KALOKAGATHIA - IDEOVÝ NÁVRH NOVEJ SPOLOČENSKEJ ZMLUVY V ŠPORTE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

MGR., MGR. LADISLAV KRIŽAN, PHD.^[2]
RIADITEĽ ODBORU ZNALECKEJ, TLMOČNÍCKEJ A PREKLADATEĽSKEJ ČINNOSTI, SEKCIA CIVILNÉHO PRÁVA, MINISTERSTVO SPRAVODLIVOSTI SR,
EXTERNÝ PEDAGÓG PRE OBLASŤ PRÁVA V ŠPORTE, TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE – PRÁVNICKÁ FAKULTA,
ČLEN RADY UČENEJ PRÁVNICKEJ SPOLOČNOSTI,
E-MAIL: LADISLAV.KRIZAN@GMAIL.COM
BLOG: LADISLAVKRIZAN.BLOG.SME.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
kalokagathia, šport, športové právo, športové politiky, športové občianske združenie, tretí sektor, koncepcia, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu

KEY WORDS:
kalokagathia, sport, sports law, sports policy, sports association, third sector, strategy, Ministry of Education, Science, Research and Sport

ABSTRAKT:
Predkladaný príspevok prináša zhrnutie autorových nosných myšlienok pre rozvoj športu na území SR v súčasnosti.

ABSTRACT/SUMMARY:
The presented article provides a summary of the author´s basic thoughts on the development of sports in Slovakia at present times.

MOTTO:

PREČO KALOKAGATHIA?!

Hlavný dôvod je ten, že šport a pohybová aktivita vôbec, sa z našich životov zákerným spôsobom vytráca. Človek v súčasnosti, deň po dni, sa menej a menej pohybuje a stále viac a viac času trávi pri televízore, počítači, tablete či mobile.

Štát – spoločnosť – športové hnutie dneška potom akoby označovali pomyselný Bermudský trojuholník, v ktorom „človek hýbajúci sa“, pohybová aktivita či šport ako veci verejné, miznú za podivných okolností do neznáma.

Národný program rozvoja športu v rokoch 2001 – 2010 ako základný strategický dokument štátnej politiky v oblasti športu v SR bol k 31.12.2010 minulosťou. Následne SR nemala základný strategický dokument štátnej politiky v oblasti športu skoro 2 roky. V Pláne práce vlády SR na rok 2012 bola úloha pre Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej najmä „MŠVVaŠ SR“) predložiť na rokovanie vlády SR v decembri 2012 nový základný strategický dokument štátnej politiky v oblasti športu, a v schválenom Rámcovom legislatívnom pláne na toto volebné obdobie až v závere roku 2015 i nový zákon o športe.

Tento zákon a i ďalšie na neho nadväzujúce zmeny v iných právnych predpisoch by mali byť po zhodnotení (výstupov) verejnej diskusie výsledkom širokej zhody dotknutých naprieč politickým a záujmovým spektrom. Ak sa totiž v nastávajúcich rokoch ekonomickej krízy po rokoch života komunít na dlh na úrovní obcí a miest, samosprávnych krajov, ale i štátov a nadštátnych útvarov nemajú športu dotknúť nevyhnutné úspory vo verejných financiách, jedinou cestou je jeho konečne komplexná reforma naprieč nielen verejným sektorom po skutočne vecnej, odbornej diskusii bez časových stresov. Výlučný mandát, ktorý získala terajšia vláda jednej politickej strany od občanov SR, je pre šport úžasnou príležitosťou, ktorá sa už nikdy nemusí zopakovať. Jej výsledkom môže byť a mala by byť aj ambícia o synergickú zmenu pri koaličnej vláde väčšinou nezmeniteľných vecí pre šport vo všetkých oblastiach štátu a spoločnosti zároveň. Súčasná vláda má preto historickú zodpovednosť za vývoj nášho športu.

Toto veľmi pozitívne východisko má jedno zásadné riziko.

Od roku 1993 neprišiel v SR nikto so skutočne komplexným a uceleným návrhom, ako by mohol a mal náš šport fungovať vzhľadom na väzby na všetky súčasti spoločnosti, štátu, ale i EÚ, hoci viaceré nielen útržkovité a zaujímavé pokusy o víťazstvo, nie o to byť najmä lepší, tu už boli.

Dlhodobý stav verejnej diskusie o našom športe u nás po roku 1989 definuje skôr neexistencia akýchkoľvek v spoločnosti verejne známych, ucelených odborných predstáv ako ďalej. O tom, ako by mal vyzerať slovenský šport v budúcnosti. O tom, akými cestami je možné sa k tejto predstave dopracovať. O súťaži takýchto predstáv verejne vystupujúcich osôb potom nemôže byť ani reči.

Jednoriadkové „šteky“ založené najmä na negatívnych emóciách a silných vyhláseniach ako racionálnych a ucelených úvahách s konkrétnymi návrhmi možných riešení, ktoré v milosti udelí pár spriaznených novinárov dlhoročným športovým funkcionárom, nie sú odpoveďou na dnešný stav myšlienkovej sterility. Médiám a akýmkoľvek výstupom v nich o športe dominuje v súčasnosti temer výlučne výsledkový servis spojený s nemálo škandálmi v športe, z ktorých sa podstatná časť národa cíti poriadne frustrovaná. Verejné vyjadrovanie športových funkcionárov je navyše dlhodobo výrazne ovplyvňované nielen kultúrou závislosti na finančných zdrojoch poskytovaných im a ich organizáciám zo strany štátu.

Bohužiaľ, akademická sféra v športe mlčí verejne až na jednu – dve výnimky dlhodobo a neprišla verejne so žiadnou konštruktívnou komplexnou odpoveďou tzv. „duchovnej aristokracie“ na tento súčasný stav.

Politické strany svoj (ne)záujem deklarujú nielen pred voľbami a po nich obsahom svojich pred(po)volebných programov v oblasti športu.

Bežní ľudia, nielen tí činní v športovom hnutí svoj nezáujem tým, že nielen toto všetko, ale mnohé iné a ešte oveľa horšie v športe nielen na celoštátnej, ale najmä na lokálnej úrovni obce či mesta, kde žijú, tolerujú a nie sú ochotní pre možnú zmenu často nič urobiť.

Asi je logickým vyústením tohto stavu, že sa bežne ľudom vraví: „Kto nemá v hlave, (ne)má (ani) v nohách“.

Bytostne celým svojim ja a svedectvom svojho doterajšieho života s týmto tvrdením nesúhlasíme. Poznajúc inštitút „športovej občianskej neposlušnosti“, odmietame sa terajšiemu stavu biedy konformne poslúchajúcich podriadiť.

Nemáme iba jednoduché a najmä nie jediné možné odpovede, no na rozdiel od mnohých iných sa odmietame prestať pýtať.

Toto je pre všetky hore uvedené dôvody naša osobná predstava nosných ideí pre rozvoj športu na území SR.

Táto predstava má byť impulzom k iniciatíve, ktorá rovnako ako šport je a má byť apolitická v zmysle príslušnosti k tej-ktorej politickej strane či hnutiu, no nie je a ani nemá byť bezhodnotová. Veríme, že na úplne základných, bazálnych pravidlách športu a jeho fungovania u nás, sa pri dobrej vôli a schopnosti sa počúvať navzájom dokáže zhodnúť ľavičiar i pravičiar, konzervatívec i sociálny demokrat, liberál i komunista a to práve preto, že šport majú všetci rovnako vášnivo radi. Osobné spory a vybíjanie v nich nesmú zabiť dobré idey bez ohľadu na ich autora. Úspechy v ľadovom hokeji či Saganove posledné Tour znova dokázali, že náš šport ľudí spája ich záujmy, záľuby a pocity; nerozdeľuje ich. Šport ako jeden z mála posledných fenoménov dokáže vyvolať spoločnú, pozitívnu masovú emóciu našej inak výrazne polarizovanej spoločnosti. Slovensko je ale predsa krajina nás všetkých. Sme najskôr ľudia, potom občania a až potom iba 3 z 5 z nás podľa účasti na posledných voľbách sú voličmi tej-ktorej politickej strany.

Po verejnom predstavení tejto predstavy o budúcnosti nášho športu je ambíciou v prvej fáze nebyť a nezostať obeťou dobovej herézy, ale združiť sa s podobne zmýšľajúcimi. I pre parafrázované slová českého filozofa Jana Patočku, že ľudia, ktorí premýšľajú, sa musia schádzať.

Jeho osobný príklad je apolitické a so žiadnym náboženstvo nespojené, no silné ľudské posolstvo Charty 77, ktoré končí jeho smrťou iba pár dní po 11-hodinovom policajnom výsluchu, na ktorom mal povedať: „Veci, pre ktoré sa zomiera, sú práve tie, pre ktoré sa oplatí žiť.“

Verejný intelektuál v športe sa zdá, že má na výber koncom roku 2013 iba tri možnosti.

Vnútornú emigráciu ako Platón, cestu kompromisov ako sofisti alebo dôsledný život v pravde, možný konflikt s mocou štátnou i športovou a nie až tak nemožnú pomyselnú „športovú smrť“ ako Socrates.

Chceme veriť, že v roku 2014 nám „športová smrť“ (exkomunikovaním) nehrozí minimálne z tej lepšej časti športovej obce. Ak z tej horšej aj áno, sme presvedčení, že môže a bude znamenať reinkarnáciu v podobe narodenia zdravých zárodkov občianskej spoločnosti v tejto časti nášho športu, ktoré budú klíčiť v rokoch nasledujúcich.

Veríme, že myšlienkami uvedenými v tomto texte je možné ako prvých osloviť tých ľudí zo športového hnutia, ktorí si zodpovednosť nášho športu za vlastnú zmenu zvnútra uvedomujú a sú s ňou vnútorne stotožnení. U mnohých z nich sme rozhovormi za posledné obdobie zároveň pobadali, že nemusia mať a často ani nemajú akúkoľvek, nie to ešte úplne jasnú predstavu, ako by táto zmena mohla/mala vyzerať. Sú si však istí, že ak k nej nepríde, následky budú zrejme katastrofálne. Majú pravdu.

Veríme, že ich už je dostatočné kritické množstvo, aby mohli vôbec nastúpiť na zápas a zároveň i odohrali poctivých 90 minút s tými v ňom, ktorí hoci o hnisavých vredoch nášho športu často vedia až priveľmi dobre, no zo súčasného nedobrého stavu sebecky roky profitujú a i pre svoj vek a postavenie nemajú záujem na akýchkoľvek zmenách, ktoré by súčasný zákopový status quo často i nevyhnutnou amputáciou liečili.

V druhej, paralelne prebiehajúcej fáze, by sme sa radi týmto spôsobom zároveň pokúsili získať pre šport doteraz oň z rôznych dôvodov záujem nejaviace etické i odborné elity z rozdielnych oblastí spoločnosti a zároveň príslušníkov strednej generácie resp., mladých talentovaných a perspektívnych ľudí, ktorí jednoducho majú radi túto krajinu. Videli a zažili ako funguje šport v zahraničí nielen v televízií, ale i na vlastnej koži. Rozhodli sa však žiť tu a chcú v tejto krajine prežiť so svojimi rodinami a deťmi lepší život ako ich rodičia. Sme presvedčení, že pri vhodnom mixe môžu byť obe tieto skupiny tak žiadanou odpoveďou na hodnotovo a osobnostne sa pomaly vyprázdňujúci verejný priestor v športe, ktorý bol v minulosti tak dychtivo obsadzovaný / obsadený inými. Roky splácania i nimi urobených nielen finančných, ale najmä morálnych dlhov dôveryhodnosti športu v očiach spoločnosti, ktoré nás čakajú a doba žiadajúca uhrádzať ich vrátane vysokých úrokov a transakčných nákladov, ktoré prídu, nám totiž ešte len všetkým spoločne vystavia a budú vystavovať ešte pekných pár rokov, nielen športovými výsledkami, trpký účet za takto v našom športe tragicky premeškané posledné desaťročia.

Hoci riskujeme výsmech cynických ľudí 21. storočia, nepoznáme iné východisko zo súčasného marazmu ako nadčasový antický ideál kalokagathie ako harmonické spojenie ľudskej múdrosti, morálneho dobra, fyzickej krásy, ale i osobnej statočnosti. Bol preto zvolený ako ústredný symbol tohto textu z dôvodu odmietania relativizovania tých najzákladnejších a trvalých hodnôt športu a zároveň ako základný postoj k dobe, ktorá systémovo v športe diskvalifikuje fair play, filantropiu a dobrovoľnícke odhodlanie byť užitočný iným, ako základné životné princípy.

Bol zvolený preto, lebo ani náš šport nie je a nemôže byť mimo dobra a zla.

SYSTÉM ŠPORTU, ŠPORTOVÁ LEGISLATÍVA A FINANCOVANIE ŠPORTU Z VEREJNÝCH ZDROJOV PO ROKU 1990: KOĽKO PREDSAVZATÍ, SĽUBOV A VEĽKÝCH AMBÍCIÍ BOLO NAOZAJ DO 31.12.2013 I SPLNENÝCH?

Slušnosť a pravda v našom športe rovnako ako v spoločnosti či práve nezvyknú ani v súčasnosti víťaziť.

Pravda má však skvelú vlastnosť v tom, že ju nemožno upáliť, po roku 1989 už u nás našťastie ani násilne strachom umlčať. Ako hovoril Gandhí, pravda ostane pravdou, aj keby ju vyslovil iba jeden jediný človek. Pravda zostáva, keď všetko ostatné zlyhá/zlyháva. V slovenskom športe zlyhalo/zlyháva podľa všetkých dotknutých, inak často na smrť názorovo a osobne nezmieriteľných konkurentov a často i úhlavných nepriateľov, zjavne veľmi, veľmi veľa.

Dovolíme si toto postupné zlyhávanie pripomenúť v odraze najmä oficiálnych dokumentov štátu a verejnej správy verejne (ne)dostupných najmä na dobových vedeckých a odborných podujatiach. Spolu s nimi skúsime pridať pohľad na nich prezentovaných a následne publikovaných vedeckých, resp. odborných príspevkoch športového hnutia a akademickej sféry.

Nehľadáme týmto spôsobom spor ani konflikt a argumenty typu ad hominem v tomto príspevku nepoužívame v zmysle kto, kedy a čo tvrdil s cieľom v dnešných dňoch či v budúcnosti pokoriť či zahanbiť autorov týchto výrokov. Cieľom je sprostredkovať dnes tieto ich výroky takto i širšiemu publiku ako len pár jednotlivcom, ktorí majú slabosť pre zaprášené kúty bežne nedostupných knižníc. Nielen médiá a odborná verejnosť by ich mohli a mali brať podľa mňa dnes v úvahu. Po ich prečítaní by výsledkom ich následnej úvahy mal byť veľmi triezvy a skôr konzervatívny manažment očakávaní, koho a ktoré slová sú i dnes a ako veľmi (ne)reálne premeniteľné z (ne)reálnych sľubov dneška i na reálne skutky v budúcnosti. Je dôležité poznať fakty. Konfrontovať dnes v roku 2014 s nimi ním/ňou sľúbené či zamýšľané v minulosti so skutočne dosiahnutým/presadeným/uskutočneným. Hovorí sa tomu zodpovednosť za výsledky a je základnou súčasťou moci či rozhodovacích právomocí.

Ak má byť totiž snaha o prijatie návrhu dobrého a spravodlivého zákona o športe úspešná tak, aby bol platný a účinný k 1.1.2015, je potrebné sa poučiť z chýb minulosti nielen pre údajný výrok Alberta Einsteina, ktorý považoval za šialenstvo očakávať rôzne výsledky pri rovnakých postupoch.

Prvá Koncepcia rozvoja telesnej kultúry v SR po roku 1989 bola schválená uznesením vlády SR č. 84 zo dňa 5.marca 1991 ešte pred vznikom SR v roku 1993.^[3]

29. júna 1994 sa uskutočnila v Bratislave 1. celoslovenská konferencia o športe za účasti vtedajšieho ministra školstva a vedy SR Ľubomíra Haracha, kde mal hlavný referát o športe a jeho budúcnosti Anton Zrubák.

23. až 25. októbra 1996 sa počas prístupových rokovaní Slovenskej republiky do EÚ konal v Bratislave medzinárodný seminár o integračnom procese do EÚ a jeho dopade na šport. Editori zborníka, ktorý z neho vzišiel, zaznamenali v príspevku za slovenskú stranu reprezentovanú vysokými predstaviteľmi verejnej moci i nasledovné: „...v pláne našich legislatívnych úloh na nasledujúce obdobie zvažujeme z hľadiska pripravovanej právnej úpravy novelu zákona o telesnej kultúre, ktorá by obsahovala relevantné ustanovenia z Európskej charty o športe, ďalej generálnu právnu úpravu týkajúcu sa profesionalizmu a športovcov, ktorí sa na ňom zúčastňujú.“^[4]

„Východiská programu rozvoja športu na Slovensku“, útly zborník vybraných príspevkov z Celoslovenského športového fóra 2000, podujatia zorganizovaného MŠ SR dňa 5. decembra 2000, dnes obsahuje už len slová minulosti porovnateľné dnes s už (ne)uskutočnenými skutkami vzhľadom i na Národný program rozvoja športu, ktorý platil v období od 2001 do 31.12.2010.

Príspevok od roku 1995 do roku 1999 vždy riadiaceho pracovníka rôzne pomenovávaných útvarov ministerstva školstva zodpovedných za oblasť športu (generálny riaditeľ alebo riaditeľ odboru) a od roku 1999 do dnešných dní stále prezidenta SOV Františka Chmelára, v ňom opisuje svoj vtedajší osobný sen takto: „A nakoniec v tom sne vidím zmysluplné a dôveryhodné združenia občanov, od najmenších klubov až po celoštátne zoskupenia. Vznikli demokraticky, na základe vôle občanov, rešpektujúc ich špecifické záujmy. Aj keď sa zaoberajú „len“ športom, sú prejavom aktivity, spoločenskej angažovanosti tisícov dobrovoľníkov vo veciach verejných. Napriek tomu, že sú rôznorodé a sú ich tisíce, žijú si v zhode a vo vzájomnom rešpekte. Každé z nich plní svoju nezastupiteľnú špecifickú funkciu v širokom spektre športových aktivít a organizácií. Všetci si ich vážia, lebo neklamú, nekradnú, nikomu neškodia, skôr naopak. Snažia im pomôcť, lebo sú užitoční a bez nich by šport v spoločnosti nebol.“^[5]

Ladislav Čambal, dlhodobo riaditeľ Štátneho fondu telesnej kultúry, de facto až do jeho zániku v roku 2001, v čase publikovania príspevku v roku 2000 zároveň riaditeľ odboru športu, neskôr riaditeľ odboru financovania športu na ministerstve školstva SR a dnes generálny riaditeľ sekcie štátnej starostlivosti o šport Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR vo svojom príspevku popisuje budúcnosť financovania nášho športu po roku 2000. Podľa neho tzv. „IV. etapa rok 2006 a nasledujúce“ bude vyzerať takto: „Etapa fungujúcej trhovej ekonomiky. Odvetvové financovanie v oblastiach osobitného štátneho záujmu, prednostná podpora komerčne neatraktívnych športov, fungujúce regionálne a miestne financovanie – podmienky pre športovanie širokej verejnosti, fungujúci sponzoring, televízne spoločnosti za prenosy budú platiť a nie inkasovať, daňový systém porovnateľný s krajinami Európskej únie. Je zrejmé, že najdôležitejšie pre slovenský šport budú roky 2001 a 2002, zámery v ďalších rokoch majú skôr deklaratívny charakter, hovoria len o určitej vízií, ktorá by v určitých modifikáciách mohla nastať.“^[6]

História však zaznamenala na tomto podujatí i vystúpenie Branislava Strečanského, v tom čase generálneho sekretára Slovenskej baseballovej federácie, dnes pracovníka sekcie štátnej starostlivosti o šport MŠVVaŠ SR, ktorý pomenoval vtedajší stav cez slovné spojenia ako: „nečitateľná koncepcia štátu v oblasti športu, neprehľadné financovanie z verejných zdrojov,“, ktoré navrhoval okrem iného riešiť napr. nasledovne: „všetky verejné zdroje sú zhrnuté do jedného balíka, princíp verejné zdroje= verejné informácie, povinné zverejňovanie výročných správ operátorov na internete, vedenie účtovníctva operátorov na internete.“^[7]

Rok od vydania predchádzajúceho zborníka, v roku 2001: „Na základe objednávky MŠ SR autorský tím pod vedením Mgr. Jozefa Tokoša vypracoval Koncepciu profesionálneho športu (ďalej Koncepcia), ktorú ponúkol MŠ SR ako príspevok do Koncepcie rozvoja športu za oblasť profesionálneho športu.“^[8] Tá obsahovala prvé ucelenejšie odbornejšie myšlienky v SR, ako sa možno vyporiadať s dedičstvom tzv. „štátnych amatérov“ najmä v kolektívnych športových hrách u nás i vzhľadom na rozhodnutie ESD v prípade Bosman z roku 1995.

V septembri 2001 vláda SR schvaľuje Národný program rozvoja športu do roku 2010.

V septembri roku 2003 pod gesciou Inštitútu pre verejné otázky vypracovali viacerí autori materiál s názvom Financovanie športu v Slovenskej republike.^[9] V ňom spolu s profesorom športovej historiografie Jánom Grexom analytici občianskeho združenia M.E.S.A. 10 Marek Jakoby a Karol Morvay prinášajú návrhy zmien vo financovaní nášho športu nedeformované zvnútra vlastnými záujmami športového hnutia. Ako veľmi sú pravdivé ešte v roku 2014 vety ako „Transformácia spolkovej sféry prebehla úspešne len potiaľ, že boli deštruované predošlé mechanizmy, avšak nebol vybudovaný dobre fungujúci model, takže sa zatiaľ bez významných úspechov transformuje dodnes.“^[10] či „Základným problémom je skutočnosť, že SZTK nevzniklo na základe aktivity zdola.“^[11]?! Vznik Štátneho fondu telesnej kultúry v roku 1993 a jeho zrušenie a zánik schválený Uznesením vlády SR č. 904/2001 zo dňa 26.9.2001, ktoré so sebou prinieslo od 1.1.2002 transformáciu jeho zdrojov do kapitoly MŠ SR od 1.1.2002, sú dôkazom týchto slov. Ich ďalšie vtedajšie konštatovania sú tiež veľavravné: „Jedným zo základných praktických dosahov zrušenia fondu bola strata možnosti športových a telovýchovných organizácií ovplyvňovať rozdelenie verejných zdrojov do oblasti športu. Na druhej strane, vytvára sa tým pozitívny tlak na vznik jednej strešnej organizácie, ktorá by bola výhradným partnerom vlády, čo prinajmenšom obmedzí hrozbu pretláčania partikulárnych záujmov zväzov a asociácií.“^[12] Najvážnejší problém, ktorý však materiál konštatuje je nasledovný: „Hneď na úvod analýzy zdrojov a finančných tokov je potrebné pripomenúť, že nie sú k dispozícii porovnateľné a spoľahlivé komplexné časové rady výdavkov, smerujúcich do oblasti športu v SR od začiatku transformácie, čo je obzvlášť zarážajúce v oblasti verejných výdavkov.V podstate jediný ucelenejší dostupný časový rad zahrňuje výdavky rôznych kapitol štátneho rozpočtu od roku 1997 (tabuľka 1). Poukazujeme tiež na neúplnosť, rozporuplnosť a neprehľadnosť existujúcich súborov dát o financovaní oblasti športu, vrátane finančných tokov z verejných zdrojov.“^[13]

V októbri roku 2004 sekciou štátnej starostlivosti o šport MŠ SR vydaná oficiálna Správa o stave športu v SR^[14] však vtedajší stav financovania športu u nás najprv hodnotila diametrálne odlišne, hoci sama následne priznala mnohé do súčasnosti trvajúce nedostatky: „Ministerstvo školstva, ako garant štátnej starostlivosti o šport, má vysoko progresívny model financovania športu, ktoré ocenili aj mnohí zahraniční experti. Nemôže však žiaľ nahrádzať nedostatky tých vstupov do systému, ktoré sú mimo rámca jeho kompetencií. Nemôže priamo ovplyvniť niektoré legislatívne procesy, súvisiace predovšetkým z tzv. viaczdrojovým financovaním a nemôže garantovať ani viac finančných prostriedkov. Taktiež len veľmi ťažko tiež môže ovplyvniť „nedostatky, ktoré súvisia aj so samotným programovým rozpočtovaním (založenom na princípe už vyššie uvedených merateľných ukazovateľov a cieľov), avšak naďalej postavenom predovšetkým na princípe „potrieb“ a napr. vôbec nezohľadňujúcom plnenie cieľov a merateľných ukazovateľov v predchádzajúcom roku. Konkrétne v oblasti športu bol rok 2002 najúspešnejším rokom, pokiaľ ide o výsledky našich reprezentantov na medzinárodnej scéne a vôbec v histórií športu na Slovensku. Napriek tomu, v tomto roku, slovenský šport na návrh FNM prišiel o 300 mil. Sk, pôvodne určených na rozvojový projekt „Vráťme šport do škôl“ z prostriedkov FNM. Obdobne v tomto roku naši športovci dosiahli historický úspech na OH v Aténach. Napriek tomu v rozpočte výdavkov zo štátneho rozpočtu tento moment premietnutý nie je a prijatím nového zákona o hazardných hrách zanikne aj spomínaná garancia 50% výťažkov z lotérií.“^[15]

Projekt Viktória vtedajšieho predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu, ktorého verejnou tvárou bol jeho osobný poradca Jozef Tokoš, v roku 2006 nebol i pre vtedajšie predčasné voľby zrealizovaný, rovnako ako v tomto volebnom období viaceré návrhy zákona o športe pripravované na MŠVVaŠ SR, resp. Úrade Vlády SR neboli schválené NR SR.

V roku 2008 na Národnej konferencií s názvom „Ako ďalej slovenský vrcholový šport?“, ktorá sa konala v Starom Smokovci 5. až 7.12.2008, tak mohol profesor športovej histórie Ján Grexa pri porovnaní jeho veľmi kritického, no pravdivého hodnotenia športového hnutia z roku 1999^[16] iba smutne konštatovať: „Od roku 1999 sa však veľa nezmenilo.“ Rezignáciu na zásadné systémové zmeny v tomto období skôr predznamenali i jeho nasledovné slová: „Na rokovaní gremiálnej porady ministra dňa 10.7.2007 bolo rozhodnuté, že koncepcia športu bude zakomponovaná do Legislatívneho zámeru zákona o športe. Návrh na zrušenie tejto úlohy z Plánu práce vlády SR na rok 2007 (september 2007) bol schválený dňa 3.10.2007 uznesením vlády SR č. 843. Inak povedané, „štátna“ koncepcia športu chýba, lebo sa stále na jej novej verzii pracuje.“^[17]

2.7.2008 prišlo v NR SR v 3.čítaní k v slovenskom športovom hnutí dlho a ako na spasenie očakávanému a úspešnému hlasovaniu o vládou navrhovanom znení zákona NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý následne nadobudol účinnosť dňa 1. septembra 2008.^[18]

Národná konferencia o školskom športe^[19] v roku 2009 nadviazala na Konferenciu organizovanú NŠC o športovo talentovanej mládeži z roku 2006^[20] a priniesla znovu viaceré zaujímavé podnety najmä z akademickej sféry. Koľko z nich sa uskutočnilo v praxi?

Rok 2010 a najmä jeho záver bol pre šport hektický. Dôvod bol prostý – dotácie a ohrozenie ich prideľovania športovému hnutiu z MŠVVaŠ SR pre rok 2011.

Uznesením vlády SR č. 351 z 28. mája 2008 k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vláda SR uložila ministrom v úlohe B. 1 legislatívne upraviť poskytovanie dotácií vo svojej vecnej pôsobnosti podľa návrhu zákona do 31. decembra 2010. Vtedajšie vedenie ministerstva školstva a následne aj jeho sekcie štátnej starostlivosti o šport neurobilo pri riešení tejto úlohy pri procese udeľovania dotácií v oblasti športu počas viac než dvoch rokov žiadny zásadný úkon a problém sa začal riešiť až po nástupe nového vedenia ministerstva v priebehu jesene roku 2010.

Zákon NR SR č. 528/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácií a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa upravuje poskytovanie dotácií v oblasti športu, bol následne v NR SR schválený až 10. decembra 2010.

Jeho schváleniu deň pred tým, dňa 9. decembra 2010, predchádzalo schválenie zákona č. 546/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Ten okrem iného zavádza povinnosť zverejňovať zmluvy upravujúce poskytovanie dotácií v oblasti športu medzi ministerstvom školstva a úspešnými žiadateľmi o dotáciu.

Všetky hore uvedené fakty veľmi zásadne ovplyvnili celý proces udeľovania dotácií v oblasti športu už pre rok 2011. Nielen ministerstvo, ale i samotní žiadatelia o poskytnutie dotácie v oblasti športu, boli totiž po prvýkrát v histórii tohto každoročne sa opakujúceho procesu konfrontovaní s výrazne vyššou administratívnou záťažou už pre obdobie roku 2011. To logicky ovplyvnilo a i spomalilo priebeh celého procesu, ktorý navyše negatívne ovplyvnilo i nevyhnutné zníženie výdavkov v celej verejnej správe v roku 2011.

Naše, určite veľmi subjektívne vnímanie obdobia zhruba jedného roka (od 7.3.2011 do 15.4.2012), keď sme pracovali v pozícii generálneho riaditeľa sekcie štátnej starostlivosti o šport MŠVVaŠ SR je možné nájsť i dnes na webe^[21]. Rovnako na webe v Centrálnom registri zmlúv je možné nájsť i znenia dotačných zmlúv uzavretých medzi MŠVVaŠ SR a subjektmi športového hnutia z obdobia január až marec 2012 i ich dodatky uzavreté po 15. apríli 2012, ktorým nové vedenie MŠVVaŠ SR zrušilo prvýkrát v roku 2012 v športe týmito dotačnými zmluvami zo začiatku roka 2012 zakotveného, no ešte v tom čase nespusteného zverejňovania zmlúv, objednávok a faktúr prijímateľov dotácií v športe na webe, ktoré malo začať od leta 2012.

Rovnako na webe je možné nájsť dnes i zborník so závermi po roku 2000 menom síce identického, no stále s prívlastkom v poradí prvého, hoci už bolo de facto druhé, takto uskutočneného podujatia – 1. slovenského športového fóra, ktoré zorganizoval SOV v apríli 2012. Keďže mnohí účastníci boli prítomní na prvom a rovnako i na druhom podujatí, poukazuje to na železné pravidlá zabúdania nášho športového hnutia a jeho čelných predstaviteľov. Koľko z jeho 35 záverov je dnes, takmer 2 roky od jeho konania, realitou?

Po zrušení zverejňovania zmlúv a faktúr v športe boli následne zrušené „cez mŕtvoly“ presadené povinné 3 hodiny telesnej a telesnej a športovej výchovy v rámci štátneho vzdelávacieho programu na všetkých základných a stredných školách a uvedené v uznesení z č. 576 z 31. augusta 2011 ku koncepcii rozvoja pohybových aktivít detí a mládeže. Je poctivé zdôrazniť, že pre stredné odborné školstvo to bolo skutočne veľmi ťažko vykonateľné uznesenie vlády SR č. 328 z 6. júla 2012, no jeho plošným zrušením bez napr. jeho zmeny úpravou jeho formulácie, sa od 1.9.2012 tak 3 hodiny TV stali minulosťou bez akejkoľvek náhrady.

Kruh sa politicky pre šport opäť raz uzavrel a začínalo sa znovu od začiatku.

Čas však nikto nemôže zastaviť.

Na záver roka 2013 i preto prišlo k 3 nie bežným udalostiam v právnej úprave športu v SR.

2 zákony – zákon z 5. decembra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 226/1994 Z. z. o používaní a ochrane olympijskej symboliky a o Slovenskom olympijskom výbore v znení neskorších predpisov a zákon z 29. októbra 2013 o používaní a ochrane paraolympijskej symboliky a o Slovenskom paraolympijskom výbore iniciované orgánmi SOV, resp. SPV cez poslanecké návrhy, podpísal na záver roka 2013 prezident SR.

Kde však môže byť skutočný začiatok a koniec športového kruhu, ktorý má zaslúžene prívlastok bludný, však ukázal čas. Niekedy sa dokonca urobí skoro až zázrakom nie krok, ale skok vpred i v našom športe. Naprieč politickým spektrom. 115 hlasmi. Ako prednedávnom, keď proti nebol nikto z ostatných poslancov NR SR pri schvaľovaní návrhu zákona o organizovaní verejných športových podujatí pred pár dňami pri hlasovaní, ktorým sa menili i iné veľmi dôležité predpisy vrátane Trestného zákona, Trestného poriadku a Priestupkového zákona.^[22] Je to skvelá správa. Primeranosť, odbornosť, vecnosť a kvalitu je možné spomaliť, ale nie zastaviť. A boje, ktoré stoja za to, sa nevyhrávajú rýchlo a ani ľahko, rovnako ako ten, ktorý má dnes magické číslo v Zbierke zákonov 1/2014.

NÁŠMU ŠPORTU DOCHÁDZA DYCH A POTREBUJE PRE ZÍSKANIE DÔVERY SPOLOČNOSTI HODNOTOVÚ RESUSCITÁCIU – DÁ SA TO VÔBEC DOSIAHNUŤ ZÁKONOM O ŠPORTE?!

Aký je teda náš dobový šport na úvod roku 2014?

Je taký ako súčasná spoločnosť a súčasný štát. Ani lepší, ani horší, lebo je iba jednou z ich mnohých súčastí.

Najlepším dôkazom tohto tvrdenia a kvalít a charakteristík nášho športu je dejinný príbeh rokov sporov štátu a športového hnutia súdne sa datujúcich od roku 1999 a dodnes právoplatne neskončených, všeobecne známy ako Tipos vs. Športka, ktorý je tiež jedným z dôvodov dlhodobo zlyhávajúceho spoločného súžitia.

Právny poriadok upravujúci šport je jedným jednoduchým slovom hrozný a financovanie športu z verejných zdrojov je bludiskom iba pár ľudí a ich parciálnych záujmov, ktorí sa v ňom aspoň ako-tak orientujú.

Hore na zväzoch sa naoko robí celoštátna športová politika, no často za paravánom sú to v nahote v horšom prípade obézne, mľandravé, chorľavé telá, často jednoosobových eseročiek, nie neziskoviek s vertikálnou a horizontálnou deľbou moci či iba v lepšom prípade domovy dôchodcov ľudsky po rokoch sklamaní pochopiteľne vyhorených nadšencov. SOV je slonovinová veža, v ktorej majú skvelú kávu, a z ktorej radi cestujú. SPV zase príbeh o často prelomenom ľade hraníc medzi filantropiou a lúpiacim obchodom s ľudským utrpením. SZTK vylúpená pokladnica slovenského športu pred zánikom, ktorú drží pokope iba zostávajúcich cca 10 ním vlastnených nehnuteľností roztrúsených po celej SR. Z peňazí na vysokoškolský šport či šport policajtov sa platí dnes najmä všetko ostatné okrem pohybových aktivít týchto skôr ekonomicky neracionálne zvýhodnených skupín obyvateľstva.

V športových kluboch ako i v ich strešnej organizácií ATJK SR až na stále rastúci počet výnimiek zastal zvyčajne čas a najmä rodičia svojim deťom ešte vôbec umožnia robiť šport za cenu obety prázdnych peňaženiek, hodín prejazdených vlastným autom a rezignácie na vlastné záujmy mimo rodiny a práce.

Kritické množstvo ľudí sa s vyplazeným jazykom popri všetkom zhone dňa na športovisko nemá kedy z tretej práce dostať, na šport live pre nekultúru nepôjde a ak si chce aspoň večer pozrieť reprezentáciu či vôbec súťaženie vo svojom obľúbenom športe v televízii, nejde to buď vôbec, alebo len za cenu osobitného (špeciálneho) poplatku.

Z výsledkov, príbehov a pod kožu frustráciu vbodávajúcich zážitkov ako nás ako ľud v našom športe podviedli/okradli/oklamali alebo sa o to aspoň pokúsili, máme temer každý nedôveru k nemu vytetovanú po celom trupe ako naši futbaloví reprezentanti.

V našom športe napriek tomuto všetkému už dlhý čas po roku 1989 funguje taká veľmi zvláštna spoločenská zmluva – bezvládny a o šport sa nezaujímajúci štát, ktorý nestíha/nevie riešiť jeho dlhodobé problémy súvisiace s jeho nutnou transformáciou po roku 1989 celkovo nezrátanou, no nie malou sumou, ktorú vyberie od ľudu, nekoordinovane a systémovo netvoriac synergie cez dotačné mafie podporuje silnú hodnotovú a personálnu kontinuitu spred roka 1989, ktorej tváre sú roky iba z verejných celý život platení funkcionári športu často už v starobnom či výsluhovom dôchodku, ktorí vymenili riziko nepohodlia a zodpovednosť za zmenu športu zdola za pasivitu a záruky svojich individuálnych materiálnych potrieb.

Roky verejne kvílivo naše športové hnutie najmä ich plnými ústami kričí, ako má strašne málo peňazí, no keď má zaujať spoločný verejný hodnotový, nie politický postoj k faktickému rozkrádaniu jeho spoločných zdrojov, tak servilne so strachom z represií akejkoľvek politickej či športovej reprezentácie, vždy zaryto mlčalo a mlčí, čím de facto iba podporuje nezmeniteľnosť status quo, v ktorom sa jeho vrcholní funkcionári naučili prežiť živorením.

Z hľadiska modrej či červenej farby je a aj bolo irelevantné, či to bola miliónová dotácia obci Štrba na spätnú kúpu skokanských mostíkov v Tatrách od firmy majúcej účet v J&T Banke alebo v roku 2012 krátko po marcových parlamentných voľbách niekoľkými desať tisícmi euro TIPOSOM „natipovaná“ práve čerstvo založená Cibulkovej neziskovka, ktorá sa rozhodla pomáhať športovcom v ich živote po športovej kariére.

A je to jedno napokon i z pohľadu športu či zväzu. Futbalová „ufo zmluva s UFA“ a „africké odmeny po MS 2010“. SZĽH, ktorý dnes sídli v budove vedľajšieho hotela, a ktorý musel zaplatiť mestu Bratislava do 30.6.2012 sumu 155 081 €, o ktorú sa zvýšili podľa správy NKÚ náklady rekonštrukcie ZŠ O. Nepelu v dôsledku nesprávnych stanovísk SZĽH k návrhu rozmerov ľadovej plochy. Medzinárodná hanba z neuskutočnenej deaflympiády v roku 2011. Tunelovanie SBA v posledných rokoch. Megalomanský projekt biatlonového Osrblia a korupcia s ním spojená v roku 2011. Vodáci na suchu pred domácimi MS 2011 v Čuňove. Ak sa na tieto skutočnosti pozrieme posunom od nárokov k povinnostiam, otázka znie, komu a ako boli morálne alebo finančne zosobnené tieto škody na spoločnom mene športového hnutia?!

Mlčia pritom v týchto chvíľach už roky tí zvolení, ktorí práve majú mandát verejne hovoriť. Dôvodom je, že zvolení často žijú nielen pre šport, ale najmä zo športu. Niektorí celý svoj produktívny život a iba zo štátnych. Inštitucionalizovaní v športovom hnutí. Nie je to však iba a ich výlučné ľudské a morálne zlyhanie, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Súvisí to i s ich vysokoškolským vzdelávaním, resp. vôbec s ich existenciou a dlhodobým fungovaním v našom športe, ktorý najmä po roku 1968 ovládla normalizačná idea v zmysle hesla: „Ordnung muss sein!“ v podobe najmä brannej výchovy. Jej produkty, v mladých časoch často šéfovia či členovia fakultných SZM, dnes zhruba päťdesiatnici a starší v kľúčových funkciách v našom športe nikdy v mladosti nezažili slobodnú, polemickú, no slušnú diskusiu bez princípu servilnej subordinácie v nej. Nikto ich neučil, že je prejavom slobodnej občianskej spoločnosti, príležitosťou argumentáciou v dialógu hľadať pravdu, vecným sporom. Že nie je a nemá byť osobným konfliktom.

Náš šport a jeho kultúra od päťdesiatych rokov 20. storočia nie je vyvreninou potrieb ľudu zdola, ale produktom diktátu moci zhora. Predchádzajúcich 25 rokov na tom až tak veľa nestihlo zmeniť.

Hnutie zložené z takýchto ľudí každú kritiku preto prirodzene vníma ako prejav osobného ohrozenia, na ktorý sa reaguje krikom a urážkami, na ktorý sa nezabúda, a ktorý sa hlavne nikdy neodpúšťa. Po vecnom, no verejne vyslovenom slobodnom názore si nemusí kriticky mysliaci jednotlivec v takomto prostredí nájsť pracovnú pozíciu. Takýto čin sa totiž považuje za nelojálny ku klanu. Ako nás môžeš takto verejne hanobiť a kaziť nám meno? Veď hovorím pravdu. No práve...

„Dáš pokoj, máš pokoj“ platí dvojnásobne, ak prechod do inej sféry spoločnosti ako športu je pre časť ľudí v športe pre ich kvality finančne veľmi bolestivý, ak nie nemožný.

Kto z nás v športe o sebe môže povedať, že hore uvedené naňho neplatí? Ktorí zo športových funkcionárov sú vzormi pre mladších? Ktorým ľudia veria a považujú ich za celospoločenské elity? Koľko petícií o športe nimi iniciovaných bolo od roku 1993 na changenet.sk? Koľko hromadných pripomienok k legislatívnym predpisom podalo športové hnutie za toto obdobie? Koľko športových schém je podporených z ich iniciatívy v rámci ludialudom.sk? Kedy bude téma šport po spravodlivosti, oblasti sociálnych vecí a rodiny, financovaní, životnom prostredí, regionálnom rozvoji a vzdelávaní samostatnou, 7. témou už roky pravidelných stretnutí tretieho sektora na konferenciách organizovaných najčastejšie v Stupave (v roku 2013 bolo v Bratislave v ŠD Družba)? Prečo sa športové hnutie a najmä predstavitelia národných športových zväzov tak urputne roky stráni užšiemu kontaktu a spolupráci s ostatným ľuďmi z neziskovej sféry?

Dôvody prezrádza i nasledovný obrázok. Ani po týždňoch úmornej roboty si netrúfam povedať, že ide o úplný výpočet, ale už veľmi solídny náčrt súčasne existujúceho systému telesnej výchovy a športu v SR, dokonca nie vždy tvoreného subjektmi práva, na ktorom šípky ukazujú toky financovania z verejných zdrojov.

Jedna z najhorších druhov rakoviny je rakovina kostnej drene.

Nepoznám jednoduchší, plastickejší a najmä pravdivejší spôsob ako obnažiť rakovinu kostnej drene vo vzájomných vzťahoch štát – športové hnutie – spoločnosť na Slovensku v roku 2013.

Takto vyzerajú jej metastázy.

Obrázok č. 1: Nie úplný výpočet, ale iba solídny náčrt súčasne existujúceho systému telesnej výchovy a športu v SR tvorený nie vždy dokonca zo subjektov práva, na ktorom šípky ukazujú toky financovania z verejných zdrojov

Výsledok súčasného stavu v ťažko vyvrátiteľných tvrdeniach po vytvorení a analýze hore uvedenej schémy možno opísať i nasledovne:

Pozrite sa teraz ešte raz na obrázok a športovými lídrami často uvádzané tvrdenia. Prečítajte si ešte raz pozorne tie vyššie. Zamyslite sa, kto vravel, vraví a bude vravieť v roku 2014 pri diskusii o návrhu zákona o športu, z akej funkcie/stoličky a čo. Rozmýšľajte nad jeho/ich motiváciou. Zamyslite sa kto a ako dlho nesie zodpovednosť/povinnosť zmeniť súčasný stav a čo sa mu za čas kým bol zodpovedný (ne)podarilo.

Kým sa pôjde reforma (u)robiť, odpovedzme si najprv otázku – kto a v akej miere je zodpovedný za súčasný stav a až potom na otázku kto reformu má/môže/vie urobiť?!

Zamyslite sa, čo robili a robia ľudia v športe v plynúcom čase s mocou a čo urobila moc s nimi...

Keď to urobíte, nerezignujte.

Každý vek, každé obdobie v živote je na niečo určené. Niektorý vek by mal byť určený najmä na tešenia sa z narodenia a starostlivosti o vnúčatá, niektorý vek na idealistické snahy, že sociálne systémy, ktoré majú úžasnú zotrvačnosť, je možné pozitívne pozmeniť a vychýliť z ich Titanic kurzu aspoň sčasti svojím enormným nasadením.

Každá generácia má právo sa biť o svoje šťastie a meniť spoločnosť, v ktorej žije i pre naše ešte nenarodené deti, ktoré majú právo, aby u nás vyrastali v budúcnosti v lepšom športe ako sme vyrastali my sami ako ich rodičia.

Chceme teda zmenu. Zásadnú zmenu nášho športu.

Vieme, že potrebujem pohyb, lebo iba ten znamená život.

Vieme, že chceme práve z tohto hlavného dôvodu „pohnúť“ naším športom.

Náš subjektívny, bohužiaľ dnes iba odhad, založený viac na viere ako faktoch je, že náš šport je v roku 2014 vzhľadom pre jeho všetky možné pozitívne prínosy pre spoločnosť vrátane priamych príjmov pre štátny rozpočet dlhodobo podfinancovaný z hľadiska akýchkoľvek priamych i nepriamych subvencií.

Ak má existovať šanca na zmenu, obzvlášť v perspektíve blízkej budúcnosti, je pre ňu potrebné urobiť naozaj veľmi veľa.

Po skúsenostiach v našom športe za posledných 20 rokov, podľa nášho názoru musí byť základné východisko pozitívnej zmeny založené na nasledovnom:

Za prvé, na triezvych a veľmi opatrných sľuboch síce menej poskytujúceho, ale zásadne kompetentnejšieho štátu v oblasti základného servisu v športe.

Za druhé, na transparentnom a verejnej kontrole i cez transparentné účty hospodáriacom a otvorenom športovom hnutí, ktorého lídri pochopia, že sú najmä iba dočasnými a iba správcami organizácií, ktoré vlastníme my všetci a slúžia nám všetkým. Oni neboli, nie sú a ani nikdy nebudú ich vlastníkmi, majiteľmi, ale iba (ne)platenými slúžiacimi, zvolenými a odvolávanými najmä športovými dobrovoľníkmi.

Možná zmena v športe a športu u nás musí byť založená na dôvere, ktorú si potom štát a športové hnutie v takejto zlepšenej kondícii pokúsia od spoločnosti pokorne na kolenách vypýtať späť. Tá dôvera nie je iba o výsledkoch športového súťaženia. Dokázali to aj výsledkovo neúspešné domáce MS 2011 v ľadovom hokeji. Našim hokejistom okolo Mira Šatana ľudia veria dlhodobo. Nemusia vyhrať, aby boli lepší. I tak sú naši.

Šport žije a nepohne sa dopredu bez dôvery bežných ľudí. Tí síce môžu byť nevzdelaní v detailoch jeho fungovania, no nie sú slepí, neveria a nebudú veriť, ak im ako momentálne budú kázať zo svojho luxusu a celý život s cigaretou v ruke o olympizme a fair play a o tom ako by mal šport fungovať tí, ktorí ho roky riadia a sú preto ako prví spoluzodpovední za jeho súčasný stav.

KALOKAGATHIA: IDEOVÝ NÁVRH NOVEJ SPOLOČENSKEJ ZMLUVY V ŠPORTE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Doleuvedený náčrt je náš ideový návrh novej spoločenskej zmluvy v športe v Slovenskej republike pomenovaný ako Kalokagathia, ktorý by sa ako o svoje piliere mal opierať o týchto 5 kľúčových ideí možnej zmeny:

Pre čo najväčšiu šancu, aby sa dobrý a spravodlivý návrh zákona o športe mohol stať úspešne súčasťou právneho poriadku v SR s predpokladom jeho platnosti a účinnosti najneskôr k najbližšiemu termínu nového fiškálneho roka – k 1.1.2015, je preto potrebné brať v úvahu pri časovej príprave tvorby návrhu, potrebu doručenia tohto návrhu zákona o športe do NR SR podľa harmonogramu NR SR na rok 2014 najneskôr do 6.6.2014.

Doručenie po 6.6.2014 až v ďalšom termíne – 22.8.2014 a následná diskusia o ňom popri diskusii o návrhu zákona o štátnom rozpočte 2015, je pre šport viac ako kontraproduktívna, ak zákon nemá byť rozpočtovo neutrálny, ale má mať kladné dopady na financovanie športu z verejných zdrojov a zároveň negatívne dopady na rozpočet verejnej správy.

Je však potrebné brať v úvahu i volebný rok 2014, prezidentské voľby konané v marci 2014 a už potvrdenú účasť premiéra SR Róberta Fica v nich ako jedného z hlavných favoritov a pracovať zároveň i s možnosťou víťazstva premiéra SR Róberta Fica v nich, následnej rekonštrukcie vlády, tvorby nového programového vyhlásenia vlády SR vrátane vyslovovania jej dôvery NR SR vrátane dopadov, ktoré na to má platné a účinné znenie zákona Ústavný zákon č. 493/2011 o rozpočtovej zodpovednosti (o dlhovej brzde).

V tomto prípade je potrebné zvážiť i možnú úpravu vládou SR na záver roka 2013 schváleného Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2014, ktorý by mohla/mala schvaľovať vláda SR po apríli 2014, aby v nej ako riešenie bola stanovená spoločná úloha pre Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR (hlavný predkladateľ zákona) a Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo obrany SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva spravodlivosti SR (spolupredkladatelia zákona), predložiť na rokovanie vlády SR ideálne najneskôr do 30. júna 2014 „návrh zákona o športe“.

Rozsah úpravy zákona by mal byť skôr široký (intervenčný model) a bude predmetom príspevkov ostatných kolegov nielen z tejto konferencie. Ja sa preto zameriam teraz iba na malú časť.

Z pohľadu možného zvýšenia disponibilných zdrojov pre šport z rozpočtu verejnej správy by sa mal návrh zákona najprv zamerať na efektívnejšie využívania tých existujúcich:

• ide najmä o opodstatnenosť existencie a efektivitu športových gymnázií a športových tried financovaných zo zdrojov regionálneho školstva, v ktorých je v mnohých prípadoch až do veku 19! rokov bez akéhokoľvek!, a už vôbec nie každoročne obnovovaného súhlasu príslušného národného športového zväzu subvencovaná z rozpočtu verejnej správy športová výchova a vzdelávanie žiakov a študentov napriek zrejmému faktu, že sa v procese plynúceho času ukázalo, že dotyčná fyzická osoba – beneficient nie je a ani nemá predpoklady byť ani v dospelosti seniorským športovým reprezentantom SR,
• opodstatnenosť existencie a adresnosť dotácií na športové kluby združené v UNITOP z MV SR a dotácií na športové kluby združené v SAUŠ (akademický šport) z MŠVVaŠ SR, ktorých beneficientmi sú športové kluby, v ktorých nie sú združené a nesúťažia prevažne fyzické osoby s prirodzeným vzťahom k daným prostrediam – členovia akademickej obce resp. (štátni) zamestnanci tzv. silových rezortov.
• celkové plnenia Tipos, a.s. vo forme darovacích zmlúv i zmlúv o reklame plynúce nielen do národných športových zväzov,
• racionalizácia verejnej správy a projekt ESO i vo vzťahu k NŠC, DUKLA, SŠŠR MV SR v zmysle akú jedinečnú pridanú hodnotu má dávať NŠC, DUKLA alebo SŠŠR MV SR, ktorú im nemôžu dať ich národné športové zväzy, pre úspech našich 136 vrcholových a štátom podporovaných temer výlučne individuálnych športovcov, ktorí sú v súčasnosti podporovaní v rôznych režimoch a paradoxne v niektorých prípadoch napriek identickej výkonnosti i odlišnými spôsobmi v týchto 3 vrcholových štátnych športových strediskách (jeden príklad úspechu napriek, nie vďaka systému – podľa vlastných slov z denníka Šport z 15.2.2014 má Adam Žampa, 5.na ZOH 2014, hrubý plat 600 euro v Dukle a dostal finančnú podporu od Slovenskej lyžiarskej asociácie v minulej sezóne 8699 euro, pričom tá ho stála celkovo 107 357 euro).
• zásadná reforma telesnej výchovy od materských po vysoké školy rovnako ako podpora istých druhov pravidelnej pohybovej aktivity ako lieku spolufinancovaním časti s ňou spojených nákladov z verejného zdravotného poistenia sú v súčasnej dobe a pre potreby zákona nerealizovateľné, no je potrebné, aby sa stali postupnou súčasťou verejného diskurzu.

V boji proti viacerým negatívnym javom – najmä boj proti korupcii v športe – by mal návrh zákona o športe okrem základných myšlienok obsiahnutých v obrázku a texte vyššie, okrem iného obsahovať:

ZÁVER: ZÁKONY ŠPORT NEZMENIA, ĽUDIA HO VŠAK ZMENIŤ MÔŽU

Pri očakávaniach, čo by mohol i po prijatí zákon v športe a ako rýchlo zmeniť, treba zostať veľmi triezvy. Radšej veľmi konzervatívny v očakávaniach. Zákony ľudí nemenia. Ak sú však dobré a spravodlivé, môžu pomôcť.

Receptom ako zmeniť náš šport, by mohol byť najmä jemný posun vpred, také to „postrčenie“. Vďaka zákonu by malo byť možné vtiahnuť do rozhodovacích pozícií verejného priestoru v športe ľudí, ktorí žijú pre šport, nie iba zo športu skôr ako iba úmrtím/odchodom do dôchodku predchodcu. Generačná obmena má priniesť nie iba novodobých ľudí moci, ale ľudí robiacich šport najprv s láskou, dlhé roky a bezodplatne ako neplatení dobrovoľníci. Hádzať ich dnes všetkých do jedného vreca s neslušnými, ktorí boli, sú a budú v športe takisto ako kdekoľvek inde v spoločnosti, je veľmi nespravodlivé. Dať však práve im pocit spolupatričnosti, že náš ponovembrový šport je ich spoločné dieťa, ktoré môže mať šancu byť slušne vychovávané a reformne vzdelávané, má byť víziou a misiou projektu. Podmienkou je však ich vzájomne súdržná účasť na tomto procese zmeny. Nie zmeny nadiktovanej širokým štátom kmotrami cez funkcionárov zhora nadol, ale skôr dobrovoľníkmi zdola nahor. Mobilizácia týchto ľudí na úkor dekoncentrácie moci pár kľúčových, celý život iba de facto štátnymi športovými peniazmi platených funkcionárov, ktorí dnes rozhodujú o slovenskom športe, by priniesla väčší vplyv ako majú dnes práve ľuďom, ktorí šport u nás majú reálne vlastniť, ak zo stanov mnohých roky tými istými fyzickými osoba vedených celonárodných športových spolkov, nie je často ani len jasné, kto sú ich členovia (žiaľ niekedy ani kto sú ich štatutárne orgány, či boli riadne vykreované, resp. kto a v akom rozsahu je oprávnení za ne konať) a ako im toto členstvo vzniká či zaniká, čo dopadá i na úroveň zastupiteľskej demokracie v športe či pasívne i aktívne volebné právo v ňom.

Som presvedčený, že dobrý a spravodlivý návrh zákona o športe sa môže stať úspešne súčasťou právneho poriadku v SR s predpokladom jeho platnosti a účinnosti najneskôr k najbližšiemu termínu nového fiškálneho roka – k 1.1.2015 – iba veľmi podobným spôsobom, ako bol NR SR prijatý zákon o organizovaní verejných športových podujatiach na záver roka 2013.

Bude to však násobne náročnejší projekt, pretože ak má športu skutočne pomôcť, sú potrebné zmeny okrem špeciálnej športovej legislatívy, i iných právnych predpisov v násobne väčšom množstve. Tie sú navyše pod gesciou rôznych ministerstiev, ako tomu bolo pri zákone o organizovaní verejných športových podujatí, čiže hľadanie dohôd bude náročnejšie.

Začnime mať preto i pri možných a plánovaných zmenách v športe v roku 2014 a nasledujúcich najprv väčšie očakávania vo vzťahu k sebe samému a menšie od iných.

Prestaňme sa identifikovať na základe toho, kto koho volil vo všeobecných voľbách. Voľbách do SOV. Kto a s kým sa osobne a najmä bez predsudkov plynúcich z úlisných klebiet (ne)pozná.

Je tu nový rok 2014: osobne v ňom chcem viac k návrhom riešení v návrhu zákona o športe počúvať a menej bez rozmýšľania hovoriť. A zamerať sa v debate viac na obsah, než formu, proces a osoby. Agresivitou, nezáujmom o vecnú diskusiu a osobnými invektívami sa nepohneme ďalej ani v konkrétnych nastolených otázkach, ani ako krajina a spoločnosť v športe. Posúvame sa nimi iba do krčmy stále nižšej cenovej skupiny.

Výčitka, „Ako chcete robiť reformu s tými (doplňte si čokoľvek štbák, zlodej, dôchodca, neschopný multifunkcionár, sopliak, červený, modrý atď.), čo sú za súčasný stav nášho športu prví roky (spolu)zodpovední?“, je štandardný obrat, ktorý možno použiť proti každému, kto za ostatných 20 rokov za akejkoľvek politickej reprezentácie pracoval vo verejnej/štátnej službe v našom športe a/alebo na decíznej pozícii v národnom športovom zväze. A to sú v princípe všetky fyzické osoby, ktoré boli, sú a ešte mnohí i dlho budú vtedy i dnes na športovej šachovnici, lebo dlhovekosť v našom funkcionárskom športe je podporovaná princípom seniority. Z funkcií sa odchádza často až v truhle. Pokiaľ preto nechceme byť takto konzistentne radikálni voči každému a všetkým v športe, posudzujme kontext, ciele, skutočný výkon počas výkonu verejnej funkcie, pridanú hodnotu a najmä výsledky. Najprv u seba a až potom aj u iných.

A nie, pre vrahov či s nimi by sme už robiť nemali – súčasná situácia síce prináša stále etické dilemy širokých kmotrov, ale o mnoho radov menej jednoznačné ako v časoch angažovanosti Duckého, Slobodu, Čongrádyho či Pašeka v našom športe, ktorí sú dnes všetci mŕtvi po ich násilnej smrti...

Ak sa nám v našom živote a našej krajine teda nepáči, skúste/skúsme to – sami a spolu – zmeniť. Mentálne skratky, hnev a apatiu, ktoré z frustrácie zo súčasného stavu v športe cítiť roky všade, premeňme na pozitívnu energiu. Na konkrétne aktivity možnej zmeny. Vystúpme zo zóny osobného komfortu, zo status quo, síce s rizikom možnej straty, no ak tak iba zahanbujúceho živorenia nášho športu a hľadajme so vztýčenou hlavou spolu fair play riešenia. Plány A až XYZ. Nadávať alebo kritizovať na internete, konferencii či v zborníku nestačí. Mám preto už iba jednoduchú otázku – kto sa pridá?!