Status profesionálnych športovcov v SR po novele zákona o športe účinnej od 1.2.2020

Status of professional sportspeople in Slovakia, based on amendment to Act on Sports, effective as of February 1, 2020

prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA
Advokátska kancelária Motúzová & Lacko, Bratislava
Slovenská akadémia vied, Ústav štátu a práva, Bratislava

Príspevok analyzuje novelizáciu zákona o športe, účinnú od 1.2.2020. Cieľom predkladateľov novely bolo umožniť športovým subjektom „slobodnú“ voľbu medzi statusom výkonu závislej práce a statusom samostatne zárobkovo činnej osoby. Autor túto novelu podrobuje kritike a dospieva k záveru, že novela svoj cieľ nie je spôsobilá dosiahnuť, ba naopak, iba uložila ďalšie povinnosti tým (individuálnym) športovcom, ktorých zmluvné vzťahy doteraz neboli zákonom o športe podrobnejšie regulované.  

The paper analyzes the amendment to the Act on Sports, effective as of February 1, 2020. The aim of the patrons of the amendment was to allow sports entities a „freely” choose between the status of dependent work and the status of self-employed persons. The author criticizes this amendment and concludes that the amendment is not capable of achieving its objective, and on the contrary, it has only imposed additional obligations on those (individual) athletes whose contractual relationships have not yet been regulated in detail by the Act on Sports.

Úvod

Zákon o športe č. 440/2015 Z.z. (ďalej len „zákon o športe“) priniesol do slovenského športu podstatnú novinku v tom, že zaviedol špeciálnu úpravu niektorých zmluvných typov, a to osobitne vo vzťahu k výkonu závislej práce v športe. Táto úprava mala za cieľ zvýšiť právnu istotu a ochranu športovcov, ale tiež posilniť celkovú integritu športu. Cieľ právnej ochrany športovcov sa pritom najviac prejavuje v osobitnom zmluvnom type tzv. zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa považuje za právny úkon zakladajúci tzv. „iný pracovnoprávny vzťah“, na ktorý sa delegovane vzťahujú určité ustanovenia Zákonníka práce, o ktorých to určuje samotný zákon o športe. Iba v otázkach neupravených navrhovaným zákonom o športe a otázkach, pri ktorých sa neuplatní delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce, sa má tento zmluvný vzťah spravovať Občianskym zákonníkom. Zásadne sa počítalo s tým, že väčšina športovcov v kolektívnych športoch, resp. športoch, ktorých výkon vykazuje znaky závislej práce podľa jej definície v Zákonníku práce,) bude vykonávať šport pre športovú organizáciu (spravidla pôjde o športový klub) na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Tento predpoklad sa však naplnil v zásade iba v profesionálnom futbale a v prípade niektorých konkrétnych klubov aj v iných športoch. Iné športy, osobitne hokej, túto úpravu ignorovali a obchádzali, pridŕžajúc sa praxe inominátnych kontraktov podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Namiesto toho, aby príslušné orgány ochrany práce v týchto prípadoch zasiahli a vynútili dodržiavanie zákona o športe si naopak zákonodarca na sklonku volebného obdobia osvojil myšlienku potvrdiť aj zákonom túto prax, a novelou zákona o športe účinnou od 1.2.2020 umožniť športovým organizáciám, aby namiesto zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu uzatvárali so športovcami nepomenované kontrakty podľa Obchodného zákonníka. Odhliadnuc i od okolností ako je koniec volebného obdobia, od toho, že šlo o poslaneckú iniciatívu, však predsa podľa nášho náhľadu treba takúto legislatívnu prax nepochybne považovať minimálne za neštandardnú, a ako nižšie uvedieme, i po obsahovej stránke za nekoncepčnú a kvôli zvolenej legislatívnej technike v samotnom predpise i v súvislosti celého právneho poriadku za v skutočnosti zavádzajúcu niečo úplne iné, než predkladatelia novely zamýšľali. Preukážeme totiž, že namiesto umožnenia voľby medzi statusmi športovcov (ktorú reálne novela nie je spôsobilá privodiť) v skutočnosti táto novela navyše zregulovala dovtedy neregulovanú oblasť výkonu športu ako nezávislej, samostatnej zárobkovej činnosti, keď aj pre týchto športovcov (zväčša v individuálnych športoch) zavádza niektoré kogentné ustanovenia zmluvného športového práva – konkrétne na nich rozširuje niektoré ustanovenia zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu.

Status športovcov podľa zákona o športe

Pracovnoprávny status športovcov vykonávajúcich závislú prácu bol i v zahraničí dlhé roky predmetom diskusií. Tvrdilo sa pritom buď to, že šport je umenie, alebo aspoň to, že existuje problém, či zaradiť športovcov medzi úradníkov alebo manuálne pracujúcich zamestnancov.) Bol to až Roger Blanpain, kto ako prvý v Belgicku navrhol, aby sa športovci (hráči) považovali za zamestnancov – tento cieľ následne sledovalo niekoľko legislatívnych návrhov. Tie sa postupne presadili nielen v Belgicku, odkiaľ Blanpain pochádzal, ale následne i vo Francúzsku a postupne sa v celej západnej Európe presadila koncepcia, podľa ktorej pri športe môže ísť o výkon závislej práce, hoci s istými špecifikami. Tieto špecifiká pritom v západnej Európe často umožňovalo zohľadniť samotné pracovné právo, ktoré je v príslušných štátoch omnoho menej rigidné ako v strednej a východnej Európe, čo je dané aj historickými a spoločenskými východiskami. V súčasnosti je však už mnoho právnych poriadkov pri úprave statusu športovcov o krok ďalej, a nad rámec všeobecnej pracovnoprávnej úpravy zaviedli osobitnú úpravu športových pracovnoprávnych vzťahov.) Táto situácia – presadenia sa koncepcie všeobecnej alebo osobitnej pracovnoprávnej úpravy zmluvných vzťahov v športe sa pritom ako nespochybnená presadila medzičasom už v celej Európe, s výnimkou Českej republiky. Aj v slovenských podmienkach sa preto vývoj vybral naznačeným smerom. Keďže však slovenský Zákonník práce pritom svojou rigiditou a uzatvoreným systémom zmluvných typov neumožňuje postihnúť všetky špecifiká športovej činnosti, nebolo preto možné jednoducho športovú závislú prácu podriadiť Zákonníku práce. Ak sa na výkon závislej športovej činnosti mala vzťahovať pracovnoprávna úprava a ochrana, bolo nutné v zákone o športe upraviť určité výnimky a odchýlky od Zákonníka práce. Na druhej strane však bolo nutné postupovať veľmi opatrne a zdržanlivo k vylučovaniu a prispôsobovaniu inštitútov Zákonníka práce, aby sa tak nestratil zo zreteľa základný účel pracovného práva a Zákonníka práce – ochrana zamestnanca ako slabšej strany. Výsledkom tak bol istý kompromis medzi špecifickosťou športu a všeobecnou pracovnoprávnou úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce. 

Konkrétne, podľa ust. § 46 ods. 1 zákona o športe sa má za to, že „zmluvný vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah.“) Po pôvodných úvahách o subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce k tomuto inému pracovnoprávnemu vzťahu napokon bola zvolená iná alternatíva – delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce. Uvedené znamená, že na právny vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce, iba ak to zákon o športe výslovne ustanoví, čo sa deje na niektorých miestach zákona odkazmi v poznámkach pod čiarou alebo výslovne v samotnom texte jednotlivých ustanovení tohto zákona, ale tiež enumeratívne v ust. § 46 ods. 3 zákona o športe: „Na profesionálne vykonávanie športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230 ods. 1 až 3, § 231, 232, a § 238 a 239 Zákonníka práce.“) 

Viaceré inštitúty Zákonníka práce, na ktoré zákon o športe neodkazuje, resp. ktoré sa nemajú delegovane uplatniť na vzťahy založené zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu, sú v texte zákona upravené osobitne, odchylne od Zákonníka práce, nakoľko sa malo za to, že ich podoba normovaná v Zákonníku práce by pre profesionálne športové vzťahy vzhľadom na špecifickosť výkonu športu nebola vhodná, resp. bola by úplne neaplikovateľná. Preto platí nasledujúce: 

Podľa § 34 zákona o športe v rámci predzmluvných vzťahov môže športová organizácia vyžadovať od športovca lekársku prehliadku, a tiež sa umožňuje získavanie niektorých informácií, najmä o zdravotnom stave, čo sa považuje za osobitne dôležitý predpoklad uzatvorenia takejto zmluvy s profesionálnym športovcom.

Podľa § 46 ods. 6 zákona o športe: „Zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu možno uzavrieť iba na určitú dobu, najdlhšie na päť rokov odo dňa účinnosti zmluvy, ak predpisy športového zväzu neustanovujú inú dobu.“ Tým sa zavádza odchýlka od ustanovenia Zákonníka práce v § 48 ods. 2 umožňujúceho uzatvárať zmluvy na dobu určitú iba v obmedzenom rozsahu: „Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.“.

V § 46 ods. 8 je tiež osobitne upravená spôsobilosť športovej organizácie uzatvoriť zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu – predpisy športového zväzu tak môžu ustanoviť, že zmluvu o profesionálom vykonávaní športu môže uzatvoriť len športová organizácia, ktorá zložila finančnú zábezpeku na účet vedený v banke alebo v pobočke zahraničnej banky) športovej organizácie, ktorá riadi príslušnú športovú súťaž.

Úprava spôsobilosti športovca uzatvárať zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu predstavuje tiež osobitnú modifikáciu ustanovení Zákonníka práce. Podľa § 31 ods. 2 a 3 zákona o športe bola podľa vzoru Zákonníka práce prevzatá hranica veku 15 rokov ako podmienka spôsobilosti uzatvárať zmluvné vzťahy podľa zákona o športe, a to vo všeobecnosti, nielen vo vzťahu k zmluve o profesionálnom vykonávaní športu: „Spôsobilosť športovca mať v zmluvných vzťahoch podľa tohto zákona práva a povinnosti a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vzniká dňom, keď športovec dovŕši 15 rokov veku.“ Podľa ods. 3: „Na uzatvorenie písomnej zmluvy so športovcom od 15 do 18 rokov veku sa vyžaduje vyjadrenie zákonného zástupcu športovca formou podpisu na zmluve alebo na samostatnej listine, ktorá je súčasťou zmluvy.“ Sleduje sa tým cieľ umožniť uzatvárať zmluvné vzťahy už od veku 15 rokov, ale zároveň sa vyžaduje, aby zákonní zástupcovia pripojili svoj podpis (aj keby so zmluvou nesúhlasili, účelom tohto pravidla je, aby sa o zmluve dozvedeli), bez ktorého športovec nebude môcť platne uzatvoriť zmluvu o vykonávaní športu. Nepodpísanie zmluvy zákonným zástupcom tak vlastne športovcovi znemožní uzavretie zmluvy a výkon športu podľa takejto zmluvy; na druhej strane, podpis zákonného zástupcu aj v prípade jeho nesúhlasu mladistvému športovcovi výkon športu umožní. Zákonník práce v obdobnom prípade nevyžaduje, aby toto vyjadrenie malo písomnú formu, a tiež osobitne ani to, aby malo podobu podpisu na zmluve, nakoľko odopretie podpisu by malo za dôsledok zmarenie možnosti mladistvého zamestnanca platne uzatvoriť pracovnú zmluvu.   

Ďalej platí, že podľa ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o športe môže zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu uzatvoriť aj športovec mladší ako 15 rokov, avšak v tomto prípade zmluvu so športovou organizáciou za športovca uzatvára jeho zákonný zástupca. Pritom platí obmedzenie obdobné ako v Zákonníku práce: „Zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu do dovŕšenia 15 rokov veku uzatvára so športovou organizáciou za športovca jeho zákonný zástupca. Pri uzavretí zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu športovcom do 15 rokov veku alebo športovcom starším ako 15 rokov veku pred skončením povinnej školskej dochádzky sa vyžaduje povolenie, ktoré vydáva príslušný inšpektorát práce po dohode s príslušným orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva. Povolenie možno vydať, len ak vykonávanie športu neohrozí zdravie, bezpečnosť, ďalší vývoj alebo povinnú školskú dochádzku športovca. V povolení sa určia podmienky vykonávania športu. Príslušný inšpektorát práce odoberie povolenie, ak sa podmienky povolenia nedodržiavajú.“

Podľa ust. § 31 ods. 4 zákona o športe tiež zmluva medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie športu športovcom pre športovú organizáciu, nesmie obsahovať obmedzenie športovej činnosti po skončení ich zmluvného vzťahu. Zakazuje sa teda, aby zmluva obsahovala konkurenčnú doložku (zákaz konkurencie) pre obdobie po skončení zmluvného vzťahu, čím by sa športovcovi znemožnilo po skončení zmluvného vzťahu nadviazať nový zmluvný vzťah s konkurenciou predchádzajúceho zmluvného partnera, teda napr. s inou športovou organizáciou. 

Zákon o športe ďalej osobitne normuje základné povinnosti športovca (§ 32) a športovej organizácie (§ 33), ktoré v doterajšej praxi zvyčajne nachádzali svoje vyjadrenie v hráčskych zmluvách. Podľa súčasného stavu by však malo postačovať odkázať v hráčskej zmluve na príslušné ustanovenia zákona o športe, resp. ustanovenia tohto zákona by sa aplikovali aj v prípade úplného opomenutia tejto problematiky v hráčskej zmluve (zmluve o profesionálnom vykonávaní športu). Vymedzenie povinností je pritom v konštrukcii zákona dôležité aj z toho dôvodu, že porušenie niektorých z týchto povinností je ďalej v texte zákona o športe považované za prípustný dôvod ukončenia zmluvného vzťahu (§ 40 pri výpovedi, § 42 pri okamžitom skončení zmluvného vzťahu.) 

Pokiaľ ide o ďalší obsah zmluvného vzťahu profesionálneho športovca, v zákone o športe sú osobitne a odchylne od Zákonníka práce upravené najmä nasledujúce inštitúty pracovného práva: 

• mzda a priemerný zárobok (§ 36) – vyžaduje sa rešpektovanie výšky minimálnej mzdy podľa osobitného predpisu,)
• pracovný čas a odpočinok (§ 37), pričom sa má za to, že denný pracovný čas športovca je časový úsek 24 po sebe nasledujúcich hodín, počas ktorých je športovec k dispozícii pre športovú organizáciu na vykonávanie športu, pričom športovec je v dennom pracovnom čase k dispozícii pre športovú organizáciu v časových úsekoch dohodnutých v zmluve o profesionálnom vykonávaní športu alebo určených športovou organizáciou podľa podmienok vyžadovaných na vykonávanie konkrétneho druhu športu. Počas denného pracovného času má športovec právo na nepretržitý odpočinok a regeneráciu podľa podmienok vyžadovaných na vykonávanie konkrétneho druhu športu. Nepretržitý odpočinok pritom nesmie byť kratší ako šesť hodín za časový úsek 24 hodín. Športová organizácia je tiež povinná zabezpečiť, aby športovec mal raz za týždeň jeden deň nepretržitého odpočinku. Ak to nie je možné zabezpečiť, športová organizácia zabezpečí nepretržitý odpočinok tak, aby športovec mal raz za dva týždne najmenej dva dni nepretržitého odpočinku v týždni,
• dovolenka a prekážky vo vykonávaní športu (§ 44): podľa ust. § 44 ods. 2, športovec má nárok na dovolenku za kalendárny rok najmenej v rozsahu 20 kalendárnych dní, pričom podľa odseku 3 za každý mesiac trvania zmluvného vzťahu má športovec nárok na 1/12 dovolenky za kalendárny rok. Podľa odseku 13, dovolenka sa má poskytovať najmenej v rozsahu týždňa ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Pokiaľ ide o prekážky vo vykonávaní športu, podľa odseku 14, na prekážky na strane športovca vo vykonávaní športu sa primerane vzťahujú niektoré ustanovenia Zákonníka práce o prekážkach v práci na strane zamestnanca.) Podľa odseku 15, poskytnutie mzdy v takých prípadoch upraví zmluva o profesionálnom vykonávaní športu, 
• osobitná úprava tehotenstva a materstva v rámci prekážok vo vykonávaní športu (§ 44) – podľa ust. § 44 ods. 16, tehotná športovkyňa má právo odmietnuť vykonávanie športu, ak podľa lekárskeho posudku vykonávanie športu ohrozuje život alebo zdravie počatého dieťaťa. Za obdobie, kedy tehotná športovkyňa nevykonáva šport z dôvodu tehotenstva, nemá nárok na mzdu ani náhradu mzdy, ak sa športová organizácia a športovkyňa nedohodnú inak. Podľa ods. 17, na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku sa primerane vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce.

Pre skončenie zmluvného vzťahu zasa platí, že navrhovaný zákon o športe pozná tie isté základné spôsoby skončenia ako Zákonník práce – skončenie uplynutím doby, smrťou športovca alebo zánikom športovej organizácie bez právneho nástupcu, dohodou, výpoveďou (špecifikom je možnosť športovej organizácie upraviť výpovednú lehotu inak ako ju upravuje zákon, a to v interných predpisoch národného športového zväzu) alebo okamžitým skončením (§ 38). Osobitným spôsobom, tiež obdobne vychádzajúcim zo Zákonníka práce, je skončenie zmluvného vzťahu dňom, ktorým sa skončí pobyt športovca na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.

Napokon, aby sa umožnilo vyjsť stranám v ústrety, keby zmluvné strany považovali úpravu Zákonníka práce za vhodnú na vyplnenie prípadných medzier v úprave zákona o športe, ust. § 46 ods. 3 zákona o športe počíta s tým, že „športovec a športová organizácia sa môžu dohodnúť na pôsobnosti ďalších ustanovení Zákonníka práce..., ak ustanovenia, ktorých pôsobnosť bola dohodnutá, nie sú v rozpore s týmto zákonom.“

Iba pre úplnosť tiež pripomíname, že text zákona o športe neupravuje iba individuálne, ale aj kolektívne vzťahy pri profesionálnom vykonávaní športu. Ustanovenie § 45 umožňuje športovcom, ktorí vykonávajú šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, právo odborovo sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. Títo športovci majú právo na kolektívne vyjednávanie) so športovou organizáciou alebo organizáciou športových organizácií prostredníctvom odborovej organizácie, a môžu tiež so športovou organizáciou uzatvárať kolektívnu zmluvu, v ktorej sa môžu dohodnúť na podmienkach, ktoré sú pre športovcov výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon, predpisy športovej organizácie, či predpisy zväzu, ak to tento zákon výslovne nezakazuje, alebo ak z jeho ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Kolektívna zmluva a jej zmeny sa majú zverejňovať v informačnom systéme športu vytvorenom podľa zákona; zároveň sa majú zverejniť aj na mieste prístupnom pre športovcov (§ 45 ods. 4).

Okrem pracovnoprávnych analógií však zákon o športe normuje aj niektoré vlastné požiadavky a náležitosti zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu – najmä v § 35 ods. 2 (písomná forma), ods. 3 (podstatné náležitosti zmluvy) a ods. 4 (vedľajšie dojednania).

Osobitnou úpravou zákona o športe, vyplývajúcou zo snahy chrániť športovcov, je tiež ustanovenie § 31 ods. 5 zákona o športe, ktoré sa týka podmienok uzatvárania zmluvy, a to vo všeobecnosti všetkých zmluvných typov podľa zákona o športe, nielen zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu: „Obdobie medzi dňom podpisu zmluvy a dňom jej účinnosti nesmie byť dlhšie ako jeden rok, inak je neplatná.“ Sleduje sa tým snaha predísť možnosti reťazenia zmlúv, ktoré by mohli byť podpísané vopred s odloženou účinnosťou aj o niekoľko rokov, dôsledkom čoho by bolo, že športovec by sa zmluvne zaviazal na dlhšie než na maximálnu dobu účinnosti zmlúv podľa zákona o športe (maximálna doba účinnosti je pri jednotlivých osobitných zmluvných typoch v texte zákona o športe upravená rôzne).

Už z uvedeného teda vyplýva, že zákon o športe sledoval cieľ čo najviac prispôsobiť výkon závislej práce v sektore športu skutočnej športovej realite, a zaviesť iba také ustanovenia, ktoré športovému hnutiu, pokiaľ i jemu ide o ochranu športovcov, nemali dôvod prekážať. Aj pre možno až prílišné vychádzanie v ústrety športovej realite si pritom tento zákon vyslúžil početnú kritiku najmä z radov odborníkov na pracovné právo, podľa ktorého až príliš voľne narábal s inštitútmi pracovného práva.)

Ak ale existuje jedna oblasť, v ktorej by v tejto súvislosti mohla zo strany športu zaznievať proti zákonu o športe kritika, uznávame, že ňou mohla byť oblasť sociálno-poisťovacia, kde sa najmä športové organizácie, ale i sami športovci obávali dôsledkov zavedenia odvodovej povinnosti zo mzdy vyplácanej športovcom vykonávajúcim závislú prácu. Túto obavu však vyriešil zákonodarca už pri prijatí zákona o športe prechodným ustanovením § 293do zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v ktorom bola odložená účinnosť povinnosti hradiť zo mzdy takýchto športovcov odvody najprv do 31.12.2018, a v súčasnosti je to až do 31.12.2021 a to takým spôsobom, že profesionálny športovec vykonávajúci šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa na účely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nepovažuje do 31.12.2021 za zamestnanca. Obdobná úprava je uvedená aj v § 38ei ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení vo vzťahu zdravotnému poisteniu profesionálnych športovcov.

I napriek tomu však práve hlasy volajúce po úplnom zrušení odvodovej povinnosti, prípadne i iných povinností v súvislosti s odvádzaním dane z príjmu za zamestnancov-športovcov viedli športové organizácie k snahám o zmenu platnej právnej úpravy v zákone o športe. Týmto hlasom napokon vyšli v ústrety poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí predložili novelu zákona o športe (prijatú ako zákon č. 6/2020 Z.z.), ktorá do vyššie predstaveného systému priniesla podstatný zásah, ktorý je však podľa nášho náhľadu nielen nekoncepčným, ale tiež nespôsobilým dosiahnuť ním sledované zámery. 

Zmeny účinné od 1.2.2020 a ich dôsledky

Novela zákona o športe č. 6/2020 Z.z., účinná od 1.2.2020, zaviedla podstatné zmeny najmä do ust. § 4 a § 46 zákona o športe. Podľa ust. § 4 ods. 3 písm. a) tak po novom platí, že „Profesionálny športovec vykonáva šport ... na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu alebo inej zmluvy, ak vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba podľa písmena c)“. 

Ust. § 46 ods. 10 zákona o športe zasa po novom s účinnosťou od 1.2.2020 normuje, že „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie založený inou zmluvou, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa považuje za obchodnoprávny vzťah.“ 

S tým úzko súvisí aj prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.2.2020, v ust. § 106d zákona o športe: „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie, ktorý vznikol pred 1. februárom 2020, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa považuje za zmluvný vzťah založený inou zmluvou podľa tohto zákona ako zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu...“

Uvedenými úpravami sa podľa predkladateľov novely zákona o športe mala zaviesť pre športovcov (ale reálne skôr pre kluby) možnosť „slobodne“ si vybrať medzi statusom vykonávateľa závislej práce alebo osoby samostatne zárobkovo činnej. Čo však asi bolo motiváciou tejto úpravy?

Ak sa tým sledoval cieľ vyhnúť sa povinnosti úhrady odvodov na sociálne poistenie, je tu potrebné skonštatovať, že táto povinnosť aktuálne v čase prijatia novely nebola relevantnou, nakoľko už skôr bola odložená účinnosť ustanovení o platení odvodov na obdobie až do 31.12.2021 (§ 293do zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení).)

Ak ale účelom novely účinnej od 1.2.2020 bolo umožniť klubom vyhnúť sa niektorým ustanoveniam zákona o športe upravujúcim profesionálny výkon športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, treba tu upozorniť, že nielenže tento cieľ možno i naďalej vnímať ako nesplnený (viac nižšie), ba práve naopak, uvedeným zavedením „inej zmluvy“ (v ust. § 4 a 46) do zákona o športe sa v skutočnosti zaviedla nová, doteraz neexistujúca povinnosť zohľadňovať niektoré ustanovenia zákona o športe (prevzaté z úpravy zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu) všeobecne do všetkých zmlúv športovcov, ktorí vykonávajú šport inak než vo forme závislej práce, a ktorých zmluvy doteraz zákon o športe vôbec neupravoval – teda i do nepomenovaných kontraktov podľa Obchodného zákonníka! 

Konkrétne, podľa ust. § 46 ods. 9 zákona o športe, s účinnosťou od 1.2.2020 „Na právne vzťahy športovca a športovej organizácie založené inou zmluvou, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, sa primerane vzťahujú ustanovenia § 32 až 34, 38, 39, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 až 3, § 42 a 43.“ To znamená, že novela rozširuje i na samostatne zárobkovo činné osoby v športe záväzkovoprávnu úpravu zákona o športe, ktorá bola určená iba pre športovcov vykonávajúcich závislú prácu (profesionálne vykonávajúcich šport), a to konkrétne:

• Základné povinnosti športovca (§ 32) 
• Základné povinnosti športovej organizácie (§ 33)
• Predzmluvné vzťahy (§ 34)
• Spôsoby skončenia zmluvného vzťahu (§ 38)
• Dohoda o skončení zmluvného vzťahu (§ 39)
• Výpoveď (§ 40 ods. 1 a § 41 ods. 1 až 3)
• Okamžité skončenie zmluvného vzťahu (§ 42)
• Dočasné hosťovanie športovca (§ 43)

Bolo skutočne úmyslom tvorcov zákona dosiahnuť tento právnopolitický cieľ? 

Ak áno, je to chvályhodné doplnenie zákona o športe. Bolo však zároveň skutočne ich cieľom pripraviť športovcov nachádzajúcich sa doteraz v pozícii zamestnancov (na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu) o tie výhody a ochranu, ktorú im ponúkali tie ustanovenia zákona o športe, ktoré novela vo výpočte ustanovení vzťahujúcich sa na „inú zmluvu“ vynecháva? 

Ide konkrétne o nasledujúce ustanovenia zákona o športe, ktoré by sa nemali vzťahovať na tých športovcov, ktorí doteraz boli zamestnancami, a podľa úmyslu autorov novely by sa ponovom mali spravovať „inou zmluvou“: 

• obsahové náležitosti zmluvy (§ 35), 
• minimálne mzdové nároky (§ 36), 
• úprava pracovného času a doby odpočinku (§ 37). 

Rovnako sa možno pýtať – bolo cieľom autorov novely zbaviť zamestnancov ochrany poskytovanej ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré sa na športovcov vzťahovali delegovane podľa ust. § 46 ods. 2 zákona o športe, podľa ktorého: „Na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230, § 231, 232, § 238 a 239 Zákonníka práce.“? Tieto ustanovenia sa už na športovcov, ktorí namiesto zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu majú podľa autorov novely podpisovať „iné zmluvy“ nebudú vzťahovať! Ide pritom o ustanovenia, upravujúce prevod práv a povinností zo zmluvných vzťahov, definíciu mladistvých a tehotných, zákaz výpovede, vydanie potvrdenia o zamestnaní, ochranu práce, náhradu škody a zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa, kolektívne pracovnoprávne vzťahy, odborové združovanie, právo na informácie a kontrolu.

A bolo cieľom autorov novely derogovať tieto už nadobudnuté práva športovcov ako zamestnancov v tých prípadoch, kde športové organizácie nerešpektovali zákon o športe ani v minulosti a teraz sa tento ich postup má zhojiť v ust. § 106d zákona o športe? Nie je tým porušený – ako jeden príklad za všetky – čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv: „Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.“? (a podobne aj čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). A sú si toho sami športovci vedomí? 

Alebo aj sami tvorcovia novely po uvedení týchto skutočností uvítajú radšej iný, „zodpovedajúcejší“ výklad zákona, než aký ponúka dôvodová správa k novele? O to sa pokúsime v nasledujúcej kapitole.

Analýza a „opravný výklad“ novely zákona o športe 

Dôvodová správa k novele č. 6/2020 Z. z. má v naznačených súvislostiach otvorene za to, že sa touto úpravou zákona o športe mala dosiahnuť pre športovca (resp. športový klub ako zamestnávateľa) možnosť voľby medzi statusmi a právnymi režimami – teda medzi výkonom závislej alebo nezávislej práce. Dôvodová správa však nie je právne záväzná, a my máme za to, že text zákona (novely) minimálne v tejto veci nehovorí presne to, čo dôvodová správa. 

Zmena textácie príslušného ustanovenia § 4 zákona o športe sa oproti pôvodnému zneniu tohto ustanovenia po novele prejavila v podstate iba tým, že sa vypustil odkaz na definíciu závislej práce podľa Zákonníka práce, a namiesto toho sa zdôraznilo, že nie všetky činnosti v sektore športu sú závislou prácou. Samotné kritérium pre voľbu medzi zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa má uzatvárať v prípade závislej práce a „inou zmluvou“, ktorá sa má uzatvárať v prípade „živnostníkov“, však nie je v tomto ustanovení (a ani nikde inde v zákone o športe) explicitne vyjadrené. 

Je však zrejmé, že ak takéto kritérium chýba v samotnom zákone o športe, treba ho hľadať v iných predpisoch. Prirodzene, siahneme po zákone, ktorý definuje závislú prácu, a tým je Zákonník práce. Ten však navyše okrem definície závislej práce vo svojom ust. § 1 ods. 3 stanovuje, že „Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.“ Zákonník práce pritom síce obsahuje aj ust. § 2 ods. 3 Zákonníka práce („Na právne vzťahy profesionálnych športovcov pri výkone športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu a na právne vzťahy športových odborníkov pri výkone činnosti na základe zmluvy o výkone činnosti športového odborníka sa vzťahuje tento zákon, len ak to ustanovuje osobitný predpis.“), to však upravuje iba pôsobnosť Zákonníka práce na šport, a nie pôsobnosť definície závislej práce, ktorá je – okrem svojej výslovnej definície v Zákonníku práce – zároveň všeobecne uznávaným základným odvetvovým a medziodvetvovým princípom rozhodujúcim pre posúdenie výkonu práce ako závislej alebo nezávislej i tam, kde sa Zákonník práce zdanlivo neuplatňuje – práve preto a nato totiž existujú orgány ochrany práce, ktoré majú i vo vzťahoch spravovaných obchodným či občianskym právom nachádzať prípady výkonu závislej práce a nemožno sa podľa ust. § 1 ods. 3 dovolávať textu predpisov Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka proti zmyslu ochrany závislej práce podľa Zákonníka práce. 

Ak teda v samotnom zákone o športe kritérium pre voľbu medzi zmluvnými typmi absentuje, malo by sa uplatniť kritérium vyjadrené v Zákonníku práce. Pričom je aj tvorcom novely zrejmé, že zmluva o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa považuje za zakladajúcu iný pracovnoprávny vzťah (podľa ust. § 46 ods. 1 zákona o športe), sa má uzatvárať v prípadoch výkonu závislej práce, spĺňajúcej definičné kritériá stanovené v Zákonníku práce. Názory sa však môžu rozchádzať vo vzťahu k správnemu právnemu posúdeniu podmienok a prípustnosti uzatvárania novozavedenej „inej zmluvy“. 

Pomyselná loptička je tu po novele účinnej od 1.2.2020 podľa nášho názoru na strane orgánov aplikácie práva (súdov a správnych orgánov), aby vykladali text zákona o športe systematicky vzhľadom na celý právny poriadok Slovenskej republiky, a to i s ohľadom na ochranu závislej práce, a na právnu úpravu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ktorá umožňuje sankcionovať „skrytého“ zamestnávateľa. V tomto duchu sa preto prihovárame za to, že i orgánom aplikácie práva by malo byť zrejmé, že v prípadoch závislej práce sa vyžaduje uzatváranie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, a v iných prípadoch sa umožňuje uzatváranie „inej zmluvy“, ktorá podľa textácie novely zákona o športe má ponovom svoje osobitné náležitosti, ktoré budú musieť splniť všetci tí, ktorí doteraz vykonávali šport ako samostatnú zárobkovú činnosť, a ktorých zmluvné vzťahy zákon o športe až do 1.2.2020 podrobnejšie neupravoval. 

Problematickejšie na výklad však v tejto súvislosti môže byť ust. § 46 ods. 10 zákona o športe, ktoré ponovom s účinnosťou od 1.2.2020 normuje, že „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie založený inou zmluvou, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa považuje za obchodnoprávny vzťah.“ S tým úzko súvisí aj už citované prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.2.2020, v § 106d: „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie, ktorý vznikol pred 1. februárom 2020, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa považuje za zmluvný vzťah založený inou zmluvou podľa tohto zákona ako zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu...“

Je nepochybné, že ak by sa tieto ustanovenia mali vykladať v zmysle dôvodovej správy, rozumeli by sme nimi práve to, že doterajší zamestnanci si ponovom môžu sami (resp. vzhľadom na ich postavenie slabšej strany by za nich rozhodla strana silnejšia – zamestnávateľ/klub) vybrať medzi statusom výkonu závislej práce s príslušnou sociálnou ochranou a statusom výkonu nezávislej, podnikateľskej činnosti, s určitými „úsporami“ na sociálnom poistení a inde, na oboch stranách – zamestnanca aj zamestnávateľa. Netreba však pritom zabúdať, že so zriekaním sa pracovnoprávnej a súvisiacej sociálnej ochrany vypočítanej v predchádzajúcich kapitolách tohto príspevku, by sa takéto subjekty zároveň zriekali i ochrany poskytovanej slabšej strane aj v prípadnom civilnom sporovom konaní, ba i trestnoprávnych dôsledkov v prípade nevyplatenia mzdy, a tiež viacerých ďalších výdobytkov, ktoré im zabezpečoval zákon o športe.

Je však tiež nepochybné, že takýto výklad prijatej novely by mohol byť zároveň precedensom i pre iné odvetvia hospodárstva, v ktorých by zrejme zamestnávatelia, ale i sami zamestnanci, namiesto sociálnej ochrany prirodzene tiež radšej volili možnosť úspory na odvodoch a iných výdavkoch. Či je v tomto šport dostatočne „špecifický“ na to, aby sa odôvodnila až takáto rozsiahla výnimka, o tom pochybujeme.

Zo všetkých doteraz uvedených dôvodov preto máme za to, že namiesto naznačeného výkladu aktuálne účinnej právnej úpravy, ktorý by bol výkladom nesystémovým, ba i v rozpore s ústavnými a európskymi hodnotami (najmä ohľadom derogovania už existujúcich práv zamestnancov v športe), je vhodnejšie zvoliť naopak výklad systematický, ústavnokonformý a medzinárodnokonformný, na dovysvetlenie, resp. „opravný výklad“ nie celkom jasných ustanovení novely zákona o športe. 

Je totiž podľa nás bez väčších problémov únosné, že citované ustanovenia § 4, § 46 ods. 10 a § 106d zákona o športe možno vykladať aj iným spôsobom, než to očakáva a predpokladá dôvodová správa. Prípadnému interpretátorovi z radov orgánov aplikácie práva sa totiž ponúka nielen už naznačená systematická interpretácia zohľadňujúca ochranu závislej práce, ale tiež i na Slovensku doteraz takto nepomenovaná operácia –„konštruovanie axiologickej (hodnotovej) hierarchie právnych noriem“. Tou je operácia potvrdzujúca, že ani norma neskoršia a špeciálna nemusí mať prednosť pred normou skoršou a všeobecnejšou, ak je to v záujme zachovania hodnôt všeobecnejšej úpravy, v kontexte celého právneho systému – a teda v záujme prednosti princípu ochrany závislej práce pred nejasnou novelou zákona o športe. 

Takto postupujúci orgán aplikácie práva by navyše okrem toho mohol využiť i ďalšiu osobitnú interpretačnú techniku, známu ako rozpájanie pojmov, či disociácia,) keby napríklad v slovnom spojení použitom opakovane v ust. § 46 ods. 10 aj v ust. § 106d zákona o športe, „spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce“ mal orgán za to, že zákonodarca tu „povedal viac než chcel a mal“, a v skutočnosti zákonodarca myslel „spôsobom, ktorý spĺňa NIEKTORÉ, ALE NIE VŠETKY znaky závislej práce“. V takomto svetle by platilo, že „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie založený inou zmluvou, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa NIEKTORÉ, ALE NIE VŠETKY znaky závislej práce, sa považuje za obchodnoprávny vzťah.“ A podobne: „Zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie, ktorý vznikol pred 1. februárom 2020, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa NIEKTORÉ, ALE NIE VŠETKY znaky závislej práce, sa považuje za zmluvný vzťah založený inou zmluvou podľa tohto zákona ako zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu...“

V prípade využitia tejto interpretačnej techniky by tak bolo možné tvrdiť, že obchodnoprávne vzťahy v športe sú všetky tie vzťahy, ktoré sú založené „inou zmluvou“, a pri ktorých nie sú naplnené všetky znaky závislej práce, resp. nie sú naplnené do takej miery, aby šlo o skutočnú závislú prácu. Naopak, tam, kde žiadne pochybnosti o charaktere závislej práce nie sú objektívne prípustné, axiologická hierarchia noriem, ako aj postup disociácie, spolu s logickým, systematickým a medzinárodnokonformným i ústavnokonformným výkladom musia smerovať k tomu, aby sa športovcom vykonávajúcim závislú prácu poskytla primeraná ochrana pred ekonomickými záujmami sledovanými silnejšou stranou v podobe športových klubov ako zamestnávateľov.

V takomto svetle výkladu sa potom novela dá skutočne paradoxne chápať ako vhodné doplnenie zákona o športe, tým, že výslovne upravila aj otázku a náležitosti zmluvných vzťahov „živnostníkov“ v športe, ktorí sa ponovom majú spravovať „inými“ zmluvami, doteraz v zákone o športe nespomenutými. Všetci takíto športovci by teda mali neodkladne uviesť svoje „iné zmluvy“ uzavreté pred účinnosťou novely do súladu s aktuálne účinným zákonom o športe, pričom ponovom by sa všetky tieto „iné zmluvy“ tiež mali subsidiárne spravovať Obchodným zákonníkom, proti čomu s ohľadom na zárobkovú činnosť individuálnych športovcov, prípadne iných športovcov, ktorí nenapĺňajú výkonom svojej činnosti všetky znaky závislej práce, nemožno namietať. 

Záver

Slovenská republika do roku 2015 neprijatím osobitnej právnej úpravy výkonu závislej práce športovcov, a zároveň nespochybňovaním pretrvávajúceho „švarcsystému“,) porušovala základné práva športovcov, ich právo na sociálnu ochranu, a zároveň medzinárodnoprávne záväzky republiky, minimálne tie, ktoré vyplývajú z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce. Tento stav sa odstránil prijatím osobitnej úpravy výkonu závislej práce v oblasti profesionálneho športu, zákonom o športe. Novela tohto zákona účinná od 1.2.2020 však podľa svojej dôvodovej správy a úmyslu svojich predkladateľov mala za cieľ tento stav zvrátiť a umožniť klubom, aby športovcov namiesto zákonom regulovanej a chránenej závislej práce v športe (ktorá bola navyše oslobodená od odvodov do sociálnej poisťovne – pôvodne do 31.12.2018, aktuálne do 21.12.2021) nútili športovcov podpisovať „iné zmluvy“, ktoré takúto ochranu nezaručujú. Tento nelogický, nesystémový a zjavne protiprávny výklad (v rozpore s princípom ochrany závislej práce a aj s medzinárodnými, ústavnoprávnymi aj vnútroštátnymi právnymi zárukami) treba podľa nášho názoru v právnoaplikačnej praxi odmietnuť a prikloniť sa k výkladu ústavnoprávne a medzinárodnoprávne konformnému, a zároveň systémovému – zohľadneniu ochrany závislej práce v civilizovaných štátoch, k akým sa Slovenská republika počíta. Nami poskytnutý výkladový návod napĺňa tento cieľ, pričom novelu účinnú od 1.2.2020 ešte navyše kvalitatívne posúva vyššie – novela totiž v tomto svetle rozširuje záväzkovoprávnu úpravu zákona o športe (a tým aj ochranu zmluvných strán) i na samostatne zárobkovo činné osoby!