Judikát Jtk 11/2009 - Výpoveď svedka ako jediný dôkaz

uznesenie KZ ZA sp. zn. 1To/97/2009

1To/97/2009

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej na verejnom zasadnutí konanom 3. septembra 2009 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolanie poškodeného J. Š. z a m i e t a, pretože bolo podané osobou neoprávnenou.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 13T/54/2007 z 30.6.2009 bol obžalovaný M. M. podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin, sp. zn. 2Pv 376/07 z 18.12.2007, pre skutky právne kvalifikované v bodoch 1/ a 2/ ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a v bode 3/ ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť tak, že

1/ v presne nezistené dni, asi týždeň pred dňom 14.1.2007 sa obžalovaný a doposiaľ nestotožnení rusky hovoriaci muži telefonicky opakovane vyhrážali J. Š., nar. .........., že ak nedonesie dňa 14.1.2007 M. M. do bývalého areálu Poľnohospodárskych stavieb Žilina, so sídlom Diviaky, sumu 500.000,-Sk, tak mu ukradnú dva nové kamióny v celkovej hodnote 7.000.000,-Sk a osem kamiónov v hodnote 10.000.000,- Sk mu zapália, pričom uvedené kamióny boli zaparkované v bývalom areáli Poľnohospodárskych stavieb Žilina, ktorého majiteľom je obžalovaný, poškodený zo strachu o svoj majetok priniesol požadovanú sumu na určené miesto, kde peniaze prevzal obžalovaný v prítomnosti dvoch neznámych ozbrojených mužov, ktorí však poškodenému ničím nehrozili,

2/ dňa 2.3.2007 okolo 18.00 hod. v Turčianskych Tepliciach – Diviakoch, v areáli autokempingu kde J. Š. prišiel zo strachu o svoj majetok na výzvu obžalovaného zo dňa 1.3.2007 bez udania účelu stretnutia, povedal obžalovaný poškodenému, že ak do konca augusta 2007 neodkúpi areál bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina v Turčianskych Tepliciach – Diviakoch, ktorého bol obžalovaný majiteľom, za sumu 4.000.000,-Sk, tak ho jeho chlapci obesia alebo zastrelia, čím u poškodeného vzbudil dôvodnú obavu o svoj život a majetok,

3/ dňa 31.3.2007 okolo 9.00 hod. v priestoroch bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina v Turčianskych Tepliciach – Diviakoch, pred najmenej troma osobami udrel dvakrát päsťou do oblasti tváre J. Š., pričom sa mu vyhrážal, že ho dá zabiť, čím mu nespôsobil zranenie vyžadujúce si vystavenie práceneschopnosti, svojím konaním u poškodeného vzbudil dôvodnú obavu, že svoje vyhrážky uskutoční.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd poškodeného J. Š. odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Martin. V písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí. Obžalovaného zo spáchania predmetného skutku jednoznačne usvedčoval tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní svedok – poškodený J. Š., ktorý potvrdil, že obžalovaný ho vydieral tak, že ak mu nedonesie požadovanú sumu, ukradne mu kamióny a ďalšie mu zapália, ďalej, že ak neodkúpi predmetný areál, tak ho jeho chlapci obesia, alebo zastrelia a tiež ho udrel opakovane päsťou do tváre, pričom sa mu vyhrážal, že ho dá zabiť, čím u neho vzbudil dôvodnú obavu o svoj život a majetok. Preto rozhodnutie okresného súdu považuje za nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj poškodený J. Š., ktoré odvolanie zahlásil po vyhlásení predmetného rozsudku priamo do zápisnice okresného súdu o hlavnom pojednávaní (č. l. 147 spisu). Podanie odvolania odôvodnil tým, že i napriek poučeniu, že ako poškodený môže podať opravný prostriedok len vo vzťahu k rozhodnutému nároku o náhrade škody, je presvedčený, že sa môže odvolať i čo do viny a trestu obžalovaného a túto možnosť aj využije.

Krajský súd na podklade odvolania podaného prokurátorom preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

Preskúmaním trestného spisu krajský súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy, v záujme zistenia skutkového stavu veci a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania uvedených v ust. § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. V odôvodnení rozsudku v súlade s § 168 Tr. por. stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a vysvetlil, na základe akých dôvodov dospel k oslobodzujúcemu rozhodnutiu. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd takmer v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu odkazuje, a to až na nasledovné zistenie.

V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku krajský súd len podotýka, že posledný odsek odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 158 spisu) nekorešponduje (nie je v súlade) nielen s jeho výrokovou časťou, ale svojim obsahom nie je konzistentný ani ako celok, nakoľko sa v ňom v podstate uvádza, že obžaloba nepredložila súdu dostatok nespochybniteľných dôkazov, ktoré by bez najmenších pochybností dokázali, že skutky spáchal obžalovaný, z ktorého dôvodu okresný súd obžalovaného podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Uvedené konštatovanie v jeho prvej časti evokuje oslobodzovací dôvod podľa § 285 písm. c) Tr. por., hoci zo záverečnej konštrukcie uvedeného konštatovania, ako i zo samotného výroku napadnutého rozsudku je nepochybné, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a) Tr. por.. Keďže uvedený nedostatok nemá žiaden vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu, nakoľko záväzná je len výroková časť (enunciát) rozhodnutia obsahujúca v koncentrovanej podobe vlastné rozhodnutie súdu, z ktorej je v danom prípade zrejmé, o ktorý z dôvodov uvedených v ust. § 285 Tr. por. sa oslobodzujúci rozsudok opiera, krajský súd na uvedenú nezrovnalosť len poukazuje.

Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade odôvodňujú postup podľa § 285 písm. a) Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. K tomuto dôvodu oslobodenia krajský súd poznamenáva, že v takomto prípade sa nevyžaduje, aby bolo bez pochybností preukázané, že sa skutok nestal, stačí len pochybnosť o tom, či sa stal.

Podstata žalovanej trestnej činnosti podľa obžaloby mala spočívať v tom, že obžalovaný M. M. mal poškodeného J. Š. vyššie uvedeným spôsobom vydierať – t.j. nútiť ho pod hrozbou zničenia majetku (podpálenia a ukradnutia kamiónov), aby mu do areálu bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina doniesol sumu 500.000,-Sk, v dôsledku čoho, mal poškodený zo strachu o svoj majetok obžalovanému požadovanú sumu 500.000,-Sk na mieste určenia za prítomnosti dvoch neznámych ozbrojených mužov aj dať (skutok 1/), tiež ho mal pod hrozbou fyzickej likvidácie (obesením, zastrelením) nútiť k odkúpeniu spomínaného areálu, vlastníkom ktorého bol už v tom čase obžalovaný (skutok 2/). Obžalovaný mal poškodeného i fyzicky napadnúť pričom sa mu mal opätovne vyhrážať jeho zabitím (skutok 3/). Trestné stíhanie vedené proti obžalovanému M. M. bolo založené len na svedeckých výpovediach.

V prejednávanom prípade boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom pojednávaní okresným súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali. Na jednej strane výpoveď poškodeného J. Š., ktorý obžalovaného usvedčoval zo spáchania súdených skutkov. Na druhej strane výpoveď obžalovaného M. M., ktorý spáchanie skutkov v celom rozsahu popieral a tvrdil, že obvinenia poškodeného chápe ako reakciu a obranu poškodeného v rámci trestného konania, ktoré sa proti poškodenému vedie na základe trestného oznámenia z 31.3.2007, ktoré na neho podal. Ďalší svedkovia vypočutí ohľadne skutkových okolností, najmä pokiaľ ide o skutok 3/, neboli priamymi svedkami konfliktu a verziu poškodeného nepotvrdili. Žiaden z vypočutých svedkov nevedel ku skutkom uvedeným v obžalobe nič bližšie uviesť a v tomto konaní žiadne iné usvedčujúce dôkazy produkované neboli.

Na preukázanie viny obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného (často hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným), ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle ust. § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

V danom prípade je nepochybné, že obžalovaný a poškodený mali medzi sebou obchodné spory, dôvodom ktorých bol ich vlastný záujem o odkúpenie areálu bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina v Turčianskych Tepliciach – Diviakoch. Podľa vyjadrenia poškodeného on sa začal zaujímať o kúpu tohto areálu v roku 2006 (č. l. 133 spisu). Z fotokópie opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 39-24K 120/02-436 zo 4.12.2006, právoplatného a vykonateľného 15.12.2006 (č. l. 70 – 72, 136 - 138 spisu), vyplýva, že súd udelil správcovi konkurznej podstaty JUDr. Igorovi Čerevkovi súhlas na predaj v tomto opatrení špecifikovaného majetku zahŕňajúceho predmetný areál za cenu 350.000,-Sk záujemcovi M. M.. Na základe uvedeného opatrenia uzavrel správca konkurznej podstaty s obžalovaným M. M. ohľadne predmetného areálu kúpnu zmluvu (č. l. 73 – 74, 139 - 140 spisu), na čo poškodený, hoci nebol účastníkom predmetného konkurzného konania, reagoval žiadosťou adresovanou správcovi konkurznej podstaty o zrušenie predmetnej zmluvy (č. l. 141 spisu). Obžalovaný sa stal právoplatným vlastníkom nehnuteľností od 12.3.2007. Z fotokópie výzvy obžalovaného na vypratanie nehnuteľnosti, odovzdanie kľúčov a náhrady škody z 23.3.2007 adresovanej poškodenému (č. l. 68, 142 spisu) je zrejmé, že predmetný areál mal poškodený v tamtom období užívať neoprávnene, z ktorého dôvodu obžalovaný poškodeného vyzval, aby mu obratom umožnil vstup na jeho pozemky a sprístupnil mu všetky budovy v lehote do 30.3.2007, pretože v opačnom prípade, požiada o súdny výkon rozhodnutia, pričom od 13.3.2007 do 30.3.2007 mu účtuje za neoprávnene užívanie jeho budovy náhradu škody 30.000,-Sk. Imanentná snaha poškodeného o získanie predmetného areálu a nespokojnosť s tým, že sa mu tento zámer nepodarilo dosiahnuť, bola v konaní pred súdom zvýraznená i jeho nasledovným vyjadrením zachytenom v zápisnici o hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 30.6.2009 (č. l. 145 spisu): „Chcem povedať, že som sa lepšie zamyslel nad celou vecou, a preto chcem teraz vysvetliť, na čo obžalovaný použil tých mojich 500.000,-Sk. Použil ich na svoje dlhy a úplatky sudkyni, a to JUDr. Dzurošková, ktorá pojednávala konkurz a SKP JUDr. Čerevkovi. Spolu s M. urobili celý tento podvod, a tým sa to začalo. Idem na políciu v tejto veci podať trestné oznámenie. Zároveň zakladám do spisu písomné podklady. To, že sudkyňa Dzurošková zobrala úplatok v tejto veci je jasné, lebo v opačnom prípade by neurobila tretie kolo dražby druhý krát. Ja chcem ešte povedať, že ja sám som dal úplatok SKP JUDr. Čerevkovi, ktorý mi ho potom vrátil, pretože bol zrejme malý. Pán M. mu dal väčší úplatok.“ Podľa názoru krajského súdu i uvedené tvrdenie poškodeného prispieva k vytvoreniu obrazu nielen o jeho osobe, ale i celkovej atmosfére a okolnostiach prejednávaného prípadu.

Načrtnuté obchodné spory obžalovaného a poškodeného prerástli až do vzájomného podávania trestných oznámení na svoje osoby, pričom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, ako i z výpovede poškodeného (č. l. 100 spisu), na čo v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal i okresný súd, je zrejmé, že predmetné trestné stíhanie iniciované poškodeným bolo reakciou na to, že voči nemu sa na základe trestného oznámenia podaného obžalovaným začalo viesť trestné stíhanie (č. l. 1 – 5 spisu), pričom skutky 2/ a 3/ v predmetnej trestnej veci (právne kvalifikované ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.) sú v danom prípade opačnou verziou tých skutkov (právne kvalifikovaných ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), pre ktoré je poškodený J. Š. práve z iniciatívy obžalovaného M. M. na základe uznesenia vyšetrovateľa PZ OR PZ ÚJaKP Martin ČVS:ORP-324/1-OVK-MT-2007 z 3.5.2007 trestne stíhaný ako obvinený. Okolnosti prešetrovaných trestných činov poškodený J. Š., uviedol až v sťažnosti zo 4.5.2007 proti uneseniu, ktorým mu bolo na základe trestného oznámenia M. M., vznesené obvinenie. V obidvoch prípadoch (trestných veciach) je daná totožnosť v čase a mieste spáchania skutkov (skutky sa mali stať 2.3.2007 v čase okolo 18.00h. v areáli autokempingu v Turčianskych Tepliciach – Diviakoch a 31.3.007 v čase okolo 9.00h. v priestoroch bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina v Turčianskych Tepliciach - Diviakoch), s tým, že každý z podávateľov trestného oznámenia tvrdí, že on je tým, kto bol konaním toho druhého poškodený (t.j. sú v opačnom procesnom postavení), pričom každý z nich uvádza ako motív konania skutočnosť opozitnú (v tomto konaní poškodený J. Š. pri skutku, ktorý sa mal stať 2.3.2007, v podstate tvrdí, že obžalovaný M. M. ho mal hrozbou jeho fyzickej likvidácie nútiť k odkúpeniu areálu bývalých Poľnohospodárskych stavieb Žilina – „ak neodkúpi, tak...“; v spomínanej druhej trestnej veci M. M. v pozícii poškodeného tvrdí, že 2.3.2007, ho J. Š. - v tamtej veci obvinený, hrozbou jeho fyzickej likvidácie nútil k tomu, aby mu tento areál odpredal – „ak neodpredá, tak...“). Totožnosť v čase a mieste je v obidvoch trestných veciach daná i pri skutku právne kvalifikovanom ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorý sa mal stať 31.3.2007, rozdielna sú len verzie ohľadne toho, kto mal koho napadnúť.

Z vykonaného dokazovania vyplýva záver, že v predmetnej trestnej veci jediným priamym dôkazom boli výpovede svedka poškodeného J. Š. Tento dôkaz však krajský súd z rovnakých dôvodov ako okresný súd považuje za nedostatočný na vyslovenie záveru o vine obžalovaného. Výpovede poškodeného J. Š. vzhľadom na absenciu nepochybných a istých vyjadrení ohľadne najpodstatnejších okolností dôležitých pre trestné konanie, a existenciu množstva podstatných rozporov v nich sa vyskytujúcich, vyzneli v ich súhrne nejednoznačne a nepresvedčivo. Súd prvého stupňa správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na významné a neprehliadnuteľné rozpory v jeho výpovediach týkajúcich sa podstatných okolnosti žalovaných skutkov, a to najmä v nasledovných skutočnostiach. Pri skutku 1/ poškodený počas trestného konania uvádzal rôzne účely a dôvody odovzdania sumy 500.000,-Sk obžalovanému, pričom vlastnými výpoveďami spochybnil i tvrdenia o prítomnosti „rusky hovoriacich“ mužov pri tomto skutku. Pri skutku 2/ poškodený popisoval priebeh stretnutia s obžalovaným v absolútnom rozpore s tým, ako to urobili ostatní prítomní svedkovia, naviac v priebehu trestného konania uvádzal rozdielne výšky sumy, za ktorú mal byť nútený predmetnú nehnuteľnosť odkúpiť, pričom rozpory sa vyskytli i ohľadne vyjadrenia k otázke strachu z konania obžalovaného v nadväznosti na dôvod podania trestného oznámenia na obžalovaného. K nevierohodnosti výpovedí poškodeného ku skutku 3/ prispieva i to, že poškodený spočiatku odmietol uviesť svedkov tejto udalosti, ako i nesporný fakt, že príslušníkov polície volal obžalovaný M. M., ktorým mal byť poškodený napadnutý. Naviac poškodený k dôkaznej núdzi prispel i vlastným konaním, nakoľko podľa jeho slov on sám zničil usvedčujúce dôkazy – údajné výhražné listy od obžalovaného, ktorá skutočnosť sama osebe zvyšuje kontraproduktívnosť a nevierohodnosť jeho predchádzajúcich tvrdení.

V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený.

Aj podľa názoru krajského súdu, po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov neboli spoľahlivo preukázané všetky okolnosti žalovaných skutkov, a teda nebola vylúčená možnosť akéhokoľvek iného záveru, než ako je uvedené v obžalobe.

V súvislosti s „dôkaznou núdzou“, aká sa vyskytla aj v posudzovanom prípade, krajský súd poukazuje na zásadu „in dubio pro reo“, teda „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 4 Tr. por., použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené, krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a oslobodzujúci rozsudok v plnom súlade so zásadou „in dubio pro reo“, ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané prokurátorom v jeho odvolaní.

Čo sa týka odvolania poškodeného J. Š., toto krajský súd posúdil ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

Poškodenému prislúcha právo podať odvolanie len v rozsahu vymedzenom § v § 307 ods. 1 písm. c) Tr. por. v zmysle, ktorého poškodený môže podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Výrok o náhrade škody však má oporu vo výroku o vine. Z ustanovenia § 288 ods. 3 Tr. por. vyplýva, že ak okresný súd obžalovaného oslobodí spod obžaloby, obligatórne (povinne) poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy odkáže na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Ak sa poškodený v takomto prípade odvolal proti tomuto výroku rozsudku, je osobou neoprávnenou na podanie odvolania a jeho odvolanie musí byť zamietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, lebo nárok na náhradu škody možno priznať len odsudzujúcim rozsudkom. Odvolanie poškodeného proti oslobodzujúcemu rozsudku smeruje vždy svojou povahou proti výroku o vine a takéto odvolanie poškodenému neprislúcha.

Z uvedeného dôvodu podkladom na preskúmanie správnosti výroku napadnutého rozsudku nebolo odvolanie poškodeného, ale len odvolania prokurátora. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd odvolanie poškodeného J. Š. podľa § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol ako odvolanie podané osobou neoprávnenou.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, dňa 3. septembra 2009