Písomné zdôvodnenie každej výhrady z desatora s možným riešením

sobota, 27.07.2019|Posledná aktualizácia 19.10.2019 13:25
Autor: Marián Šimo, Spracoval: UčPS tím

Prinášame našim čitateľom REAKCIU Mariána Šima na REAKCIU odbornej komunity, ktorá sa podieľala na príprave návrhu zákona o športe i na jeho následnej implementácii do praxe, na článok Mariána Šima s názvom "Veľký zákon a malé pomery"zverejnený v decembri 2018 v tom čase ešte v médiách SOV (dnes už Slovenský olympijský a športový výbor / SOŠV).

REAKCIA NA REAKCIU
(autora článku Veľký zákon a malé pomery na siahodlhý ohlas tvorcov zákona)

Môj článok nechcel byť a ani nie je analýzou Vášho zákona, ako by mohlo vyplývať z Vašej reakcie. Webová stránka SOŠV ho označila za Analýzu genézy vzťahu medzi slovenským športom a štátom. Výstižne, lebo práve to je jeho podstata.

Predovšetkým sumarizuje fakty o macošskom, až barbarskom prístupe domácich politikov k slovenskému športu v ére po Novembri 1989 a zvlášť v prvých desaťročiach po rozdelení Československa. Napríklad o mocenskom znemožnení slovenskej spolkovej telovýchove využívať nástupnícke práva a prevádzkovať lukratívne hry pôvodne federálnej firmy Sazka vo vlastníctve čs. športu.

Právnická komunita v reakcii podpísanej JUDr. Petrom Sepešim tvrdí, že autor strieľa „od pása na štát“ a pýta sa: „Aký majú zmysel a prínos jednostranné invektívy uvedené v článku na adresu štátu?“ Vyčíta mu: „Autor opomenul, že v marci 2003 na valnom zhromaždení Športky neprešiel návrh na mimosúdne vyrovnanie s Tiposom. Prijatie zablokovala Asociácia (dnes Konfederácia) športových zväzov SR, ktorej zástupca sa zdržal hlasovania.“

Keďže som si poctivo odsedel niekoľko pojednávaní súdneho sporu Športka – Tipos a roky som sa mu venoval, dovolím si s plnou vážnosťou konštatovať, že ide o dôkaz neznalosti lotérijovej kauzy. Ako keby športová sféra v súdnom spore Športka – Tipos bola žalovaným, a nie (úspešným) žalobcom!

Autor vraj mal umožniť vyjadriť sa zástupcom štátu. Ak všetkých vlád, čo sa podpísali pod nedôstojné financovanie slovenského športu, rozsah článku by tromfol rozsah Vašej reakcie naň, ba možno aj rozsah časopisu, v ktorom bol publikovaný...

Nedal som priestor vyjadreniam žiadnej strany – uprednostil som fakty, ktoré som na základe dlhodobého novinárskeho sledovania problematiky pokladal za kľúčové. To sa týka aj časti článku o Zákone o športe č. 440 / 2015 Z. z. Ako žurnalista sa snažím písať to, čo si myslím, a forsírovať riešenia, ktoré pokladám za prospešné pre slovenský šport ako celok, nie len pre niektoré jeho odvetvia.

Ohradzujem sa voči obvineniu, že som znevážil a spochybnil osoby, ktoré pripravovali návrh zákona o športe. Vážim si ich odvahu pustiť sa do tvorby komplexného zákona a už vôbec by mi nenapadlo spochybňovať či znevažovať ich odbornosť. Oceňoval som aj počet konzultácií s hnutím – žiaľ, väčšina bola len o nefinančnej časti zákona. Jeho tvorcom (bez menovania čo len jedného) som vyčítal iba to, že do konečnej verzie premietli málo z množstva výhrad a obáv, ktoré vyslovili na „dišputách“ mnohí predstavitelia športovej sféry a v stanoviskách viacnásobne už od roku 2012 také významné inštitúcie ako Slovenský olympijský výbor či Konfederácia športových zväzov SR.

Kľúčové námietky smerovali proti nárastu administratívy nad možnosti menších športových subjektov a najmä voči jednotnému vzorcu na rozdeľovanie financií pre všetky športy, ktorý bol kardinálnym problémom od svojho zrodu. Jeho základná schéma zrejme vznikla skôr než Vaša skupina, ale tým, že ste ju prevzali a v procese tvorby zákona zmenili len kozmeticky, prevzali ste zaň zodpovednosť. Univerzálny vzorec nie je schopný zohľadniť rôznu finančnú a materiálnu náročnosť športových odvetví a namiesto toho, aby bonifikoval základné športy (atletika, gymnastika, plávanie, lyžovanie), nevyhnutné pre zdravý vývoj populácie a dôležité aj pre rozvoj všetkých iných športov, prostredníctvom veľmi diskutabilných kritérií a meraní obľúbenosti uprednostňuje tzv. populárne športy saturované financiami aj zo zdrojov pre mnohé iné nedostupnými.

Keby sa s odstupom času výhrady k zákonu ukázali neopodstatnené, nemal by som problém sa jeho tvorcom ospravedlniť. Po troch rokoch je však nad slnko jasnejšie, že výhrad nielenže neubúda, ale naopak pribúda.

Reakcia odbornej komunity, ktorá sa podieľala na príprave návrhu zákona o športe, obsahuje toľko obvinení autora článku, že by mal chodiť po kanáloch. A keby iba autora – útočí aj na Slovenský olympijský výbor, ktorý jeho príspevok uverejnil vo svojom časopise.

Na článok s názvom Veľký zákon a malé pomery prišla veľká odpoveď: viac než dvojnásobná v porovnaní s dĺžkou publikovanej state, a to bez zarátania početných odvolávok a vysvetlení pod čiarou!

Viac slov však neznamená viac pravdy.

Autor nechodí po kanáloch a Slovenský olympijský (medzičasom aj športový) výbor nestiahol chvost. Naopak. „Zákon o športe nie je biblia či niečo posvätné,“ vyhlásil pred novinármi jeho prezident Anton Siekel v polovici marca 2019 a naformuloval Desať faulov Zákona o športe. Začiatkom apríla už bolo na svete písomné zdôvodnenie každej výhrady z desatora s možným riešením. (viď nižšie)

Slovenský olympijský a športový výbor tvrdí, že v ankete, ktorú zorganizoval medzi svojimi členmi a osobnosťami športového hnutia, až 68 percent respodentov vyjadrilo nespokojnosť s dopadmi zákona na ich činnosť za prvé tri roky jeho platnosti.

Prekvapivá cifra? Ako pre koho. Pre autora článku určite nie.

MARIÁN ŠIMO

Aplikácia Zákona o športe v praxi Máme za sebou viac než tri roky účinnosti Zákona o športe. Prax ukázala, že viacero ustanovení zákona treba zmeniť. Slovenský olympijský a športový výbor naformuloval základné problémy a naznačuje aj ich riešenia. Podľa výsledkov ankety, ktorú SOŠV realizoval medzi svojimi členmi a osobnosťami športového hnutia, až 68 percent respondentov vyjadrilo svoju nespokojnosť s dopadmi zákona na ich činnosť v športovom hnutí. Ide o viac ako znepokojujúci výsledok.

Nové prekážky brániace v rozvoji športu
Zákon zaviedol komplikovanú a nezmyselnú reguláciu celého športového hnutia, ktoré svojou činnosťou tvoria v prevažnej väčšine dobrovoľníci. Vo svojich paragrafoch sa tento predpis snaží striktne riešiť všetky oblasti športu. Častokrát sa to deje neprehľadne, nezrozumiteľne, rozsiahlo a pripúšťajúc rôzne výklady, pričom sa vôbec nezohľadňujú špecifiká jednotlivých športov. To aktivity športových organizácií len komplikuje. Zákon navyše nariaďuje viaceré nové administratívne povinnosti, čo absolútne narúša subsidiárny princíp mimovládnych organizácií. Miestne kluby tanca, pilatesu, aerobiku, masáže a iných foriem cvičenia (spolu niekoľko tisíc občianskych združení) sa stali povinnými osobami voči Zákonu o športe. Všetky osoby, ktoré organizujú takéto aktivity, musia byť odborne spôsobilé a registrované v Informačnom systéme (IS) športu. Získanie takejto odbornej spôsobilosti zákon o športe nezmyselne reguluje a komplikuje. Zákon vo viacerých ustanoveniach nesprávne predpokladá, že všetky športy sa dajú hodnotiť podľa rovnakých parametrov. Napríklad: podmienka na uznanie národného športového zväzu (NŠZ) je organizovanie súťaže zväzom – pritom nie každý uznaný šport je súťažný (prípad aikida); podmienka na uznanie NŠZ je minimálne 5 klubov – pritom nie všetky športy sú organizované v kluboch, niekde sú členmi zväzu priamo športovci; hranica definovania športového talentu je pre všetky športy 23 rokov, čo je nezmysel popierajúci podstatu jednotlivých športov – v gymnastike či v krasokorčuľovaní v tomto veku športovkyňa neraz končí, v motorových športoch ešte športovec len začína; pre všetky športy má rovnaký typ podujatia rovnakú hodnotu (OH sú vždy lepšie hodnotené ako MS, MS sú viac ako ME, atď.) – pritom v niektorých športoch výsledok v celkovom poradí SP alebo na MS má vzhľadom na početnosť účasti absolútnej špičky vyššiu športovú hodnotu ako na OH, alebo niekde profesionálna súťaž (napr. X-Games) znamená viac ako MS.

Riešenie: Odstrániť komplikovanú reguláciu v športe. Ak chce mať Slovensko modernú právnu formu, najsprávnejšia je definícia športu podľa Európskej charty o športe. Do športu patria všetky voľnočasové pohybové aktivity vrátane jogy, tanca, turistiky a ďalších. Avšak regulovať tieto aktivity nie je opodstatnené. Naopak – prekáža to v ich rozvoji a v lepšom prípade to vedie k celoplošnému tichému obchádzaniu zákona celým športovým segmentom, ako aj orgánmi, ktoré majú ustanovenia zákona vymáhať. Je nutné presne definovať v zákone „šport“ a prínos jeho rôznych foriem pre obyvateľov Slovenska. Naviazať právne povinnosti treba iba na také činnosti a na takých prijímateľov, ktorí prijímajú verejné prostriedky v oblasti športu, alebo ktorí získali zo zákona právo rozhodovať o právach iných občanov.
Neúmerné administratívne zaťaženie športových organizácií
Športové organizácie musia mať viacero bankových účtov – jeden na príspevok uznanému športu, jeden na príspevok pre Top tím a dotáciu a jeden na vlastné príjmy. Ďalej musia mať odborného a otestovaného kontrolóra. Okrem toho musia viesť viaceré registratúry – zdrojovú evidenciu osôb s jej príslušnosťou, zoznam talentovaných športovcov, zoznam športových reprezentantov, atď. Výdavky na povinné overenie účtovnej závierky a výročnej správy subjekty neúmerne zaťažujú. Ďalej musia pravidelne zverejňovať zmluvy, výročné správy, účtovníctvo, zápisnice zo zasadnutí orgánov, nahrávať náležitosti na webové sídlo športovej organizácie, byť členom medzinárodnej športovej organizácie s celosvetovou pôsobnosťou pre príslušný šport. Okrem toho NŠZ musia mať najmenej päť súťažiacich športových klubov registrovaných v registri právnických osôb v športe a najmenej 100 aktívnych športovcov registrovaných za športový klub v registri fyzických osôb v športe, organizovať celoštátnu súťaž dospelých a celoštátnu súťaž mládeže najmenej dva po sebe nasledujúce roky, zabezpečovať výber a prípravu športovcov do športovej reprezentácie a ich účasť na medzinárodných súťažiach, aj zabezpečovať starostlivosť o talentovaných športovcov. Po splnení všetkých týchto zákonom stanovených povinností však musí športová organizácia plniť najmä ďalšie bežné úlohy športových zväzov, ako sú napríklad účasť na kongrese svetovej federácie príslušného športu, prostredníctvom zodpovednej osoby zabezpečiť administratívu, komunikovať s členmi, starať sa o svojich členov a kluby, atď.

Riešenie: Pripraviť novelu zákona, ktorá administratívne zjednoduší život športovým zväzom a klubom, ako aj upraviť tie ustanovenia zákona, ktoré odporujú realite a bežnému fungovaniu. Aby sa tieto organizácie mohli primárne venovať úlohe a cieľom, pre ktoré vznikli, a to športovej činnosti, rozvoju športu a pohybových aktivít detí a mládeže. Znížiť byrokratickú záťaž obzvlášť pre NŠZ s nižšou finančnou podporou.
Zákon nezaviedol poriadok do financovania športu
Napriek tomu, že zákon mal zaviesť systémový poriadok do financovania športu, nie úplne sa mu to podarilo. V súčasnosti je šport financovaný z viacerých zdrojov. Všetky tieto prostriedky idú z rovnakého zdroja (štátny rozpočet/centrálny verejný príjem) do rovnakého segmentu (šport), ale o každom z nich rozhoduje úplne iný orgán bez vzájomnej koordinácie. Zákon o športe sa nepochopiteľne venuje iba jedinému zdroju, nemá ambíciu logicky a synergicky na seba naviazať jednotlivé zdroje.
Riešenie: Zriadiť Fond na podporu športu, ktorý ako komplexný nástroj na centralizáciu zdrojov a kontrolu financovania športu na centrálnej úrovni postupne zjednotí financie rezortných stredisk, národné športové projekty vlády/ministerstva školstva, dotácie ministerstiev/vlády určené na športovú činnosť, príspevky na športový poukaz, stredné športové školy, odvody z lotérií a podobne. Ďalej upraviť financovanie tak, aby sa maximalizoval spoločenský prínos financovaných činností (priamo úmerne k veľkosti prínosu) a aby toky smerovali tam, kde skutočne pridaná hodnota športu vzniká – a nie iným subjektom, ktoré sa iba „priživujú“ na športovom úspechu, ktorý nevytvorili.
Nesystémová zmena statusu športovca v kolektívnych športoch na zamestnancov športových klubov bez možnosti dodatočných príjmov pre kluby
Zákon na jednej strane kopíruje európsku legislatívu, ktorá smeruje k tomu, aby športovci v kolektívnych športoch boli v pozícii zamestnanca, pretože športová činnosť za finančnú odplatu napĺňa znaky závislej práce. Na druhej strane však neprináša športovým klubom žiadnu novú možnosť, ako získať dodatočné príjmy na pokrytie daňových a odvodových povinností. Fakt tiež je, že nie všetkým športovcom vyhovuje vzťah zamestnanca, ale naopak – viac im vyhovuje športovanie „na zmluvu“. Napríklad ako výkon slobodného povolania – v chápaní vytvárania „umeleckého diela“, ktoré je síce podľa pokynov zamestnávateľa, ale v prípade športu ide podľa nás viac o umelecké dielo ako o vykonávanie istej mechanickej činnosti. Tiež je potrebné si uvedomiť, že forma závislého pracovnoprávneho vzťahu podstatne predražuje „cenu práce“.

Riešenie: Utvoriť pre športové kluby príležitosti na získanie dodatočného príjmu, napr. formou zatraktívnenia sponzorstva, či cez športové poukazy. Druhá možnosť je, aby zostala zachovaná možnosť športovcov zvoliť si formu výkonu športovej činnosti, podobne ako je to v Českej republike.
Zákon nastavil nevyžiadanú reguláciu v športovom povolaní
Zákon ustanovil, že za športového odborníka možno považovať aj opravára bicyklov, alebo výrobcu lyží, či dokonca šoféra motorového člna, veliteľa dobrovoľných hasičov, alebo inštruktora v autoškole. Športoví odborníci musia splniť viac podmienok – mať doklad o vzdelaní, zapísať sa do IS športu, aj požiadať ministerstvo o zápis ich podnikania do IS športu. Podnikanie športového odborníka prešlo zo živnosti na osobitnú špecifickú úroveň. Navyše agendu súvisiacu s podnikaním športových odborníkov rieši ministerstvo školstva, ktoré ju nemá šancu zvládnuť, ani keby sa počet pracovníkov (a pracovísk) zväčšil niekoľkonásobne.

Riešenie: Športovým odborníkom by mala byť iba taká osoba, ktorej potreba sa začína a končí v športe. Všeobecné profesie využívané v športe sa nemajú zapisovať do registra. Zákon by mal regulovať iba pôsobenie trénerov a inštruktorov, a to tak, že nebude skúmať spôsob nadobudnutia ich zručností, ale otestuje ich spôsobilosť (podobne, ako sa robí test na vodičský preukaz). Samoživiteľstvo športových odborníkov je potrebné vrátiť na živnosť aj s celou agendou prostredníctvom dobre fungujúcich jednotných kontaktných miest.
Chýba motivácia podnikateľských subjektov podporovať šport
Sľubované sponzorstvo formou superodpočtu sa v Zákone o športe nenaplnilo. Rovnako tak ani iná forma motivovania podnikateľov na podporu športu.

Riešenie: Umožniť firmám a podnikateľským subjektom realizovať tzv. superodpočet v prípade, ak poskytnú finančnú podporu do oblasti športu.
Zbytočné preinformatizovanie športového odvetvia
Množstvo povinne zbieraných informácií pôsobí neprehľadne a kontraproduktívne, pretože náročnosť udržania Informačného systému v tak rozsiahlo definovanom rozsahu informácií je nadmerná a v dobrovoľníckom segmente sa nedá dodržať. Ani po 10 rokoch vývoja IS ten nie je pripravený na zvládnutie agendy ani z technického či legislatívneho hľadiska, ani z hľadiska ľudských zdrojov. Definícia registrov je navyše v rozpore so Zákonom o ochrane osobných údajov a s GDPR, pretože sa zbierajú aj osobné údaje, ktoré štát vôbec nepotrebuje bezprostredne na výkon verejnej moci. Centrálna štátna správa jednoducho ešte nie je dostatočne pripravená na stupeň informatizácie, ktorý sa vyžaduje Zákonom o športe.

Riešenie: Obmedziť množinu povinných subjektov iba na športové zväzy a kluby (teda na subjekty, ktorým zo zákona vyplývajú výhody finančné alebo rozhodujú o právach občanov). Ďalej obmedziť množinu spracovávaných údajov na tie, ktoré sú nevyhnutné pre verejnú kontrolu. Spustiť prehľadné a jasné moduly IS.
Nedostatočne riešené mechanizmy dotačného systému
Dotačný mechanizmus sa obchádza a deformuje, pričom umožňuje niektorým osobám vstupovať do pravidiel – bez toho, aby tieto osoby museli za to niesť osobnú zodpovednosť. Ďalšie negatívne javy sú právna neistota, netransparentné, neefektívne a navzájom si odporujúce rozhodnutia vo financovaní športu z verejných prostriedkov na centrálnej úrovni. Napríklad v krátkom čase boli v minulosti vydané dve rozdielne rozhodnutia ohľadom pridelenia financií v rámci dotačných výziev. Problém je tiež minimálna právna istota zväzov, organizujúcich významné medzinárodné športové podujatie, že financie im v danom roku budú pridelené. Taktiež zbieranie neúmerného množstva rôznych potvrdení na možnosť zapojiť sa do dotačnej výzvy. Žiadna právna istota nie je zaručená pre neuznané športy: viď tohtoročný príklad hokejbalu, ktorému sa dotácia na fungovanie nezmyselným limitom znížila o polovicu.

Riešenie: Upraviť financovanie zo všetkých verejných centrálnych príjmov tak, aby sa maximalizoval spoločenský prínos financovaných činností (priamo úmerne k veľkosti prínosu) a aby toky smerovali tam, kde tento prínos vzniká – a nie iným subjektom, ktoré sa iba „priživujú“ na športovom úspechu, ktorý nevytvorili. Ďalej aby o dotačných výzvach rozhodovali odborne zdatné autority na základe vopred známych kritérií.
Nesprávny vzorec na rozdeľovanie peňazí
Zákon zaviedol univerzálny vzorec platný pre všetky športy. Toto chápanie športového hnutia je úplne scestné, pretože šport je taká mnohotvárna a diferencovaná činnosť s toľkými špecifikami, že univerzálny vzorec preň nie je možné vytvoriť. Okrem toho zákon vôbec nezohľadňuje celkový význam tzv. základných športov, nevyhnutných pre všetky ostatné športy – t.j. atletiky, plávania, gymnastiky a lyžovania, ktoré by z tohto titulu mali na svoj rozvoj dostávať extra financie. Takisto nezohľadňuje ani fakt, že zabezpečenie prípravy aj súťaženia v zimných športoch je výrazne drahšie ako v letných. Pochybné sú navyše aj viaceré do vzorca vstupujúce data, ako napríklad často spomínaný parameter popularity a spôsoby jeho merania.

Riešenie: Filozofiu počítania príspevku podľa vzorca zachovať. Vzorec/vzorce na výpočet príspevku je však nutné prepracovať tak, aby naozaj vyjadrovali pridanú hodnotu športového produktu pre spoločnosť (20. miesto zväzu nie je pre občanov žiadnym prínosom, ani nie je zaujímavé z pohľadu propagácie Slovenska). Metodiku prieskumov prispôsobiť tak, aby výsledok bol vyjadrením toho, čo sa skúma (teraz to tak nie je). Zaviesť kontinuálne meranie záujmu verejnosti o konkrétne športové výsledky (nielen po OH). Kritérium popularity by sa malo odborne vyhodnotiť. Na výpočet popularity by sa nemali používať televízne píplmetre, kliky na sociálnych sieťach, ani prieskumy verejnej mienky, ale exaktné parametre: počet krajín, ktoré sa danému športu venujú vo svete, počet registrovaných športovcov, klubov a počet organizovaných súťaží, atď. Zásadne je potrebné zmeniť aj výpočet postavenia slovenského športového zväzu v rámci svetovej federácie. Dnes sa používa rebríček vyrátaný svetovými federáciami (vychádza len z pozitívnych výsledkov), ale aj výpočet podľa vzorcov MŠVVŠ SR (pre športy bez svetových rebríčkov), ktorý zohľadňuje aj negatívne výsledky, resp. neúčasť reprezentanta SR v niektorej disciplíne. Zväzy týchto športov sú vo výpočtoch znevýhodnené. Je jasné, že na rozdelenie rozpočtovanej sumy pre šport treba mať verejne kontrolovateľné kritériá. Nie je však vzhľadom na špecifiká jednotlivých športov možné postupovať jednotvárne a zakrývať si oči pred výraznými odlišnosťami dotknutých športov (olympijské a neolympijské športy, individuálne a kolektívne, letné a zimné atď).
Zákon nepomáha rozvíjať športovú infraštruktúru
Zákon žiadnym spôsobom nemotivuje firmy a podnikateľské subjekty, aby podporili vznik športovej infraštruktúry a napomohli tak väčšiemu športovaniu detí a mládeže. Štát nezaväzuje veľké koncerny, aby časť zisku investovali do verejnoprospešných oblastí, kam patrí aj šport (tento model funguje vo viacerých krajinách v zahraničí).

Riešenie: Športovú infraštruktúru zákonom definovať ako „infraštruktúru verejného dobra“, ktorá by mala byť celoplošne oslobodená od dane z nehnuteľností, plus o prostriedky vložené do športovej infraštruktúry znížiť daňový základ podnikateľských subjektov, najviac o 5% daňového základu. Pomôcť by mohol aj bezplatný nájom pozemkov pre športové kluby od miest a obcí, či väčšia finančná pomoc s výstavbou, údržbou a prevádzkou športových zariadení zo strany štátu a súkromného sektora.

Odkiaľ plynú centrálne zdroje do športu Centrálne verejné prostriedky plynú do športu z množstva zdrojov a prostredníctvom množstva kanálov: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu o športu: sekcia športu: dotácie + Národné športové centrum + Antidopingová agentúra SR, sekcia regionálneho školstva: zvýšený normatív športových tried + zvýšený normatív športových škôl + školské telovýchovné jednoty a kluby + havárie telocviční + vyučovanie telesnej výchovy a športu + centrá voľného času + poukazy, sekcia vysokých škôl: vzdelávanie učiteľov TŠV + vzdelávanie trénerov a iných odborníkov + vysokoškolské telovýchovné jednoty a kluby Ministerstvo vnútra SR: okresné úrady + Športové centrum polície + dotácie + cena za udržiavanie verejného poriadku pri masových športových podujatiach Ministerstvo obrany SR: Vojenské športové centrum Dukla Úrad vlády SR: dotácie Ministerstvo financií SR: dotácie Ministerstvo kultúry SR: RTVS koncesionárske poplatky: RTVS štátne podniky: podiel na zisku Ministerstvo zdravotníctva SR a verejné zdravotné poisťovne: preventívne kampane, podiel na zisku.