športovú arbitráž[1] definovať ako alternatívny spôsob riešenia sporov, ktorého základnou esenciou je presun právomoci rozhodnúť spor so športovým prvkom z dispozície štátnych súdov na rozhodcovské inštitúcie zriadené športovými organizáciami a zložené z odborníkov na športové právo. Tento presun sa uskutočňuje na základe konsenzuálneho prejavu vôle športových subjektov.
Športovú arbitráž však nie je možné chápať len ako rozhodovanie sporov stálymi rozhodcovskými súdmi. Navyše, vzhľadom na to, že v súčasnosti žiadna športová arbitrážna inštitúcia v Slovenskej republike nepôsobí, odkážeme aj na iné metódy riešenia sporov aktuálne využívané jednotlivými športovými zväzmi. V nasledujúcich riadkoch sa zameriame na niektoré dôležité inštitúty rozhodcovského konania s poukázaním na špecifiká arbitráže v športovom sektore.
Inštitucionálne východiská športovej arbitráže
V Slovenskej republike vytvárajú prostredie na riešenie športových sporov dva základné právne predpisy – Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a Zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o športe“), ktoré umožňujú športovým organizáciám na riešenie svojich sporov zriadiť stály rozhodcovský súd alebo autonómne orgány na riešenie sporov bez povahy rozhodcovského súdu. Základný rozdiel medzi nimi predstavujú vlastnosti, ktorými vydané rozhodnutie disponuje. V súčasnosti nie je v Slovenskej republike interes o takéto orgány dostatočný. O stály rozhodcovský súd dokonca záujem úplne absentuje, na Slovensku momentálne nepôsobí žiadny. Do konca roku 2016 ako jediný pôsobil Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu (Slovenský futbalový zväz ďalej len „SFZ“), ktorý však v súlade s požiadavkami Medzinárodná futbalová federácia (
fran. Fédération Internationale de Football Association, ďalej len „FIFA“) ukončil svoju činnosť a jeho agendu prebrala Komora SFZ pre riešenie sporov. Ostatné športové zväzy však na riešenie sporov svojich príslušníkov rozhodne nerezignujú. Aj tieto vo svojich štruktúrach zriaďujú rozhodovacie orgány, ich status sa však neopiera o vnútroštátnu legislatívu, ale o autoritatívne monopolné postavenie v príslušnej športovej disciplíne. Na základe odkazovacieho ustanovenia vo vnútorných predpisoch športového zväzu podriaďujú športovci svoje spory právomoci takýchto orgánov, a to aj napriek tomu, že legislatívna opora pre ich zriadenie absentuje. Medzi potenciálne rozhodovacie subjekty vnútroštátnych športových sporov v rámci Slovenskej republiky možno zaradiť:
- všeobecné súdy,
- stále rozhodcovské súdy,
- autonómne orgány na riešenie sporov zriadené na základe vnútorných predpisov športovej organizácie.[2]
V tejto súvislosti sa však v odbornej verejnosti stretávame aj s odlišnou kategorizáciou. Jeho základná dištinkcia v porovnaní s predchádzajúcim delením vyplýva z ustanovení Zákona o športe, ktorý v § 52 oprávňuje športové organizácie vytvoriť vlastné orgány na riešenie sporov. Status autonómnych orgánov na riešenie športových sporov je potom pripisovaný len tým orgánom, ktoré športové organizácie zriadili v súlade s ustanoveniami Zákona o športe. Členenie subjektov oprávnených rozhodovať športové spory v Slovenskej republike vyzerá v tomto prípade nasledovne:
- všeobecné súdy,
- stále rozhodcovské súdy,
- orgány na riešenie sporov v zmysle Zákona o športe.
V uvedenej koncepcií však vidíme hneď niekoľko nedostatkov. Reprezentanti tejto teórie zaraďuje medzi orgány na riešenie sporov súladné so Zákonom o športe len rozhodovacie orgány SFZ a Slovenskej plaveckej federácie. Týmto prístupom dochádza k absolútnej ignorancií orgánov zriadených inými športovými zväzmi. Popierať existenciu rozhodovacích orgánov v hokejovom, basketbalovom či volejbalovom hnutí nám prináša neucelený a skreslený pohľad na problematiku riešenia športových sporov. Obzvlášť, keď autonómne orgány na riešenie športových sporov nepodliehajú žiadnemu povoľovaciemu ani registračnému konaniu zo strany štátu. Zákon o športe nepridáva žiadnu právnu silu rozhodnutiam orgánov zriadených v súlade s ustanoveniami uvedeného právneho predpisu. Vždy je len vecou športovej organizácie, aké exekučné a sankčné mechanizmy pri zabezpečení výkonu rozhodnutia využije. Zákonodarca v Zákone o športe skutočne vyjadril vôľu, aby určitý okruh právnych sporov bol riešený v rámci športovej rodiny. Avšak tým, že orgánom na riešenie sporov ani ich rozhodnutiam vo svojom normatívnom znení nepripisuje špeciálne postavenie, nemožno takéto orgány osobitne kategorizovať. Sme presvedčení, že akékoľvek vnútorné delenie autonómnych orgánov na riešenie sporu nie je de lage lata možné, resp. jeho význam ostáva len v akademickej rovine. Autonómne orgány sa vždy opierajú hlavne o vnútorné predpisy jednotlivých športových federácií a ich autorita je založená na monopolnom postavení športovej organizácie v rámci konkrétneho športového odvetvia.[3]
Máme však za to, že v budúcnosti možno o osobitnom statuse takýchto orgánov uvažovať. K tomu je však nevyhnutné legislatívne normovať základné podmienky ich organizácie a fungovania, ako aj podrobiť ich zriadenie registračnému resp. schvaľovaciemu konaniu zo strany štátnych orgánov.[4] Rozhodnutiam autonómnych športových rozhodovacích orgánov by v takom prípade mohla byť pripísaná právna sila rozsudkov. Vytvorilo by sa tak právne prostredie na pôsobenie rozhodcovských súdov sui generis, čo by bola vhodná reakcia zákonodarcu na absenciu záujmu športových zväzov na zriaďovanie vlastných stálych rozhodcovských súdov. V tejto situácií by ale bolo nevyhnutné zriadenie osobitného „najvyššieho športového orgánu“, ktorý by rozhodnutia autonómnych športových orgánov odborne a rýchlo preskúmaval. Bližší náhľad na túto koncepciu ponúkame v nasledujúcich riadkoch.
Na základe doteraz uvedeného by sa dalo stroho konštatovať, že športová arbitráž v Slovenskej republike v súčasnosti v praxi neexistuje. Výrok s takýmto obsahom je pravdivý a v zásade nemožno voči nemu nič namietať. Sme však presvedčení, že pojem arbitráž nemožno v tak špecifickom odvetví ako predstavuje šport chápať prehnane reštriktívne. Spoločnosť má záujem na tom, aby spory obsahujúce športový prvok boli riešené autonómne a zrýchlene špecialistami na danú oblasť, ktorí dokážu citlivo prihliadať na osobitosti takéhoto konania. Sám zákonodarca tento záujem reflektuje, keď v Zákone o športe umožňuje športovým organizáciám rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou. Štát tak svojou vlastnou permisívnou právnou normou vytvoril pôdu pre existenciu osobitnej formy rozhodovania sporov, ktorú možno označiť ako arbitrážne konanie sui generis. Výsledkom tohto konania je síce rozhodnutie, ktoré nemá identické vlastnosti ako rozsudok riadnych súdov, športové organizácie však v rámci svojho organizačného mechanizmu disponujú vlastnými exekučnými prostriedkami schopnými relatívne rýchlo a pod hrozbou vhodných sankcií docieliť splnenie uloženej povinnosti. Stále však zostáva nezodpovedaná otázka, ako dosiahnuť splnenie povinnosti prostredníctvom štátneho aparátu, ale s prihliadnutím na špecifiká športového sektora spĺňajúc základné požiadavky na konanie v rámci tohto typu sporov. Posledným dielom tejto skladačky by mohlo byť zriadenie osobitného športového súdu, ktorý by ako súdny orgán disponoval právomocou na riešenie športových káuz spĺňajúc základné požiadavky rýchlosti a odbornosti. Zároveň by mohol preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií a dodávať im potrebnú právnu silu. Napriek pôvodným intenciám zákonodarcu sa však takýto orgán v novom Zákone o športe nevyskytuje.[5]
V tomto článku však pozornosť venujeme predovšetkým rozhodovaniu sporov v rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že v súčasnosti inštitúcia takéhoto typu absentuje. Vychádzajúc z úspešného pôsobenia Športového arbitrážneho súdu CAS ako medzinárodného rozhodcovského orgánu, ako aj z fungovania Rozhodcovského súdu SFZ a nedávnych snáh hokejového hnutia o vytvorenie vlastného stáleho rozhodcovského typu sa však domnievame, že pertraktovanie témy športového rozhodcovského konania je stále aktuálne a na mieste.
Výraznú zmenu v postavení subjektu oprávneného zriadiť stály rozhodcovský súd priniesla doposiaľ najaktuálnejšia novelizácia ZoRK prostredníctvom zákona č. 125/2016 Z. z., ktorá nadviazala na zúženie okruhu oprávnených subjektov tzv. veľkou novelizáciou rozhodcovského konania z roku 2014. Aktuálna právna úprava kvalifikuje na zriadenie stáleho rozhodcovského súdu už len národný športový zväz alebo komoru zriadenú zákonom.[6] Zákonodarca predpokladá vznik rozhodcovských súdov na riešenie športových sporov a prostredníctvom explicitného zachytenia národných športových zväzov ako subjektov oprávnených zriaďovať takéto orgány na to aj vytvára potrebné právne prostredie.
Z hľadiska organizácie rozhodcovského súdu rozlišujeme dva základné typy arbitráže – inštitucionalizovanú arbitráž a ad hoc arbitráž. V prípade inštitucionalizovanej arbitráže sa strany v rozhodcovskej zmluve dohodnú na riešení ich prípadných budúcich sporov konkrétne určenou arbitrážnou inštitúciou, pričom spor sa vedie v rámci jej arbitrážnych pravidiel.[7] Inštitúcia administratívne vedie proces vo veciach ako je začiatok konania, formovanie rozhodcovského tribunálu či doručovanie vyjadrení a iných písomností subjektom konania. Je nevyhnutné zdôrazniť, že stály rozhodcovský súd podľa platnej slovenskej právnej úpravy nemá vlastnú právnu subjektivitu a nie je právnickou osobou. Úprava všetkých organizačných záležitostí, týkajúcich sa postavenia a činnosti rozhodcovského súdu, je zverená do právomoci zriaďovateľa, nie samostatného rozhodcovského súdu.[8] Z hľadiska športovej arbitráže najvýznamnejšie pôsobí Športový arbitrážny súd CAS (ang. Court of Arbitration for Sport, ďalej len „CAS“) sídliaci v švajčiarskom Laussane, ktorého konanie upravujú vlastné procedurálne pravidlá a administratívnu záštitu nad celým priebehom konania drží Kancelária CAS. Na domácej scéne takto pôsobil Rozhodcovský súd SFZ a plány na zriadenie vlastného stáleho rozhodcovského orgánu sa v nedávnej minulosti vyskytovali aj v hokejovom hnutí. Stály rozhodcovský súd Slovenského zväzu ľadového hokeja (Slovenský zväz ľadového hokeja ďalej len „SZĽH“) však funkčnosť nikdy nenadobudol a v súčasnosti už jeho agendu prebral autonómny orgán riešenia sporov.
Ad hoc arbitráž je vedená samotnými stranami sporu a zvolenými rozhodcami bez asistencie arbitrážnej inštitúcie. Pravidlá konania si strany sami dohodnú v konkrétnom znení alebo odkážu na už existujúce pravidlá, ktoré potom tvoria základný rámec pre vedenie sporu. Najčastejšie využívanými pravidlami je v medzinárodnej arbitráži Modelový zákon UNCITRAL. Ako príklad športovej ad hoc arbitráže môžeme opäť použiť CAS, ktorý pri najvýznamnejších športových podujatiach vytvára svoje ad hoc divízie. Tieto potom rozhodujú všetky spory vznikajúce v súvislosti s tým - ktorým podujatím. Na rozdiel od klasického chápania ad hoc arbitráže je konanie pred divíziami CAS vedené v zmysle konkrétnych procesných pravidiel vydaných pre konkrétnu športovú udalosť. Asistenciu stranám poskytuje Kancelária CAS. Ad hoc divízie sú zriaďované napríklad pri príležitosti Olympijských hier.
Záver
Športová arbitráž je v prostredí Slovenskej republiky v súčasnosti realizovaná výlučne prostredníctvom autonómnych orgánov pre riešenie sporov. Ich právomoc je odvodená od monopolného postavenia športového zväzu v príslušnej disciplíne a športovec je aj pod hrozbou disciplinárnych sankcií nútený svoje spory riešiť primárne podaním na tieto orgány. Tento stav však nemožno v súčasnej podobe idealizovať, keďže rozhodnutia autonómnych orgánov nemajú dostatočnú právnu silu a ich pôsobnosť sa obmedzuje len na osoby v riadiacej sfére konkrétneho športového orgánu. Jednotlivé športové zväzy síce disponujú pomerne efektívnymi exekučnými nástrojmi, nesplnenie uloženej povinnosti však môže pre oprávnený subjekt znamenať „nový“ proces pred všeobecným súdom a dĺžka trvania jeho sporu sa logicky predlžuje. Na záver si dovoľujeme opäť zdôrazniť, že zriadenie nadriadeného súdneho orgánu so športovou špecializáciou je za tohto stavu nevyhnutné.
