Judikát Jtk 3/2009 - Zákonné pomenovanie trestného činu (§ 163 ods. 3 Tr. zák.)

rozsudok KS ZA sp. zn. 1To/77/2008

1To/77/2008-261

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Milana Repáňa a JUDr. Adriany Gallovej na verejnom zasadnutí konanom 23. júla 2008 prejednal odvolania podané okresným prokurátorom a obžalovaným proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 28T/107/2007 z 23. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 28T/107/2007 z 23.4.2008.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného M. H., nar. .................. v Tábore, Česká republika,

trvale bytom Trenčín, Ul. Beckovská č. ........,

u z n á v a     z a     v i n n é h o ,     ž e :

30.8.2006 okolo 00.15 hod. viedol po požití alkoholických nápojov, ovplyvnený najmenej 0,71 mg/l (1,48 promile) alkoholu v dychu, po ceste II/583, v smere jazdy od Terchovej na Žilinu, motorové vozidlo zn. Mitsubishi Pajero, ev.č. TN-780BP, kde pred obcou Krasňany v okrese Žilina, pred križovatkou vedúcou do obytnej zóny Krasňany, v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy povahe vozovky, ako aj svojim schopnostiam, nezvládol riadenie vozidla, následne po výjazde z ľavotočivej zákruty prešiel s vozidlom do protismeru, mimo vozovku, kde sa vozidlo dvakrát prevrátilo na strechu a dopadlo späť na kolesá, pričom pri dopravnej nehode spolujazdec Š. B., sediaci na prednom sedadle, vedľa vodiča, utrpel pomliaždenie a prekrvácanie mozgu pri trieštivých a vpáčených zlomeninách kostí klenby a spodiny lebečnej, ktorým zraneniam na mieste nehody podľahol, pričom vodič M. H. svojim konaním porušil ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 3 písm. b), § 15 ods. 1 Zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách,

t e d a

ako vodič dopravného prostriedku spôsobil v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorú si privodil vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť,

č í m     s p á c h a l :

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. zák.

Z a     t o     h o     o d s u d z u j e :

podľa § 149 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na § 36 písm. j), l) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného M. H. na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1,2 Tr. zák. obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti vodiča, t.j. zákaz vedenia akýchkoľvek motorových vozidiel na dobu 6 (šesť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenému Š. B., nar. .................., trvale bytom Trenčín – Kubrá, Žilinská ........., vo výške 294.259,- Sk.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného zo spáchania zločinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona pre skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu.

Za tento trestný čin okresný súd obžalovanému uložil podľa § 149 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. a s prihliadnutím na § 36 písm. j), l) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 4 roky. Na výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa zároveň uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vodiča, t.j. zákaz riadiť akékoľvek motorové vozidlá na dobu 6 rokov a postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenému Š. B. vo výške 294.259,- Sk.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie okresný prokurátor a obžalovaný.

Prokurátor svojim odvolaním napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a uviedol, že výška trestu uložená obžalovanému nezodpovedá zásadám ukladania trestu vyjadrených v § 34 Trestného zákona. Podľa prokurátora dopravné nehody, príčinou ktorých je vedenie motorového vozidla po použití alkoholických nápojov bývajú najtragickejšími dopravnými nehodami často s neodstrániteľnými následkami. Záujem spoločnosti si v takomto prípade vyžaduje skutočnú jednotu prvku represie trestu a hlavne generálnu prevenciu voči ostatným potencionálnym páchateľom aj vzhľadom na mediálnu sledovanosť tohto prípadu. V súvislosti s rýchlosťou jeho jazdy prokurátor podotkol, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že jeho spolujazdec B. nie je pripútaný bezpečnostným pásom a aj napriek tomu jazdil s vozidlom rýchlo, pričom si musel byť vedomý, že v prípade náhleho zastavenia vozidla by došlo k jeho zraneniu. Preto navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti vo výroku o treste a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 rokov.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol nasledovné : „Nestotožňujem sa so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o vyhodnotenie poľahčujúcich okolností v prospech obžalovaného. Nemožno podľa môjho názoru hovoriť o vedení riadneho života z jeho strany pred spáchaním trestného činu, ak bol viacnásobne a v pomerne krátkej dobe postihnutý za priestupky, a to dokonca práve na úseku cestnej premávky. Taktiež nemožno podľa mňa hovoriť o vedení riadneho života v súvislosti s tou skutočnosťou, že obžalovaný mal v minulosti užiť drogu marihuanu. Realite nezodpovedá ani záver okresného súdu o tom, že obžalovaný sa priznal a úprimne oľutoval trestný čin. K osobe obžalovaného tak potom na základe uvedených skutočností, týkajúcich sa jeho predchádzajúceho života, ale aj samotného skutku, je opodstatnené konštatovať jeho ľahkovážnosť, či v súlade s vyjadrením poškodených až pocit výnimočnosti až primadónstva. Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sú takéto „známejšie osoby“ často vzorom a príkladom pre širšie vrstvy, najmä mladých ľudí. Ak sa takéto nezodpovedné správanie ponechá bez primeraného trestu, akcentujúceho aj prvok generálnej prevencie, nemôžeme na cestách očakávať menej opitých vodičov a menej mŕtvych obetí. Preto žiadam obžalovanému uložiť prísnejší trest. Pokiaľ ide o záruku ponúknutú hokejovým klubom, v ktorom obžalovaný pôsobil, resp. pôsobí, túto považujem za bezpredmetnú. Záruku teda navrhujem neprijať. Z tohto môjho vyššie uvedeného stanoviska potom vyplýva i to, že odvolanie obžalovaného, resp. podané v zastúpení aj jeho obhajcom, považujem za nedôvodné a toto navrhujem zamietnuť."

Obžalovaný M. H. v odôvodnení svojho odvolania uviedol nasledovné: „Týmto doplňujem odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Žiline sp.zn.28T 107/2007 zo dňa 23.04.2008 čo do výroku o treste, ktoré bolo podané ústne do zápisnice na hlavnom pojednávaní a aj písomne prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu. Svoje doplnenie odvolania odôvodňujem nasledovne:

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 23.04.2008 skonštatoval, že nemá žiadne pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe napriek skutočnosti, že obsah spisového materiálu bol protirečivý a obsahoval množstvo nejasností, ktoré bolo nevyhnutné objasniť v ďalšom konaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd rozhodol o výške trestu na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevykonal dôkazné prostriedky potrebné na objasnenie skutku a rozhodnutie o výške trestu.

Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu napriek skutočnosti, že som počas celého trestného konania nevypovedal. Viaceré okolnosti týkajúce sa osudnej nehody som chcel objasniť, najmä sporné skutočnosti z predloženého znaleckého posudku Ing. Dirnbacha (najmä nezodpovedanie otázky o vplyve nepripútania poškodeného bezpečnostným pásom, vbehnutie zvieraťa do cesty, sporne určená rýchlosť vozidla), vyjadrenia znalca MUDr. Ivana a z výpovedí svedkov. Počas celého konania som bol vystavený silnému psychickému tlaku a nedobre na mňa vplývali tiež verejné útoky. Z týchto dôvodov som sa chcel vyjadriť k osudnej nehode a objasniť sporné skutočnosti. Aj napriek viacerým nevyjasneným okolnostiam súd dospel k rozhodnutiu bez toho, aby som bližšie objasnil a vysvetlil, prečo k osudnej nehode prišlo a tiež čo jej predchádzalo.

Prvostupňový súd nebral do úvahy vyjadrenie znalca MUDr. Jaroslava Ivana zo dňa 06.06.2007, ktorý povedal, že „je pravdepodobné, že pokiaľ by poškodený Š. B. v čase dopravnej nehody bol pripútaný bezpečnostným pásom, utrpel by poranenia menšieho rozsahu a predpokladám, že by z vozidla nevypadol“.

Dňa 29.08.2006 sme hrali v Žiline posledný prípravný zápas a následne sme mali mať posedenie hráčov s vedením klubu v hoteli Terchová v Terchovej. V zápase som nehral, počas stretnutia som s priateľmi vypil na prípitok jeden strik. Ja som odmietol ísť do Terchovej vlastným vozidlom, keďže som vypil jeden strik a po vypití aj malého množstva alkoholu som nikdy neriadil. Preto som požiadal spoluhráča M. O., ktorý v zápase hral a nepil, aby riadil moje auto do Terchovej. Nazad nebolo potrebné ísť autom, lebo nocľah sme mali zabezpečený v Terchovej. Do Žiliny ma prehovárali ísť niektorí spoluhráči aj Š. B. s tým, že chcú ísť na diskotéku. Opakovane som odmietal ísť, zdôvodňoval som to tým, že som pil a nechcem riskovať. Ostatní, vrátane Štefana ma však stále presviedčali, aby som sa nebál, že chalani pôjdu pred nami iným autom. Na opakované naliehanie som sa žiaľ nechal presvedčiť. Nikdy predtým po vypití alkoholu som za volant nesadol. Ak som bol autom a vypil som i malé množstvo alkoholu, auto som nechal zaparkované a domov som šiel taxíkom alebo ma niekto odviezol.

Nesúhlasím s tvrdením, že príčinou dopravnej nehody bola vysoká rýchlosť a nesprávna technika jazdy. Počas cesty som šiel pomaly, viedlo ma vozidlo spoluhráča D. H. a zrazu mi pred autom do cesty vbehlo zviera. Súd túto skutočnosť neskúmal, hoci to vo svojich výpovediach uviedli viacerí svedkovia, napríklad D. H. vo svojej výpovedi zo dňa 27.09.2006 uviedol, že podľa neho išlo moje vozidlo pomaly a muselo sa niečomu náhle vyhnúť, asi nejakej zveri alebo psovi a v čase nehody v protismere nešli oproti žiadne autá.

T. B., spolujazdec vozidla jazdiaceho pred mojím autom, vo svojej výpovedi zo dňa 27.09.2006 uviedol, že som do Žiliny nemal záujem ísť, chalani ma prehovorili, lebo som tam mal auto. Obe autá počas cesty išli podľa jeho výpovede pomaly a opatrne.

I. Š., spolujazdec v mojom aute, vo svojej výpovedi zo dňa 30.08.2006 uviedol, že ešte Š. B. hovoril, aby sa pripútal bezpečnostným pásom, ale on si ho nezapol. Všetci ostatní v našom vozidle boli pripútaní bezpečnostným pásom.

Pred začiatkom jazdy som požiadal všetkých spolujazdcov – Š. B., T. H. a I. Š., aby sa pripútali. Š. B. sa napriek môjmu upozorneniu nepripútal, čo som si však vôbec nevšimol. Všetci ostatní sme boli pripútaný bezpečnostnými pásmi.

Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní a ani znalecký posudok vypracovaný Ing. Dirnbachom sa nezaoberali otázkou vplyvu nepripútania spolujazdca Š. B. na následky nehody a rozsah zranení. Nebola tiež zodpovedaná otázka, ako by pripútanie bezpečnostným pásom ovplyvnilo priebeh nehody, hoci v znaleckom posudku MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej, č.j. 76/2006, vypracovaný 13.11.2006 je uvedené, že z charakteru a rozsahu zranení Š. B. vyplýva, že Š. B. v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom. MUDr. Jaroslav Ivan na svojom výsluchu dňa 06.06.2007 uviedol, že „je pravdepodobné, že pokiaľ by poškodený Š. B. v čase dopravnej nehody bol pripútaný bezpečnostným pásom, utrpel by poranenia menšieho rozsahu a predpokladám, že z vozidla by nevypadol“. V tejto súvislosti si dovoľujem upozorniť, že znalec Ing. Dirnbach sa vo svojom znaleckom posudku vôbec nezaoberal vplyvom nepripútania Š. B. na následky dopravnej nehody.

Následky osudnej nehody ľutujem, zásadným spôsobom zmenili môj život. Ukončil som aktívnu športovú kariéru a s jej následkami som sa doteraz nevysporiadal. Tieto problémy mi pomáhajú riešiť stretnutia so psychológom MUDr. Zacharom.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky neboli postačujúce a vzhľadom na viaceré nejasnosti a protirečenia v obsahu spisu, neboli objasnené okolnosti rozhodujúce pre posúdenie skutku a určenie výšky trestu, preto neboli dané dôvody na vynesenie rozsudku bez dokazovania a vykonania kontradiktórneho konania. Výška trestu uvedená v rozsudku zo dňa 23.04.2008 nenapĺňa význam trestu, pretože represia spôsobená výškou trestu je neprimeraná a nezohľadňuje okolnosti a vplyv trestu na môj ďalší život.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti bude na objasnenie nejasností potrebné vypočuť svedkov J. Z., M. O., P. F., R. T., D. H., T. B., T. H., I. Š. a tiež znalcov MUDr. Jaroslava Ivana, Ing. Igora Dirnbacha a doplniť znalecké dokazovanie.

Navrhujem, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 23.04.2008 a aby na základe doplneného dokazovania, vrátane výsluchov svedkov J. Z., M. O., P. F., R. T., D. H., T. B., T. H., I. Š. a tiež znalcov z odboru zdravotníctva a cestnej premávky ako aj s prihliadnutím na všetky poľahčujúce okolnosti, nepodmienečný trest odňatia slobody znížil podľa § 39 Trestného zákona.“

Obhajca obžalovaného v písomnom odôvodnení odvolania smerujúceho proti výroku o treste poukázal na nasledovné: „Napriek tomu, že uložený trest je na dolnej hranici trestnej sadzby, považujem ho za neprimeraný. Prvostupňový súd nezohľadnil závažné poľahčujúce okolnosti, ktoré mali bezprostredný vplyv na priebeh dopravnej nehody a spôsobený následok. K smrteľnému zraneniu poškodeného došlo len preto, že vo vozidle, ktoré pred nehodou viedol, nebol pripútaný bezpečnostným pásom. To potvrdzuje skutočnosť, že nikto iný z plne obsadeného vozidla nebol zranený. Uvedené potvrdzuje nepriamo i znalecký posudok z odboru zdravotníctva. Nebolo preukázané, že by svoje motorové vozidlo pred nehodou viedol vysokou rýchlosťou. Znalcom vypočítaná rýchlosť jazdy bola v stanovenom dolnom intervale 91,8 km/hod., pričom medzná rýchlosť za daných podmienok bola 101,7 km/hod. až 112,3 km/hod. Znalec v znaleckom posudku uviedol, že príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy a označil len s otáznikom za jej príčinu vplyv alkoholu. Poukazujem na skutočnosť, že nemal v úmysle jazdiť s motorovým vozidlom po požití alkoholu z Vrátnej do Žiliny. Na jazdu ho prehovorili len spoluhráči a bezpečnosť jazdy mal zabezpečiť spoluhráč – svedok D. H., ktorý so svojim motorovým vozidlom PEUGEOT išiel pred ním rýchlosťou 80 – 90 km/hod. a sledoval v spätnom zrkadle jeho jazdu. Poškodený vedel, že spolu s ostatnými hráčmi konzumovali alkoholické nápoje. Dobrovoľne sa rozhodol, že pôjde s nami a nastúpil do motorového vozidla. Mám za to, že skutočnosť, že bol známy hokejista a dopravná nehoda, pri ktorej spôsobil smrť spoluhráča, čo nesmierne ľutuje, vyvolala značnú pozornosť médií, nemôže mať vplyv na výšku trestu. Po hlavnom pojednávaní sa zmenili jeho osobné pomery, začiatkom mája uzavrel manželstvo, ukončil svoju športovú činnosť a pracuje v kamenárstve svojho otca. Zo všetkých síl chce odčiniť nenahraditeľnú ujmu, ktorú poškodeným spôsobil. Z týchto dôvodov navrhujem, aby Krajský súd v Žiline opätovne rozhodol o splnení podmienok na použitie ustanovenia § 39 Tr. por. o mimoriadnom znížení trestu. Mám za to, že konanie obžalovaného naplnilo zákonné znaky nie zločinu, ale prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. por. Z týchto dôvodov navrhujem, aby odvolací súd mu uložený nepodmienečný trest po zrušení prvostupňového rozsudku znížil, eventuálne, aby vec vrátil Okresnému súdu v Žiline, aby výsluchom znalcov z odboru zdravotníctva a cestnej premávky boli poľahčujúce okolnosti, ktoré uviedol, dôsledne ozrejmené.“

Hokejový klub Dukla Trenčín, a.s. pred rozhodnutím krajského súdu o podaných odvolaniach ponúkol záruku za nápravu obžalovaného, v ktorej uviedol, že : „Vedenie Hokejového klubu Dukla Trenčín dostalo podnet kolektívu na to, aby ponúklo prevzatie záruky na nápravu M. H.. Vedenie klubu prehodnotilo podrobne tento podnet a rozhodlo sa ponúknuť súdu záruku za nápravu M. H. a navrhnúť, aby súd upustil od výkonu trestu, čo odôvodňujeme nasledujúcimi skutočnosťami:

Obžalovaný M. H. je dlhodobý hráč Dukly Trenčín a patrí medzi najlepších hráčov na ľade. Je nesmierne pracovitý, húževnatý, ochotný pomôcť spoluhráčom aj nad rámec svojich povinností. V kolektíve je obľúbený pre svoju priateľskú a otvorenú povahu. Je nesmierne veľký bojovník a obetavý hráč, ktorý ide do každého súboja naplno. Do hry dáva srdce a pre úspech kolektívu vždy bojoval zo všetkých síl. Veľmi rád a ochotne pomáha aj mladým začínajúcim hráčom, čo má veľký vplyv na ich ďalšie športové napredovanie. Ochotne a rád sa zapája aj do charitatívnych podujatí organizovaných hokejovým klubom ako je napríklad pomoc chovancom detských domovov alebo rôzne charitatívne podujatia zamerané na pomoc zdravotne postihnutým občanom. M. H. žije v usporiadaných rodinných pomeroch a je našim dlhoročným kľúčovým hráčom a vždy patril medzi najspoľahlivejších. Vzhľadom na jeho zodpovedný prístup a plnenie si povinností, či už v tréningoch alebo v zápasoch a kladný vzťah k spoluhráčom na ľade i mimo ľadu, si ho mužstvo zvolilo za kapitána. V úlohe kapitána bol aj v roku 2004, kedy Dukla Trenčín získala titul Majstra Slovenskej republiky. Vedenie Hokejového klubu Dukla Trenčín sa stotožňuje s názorom členov, že vzhľadom na možnosti výchovného pôsobenia kolektívu Dukly Trenčín možno dôvodne predpokladať, že účel trestného konania sa dosiahne aj tým, že M. H. bude uložený trest, ktorý nie je spojený s odňatím slobody. Vedenie hokejového klubu rovnako ako všetci jeho členovia vzali do úvahy, že M. H. sa činu dopustil na veľký nátlak a za neobvyklých okolností ako to vyplýva aj z výpovedí svedkov. Z týchto výpovedí jednoznačne vyplýva, že M. H. odmietal šoférovať motorové vozidlo. Motorové vozidlo šoféroval až po prehováraní spolu sediacich v aute. Podotýkame, že nikdy predtým neriadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Na podnet Hokejového klubu Dukla Trenčín M. H. prijal záväzky, že sa bude aktívne podieľať na príprave a výchove mladých hráčov a starať sa o ich hokejový rast. Prijal tiež úlohu klubu v oblasti charitatívnej činnosti, a to predovšetkým patronátom hokejového klubu nad detským domovom ako aj charitatívnu činnosť v spolupráci s príslušnými sociálnymi a samosprávnymi orgánmi týkajúcich sa starostlivosti o zdravotne postihnutých občanov. Vedenie Dukly Trenčín je presvedčené, že spoluhráči a ostatní členovia Dukly Trenčín sú kolektívom dostatočne spôsobilým na to, aby pri výkone záruky na M. H. náležite pôsobili. Vzhľadom na skutočnosť, že M. H. je známy v hokejovom kolektíve Dukly Trenčín ako pokojný a pracovitý človek, ktorý si svoje povinnosti vždy riadne plnil, žije usporiadaným rodinným životom, ponúkame za jeho ďalšie správanie záruku.“

Poškodení J. B. a Š. B . sa vyjadrili k odvolaniu M. H. aj k ponúknutej záruke nasledovne: „V doplnení odvolania obžalovaný M. H. okrem iného tvrdí, že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že náš syn nebol pripútaný, v čom vidí kľúčový moment následkov nehody. K tomu chcem uviesť, že náš syn mal značný rešpekt voči starším hokejistom a sme presvedčení, že keby bol H. dôrazne vyzvaný, bol by sa pripútal. Myslíme si, že obžalovaný význam nepripútania účelovo preceňuje, pričom sa odvoláva na stanovisko znalca MUDr. Ivana, ktorý uviedol, že ak by náš syn bol pripútaný, je pravdepodobné, že by utrpel poranenia menšieho rozsahu a vyslovil predpoklad, že by z vozidla nevypadol. Znalec sa však nevyjadril v tom zmysle, že tieto „menšie“ poranenia by neboli smrteľné. Ako vyplýva z fotodokumentácie nehody a posudku Ing. Dirnbacha vozidlo po prevrátení malo najväčšiu deformáciu strechy a jej stlačenie nad sedadlom spolujazdca vpredu, kde náš syn sedel. Sme nepríjemne prekvapení, že hokejový klub Dukla Trenčín ponúkol prevzatie záruky za nápravu obžalovaného. Hlavne pre spôsob ako to urobil a aké argumenty použil. Z prostredia hokejového mužstva sme získali informáciu, že hráči ani konkrétne nevedeli čo podpisujú. „Povedali nám, že je to niečo na podporu H.“, vyjadrili sa niektorí. V odôvodnení ponuky sa autori zaoberajú podrobnosťami nehody, hovoria o nátlaku na H., hodnotia výpovede svedkov. To je prekvapujúce, nakoľko ani jeden z nich nebol účastníkom tejto udalosti, ani nemal prístup k jej dokumentácii. Je teda zrejmé, že text ponuky nepísal nikto z hokejového klubu.

V texte predstavujú obžalovaného ako čestného, zodpovedného a disciplinovaného človeka, ktorý sa dopustil tragického skutku súhrou nepriaznivých vonkajších okolností. V skutočnosti však H. bol často na ľade i mimo neho problémovým hráčom. Zrejme preto agentúra SITA dňa 31.1.2007 v súvislosti s jeho návratom do Dukly Trenčín uviedla: „Enfant terrible trenčianského hokeja sa vracia na ľad B.O.F.Leasing arény...“. Renomovaná agentúra mala zrejme dôvody k tomu, aby H. označila ako zlé dieťa. Dobre známa je H. aféra z r. 2005, kedy mal na tri mesiace zastavenú činnosť, nakoľko pri dopingovej kontrole bolo u neho potvrdené požitie marihuany. O jeho vzťahu k alkoholu by vedeli dlho rozprávať návštevníci trenčianskych nočných podnikov. Ako „disciplinovaný“ hráč sa v marci t.r. počas zápasov play-off nevrátil s mužstvom do Trenčína, ale zabudol sa v jednom z bratislavských kasín.

Aj pohľad do Evidenčnej karty vodiča nesvedčí o veľkom zmysle pre disciplínu obžalovaného. To dokumentuje, že porušovanie stanovených pravidiel bolo u obžalovaného bežné a tragická dopravná nehoda, pri ktorej zahynul náš syn, bola len logickým dôsledkom jeho správania. Aj na tom má nemalý podiel práve hokejový klub, ktorý rôzne prehrešky H., ale aj iných hráčov bagatelizoval, prehliadal a zametal pod koberec. Mladí ľudia potom ľahko nadobúdajú pocit výnimočnosti a primadonstva, že si môžu dovoliť viac ako bežní „smrteľníci“. Podľa toho sa správajú aj niektorí iní hráči. Známe sú rýchlostné preteky hokejistov na Električnej ulici v Trenčíne, bežné je až provokatívne parkovanie na pešej zóne v centre mesta, atď. Športový klub, ktorý je zodpovedný aj za výchovu mladých ľudí, osobitne takých, ktorí sú vzorom tisícom detí, v tomto smere zlyháva, pretože podriaďuje všetko len športovým výsledkom a zisku klubu. Je paradoxné, že takáto inštitúcia, ktorej výchovné zlyhania sú viditeľné na každom kroku, ponúka záruku za nápravu obžalovaného. Vzhľadom k uvedenému sme skeptickí aj k aktivitám, ktoré má obžalovaný vykonávať v rámci nápravy pod gestorstvom hokejového klubu.

Zastávame názor, že doplnok k odvolaniu obžalovaného i ponuka záruky za nápravu obžalovaného zo strany hokejového klubu Dukla Trenčín sú len účelové kroky smerujúce k dosiahnutiu zníženia výmery trestu, resp. jeho podmienečného odkladu. Obžalovaný viackrát od nehody pre média uviedol, že si je vedomý svojej viny a bude znášať dôsledky svojho konania. Skutočnosť je ako vidno iná.

Z ľudského hľadiska nám je obžalovaného ľúto a nemáme potrebu pomstiť sa. Žiadny trest nám nášho jediného syna nevráti. Napriek tomu sme presvedčení, že Krajský súd v Žiline by mal odvolanie obžalovaného i ponuku záruky zo strany Dukly Trenčín odmietnuť. S prihliadnutím na skutočnosť, že na cestách denne zbytočne zomierajú ľudia následkom hrubej nezodpovednosti, akej sa dopustil aj obžalovaný H., je prísne potrestanie jedným z mála účinných nástrojov, akým sa musí spoločnosť tomuto hrozivému javu brániť. Pritom by nemalo rozhodovať, či je vinník „celebrita“, boháč alebo známy športovec. Myslíme si, že okresný súd vo svojom rozsudku pri rozhodovaní o výške trestu nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že spáchaniu trestného činu obžalovaným predchádzalo opakujúce sa ignorovanie dopravných predpisov, čo zrejme patrilo k bežnému štýlu jazdenia významného hokejistu. Z tohto pohľadu by sme za spravodlivé považovali, ak by Krajský súd v Žiline nielen odmietol odvolanie obžalovaného a neprijal ponuku záruky Dukly Trenčín, ale aj vyhovel odvolaniu prokurátora, čo do výšky trestu.“

Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste a obžalovaným napadnutého aj výroku o vine a tiež aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a tak zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a odvolanie obžalovaného je dôvodné, ale pre iné skutočnosti, ako uviedol v odvolaní.

V prvom rade je potrebné uviesť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po poučení o možnosti podať proti vyhlásenému rozsudku odvolanie oznámil nasledovné: „Podávam odvolanie proti rozsudku“.

Po takomto vyjadrení obžalovaného bolo povinnosťou okresného súdu (§ 310 ods. 1 Tr. por.) vyzvať obžalovaného, aby spresnil, proti ktorým výrokom rozsudku podáva odvolanie, čo sa ale nestalo. Následne obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania (č.l.233-238) formálne uviedol, že odvolanie smeruje proti výroku o treste, pričom ale z obsahu odvolania je úplne zrejmé, že napadol aj výrok o vine.

Krajský súd preto rešpektujúc ustanovenie § 62 Tr. por., podľa ktorého sa podanie posudzuje vždy podľa obsahu aj keď je nesprávne označené, posúdil odvolanie obžalovaného ako odvolanie podané proti výroku o vine a výroku o treste. V súlade s tým bol potom krajský súd povinný preskúmať správnosť a zákonnosť výroku o treste a výrok o vine v časti použitých zákonných ustanovení (§ 163 ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. por.).

S ohľadom k tomu, že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom 22.4.2008 vyhlásenie o priznaní viny, podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. (č.l.212-213) súd druhého stupňa preskúmal i zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného M. H. a zistil, že v tomto smere konal okresný súd správne a neporušil žiadne procesné ustanovenia. Priznanie viny bolo teda prijaté súdom prvého stupňa v súlade so zákonom a stalo sa nemenným.

Ani krajský súd podobne ako okresný súd nemal dôvodné pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a preto priznanie viny obžalovaným M. H. považoval za logicky dôsledok dôkazného stavu zisteného a prezentovaného prokurátorom v obžalobe.

Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny.

Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd ako súd odvolací preskúmavať, zasahovať, meniť, či prípadne spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa, prezentované vo výroku o vine v napadnutom rozsudku.

Krajský súd však bol povinný preskúmať právne posúdenie skutku z hľadiska správnosti použitých zákonných ustanovení pre označenie a kvalifikáciu súdeného skutku. V tejto časti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil skutok ako zločin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. zák., keď správne ide o prečin.

V zmysle § 163 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozsudok musí obsahovať výrok rozsudku s uvedením zákonných ustanovení.

Podľa § 163 ods. 3 Tr. por. výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj s uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Podľa § 9 Tr. zák. sa trestným činom rozumie prečin a zločin. Nejde o samoúčelné delenie trestných činov. Takéto delenie umožňuje presnejšie vyjadrenie ich rôznej závažnosti a škodlivosti, lepšie dokumentuje štruktúru evidovanej kriminality, podiel závažných trestných činov a ich pomer k menej závažnej kriminalite.

Pojem trestný čin má význam len z hľadiska teoreticko-praktických a výkladových dôvodov ako nadradený spoločný pojem pre prečin a zločin. Pre procesné účely je potrebné používať špeciálne pojmy a to pojmy prečin a zločin.

S ohľadom k vyššie uvedenému dospel krajský súd k záveru, že neoddeliteľnou súčasťou presného označenia trestného činu (§ 163 ods. 3 Tr. por.) vo výroku o vine pri jeho zákonnom pomenovaní je uvedenie nielen jeho názvu (usmrtenie), ale aj druhu (prečin, zločin) v zmysle § 9 Tr. zák. Zrozumiteľnosť výroku o vine nemožno oslabovať uvádzaním nepresných údajov a aj preto považoval krajský súd za potrebné napraviť pochybenie okresného súdu v tomto smere.

Zákonné pomenovanie trestného činu v zmysle § 163 ods. 3 Tr. por. je podľa názoru krajského súdu potrebné vykladať tak, že toto musí obsahovať určenie konkrétneho druhu trestného činu (§ 9 Tr. zák. – prečin alebo zločin) a názov súdeného trestného činu (usmrtenie...) tak, aby výrok o vine bol i v tejto časti jasný a zrozumiteľný. S ohľadom k špecifikácii druhov trestných činov je žiaduce, aby aj súdna prax reagovala na ust. § 9 Tr. zák. a aby sa pre procesné účely používali tam uvedené špeciálne pojmy prečin a zločin, namiesto všeobecného pojmu trestný čin. Význam presného označenia druhu trestného činu sa prejavuje v ďalších štádiách trestného konania (§ 66 Tr. zák.), či v ďalšom konaní po právoplatnosti rozsudku (napr. amnestia).

Pokiaľ ide o výrok o treste v napadnutom rozsudku, krajský súd považoval rozsudok okresného súdu v tejto časti za správny a v podstate ho nezmenený prevzal do svojho rozsudku. Za účelom objasnenia všetkých okolnosti, ktoré mali vplyv na uloženie trestu, krajský súd doplnil dokazovanie prečítaním znaleckých posudkov, čím zároveň vyhovel požiadavke obžalovaného na doplnenie dokazovania.

Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo - súdne lekárstvo jasne vyplynulo, že poškodený v čase nehody nebol pripútaný a preto krajský súd prihliadol aj na túto skutočnosť tak, ako to požadoval obžalovaný. Zo znaleckého posudku z odboru doprava cestná celkom zreteľne vyplynulo, že znalec sa zaoberal aj možnosťou posúdenia možného ovplyvnenia konania vodiča – obž. M. H. pohybom zvieraťa. Krajský súd teda pri rozhodovaní zohľadnil aj túto okolnosť. Obidva tieto posudky a ďalšie dôkazy vykonané už okresným súdom na hlavnom pojednávaní vytvorili pre krajský súd dostatočný podkladový materiál na objektívne a podľa názoru odvolacieho súdu spravodlivé rozhodnutie o treste.

Z hľadiska výmery uloženého trestu okresným súdom – 4 roky, sa môže obžalovanému táto javiť ako príliš prísna, pre poškodených a ani pre prokurátora sa však takýto trest nejavil dostatočným, čo jasne vyplynulo z odvolania okresného prokurátora a vyjadrenia sa poškodených na verejnom zasadnutí pred krajským súdom v rámci konečných návrhov.

Krajský súd považoval uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky za primerané, zodpovedajúce stavu veci a zákonu, keď išlo o najnižšiu možnú výmeru (sadzba 4 – 8 rokov s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), j) Tr. zák.), akú bolo možné obžalovanému uložiť. Krajský súd si v súvislosti s výrokom o treste osvojil nielen úvahy, ale aj závery okresného súdu a môže k nim len dodať, že každý vodič, ktorý vedie vozidlo pod vplyvom alkoholu je ako „časovaná bomba“, ktorá vo väčšine prípadov ublíži iným, nič netušiacim ľuďom. Vedenie vozidla opitým vodičom považuje tento súd za prejav najväčšej arogancie a drzosti, akej sa vodič môže dopustiť voči svojmu okoliu, nehovoriac už o tom, keď naviac vezie vo vozidle ešte tri osoby. Obžalovaný M. H. svojim konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku ohrozil a riskoval život svoj, svojich spolucestujúcich, ale aj život iných účastníkov cestnej premávky, čo nakoniec viedlo aj k tragickému následku.

Argumenty obžalovaného na zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby a argumenty prokurátora na zvýšenie trestu odňatia slobody na 6 rokov krajský súd neakceptoval.

V súvislosti s postupom aký navrhol obžalovaný – podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd nezistil také okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu, pričom aj nový Trestný zákon vychádza zo zásady, že znížiť trest z dôvodov, okolnosti prípadu pod dolnú hranicu prípustnej trestnej sadzby zvýšenej na základe okolnosti, ktorá to podmieňuje, je vylúčené.

Je nutné pripustiť, že nepripútanie sa Š. B. bezpečnostným pásom mohlo ovplyvniť konečný následok dopravnej nehody. Táto príčina vzniknutého následku však nie je jediná a nie je ani najpodstatnejšia. Tou je skutočnosť, že obžalovaný opitý viedol vozidlo a práve preto nezvládol kolíznu situáciu, ku ktorej by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo, ak by vozidlo viedol triezvy. Preto krajský súd neposúdil nepripútanie sa poškodeného bezpečnostným pásom za okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. Obhajobu obžalovaného spočívajúcu v tom, že mu do cesty vbehlo zviera považoval krajský súd s ohľadom na závery znaleckého posudku za neudržateľnú.

V súvislosti s navrhovaným zmiernením trestu okresný súd pod dolnú hranicu trestnej sadzby krajský súd neovplyvnila ani ponúknutá záruku za nápravu obžalovaného, ktorá na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. by bola tak či tak nedostatočná. Okrem toho zo strany obžalovaného H. nešlo o prvý „prehrešok“ v rámci hokejového klubu (viď č.l. 251-253) a ak si nevedel dať s ním klub rady do nehody, keď mal na to rôzne pracovné a klubové páky, nie je veľký predpoklad, že by pôsobenie klubu na obžalovaného bolo už teraz účinné. Preto krajský súd neprijal ponúknutú záruku a v súlade s doterajšou súdnou praxou na túto skutočnosť poukazuje len v odôvodnení rozsudku a nerozhodoval o tom samostatným výrokom.

Krajský súd taktiež nezistil u obžalovaného M. H. pomery takého charakteru, z ktorých by bolo zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. Jeho pomery sa okrem toho, že je osobou všeobecne známou, nevymykajú z pomerov bežných u iných páchateľov a preto ani s ohľadom k pomerom páchateľa krajský súd nezistil dôvod na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a teda zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu.

Odvolací súd neakceptoval ani argumenty prokurátora prednesené v odvolaní a v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí, pretože trest odňatia slobody vo výmere 4 roky bez podmienečného odkladu jeho výkonu považuje, a to aj z hľadiska generálnej prevencie trestu za dostatočný odstrašujúci príklad pre ďalších potencionálnych páchateľov, najmä ak bol trest odňatia slobody uložený obžalovanému v spojení s trestom zákazu činnosti na dobu 6 rokov. Práve pri úvahách o uložení a určení výmery trestu zákazu činnosti krajský súd zohľadnil bohatú priestupkovú minulosť obžalovaného, ktorá ho z hľadiska posúdenia ako osoby – vodiča, robí skutočne ľahkovážnym a nezodpovedným. Odvolací súd nemal dôvod spochybňovať už okresným súdom ustálené poľahčujúce okolnosti, pričom nielen priznanie, ale aj ľútosť obžalovaného považoval krajský súd za úprimnú. Taktiež posúdiť predchádzajúce dopravné priestupky za nevedenie riadneho života považoval krajský súd za nadnesené a neprimerané a aj preto tieto argumenty prokurátora neprijal.

Preto odvolací súd zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné.

Nakoľko obžalovaný M. H. doposiaľ nebol súdne potrestaný, boli splnené zákonné predpoklady na postup podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. a preto krajský súd menovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento krajský súd v nezmenenej podobe prevzal z rozsudku okresnému súdu, pričom ho nemohol naprávať, meniť a ani preskúmavať, pretože žiadna zo strán konania proti tomuto výroku nepodala odvolanie. V tejto veci bol teda krajský súd limitovaný obmedzeným revíznym princípom, ktorý mu nedovoľoval rozhodnúť vo výroku o náhrade škody inak, ako to učinil súd prvého stupňa.

So zreteľom k vyššie uvedeným skutočnostiam krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Žiline, 23. júla 2008