List prvého námestníka generálneho prokurátora poslancom Národnej rady SR

GENERÁLNY PROKURÁTOR
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
v z. Ladislav T i c h ý 
prvý námestník generálneho prokurátora

Ad 1.: K stanoviskám záväzným pre všetkých prokurátorov a ich asistentov:

Na tejto skutočnosti nič nezmení ani zmena pôvodne navrhovanej právnej úpravy. Do pripomienkového konania bolo predložené znenie, ktoré oprávnenie riadiť činnosť prokurátorov prostredníctvom záväzných stanovísk priznávalo úradníkom ministerstva spravodlivosti. A to napriek tomu, že postavenie štátnych úradníkov na ministerstve spravodlivosti je založené na vzťahoch vertikálnej subordinácie, že nemusia mať ani len právnické vzdelanie, že nepoznajú prácu prokurátorov a nenesú žiadnu zodpovednosť za činnosť prokuratúry a žiadnu zodpovednosť by neniesli ani za nezákonné či nesprávne výkladové stanoviská. Túto právnu úpravu ministerstvo spravodlivosti zmenilo pod ťarchou námietok uplatnených viacerými subjektami s poukazom na neústavnosť takejto právnej úpravy a na rokovanie vlády predložilo znenie, ktoré takúto právomoc presúva na ministra spravodlivosti. Túto jeho právomoc zdanlivo obmedzuje zriadením Komisie pre vydávanie stanovísk, na návrh ktorej bude minister spravodlivosti oprávnený vydávať stanoviská záväzné pre všetkých prokurátorov a asistentov prokurátorov. Polovicu členov (troch zo šiestich) bude totiž oprávnený vymenúvať a odvolávať minister spravodlivosti, druhú polovicu generálny prokurátor. Žiaden z nich nemusí byť prokurátorom ani nemusí mať žiadne skúsenosti s prácou v justícii. Na schválenie návrhu komisie stačí, ak zaň budú hlasovať štyria jej členovia. To znamená, že ak členovia vymenovaní generálnym prokurátorom nezískajú hlas aspoň jedného ďalšieho člena, žiadne stanovisko nebude možné vydať. To platí aj naopak. Pre aplikačnú prax na prokuratúre to znamená nielen neprípustné zásahy ministra spravodlivosti do činnosti prokurátorov, ale aj nemožnosť zjednocovať činnosť prokurátorov v prípade, ak sa členovia komisie nedohodnú alebo ak sa budú riadiť politickými príkazmi. Pritom, minister spravodlivosti ani žiadna komisia nenesú a v podmienkach Slovenskej republiky ani nemôžu niesť zodpovednosť za činnosť prokuratúry.

Prokurátori musia uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade so zákonom a sľubom, ktorí zložili. Za porušenie svojich povinností sú disciplinárne zodpovední. Generálny prokurátor vydáva stanoviská záväzné pre prokurátorov len vtedy, ak je to potrebné v záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Teda len v záujme zjednotenia aplikačnej praxe na prokuratúre v prípade, ak vzniknú interpretačné problémy. V doterajšej praxi ide o zanedbateľný počet takýchto stanovísk (1 až 5 ročne, v niektorom roku žiadne). Avšak, zo snáh ministerstva spravodlivosti a jeho legislatívnych návrhov v minulosti, z predloženého znenia, ústneho prerokovania navrhovanej právnej úpravy a dôvodovej správy vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti má na mysli iné stanoviská – akože v záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných právnych predpisov chce skutočne zasahovať do činnosti prokuratúry a rozhodovať o tom, ako majú prokurátori vykladať a uplatňovať zákony a v konečnom dôsledku aj o tom, či voči konkrétnemu páchateľovi bude zastavené trestné stíhanie alebo či bude podaná obžaloba. Odpoveď na otázku, ako sa Komisia pre vydávanie stanovísk vôbec dozvie, v akej veci je potrebné vydať stanovisko záväzné pre prokurátorov a ich asistentov, dáva nepriamo vládny návrh zákona. Minister spravodlivosti by totiž mal mať zákonné oprávnenie zvolať aspoň raz za tri mesiace zasadnutie tejto komisie. Z toho možno vyvodiť záver, že minister už bude vedieť, v akej veci a aké stanovisko treba vydať. Z doterajšej marginálnej kompetencie generálneho prokurátora sa tak stane významný právny prostriedok v rukách ministra spravodlivosti na ovládanie prokuratúry.

Priznanie oprávnenia vydávať stanoviská záväzné pre všetkých prokurátorov a ich asistentov má veľký význam pre ministerstvo spravodlivosti aj v netrestnej oblasti. Ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy a ako také podlieha dozorovým oprávneniam prokuratúry - prokuratúra je oprávnená v rozsahu ustanovenom zákonom vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, t.j. aj ministerstvom spravodlivosti, a to preskúmavaním zákonnosti ním vydaných všeobecne záväzných právnych predpisov, normatívnych právnych aktov a rozhodnutí v jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy, ako aj vykonávaním previerok zachovávania zákonnosti. To znamená, že ministerstvo spravodlivosti, ktorého činnosť podlieha kontrolnej právomoci prokuratúry, je tvorcom takej právnej úpravy, ktorá umožní ministrovi spravodlivosti dávať záväzné stanoviská prokurátorom a ich asistentom, ako majú vykladať a uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné predpisy aj pri vykonávaní dozoru, či samotné ministerstvo spravodlivosti dodržiava zákonnosť. Nerešpektovaním stanoviska ministra spravodlivosti by sa prokurátor vystavil disciplinárnemu stíhaniu. Prostredníctvom takýchto stanovísk bude možné ovplyvňovať dozorové oprávnenia prokurátorov aj voči ďalším orgánom verejnej správy.

So zreteľom na uvedené v systéme ústavného zriadenia Slovenskej republiky nemožno priznať ministrovi spravodlivosti ani žiadnemu politickému činiteľovi oprávnenie vydávať stanoviská, ktoré by boli záväzné pre prokurátorov a ich asistentov. Takéto oprávnenie môže byť priznané len generálnemu prokurátorovi, pretože generálny prokurátor podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky je na čele prokuratúry Slovenskej republiky.

Ad 2.: K zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny:

Snaha o ustanovenie zákazu nadriadeným prokurátorom vydávať niektoré pokyny (tzv. negatívne pokyny) podriadeným prokurátorom vychádza z absolútnej neznalosti organizácie, riadenia a kontroly práce na prokuratúre, z nepochopenia inštitútu hierarchického odovzdávania pokynov a z neznalosti základných práv a povinností prokurátorov.

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona je uvedené, že: „Doterajšia právna úprava obsiahnutá v § 6, ktorá umožňovala vydávanie tzv. negatívnych pokynov podriadeným prokurátorom, sa v praxi neosvedčila, keďže bola systematicky využívaná spôsobom, ktorý vyvolával dôvodné pochybnosti o transparentnosti činnosti prokuratúry.“. Toto tvrdenie je ničím nepodložené a nepravdivé. V celom rezorte prokuratúry boli počas posledných siedmich rokov vydané iba tri tzv. negatívne pokyny – v prvom prípade skutok nespáchala obvinená osoba, ale jej menovec, v druhom prípade uplynula prekluzívna lehota na prerokovanie priestupku, v treťom prípade skutok nebol trestným činom.

Treba si uvedomiť, že aj tzv. negatívny pokyn, napr. pokyn zastaviť trestné stíhanie, je zákonným pokynom, ak nastane dôvod ustanovený v zákone, pre ktorý trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené. Inými slovami, z hľadiska výkonu prokurátorských oprávnení pokyn môže byť len zákonný alebo nezákonný. Prokurátori nesú osobnú zodpovednosť za výkon funkcie prokurátora – aj za vydanie alebo splnenie nezákonného pokynu.

Každý prokurátor má právo vykonávať funkciu prokurátora bez zastrašovania, nátlaku, prekážok, nevhodného zasahovania alebo neoprávneného vystavovania zásahom do jeho právomoci a osobnej zodpovednosti. Každý prokurátor je povinný vykonávať svoje služobné povinnosti nestranne, nesmie sa dať ovplyvniť individuálnymi alebo čiastkovými záujmami, záujmami politických strán alebo politických hnutí, nesmie podľahnúť tlaku verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov a musí odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktoré by mohli viesť k ohrozeniu jeho nestrannosti. To sú zákonné základné práva a povinnosti prokurátorov – za porušenie zákonných povinností sú prokurátori zodpovední.

Každý prokurátor je povinný odmietnuť splnenie pokynu nadriadeného prokurátora, ak by jeho splnením spáchal trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie. Ak pokyn nadriadeného prokurátora považuje za rozporný s právnym predpisom alebo svojím právnym názorom, môže písomne požiadať nadriadeného prokurátora, aby mu vec odňal. Nadriadený prokurátor musí jeho žiadosti vyhovieť a vybavením veci poveriť iného prokurátora alebo ju vybaviť sám. To je zákonom ustanovený postup pri hierarchickom odovzdávaní pokynov. Ak by ktorýkoľvek podriadený prokurátor alebo sám nadriadený prokurátor vybavil vec v rozpore so zákonom, vystavil by sa osobnej zodpovednosti - disciplinárnej zodpovednosti za porušenie zákona (za spáchanie závažného disciplinárneho previnenia môže byť pozbavený funkcie prokurátora) a ak spôsobil škodu, aj zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pokyny nadriadených prokurátorov musia byť písomné, sú založené v spisoch, preto nie je problém zistiť, či sú alebo nie sú zákonné.

Inštitút hierarchického odovzdávania pokynov vyplýva z hierarchického usporiadania prokuratúry. Hierarchické usporiadanie prokuratúry je nevyhnutným predpokladom pre jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a jednotné uplatňovanie trestnej politiky. Nezávislosť súdov a sudcov totiž nevyhnutne vedie k ich nejednotnému rozhodovaniu. Preto musí existovať odborný orgán, ktorý síce nemôže zmeniť rozhodnutie súdu, ale môže dosiahnuť, aby rozhodnutie súdu preskúmal súd vyššieho stupňa, a to aj v takých prípadoch, kde obžalovaný v trestnom konaní alebo účastník konania v nesporovom občianskom súdnom konaní a v správnom konaní na tom nemá záujem, pretože mu takéto rozhodnutie vyhovuje. V podmienkach Slovenskej republiky týmto odborným orgánom je prokuratúra.

Hierarchické usporiadanie prokuratúry považuje za predpoklad pre riadne fungovanie prokuratúry aj Európsky výbor pre trestné otázky (CDPC), pod vedením ktorého bol poverený Výbor expertov pre otázky o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva (PC-PR) preskúmať postavenie prokuratúry a jej úlohu v systéme trestného súdnictva v jednotlivých členských štátoch Rady Európy. Uvedené vyplýva z Odporúčania Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva a dôvodovej správy k tomuto odporúčaniu. Rovnako, Benátska komisia v Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného systému v časti II – Prokuratúra v bode 53 výslovne uvádza, že: „Je legitímne mať k dispozícii taký systém prokuratúry, ktorý je organizovaný hierarchicky a kde rozhodnutie prokurátora môže zrušiť jeho nadriadený prokurátor, ak je v rozpore so všeobecnými pokynmi.“.

Ad 3.: K zverejňovaniu a sprístupňovaniu rozhodnutí:

V Slovenskej republike platí zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií), ktorý ustanovuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Tento zákon platí aj pre prokuratúru. Preto neexistuje žiaden rozumný dôvod na prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá ustanoví povinnosť zverejňovať a sprístupňovať rozhodnutia prokurátorov bez akýchkoľvek záruk na ochranu práv a zákonom chránených záujmov strán a účastníkov konania, bez ich súhlasu, dokonca aj proti ich vôli, bez akýchkoľvek záruk na ochranu obetí trestných činov, poškodených, maloletých, bez ohľadu na ústavný princíp prezumpcie neviny, bez možnosti zabezpečiť primeranú ochranu ústavného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ústavného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ústavného práva na ochranu pred inak neoprávneným zverejňovaním údajov.

Anonymizácia údajov nepostačuje na ochranu práv a právom chránených záujmov. Často na základe samotného skutku možno zistiť (najmä v malých obciach), koho sa rozhodnutie týka. Kto má právo nazerať do spisu, robiť si z neho odpisy a výpisy, ustanovujú osobitné zákony upravujúce procesné práva a povinnosti strán či účastníkov konania.

Osobitnú pozornosť je potrebné venovať zverejňovaniu a sprístupňovaniu rozhodnutí prokurátora vydaných v trestnom konaní. Na poskytovanie informácií o trestnom konaní sa vzťahuje § 6 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom, pričom musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva. Toto ustanovenie ich výslovne oprávňuje utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Okrem toho, pri poskytovaní informácií o trestnom konaní majú ustanovené osobitné zákonné povinnosti - dbať na zásadu prezumpcie neviny, dbať na to, aby sa nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia, osobitne musia dbať na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú. Ak by poskytnutie informácie porušilo alebo ohrozilo uvedené záujmy, sú povinné odmietnuť poskytnutie informácie. Z uvedeného je zrejmé, že ak by bola prijatá navrhovaná právna úprava, dostala by sa do priameho rozporu s ustanovením § 6 Trestného poriadku. To znamená, že ak by prokuratúra postupovala podľa predloženého návrhu zákona, porušila by tým Trestný poriadok, ak by postupovala podľa Trestného poriadku, porušila by tým zákon o prokuratúre.

Navrhovaná právna úprava je neprijateľná aj z iného dôvodu; môže viesť k mareniu trestného konania a nemožno vylúčiť, že k informáciám o prebiehajúcom trestnom konaní sa dostanú aj osoby, ktoré by mohli byť potencionálne podozrivé a k uvedeným informáciám by nemali prístup z dôvodov operatívno-taktických.

Pri komparácii právnych úprav prostredníctvom národného člena Slovenskej republiky v Eurojuste generálna prokuratúra zistila, že možnosť týkajúcu sa zverejňovania právoplatných rozhodnutí prokurátora na webových stránkach prokuratúry nepozná žiadna z krajín pôsobiacich v Eurojuste. Súdy uverejňujú právoplatné rozhodnutia, ktoré považujú za právne významné, prokuratúry nie. Aj podľa judikátu Súdneho dvora EÚ (C-92/09 a C-93/09 Volker und Markus Schecke) „sú inštitúcie povinné pred zverejnením informácií týkajúcich sa fyzických osôb dosiahnuť rovnováhu medzi záujmami Únie na zabezpečení transparentnosti jej opatrení a zásahom do práv uznaných v článkoch 7 a 8 Charty základných práv EÚ. Cieľom transparentnosti však nemožno priznať automaticky prednosť pred právom na ochranu osobných údajov.“.

Ad 4.: K zloženiu výberových komisií:

Právna úprava, ktorá ustanovuje kreovanie výberových komisií na obsadenie voľného miesta prokurátora alebo vedúceho prokurátora na politickom základe, nemá ústavný základ. Za činnosť prokuratúry nesie zodpovednosť generálny prokurátor. Podľa navrhovanej právnej úpravy však nebude mať žiaden reálny vplyv na to, kto sa stane prokurátorom alebo vedúcim prokurátorom. Predkladateľ navrhuje, aby výberová komisia mala päť členov – dvoch z nich by mal vymenovať minister spravodlivosti, jedného by mal zvoliť parlament, jedného by mal vymenovať generálny prokurátor a jedného by mala zvoliť príslušná prokurátorská rada. Ani jeden z členov výberovej komisie nemusí byť prokurátorom. Podľa predkladateľa stačí, ak pôsobí v sektore vysokých škôl, v neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie. Nemusí mať právnické vzdelanie, nemusí mať ani len vysokoškolské vzdelanie – zákonnú podmienku splní každý, kto pôsobí na niektorej z vysokých škôl alebo v neziskovej organizácii.

Takto kreovaná výberová komisia nemôže kvalifikovane posúdiť, či uchádzač spĺňa podmienky na vymenovanie do funkcie prokurátora alebo vedúceho prokurátora. Podľa navrhovanej právnej úpravy výberovým konaním na funkciu prokurátora sa overujú schopnosti, odborné znalosti, zdravotný stav, psychická vyrovnanosť uchádzača a ďalšie skutočnosti, ktoré je potrebné overiť vzhľadom na povahu povinností prokurátora. Súčasťou výberového konania je aj písomný test. Výberovým konaním na funkciu vedúceho prokurátora sa overujú schopnosti, odborné a jazykové vedomosti, zdravotný stav, psychická vyrovnanosť a ďalšie skutočnosti, ktoré je potrebné alebo vhodné overiť vzhľadom na rozsah povinností vedúceho prokurátora. Výberová komisia ustanovená na základe predloženého návrhu zákona nebude spôsobilá vyhodnotiť ani len samotný test, nieto ešte odborné či iné predpoklady uchádzača o funkciu prokurátora či vedúceho prokurátora. Podľa navrhovateľa výberové konanie má byť verejné. To znamená, že členovia výberovej komisie by mali mať právo verejne overovať nielen odborné znalosti, ale aj zdravotný stav a psychickú vyrovnanosť uchádzača o funkciu prokurátora či vedúceho prokurátora! Verejné overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti uchádzača je v zjavnom rozpore s ústavnými právami. S takouto právnou úpravou nemožno súhlasiť. Súhlasiť nemožno ani s tým, aby uchádzač o funkciu prokurátora sa musel brániť verejne pred výberovou komisiou proti výhradám uplatneným na internete neznámymi ľuďmi. Anonymne, a teda beztrestne a bez akejkoľvek zodpovednosti sú niektorí zlomyseľní ľudia schopní na internetových stránkach len tak kohokoľvek kritizovať, spochybňovať, osočovať. Takáto právna úprava hraničí s pranierovaním uchádzačov o funkciu prokurátora.

Benátska komisia v Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného systému v časti II – Prokuratúra v bode 48 uvádza: „Vzhľadom na osobitné vlastnosti, ktoré sa od prokurátora požadujú, nemožno odporúčať, aby bol postup ich vymenovania úplne ponechaný len na hierarchiu prokuratúry. Existujú rozličné spôsoby, ako odstrániť nebezpečenstvo, že v rámci monolitického systému prokuratúry budú pokyny zhora mať väčšiu váhu ako zákon. Pri príprave vymenovania kvalifikovaných prokurátorov bude užitočný názor odborníkov. Toto sa dá ideálne dosiahnuť v rámci existencie nezávislého orgánu ako demokraticky legitimizovanej Rady prokurátorov alebo Rady starších prokurátorov, ktorých skúsenosti umožnia navrhovanie vhodných kandidátov na vymenovanie. Takýto orgán by mohol konať na základe odporúčaní od generálneho prokurátora s tým, že daný orgán má právo zamietnuť vymenovanie konkrétnej osoby, ale len s riadnym odôvodnením.“.

Je na škodu veci, že ministerstvo spravodlivosti si nedalo žiadnu námahu, aby sa oboznámilo s právnymi úpravami v iných štátoch, ako aj s medzinárodnými dokumentmi a trendmi v tejto oblasti v súčasnej Európe.

Ad 5.: K návrhu na začatie disciplinárneho konania:

Navrhované oprávnenie ministra spravodlivosti a verejného ochrancu práv podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi je závažným zásahom do statusového postavenia prokurátorov. Takéto oprávnenie môže byť zneužité na zastrašovanie a šikanáciu prokurátorov a na pozbavenie funkcie prokurátora tých prokurátorov, ktorí sú nepohodlní pre politikov. Minister spravodlivosti ani verejný ochranca práv nemá právo nahliadať do dozorových spisov prokurátorov, nepozná prácu prokurátorov a nemôže kvalifikovane posúdiť, či prokurátor sa dopustil disciplinárneho previnenia. Už samotné podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania môže mať závažné právne následky pre dotknutého prokurátora. Stačí, ak minister alebo verejný ochranca práv vo svojom návrhu bude tvrdiť, že prokurátor sa dopustil skutku, za ktorý môže byť zbavený funkcie prokurátora. V takom prípade generálny prokurátor môže pozastaviť prokurátorovi výkon jeho funkcie až do právoplatného skončenia disciplinárneho konania – to hrozí, ak generálny prokurátor bude osobou politicky spriaznenou s navrhovateľom.

Okrem uvedeného, takáto právna úprava nerešpektuje Ústavu Slovenskej republiky. Ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi práv priznáva oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania aj proti generálnemu prokurátorovi – aj generálny prokurátor je totiž prokurátorom. Tým dostáva generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa do podriadeného postavenia voči ministrovi spravodlivosti a verejnému ochrancovi práv.

Benátska komisia v Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného systému v časti II – Prokuratúra v bode 51 uvádza: „Disciplinárny systém tesne súvisí s hierarchickou organizáciou prokuratúry. V tomto systéme sa disciplinárne opatrenia začínajú obvykle na podnet nadriadeného.“. Ministra spravodlivosti ani verejného ochrancu práv v žiadnom prípade nemožno považovať za nadriadeného prokurátorom v Slovenskej republike.

Ad 6.: K zloženiu disciplinárnych komisií:

Právna úprava, ktorá ustanovuje kreovanie disciplinárnych komisií na prokuratúre, nemá ústavný základ. Disciplinárna komisia by mala byť trojčlenná – jedného kandidáta by mal mať právo nominovať minister spravodlivosti, jedného parlament a jedného rada prokurátorov. Odvolacia disciplinárna komisia by mala byť päťčlenná – dvoch členov by mal vymenúvať minister spravodlivosti, dvoch nominovať parlament a jedného nominovať rada prokurátorov. Členom disciplinárnej komisie a odvolacej disciplinárnej komisie nemusí byť prokurátor.

Prokurátor nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia (pod sankciou odvolania z funkcie prokurátora). Prokurátor, ktorý by bol nominovaný za člena disciplinárnej komisie na prokuratúre na politickom základe, automaticky bude považovaný za prívrženca politickej strany alebo hnutia, ktoré stáli za jeho nomináciou, a bude spochybňovaná jeho nestrannosť a objektívnosť pri rozhodovaní. Navrhovaná právna úprava predstavuje aj ďalšie riziko – že disciplinárne konania budú zneužívané na odstrašenie, ovplyvnenie, či odstránenie prokurátorov, ktorí nerozhodujú spôsobom, aký si predstavuje exekutíva. Svedčí o tom aj pôvodne navrhovaná právna úprava predložená do pripomienkového konania, ktorá priznala prokurátorovi právo vzdať sa členstva v disciplinárnej komisii len pod podmienkou, že sa súčasne vzdá aj funkcie prokurátora. Pod ťarchou námietok v pripomienkovom konaní ministerstvo od takejto právnej úpravy, ktorá vo svojej podstate porušovala zákaz nútenej a povinnej práce, napokon ustúpilo až v znení predloženom na rokovanie vlády.

Namietanú právnu úpravu považujem za neprípustný zásah do samostatnosti prokuratúry. Politici, najmä minister spravodlivosti by tým získal rozhodujúci vplyv na disciplinárne konanie, a to bez akejkoľvek zodpovednosti za činnosť prokurátorov. Podľa predloženého návrhu zákona by mal mať právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi, vrátane generálneho prokurátora. O jeho návrhu by mala rozhodovať disciplinárna komisia s prevahou členov nominovaných na politickom základe. Ak by prokurátor podal odvolanie, o jeho odvolaní by mala rozhodovať odvolacia disciplinárna komisia tiež s prevahou členov nominovaných na politickom základe. To znamená, že ministerstvo spravodlivosti si vytvára legislatívny priestor na to, aby v konečnom dôsledku politici mohli rozhodnúť o tom, kto zostane prokurátorom. A nielen to. V spojení s ustanoveniami o výberovom konaní aj o tom, kto sa stane novým prokurátorom. Takýto proces označuje ministerstvo za transparentný. Inými slovami, za transparentnú považuje iba takú úpravu, ktorá mu umožní realizovať vlastné zámery, ktorá mu umožní obsadiť prokuratúru vlastnými ľuďmi. Tieto slová potvrdzuje aj odmietnutie nášho návrhu, aby za účelom odstránenia pochybností ministerstva výberové konania na prokuratúre boli anonymizované a aby o odvolaní voči rozhodnutiu disciplinárnej komisie rozhodoval súd.

Naviac, Národná rada Slovenskej republiky nedokázala zatiaľ zvoliť ani len kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Ak by sa situácia zopakovala pri disciplinárnych komisiách na prokuratúre, mohlo by dôjsť k prekludovaniu disciplinárneho konania. Podobná situácia už nastala v súdnictve, keď ministerstvo spravodlivosti po začlenení Súdnej rady Slovenskej republiky medzi ústavné orgány oneskorene prijalo zákonnú úpravu o kreovaní disciplinárnych súdov.

Ad 7.: K zrušeniu prípravnej praxe na výkon funkcie prokurátora:

Ministerstvo spravodlivosti sa rozhodlo bez akejkoľvek analýzy, bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia zrušiť funkciu právneho čakateľa prokuratúry a zriadiť funkciu asistenta prokurátora. Prokuratúra sa nebráni tomu, aby bola zriadená funkcia asistenta prokurátora, ak tomu nebránia finančné možnosti štátu. Zásadne však odmietam, aby asistenti prokurátorov nahradili doterajších právnych čakateľov prokuratúry.

Takýto krok vo svojej podstate znamená zrušenie prípravnej praxe na výkon funkcie prokurátora vo forme systematickej prípravy na výkon tohto povolania. V Európe neexistuje žiaden štát, ktorý by nemal prepracovaný systém prípravy na výkon povolania prokurátora v plnom rozsahu jeho práv a povinností pred ustanovením alebo bezprostredne po ustanovení do funkcie prokurátora.

Z predloženého návrhu zákona vyplýva, že právne postavenie asistenta prokurátora a jeho pracovná náplň neumožní riadnu prípravu asistenta prokurátora na výkon funkcie prokurátora. Túto prípravu nenahradí ani úspešné zvládnutie odbornej justičnej skúšky. Nejde predsa len o teoretické vedomosti. Uchádzač o funkciu prokurátora musí byť pripravený na samostatný výkon funkcie prokurátora, hneď po zložení sľubu prokurátora musí byť pripravený na zvládnutie špecifických úloh patriacich do pôsobnosti prokuratúry po odbornej i organizačnej stránke. Prokurátor nebude jeho školiteľom v tom zmysle, aby ho pripravoval na výkon funkcie prokurátora. Práve naopak, ak bude kvalitne a zodpovedne plniť svoje úlohy, bude v záujme prokurátora, aby zostal jeho asistentom. Právny čakateľ prokuratúry v rámci prípravy na výkon funkcie prokurátora vykonáva odbornú prax podľa vopred určeného rozvrhu zameranú na zvládnutie špecifických úloh, ktorých nositeľmi sú výlučne prokurátori, a samozrejme, aj na zvládnutie organizácie, riadenia a kontroly práce na prokuratúre. A nielen to. Počas prípravnej praxe zameranej na výkon funkcie prokurátora sa prejaví aj jeho osobnostná stránka a charakter – jeho morálne vlastnosti musia dávať záruku, že funkciu prokurátora bude riadne vykonávať. Je to jedna zo zákonných podmienok na vymenovanie do funkcie prokurátora. Na rozdiel od právneho čakateľa prokuratúry asistent prokurátora bude musieť počas celej pracovnej doby vybavovať svoju agendu, agendu asistenta prokurátora, t.j. plniť pomocné úlohy pre prokurátora. Výkon funkcie asistenta prokurátora nie je prípravou na výkon funkcie prokurátora. Asistent prokurátora môže v takejto funkcii pracovať až do dôchodku, nemusí sa uchádzať o vykonanie odbornej justičnej skúšky, a ak ju aj získa, nemá zaručené, že niekedy bude úspešný vo výberovom konaní na voľné miesto prokurátora, prípadne, o funkciu prokurátora počas celej svojej kariéry nemusí vôbec prejaviť záujem.

Inštitút právneho čakateľa prokuratúry je určený na systematickú prípravu právneho čakateľa prokuratúry na výkon funkcie prokurátora po odbornej i organizačnej stránke. Jedným z predpokladov je úspešné zvládnutie výberového konania. Objektívnosť tohto konania a vysokú úroveň prípravnej praxe právnych čakateľov na prokuratúre jednoznačne potvrdzujú doterajšie skúsenosti. Svedčí o tom aj vysoký počet právnych čakateľov prokuratúry, ktorí boli úspešní pri skladaní odbornej justičnej skúšky pred skúšobnou komisiou Justičnej akadémie a vynikajúce výsledky, ktoré dosiahli pri skladaní tejto odbornej justičnej skúšky, a to na rozdiel od vyšších súdnych úradníkov.

Ak by bola prijatá navrhovaná právna úprava, v rezorte prokuratúry by nastali rovnaké problémy, aké nastali v súdnictve po jeho reforme a zavedení inštitútu vyššieho súdneho úradníka. Systém prípravy právnych čakateľov prokuratúry na výkon funkcie prokurátora je dobre prepracovaný a v praxi osvedčený. Neexistuje rozumný dôvod ho meniť a takýto dôvod neuvádza ani predkladateľ. Naviac, v demokratickom právnom štáte nemožno priamo zákonom zmeniť služobný pomer právneho čakateľa prokuratúry na štátnozamestnanecký pomer asistenta prokurátora, ktorý má iný zákonný obsah - s tým, že ak sa niektorému právnemu čakateľovi prokuratúry nepáči, že sa stal zo zákona asistentom prokurátora, môže požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a odísť z prokuratúry.

Ad 8.: K zrušeniu vojenských prokuratúr:

Nemám námietky proti zrušeniu vojenských prokuratúr, keďže došlo k zrušeniu vojenských súdov. Prokuratúra vždy reagovala na vecnú, miestnu a funkčnú príslušnosť súdov a ich územnú pôsobnosť. Legislatívny návrh na zlúčenie vojenských prokuratúr s nevojenskými prokuratúrami má generálna prokuratúra pripravený. Bez akýchkoľvek problémov mohla kvalifikovane reagovať na uznesenie vlády č. 805 zo 17. novembra 2010, ktoré v časti B.27 uložilo ministerke spravodlivosti v spolupráci s ministrom obrany a generálnym prokurátorom predložiť na rokovanie vlády analýzu možnosti zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry do 31. marca 2011. Ministerstvo spravodlivosti toto uznesenie nerešpektovalo. Generálny prokurátor ani generálna prokuratúra neboli oslovené na spoluprácu. Za spoluprácu predsa nemožno označiť predloženie paragrafovaného znenia návrhu zákona zástupcom prokuratúry sedem dní pred začatím medzirezortného pripomienkového konania bez akejkoľvek možnosti ovplyvniť jeho znenie. Návrh zákona vznikol bez spolupráce s generálnym prokurátorom, otázne je, či v spolupráci s ministrom obrany, avšak, nepochybné je, že vznikol v spolupráci s ministerstvom vnútra – štátny tajomník ministerstva vnútra sa totiž zúčastnil 4. februára 2011 pracovného rokovania zástupcov ministerstva spravodlivosti so zástupcami prokuratúry. Okrem toho, podľa označeného uznesenia vlády ministerka spravodlivosti mala predložiť analýzu možnosti zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry. Návrh zákona nie je analýzou a existenciu žiadneho materiálu analytickej povahy neuvádza ani dôvodová správa.

Teraz to už nie je podstatné. Podstatné je, že zlúčenie vojenských a nevojenských prokuratúr nie je riadne pripravené legislatívne (chýbajú potrebné prechodné ustanovenia), ani materiálne a finančne. Zlúčenie vojenských prokuratúr s nevojenskými znamená prechod agendy z vojenských prokuratúr na nevojenské prokuratúry. Činnosť vojenských prokuratúr bola doteraz hmotne (materiálne a finančne) zabezpečovaná z rozpočtovej kapitoly ministerstva obrany. Po zrušení vojenských prokuratúr ich doterajšia pôsobnosť bude hmotne zabezpečovaná z rozpočtovej kapitoly generálnej prokuratúry, ktorej rozpočet na rok 2011 s týmto nepočíta. Ministerstvo obrany sa však rozhodlo vyplácať výsluhové dôchodky a výsluhové príspevky profesionálnym vojakom z finančných prostriedkov určených vo svojom rozpočte na činnosť vojenských prokuratúr. A nielen to. Nemieni previesť do správy generálnej prokuratúry ten štátny majetok, ktorý bol doteraz v užívaní vojenských prokuratúr. Takýto prístup svedčí o nekvalifikovanej príprave zlúčenia vojenských a nevojenských prokuratúr. V podmienkach prokuratúry môže nastať krízová situácia. Niekoľko desiatok prokurátorov a ostatných zamestnancov doterajších vojenských prokuratúr nebude mať potrebné vybavenie na výkon svojej funkcie. Treba si uvedomiť, že zlúčením prokuratúr nedochádza k zmene agendy, tá nezaniká. Naďalej musia vybavovať svoju agendu – už začaté i nové konania o trestných činoch patriacich do ich právomoci.

Tento návrh zákona vykazuje aj ďalšie závažné nedostatky. Dovolil som si v tomto liste poukázať najmä na tie, ktoré potvrdzujú, že predložený návrh zákona nerešpektuje ústavné postavenie prokuratúry, popiera autonómiu prokuratúry i generálneho prokurátora vo vzťahu k politickej moci a že v podstate smeruje len k jedinému cieľu - k spolitizovaniu prokuratúry. Pod rôznymi zámienkami, fabulami a peknými slovami umožňuje koncentráciu moci v rukách ministra spravodlivosti a exekutívy, ktorá by v prípade schválenia tohto vládneho návrhu zákona mohla významným spôsobom ovplyvňovať pomery na prokuratúre a výsledky rozhodovacej činnosti prokurátorov. Som presvedčený o tom, že takýto návrh zákona je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 119 a čl. 149 a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky a verím, že rovnaký právny názor vysloví aj Ústavný súd Slovenskej republiky v prípade, ak takýto návrh zákona bude schválený Národnou radou Slovenskej republiky. 

Prokuratúra Slovenskej republiky je dobre fungujúca sústava apolitických štátnych orgánov, ktorá v rozsahu vymedzenom Ústavou Slovenskej republiky reálne chráni práva a oprávnené záujmy fyzických osôb, právnických osôb i štátu. Potvrdzujú to desiatky tisíc vecí, ktoré každoročne vybaví rezort prokuratúry. So zreteľom na úlohy, ktoré patria do jej pôsobnosti, je dôležité pre každého obyvateľa tohto štátu, aby nedošlo k destabilizácii pomerov na prokuratúre a k jej zneužitiu na politické ciele. K takýmto obavám ma vedú opakované snahy vedenia ministerstva spravodlivosti nielen teraz, ale aj v minulom období, smerujúce vždy k jednému cieľu – získať vplyv na prokuratúru – čo aj bez zmeny jej ústavného postavenia. V súčasnosti je systém organizácie a riadenia prokuratúry zárukou pred zneužitím moci a zneužitím práva. Predložený návrh zákona takéto záruky nedáva. História poskytuje množstvo príkladov využívania prokuratúry na nenáležité alebo politické účely. Poukazuje na to aj Benátska komisia v Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného systému v časti II – Prokuratúra, ktorá v bode 20 uvádza: „Moderná západná Európa sa vari dokázala v nedávnej minulosti v širokom rozsahu vyhnúť problému zneužívania prokuratúry, ale ak je to tak, tak hlavne preto, lebo boli vytvorené mechanizmy zabezpečujúce, že nie je možné vyvíjať nenáležitý politický nátlak vo veciach týkajúcich sa trestného stíhania. V totalitných štátoch alebo súčasných diktatúrach prokuratúra bola a naďalej je využívaná ako nástroj represie a korupcie. Existencia systémov demokratickej kontroly nie je dostatočnou odpoveďou na problém politicky motivovaného stíhania. Tyrania väčšiny môže siahať až k využívaniu prokuratúry ako nástroja útlaku. Väčšina sa môže stať predmetom manipulácie a demokratickí politici sa môžu dostávať pod populistický nátlak, ktorému sa boja čeliť, najmä ak je tento tlak podporovaný kampaňou v médiách.“.

Návrh zákona bol vypracovaný a predložený do legislatívneho procesu spôsobom, ktorý nemá miesto v demokratickom právnom štáte. Najprv v súvislosti s neúspešnou voľbou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na nové funkčné obdobie sa v médiách systematicky vytváral negatívny obraz o prokuratúre, a to napriek dosiahnutým výsledkom. Následne bol vypracovaný návrh tohto zákona. Jeho obsah svedčí o právnom voluntarizme a potvrdzuje, že jeho skutočným cieľom je cestou čiastkových zmien presadzovaných prostredníctvom osobitných zákonov zabezpečiť politický dosah exekutívy na činnosť prokuratúry v Slovenskej republike. Ministerstvo spravodlivosti i vláda doterajšie stanoviská prokuratúry ignorovali – sú uverejnené na webovom sídle generálnej prokuratúry (www.genpro.gov.sk). Preto nemám inú možnosť, ako upozorniť na uvedené skutočnosti všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

So zreteľom na uvedené, verím, vážený pán poslanec, že pochopíte a podporíte moju snahu o zachovanie ústavného postavenia a pôsobnosti prokuratúry a že svojím hlasovaním zabránite prijatiu tohto vládneho návrhu zákona ako celku.

S úctou