Nielen v odbornej ale aj v laickej verejnosti prebieha už dlhšie obdobie diskusia o prísnych trestoch odňatia slobody pri majetkových, hospodárskych ale aj drogových trestných činoch, ktoré sú determinované najmä zákonnou úpravou pravidiel pre ukladanie sankcií a konkrétnych trestných sadzieb za tieto trestné činy a ich závažnejšie kvalifikované podoby.
V tomto kontexte sa nám ponúka filozofická otázka, že aký trest je vlastne primeraný a či má v občianskej spoločnosti 21. storočia byť prioritou diskusia o treste ako odplate zo strany štátu voči páchateľovi za spáchanie trestného činu, často aj s nenávratnými dopadmi na rodinu páchateľa. Preto záujmom štátu a jeho politiky je okrem iného aj ochrana spoločnosti, komunity a občanov pred páchateľom násilnej trestnej činnosti. Tu sa dostávame do prúdu rôznych vedeckých, odborných ale aj laických pohľadov na „trest“ ako sankciu, od ktorej sa očakáva, že dokáže saturovať určitý druh potrieb vo vzťahu k obetí, poškodenej strany ale aj verejnosti. Vo vzťahu k postojom verejnosti voči páchateľom trestných činov vychádzame z poznania, že: „verejnosť odmieta sankcie, ktoré sú mierne a zároveň neefektívne; verejnosť podporuje potrestanie a tvrdý prístup, ale zároveň verí, že rehabilitácia páchateľov či už vo väzení alebo komunite je dôležitá; verejnosť chce, aby skutočne nebezpeční páchatelia boli zatvorení, ale zároveň je otvorená voči iným páchateľom a ich umiestneniu v komunite, ak toto umiestnenie obsahuje dohľad a liečenie, resp. rehabilitáciu; verejnosť vo veľkej miere podporuje rehabilitáciu mládeže; verejnosť podporuje včasnú intervenciu a jej programy, aj v prípade použitia prostriedkov daňových poplatníkov, túto tézu podporuje viac ako rozširovanie a budovanie väzenských kapacít.“ (M. Lulei, 2011. In. U. S. Department of Justice, 1999, s. 10).
Aj tento uhol pohľadu z rôznych vedeckých a odborných poznaní nám naznačuje, že je potrebné prehodnotiť súčasný stav „trestnej politiky“ nášho štátu tak, aby „trest“ bol vnímaný a prezentovaný v podobe, ktorá bude efektívna voči spoločnosti, poškodeným, obetiam ale aj páchateľom a ich rodinám. Tento druh pohľadu môžeme prezentovať aj prostredníctvom známeho prístupu (pojmu) „Čo funguje“. (autor: LEHMAN, J. et al. 2002. The three „R´s“ of reentry. Washington, D.C.: Justice Solution. 2002. a ANSBRO, M. 2008. In.: Probation Journal, 2008. Dostupné na internete:
http://prb.sagepub.com/content/refs/)
Naším záujmom je identifikovať jednotlivé oblasti rizikovosti a predísť možnej recidíve páchateľa voči členom jednotlivých komunít a spoločnosti ako celku, a na druhej strane zefektívniť tie oblasti, ktoré majú pozitívny dopad na poškodeného, obeť trestného činu a komunitu, kde sa trestný čin stal. Preto sme toho názoru, že nadišiel čas, aby sme sa posunuli smerom k európskym trendom a nazerali na trestný čin komplexnejšie ako na určitú negatívnu udalosť, ktorá zasiahla viacerých členov občianskej spoločnosti a spôsobila rôzne typy škodlivých následkov. Snažiť sa za aktívneho zapojenia dotknutých subjektov v štátom riadenom odbornom postupe cestou mediácie a následne aj probácie pôsobiť na osoby, ktorých sa táto udalosť - trestný čin dotýka. Na uvedomenie páchateľa svojho konania proti pravidlám, vcítenie sa do role obete, prijatie ľudskej i materiálnej zodpovednosti za delikt a jeho následok, vyvolať snahu a vytvoriť podmienky pre jeho nápravu a dosiahnutie zmierenia medzi páchateľom a obeťou. Osoby dotknuté trestným činom majú byť schopné spoločného súžitia, komunikovať a akceptovať sa bez skrytej či otvorenej nenávisti v rámci občianskej spoločnosti, sociálnej alebo lokálnej komunity, v ktorej žijú.
To je podstatou a úlohou restoratívneho prístupu, restoratívnej služby, restoratívnej justície.1)
Prívlastok “občianska” spoločnosť by mal určovať, že v centre záujmu pôsobenia štátu a jeho systému právnych, nápravných a výchovných nástrojov a postupov by aj pri reakcii na spáchanie trestného činu mal byť občan. Tak občan, ktorý sa stal obeťou trestného činu, ako aj občan, ktorý sa trestného činu dopustil, ako je občan, ktorý sa stal jeho svedkom alebo alebo bol inak trestným činom dotknutý alebo ho len vnímal ako odborná či laická verejnosť.
V súčasnom období prebieha u druhé medzirezortné pripomienkové konanie (LP/2022/511) k návrhu novely Trestného zákona (prvé MPK prebehlo koncom roku 2021 pod č. LP/2021/744), ktorá by mala do slovenskej občianskej spoločnosti priniesť v oveľa väčšej miere, ako tomu je doposiaľ restoratívny prístup orgánov činných v trestnom konaní, súdu a najmä probačných a mediačných úradníkov, ktorí sú poskytovateľmi konkrétnej sociálnej služby restoratívnej justície na mieru odsúdenému i obeti trestného činu. Novela Trestného zákona by mala postaviť nové východiská a základy pre restoratívnu službu, ktorej rozšírenie by malo priniesť zníženie počtu dsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a podstatne viac sociálnej práce s odsúdenými. Sprevádzanie odsúdených na ich ceste k riadnemu začleneniu do spoločnosti pri minimalizácii zásahov do fungujúcich rodinných vzťahov.
Trest odňatia slobody by mal byť ukladaný len v prípadoch keď je nevyhnutné páchateľa izolovať od spoločnosti.
V tej súvislosti si dovolím parafrázovať veľmi výstižné prirovnanie kolegu:
“Keď auto (delikventa) s pokazenými brzdami (myslenie a vôľa) zavrieme po nehode na 5 rokov do garáže (väzenia), a keď ho po 5 rokoch z garáže vyberieme, brzdy bude mať stále pokazené… ak sa mu nebudem venovať a nepokúsime sa za tých 5 rokov brzdy opraviť.”
Snahou občianskej spoločnosti by malo byť pracovať s občanmi a snažiť sa na nich výchovne pôsobiť. Osobitne pri mladých ľuďoch je potrebné zvýšiť preventívne pôsobenie a ak sa maloletý dostane do konfliktu so zákonom treba ho dôsledne sledovať už aj v prípade spáchania priestupku.
Veľká novela Trestného zákona by mala priniesť zníženie a racionálne vyrovnanie (podľa chráneného objektu, spôsobu a rozsahu činu) trestných sadzieb najmä pri majetkových, hospodárskych, ale aj drogových trestných činoch, najmä ak nejde o organizovanú kriminalitu, medzinárodný zločin alebo kriminalitu mimoriadne veľkého rozsahu.
V dnešnom mimoriadne živom ekonomickom ale aj spoločenskom styku so susednými krajinami (Česko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko ale aj Ukrajina), alebo aj s Nemeckom, na ktoré sme ekonomicky veľmi silno prepojený, je dôvodné zo strany občana i organizácie očakávať, že za obdobné protiprávne konanie majetkového či ekonomického charakteru, bude trestný alebo aj administratívny postih porovnateľný. Dnes tomu tak je vo všetkých spomínaných krajinách okrem Slovenskej republiky.
V tej súvislosti postupne odpublikujeme sériu príspevkov, v ktorých sa pozrieme historicky na vývoj právnej úpravy škody a trestných sadzieb vybraných trestných činov a na trestné sadzby pri vybraných základných majetkových a hospodárskych trestných činoch na Slovensku a v zahraničí.
