TLMOČENIE A PREKLAD V TRESTNOM KONANÍ V JEHO HISTORICKOM KONTEXTE

JUDR. JÁN ŠANTA, PHD.
PROKURÁTOR ÚRADU ŠPECIÁLNEJ PROKURATÚRY
GP SR, ŠTÚROVA 2, BRATISLAVA
E-MAIL: JAN.SANTA@GENPRO.GOV. SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
tlmočník, prekladateľ, trestné konanie, história, jazyk, právo, súd

KEY WORDS:
interpreter, translator, criminal proceedings, history, language, law, court

ABSTRAKT:
V predkladanom príspevku sa autor sústreďuje na analýzu v odbornej literatúre v zásade málo spracovanej témy, ktorou je história prekladu a tlmočenia v trestnom konaní. Pri spracovávaní tejto témy volí širší pohľad a približuje v tomto kontexte aj súvisiace historické fakty. Venuje sa nielen jednotlivým trestným poriadkom, počnúc zák. čl. XXXIII/1986, ale aj ďalším právnym normám, počnúc zmienkou o dvorskom dekréte č. 109/1835 sb. z. o súdnych tlmočníkoch. Dochádza k záveru o bohatej právnej úprave tejto problematiky v jej historickom kontexte a o vyhovujúcej aktuálnej legislatíve.

ABSTRACT/SUMMARY:
In his article the author analyses the history of translation and interpretation services in criminal proceedings, a topic rarely developed in specialized literature. For his analysis he applied wide point of view and he also included related historical facts in this context. He deals not only with various codes of criminal procedure starting since the Act XXXIII/1986 but also with other legal regulations e.g. Royal Decree No. 109/1835 Collection of Laws regarding sworn interpreters. In his conclusions he asserted that there are quite rich sources of legal regulations in relation to the issue in the historical context as well as regarding satisfactory current legislation.

Aktuálne trestné konanie v Slovenskej republike sa okrem iného vyznačuje aj postupným nárastom trestných vecí, v ktorých sa vyskytuje ich medzinárodný aspekt. Toto tvrdenie vychádza napr. z počtu stíhaných cudzincov v Slovenskej republike za roky 2011-2013 podľa štatistických prehľadov Generálnej prokuratúry SR. Tieto kvantitatívne ukazovatele v roku 2011 predstavujú číslo 1107, v roku 2012 – 1219 a v roku 2013 – 1242, čo naznačuje ročný stúpajúci trend týchto ukazovateľov. Pre úplnosť dodávam, že v tomto období tradične prvé miesta patria stíhaným občanom Českej republiky (v priemere po cca 330), Maďarska (po cca 160), Ukrajiny (po cca 130), Poľska (po cca 120), ale aj napr. Vietnamu (po cca 30) alebo Číny (po cca 20). V menšom počte, avšak s o to väčšími problémami je potrebné zabezpečiť tlmočenie a preklad aj pre stíhaných občanov napr. Eritrey, Somálska, Libérie, Beninu, Nigérie a mnohých ďalších. K týmto ukazovateľom je navyše potrebné prirátať množstvo trestných vecí, v ktorých sú cudzinci poškodení alebo svedkovia a trestné veci, ktorých obsahom sú listinné dôkazy písané v inom ako slovenskom jazyku získané v rámci množstva dožiadaní orgánov činných v trestnom konaní a súdov adresovaných rôznym štátom sveta a v rámci prevzatých alebo odovzdaných trestných konaní.

Naznačené kvantitatívne údaje potom umocňujú význam zásady, ktorú možno označiť ako právo na tlmočenie a preklad zakotvenej v § 2 ods. 20 Tr. poriadku.

Podľa tohto ustanovenia, ak obvinený, jeho zákonný zástupca, podozrivá osoba, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. Táto zásada je následne podrobnejšie upravená najmä v § 28 Tr. por., podľa ktorého ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie alebo nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne aj zapisovateľ. Ak obvinený využije svoje právo podľa § 2 ods. 20, pribratý tlmočník pretlmočí na jeho žiadosť aj jeho poradu s obhajcom v priebehu alebo v priamej súvislosti s procesným úkonom, s podaním opravného prostriedku alebo s inými procesnými podaniami.

Tlmočník sa priberie aj vtedy, ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 síce vyhlási, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie, avšak orgán, ktorý úkon vykonáva zistí, že jazykové schopnosti tejto osoby nie sú dostatočné k riadnemu uplatneniu jej práv v jazyku, v ktorom sa vedie konanie; o pribratí tlmočníka sa v takomto prípade rozhodne uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť.

Ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník alebo vec neznesie odklad a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie opatrením orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorého je táto osoba štátnym občanom, alebo v ktorom má bydlisko a ktorému táto osoba rozumie.

Ak je potrebné preložiť zápisnicu o výpovedi alebo inú písomnosť, priberie sa prekladateľ opatrením. Ustanovenia odsekov 2 a 3 sa použijú primerane. Obvinenému sa písomne preloží uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí obvineného do väzby, obžaloba, dohoda o vine a treste a návrh na jej schválenie, rozsudok, trestný rozkaz, rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o podmienečnom zastavení trestného stíhania; tohto práva sa môže obvinený výslovne vzdať, o čom musí byť poučený, rovnako ako o dôsledkoch vzdania sa tohto práva. Ak sa takéto rozhodnutie týka viacerých obvinených, preloží sa obvinenému len tá časť rozhodnutia, ktorá sa ho týka pokiaľ ju možno oddeliť od ostatných výrokov rozhodnutia a ich odôvodnení. Preklad rozhodnutia a jeho doručenie zabezpečuje orgán, o ktorého rozhodnutie ide.

Na žiadosť obvineného alebo aj bez takej žiadosti rozhodne orgán, pred ktorým sa konanie vedie, že sa obvinenému okrem týchto rozhodnutí písomne preloží aj iná písomnosť, ak je to nevyhnutné pre zaručenie spravodlivého procesu, najmä pre riadne uplatnenie práva na obhajobu, a to v rozsahu určenom týmto orgánom. Ak orgán, pred ktorým sa konanie vedie, nevyhovie takejto žiadosti obvineného, rozhodne o tom uznesením, proti ktorému môže obvinený podať sťažnosť. Namiesto písomného prekladu podľa prvej vety možno takúto písomnosť alebo jej podstatný obsah pretlmočiť, ak to nemá vplyv na spravodlivosť procesu. Táto skutočnosť sa poznamená v zápisnici o úkone tak, aby bolo zrejmé, či sa pretlmočila celá písomnosť alebo ktorá jej časť. Ustanovenie prvej vety sa nepoužije, ak už bola písomnosť alebo jej podstatný obsah obvinenému pretlmočený alebo ak obvinený po poučení prehlási, že preklad takejto písomnosti nepožaduje.

Pokiaľ sa na zaručenie spravodlivého procesu nevyžaduje fyzická prítomnosť tlmočníka a nepodarí sa zabezpečiť tlmočníka pre jazyk, ktorému osoba uvedená v § 2 ods. 20 dostatočne rozumie, možno v odôvodnených prípadoch tlmočenie zabezpečiť aj prostredníctvom technických zariadení určených na prenos obrazu a zvuku.

Kvalitatívny aspekt tejto zásady je daný tým, že tak z teoretického ako aj z praktického hľadiska je vnímaná tiež ako súčasť takého základného práva obvineného akým je právo na obhajobu a zároveň je zárukou práva obvineného na spravodlivý proces.

Okrem týchto dvoch naznačených aspektov je potrebné konštatovať, že právo na tlmočenie a preklad má okrem trestnoprávneho aspektu aj aspekt netrestný, vrátane ústavnoprávneho, čo vyplýva z celého radu právnych noriem. K nim patrí predovšetkým Ústava SR, konkrétne článok 6 ods. 1, 2, podľa ktorého na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk. Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu, okrem iného, na jazyk. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nakoniec podľa článku 47 ods. 4 kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, má právo na tlmočníka. Pre úplnosť uvádzam, že do kategórie týchto mimotrestných právnych noriem možno zaradiť aj napr. zákon č. 270/1995 Z. z. v platnom znení o štátnom jazyku Slovenskej republiky, zákon č. 184/1999 Z. z. v platnom znení o používaní jazykov národnostných menšín, zákon č. 382/2004 Z. z. v platnom znení o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vykonávaciu vyhlášku MS SR č. 490/2004 Z. z. a vyhlášku MS SR č. 491/2004 Z. z. v platnom znení o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách zo stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

Ďalším významným aspektom tejto problematiky, okrem naznačeného vnútroštátneho aspektu, je tiež aspekt medzinárodný, pretože súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú tiež napr. také právne normy zakotvujúce právo na preklad a tlmočenie, akými sú:

• Medzinárodný pakt o politických a občianskych právach publ. pod. č. 120/1976 Zb. (čl. 14 ods. 3 písm. a) a f), čl. 26 a 27)
• Dohovor (Rady Európy) o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, publ. pod. č. 209/1992 Zb. (čl. 5 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 14)
• Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (čl. 15 a 16) publ. pod č. 550/1992 Zb. v znení dodatkového protokolu publ. pod č. 12/1997 Z. z. a druhého dodatkového protokolu publ. pod č. 165/2005 Z. z. (čl. 4)
• Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie vypracovaný Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii publ. pod č. 572/2006 Z. z. (čl. 5)
• Charta základných práv Európskej únie (čl. 47 a 48 ods. 2; Ú.v. EÚ C 83, 30.3.2010)^[1]

Osobitný význam pre právnu úpravu a aplikačnú prax práva na tlmočenie a preklad má Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú.v. EÚ L 280, 26.10.2010), ktorú novelou – zákonom č. 1/2014 Z. z. účinným od 1. februára 2014 ako právne záväzný akt Európskej únie prebral Trestný poriadok SR.

Slovenská republika tak uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.^[2]

Nakoniec, okrem takto uvedeného stavu de lege lata a účinnej právnej úpravy, má spomínaná zásada práva na preklad a tlmočenie významný historický aspekt, ktorý je predmetom tejto stručnej historicko-právnej analýzy, prioritne z pohľadu trestného práva.

Pred samotným trestnoprávnym a vecne súvisiacim pohľadom na danú problematiku nemožno nespomenúť jej širšie uvádzané netrestné a historické aspekty majúce korene až v 9. storočí s mimoriadnym historickým významom pre slovenské a slovanské dejiny a ktoré sa týkajú rôznosti používania jazykov.

Naznačovaným dokumentom (hoci spochybňovaním jeho originality) je listina vydaná pápežom Hadriánom II. adresovaná Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi, ktorou pápež vo februári roku 869 povoľuje používať pri bohoslužbách slovanský jazyk a schválil tak preloženie textov Svätého písma z latinského do slovanského jazyka, okrem iného aj slovami: „Tú však jedinú zachovávajte obyčaj, aby ste v omši najprv čítali Apoštola a Evanjelium po latinsky a potom po slovansky, aby sa splnilo slovo Písma: „Chváľte Pána všetky národy“ (Ž 117, 1), a inde: „Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi veľké veci Božie, ako im dal Duch Svätý hovoriť“ (Sk 2, 11 a 4). Ak by však niekto z učiteľov u Vás zídených, ktorí dráždia sluch a od pravdy sa odvracajú k bludom, opovážil sa inakšie Vás zavádzať a haniť knihy Vášho jazyka, nech je vylúčený nielen od prijímania, ale aj z cirkvi, kým sa nenapraví.“

Medzi najvýznamnejšie diplomatické písomnosti z obdobia Veľkej Moravy patrí pápežský list pápeža Jána VIII. z júna 880 označovaný aj ako Bula Industriae tuae, ktorým pápež prijíma Svätopluka a jeho ľud pod svoju ochranu, čo je považované tiež za uznanie Veľkej Moravy ako štátu a Svätopluka ako jeho vládcu.

V tomto pápežskom liste je okrem iného uvedené: „Napokon právom schvaľujeme slovienske písmo vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy patriace Bohu, a prikazujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho. Veď zvelebovať Pána nielen tromi, lež všetkými jazykmi pripomína nám Písmo sväté, ktoré prikazuje slovami „Chváľte Pána všetky národy a oslavujte ho všetci ľudia“ (Ž 117, 1). --- Veď ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čítalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovienskeho jazyka a zaznievalo do uší ľudu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách robí. A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“

Nakoniec pápež Štefan V. listom zo septembra 885 zatracuje Metoda (v čase, keď už bol Metod mŕtvy, o čom pápež nemal vedomosti), zakazuje používanie slovienskeho jazyka v liturgii, s čím sa spája postupný zánik slovienskeho písomníctva na našom území tiež týmito slovami: „Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz nikto nikdy nedopustil; s výnimkou, že ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu, iba keď vzdelaní hlásajú výklad evanjelia či apoštola v tomže jazyku, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od Vašich hraníc.“

Z trestnoprávneho hľadiska medzi najvýznamnejšie právne normy z tohto obdobia (r. 863-869) patrí Zakon sudnyj ľjudem (Súdny zákon pre svetských ľudí), ktorý bol po dlhé obdobie v určení pôvodu a autora sporným dokumentom, pokladaným za starobulharský či staroruský právny text. Z vykonaného filologického a lingvistického rozboru však vyplynul jednoznačný záver o veľkomoravskom pôvode tohto právneho diela, ktorého autorstvo bolo prisúdené sv. Konštantínovi (Cyrilovi). Zákon je najstarším dochovaným slovanským právnym textom vypracovaným pod vplyvom byzantských vzorov, najmä byzantskej právnej zbierky nazývanej Ekloga. Z viacerých zachovaných rukopisov z obdobia 13. a 14. storočia je najznámejší Novgorodský rukopis z roku 1280, ktorého obsahom je napr. aj ustanovenie o tom, že „ V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia viacerých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachová, nech je prekliaty.“^[3]

Pohľad do novšej histórie právnej úpravy tlmočníkov vedie k zisteniam, že k tejto relevantnej právnej úprave na našom území patrili dvorský dekrét zo dňa 22. decembra 1835 č. 109 sb. z.s. o súdnych tlmočníkoch a neskoršie nariadenie č. 58.600/1916 I.M. o súdnych tlmočníkoch, ktoré platili až do 16. júna 1949, kedy nadobudol účinnosť prvý zákon komplexnejšie v našich novodobých dejinách upravujúci túto problematiku, t. j. zákon č. 167/1949 Zb. o stálych prísažných znalcoch a tlmočníkoch.

Citovaný zákon (s jeho novelou z. č. 34/1958 Zb.) pozostával z 28 paragrafov, systematicky členených do 3 častí s názvami Ustanovenia všeobecné (§ 1 – § 21), Osobitné ustanovenia pre stálych prísažných tlmočníkov (§ 22 – § 25) a Ustanovenia prechodné a záverečné (§ 26 – § 28).

Z jeho obsahu vyplývalo, že stáleho prísažného tlmočníka ustanovoval na žiadosť alebo z úradnej moci krajský súd, v ktorého obvode mal tlmočník bydlisko. Na takéto ustanovenie nemal tlmočník právny nárok. Ak bol tlmočník ustanovený z moci úradnej, musel úrad prijať. Za tlmočníka mohol byť ustanovený ten kto: bol československým občanom, bol občiansky bezúhonný, štátne spoľahlivý a oddaný myšlienke ľudovodemokratického zriadenia, mal potrebné znalosti a skúsenosti a bol spôsobilý úrad tlmočníka náležite vykonávať. Ministerstvo spravodlivosti mohlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa odpustiť podmienku československého občianstva. Počet tlmočníkov sa riadil miestnou potrebou. Krajský súd posudzoval podľa svojho uváženia, či bol dosiahnutý potrebný počet, pričom dbal, aby tu bol dostatok tlmočníkov z každého jazyka, z ktorého súdy tlmočníka priberajú. Krajský súd zároveň viedol pre všetky súdy svojho obvodu zoznam tlmočníkov, ktorých ustanovil a tieto zoznamy nahrádzali zoznamy tlmočníkov súdov dovtedy vedené. Osoby, ktoré boli doposiaľ zapísané v zoznamoch tlmočníkov sa previedli do týchto nových zoznamov, ak splnili podmienky tohto nového zákona a požiadali o tento zápis do mesiaca od jeho vyhlásenia.

Pred nastúpením do úradu tlmočník skladal sľúb, následne mu bol vydaný ustanovovací dekrét a došlo k jeho zápisu do zoznamu tlmočníkov. Pri svojej činnosti tlmočník používal okrúhlu pečiatku a bol povinný viesť denník, v ktorom zapisoval tlmočnícke úkony podľa predmetu a s uvedením pre koho, kedy a za akú odmenu bol úkon vykonaný.

Ak nebol pre niektorý jazyk v obvode súdu tlmočník alebo ak nemohol tlmočník svoj úrad vykonávať, pribral súd tlmočníka z iného súdneho obvodu. Ak to bolo spojené s nepomernými výdavkami alebo ak nezniesla vec odklad, najmä ak išlo o vec národného poistenia, mohol súd podľa svojho uváženia pribrať na tlmočnícky úkon i inú osobu, ktorá mala potrebné znalosti; ustanovenie o tlmočníkoch platilo potom primerane.

Tlmočník podliehal dozoru a kárnej právomoci krajského súdu, ktorým bol ustanovený. Krajský súd vymazal (dobový pojem prečiarkol) tlmočníka v zozname, ak odpadla niektorá z podmienok pre jeho ustanovenie alebo ak sa zistilo dodatočne, že nebola splnená, ak bol tlmočník pre kárny priestupok právoplatným rozhodnutím pozbavený úradu podľa § 15 alebo ak nemal už bydlisko v jeho obvode. Tlmočník sa mohol tejto funkcie vzdať aj sám.

Podľa osobitných ustanovení pre stálych prísažných tlmočníkov preklad písomnosti s cudzej alebo do cudzej reči vykonal stály prísažný tlmočník na písomnosti samej alebo spojil preklad s písomnosťou tak, aby bola zabezpečená neoddeliteľnosť prekladu od preloženej písomnosti. Ak išlo o písomnosť, ktorú s prekladom nebolo možno spojiť (zbierky zákonov, časti viazaných kníh a pod.), spojil sa s prekladom jej overený opis. Tlmočník overil preklad pripojením doložky. Pokiaľ podľa platných medzinárodných zmlúv alebo iných predpisov bolo treba, aby bol overený tlmočníkov podpis, a nebol v takomto prípade stanovený iný postup, vykonal toto overenie krajský súd, ktorým bol tlmočník ustanovený. Tým nebola dotknutá potreba ďalšieho overenia vyššími úradmi alebo orgánmi.

Na citovaný zákon nadväzovalo vládne nariadenie č. 76/1950 Zb. o odmene a náhrade hotových výdavkov stálych prísažných znalcov a tlmočníkov a vyhláška ministerstva spravodlivosti zo dňa 27. júna 1950, č. 409 v., ktorou sa určujú sadzby odmien stálych prísažných. Posledne menovaná vyhláška bola 1. januárom 1958 nahradená vyhláškou ministerstva spravodlivosti zo dňa 16. decembra 1957, č. 234 Ú.v., ktorou sa určovali sadzby odmien stálych prísažných znalcov a tlmočníkov.

V naznačených historických súvislostiach však nemožno opomenúť vojnové obdobie, pretože práve za jednoznačne najnegatívnejšiu právnu úpravu novodobých dejín, ktorá sa vzťahovala nielen na tlmočníkov možno označiť protižidovské vojnové kódexy, konkrétne nariadenie č. 198/1941 Sl.z. zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, pretože podľa § 14 ods. 1, 2 tohto nariadenia Žid ani židovský miešanec nesmel byť ustanovený za znalca, odhadcu, tlmočníka, sudcu laika, konkurzného správcu, vnúteného správcu v súdnom alebo inom pokračovaní, za poručníka, opatrovníka, vyjmúc ustanovenie za poručníka a opatrovníka pre poručenca alebo opatrovanca – Žida.

Z hľadiska trestného práva procesného je potrebné uviesť, že po vzniku Československej republiky na základe tzv. recepčného zákona z 28. októbra 1918 zostali v platnosti dovtedajšie trestnoprocesné predpisy. V Čechách, na Morave a v Sliezsku naďalej platil Trestný poriadok č. 119 z roku 1873, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi uhorský Trestný poriadok č. XXXIII/1896. Tento právny dualizmus zostal v Československu až do roku 1950.^[4] Napriek jeho progresívnosti a demokratickému charakteru (napr. oddelenie kompetencii obžaloby, obhajoby a súdu) a precíznej úprave napr. znaleckého dokazovania v jeho XIV. hlave, systematickejšie postavenie tlmočníkov neupravuje.

V kontexte predmetnej problematiky je namieste zmienka o zákonnom článku XXXIV/1897 o uvedení do života trestnoprávneho poriadku, podľa § 9 ktorého zmocnencom štátneho (kráľovského) zastupiteľstva mohol byť len ten, kto mal všeobecnú kvalifikáciu určenú v § 1a, a b, zák. čl. 1/1883, ovládal slovom a písmom štátny (maďarský) jazyk a ukončil právnické vzdelanie v niektorom krajinskom právnickom ústave. Zmocnencom štátneho zastupiteľstva mohol byť ustanovený aj verejný úradník s touto spôsobilosťou.

Zákonný článok XXXIII/1897 o porotných súdoch upravoval organizáciu porotných súdov, spôsobilosť byť porotcom, zostavenie zoznamu porotcov a predbežný výber poroty. V súvislosti s jazykovými predpokladmi v § 4 zakotvoval, že: „Porotcom môže byť len ten uhorský občan mužského pohlavia, ktorý v tom roku, keď sa základný zoznam zostavil, aspoň dvadsaťšesť rokov života vyplnil a úradný jazyk štátu (maďarský jazyk), v Rjeke ale jazyk taliansky rozumie, tým písať, čítať vie, a jestliže je buďto

Podľa dobovej literatúry, po revolúcii r. 1945 stratili význam zmeny zavedené na úseku trestného konania okupantmi a ich prisluhovačmi podľa dekrétu o obnovení právneho poriadku. Na Slovensku tieto ustanovenia podľa nariadenia Slovenskej národnej rady zo dňa 1. septembra 1944 (o vykonávaní zákonodárnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku) zostali v platnosti, avšak jednotlivé opatrenia boli postupne rušené. Formálne sa vrátilo trestné právo procesné v podstate k stavu pred druhovu svetovou vojnou (až na porotné a kmetské súdy, ktoré nefungovali), avšak trestné právo procesné sa stalo súčasťou nadstavby úplne novej základne. Bola to však nadstavba nedokonalá a ďalšia platnosť starých trestných poriadkov bola zrejme dočasná. Československo sa nevrátilo k predvojnovému typu buržoáznej republiky. Stalo sa ľudovou demokraciou, štátom spejúcim k socializmu. Preto boli vzápätí uskutočnené dôležité zmeny smerujúce k zľudoveniu súdnictva, v rámci ktorých najväčší význam mal zákon o zľudovení súdnictva č. 319/1948 Zb., nadväzujúci na Ústavu z 9. mája. Napriek všetkým týmto zmenám nevyhovovala vtedajšia úprava ešte naplno potrebám novej základne, a preto bolo do právnickej dvojročnice zahrnuté nielen vypracovanie Trestného zákona, ale i nového Trestného poriadku. Práce na ňom boli začaté na jeseň 1948 a skončili súčasne s dokončením nového Trestného zákona. Aj tu sa na príprave podieľali pracujúci najmä z radov robotníkov, ktorí sa zaslúžili tak o obsah nového Trestného poriadku, ako aj o jeho zrozumiteľnú formu. Sudcovské kádre boli sústavne doplňované osobami, ktoré vzišli z radov robotníkov, drobných roľníkov a ostatných pracujúcich, triedne spojených s robotníckou triedou.^[6]

Ďalší Trestný poriadok – z č. 87/1950 Zb. postavenie tlmočníka upravoval v § 58 ods. 1 – 4 tým spôsobom, že ak bolo treba pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti, pribral sa na to tlmočník. Ako tlmočník nesmel byť pribratý ten, kto by bol vo veci vylúčený (§ 39). Tlmočník sa v predvolaní upozornil na následky nedostavenia sa (§§ 73 a 75) a na povinnosť bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré by bol vo veci vylúčený alebo ktoré mu ináč bránili, aby bol vo veci činný ako tlmočník. Musel byť poučený o tom, že je povinný podľa svojich znalostí presne pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti a zachovávať mlčanlivosť o tom, čo sa ako tlmočník dozvedel; ďalej musel byť poučený o význame svojej funkcie z hľadiska všeobecného záujmu a o trestných následkoch krivej výpovede.

Novela tohto Trestného poriadku – z.č. 67/1952 Zb. účinný od 1.1.1953 v § 58a s názvom Tlmočné už zakotvovala aj tú skutočnosť, že tlmočník má nárok na náhradu nutných výdavkov a na primeranú odmenu (tlmočné). Výšku tlmočného určoval prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu. Proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná sťažnosť, ktorá mala odkladný účinok.

Význam ďalšieho Trestného poriadku – z. č. 64/1956 Zb. je potrebné z hľadiska danej problematiky vidieť tiež v tom, že už zakotvuje základné zásady trestného konania, a konkrétne v § 2 ods. 13 stanovuje, že každý je oprávnený pred súdom používať svoj materský jazyk.

V § 28 a § 29 ďalej tento Trestný poriadok zakotvoval, že ak treba pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti, alebo ak obvinený neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vykonáva, priberie sa tlmočník; tlmočník mohol byť zároveň zapisovateľom. Ako tlmočník nesmel byť pribratý ten, kto by bol vo veci vylúčený z dôvodu uvedeného v § 25 ods. 1. Tlmočník sa v predvolaní upozornil na následky neustanovenia sa (§ 74) a na povinnosť bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré by bol vo veci vylúčený alebo ktoré mu ináč bránili byť vo veci činný ako tlmočník. Musel byť poučený o tom, že je povinný presne pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti a zachovávať mlčanlivosť o tom, čo sa ako tlmočník dozvedel; ďalej musel byť poučený o význame svojej funkcie z hľadiska všeobecného záujmu a o trestných následkoch krivej výpovede. Mal nárok na náhradu nutných výdavkov a na primeranú odmenu (tlmočné). Výšku tlmočného určoval ten, kto tlmočníka pribral, a v konaní pred súdom predseda senátu. Proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná sťažnosť, ktorá mala odkladný účinok.

V poradí druhým zákonom na území Slovenskej republiky, ktorý komplexne upravoval postavenie tlmočníkov bol zákon č. 47/1959 Zb. o úprave právnych pomerov znalcov a tlmočníkov. Účinnosť nadobudol 1. septembra 1959 a bez jedinej novely platil až do prijatia nového zákona o znalcoch a tlmočníkoch č. 36/1967 Zb. V § 20 paragrafoch, okrem úvodného ustanovenia (§ 1), v § 2 až § 9 upravoval postavenie znalcov, v § 10 – § 14 postavenie tlmočníkov, § 15 – § 17 tvorili spoločné a § 18 – § 20 záverečné ustanovenia.

Zmyslom tohto zákona a jeho základným cieľom bolo reagovať na nové spoločenské zriadenie a socialistickú ideológiu, ktorá jednoznačne preferovala znaleckú činnosť vykonávanú pracovníkmi orgánov štátnej správy a organizácii socialistického sektora, ktoré tieto osoby zastupovali.^[7] Rovnaký prístup bol zvolený aj k postaveniu a k činnosti tlmočníkov a vyplýval napr. aj z § 10 citovaného zákona, podľa ktorého jazykové a hospodárske školy boli povinné oznámiť predsedovi krajského súdu, v ktorého obvode mali sídlo, zo svojich pracovníkov osoby, ktoré boli spôsobilé, aby vykonávali tlmočnícku činnosť a overovali správnosť prekladov. Orgány a organizácie, ktoré potrebovali tlmočnícke úkony, navrhovali predsedovi krajského súdu, v ktorého obvode mali sídlo, spôsobilé osoby predovšetkým z radov pracovníkov štátnej správy a organizácií socialistického sektora. Predseda krajského súdu mohol tiež podľa potreby požiadať orgány štátnej správy a organizácie socialistického sektora, aby mu oznámili osoby spôsobilé na tlmočnícku činnosť. Predseda krajského súdu zisťoval, či sú u označených osôb splnené podmienky uvedené v § 4. Ak zistil, že tieto podmienky sú splnené, vydal týmto osobám osvedčenie, že môžu overovať správnosť prekladov pripojením tlmočníckej doložky, vydával im tlmočnícku pečiatku, bral ich do sľubu analogicky podľa § 7 a zapísal ich do zoznamu tlmočníkov. Poverenie platilo pre celé štátne územie; z dôležitých dôvodov mohlo byť kedykoľvek odvolané.

Dožiadané orgány štátnej správy a organizácie socialistického sektora mohli označiť pre tlmočnícky úkon iba pracovníka, ktorý mal k tomu potrebné predpoklady, najmä bol občiansky bezúhonný, bol oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu, mal potrebné politické a odborné znalosti a skúsenosti a mohol znalecký úkon úspešne vykonať. Súdy, prokurátori a iné orgány činné v trestnom konaní, arbitrážne orgány a ostatné orgány štátnej správy mohli požiadať o označenie iného pracovníka, ak zistili, že tento pracovník nemá predpoklady nato, aby mohol požadovaný úkon úspešne vykonať.

Toto ustanovenie a tézu o preferencii tlmočenia zástupcami socialistických orgánov a organizácií umocňoval § 15 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého len ak tlmočnícky úkon nebolo možné vykonať prostredníctvom takto zapísaného tlmočníka, bolo možné tlmočnícky úkon zveriť niektorému jednotlivcovi, ktorý mal požadované jazykové znalosti.

Podľa § 11 – 14 citovaného zákona, za vykonané tlmočnícke úkony priznávali orgány alebo organizácie, ktoré si takéto úkony vyžiadali, tlmočníkovi náhradu hotových výdavkov a odmenu podľa sadzieb, ktoré stanovil minister spravodlivosti po dohode s ministrom financií.

Overený preklad písomnosti z cudzej reči alebo do cudzej reči vykonal tlmočník na písomnosti samej alebo spojil preklad s písomnosťou tak, aby bola zabezpečená neoddeliteľnosť prekladu od preloženej písomnosti. Ak išlo o písomnosť, ktorú nebolo možné s prekladom spojiť, spojil sa s prekladom jej overený opis.

Ak bolo podľa medzinárodných zmlúv alebo iných predpisov treba, aby bol tlmočníkov podpis overený, a nebol v takomto prípade stanovený iný postup, vykonal toto overenie ľudový súd, v ktorého obvode bol tlmočnícky úkon vykonaný. Tým nebola dotknutá nutnosť ďalšieho overenia vyšším orgánom, ak to bolo stanovené v osobitnom predpise.

Vykonávacím predpisom k tomuto zákonu bola vyhláška ministra spravodlivosti č. 193/1959 Ú.l.

Vyššie analyzovaný Trestný poriadok z roku 1956 však neplatil dlho; čoskoro ho bolo treba prispôsobiť zmenám, ktoré nastali vo vývoji spoločnosti. Ústava ČSSR z 11. júla 1960 č. 100 Zb. kodifikovala niektoré základné zásady trestného konania a položila základ pre inštitúciu miestnych ľudových súdov. Ako ďalej uvádzajú dobové zdroje, táto inštitúcia bola výrazom tendencie prenášať v socialistickej spoločnosti výkon istých potlačovacích funkcií zo štátnych orgánov na celospoločenské organizácie, kde by tieto funkcie nadobudli charakter výchovných opatrení. Na plenárnom zasadnutí ÚV KSČ v decembri 1960 bol daný podnet na vydanie nového Trestného zákona, aby sa trestnoprávnou reformou, najmä zľudovením súdnictva, zaručilo upevňovanie socialistickej zákonnosti. Príprava novej úpravy trvala rok.

Zároveň s novým Trestným zákonom nadobudol účinnosť 1. januára 1962 aj nový Trestný poriadok z 29. novembra 1961 č. 141 Zb. Tak Trestný zákon, ako aj Trestný poriadok mali zodpovedať obdobiu budovania vyspelej socialistickej spoločnosti a zbieraniu síl na prechod ku komunizmu, ako sa to v tom čase proklamovalo. Na úseku trestného súdnictva sa sledovalo prehlbovanie zásady socialistického demokratizmu a využívanie rastúcej aktivity pracujúcich na širšie uplatnenie ich spoločenských organizácií v činnosti štátnych orgánov, zameranej na znižovanie a postupnú likvidáciu kriminality. Nový Trestný poriadok zotrval v podstate na systematike Trestného poriadku z roku 1956, realizoval však zásadu spolupráce so spoločenskými organizáciami v boji proti kriminalite, pričom zdôrazňoval predchádzanie zločinnosti a výchovu občanov k dôslednému zachovávaniu zákonov a pravidiel socialistického spolužitia i čestného plnenia povinností k štátu a spoločnosti. Prehĺbil zásadu obhajoby, zdokonalil uplatnenie zásady objektívnej pravdy a posilnil kasačnú zásadu v odvolacom konaní. Inak prijal všetky pokrokové zásady Trestného poriadku z roku 1956.^[8]

Tento pôvodný Trestný poriadok – z. č. 141/1961 Zb. zásadu práva každého používať svoj materinský jazyk pred orgánmi činnými v trestnom konaní zakotvoval v § 2 ods. 14 Trestného poriadku. V § 28 a § 29 ďalej uvádzal, že ak treba pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti alebo ak obvinený neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, priberie sa tlmočník; tlmočník môže byť súčasne zapisovateľom. O ustanovení tlmočníka, o spôsobilosti na túto funkciu a o vylúčení z nej, o práve odoprieť výkon tlmočníckeho úkonu, o sľube a o pripomenutí povinností pred výkonom tlmočníckeho úkonu, ako aj o náhrade hotových výdavkov a odmene za tlmočnícky úkon platia osobitné predpisy. Výšku náhrady a odmeny tlmočníka určí ten orgán, ktorý tlmočníka pribral, a v konaní pred súdom predseda senátu. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa dobového komentára k tomuto zneniu Trestného poriadku pribratie tlmočníka ku konaniu je vykonaním zásady, že každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk. Tlmočníka treba pribrať i vtedy, ak predseda senátu alebo člen senátu, prípadne samosudca ovláda materinský jazyk obvineného^[9] (Rt 29/1981).Tlmočníka je nutné pribrať tiež vtedy, ak je obvinený hluchonemý (Rt 15/78).

Z tohto obdobia pochádza aj ďalší doposiaľ aktuálny judikát R 36/67, podľa ktorého, ak obžalovaný neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, je podľa § 28 Trestného poriadku orgán činný v trestnom konaní povinný pribrať tlmočníka. Nepribratie tlmočníka ku konaniu je ukrátením práva na obhajobu (§ 33 ods. 1 Trestného poriadku) a dôvodom na zrušenie rozsudku (§ 258 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného v tom čase).

Na základe zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov dochádza do Trestného poriadku k zakotveniu prekladateľa a § 28 a § 29 po tejto novele zneli takto:

Ak treba pretlmočiť obsah výpovede alebo ak strana vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, priberie sa tlmočník; tlmočník môže byť súčasne zapisovateľom. Ak si strana podľa § 2 ods. 14 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, ustanoví orgán činný v trestnom konaní tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorého je strana štátnym občanom; ak ide o osobu bez štátneho občianstva, štátu, na ktorého území strana býva. Ak je potrebné preložiť písomnosť, priberie sa prekladateľ; ustanovenie odseku 2 platí na prekladateľa rovnako (§ 28).

O ustanovení tlmočníka, o spôsobilosti na túto funkciu a o vylúčení z nej, o práve odoprieť výkon tlmočníckeho úkonu, o sľube a o pripomenutí povinností pred výkonom tlmočníckeho úkonu, ako aj o náhrade hotových výdavkov a odmene za tlmočnícky úkon platia osobitné predpisy. Výšku náhrady a odmeny tlmočníka určí ten orgán, ktorý tlmočníka pribral, a v konaní pred súdom predseda senátu. Ak tento orgán alebo predseda senátu nesúhlasí s vyúčtovaním náhrady a odmeny tlmočníka, rozhodne o ich výške uznesením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia na prekladateľa rovnako (§ 29).

Dňa 1. júla 1967 nadobudol účinnosť nový zákon o znalcoch a tlmočníkoch č. 36/1967 Zb. Postupne po prijatí dvoch noviel, zákonov č. 238/2000 Zb. a 554/2003 Zb. tento zákon v 29 paragrafoch zakotvoval účel a rozsah úpravy, znalcov a tlmočníkov zapísaných do zoznamu (vymenúvanie znalcov a tlmočníkov), výkon znaleckej (tlmočníckej) činnosti, odmeňovanie a náhradu nákladov, odvolanie znalca (tlmočníka), znaleckú činnosť ústavov, znalcov (tlmočníkov) nezapísaných do zoznamu, spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.

Okrem iného tento zákon ustanovoval, že jeho účelom je zabezpečenie riadneho výkonu znaleckej a tlmočníckej činnosti v konaní pred štátnymi orgánmi a orgánmi, na ktoré prešli úlohy štátnych orgánov, ako aj znaleckej a tlmočníckej činnosti vykonávanej v súvislosti s právnymi úkonmi občanov alebo organizácií. Zákon sa nevzťahoval na podávanie posudkov, ktoré boli upravené inými právnymi predpismi a na podávanie posudkov a vykonávanie tlmočníckych úkonov, ktoré neslúžili potrebám konania pred štátnymi orgánmi ani neboli realizované v súvislosti s právnymi úkonmi občanov a organizácií; najmä sa nevzťahoval na expertíznu činnosť súvisiacu s plnením výrobných úloh organizácií a na tlmočnícku činnosť v rámci medzinárodného styku a cestovného ruchu. Tlmočnícku činnosť vykonávali tlmočníci zapísaní do zoznamu tlmočníkov. Osoby nezapísané do zoznamu tlmočníkov mohli byť v konaní pred štátnymi orgánmi ustanovené za tlmočníkov len výnimočne za podmienok ustanovených v § 24. Tlmočníkov vymenúval pre jednotlivé jazyky minister spravodlivosti alebo predseda krajského súdu v rozsahu, v ktorom ho minister spravodlivosti na to poveril. Tlmočníkom pre jazyky boli na roveň postavení tlmočníci pre styk s hluchonemými osobami.

Vymenovaný za tlmočníka mohol byť ten, kto bol československým štátnym občanom, mal potrebné znalosti a skúsenosti z jazyka, v ktorom mal ako tlmočník pôsobiť, predovšetkým ten, kto absolvoval špeciálnu výučbu pre tlmočnícku činnosť, ak išlo o vymenovanie pre jazyk, v ktorom je taká výučba zavedená, mal také osobné vlastnosti, ktoré dávali predpoklad pre to, že tlmočnícku činnosť mohol riadne vykonávať a s vymenovaním súhlasil. V odôvodnených prípadoch mohol minister spravodlivosti odpustiť podmienku československého štátneho občianstva. K vymenovaniu za tlmočníka došlo na základe výberu medzi osobami, ktoré spĺňali podmienky pre vymenovanie. Návrhy na vymenovanie tlmočníka mohli podávať štátne orgány, vedecké inštitúcie, vysoké školy, ďalej organizácie, v ktorých pracovali osoby prichádzajúce do úvahy, ako aj príslušné orgány spoločenských organizácií, ak to vyplývalo z úloh týchto organizácií. Za tlmočníka mohol byť vymenovaný aj ten, kto sám o vymenovanie požiadal. Vymenovaní tlmočníci sa po zložení sľubu zapisovali do zoznamu znalcov a tlmočníkov. Zoznamy znalcov a tlmočníkov viedli krajské súdy, v obvode ktorých mal tlmočník trvalé bydlisko. Ústredný zoznam znalcov a tlmočníkov viedlo Ministerstvo spravodlivosti; zoznam sa pôvodne zasielal aj Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre spravodlivosť a krajským súdom. Zoznamy znalcov a tlmočníkov boli verejne prístupné. Tlmočníci boli povinní viesť tlmočnícky denník. Do denníka zapisovali vykonanie všetkých tlmočníckych úkonov, ich predmet, pre koho bola činnosť vykonaná, výšku odmeny a výdavkov a deň ich vyplatenia. Orgán, ktorý tlmočníka vymenoval ho odvolal a zariadil jeho vyčiarknutie zo zoznamu, ak sa dodatočne ukázalo, že sa nesplnili podmienky pre jeho vymenovanie, alebo ak tieto podmienky odpadli, po vymenovaní nastali skutočnosti, pre ktoré tlmočník nemohol svoju činnosť trvale vykonávať, tlmočník napriek výstrahe neplnil alebo porušoval svoje povinnosti, organizácie, v ktorej bol tlmočník zamestnaný, preukázali, že mu tlmočnícka činnosť bránila v riadnom výkone povinnosti vyplývajúcich z pracovného pomeru alebo ak tlmočník požiadal o svoje odvolanie.

Vykonávacia vyhláška MS SR č. 37/1967 Zb. zo 17. apríla 1967 (novelizovaná vyhláškami č. 6/1985 Zb., 301/1990 Zb., 382/1992 Zb.) v 31 paragrafoch predmetnú problematiku bližšie upravovala v piatich častiach s názvami Riadenie znaleckej a tlmočníckej činnosti, Výkon znaleckej (tlmočníckej) činnosti, Odmeňovanie ústavov, Odmeny a náhrady nákladov na znalecké posudky a za tlmočnícke a prekladateľské úkony, Všeobecné a záverečné ustanovenia.

Obdobnú problematiku upravovala aj neskoršia nová vykonávacia vyhláška č. 263/1996 Z. z. (novelizovaná vyhláškou č. 294/2000 Z.z.), ktorá účinnosť nadobudla dňom 1. septembra 1996 a ktorá zároveň zrušovala uvedenú vyhlášku MS SR č. 37/1967 Zb. v platnom znení.

Aktuálnym a v súčasnosti účinným zákonom upravujúcim predmetnú problematiku je zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (novelizovaný zákonmi č. 93/2006 Z.z., 522/2007 Z.z., 520/2008 Z.z., 400/2009 Z. z. a zákonom č. 136/2010 Z.z.). Tento zákon pozostáva z 38 paragrafov systematicky členených do 6. častí s názvami Všeobecné ustanovenia, Znalci, Tlmočníci a prekladatelia, Priestupky a iné správne delikty, Pôsobnosť ministerstva v oblasti výkonu činnosti a vybavovania sťažností, Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.

Vzhľadom na aktuálnosť znenia tohto zákona zmieňujem sa len o jeho základných ustanoveniach, podľa ktorých tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, ktorá je zapísaná v zozname tlmočníkov a prekladateľov (§ 1 ods. 1 písm. a/) alebo nezapísaná v tomto zozname, ak je ustanovená za prekladateľa alebo tlmočníka podľa § 15 (§ 1 ods. 1 písm. b/). Tlmočník alebo prekladateľ podľa odseku 1 písm. a/ vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Tlmočník alebo prekladateľ podľa odseku 1 písm. b/ môže vykonávať svoju činnosť len pre súd alebo iný orgán verejnej moci. Tlmočník a prekladateľ vykonávajú svoju činnosť pre zadávateľa za odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.

Tento zákon ďalej (§ 20) tlmočnícku činnosť definuje ako špecializovanú odbornú činnosť vykonávanú za podmienok ustanovených v tomto zákone tlmočníkmi pre potreby zadávateľa. Úkonom tlmočníckej činnosti je najmä tlmočenie. Tlmočník vykonáva tlmočnícku činnosť využívaním svojho jazykového vzdelania a ďalšieho odborného vzdelania, špecifických schopností, zručností, skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok; výsledok tejto činnosti je určený najmä na jednorazové vnímanie konkrétnej situácie z hľadiska používania rôznych jazykov a umožňuje priamu komunikáciu medzi osobami používajúcimi odlišné jazyky. Tlmočník je aj tlmočník posunkovej reči nepočujúcich, artikulačný tlmočník, ktorý využívaním svojich špecifických schopností, zručností a skúseností umožňuje za upravených podmienok jednosmernú alebo obojsmernú komunikáciu pre sluchovo postihnutú osobu, ktorá neovláda posunkovú reč a nepočuje hovorenú reč a tlmočník pre hluchoslepé osoby, ktorý využívaním svojich špecifických schopností, zručností a skúseností umožňuje komunikáciu s osobou, ktorá má kombinované postihnutie zraku a sluchu.

Prekladateľská činnosť (§ 21) je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone prekladateľmi pre potreby zadávateľa. Úkonom prekladateľskej činnosti je najmä preklad. Prekladateľ vykonáva prekladateľskú činnosť na základe využitia svojich jazykových schopností, ďalších špecifických schopností, zručností a skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok.

Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že súvisiacimi právnymi normami s týmto zákonom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 490/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva citovaný zákon č. 382/2004 Z. z. (novelizovaná predpismi č. 500/2005 Z.z., 534/2008 Z. z. a 33/2009 Z.z.) a vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov (novelizovaná predpismi č. 400/2006 Z.z., 565/2008 Z.z., 34/2009 Z. z. a 524/2009 Z.z.).

Aktuálny pohľad do danej problematiky napovedá, že prekladatelia a tlmočníci si v roku 2005 na presadzovanie svojich záujmov vytvorili občianske združenie -Slovenskú asociáciu prekladateľov a tlmočníkov (SAPT), ktoré je neziskovou stavovskou organizáciou. Cieľom SAPT je:

• zvyšovať odbornú úroveň svojich členov a podporovať ich vzdelávanie v oblasti tlmočníctva a prekladateľstva,
• zvyšovať povedomie o profesii tlmočníkov a prekladateľov, chrániť záujmy svojich členov a presadzovať uplatňovanie štandardných zásad a podmienok poskytovania tlmočníckych a prekladateľských služieb a profesionálneho a etického kódexu,
• poskytovať svojim členom a klientom poradenstvo ohľadom organizačných, zmluvných a technických podmienok poskytovania tlmočníckych a prekladateľských služieb,
• v prípade potreby vyžadovať od orgánov verejnej správy vysvetlenia a stanoviská, ako aj vstupovať do pripomienkového konania pri prijímaní zákonov a predpisov, ktoré môžu mať vplyv na poskytovanie prekladateľských a tlmočníckych služieb,
• spolupracovať s medzinárodnými a zahraničnými asociáciami tlmočníkov a prekladateľov, ako aj s domácimi organizáciami a inštitúciami relevantného zamerania.^[10]

Ďalšími inštitúciami v SR združujúcimi prekladateľov sú Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (SSPUL) a Slovenská spoločnosť odbornej literatúry (SSPOL).

Nakoniec v nadväznosti na jednotlivé aktuálne aspekty výkonu činnosti právnych prekladateľov a tlmočníkov je potrebné uviesť, že medzinárodná pracovná skupina, ktorá analyzovala začlenenie právneho prekladu a tlmočenia do právnej praxe jednotlivých členských štátov, právne úpravy tlmočenia a prekladu pre štátne orgány a vyhodnocovanie kvality tlmočníckych a prekladateľských úkonov, prijala odporúčania a tie boli publikované pod názvom Status Quaestionis (Hertog, Van Gucht, 2008) a sú podnetom na diskusiu o budúcnosti výkonu prekladateľského a tlmočníckeho povolania pre štátne orgány.

Kompetentné orgány členských štátov EÚ by sa v týchto intenciách

• mali zamerať na relevantné právne a etické aspekty právneho tlmočenia a prekladu a komunikovať ich zadávateľom právnych prekladov a tlmočenia s cieľom zaškoliť ich týmto spôsobom na začlenenie právnych prekladateľov a tlmočníkov do fungovania štátnych orgánov,
• by mali zozbierať potrebné informácie a údaje s cieľom systematicky plánovať rozvoj kvality a funkčnosti právnych prekladov a tlmočenia v praxi,
• by mali zriadiť špecializované vzdelávanie pre právnych prekladateľov a tlmočníkov na úrovni univerzitného vzdelávania, ktoré by malo v jednotlivých členských štátoch porovnateľnú štruktúru, obsah a úroveň a umožňovalo tak výmenu študentov v jednotlivých jazykových kombináciách,
• by sa mali zamerať na vyhodnocovanie kvality prekladateľských a tlmočníckych úkonov. Navrhovanou formou evalvácie kvality je okrem iného zaznamenávanie úkonov formou audio a videonahrávok a ich následné vyhodnocovanie skúsenými prekladateľmi a tlmočníkmi, ktorí prešli špecializovaným školením na vzdelávanie tlmočníkov a prekladateľov a na rozvoj ich profesionálnych kompetencií (Hertog, Van Gucht, s. 189 – 200; prel. MŠ.)^[11]

Za zmienku stoji aj tá skutočnosť, že deň 30. september 2014 je Medzinárodným dňom prekladateľov, ktorého hlavnou témou sú jazykové práva – zásadná súčasť ľudských práv. Jeho oslavy organizuje Medzinárodná federácia prekladateľov (Fédération internationale des traducteurs, FIT), založená v roku 1953 v Paríži, kde má sídlo doposiaľ, združujúca prekladateľské asociácie z asi 55 krajín a vyše 80.000 prekladateľov.

Záverom pripomínam, že účinným Trestným poriadkom je zákon č. 301/2005 Z. z. v platnom znení upravujúci tlmočenie a preklad spôsobom uvedeným v úvode tohto článku (§ 2 ods. 20, § 28, § 29, ale aj § 36 ods. 3, § 53 ods. 2, V. časť Trestného poriadku).

ZÁVER

Z analyzovaných historických údajov je zrejmé, že problematika tlmočenia a prekladu v trestnom práve na území Slovenska má dlhoročnú históriu.

Prvým systematizovaným zákonom upravujúcim túto činnosť na území Slovenska (platiacim v celom bývalom Československu) bol zákon č. 167/1949 Sb. o stálych prísažných znalcoch a tlmočníkoch.

Rozhodne najnegatívnejšie, z dôvodu diskriminácie tlmočníkov – Židov do uvedenej problematiky, zasiahlo spomínané nariadenie č. 198/1941 Sl. o právnom postavení Židov tým, že práve Židia, okrem iného, nemohli byť ustanovení za tlmočníkov.

Ako ukázal historický vývoj predmetnej právnej úpravy, spoločenské zmeny, vrátane ideologických, si postupne vyžiadali prijatie úplne nových Trestných poriadkov – zákonov č. 87/1950 Zb., 64/1956 Zb., 141/1961 Zb., ich novelizácie a nakoniec Tr. poriadku – zákona č. 301/2005 Z. z. ako základných právnych noriem upravujúcich tlmočenie a preklad v procese trestného konania. Postupne tieto Trestné poriadky stále viac precízovali právnu úpravu tlmočenia a prekladu a zároveň bezprostredne nadväzovali na súvisiace právne normy konkrétnejšie upravujúce postavenie tlmočníkov a prekladateľov. Týmito právnymi normami boli zákon č. 47/1959 Zb. o úprave právnych pomerov znalcov a tlmočníkov, zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch, v súčasnosti účinný zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ich vykonávacie predpisy.

Ako zároveň ukazuje táto stručná historická analýza a aplikačná prax, v súčasnosti účinná právna úprava tejto problematiky rozhodne nie je konečnou a v dohľadnom čase možno očakávať ďalšie právne zmeny.

POUŽITÁ LITERATÚRA