THEORETICAL AND PRACTICAL DIMENSIONS OF THE LAW OF
OFFENCES (DELICTS): PERSPECTIVES OF MISDEMENAROS
(PETTY OFFENCES) IN SELECTED COUNTRIES OF EUROPE
JUDR. PHDR. PETER POTASCH, PHD.
PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA – FAKULTA PRÁVA
TOMÁŠIKOVA 20, 821 02 BRATISLAVA
E-MAIL: PETER.POTASCH@UNINOVA.SK
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
delikt, verejný delikt, súkromný delikt, priestupok, Maďarsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, sankcie, vek, Anglicko, Veľká Británia
KEY WORDS:
wrong, public wrong, private wrong, petty offence, misdemeanor, Hungary, Austria, Slovakia, Slovenia, Sanctions, Age, England, Great Britain
ABSTRAKT:
Predložený príspevok skúma detailnejšie rozmery deliktuálneho práva vo všeobecnosti a deliktuálneho práva v Slovenskej republike. Poskytuje základné atribúty témy v kontexte verejných, resp. verejnoprávnych a súkromných, resp. súkromnoprávnych deliktov. V tomto kontexte skúma najmä právnu úpravu tzv. torts, ktoré existujú v krajinách patriacich do angloamerickej právnej kultúry. V druhej časti príspevku poskytuje autor aspoň orientačný úvod do vybraných elementov priestupkového práva v niektorých krajinách Európskej únie. Poukazuje pritom najmä na skutočnosť, že priestupky sú v rôznych krajinách únie vnímané rôzne.
SUMMARY/ABSTRACT:
The author of the presented article deals primarily with the issues of the law of public/private wrongs. Most of all, he provides the reader with the basic content of the term of „wrong“ and provides a brief comparison of public and private wrongs. To this end, he most importantly deals with the topic of torts that exists in the countries belonging to the Anglo-American legal culture. In the second part of the study, the authors inspects some elements of misdemeanors/petty offences in selected countries of the european Union and suggests that also they may look similar, there may be major differences between the legal regulations of misdemeanors in various countries of the european Union.
DELIKTUÁLNE PRÁVO AKO POJEM
Protiprávne konanie fyzických a právnických osôb je v podmienkach Slovenskej republiky štandardne vnímané ako oddelená agenda samostatných právnych odvetví, do ktorých predmetu patria aj príslušné delikty. Táto koncepcia platí aj pre právny poriadok Slovenskej republiky, ktorý dlhodobo deliktuálne právo vníma cez prizmu práva verejného, a preto sa často špecifikácia/označenie deliktuálneho práva na právo verejné v praxi ani teórii neaplikuje, dokonca sa takéto označenie ani nepoužíva.
Delikty[1] sú totiž akoby automaticky a samozrejme vnímané ako integrálna zložka verejného práva so všetkými súvisiacimi atribútmi, a to tak, že delikty patria buď do práva trestného alebo práva správneho. Predkladaný príspevok sa snaží – aj keď len vo všeobecných hmotnoprávnych základoch – od vyššie uvedeného a izolovaného vnímania deliktov odchýliť. Namiesto vnímania deliktov ako uzavretých a oddelených celkov spadajúcich do jednotlivých právnych odvetví, snaží sa poskytnúť prvotný priestor na ich komplexnejšie vnímanie, najmä v kontexte vzájomných väzieb.
Pri trocha modernejšom vnímaní deliktuálneho práva (a to aj v kontexte právnej komparatistiky) môžeme dokonca skonštatovať, že v niektorých právnych systémoch sa deliktuálne právo člení na deliktuálne právo verejné a súkromné, čo podčiarkuje ich vnímanie ako interdisciplinárneho komplexu spadajúceho do viacerých právnych odvetví – súkromných aj verejných.
Súkromné deliktuálne právo je najčastejšie reprezentované základnou občianskoprávnou úpravou protiprávnych konaní, resp. porušením všeobecne záväzných civilných kódexov (ako vzor tohto prístupu ponúkame anglo-americkú koncepciu torts[2] ). Na strane druhej, verejné deliktuálne právo je reprezentované spravidla deliktami na úseku trestného práva a správneho práva, v podstatne menšom rozsahu aj na úseku ústavného práva [3] .
Konanie subjektov spoločnosti – fyzických aj právnických osôb – je často v rozpore so záujmami spoločnosti ako celku. Odôvodnene je možné predpokladať, že v treťom tisícročí sa v každej spoločnosti nájde nemalé percento subjektov, pre ktorých konanie v súlade s morálkou a hodnotami danej komunity nebude samozrejmosťou. Takýto stav však nie je žiadnou novinkou a na takéto situácie pamätajú právne poriadky množstva krajín už niekoľko storočí. Sankcionovanie nevhodného a protiprávneho konania je asi tak staré ako spoločnosť sama. Mení sa len obsahová náplň toho, čo spoločnosť považuje za nevhodné, menia sa procesy, ktoré sa pri sankcionovaní uplatňujú, určitými zmenami prechádzajú aj sankcie, ktoré sa za nevhodné správanie jednotlivca ukladajú a čiastočne sa mení aj to, kto môže byť sankcionovaný. Tieto faktory sa menia aj preto, lebo spoločnosť sa už dlhodobo odkláňa od koncepcie, že zlo je to, čo je nemorálne a naopak, za zlé považuje už aj také skutky, ktoré nie sú vo svojej podstate v rozpore s morálkou.
Ani táto skutočnosť však nemení nič na tom, že drvivá väčšina právnych poriadkov moderných štátov má dostatočne prepracovaný a detailný systém deliktuálneho práva, ktoré právo alebo jeho časti nastupujú práve v okamihu, keď dôjde ku spáchaniu protiprávneho činu zo strany fyzickej alebo právnickej osoby.
Deliktuálnym právom Slovenskej republiky budeme preto v tomto príspevku označovať heterogénny, vnútorne neuzavretý a nekodifikovaný systém právneho poriadku, ktorého účelom je ochrana verejného záujmu v súlade s právom a sankcionovanie páchateľov protiprávnych činov v súlade s právom.
Príslušná definícia však okamžite indikuje rozmer problému, ktorému sa zatiaľ slovenská právna teória dostatočne nevenovala (my sme ho naznačili vyššie), a to konkrétne súkromnoprávny a verejnoprávny rozmer deliktuálneho práva. Klasicky sa sankcionovanie považuje za doménu trestného práva a správneho práva (správne delikty a správne trestanie). Existujú však štáty, ktoré do veľkej miery aplikujú aj režim súkromného deliktuálneho práva. Osobitne je potrebné v tomto bode poznamenať napr. krajiny akými sú Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Spojené štáty americké, Austráliu a pod. Pre angloamerický právny systém (do ktorého patria, alebo od ktorého sa odvíjajú všetky ich právne poriadky všetkých uvedených krajín) totiž ako osobitný druh deliktov rozlišujú tzv. torts. Pojmom tort sa označuje porušenie povinnosti inej ako zmluvnej, resp. kvázi-zmluvnej, za ktoré porušenie môže poškodená osoba iniciovať konanie o náhradu škody. Ako je zrejmé, táto definícia má procesnoprávny charakter [...][4] . Znamená to, že ani v Anglicku, kde sa toto právne odvetvie považuje za vlastné – pôvodné, (jeho vznik sa datuje cca do roku 1860) nemá pojem tort zákonné a ani všeobecne akceptované [hmotnoprávne] teoretické vymedzenie. Podľa niektorých autorov dokonca nič také ako samostatné odvetvie „Law of Tort“ neexistuje, existuje len „Law of Torts“, t. j. akýsi zoznam protiprávnych konaní a opomenutí, pre ktoré má poškodený právo začať občianskoprávne konanie[5] .
I napriek vyššie uvedenému však platí všeobecná koncepcia, že tieto delikty majú súkromnoprávny charakter, a preto v prípade, ak k nim dôjde, poškodený má právo začať príslušný druh občianskeho súdneho konania (náhrada škody) Zodpovednostný režim existuje medzi „delikventom“[6] a poškodeným. V občianskoprávnom režime teda nedochádza k sankcionovaniu páchateľa[7] v pravom zmysle slova, ale len k náhrade škody, ktorú spôsobil poškodenému[8] . Tieto delikty najčastejšie vznikajú v rámci občianskeho práva, obchodného práva, príp. pracovného práva. Je pritom potrebné podotknúť, že do tejto skupiny deliktov budú patriť napr. také protiprávne konania, ktoré sú v kontinentálnom vnímaní, a teda aj v Slovenskej republike, kategorizované ako správne delikty alebo dokonca trestné činy[9] . Rovnako je potrebné dodať, že niektoré rozmery tejto problematiky majú hybridný charakter a v Slovenskej republike je ich ochrana obsiahnutá v súkromnoprávnych kódexoch, ale aj kódexoch verejného práva. Typickým príkladom takejto situácie je napr. ochrana osobnosti podľa občianskeho práva[10] , ale rovnako napr. priestupok proti občianskemu spolunažívaniu[11] a trestný čin ohovárania[12] , ktorých skutková podstata môže spočívať v obdobnom protiprávnom konaní.
Záleží najmä od dotknutého subjektu akou formou sa rozhodne brániť proti zásahu do svojej osobnej sféry, t. j. či podá návrh v civilnom konaní, oznámenie o priestupku alebo trestné oznámenie[13] . V závislosti od okolností skutku a osoby páchateľa nie je možné vylúčiť, že obdobné protiprávne konanie bude pri jednom páchateľovi posúdené ako priestupok a pri inom páchateľovi môže byť posúdené ako trestný čin, napr. z dôvodov priestupkovej recidívy alebo na základe iných okolností zvyšujúcich závažnosť deliktu. Z rímskoprávnej koncepcie právneho poriadku Slovenskej republiky však vyplýva, že občianske právo nie je prameňom deliktov (ak neskúmame súdne poriadkové delikty napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku), t. j. samo o sebe nedefinuje protiprávne konanie ako rozpor s verejným záujmom, a preto ak bola vyššie uvedená definícia považovaná za základ deliktuálneho práva v Slovenskej republiky, bude sa tým mať na mysli najmä právo verejné – osobitne trestné právo a právo správne. Napriek tomu, že už v tomto bode môže byť podstata tohto príspevku relatívne jasná, považujeme za potrebné vysporiadať sa s ďalším verejnoprávnym rozmerom deliktuálneho práva Slovenskej republiky, a to s právom ústavným.
Dlhodobo je ústavné právo vnímané ako akési „privilegované“ odvetvie právneho poriadku Slovenskej republiky, ako odvetvie princípov a zásad, ako odvetvie kľúčových právnych pilierov a pod. Jednou otázkou, ktorú si však každý autor skúmajúci verejné deliktuálne právo musí položiť a kvalifikovane zodpovedať je to, či aj ústavné právo – a najmä Ústava Slovenskej republiky – ústavný zákon č. 460/1992 Zb. – je prameňom verejných deliktov.
O tom, že ústavné právo Slovenskej republiky patrí do verejného práva asi nie sú žiadne pochybnosti. Môžeme však ústavné právo vnímať aj ako súčasť deliktuálneho práva SR? Je Ústava Slovenskej republiky a niektoré jej ustanovenia prameňom verejných deliktov – rovnako ako je tomu v prípade trestných činov alebo správnych deliktov? Má v tejto súvislosti Ústava Slovenskej republiky naozaj „privilegované“ – principiálne postavenie alebo je riadnym pozitívnoprávnym prameňom verejných deliktov Slovenskej republiky?
Na začiatok asi bude potrebné problém vnímať cez prizmu teórie. Podľa právnej teórie sa pri určitej generalizácii najčastejšie za delikt považuje zákonom pomenované[14] protiprávne konanie deliktuálne spôsobilej osoby, s ktorým konaním je spojená hrozba sankcie. Ak akceptujeme túto definíciu ako základ pre kategorizáciu verejných deliktov, potom musíme jednoznačne konštatovať, že Ústava Slovenskej republiky nie je prameňom verejného deliktuálneho práva[15] . V takýchto prípadoch totiž existuje právny predpis, ktorý bol porušený, ale toto samotné konanie ako druh protiprávneho konania pomenované nie je. Rovnako nie je pomenovaný subjekt, ktorý sa takéhoto protiprávneho konania môže dopustiť, čo by však bolo potrebné skúmať najmä z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti[16] . Absentuje tiež prvok „hrozby sankcie“, keďže Ústava Slovenskej republiky neurčuje priame sankcie za to, ak niekto poruší Ústavu Slovenskej republiky (pričom napr. prípadnú náhradu škody z toho plynúcu za sankciu v pravom zmysle považovať nemôžeme). Je teda evidentné, že klasické vymedzenie deliktu relevantné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nespĺňajú, čím sa potvrdzuje privilegovanosť ústavného práva a možno aj ústavnoprávnych aktérov, čo je do určitej miery podčiarknuté aj tým, že množstvo ustanovení Ústavy Slovenskej republiky je ešte vykonávaných ďalšími predpismi, v ktorých za určitých okolností protiprávnosť konania už môžeme skúmať. Príkladom takého zákona je napr. zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (v znení neskorších predpisov), ktorý zákon, logicky, rieši právny režim náhrady škody aj v takých prípadoch, keď konaním alebo nekonaním orgánu verejnej moci boli porušené práva fyzickej alebo právnickej osoby, ale naďalej nerieši verejnoprávny rozmer sankcionovania toho, kto takúto škodu spôsobil[17] .
Rovnako by sme však mohli uviesť, že zásahy do niektorých ústavných práv môžu mať svoje vyjadrenie aj v trestnom práve. Konkrétne, ak ide napr. o zásah do zhromažďovacieho a združovacieho práva podľa Ústavy Slovenskej republiky, takýto zásah je postihnuteľný podľa § 195Trestného zákona ako porušovanie slobody združovania a zhromažďovania[18] , čím sa ústavnoprávna garancia, resp. jej porušenie premieta do roviny trestného práva, a tým do roviny „klasických“ súdnych deliktov.
Problém ústavného práva ako prameňa deliktuálneho práva však obsahuje množstvo ďalších rozmerov, ktoré by mohli tvoriť samostatnú štúdiu. Sme presvedčení, že otázku postavenia „deliktov ústavnoprávneho charakteru“ v právnom poriadku Slovenskej republiky detailnejšie zodpovedajú asi až ďalšie generácie budúcich právnikov.
Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie a upresnením pôvodnej definície deliktuálneho práva Slovenskej republiky by sme preto mohli uviesť, že v rámci tejto publikácie, budeme týmto pojmom označovať heterogénny, vnútorne neuzavretý a nekodifikovaný systém trestného práva a správneho práva Slovenskej republiky, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu v súlade s právom a trestanie páchateľov protiprávnych činov v súlade s právom.
PRIESTUPKY V SR A V NIEKTORÝCH KRAJINÁCH EURÓPY AKO ZÁKLADNÝ ELEMENT SPRÁVNYCH DELIKTOV
Ako sme už naznačili vyššie, verejné deliktuálne právo je heterogénnym právnym odvetvím a zahŕňa v sebe tak právo trestné, ako aj právo správne. V nasledujúcej časti tohto príspevku sa budeme zaoberať práve skupinou správnych deliktov a aj v rámci nich skupinou najfrekventovanejšou – priestupkami. S cieľom poskytnúť príspevku nadnárodný rozmer, vybrané elementy priestupkového práva sme skúmali v kontexte niektorých štátov Európskej únie. Výklad je do určitej miery zjednodušený a trivializovaný, aby mohol skúmané aspekty problematiky čo najjednoduchšie pokryť[19] .
V Slovenskej republike sa podľa § 2 ods. 1 priestupkového zákona sa za priestupok považuje zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Druhý odsek[20] toho istého ustanovenia poskytuje negatívne vymedzenie pojmu priestupok.
Rakúska právna úprava detailne neskúma materiálne ani formálne znaky skutku, ale len deklaruje, že trestným je len taký priestupok, s ktorým zákon spája hrozbu sankcie v čase jeho spáchania, resp. pred jeho spáchaním. Rakúska definícia teda neakcentuje napr. položky ako nebezpečnosť pre spoločnosť, ale fakticky akýkoľvek priestupok, s ktorým je spojená hrozba sankcie je priestupok v právnom zmysle slova.
Vymedzenie priestupku v Maďarsku je podobné „slovenskému chápaniu“. Zákonná definícia tohto pojmu totiž deklaruje, že: priestupkom je také protiprávne konanie prejavujúce sa v konaní alebo opomenutí, ktoré za priestupok označuje zákon, nariadenie vlády alebo nariadenie samosprávy a s ktorým je spojená sankcia (následok) podľa zákona o priestupkoch. Uvedená definícia teda explicitne poukazuje najmä na formálnu stránku priestupku, t. j. kde musí byť priestupok uvedený, deklaruje spôsob spáchania a sankcionovateľnosť konania. V porovnaní s vymedzením pojmu priestupok v SR teda dochádza k rozšíreniu formálnych prameňov, v ktorých môže byť priestupok vyjadrený.
§ 1 zákona o priestupkoch teda obsahuje objektívne [rozumej: materiálne] aj formálne znaky priestupku. Podľa príslušnej definície, za priestupok sa považuje také konanie určené zákonom, ktoré je protiprávne a postihnuteľné. Toto je ešte možné doplniť o skutočnosť, že priestupok je pre spoločnosť menej nebezpečné konanie ako trestný čin a odlišuje sa od trestných činov aj subjektívnou stránkou, t. j. úmyselnosťou, resp. nedbanlivosťou konania[21] . Uvedenú definíciu do určitej miery zjednodušil Tajok, P., ktorý uvádza, že priestupok je právny inštitút, ktorým sa podľa vôle a vyjadrenia zákonodarcu sankcionuje ľudské konanie, a preto materiálnym znakom protiprávnosti priestupku nie je nič iné ako porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, ktorý vyjadril zákonodarca[22] .
V kontexte vymedzenia pojmu priestupok, resp. priestupkového práva si ešte dovolíme poukázať na ďalšie vymedzenie, ktoré poskytuje Cserép, A., a ktoré vymedzenie má nielen právny, ale aj sociologický rozmer. Podľa Cserépa, priestupkové právo má represívny charakter a jeho podstatou je sankcionovanie protiprávneho konania. V rámci priestupkového práva dochádza k uplatneniu donucovacej moci štátu, čím štát neorganizuje, ale ochraňuje životné (spoločenské) podmienky[23] .
Je však potrebné podotknúť, že súčasná definícia priestupku sa v určitých smeroch líši od tej, ktorá sa vo svojej podstate považuje za pôvodnú (prvú) definíciu pojmu priestupok. V kontexte Maďarska totiž platí, že o priestupkoch v súčasnom zmysle slova môžeme pojednávať od 14. apríla 1968, kedy parlament schválil zákon č. I z roku 1968 – zákon o priestupkoch, ktorý sa stal účinným 1. októbra toho istého roka[24] . Týmto zákonom bola poskytnutá prvá legálna definícia pojmu priestupok v Maďarsku (od ktorej sa odvíjali ďalšie – aj tá súčasná). Konkrétne v preambule k tomuto (historickému) predpisu sa uvádza:
"Tento zákon upravuje také protiprávne konania, ktoré majú pre spoločnosť nepatrný stupeň nebezpečenstva. Za účelom dosiahnutia riadneho výkonu štátnej správy, zákon postihuje sankciami z dôvodu prevencie také konania, ktorými sa marí riadny výkon štátnej správy a sankcionuje osoby narúšajúce občianske spolužitie. Zákon súčasne upravuje procesné postupy v rámci priestupkového konania, ktorými sa má dosiahnuť rýchle vybavenie jednotlivých vecí. Jeho účelom je dosiahnutie čo najefektívnejšieho boja proti takýmto protiprávnym konaniam."
V súlade s politickým vnímaním verejnej správy v danom čase, definícia zužuje priestupok len na úroveň "štátnych orgánov", resp. "štátnej správy", ponechávajúc všetky ostatné zložky verejnej správy v legálnej definícii priestupkov nezastúpené.
Paradoxne však i napriek tejto skutočnosti tvoril uvedený zákon súčasť maďarského právneho poriadku po dlhú dobu. Skutočnosť, že v dostatočnej miere reagoval na potreby spoločnosti potvrdzuje aj jeho viac ako 32 ročná existencia. Od nadobudnutia jeho účinnosti 1. októbra 1968 do dňa zániku jeho účinnosti 1. marca 2000 bol síce niekoľkokrát menený, ale „prežil“ aj zmenu politického režimu[25] .
Slovinská právna úprava neobsahuje žiadne formálne vymedzenie pojmu priestupok, ale len určuje, že priestupky môžu byť určené/upravené zákonom, nariadením vlády a právnymi aktmi orgánov samosprávy. Konkrétne v čl. 6 zákona sa uvádza, že priestupkom je konanie, s ktorým je spojená sankcia a ktoré je za priestupok označené v zákone nariadení vlády alebo akte miestneho orgánu samosprávy.
VEKOVÉ ASPEKTY ZODPOVEDNOSTI ZA PRIESTUPOK
V právnom poriadku Slovenskej republiky existuje relatívne nelogická a len ťažko akceptovateľná premisa, v zmysle ktorej osoba je právne zodpovedná za konanie pre spoločnosť extrémne nebezpečné, ale súčasne táto osoba ešte nie je zodpovedná za konanie, ktoré predstavuje pre spoločnosť menší stupeň nebezpečenstva. Je teda evidentné, že v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje tzv. veková zodpovednostná duplicita, pričom v trestnom práve je to 14 rokov a v priestupkovom práve až 15 rokov. Zjednodušene povedané: 14 ročný človek je schopný dopustiť sa vraždy a niesť následky tohto konania, avšak ten istý človek nie je schopný dopustiť sa napr. priestupku urážky na cti, keďže ešte nedovŕšil 15. rok veku. Tento právny stav považujeme za neštandardný a ak by sme už duplicitu tohto typu pripustili, vyšší vekový cenzus by pravdepodobne mal existovať v rámci trestného práva.
Rakúsky priestupkový zákon určuje vek 14 rokov ako vek vzniku priestupkovej zodpovednosti. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa právnej úpravy v Rakúsku, osoba, ktorá už dovŕšila 14. rok života, ale ešte nedovŕšila 18. rok života (mladistvý priestupca), nie je za priestupok zodpovedná, ak nebola natoľko zrelá, aby rozpoznala následky svojho konania. Fyzický vek teda nie je jediným ukazovateľom zodpovednosti, keďže v zákonom určených prípadoch sa skúma aj mentálna vyspelosť páchateľa priestupku.
Právna úprava v súvislosti s vekom páchateľa priestupku Maďarsku je jednoznačná, a to 14 rokov. V tomto kontexte (aj keď sa v zásade zameriavame na páchateľov priestupku – fyzické osoby), dodávame, že maďarské priestupkové právo (rovnako ako zákon o priestupkoch v Slovenskej republike), upravuje inštitút postihu v režime právnickej osoby. Je zaujímavé, že na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, maďarská priestupková úprava nevylučuje aj postih v kontexte plnenia pracovných povinností. Zákon o priestupkoch určuje, že ak ide o porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe alebo ide o priestupok v súvislosti s výkonom práce, za priestupok je zodpovedný ten, ktorého konanie alebo opomenutie vyvolalo protiprávny stav (služobný pes zamestnanca súkromnej bezpečnostnej služby spôsobí ujmu na zdraví jednému z návštevníkov stráženého priestoru – v takomto prípade bude zodpovedným subjektom nie spoločnosť ako zamestnávateľ, ale samotný zamestnanec).[26]
Právna úprava v Slovinsku určuje, že všeobecným vekom na vznik priestupkovej zodpovednosti v krajine je dovŕšenie 14. roku veku. Príslušná právna úprava je však v tejto krajine detailnejšia, keďže uvádza dve subkategórie mladistvého páchateľa (čl. 30 a čl. 31 zákona), a to: mladší mladistvý páchateľ (od 14. roku veku až po dovŕšenie 16 rokov) a straší mladistvý páchateľ (od 16. roku veku až po dovŕšenie 18 rokov). Vekové rozlišovanie má pritom zmysel z hľadiska ukladania sankcií, resp. preventívnych – výchovných opatrení.
NAVÁDZANIE, POMOC A POKUS
Navádzanie a pomoc súčasný slovenský priestupkový zákon neupravuje ani v minimálnom rozsahu. Tieto inštitúty nedefinuje, neurčuje ich generálny aplikačný režim, čo v konečnom dôsledku znamená, že navádzanie a ani pomoc pri páchaní priestupku nie sú v Slovenskej republike postihnuteľné. Určitú – aj keď minimálnu zmienku k pokusu nachádzame v osobitnej časti priestupkového zákona – v § 50, ktorý deklaruje, že: Priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádežou, spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi.
Podľa slovenskej právnej úpravy v súčasnosti teda pokus v zásade nie je trestný, okrem prípadu, keď to zákon explicitne určuje. Zaujímavé pritom je, že na rozdiel od iných štátov (viď ďalej), pokus je trestný aj vtedy, ak od spáchania skutku osoba dobrovoľne upustila (priestupkový zákon v SR takúto alternatívu vôbec neupravuje).
Podľa rakúskej právnej úpravy sú navádzanie a pomoc („uľahčenie spáchania priestupku“) automaticky trestné (§ 7 zákona): Osoba, ktorá iného navedenie na spáchanie priestupku alebo jej pri páchaní priestupku pomôže, zodpovedá za tento priestupok, a to aj v prípade, ak samotný páchateľ nie je trestne zodpovedný. Pokus však trestným nemusí byť (§ 8 zákona): Pokus spáchať priestupok je trestným len v prípade, ak zo zákona explicitne vyplýva, že trestným je aj „pokus“, t. j. právna úprava je podobná slovenskej, avšak vo všeobecných ustanoveniach zákona existuje aspoň legislatívny odkaz na túto skutočnosť. Pokus však v Rakúsku nie je trestný, ak osoba dobrovoľne upustí od protiprávneho konania, inak zabráni tomuto konaniu alebo odvráti následok.
Maďarská právna úprava je koncipovaná podobne, keďže v § 6 maďarského priestupkového zákona sa uvádza, že navádzanie na priestupok alebo poskytnutie pomoci pri páchaní priestupku sú sankcionovateľné. Podobne ako je tomu v prípade rakúskej právnej úpravy, aj maďarský priestupkový zákon určuje v § 7, že pokus spáchať priestupok je postihnuteľný len v prípade, ak tak zákon explicitne určuje.
Zodpovedným za priestupok je teda ten, kto sa dopustí protiprávneho konania určeného všeobecne záväzným právnym predpisom, a to buď úmyselným alebo nedbanlivostným konaním, okrem prípadov, keď zákon vyžaduje explicitne len úmyselné konanie, ale podľa priestupkového práva je zodpovedný aj ten, kto iného úmyselne naviedol na spáchanie priestupku alebo mu v páchaní priestupku úmyselne poskytol pomoc[27] .
Slovinská právna úprava posúva následky ešte ďalej, keď v článku 11 slovinského priestupkového zákona sa uvádza, že navádzanie aj pomoc sú trestné (s možnosťou upustenia od potrestania za zákonných podmienok), avšak podľa čl. 10 právnej úpravy, pokus trestným nie je.
ZÁVER
V prvej časti predloženého príspevku sme sa aspoň v základných náznakoch pokúsili širšej odbornej verejnosti odprezentovať náš pohľad na pojem deliktuálne právo. Sme si vedomí skutočnosti, že tak ako množstvo iných právnych inštitútov, aj v tomto prípade existuje viac interpretačných prístupov a metód, uvítame preto aspoň to, ak bude tento príspevok odrazovým prvkom odbornej diskusie k téme.
V druhej časti príspevku sme sa pokúsili aspoň v základných náznakoch poukázať na to, že priestupky – aj keď môžu mať dokonca spoločný historickoprávny základ – môžu sa v rámci Európy enormne líšiť, a to nielen v rovine ich vymedzenia, ale napr. aj súvisiacich sankcií, ochranných opatrení, ako aj napr. v postihnuteľnosti jednotlivých vývojových štádií konkrétnych deliktov. Ani túto časť príspevku nepovažujeme za uzavretú, ale vnímane ju viac ako dynamický koniec s možnosťou pokračovania
