UNIFIKOVANÉ RIEŠENIE SPOROV V ŠPORTE: KREAČNÉ, PROCESNOPRÁVNE A HMOTNOPRÁVNE SÚVISLOSTI ALTERNATÍVNEHO RIEŠENIA SPOROV

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
riešenie sporu, šport, procesné právo, hmotné právo, súd

KEY WORDS:
dispute resolituon, sport, procesual law, substantive law, court

ABSTRAKT:
Autor sa v predkladanom príspevku zaoberá riešením sporov v športe v podmienkach Slovenskej republiky v podobe de lege lata, pričom tento stav konfrontuje s potencionálnymi – ďalšími možnosťami vytvorenia unifikovaného riešenia sporov v športe. Predmetná téma je výrazne interdisciplinárnou, ktorá v sebe inkorporuje obsah viacerých zákonov, to tak v rovine hmotného, ako aj procesného práva. Konečná podoba riešenia sporu v rozsahu jeho prejednania a rozhodnutia konkrétnym orgánom - s nutnosťou zohľadnenia špecifických vzťahov realizujúcich sa v oblasti športu je otázka prístupu ku kreácii tohto orgánu, ktorá môže niesť znaky snahy športovej obce o unifikáciu, alebo diverzifikáciu riešenia sporov v oblasti športu.

ABSTRACT/SUMMARY:
In the present paper, the author deals with the disputes resolution in sports area in the Slovak Republic. The article is made in the form of de lege lata thoughts, which confronts this situation with the potential - other possibilities of creating unified dispute resolution in sport as the de lege ferenda proposals. The presented content is highly law - interdisciplinary, incorporating the content of multiple laws areas, both in terms of material - substantive, as well as procedural law. The final form of dispute resolution with focus of its negotiation and secondary decision-making by specific bodies of resolution of disputes - with the need to take knowledge of specific relationships in the field of sport based on - so called - „lex sportiva“ system: that is the question of access to the creation of this bodies, which may bear the features of the sporting community's efforts to unify, or diversify the dispute resolution in the field of sport.

VÝCHODISKOVÁ OPTIKA:

Ústrednou myšlienkou predkladaného príspevku je úvaha v rozsahu prístupu de lege latta a de lege ferenda uvažovať a bližšie vedecky rozobrať ohľadne možnosti vytvorenia konceptu, neskoršieho založenia a vzniku unifikovaného riešenia sporov v športe. Úvahu, ktorá je rozoberaná vo vedeckom príspevku, je vždy potrebné detailizovať, to znamená charakterizovať ju rozsahom a obsahom dotknutých, relevantných právnych – prípadne mimoprávnych oblastí. Nutnou a východiskovou odpoveďou na uvedenú otázku je, že táto téma je vlastne podrobným pohľadom na (i) združovacie právo ako prostriedok združovania (ii) v oblasti športu so zameraním sa na (iii) riešenie sporov vo vymedzenej oblasti s nutnosťou skúmania (iv) následkov a vlastností riešenia sporov v športe. Nie je možné zabudnúť rovnako na prieskum problematiky (v) vlastností rozhodnutí riešenia sporov v športe a rovnako na charakterizovanie (vi) možnosti zmien dostupného riešenia sporov v športe.

Prečo téma riešenia sporov v športe a možnosti jej unifikácie? Športovej, ale aj právnej obci zaoberajúcej sa oblasťou športu je dnes známe, že riešenie sporov v športe sa v prostredí národných športových zväzov – ktoré sú ex lege zriaďované vo forme občianskych združení – prijatím zákona o športe (zákonč. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej aj „ZoŠ“) priorizovalo a odčlenilo ad štátnej sústavy súdnictva Slovenskej republiky až do tej miery, že ZoŠ od NŠZ vyžaduje, aby tieto povinne vytvárali orgány na riešenie sporov.^[1] Slovné východisko pomenovania takýchto orgánov nehrá prím, čoho dôsledkom je, že tieto orgány môžu byť nazvané ako komisie, komory, senáty a pod. Tieto sú zriaďované v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ:

§ 52 Všeobecné ustanovenia

Dostupná je rovnako forma stálych rozhodcovských súdov zriadených v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“). Rovnako, spory v rozsahu disciplinárnych orgánov a prejednávania a rozhodovania disciplinárnych sporov sú v právomoci a kompetencii NŠZ, pričom tieto orgány – zväčša nazvané disciplinárne komisie – svoju právomoc prejednávať a rozhodovať spory odvodzujú od ustanovenia § 54 ZoŠ. Pre ucelenosť stavu de lege ferenda uveďme, že v športe existuje aj riešenie sporov počas športovej súťaže – počas hry, ktoré rozhoduje rozhodca ako osoba národným športovým zväzom vybratá a do tejto pozície nominovaná.

Kvalitatívnu stránku riešenia sporov v športe si určujú jednotlivé NŠZ samostatne a v závislosti od vôle vytvoriť konkrétny systém riešenia sporov v športe. Spory sa musia týkať športovej činnosti tak, ako ju definuje ZoŠ v ustanovení § 3 písm. a) (športovou činnosťou vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu), a musí ísť o spory vzniknuté medzi osobami s príslušnosťou k športovej organizácii, ktorá tento orgán zriadila. Osobe vznikne príslušnosť k športovej organizácii (ustanovenie § 3 písm. k) ZoŠ) na základe uvedených, tzv. hraničných ukazovateľov:

• účasťou v súťaži za športovú organizáciu,
• účasťou v súťaži organizovanej alebo riadenej športovou organizáciou alebo inou právnickou osobou ňou poverenou organizovaním alebo riadením súťaže,
• účasťou na organizovaní alebo na riadení súťaže športovou organizáciou alebo inou právnickou osobou ňou poverenou organizovaním alebo riadením súťaže,
• registráciou za športovú organizáciu,
• športovou reprezentáciou,
• členským vzťahom alebo dobrovoľníckym vzťahom k športovej organizácii,
• zmluvným vzťahom so športovou organizáciou, ktorého predmetom je športová činnosť, ak ide o športovca alebo športového odborníka,
• účasťou na riadení a správe športovej organizácie,
• účasťou na príprave na súťaž a na súťaži ako sprievodný personál športovca alebo družstva,
• príslušnosťou k inej športovej organizácii, ktorá je členom športovej organizácie,

Je preto výlučne na NŠZ, či vytvorí tento systém s prvkami jednoinštančnosti, dvojinštančnosti, či obsadí tento systém osobami s vysokoškolským vzdelaním, aké určí procesné lehoty rozhodovania, či stanoví minimálne štandardy rozhodovania a pod. Zákonodarca v tomto smere mlčí, pričom je možné konštatovať, že zákonodarca v tomto smere – po uzákonení povinnosti vytvárať tieto orgány – nepristúpil k špecifikácii minimálnych štandardov riešenia sporov v športe, čo môže vytvárať isté nezodpovedané otázky. Nechal zákonodarca v plnej právomoci nastaviť pravidlá tohto rozhodovania v rukách NŠZ? Ak áno, je otázka riešenia sporov v športe oblasťou, ktorá má potenciál byť v celom rozsahu zverená do rúk NŠZ bez dozoru zákonodarcu nad kvalitou tohto rozhodovania? Je jediným argumentom na takúto „benevolentnú“ aktivitu zákonodarcu špecifickosť športu (čl. 165 ZFEU) a autonómia športovej oblasti? Dokáže Čorbom nazvaný lex sportiva^[2] ako systém právnych predpisov nastaviť pravidlá činnosti, rozhodovania a prejednávania sporov v športe tak, aby nedochádzalo ku ničím neodôvodneným rozdielom a ďalším vadám či nedokonalostiam rozhodovania sporov v športe naprieč celým športovým hnutím? Ako uvádza Čorba, „športová autonómia je veľmi široká a častokrát sa pripúšťa, aby pravidlá, ktoré sa uplatňujú v športe mohli ísť nad rámec právneho poriadku, resp. proti kogentným normám.^[3]“

Nespornou je rovnako skutočnosť, že prejednávanie sporov je v tejto situácii atomizované a decentralizované, priamo úmerne ovplyvnené počtom NŠZ. Riešenie sporov na úrovni zväzov je rovnako odlišné v rozsahu kvality, dĺžky rozhodovacej praxe týchto orgánov, úrovňou obsadenosti a vzdelanosti osôb rozhodujúcich v týchto orgánoch a podobne. Ak je faktickou konštatácia, že riešenie sporov dnes je v oblasti športu atomizované s prirodzenými rozdielmi vo vlastnostiach a úrovni kvality rozhodovacej činnosti od prípadu k prípadu v každom konkrétnom NŠZ – pragmatickou je konštatácia opodstatnenosti položenia otázky, či by prípadná unifikácia riešenia sporov v športe nepriniesla do danej oblasti koherentnosť, jednotný ráz, charakter a vlastnosti.

Následnou úlohou je potom pomenovať možnosti a vlastnosti viacerých (ak existujú) konštrukcií unifikovaného riešenia sporov v športe.

Súhrnne vzaté, riešenie sporov v oblasti športu s prihliadnutím na možnú obranu dotknutého subjektu voči týmto rozhodnutiam je dnes definované a rozsahovo uchopiteľné obsahom nasledujúcich otázok:

I. ON THE ROAD – DOTKNUTÉ ZÁKONODARSTVO A NIEKOĽKO HISTORICKÝCH REMINISCENCIÍ:

• Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky 
• Zákon č. 83/1992 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov
• ZoŠ
• ZoRK
• Zákon č. 233/1995 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
• Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov 
• Zákon č. 161/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov 

Aj keď sa na prvý pohľad nemusí zdať, všetky uvedené zákony majú vplyv na to, ako dnes môže vyzerať riešenie sporov v športe. Prečo je tomu tak? Pretože orgán na riešenie sporov zriadený v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ prejednáva a rozhoduje spory v oblasti športu, ktoré kreujú subjekty združené v športovom zväze, pričom pri prejednávaní a rozhodovaní tieto orgány postupujú v zmysle svojich interných predpisov – zväčša poriadkov, regúl, štatútov a pod. V týchto predpisoch sa môžu objavovať ustanovenia hovoriace o tom, že otázky, ktoré upravujú tieto poriadky prejednajú a rozhodnú tieto orgány podľa tejto úpravy, pričom v prípade, ak niektoré otázky upravené nie sú – primerane sa aplikujú predpisy ako napr. CSP. Otázka čo s rozhodnutím v rozsahu možnosti núteného výkonu v prípadoch, ak povinný v zmysle týchto rozhodnutí nesplní povinnosť tam judikovanú. Je potrebné konštatovať, že v zmysle právneho poriadku tieto rozhodnutia nemajú povahu exekučných titulov, preto oprávnený subjekt je odkázaný výlučne na zväzové možnosti výkonu rozhodnutia a vynútenia si plnenia od povinného. Deje sa tak napr. cestou disciplinárnych orgánov a pod. Prirodzene, systematika prejednania, rozhodovania, prípadne existencia opravných prostriedkov voči týmto „prvostupňovým rozhodnutiam“ pred prípadne existujúcimi odvolacími orgánmi, otázky a vlastnosti núteného výkonu rozhodnutí v prípade nesplnenia povinností povinným – toto sú všetko otázky, ktoré upraví ten-ktorý NŠZ spôsobom, aký uzná za vhodné a na akom sa – spravidla konferencia (najvyšší orgán) tohto NŠZ – väčšinovo uznesie. Atomizácia, rôzna úroveň a kvalita, vlastnosti, efektivita a ďalšie vlastnosti riešenia sporov v športe v každom NŠZ sú však rozdielne.

Je tento stav želaný a zamýšľal zákonodarca prijatím a uzákonením tejto možnosti autonómneho riešenia a rozhodovania sporov popustiť a roztvoriť pomyselné nožnice športovej autonómie až do týchto rozmerov?

Nie je z pohľadu požiadaviek právnej istoty a stálosti rozhodovania a prejednávania sporov v športe garantom týchto predpokladov len unifikácia riešenia sporov v športe?

II. UNIFIKÁCIA RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE: MOŽNÉ CESTY VÝVOJA

Nie je tajomstvom, že myšlienka unifikovaného riešenia sporov v športe nie je nová. Pracovná skupina pripravujúca návrh zákona o športe, ktorý bol v decembri 2015 prijatý Národnou radou Slovenskej republiky ako ZoŠ pracovala s myšlienkou spomínanej unifikácie riešenia sporov v športe. Myšlienka unifikácie dokonca išla tak ďaleko – to na základe opodstatnených argumentov a detailne spracovaných argumentov – že mala za cieľ vytvorenie tzv. „stáleho súdu pre šport“ v rámci sústavy súdov Slovenskej republiky. Súd (prípadne orgán s iným názvom - tribunál / komora a pod.) mal vzniknúť zo zákona (NZoŠ), mal by byť budovaný na základe rozpočtovej neutrality (náklady na jeho činnosť hradia strany súdnymi poplatkami), mal by byť zložený z 15 sudcov, ktorí budú do funkcie navrhovaní zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou a taktiež orgánom, ktorý by bol považovaný za predstaviteľa športovej obce. Právny základ jeho existencie by tvoril čl. 46 Ústavy („Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“). Takto formulovaný orgán by plnil funkciu prejednávania a rozhodovania sporov, ktoré môžu vzniknúť medzi zúčastnenými osobami pri výkone športovej činnosti. Mohlo by ísť napr. o porušenia športových pravidiel a predpisov, alebo aj spory vzniknuté zo záväzkových vzťahov v športe. V prípade definovania právomoci a príslušnosti prejednávať spory vzniknuté zo záväzkových vzťahov v športe - existuje úvaha o potrebnosti jasného, (pravdepodobne taxatívneho) výpočtu záväzkov, z ktorých môžu vznikať spory patriace do právomoci rozhodovania tohto súdu. Je pravdepodobne správne uvažovať nad tým, aby tento súd mal právomoc prejednávať spory ako odvolací súd/orgán proti rozhodnutiam športových organizácií. Uvedené by však platilo len v prípade, ak tak ustanovia predpisy danej športovej organizácie (daného športového zväzu).^[4]

Tento príspevok však nemá byť pojednaním o pozitívach stáleho súdu pre šport, pragmaticky však musíme konštatovať, že táto legislatívna myšlienka sa však nestretla s pochopením a akýmsi schválením medzi subjektmi účastnými medzirezortného pripomienkového konania a neprešla legislatívnym procesom. Nepochybným poznatkom však je, že možnosť unifikácie riešenia sporov v športe cestou zriadenia samostatného súdu sústavy súdnictva pre šport tu už bola, a táto nie je nová. Prirodzene, ako budeme môcť vidieť, s variáciami tejto myšlienky možno pracovať a jej mutácie môžu prinášať aj pro futuro rozumné výsledky. Predkladaný príspevok má za cieľ konštatovať – a odborne podložiť – existenciu dvoch vývojových línií v prístupe k úprave riešenia sporov v športe unifikovaným spôsobom. Konštatujeme, že v zásade existuje spôsob unifikácie:

• Tzv. „štátna“ unifikácia riešenia sporov v športe
• Tzv. „mimoštátna“ – súkromnoprávna unifikácia riešenia sporov v športe.

Druhá možnosť vyžaduje istú dávku „diplomatického gantlemanstva“ zo strany subjektov tvoriacich športovú obec, ktoré by sa takpovediac vzdali istej časti svojej „egoistickej“ autonómie v prospech – nateraz – nedefinovaného subjektu (orgánu) riešenia sporov v športe, ktorý by bol takpovediac spoločný, to pre celý šport, pre celú športovoprávnu obec. Prvá možnosť vyžaduje dávku guráže na strane štátu vypočuť volanie subjektov športovej obce o potrebnosti vytvorenia unifikovaného orgánu na riešenie sporov – ak takéto volanie zo strany športovej obce príde. Dávka diplomatického gantlemanstva sa objavuje opäť.

Aké sú teda plošné možnosti možnej unifikácie riešenia sporov v športe, ak sa na predmetnú problematiku pozrieme nadľahčenou hantýrkou? Vychádzajme z aktuálnej premisy hovoriacej o „egoistickom svete“ riešenia sporov v športe. Tento svet je vybudovaný na predstave každého NŠZ o tom, že riešenie sporov zvládne každý sám, a nikto nepotrebuje žiadnu variáciu akejsi spoločnej unifikácie a jednotného spôsobu riešenia sporov v celom športe. Čaša vína a družný priateľský rozhovor medzi súputníkmi v boji, futbalistom a hokejistom dáva za pravdu. Futbalista je spokojný, spory sa riešia v priemere do 12 týždňov, a každý člen SFZ povinne cvičí pilates. Každé ráno, na konferencii je to potom už prechádzka ružovou záhradou – taká celá zostava pilatesa, a navyše synchronizovane. Hokejista si sťažuje – tie kríže nie a nie prestať bolieť, z postele sa zle vstáva a celý deň treba cvičiť toho pilatesa, aby to bolo v poriadku. Debatu (je – popri tom) začuje hádzanár a od vedľajšieho stola znie otázka, čo je to pilates. Skutočne je riešenie sporov v športe na Slovensku dnes nastavené uspokojivo v celom športe?

Odpoveď znie – nie je. Žiadny zákonný predpis neustanovuje, ako má dané riešenie sporov vyzerať, akými pravidlami sa má riadiť, nie sú stanovené žiadne minimálne štandardy rozhodovacej činnosti orgánov na riešenie sporov, nie je normovaná minimálna úroveň osôb obsadzovaných do týchto funkcií. Kritika môže znieť s argumentom o sústružníkovi v talári v pozícii osoby rozhodujúcej spor medzi členmi NŠZ v športe X, a o titulovanom odborníkovi za rovnakým stolom – masívnym dubovým – rozhodujúceho spory medzi členmi v športe Y.

III. ŠTÁTNA UNIFIKÁCIA RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE:

• Zriadenie stáleho súdu pre šport v rámci všeobecnej sústavy súdnictva
• Vyčlenenie športovej agendy na konkrétne súdy všeobecnej sústavy súdnictva v rámci špecializácie súdov využitím kauzálnej príslušnosti podľa CSP.

• Pracovnoprávne spory (ustanovenia § 23 CSP)
• príslušných 8 okresných súdov
• Konkurzné spory (ustanovenie § 24 CSP)
• príslušných 8 okresných súdov
• Priemyselno-právne spory (§ 25 CSP) 
• príslušný 1 okresný súd
• Nekalosúťažné spory (ustanovenie 26 CSP)
• príslušné 3 okresné súdy
• Spory z hospodárskej súťaže(ustanovenie § 27 CSP)
• príslušný 1 okresný súd
• Spory vyplývajúce z rozhodcovského konania (ustanovenie § 28 CSP)
• príslušné 3 okresné súdy
• Burzové spory (ustanovenie § 29 CSP)
• príslušný 1 okresný súd
• Spory o náhradu jadrovej škody (ustanovenie § 32 CSP)
• príslušný 1 okresný súd

IV. MIMOŠTÁTNA – SÚKROMNOPRÁVNA UNIFIKÁCIA RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE:

STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD

Táto možnosť unifikácie riešenia sporov v športe bola aktuálna len do 31.12.2016, nakoľko od 1.1.2017 tieto orgány nemôžu byť zriaďovateľmi stáleho rozhodcovského súdu.

V prvom prípade by musel niektorý z NŠZ po dohode o neskoršom zložení, pôsobení a činnosti tohto súdu s inými NŠZ takýto stály rozhodcovský súd zriadiť samostatne. Následne, po jeho zriadení by sa tie NŠZ, ktoré by akceptovali a prijali jeho právomoc, pôsobnosť, zloženie a procesnoprávne pravidlá jeho pôsobenia tomuto súdu prakticky „podrobili“ a právomoc a pôsobnosť tohoto súdu by si inkorporovali do svojich zväzových predpisov v systéme lex sportiva. Toto riešenie preto predpokladá singulárne založenie stáleho rozhodcovského súdu jedným NŠZ s neskoršou aktivitou prispôsobenia vnútorných predpisov tých NŠZ, ktoré by sa chceli (zavedením rozhodcovskej doložky do svojich zakladateľských predpisov a prijatím povinnosti členov týchto zväzov v prípade vzniku sporu obrátiť sa priamo na tento súdu) tomuto súdu podriadiť a akceptovať a prijať jeho právomoc rozhodovať spory medzi ich členmi.

Z nášho pohľadu najideálnejším riešením súkromnoprávnej unifikácie riešenia sporov v športe by bolo vytvorenie záujmového združenia právnických osôb, to tými NŠZ, ktoré dnes požívajú status najväčších športových zväzov s prirodzenou dávkou autority v celej športovej obci. Máme za to, že ak by takéto záujmové združenie právnických osôb vytvorilo povedzme 5 najväčších NŠZ s cieľom zriadenia stáleho rozhodcovského súdu pre celú oblasť športu, takto zriadený súd by disponoval autoritou, pod ktorú by sa boli ochotné podriadiť aj iné NŠZ. Iste, negatívnou stránkou tohto riešenia je situácia, ak medzinárodné športové federácie (stojace nad jednotlivými NŠZ) vyžadujú od týchto NŠZ, aby spory medzi členmi týchto NŠZ riešili výlučne orgány týchto NŠZ.^[6] Zachovanie týchto orgánov a splnenie takýchto podmienok, za súčasnej snahy NŠZ o participáciu na vytvorení spomínaného „spoločného“ stáleho rozhodcovského súdu ako prvostupňového orgánu na riešenie sporov si v istom momente vnútorne odporuje.

Prirodzene, v zmysle ZoRK mohla byť zriaďovateľom takéhoto stáleho rozhodcovského súdu aj národná športová organizácia – teda napr. Slovenský olympijský výbor (SOV), ktorý vzhľadom na svoje – čiastočne verejnosti ako aj v kuloároch – už tlmočené snahy stať sa tzv. strešnou organizáciou športu na Slovensku – aj týmto krokom prezentoval vo vzťahu k športovej obci chcenie pomôcť jednotlivým NŠZ, prípadne aj iným športovým zväzom a športovým organizáciám v riešení sporov v športe. Z nášho pohľadu mohlo byť uvedené riešenie komplexne najideálnejším riešením, avšak táto možnosť mohla byť využitá len do 31.12.2016. Inak povedané, SOV^[7] by zriadením stáleho rozhodcovského súdu v uvedenom období do 31.12.2016 mal potenciál unifikovať riešenie sporov pre šport ako celok. Pri profesionálnom prístupe zriadenia, obsadenia, vybudovania procesných pravidiel fungovania prejednávania a rozhodovania sporov týmto súdom mohol SOV veľmi ľahko vytvoriť profesionálnu platformu, ktorej by sa následne – podriadili – na základe svojho slobodného uváženia a rozhodnutia, jednotlivé NŠZ a prípadne aj iné športové organizácie.

Mohli by do takto založeného a kreovaného orgánu na riešenie sporov nominovať kandidátov – rozhodcov jednotlivé NŠZ?

Prirodzene že áno, rovnako ako by sa jednotlivé NŠZ dokázali pri korektnej spolupráci s SOV spolupodieľať na vybudovaní orgánu, ktorému by tieto verili, a v prospech ktorého by sa vzdali svojej vlastnej rozhodovacej právomoci, ktorou sú vybavené.

Uvažovať o tom, že takýto stály rozhodcovský súd zriadený pri SOV by bol odvolacím orgánom voči rozhodnutiam orgánov na riešenie sporov jednotlivých zväzov (zriaďovaných v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ) nie je možné, nakoľko rozhodcovské konanie je typologicky jednoinštančným konaním a nemôže slúžiť ako konanie odvolacie vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov športových organizácií, najmä športových zväzov, ktoré majú právnu formu občianskeho združenia. Táto možnosť však od 1.1.2017 už nie je aktuálna, v zmysle ktorého ostávajú aktuálne už len zvyšné, v tomto príspevku rozobraté možnosti, a to (i) spoločný rozhodcovský súd pre všetky športové zväzy, ktorého zriaďovateľom by bol jeden NŠZ, alebo záujmové združenie právnických osôb. Okrem uvedeného sa dá uvažovať aj o ďalšej alternatíve, a to (spoločnom) orgáne na riešenie sporov podľa ustanovenia § 52 ZoŠ.

(SPOLOČNÝ) ORGÁN NA RIEŠENIE SPOROV V ZMYSLE USTANOVANIA § 52 ZOŠ

Myšlienka vytvorenia orgánu konkrétnej športovej organizácie, ktorý by riešil spory a ktorý by bol spoločným orgánom na riešenie sporov pre všetky subjekty športového hnutia naráža na isté zákonné limity. Ide predovšetkým o limity združovacieho práva a o odôvodnenie členského vzťahu medzi potencionálnymi subjektmi práva a zriaďovateľom takéhoto orgánu. Uveďme pracovne, že orgánom na riešenie sporov v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ je napríklad Komora SFZ pre riešenie sporov, ktorý rieši spory medzi osobami s príslušnosťou k SFZ^[8] vyplývajúce zo športovej činnosti, a rieši ich v zmysle predpisov SFZ a Poriadku Komory SFZ na riešenie sporov.

Ustanovenie § 52 ZoŠ ustanovuje, že takýto orgán môže riešiť spory vyplývajúce zo športovej činnosti (pozri výklad pojmu vyššie v príspevku) medzi osobami s príslušnosťou k športovej organizácii, ktorá tento orgán zriadila, a logicky – medzi týmito osobami a športovou organizáciou samotnou (výklad pojmu príslušnosť k športovej organizácii - detto). Ak by sa teda medzi NŠZ aj našiel jeden z nich, ktorý zriadil takýto orgán (napr. Komora SFZ pre riešenie sporov), a hoci by tomuto orgánu ostatné NŠZ a ich členovia verili, a chceli sa podriadiť pod jeho právomoc – absentoval by tu právny vzťah medzi členmi (i) podriadeného zväzu (napr. hádzanári sú v členskom vzťahu k SZH, nie k SFZ) a zväzu (ii) ktorý je zriaďovateľom tohto orgánu (SFZ).

V. ČO S ROZHODUTÍM?

• Siedmy oddiel, Právo na súdnu a inú právnu ochranu, Čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR:
• „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
• Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

Z konštrukcie právnej úpravy § 52 ZoŠ vyplýva, že zákonodarca predpokladá a očakáva, že ja „nie celkom jednoduché“ športové spory, pri ktorých je potrebné aplikovať ďalší systém predpisov, systém športových predpisov budú riešiť orgány na riešenie sporov v podstate v rovine alternatívneho riešenia sporov a len malá časť týchto sporov sa dostane pred súdy Slovenskej republiky.

Ako sme uviedli v rozsiahlom komentári k zákonu č. 162/2015 Z. z. Správnemu súdnemu poriadku,^[9] táto problematika sa dotýka právnej ochrany člena občianskeho združenia. Rozhodnutia orgánov na riešenie sporov tak, ako sú dnes dostupné hovoria o nasledovnej systematike prípadného napadnutia rozhodnutí týchto orgánov:

• Rozsudok stáleho rozhodcovského súdu (ak je dostupný pri konkrétnom NŠZ) – 
• napadnutie rozsudku žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku (podľa ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK – zrušenie rozhodcovského rozsudku) na všeobecný súd, to v režime CSP využijúc kauzálnu príslušnosť civilných (sporových) súdov podľa ustanovenia § 28 CSP.^[10]
• Rozhodnutie orgánu na riešenie sporov zriadených podľa ustanovenia § 52 ZoŠ
• napadnutie žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP.^[11]
• Rozhodnutie osoby podľa ustanovenia § 53 ZoŠ (rozhodca)
• vyžaduje sa napadnutie pravdepodobne pred na to príslušným orgánom zväzu, a následne - napadnutie žalobou podľa ustanovenia § 137 CSP.
• Rozhodnutie orgánu na riešenie sporov zriadených podľa ustanovenia § 54 ZoŠ (disciplinárne orgány) 
• napadnutie všeobecnou správnou žalobou na správny súd v režime SSP.

Je rovnako potrebné uviesť, že ak daný NŠZ zaviedol svojimi predpismi dvojstupňové riešenie sporov, potom je potrebné vyčerpať najprv konanie v rozsahu prvého stupňa zväzového konania, rovnako tak druhého stupňa konania – a až následne napadnúť tieto rozhodnutia pred na to príslušným súdom všeobecnej sústavy súdnictva Slovenskej republiky v súlade s vyššie uvedeným členením.

Ak sme v úvode príspevku konštatovali, že dotknuté zákonodarstvo tvorí aj zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v z.n.p., potom je nutné konštatovať a sumarizovať vlastnosti núteného výkonu vyššie uvedených rozhodnutí. Oprávnený sa cestou núteného výkonu exekútorom uspokojí iba v prípade rozsudku zaväzujúceho povinného na konkrétne plnenie len v prípade stáleho rozhodcovského súdu. V ostatných prípadoch sa nejedná o rozhodnutia s vlastnosťou exekučného titulu, čo oprávneného stavia do situácie možnosti núteného výkonu rozhodnutí iba cestou zväzových (zväčša disciplinárnych) orgánov. Uvedenú konotáciu možno považovať za negatívum riešenia sporov v športe, no na druhej strane je logické, že zákonodarca neprizná silu a charakter exekučného titulu rozhodnutiu, ktoré nemá súdny charakter. Na druhej strane je však možné tiež uviesť, že vynútenie rozhodnutí orgánu zväzu od osôb, ktoré aktívne vykonávajú športovú činnosť, prostredníctvom disciplinárnych orgánov je oproti exekučnému konaniu podstatne pružnejšie a efektívnejšie.

VI. ZÁVEREČNÉ ÚVAHY NAMIESTO ZÁVERU:

Predkladaný príspevok mal za cieľ sumarizovať možnosti, vlastnosti a jednotlivé spôsoby možnej unifikácie riešenia sporov v oblasti športu. Či sa jedná o unifikáciu štátnu, alebo unifikáciu súkromnoprávnu, ide o aktivitu náročnú a koncepčne – predovšetkým po právnej stránke – zložitú.

Aktivity vo vzťahu k založeniu unifikovaného súkromnoprávneho riešenia sporov v športe nie je možné čakať od tých subjektov v športe, ktoré už dnes disponujú prepracovaným systémom na riešenie, prejednanie a rozhodnutie sporov. Viaceré NŠZ však vyriešili úlohu vytvoriť orgán na riešenie sporov v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ v ich športe rozšírením pôsobnosti a niekedy aj názvu disciplinárneho orgánu, pričom je rovnako potrebné konštatovať, že mnohé zväzy takýto orgán vôbec nezriadili. V prípadoch, ak konkrétny NŠZ disponuje prepracovanou štruktúrou orgánov na riešenie sporov (zriadenou v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ) je namieste tvrdenie, že takýto NŠZ necíti potrebu zriaďovania iného orgánu, pred ktorým by jeho členovia prejednávali a rozhodovali svoje spory. Prvoplánový argument znejúci občas v športovej obci v zmysle, že takýto unifikovaný orgán na riešenie sporov by bol „opäť raz“ v prospech 5 najväčších športových zväzov je náplasťou na vlastné ego hodnotiaceho, ktorému povestné – červené súkno – bráni v racionalite úsudku.

Je preto na posúdení subjektov tvoriacich športovú obec, či sa na potrebe unifikácie riešenia sporov v športe zjednotia a budú mať snahu o vytvorenie spoločného orgánu na riešenie sporov. Isté komplikácie poskytuje ZoŠ, ktorý vyžaduje od každého NŠZ povinnosť zriaďovania orgánov tak, aby orgány na riešenie sporov riešili spory vyplývajúce zo športovej činnosti – vzniknuté medzi osobami s príslušnosťou k týmto NŠZ – výsostne v tejto športovej oblasti. Inak povedané, zákonodarca dnes samotným znením ZoŠ preferuje delenú právomoc medzi (i) orgány na riešenie sporov a (ii) súdny systém Slovenskej republiky. Prirodzene, ak subjekty tvoriace športovú obec nadobudnú presvedčenie o opodstatnenosti vytvorenia tlaku na štátnu unifikáciu sporov v športe – na základe najrôznejších argumentov – bude potrebné zjednotiť už spomínané „diplomatické gantlemanstvo“ a vytvoriť prirodzený tlak na štátne orgány, aby vybrali jedno z dostupných riešení unifikácie riešenia sporov v oblasti športu.

Potvrdzujúc trefné slová Čorbu, ktoré otvorili tento príspevok: je len na prístupe zákonodarcu, akú vôľu a rozsah autonómie ponechá subjektom vykonávajúcim správu a riadenie športu. Odvíjajúc sa od tejto myšlienky sa následne budú kreovať a generovať pravidlá správy a riadenia športu, oblasť riešenia sporov v športe nevynímajúc. Priepastné rozdiely, ktoré môžu medzi jednotlivými športmi pri riešení sporov vznikajúcich medzi ich členmi vznikať určite nevyrieši občasné korekčné pravidlo umiestnené v čiastkovom zákone,^[12] ale je potrebné vyvinúť snahu o stanovenie minimálnych štandardov riešenia sporov v športe.

Východiská, ako aj právne mechanizmy pre vytvorenie a zriadenie týchto orgánov existujú už dnes, avšak v roku 2018, teda dva roky po prijatí zákona o športe je namieste otázka, ktorou by mal byť zákonodarca konfrontovaný – a to predovšetkým v záujme subjektov športovej obce – čo, a ako ďalej?

Máme za to, že ak zákonodarca odpovedať odmietne, do úvahy musí prichádzať riešenie zvnútra autonómnej športovej obce s vlastným obsahom v štýle „poradíme si sami.“