IS SPORTS LAW BECOMING A SEPARATE BRANCH OF LAW?
MGR. LUKÁŠ PITEK
LEGISLATÍVNO-PRÁVNE ODDELENIE SFZ
INTERNÝ DOKTORAND, PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA V BRATISLAVE, FAKULTA PRÁVA
E-MAIL: LUKAS.PITEK@GMAIL.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
športové právo, právne odvetvie, zákon o športe, šport
KEY WORDS:
sports law, branch of law, Act of sport, sport
ABSTRAKT:
Predkladaný príspevok polemizuje s tézou, že športové právo sa stáva samostatným právnym odvetvím a to z pohľadu existujúcej právnej úpravy dotýkajúcej sa športu, ako aj prijatím nového zákona o športe. Autor sa zaoberá vysvetlením pojmu právne odvetvie, pričom pri definícii tohto pojmu sa zaoberá otázkou zaradenia športového práva v rámci duálnej štruktúry kontinentálnemu systému práva, a to k súkromnému alebo verejnému právu, kde zároveň ponúka vyriešenie otázky prípadného konfliktu pri určení charakteru športového práva. Časť predkladaného príspevku sa zaoberá historickým aspektom športu a úzko súvisiacou otázkou zodpovednosti v športe v historickom kontexte.
ABSTRACT/SUMMARY:
The present contribution deals with thesis that sports law has become a separate branch of law from the point of view of the existing legislation relate to the sport, as well as the approval of a new Act of sport. The author deals with the explanation of the word branch of law, and in the definition of this concept deals with the issue of inclusion of sports law under the dual structure of the continental legal system, to private or public law, which also offers resolving the issue of potential conflict in determining the nature of sports law. A part of the present contribution deals with the historical aspect of the sport and the closely related issue of accountability in sport in a historical context.
ÚVOD
Rozšírenosť športových aktivít medzi slovenskou populáciou, ako aj špecifiká organizácie športu na Slovensku si zasluhujú venovať pozornosť právnym aspektom športu.[1] Na tejto úrovni sa v predkladanom príspevku zaoberáme s akcentom na špecifickosť športu vymedzením športového práva ako samostatného právneho odvetvia, pričom navrhujeme teoretické možnosti zaradenia športového práva v rámci kontinentálneho systému práva, a teda jeho zaradenie do verejného alebo súkromného práva, respektíve nájdením alternatívnej možnosti jeho zaradenia.
I. ČO JE PRÁVNYM ODVETVÍM?
Právo sa podľa predmetu delí na rôzne právne odvetvia. Presné vymedzenie sa viac či menej líši v rôznych štátoch i rôznych odborných publikáciách a neexistuje žiadne univerzálne vymedzenie. Keďže univerzálne definovanie právneho odvetvia ako takého neexistuje, je preto potrebné vychádzať z teoretickej definície jednotlivých právnych odvetví. Ak chceme nájsť podstatný teoretický základ, z ktorého možno vychádzať pri definovaní právneho odvetvia ako takého, musíme ho abstrahovať z definície jednotlivých právnych odvetví uvedených nielen v právnych normách daného právneho odvetvia, ale aj z odborných publikácií venujúcich konkrétnemu právnemu odvetviu.
Na základe definícií uvedených v právnych normách a odborných publikáciách je možné konštatovať, že právne odvetvie je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy na danom úseku práva. Poukazujeme najmä na definíciu nasledovných právnych odvetví:
- obchodné právo je definované ako súhrn právnych noriem upravujúcich právne postavenie podnikateľov a vzťahy, do ktorých podnikatelia navzájom vstupujú pri uskutočňovaní podnikateľskej činnosti. Zároveň je to definované ako súbor predpisov upravujúcich postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré vzťahy súvisiace s podnikaním,
- občianske právo upravuje právo vo vzťahu k občanovi a predstavuje súhrn právnych noriem upravujúcich občianske právo,
- ústavné právo je odvetvie právneho systému, ktoré reguluje štátnu moc, fungovanie štátu a organizáciu na určitých ústavných princípoch.
Z množstva odborných publikácií venujúcich sa teórii práva je možné vyčítať, že veľké skupiny právnych predpisov, ktoré upravujú istú skupinu spoločenských vzťahov nazývame právne odvetvia. Tak sa veľké množstvo právnych noriem stáva prehľadnejšie a zrozumiteľnejšie. Právne odvetvie predstavuje vyššiu stavebnú jednotku práva a vyčlenením právnych odvetví je vyjadrená najmä odlišnosť charakteru upravovaných spoločenských vzťahov, ako aj pôsobenia na tieto právne vzťahy.
Predmetom právnej úpravy konkrétneho právneho odvetvia je určitá skupina spoločenských vzťahov, spojených určitou spoločnou charakteristikou, ktorú možno zároveň odlíšiť od spoločenských vzťahov upravených inými právnymi odvetviami. Za základné právne odvetvia nášho právneho poriadku bývajú zvyčajne považované odvetvia ústavného, občianskeho, obchodného, trestného a správneho práva. Právo možno potom ďalej diferencovať podľa ďalších všeobecnejších triedení na:
- vnútroštátne právo,
- medzinárodné právo,
- európske právo.
Vzťah práva vnútroštátneho a medzinárodného je vzťahom dvoch právnych systémov, do ktorého sa premieta problematika suverenity štátnej moci jednotlivých štátov a predovšetkým zmluvný charakter medzinárodného práva verejného. Medzinárodné právo, na rozdiel od práva vnútroštátneho, upravuje vzťahy medzi jednotlivými suverénnymi štátmi a jeho subjekty môžu byť aj ďalšie verejné inštitúcie – medzivládne a medzinárodné organizácie a výnimočne aj jednotlivec. Prameňom medzinárodného práva sú predovšetkým právne obyčaje a dvojstrannej alebo mnohostrannej medzinárodnej zmluvy uzatváranej medzi zvrchovanými a seberovnými štátmi. Normy medzinárodného práva zaväzujú predovšetkým subjekty medzinárodného práva. Európske právo ma medzivládny charakter a upravuje teda právne vzťahy medzi členskými štátmi Európskej únie ako suverénnymi štátmi na základoch medzinárodného práva verejného.
Na základe vyššie uvedeného, ako aj na základe empirických poznatkov o definíciách právnych odvetví možno konštatovať nasledovné všeobecné znaky právneho odvetvia ako takého:
- právne odvetvie predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy na danom úseku práva,
- právne odvetvia sú veľké skupiny právnych predpisov, ktoré upravujú istú skupinu spoločenských vzťahov,
- právne odvetvia konkretizujú a definujú danú oblasť práva.
Vo vzťahu k vyššie uvedenému polemizujeme s tézou, že športové právo sa stáva samostatným právnym odvetvím. Svoj názor argumentujeme tým, že existencia právnych noriem týkajúcich sa športového práva zakladá povahu športového práva ako samostatné právneho odvetvia a to najmä:
- existenciou právnych noriem týkajúcich sa športu – z. č 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu, z. č 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre, z. č 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí, vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č 542/2008 Z. z. o postupe pri vykonávaní dopingovej kontroly a nakladaní s odobratými biologickými vzorkami športovca, vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č 444/2008 Z. z. o akreditačnej komisii pre oblasť telesnej kultúry a o Jednotnom vzdelávacom systéme odborníkov v športe Slovenskej republiky, ako aj pripravovaný/schvaľovaný nový zákon o športe,
- citáciou dikcie z primárneho práva EÚ, konkrétne Zmluvy o fungovaní európskej únie, Hlava XII, článok 165, kde je uvedené „Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu.“ Únia teda podporuje záležitosti týkajúce sa športu, pričom v tomto článku je zdôraznené to, že šport ako taký ma osobitnú povahu a veľký spoločenský význam,
- judikatúrou Európskeho súdneho dvora v prípade Bosman, ktorý mal zásadný charakter aj na rozvoj športového práva a je v športovo-právnom prostredí považovaný za jeden z najpodstatnejších judikátov v tomto smere, že „vzhľadom k značnému spoločenskému významu športu v spoločnosti…“. Už aj Európsky súdny dvor v jednom zo svojich najvýznamnejších judikátov v oblasti športu poukazuje na jeho jedinečnosť,
- zásadným významom interných právnych noriem národných športových zväzov, ktoré upravujú fungovanie špecifickosti športu na tom konkrétnom športovom zväze a nesú v sebe zásadný význam pre fungovanie daného športu.
II. HISTORICKÝ ASPEKT ŠPORTU
Nedá sa pochybovať o tom, že úspech kolektívneho lovu a vojenských akcií v staroveku vyžadoval prípravu, ktorá sa organizovala v závislosti od prostredia v ktorom žil konkrétny kmeň. Vojenské cvičenia, bojové tance a hry tvorili podstatu výchovy mladých mužov.[2] Už v tomto kontexte sa objavujú znaky športu a vynára sa s ním aj úzko súvisiaca otázka zodpovednosti. Otázka zodpovednosti je základnou oblasťou, kde sa šport a právo stretávajú prakticky už od gréckych a rímskych čias. Právna zodpovednosť v športe však nie je obmedzená iba na hráča/športovca ako priameho aktéra športového podujatia, športovej súťaže. Z histórie je známych veľa káuz a sporov, v ktorých boli uznaní zodpovednými aj tréneri, učitelia, školy či zriaďovatelia športových zariadení, ako aj usporiadateľ športových zápolení, diváci týchto športových zápolení, rozhodcovia a funkcionári športových klubov.
Prístup rímskeho práva a snaha o získanie slávy, bohatstva, úspechu a statočnosti bola už v časoch rímskej ríše radená nad úroveň všeobecnej zodpovednosti slobodného človeka za spôsobenú škodu, a preto v rámci férového boja zodpovednosť za zranenie spôsobené súperovi odpadla, hoci by išlo v mnohých prípadoch napríklad aj o zranenia, ktorými by bola spôsobená smrť. V rámci dokazovania zodpovednosti by tu bola zrejmá tiež závislosť vzniku právnej zodpovednosti na mieste úrazu a správanie poškodeného aj škodcu. Zatiaľ čo v priestore zápasu sa vyžadovala maximálna obozretnosť od športovca, v prípade vymedzeného cvičiska sa toto bremeno presúva na potenciálneho poškodeného. Jasne vyznačené cvičisko signalizuje vznik povinnosti dbať na vlastnú osobnú bezpečnosť, chrániť vlastné zdravie a vyhýbať sa nebezpečenstvu. Kto túto všeobecnú prevenčnú povinnosť porušil, sám potom niesol vinu a s ňou súvisiacu zodpovednosť za svoje prípadné zranenie. Ak by sme tento prístup preniesli do dnešnej doby, znamenalo by to pre športovcov, že v žiadnom prípade nezodpovedajú za škody spôsobené na zdraví ich súperov ale aj divákov, ak ide o bežné vykonávanie športu. Športovec by niesol právnu zodpovednosť iba v prípade svojvoľného zranenia, zámerného ohrozenia alebo prejavenie a preukázanie nedostatku obozretnosti a predvídavosti.
Čo sa týka zodpovednosti v stredoveku, dominantou stredovekých športových aktivít bol rytiersky turnaj, s ktorým sa objavili aj problémy posudzovania úrazov vzniknutých pri týchto aktivitách. Originálnym rysom pohľadu kánonického práva na športové nehody je skutočnosť, že kánonické právo pri ich hodnotení vôbec neoperovalo s otázkou dodržania a porušenia pravidiel takéhoto turnaja. Tieto športové normy a pravidlá stáli úplne mimo rámca právneho hodnotenia. Základom kánonického pohľadu bol dualizmus medzi res licita (vec povolená) a res illicita (vec nepovolená), na ktorom bola vystavaná celá náuka o vine.[3]
Čo sa týka novodobých koncepcií vzťahu športu a práva, pod tlakom početného nárastu športových subjektov, komercionalizácie a internacionalizácie športu, sa začínajú tieto koncepcie naplno rozvíjať na začiatku 20. storočia. Rovnako ako už aj dávno predtým (aj dlho potom) boli základnou a sledovanou oblasťou úrazy vzniknuté pri športovom zápolení. Hoci sa v rôznych teóriách vyrojil odvtedy veľmi jasne vyhranený názor na všeobecnú úpravu právnej zodpovednosti za športové úrazy spôsobené pri vykonávaní športu, ktorý by prijala široká verejnosť, legislatívne riešenie sa nájsť nepodarilo. Zhoda panuje v zásade iba v tom, že beztrestnosť nemožno vztiahnuť na všetky prípady športových aktivít. Rozkol však nastáva už pri stanovení hraníc, kedy športový úraz právny postih zakladá, a kedy nie. Rôzne podmienky určenie týchto hraníc tak formulujú jednak autori športovo právnej literatúry, ako aj jednotlivé rozhodnutia súdov, ktoré sú súčasťou rozhodovacej činnosti a ustálenej judikatúry súdov. Zodpovednosť športových subjektov však nevyplýva iba z všeobecne právnych noriem, ale tiež z uzavretých zmlúv a noriem internej povahy.[4]
Otázka zodpovednosti predstavuje obrovský význam pre vykonávanie športu. Zodpovednosť a šport sú v tak výraznom pojmovom a aj výrazovom prepojení, že samotné vykonávanie športu predpokladá aj zodpovednosť športovca za spôsobenie určitého zranenia a vyžaduje sa tým teda presné dodržiavanie vopred stanovených pravidiel konkrétneho športu.
S vývojom ľudskej spoločnosti sa postupne vyvíjal aj vzťah športu a práva. Presné vymedzenie zodpovednosti v športe malo za následok aj precíznejšie spracovanie jeho pravidiel a na základe získaných empirických poznatkov bolo možné prijať také právne predpisy a aj pravidlá športu, ktoré boli nadčasové.
III. ŠPORTOVÉ PRÁVO AKO PRÁVO VEREJNÉ ALEBO PRÁVO SÚKROMNÉ?
Duálna štruktúra, čiže delenie práva na súkromné právo a verejné právo, je charakteristická pre všetky právne systémy, ktoré prináležia ku kontinentálnemu právnemu systému, do ktorého začleňujeme aj slovenský právny systém. Z hľadiska histórie práva, ako prvý urobil toto delenie rímsky právnik Ulpianus. Ulpianus uviedol, že zásadný rozdiel je v tom, že verejné právo je zamerané na záujem rímskeho štátu a súkromné právo sa zameriava na záujem jednotlivca Toto rozlíšenie práva znamená, že súkromné právo sa týka ochrany záujmov jednotlivca, zatiaľ čo verejné právo vyjadruje záujmy štátu a celkovo ľudskej spoločnosti.
Oblasť súkromného práva vychádza z predpokladu, že vznik, zmena alebo zánik právnych vzťahov je viazaný na súkromnoprávne úkony účastníkov právnych vzťahov, medzi ktorými je vzťah rovnosti a tento vzťah sa utvára predovšetkým na základe konsenzu právnych subjektov, ktoré si vzájomné práva a povinnosti upravujú na zmluvnom základe. Subjekty vystupujú v súkromnom práve v rovnom postavení, kedy na princípe ekvivalencie upravujú zo svojej slobodnej vôle vzájomné práva a povinnosti a žiaden z účastníkov vzťahu nemôže o právach a povinnostiach druhého účastníka rozhodovať autoritatívne alebo proti vôli druhej strany zmluvného vzťahu. Medzi typické odvetvia súkromného práva sa tradične radí občianske právo, obchodné právo, rodinné právo a pracovné právo.
Oblasť verejného práva spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov s právnymi aktmi orgánov verejnej moci, ktoré vystupujú vo vzťahu k súkromným osobám – fyzickým alebo právnickým v nadradenej pozícii. Môžu tak rozhodovať o subjektívnych právach a právnych povinnostiach súkromných osôb prostredníctvom normatívnych aktov alebo individuálnych právnych aktov. Medzi typické odvetvia verejného práva patria ústavné právo, správne právo, trestné právo a finančné právo, ako aj úpravy procesných práv. Verejné právo teda upravuje vzťahy medzi orgánmi verejnej moci a súkromnými osobami, ktoré sú založené na nerovnom, t. j. autoritatívnom postavení verejnej moci vo vzťahu k súkromným osobám a zároveň tu platí princíp subordinácie.
V kontexte vyššie uvedeného je teda na mieste polemizovať nad tým, či športové právo napĺňa znaky verejného práva alebo súkromného práva. Zastávame názor, že charakter športového práva napĺňa znaky aj súkromného práva a aj verejného práva. Z uvedeného dôvodu preto odporúčame športové právo zaradiť medzi tzv. zmiešané právne odvetvia. Zmiešané právne odvetvia predstavujú také právne odvetvia, ktorých nejednoznačnosť zadefinovania, či už k verejnému právu alebo súkromnému právu, odôvodňuje vznik takých právnych odvetví, ktoré napĺňajú znaky oboch z nich. Tieto zmiešané právne odvetvia predstavujú skôr menšie právne odvetvia, ktoré upravujú presnú oblasť, ktorá je zadefinovaná právom. Príkladom takýchto zmiešaných práv môže byť priemyselné právo, poľnohospodárske právo, právo životného prostredia a iné.
Na záver považujeme za potrebné uviesť, že akceptovaním športového práva ako právneho odvetvia sa určí jeho jedinečnosť. Právne odvetvie poskytuje právnikom venujúcim sa tomuto právnemu odvetviu možnosť špecializovať sa v tomto úseku práva a opodstatňuje vznik takejto komunity právnikov. Nový zákon o športe jednoznačne vymedzí športové právo ako samostatné právne odvetvie, keďže to bude prvý takmer komplexný právny predpis (ak by nebola vypustená časť upravujúca riešenie sporov v športe) venujúci sa športovému právu v Slovenskej republike. Jeho prijatím sa teda dá odôvodniť aj vznik športového práva ako samostatného právneho odvetvia, pričom už teraz existujúca právna úprava týkajúca sa športu prejudikuje určitým spôsobom vznik právneho odvetvia športového práva a prijatím nového zákona o športe sa tento predpoklad len posilňuje. Takéto vymedzenie by však malo aj akademické opodstatnenie, nakoľko právo vymedzené ako právne odvetvie má hmotnoprávny a sčasti aj procesnoprávny charakter, má vlastné pramene práva a je jednoznačne vymedzený predmet jeho skúmania – šport ako jedinečný nenahraditeľný fenomén, ktorý sa vyvíja s ľudskou spoločnosťou od nepamäti.
