THE RIGHT TO INFORMATION ON CRIMINAL PROCEEDING – AN ANALYSIS OF THE PROCEDURAL PRACTICE OF THE ORGANS IN THE COMPETENCE OF THE MINISTRY OF INTERIOR OF THE SLOVAK REPUBLIC IN THE CONTEXT OF THE RECENT RULINGS OF THE SUPREME COURT OF THE SLOVAK REPUBLIC
JUDR. MARTIN PAGÁČ
ODDELENIE ORGANIZÁCIE A PRÁVNEHO ZASTUPOVANIA
VNÚTORNÝ ODBOR
KRAJSKÉ RIADITEĽSTVO PZ V TRENČÍNE
E-MAIL: MARTIN.PAGAC@MINV.SK
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
Zákon o slobode informácií, správny orgán, povinná osoba, sprístupňovanie informácií, trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní, oprávnená osoba, trestný poriadok, Policajný zbor, Najvyšší súd Slovenskej republiky
KEY WORDS:
Freedom of information law, administrative authority, obliged person, accessibility of information, criminal proceeding, competent organ in criminal proceeding, entitled person, Code of criminal procedure, Police Force, Supreme Court of Slovak republic
ABSTRAKT:
Článok sa zaoberá analýzou postupu a právnych inštitútov pri sprístupňovaní informácií z trestného konania v rámci zákonnej publicity verejnej správy v činnosti správnych orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Článok popisuje základné princípy práva na informácie v konfrontácií s právnymi možnosťami ich obmedzenia pri aplikácií ustanovení príslušných právnych noriem v záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Autor rozoberá vybrané problémy aplikačnej praxe v spojení s realizáciou inštitútov v konaní o sprístupnenie informácií z trestného konania a analyzuje možnosti využitia súdnych rozhodnutí na konkrétne prípady praktických problémov poskytovania informácií o činnosti a rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article analyses the procedures and the juridical institutes in relation to the right to accessibility to information on criminal proceeding within the frame of legal publicity of the public administrative in the structures the organs in the competence of the Ministry of Interior of the Slovak Republic. The paper describes the base principles of the access to information in the confrontation with the legislative restrictions pursuant to the applicable provisions of the appurtenant rulings of the Supreme Court of the Slovak Republic. The Author analyses selected topics from application praxis in the relation to restraints of the execution of the institutes in the access to information on criminal proceedings. The paper highlights factual cases of practical problems with the access to institutional data on criminal proceedings, rulings and decisions of the authorities acting in criminal proceedings.
ÚVOD
Trestné konanie ako jedna zo špecifických oblastí činností orgánov Policajného zboru v sebe zahŕňa množstvo úkonov, postupov a dokumentov najrozličnejšieho druhu a charakteru, ktorých účelom je zabezpečiť dostatočné podklady k náležitému objasneniu konania, ktoré svojimi prvkami napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu. Subjektmi tejto činnosti v pôsobnosti Policajného zboru sú určení policajti, ktorí vykonávajú právomoci orgánov činných v trestnom konaní a to je vyšetrovateľ a poverený príslušník PZ. Jednotlivé okolnosti konkrétnych trestných konaní sa však vzťahujú predovšetkým na účastníkov, ktorých práva, povinnosti a chránené záujmy sú predmetom trestného konania. V súvislosti s trestným konaním sa vytvára aj nepriamy záujem verejnosti na kontrole činnosti jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní, ktorý sa prejavuje najrozličnejšími formami zásahov do priebehu trestného konania v snahe získať informácie pochádzajúce z činnosti, úkonov a z rozhodovania orgánov Policajného zboru. Prostriedkom na dosiahnutie vstupu do prebiehajúcich, ale aj ukončených trestných konaní, je pre verejnosť zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“).
PRÁVO NA INFORMÁCIE
Samotné právo na informácie upravené osobitným zákonom o slobode informácií vychádza z primárneho práva zakotveného v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré vo svojej podstate predstavuje právo na získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovateľnej skupine subjektov. Ozrejmenie tohto záväzku upravuje ods. 5 článku 26, ktorý určuje povinnosť orgánov verejnej moci, primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovuje zákon.
Informácie z trestného konania svojim charakterom rozhodne patria do oblasti záujmu širokej verejnosti, ktorá svoje právo na informácie čerpá priamo z Ústavy Slovenskej republiky a zo zákona o slobode informácií. Špecifiká trestného konania však stavajú právo na informácie do právnej konfrontácie so zákonnými obmedzeniami práv, ktoré bránia neprimeranému zasahovaniu do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a zabezpečujú tak zachovanie nestrannosti a nezávislosti trestného konania. Tieto informácie sú častým predmetom žiadosti oprávnených osôb, ktoré mnoho krát nie sú priamymi účastníkmi trestného konania, ale žiadajú informácie zo subjektívnych pohnútok. Na druhej strane sú však žiadateľmi o informácie z trestného konania aj samotní účastníci, ktorí na zabezpečenie svojich práv využívajú ustanovenia zákona o slobode informácií, aby tak obišli obmedzujúce ustanovenia Trestného poriadku.[1]
V praxi sa opakovane vyskytujú žiadosti oprávnených osôb, ktorých predmetom sú najrozličnejšie druhy informácií z trestných konaní. Vo väčšine prípadov ide o konania, ktoré nie sú ukončené a kde úkony vykonávajú práve policajti v postavení orgánu činného v trestnom konaní. Predmetom informácií však môžu byť aj také podklady, činnosti a úkony, ktoré pre potreby trestného konania vykonávajú policajti v štádiu pred začatím trestného stíhania. Všetky tieto žiadosti však smerujú k jednému cieľu a tým je získanie informácií o trestnom konaní, o jednotlivých úkonoch, o zúčastnených osobách, o policajtoch, ktorí úkon vykonali, o oznamovateľoch, o rozhodnutiach z trestného konania a často krát sú predmetom žiadostí aj kompletné spisové materiály.
ZÁKONNÉ PRINCÍPY PRÁVA NA INFORMÁCIE Z TRESTNÉHO KONANIA
Všeobecná úprava poskytovania informácií o trestnom konaní je obsiahnutá v § 6 Trestného poriadku, ktorý okrem iného určuje, že orgány činné v trestnom konaní informujú verejnosť o trestnom konaní poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom, pričom musia dbať na ochranu zákonom určených skutočností a tajomstiev, ktorých zverejnenie by mohlo zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Ustanovenie § 6 Trestného poriadku upravuje podmienky obmedzenia informácií o trestnom konaní, ktoré sú pre orgány činné v trestnom konaní záväzné a ktoré aj určujú právny rámec obsahu informácií, ku ktorým majú oprávnené osoby prístup.
Toto ustanovenie je zákonným obmedzením práva na informácie priznaného Ústavou Slovenskej republiky. V spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ide o základný inštitút slúžiaci na obmedzenie základného práva na informácie, ktoré rešpektuje osobitné podmienky uvedené v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Osobitná úprava zákona o slobode informácií uvedená v § 11 ods. 1 písm. d) je priamo určená na obmedzenie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátané medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, okrem rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.[2]
ANALÝZA INŠTITÚTOV OBMEDZENIA PRÁVA NA INFORMÁCIE Z TRESTNÉHO KONANIA
V praktickej činnosti orgánov Policajného zboru sa všeobecná a osobitná úprava práva na informácie teda vzťahuje na činnosti, úkony a rozhodnutia vykonané a vydané policajtmi, vyšetrovateľmi a poverenými príslušníkmi v štádiu pred začatím trestného stíhania a v štádiu prípravného konania. Ide o rozsiahlu formu konkrétnych činností, ktoré svojim charakterom vytvárajú podklady pre ukončenie trestného konania a ktoré sa často stávajú predmetom žiadostí oprávnených osôb.
Prax policajnej činnosti pri sprístupňovaní informácií z trestného konania nie je jednotná a nie je ani jednotne upravená žiadnym interným predpisom. Postup prvostupňových správnych orgánov v štruktúrach Ministerstva vnútra SR v konaniach o sprístupnenie informácie tak vychádza len zo subjektívneho posúdenia ustanovení zákona o slobode informácií a Trestného poriadku. Vplyvom nejednotného postupu vznikajú potom situácie, kedy môžu byť rovnaké žiadosti posúdené rozličným spôsobom tak, že jeden orgán informácie z trestného konania sprístupní a iný orgán ich sprístupnenie odmietne. Nejednotnosť však reálne existuje aj v judikatúre a v rozhodovacej praxi súdov pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov v režime zákona o slobode informácií v oblasti trestného konania.
Vzhľadom k nejednotným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sprístupňovania informácií z trestného konania je však možné vyvodiť záver o plauzibilite reštriktívnych záverov súdnej praxe o výklade práva na prístup k informáciám z trestného konania. V zmysle reštriktívnej judikatúry treba právo na informácie z trestného konania posudzovať predovšetkým podľa Trestného poriadku a výnimky z obmedzenia na informácie uplatňovať len v prípade, ktorý určuje zákon o slobode informácií. Takéto zúženie výkladu je na prospech orgánov činných v trestnom konaní v pôsobnosti Policajného zboru pretože umožňuje prvostupňovým správnym orgánom v postavení povinnej osoby rozhodnúť o zákonnom obmedzení pri žiadostiach o informácie z trestného konania.
Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti a rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je predovšetkým ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. S dôrazom na tento cieľ je pre povinnú osobu rozhodujúce individuálne posúdenie prípadu a samotnej žiadosti o informáciu. Uvedené ustanovenie zabezpečuje pre povinné osoby dostatočný právny základ pre rozhodnutia, ktorými obmedzujú prístup k informáciám z trestného konania a v spojení s § 6 Trestného poriadku umožňujú striktne zamedziť poskytnutie informácií iným osobám ako osobám, ktorým tieto práva priznáva trestné právo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne vyslovil záver, že poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje Trestný poriadok v ustanovení § 6. Táto úprava vzhľadom na charakter trestného konania a zásadu prezumpcie neviny, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní poskytovať iným, ako zákonom určeným osobám, odpisy rozhodnutí z prípravného konania, resp. tieto rozhodnutia zverejňovať. Ide predovšetkým o situácie kedy oprávnené osoby žiadajú sprístupňovať informácie vo forme kópií rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, kedy povinná osoba využíva najmä ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.[3]
Využitím tohto záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spoločne s obmedzením upraveným v § 6 Trestného poriadku sa môže povinná osoba zákone vysporiadať s každou žiadosťou, ktorej obsah sa určitým spôsobom dotýka trestného konania, tak aby bol zachovaný verejný záujem na zabránení zásahov do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a aby sa vylúčila verejná diskusia o predmete trestného konania.
INFORMÁCIE O ROZHODNUTIACH Z TRESTNÉHO KONANIA
Pri informáciách z trestného konania je potrebné rozlišovať informáciu o rozhodnutí, respektíve o výsledku konania a požiadavku o sprístupnenie samotného rozhodnutia, pod ktoré možno zahrnúť aj doručenie kópie rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní inej osobe ako účastníkovi konania. Informáciou o rozhodnutí je bezpochyby informácia o tom, ako orgán činný v trestnom konaní rozhodol a doručenie kópie rozhodnutia by už bolo nad rámec zákonných možností priznaných trestným poriadkom.
V prípadoch, kedy je predmetom žiadostí sprístupnenie konkrétnych rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, ktoré sú vyňaté zo zákonného obmedzenia práva na prístup k informáciám, teda rozhodnutí policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácií o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, je potrebné odôvodniť postup povinnej osoby zákonným obmedzením vyplývajúcim z ustanovení Trestného poriadku a samotnej Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR by zasielanie kompletných kópií rozhodnutí vydaných orgánmi činnými v trestnom konaní bolo v rozpore so zákonom aj v prípade, ak by sa z ich obsahu vylúčili osobné údaje účastníkov konania a orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Ako je uvedené vyššie, poskytovanie informácií o trestom konaní striktne upravuje Trestný poriadok. Úprava inštitútov v Trestnom poriadku, v spojení so zásadami trestného konania, neumožňuje poskytovať iným ako zákonom určeným osobám odpisy rozhodnutí z prípravného konania. Z aktuálnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že by bolo v absolútnom rozpore so zásadami trestného konania a základmi právneho štátu, ak by posudzovanie trestnosti, respektíve netrestnosti, vyšetrovaných skutkov bolo ponechané na predstavy a vôľu verejnosti.
V súvislosti s týmto obmedzením je potrebné uviesť skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní, ako štátne orgány, sú viazané predovšetkým ústavou a to článkom 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.[4]
Žiadosti o rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a o informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, by sa teda mali vybavovať predovšetkým informáciou o rozhodnutí a nie sprístupnením samotného rozhodnutia. Obsahom takého sprístupnenia bude teda len informácia o charaktere rozhodnutia a nie o dôvodoch a právnych úvahách orgánu činného v trestnom konaní.
LIMITY OBMEDZENIA PRÁVA NA PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM Z TRESTNÉHO KONANIA
Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov a orgánom činných v trestnom konaní v priebehu konania a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a podobne.
Iná situácia je však v prípade rozhodnutí vo veci samej, ktorými sa konanie pred orgánom činným v trestnom konaní končí. V týchto prípadoch nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje účastníkov. Aj tu však najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií možno poskytnúť len informáciu o výsledku konania, nie informáciu o rozhodovacej činnosti. Teda podľa judikatúry najvyššieho súdu sa nesprístupňujú jednotlivé čiastkové procesné rozhodnutia, ale iba informácia o tom, ako orgán činný v trestnom konaní rozhodol.[5]
V praktickej aplikácií však nie je chybou sprístupnenie rozhodnutia vo forme kópie, nakoľko dikcia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií takúto formu sprístupnenia nevylučuje. Týka sa to však výhradne rozhodnutí vydaných v trestnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku, ktoré musia byť upravené tak, aby sa zaručila ochrana údajov chránených osobitnými zákonmi. V prípravnom konaní, kde zákonne podmienky umožňujú policajtovi vydávať rozhodnutia vo veci, pôjde teda o rozhodnutie o postúpení veci podľa § 214, rozhodnutie o zastavení trestného stíhania podľa § 215 a rozhodnutie o prerušení trestného stíhania podľa § 228 Trestného poriadku.
Odhliadnuc od vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré reštriktívne určujú, že sprístupňovanie informácií z trestného konania upravuje výhradne § 6 Trestného poriadku, nie je chybou, ani nesprávnym postupom správneho orgánu, keď sprístupní tieto druhy rozhodnutí práve z dôvodu, že zákon o slobode informácií taxatívne určuje výnimky zo zákonného obmedzenia prístupu k informáciám z trestného konania. Rozhodujúce pre správny orgán budú však okolnosti konkrétneho prípadu, kde musí zvážiť mieru spoločenského záujmu na ochrane informácií z trestného konania tak, aby mohol využiť zákonne formy obmedzenia základného práva na informácie zakotveného v Ústave Slovenskej republiky.
Judikatúra a súdna prax najvyššieho súdu totiž obsahuje jedno rozhodnutie z roku 2009, na ktoré sa často odvolávajú žiadatelia o informácie z trestného konania, a z ktorého vyplynul záver, že pojem informácia o rozhodnutí neobsahuje len informáciu o výroku rozhodnutia, ale umožňuje pod neho zahrnúť aj informáciu o celom obsahu rozhodnutia.
Tento extenzívny výklad výnimky z obmedzenia základného práva na informácie vyvolal u oprávnených osôb presvedčenie, že možno sprístupniť celý text rozhodnutia, resp. jeho kópiu, za predpokladu, že z takého rozhodnutia budú vylúčené zákonom chránené informácie. Vytvorila sa extenzia právneho výkladu, ktorá svojimi závermi obchádza obmedzenia určené Trestným poriadkom vo veci doručovania rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Trestný poriadok neobsahuje zákaz sprístupnenia rozhodnutí z trestného konania iným osobám, ako osobám ktorým sa musí rozhodnutie doručiť z procesnoprávnych dôvodov.[6]
Uplatnenie extenzívneho prístupu pri aplikácií ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií nie je v rozpore so zákonom ani s ústavnými princípmi. Avšak vzhľadom k tomu, že právny systém Slovenskej republiky nie je záväzne precedentný, tak povinné osoby v štruktúrach Ministerstva vnútra SR môžu z toho ťažiť v prospech uplatnenia obmedzení základného práva na informácie.
ANALÝZA VYUŽITIA EXTENZÍVNYCH A REŠTRIKTÍVNYCH ZÁVEROV JUDIKATÚRY
V našom právnom systéme je záväznosť súdnych rozhodnutí iba neformálna a súdy sa môžu od doterajšej rozhodovacej praxe odchýliť, ak danú judikatúru považujú za obsolentnú. Aktuálne rozhodnutie potom ruší staršie rozhodnutie podľa zásady lex posterior derogat inferior. Na základe tejto zásady možno tvrdiť, že závery neskorších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR derogujú skoršie výroky a rozhodnutia, ktorými sa pripustila extenzívna aplikácia ustanovení obmedzujúcich právo na prístup k informáciám z trestného konania.
Správne orgány v konaniach o sprístupnenie informácie z trestného konania tak získali výraznú právnu a súdnu podporu v otázkach týkajúcich sa priamo rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR totiž skutočne derogovali vyššie uvedené závery o otvorených možnostiach pre oprávnené osoby, ktoré nie sú v postavení účastníkov trestného konania. Vzorom takého reštriktívneho výkladu môže byť jeden z aktuálnych záverov Najvyššieho súdu SR, z ktorého jednoznačne vyplýva, že poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje § 6 Trestného poriadku. K tomu sa priraďuje aj povinnosť štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Reštriktívny prístup k obmedzeniu prístupu k informáciám z trestného konania je teda v súlade s princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorú obsahuje priamo zákon o slobode informácií tým, že určuje povinným osobám sprístupňovať všetky informácie okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo v zákone o slobode informácií, ale môže vyplývať aj z iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Takým zákonom je samozrejme aj Trestný poriadok.
Všetky vyššie uvedené závery a názory Najvyššieho súdu SR len potvrdzujú, že súdna prax ako aj prax správnych orgánov v oblasti sprístupňovania informácií z trestného konania, nie je jednotná a vytvára tak neustále odchýlky v posudzovaní konkrétnych prípadov. Vylúčenie verejnosti z trestného konania aplikáciou reštriktívnych obmedzení práva na informácie je však v záujme uplatnenia zásady prezumpcie neviny a spoločne s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní, je aj v záujme ochrany práv a slobôd iných. Informácie z trestného konania môžu byť v určitých konkrétnych prípadoch mimoriadne citlivé na právne posúdenie a preto je v záujme orgánov činných v trestnom konaní, aby prístup k týmto informáciám bol riadený predovšetkým podľa ustanovení Trestného poriadku.
OBMEDZENIE PRÍSTUPU K ROZHODNUTIAM ORGÁNOV ČINNÝCH V TRESTNOM KONANÍ
Nejednotnosť rozhodnutí však otvára aj možnosti voľného hodnotenia jednotlivých žiadostí oprávnených osôb o informácie z trestného konania. Asi najrozsiahlejšou kategóriou požadovaných informácií sú práve rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní. Oprávnené osoby požadujú vo väčšine prípadov práve kópie jednotlivých rozhodnutí napriek tomu, že nemajú procesné práva na ich doručenie. Práve tu je na mieste zváženie dvoch vyššie uvedených prístupov k výkladu obmedzenia základného práva na informácie. Ak sa správny orgán bude držať reštriktívneho výkladu, tak rozhodnutia z trestného konania nesprístupni. Uplatnenie extenzívneho výkladu však na druhej strane umožňuje rozhodnutie sprístupniť pri dodržaní zákonných prostriedkov ochrany určených informácií. V takom prípade sa správny orgán musí pridržiavať dikcie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a skutočne sprístupňovať výhradne rozhodnutia tam uvedené.
Zároveň sa však musí vysporiadať aj so spôsobom sprístupnenia a zvoliť, či žiadateľovi sprístupní kópiu jednotlivých čiastkových rozhodnutí, alebo vec vybaví informáciou o rozhodnutí. Vzhľadom k tomu, že pri poskytnutí kópie rozhodnutia je potrebné zabezpečiť ochranu informácií a osobných údajov uvedených v samotnom rozhodnutí, tak je pre správny orgán jednoduchšie zvoliť cestu informácie o rozhodnutí, ktorá má oporu v záveroch Najvyššieho súdu SR. Kópia rozhodnutia predstavuje totiž svojim rozsahom oveľa širší pojem ako samotná informácia o tom ako sa vo veci rozhodlo. Preto najjednoduchšou formou podania informácie bez obmedzenia prístupu práva bude informácia obsahujúca výrok rozhodnutia bez uvádzania odôvodnenia a bez sprístupnenia celej kópie konkrétneho rozhodnutia.[7]
Problémom pri sprístupňovaní informácií z trestného konania môže byť aj situácia keď predmetom žiadostí sú informácie o rozhodnutiach a úkonoch z prípravného konania, ktoré nie sú uvedené v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií prípade informácie o úkonoch vykonaných v štádiu pred začatím trestného stíhania. Takýmto príkladom môže byť žiadosť o sprístupnenie uznesenia o začatí trestného stíhania, alebo žiadosť o oznamovateľovi, alebo o inom úkone z prípravného konania. V takýchto prípadoch je potrebné aplikovať zásadne reštriktívny výklad obmedzenia práva na informácie z trestného konania s odvolaním sa na aktuálnu judikatúru a predovšetkým na ustanovenia Trestného poriadku, zákona o slobode informácií a samotnej Ústavy SR. Treba mať na pamäti, že výnimky z obmedzenia práva na informácie z trestného konania sú taxatívne upravené zákonom o slobode informácií a Trestným poriadkom. Akékoľvek rozhodnutia, úkony a činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nie sú končenými rozhodnutiami vo veci podliehajú ochrane nestrannosti a nezávislosti rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní. Nezverejnenie informácií, ktoré nie sú konečným rozhodnutím vo veci, zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.
ZNEUŽÍVANIE PRÁVA NA PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM Z TRESTNÉHO KONANIA
Rozšírenými sa stávajú aj žiadosti oprávnených osôb, ktorých predmetom je poskytnutie celých spisových materiálov bez konkretizovania individuálnosti požadovanej informácie. Nejde tu o typické žiadosti o informácie z trestného konania pretože sa netýkajú jednotlivých čiastkových rozhodnutí, alebo úkonov orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu však tieto žiadosti smerujú pravé k získaniu prehľadu a informácií o prebiehajúcich prípadne ukončených trestných konaniach.
V tejto súvislosti je potrebné si pripomenúť samotný pojem informácie, ktorý však zákon o slobode informácií neobsahuje. Pojmovým znakom informácie je vždy jej konkrétnosť a individuálna identita. Najvyšší súd SR preto vyslovil všeobecnú definíciu pojmu informácia, kde informáciou je správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získania nového poznania. Zo znenia zákona o slobode informácií nemožno vyvodiť, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisu alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych dokumentoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov rôznej povahy, používajúcich rôznu ochranu.[8]
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že poskytnutie obsahu celého spisu nie je informáciou. Správny orgán sa musí postaviť reštriktívne k žiadostiam, ktoré nie sú konkrétne a v ktorých absentuje vážnosť prejavenej vôle k získaniu identifikovateľnej informácie. Takéto žiadosti o informácie predstavujú svojim charakterom snahu o zneužitie práva cestou určovania požiadaviek a pokynov pre orgány činné v trestnom konaní zo strany žiadateľov o informácie. Zákon o slobode informácií vo svojich ustanoveniach síce neobsahuje legálnu definíciu zneužitia práva avšak Najvyšší súd SR opakovane určil, že zákaz zneužívania práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu. Ústavné princípy predstavujú hodnotovú časť formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď sa zákon o tom osobitne nezmieňuje.
Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci úvahy správneho orgánu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada doslova všetko, pričom v jeho žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Žiadosť o poskytnutie celých spisových materiálov vedených v trestnom konaní je flagrantnou ukážkou požiadavky, na ktorú sa zákon o slobode informácií nevzťahuje.[9]
ZÁVER
Zákon o slobode informácií nepokrýva všetky aspekty základného práva na informácie garantované Ústavou SR, ale existujú aj iné právne predpisy so silou zákona, ktoré majú význam z hľadiska priamej realizácie práva na informácie. Naplnenie účelu právnych inštitútov iných zákonov predurčuje využitie obmedzenia práva na prístup k informáciám v prípadoch, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Práve existencia zákonných obmedzení iných právnych predpisov potvrdzuje, že na obmedzenie prístupu právna na informácie z trestného konania nie sú relevantné výhradne ustanovenia § 11 zákona o slobode informácií, ale že pri činnosti správnych orgánov v konaniach o sprístupnenie informácie treba aplikovať aj iné zákonné predpisy chrániace práva a slobody iných. Samotný zákon o slobode informácií vykazuje znaky vysokého stupňa všeobecnosti a nekonkrétnosti a tým poskytuje otvorenú cestu pre uplatnenie reštriktívneho výkladu ustanovení obmedzujúci základne právo na informácie, ktorý má oporu v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.
Informácie z trestného konania sú svojou povahou špecifické a podliehajú zvýšenej ochrane práve z dôvodu zachovania nestrannosti a nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní, ktorá ochrana je zárukou riadneho objasnenia trestných činov. Preto je potrebné hodnotiť jednotlivé žiadosti o informácie z trestného konania s prihliadnutím na povahu konkrétneho trestného konania. Faktom však zostáva, že obsahom základného práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní oprávnených osôb. Pri sprístupňovaní informácií z trestného konania je preto vhodné, aby správny orgán využil čo najviac zákonných možností k obmedzeniu prístupu k takýmto informáciám. Vylúčenie verejnej diskusie o postupoch a rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní je zárukou zachovania ochrany záujmov chránených právnymi predpismi trestného práva. Obmedzenie práva na prístup k informáciám z trestného konania je teda v záujme orgánov činných v trestnom konaní a v záujme ochrany účastníkov tohto konania a pri posudzovaní jednotlivých žiadosti o sprístupnenie týchto informácií je potrebné aplikovať inštitúty, ktoré takéto obmedzenie zákonným spôsobom umožňujú.
POUŽITÁ LITERATÚRA:
