Judikát Jtk 9/2009 - Odmietnutie obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por.); I. Vzdanie sa práva obvineného na preštudovanie spisu (§ 208 Tr. por.); II. Nedodržanie kontradiktórneho postupu pri vykonaní výsluchu svedka, ktorý nie je vo vzťahu k obvine

uznesenie KS ZA sp. zn. 1To/90/2009

1To/90/2009

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na neverejnom zasadnutí konanom 11. augusta 2009 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť okresného prokurátora z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín uznesením, sp. zn. 2T/26/2009 z 3.6.2009 postupom podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. odmietol obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne, sp. zn. Pv 99/2009 z 22.5.2009 a vec vrátil prokurátorovi pre závažné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že orgány činné v trestnom konaní porušili právo obvineného na obhajobu. V predmetnej veci boli výsluchy svedkov vykonané bez toho, aby bol obvinený upovedomený o ich vykonaní, čím mu bola reálne odňatá možnosť na výkon jeho práva na obhajobu. Súd svedecké výpovede týchto svedkov vyhodnotil ako nulitné, pretože ich nemožno považovať za dôkazy získané zákonným spôsobom. Za nezákonný postup, majúci charakter závažného procesného pochybenia v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por., považoval okresný súd i to, že obvinený nemal možnosť počas prípravného konania nazerať do spisu, pretože o tomto práve nebol v zmysle § 69 Tr. por. poučený, ako i skutočnosť, že obvinený vyhlásil pri prvom výsluchu, že sa vzdáva práva preštudovať spis po skončení vyšetrovania, hoci vyšetrovanie ešte nebolo skončené a po tomto vyhlásení boli zabezpečené ešte ďalšie dôkazy.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť okresný prokurátor. V písomnom odôvodnení sťažnosti uviedol, že právny záver okresného súdu vyslovený v napadnutom uznesení nemá oporu v ustanoveniach Trestného poriadku. Ustanovenie § 213 Tr. por. jasne hovorí o možnosti povolenia účasti obvineného na vyšetrovacích úkonoch, za súčasného splnenia ďalej formulovaných podmienok určených demonštratívnym výpočtom. Z citácie tohto ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že obvinený o účasť na úkone alebo výsluchu svedka musí požiadať a v žiadnom prípade si jeho účasť na úkonoch nemožno vynucovať. Z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného je jednoznačne zrejmé, že obvinený sa tohto práva výslovne vzdal. Potom je logické, že policajt ho následne neupovedomil, kedy plánuje ďalšie úkony – výsluchy svedkov vykonať. Podľa jeho názoru neobstojí ani právny záver, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva implicitne vyplýva, že odsúdenie môže byť založené na prečítaných výpovediach svedkov z prípravného konania, ak výsluch bol prevedený v súlade s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru a výsluch svedka na hlavnom pojednávaní, na ktoré má obvinený právo, nemôže byť vykonaný napr. z dôvodu, že svedok zomrel, alebo je nedosiahnuteľný, či odoprel vypovedať. S čítaním sa možno uspokojiť aj v prípade, ak s tým obvinený súhlasí. Poukázal na to, že význam zásady bezprostrednosti Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil v rozsudku Kostovski v. Holandsko, kde jednoznačne vyslovil záver, že použitie výpovede vykonanej vo fáze prípravného konania neodporuje čl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru, ak boli rešpektované práva obvineného na obhajobu, ktoré práva spravidla vyžadujú poskytnutie primeranej a dostatočnej možnosti obvinenému popierať usvedčujúce svedectvá a vypočúvať svedka v čase výsluchu alebo neskôr. Uviedol, že z vyšetrovacieho spisu je dostatočne preukázané, že práva obvineného v hore naznačenom smere v žiadnom prípade porušené neboli. Takisto neboli porušené ani iné jeho práva prislúchajúce mu v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Obvinený bol vyrozumený o obsahu uznesenia o vznesení obvinenia, mal právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, k dôkazom, mal právo navrhnúť vykonanie dôkazov, právo preštudovať spis, právo zúčastniť sa na výsluchoch svedkov, právo zvoliť si obhajcu... Obvinený sa vyjadril vo svojom výsluchu a iné práva si dobrovoľne neuplatnil. Ak svoj názor v priebehu trestného konania zmení, v zmysle zákona mu to bude umožnené. To platí tak v prípade, keď sa obvinený vzdá práva na verejný súdny proces v rámci konania o dohode o vine a treste podľa § 232 ods. 1 a nasl. Tr. por. , ako i v prípade, keď súd vydá trestný rozkaz podľa § 353 ods. 1 Tr. por. a obvinený nevyužije svoje právo a nepodá proti nemu v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok, v zmysle poučenia súdu. Logicky sa potom ani v jednom z týchto konaní zásada ústnosti a bezprostrednosti v konaní pred súdom neuplatní, keďže oprávnený sa prejavením svojej vôle tohto vzdal. Naznačený právny názor okresného súdu považuje za neprijateľný i v kontexte so zásadou uvedenou v § 2 ods. 2 Tr. por., a to pokiaľ ide o výsluchy svedkov, ich opakovanie a „nútenie“ ich k opätovnej výpovedi k tým istým okolnostiam, ku ktorým už minimálne raz vypovedali, najmä v prípadoch závažných trestných činov súvisiacich s osobnou slobodou svedkov, čo je taktiež jednoznačne v rozpore s významom a účelom trestného konania zahrnutého v ustanovení § 1 Tr. por. Okrem toho pri takomto široko poňatom práve obvineného na obhajobu, by neprítomnosť obvineného, ak miesto jeho pobytu je neznáme, znamenala nevykonávať výsluchy svedkov, čo môže trvať nielen niekoľko týždňov či mesiacov, ale aj rokov, z čoho potom logicky vzíde už len záver, že svedkovia si pre odstup nebudú prežité udalosti dobre pamätať, čo pre inak známeho páchateľa trestného činu môže znamenať len výhodu. Na základe hore uvedených skutočností, keďže práva obvineného neboli v zmysle citovaných právnych noriem nijako dotknuté, či priamo porušené, navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a uložil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a tak zistil, že sťažnosť okresného prokurátora nie je dôvodná, hoci niektoré jeho argumenty možno akceptovať.

Krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie zodpovedá stavu veci a zákonu, hoci podľa názoru krajského súdu je odmietnutie obžaloby v posudzovanej veci opodstatnené len z dôvodu závažných procesných nedostatkov spočívajúcich v neumožnení realizácie práv prináležiacich a vyplývajúcich obvinenému z ustanovení § 208 a § 69 Tr. poriadku.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že neumožnenie práva preštudovať spis po skončení vyšetrovania v spojení s nepoučením obvineného o jeho práve nazerať do spisu podľa § 69 Tr. por. vykazuje znaky takého závažného procesného pochybenia, ktoré samo osebe odôvodňuje postup podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. poriadku.

Podľa § 208 ods. 1 veta prvá až tretia Tr. por., ak policajt považuje vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie za skončené a jeho výsledky za postačujúce na podanie návrhu na obžalobu alebo na iné rozhodnutie, umožní obvinenému, obhajcovi, poškodenému, jeho splnomocnencovi alebo opatrovníkovi v primeranej lehote preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania; týchto práv sa môžu tieto osoby výslovne vzdať, o čom musia byť poučené. Ak nejde o konanie podľa § 204 ods.1 Tr. por., obvineného a obhajcu upozorní policajt na práva podľa prvej vety najmenej tri dni vopred. Túto lehotu možno s ich súhlasom skrátiť.

Podľa § 208 ods. 2 Tr. por. o úkonoch, využití alebo odmietnutí práv podľa § 208 ods. 1 Tr. por. vykoná policajt záznam do spisu.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Vychádzajúc zo súdnej praxe (ASPI 82/2008), právo na preštudovanie celého spisového materiálu po skončení vyšetrovania zakotvené v ustanovení § 208 Tr. por. je významnou súčasťou práva obvineného na jeho obhajobu. To vyplýva aj z rozsahu oprávnení obvineného a ďalších osôb uvedených v citovanom zákonnom ustanovení vrátane práva podať návrhy na doplnenie vyšetrovania, čo musí byť uvedené v zázname o preštudovaní spisu. Tento inštitút slúži zároveň aj na preverenie procesného postupu vo vyšetrovaní a citeľne napomáha naplneniu zásady zistenia skutkového stavu v takej kvalite, ktorá vylučuje dôvodné pochybnosti. Preto významu tohto inštitútu musí zodpovedať aj prístup orgánov činných v trestnom konaní a súdu tak, aby bol reálne v plnom rozsahu naplnený, čo sa v danom prípade nestalo.

V danom prípade orgán činný v trestnom konaní (policajt - vyšetrovateľ) svojím postupom neposkytol obvinenému reálnu možnosť uplatniť jeho zákonné právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 208 Tr. poriadku.

Vo všeobecnosti možno povedať, že jednotlivé zákonom deklarované práva nie je možné realizovať bez „súčinnosti“ a aktívneho konania orgánov činných v trestnom konaní (súdu), ktoré sú povinné ich realizáciu umožniť spôsobom zodpovedajúcim a predpokladaným zákonom, pričom je len na subjekte, ktorému uvedené právo prináleží, či toto využije alebo nie. Jednotlivé úkony smerujúce k umožneniu realizácie týchto práv (t.j. upovedomenia, oznámenia a pod.) preto musia byť špecifikované a konkretizované, čo do miesta, času, resp. inej konkretizácie, pričom okamih tejto konkretizácie – upovedomenie musí bezprostredne predchádzať momentu, v ktorom to-ktoré právo možno reálne využiť. Uvedenému nasvedčuje i znenie ustanovenia § 208 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého je povinnosť policajta umožniť obvinenému a osobám tam uvedeným preštudovanie spisu viazaná na čas – okamih, keď považuje vyšetrovanie za skončené a jeho výsledky postačujúce na podanie návrhu na obžalobu, či iné rozhodnutia.

Je v rozpore nielen s citovaným zákonným ustanovením, ale i so zásadami logiky, aby uvedenú povinnosť – umožnenie preštudovania spisu, mohol policajt splniť v skoršom – prvotnom štádiu trestného stíhania, z ktorého dôvodu potom všeobecné zákonné poučenie dané pri prvom procesnom úkone príslušnému subjektu nemožno považovať za reálne umožnenie realizácie tohto práva. Poučovacia povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu týkajúca sa obvineného sa vzťahuje na všetky štádiá trestného konania, pričom obvinený musí byť vždy poučený o tých právach, ktoré mu v danom štádiu trestného konania prináležia. V každom prípade však treba rozlišovať všeobecné poučenie dané pri prvom kontakte – pri prvom procesnom úkone poučovaným subjektom od dania možnosti na uplatnenie týchto práv, ktorou vlastne dochádza k zreálneniu (uskutočneniu) toho, čo bolo v rámci všeobecného poučenia len formálne deklarované. Pokiaľ v čase dania všeobecného poučenia nie je možné právo, na ktoré sa poučenie vzťahovalo, využiť, nemožno sa ho ani vzdať.

Na tomto mieste je potrebné si uvedomiť, že tak využitie ako i vzdanie sa procesných práv je viazané k určitému okamihu a termínu. Vzdanie sa práva predtým, ako ho možno reálne uplatniť, považuje krajský súd za predčasné a tým i právne neúčinné. Vyhlásenie poučovaného subjektu, ktorým sa vzdáva práva, uplatnenie ktorého je podmienené istými skutočnosťami, ktoré nastanú niekedy neskôr, nemôže poučujúci subjekt v tomto štádiu konania ani prijať a tým sa zbaviť povinnosti, ktorá mu v súvislosti s umožnením uplatnenia tohto práva vzniká. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že ani prípadná snaha o zrýchlenie trestného stíhania nemôže byť na ujmu uplatnenia práv obvineného, či iného subjektu trestného konania.

V predmetnej veci sa obvinený I. T. vzdal práva na preštudovanie spisu už 19.4.2009, v deň, kedy mu bolo oznámené obvinenie a kedy bol prvýkrát vypočutý, pričom všetky podstatné procesné úkony boli vykonané až po jeho výsluchu. Policajt vykonávajúci skrátené vyšetrovanie logicky i právne nemohol už pri prvom procesnom úkone považovať skrátené vyšetrovanie za skončené, pričom k dispozícii nemal ani žiadne jeho výsledky (výsluchy svedkov vykonal neskôr), a preto nemohol v tomto štádiu konania postupovať podľa § 208 ods. 1 Tr. poriadku.

Ak sa teda obvinený vzdal práva v čase, keď dokonca nebol ešte ani vypočutý, ide o vzdanie sa práva na preštudovanie spisu absolútne neúčinné a irelevantnosť takéhoto vyjadrenia obvineného znásobuje aj tá skutočnosť, že policajt obvinenému neoznámil dátum, čas a miesto, kedy mienil umožniť preštudovanie spisu. Obvinený sa môže právne účinne vzdať práva na preštudovanie spisu až potom, ako mu bol oznámený dátum, čas a miesto vykonania tohto úkonu a v okamihu, keď policajt považuje skrátené vyšetrovanie za skončené a jeho výsledky za postačujúce...

V danom prípade sa tak nestalo, a preto došlo k porušeniu ustanovenia § 208 ods. 1 Tr. poriadku.

S právom na obhajobu úzko súvisí i právo obvineného nazerať do spisu v zmysle § 69 Tr. poriadku. Právo na prístup k spisu, ktoré je expressis verbis zakotvené v ustanovení § 69 Tr. por., možno implicitne vyvodiť i z čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru (t.j. z práva obvineného mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby), ktorý obvinenému priznáva právo mať k dispozícii na účely preukázania svojej neviny alebo zníženia trestu všetky významné skutočnosti, ktoré zozbierali alebo mohli zozbierať kompetentné orgány.

V danom prípade obvinenému nebolo dané ani len všeobecné poučenie o tomto jeho práve vyplývajúcom mu z ustanovenia § 69 Tr. poriadku.

Na týchto porušeniach práva obvineného na obhajobu nemení nič ani argumentácia prokurátora prezentovaná v jeho sťažnosti.

Pokiaľ ide o ďalší dôvod vrátenia veci prokurátorovi na došetrenie, spočívajúci v reálnom odňatí možnosti na výkon práva obvineného na obhajobu, ku ktorému odňatiu malo dôjsť tým, že v predmetnej veci boli výsluchy svedkov vykonané bez toho, aby bol obvinený o ich vykonaní riadne upovedomený, v dôsledku čoho sú tieto výpovede nulitné, pretože ich nemožno považovať za dôkazy získané zákonným spôsobom, s týmto sa krajský súd za danej situácie ako s dôvodom na odmietnutie obžaloby nestotožnil.

Čo sa týka výkladu a poňatia práva obvineného na obhajobu v súvislosti s aplikáciou § 213 Tr. por., krajský súd odkazuje na to, čo, opierajúc sa o Dohovor, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i rozhodnutia krajského súdu, uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa. Krajský súd k tomuto aj s ohľadom na zameranie sťažnosti prokurátora poznamenáva i nasledovné.

Policajt pri výsluchu obvineného, vykonanom 19.4.2009, tohto poučil aj podľa § 213 Tr. por. o tom: „že policajt môže povoliť účasť obvineného na vyšetrovacích úkonoch a umožniť mu vypočúvaným svedkom klásť otázky (v prípade, že je predpoklad, že ich výsluch nebude možný v konaní pred súdom“.

Po takomto poučení obvinený prehlásil: „Vzdávam sa práva účasti na iných výsluchoch svedkov.“ (č. l. 4).

Takéto vyjadrenie obvineného nemôže zbaviť a ani nezbavilo policajta povinnosti riadne upovedomiť obvineného o úkone, v tomto prípade o vykonaní výsluchov svedkov – M. M., E. M. a J. M., pretože táto povinnosť policajtovi vyplýva priamo zo zákona (§ 34 ods. 4 Tr. por., § 213 Tr. por., § 263 ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. por.).

Obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vždy reálnu možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Tu si treba uvedomiť, že obvinený môže realizovať svoje právo na obhajobu – vyjadrené jeho účasťou na výsluchu svedka a možnosťou klásť mu otázky, až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka.

Iba všeobecné poučenie obvineného podľa § 213 Tr. por. je nedostatočné na to, aby sa obvinený mohol právne účinne vzdať práva účasti na výsluchoch vypočúvaných osôb, pretože nezohľadňuje povinnosť policajta, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por., ktorú musí aplikovať vo vzťahu k obvinenému, ktorý nemá obhajcu, a nezohľadňuje ani povinnosť podľa § 263 ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. poriadku. Spomenuté zákonné ustanovenia spolu úzko súvisia a musia byť aplikované v jednote a nie izolovane. Iba tak totižto možno docieliť, aby výsluch svedka bol súladný nielen s naším Trestným poriadkom, ale aj s Dohovorom.

Policajt preto musí obvinenému včas – v primeranom predstihu oznámiť dátum, čas a miesto vykonania úkonu a meno svedka, ktorého bude vypočúvať. Až po takomto upovedomení sa môže obvinený právne účinne vzdať práva účasti na výsluchu už konkrétneho svedka.

Krajský súd pripomína, že obvinený musí mať primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď svedka. Vyvodzovať právne dôsledky z výpovede svedka, ktorému obvinený nemohol klásť otázky, ktorého nemohol vypočuť alebo dať vypočuť, je neprípustné, pretože jeho právo na obhajobu by bolo skrátené takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný z čl. 6 Dohovoru (vec Unterpetinger verzus Rakúsko - rozsudok z 24. novembra 1986, vec Kostovski verzus Holandsko - rozsudok z 20. novembra 1999, vec Luca verzus Taliansko - rozsudok z 27. februára 2001, vec Craxi verzus Taliansko - rozsudok z 5. decembra 2002, a ďalšie, viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5To/9/2008 či rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1Tpo/17/2008, sp. zn. 1To/82/2008, sp. zn. 1To/17/2009).

Krajský súd v súvislosti s ustanovením § 213 Tr. por. uzatvára, že výpovede svedkov M: M., E. M. a J. M. nebude možné v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní prečítať postupom podľa § 263 ods. 3 Tr. por., nakoľko neboli vykonané kontradiktórne a obvinený nebol riadne upovedomený o dni, čase a mieste vykonania týchto úkonov; preto sa ani nemohol právne účinne vzdať práva účasti na výsluchoch menovaných svedkov.

Nakoľko však ide o „obyčajných“ svedkov a nie svedkov, ktorí sú vo vzťahu k obvinenému osobami uvedenými v ustanovení § 130 Tr. por., platí pre nich všeobecná povinnosť svedčiť podľa § 127 Tr. por., bez možnosti odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Tr. por., a preto nemožno už v tomto štádiu konania (predbežné prejednanie obžaloby) prejudikovať a predpokladať, že „obyčajní“ svedkovia na hlavnom pojednávaní odmietnu vypovedať, zmenia výpovede, zomrú, alebo sa na hlavné pojednávanie nedostavia.

Okrem nedodržania kontradiktórneho postupu pri vykonávaní výsluchov menovaných svedkov boli tieto inak vykonané v súlade so zákonom a nemožno ich považovať za nulitné už v tomto štádiu konania. Nedodržanie kontradiktórnosti sa totižto „naplno“ môže prejaviť až v súdnom konaní, a preto ako podklad na podanie obžaloby a jej prijatie súdom na ďalšie konanie je možné tieto dôkazné prostriedky akceptovať. Tu si však treba uvedomiť, že prokurátor sa s takýmito dôkaznými prostriedkami vystavuje riziku „zrútenia“ obžaloby, ak nastane niektorá zo situácií uvedených v § 263 ods. 3 Tr. poriadku.

V súvislosti s konštatovaním (ne)zákonnosti výsluchov svedkov ako dôvodu na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie krajský súd ďalej dodáva, že účelom preskúmania obžaloby nie je riešiť otázku viny obvineného rozborom a zhodnotením dôkazov spôsobom ako na hlavnom pojednávaní. Podľa obsahu spisu však treba hodnotiť výsledky prípravného konania z toho hľadiska, či odôvodňujú postavenie obvineného pred súd (V 10/1980). Vrátenie veci prokurátorovi je opodstatnené vždy vtedy, keď súd nemá vzhľadom na priebeh a výsledky prípravného konania dostatočný a spoľahlivý podklad na riešenie základnej otázky, či je obvinený postavený pred súdom dôvodne. Ak ide o taký nedostatok, ktorý nie je prekážkou pre záver o dôvodnosti obžaloby a ktorý sa dá odstrániť v konaní pred súdom, nie je namieste vec vrátiť prokurátorovi na došetrenie.

Dôkazná núdza spôsobená nepoužiteľnosťou usvedčujúcich dôkazov zaobstaraných v prípravnom konaní vedie v konaní pred súdom k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. K odmietnutiu obžaloby podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. by podľa názoru krajského súdu dôkazná núdza mohla viesť vtedy, ak by bola absolútna, t.j. ak by neexistoval ani jediný zákonným spôsobom získaný dôkazný prostriedok odôvodňujúci postavenie obvineného pred súd, resp. podstatný usvedčujúci dôkaz, o ktorý sa opiera obžaloba, by bol získaný nezákonne. Unesenie dôkazného bremena a „udržanie obžaloby“ je v každom prípade úlohou prokurátora, ktorý by už v procese získavania dôkazov v prípravnom konaní mal dbať na ich zákonnosť a ďalšiu použiteľnosť.

V predmetnej veci boli podkladom na podanie obžaloby samousvedčujúca sa výpoveď obvineného I. T., ktorý sa ku skutku kladenému mu za vinu v celom rozsahu priznal a spáchanie skutku oľutoval (č.l. 4-5 spisu), a výpovede troch svedkov (poškodenej M. M.; svokry poškodenej – E. M. a svokra poškodenej – J. M.). Obvinený i títo svedkovia boli k veci vypočutí v ten istý deň (19.4.2009), pričom výsluchy svedkov nasledovali za výsluchom obvineného.

V štádiu predbežného prejednania obžaloby ide o dostatočné a presvedčivé množstvo dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich dôvodnosť podania obžaloby, a preto si krajský súd neosvojil argumenty súdu prvého stupňa o vrátení veci prokurátorovi aj z dôvodu „nezákonného získania dôkazov – výpovedí svedkov“. Prečo ich krajský súd považuje v tomto štádiu konania za zákonné, bolo vysvetlené vyššie.

Podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. samosudca obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä porušenie práva na obhajobu.

V predmetnej veci bolo závažným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, keď mu nebolo riadnym spôsobom umožnené rozhodnúť sa, či využije právo na preštudovanie spisu, a keď nebol kompletne poučený, a to aj o práve na nazretie do spisu.

Preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 11. augusta 2009