ŠPORT

SPORT

ING. BRANISLAV STREČANSKÝ
ŠTÁTNY RADCA NA SEKCII ŠTÁTNEJ STAROSTLIVOSTI O ŠPORT MŠVVŠ SR
E-MAIL: STRECANSKY@GMAIL.COM

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:

šport pre zdravie, telesná výchova, športové poukazy, pohybovo aktívny životný štýl, elitný šport, športový zväz, financovanie športu, agentúra pre šport, zákon o športe, regulácia športového povolania, štátna správa, mimovládna športová organizácia, rovnosť prístupu

KEY WORDS:

sport for health, physical education, sport vouchers, physically active life style, elite sport, sport federation, sport finance, sport agency, act on sport, regulation of sport proffession, government, non-govenmental sport organisation, equal opportunity

ABSTRAKT:

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

ABSTRACT/SUMMARY:

From the public point of view we can say that the „Sport“ is a free-time-physical-activity as the substitution for inevitable physical work (sport for health) or as a top-level performance that is attractive for people observing such activity (elite sport). The objective of the expenditure of any public funds for sport should be the maximization of the added value which sport brings to the society. This added value is not clearly defined in Slovakia today. The last-century-perception of sport as the international medal fight, prevails. Sport as the precondition of health is not percieved by the government as a priority, which can be observed by teaching physical education at schools. Despite of some improvement there is an ambition of the governemnt to rule all sports, overpaying of some „traditional“ sports (which does not correspond to their home and international importance), multiline funding from the same resource, etc.

The solution might be in very precise quantification of the added value of the sport for society. We shall follow-up such bookmarks as the participation of people performing physical activity for health, the results of elite athletes considering the importance of particular sport for home and international public. Public funds on central level shall be merged to the only budget chapter and an administrator should be appointed to manage these funds (e. g. Agency for Sport) under a public contract. Responsibility for particular sports shall be left for national federations and the legal and administrative obstacles shall be removed from the currently regulated sports professions.

ŠPORT

Vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie).

Vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport).

VÍZIA

MAXIMALIZOVAŤ ZISK, KTORÝ PRINÁŠA ĽUĎOM ŠPORT

A. ŠPORT PRE ZDRAVIE

V modernej ideálnej krajine si dospelí ľudia uvedomujú, že dobrovoľné pravidelné vykonávanie pohybovej aktivity je náhradou za nevyhnutnosť telesne pracovať. Vo voľnom čase vyhľadávajú príležitosti na pohyb, ktorý im vyhovuje – chodia do prírody, behajú, bicyklujú, jazdia na kolieskových korčuliach, navštevujú fitnes centrá, plavárne, hrajú príležitostné hry, alebo súťažne vykonávajú niektoré zo športových odvetví. Tieto aktivity ako aj oblečenie, obuv a vybavenie financujú z vlastných prostriedkov, ktoré si vyhradili na voľný čas.

Na trhu je množstvo poskytovateľov (športových klubov, podnikateľov a fyzických osôb), ktorí prevádzkujú fitnes centrá, otvorené či halové športoviská, ponúkajú atraktívne programy (súťaže, výlety, splavy, tábory, animované podujatia, systematické súťažné športovanie), predávajú športový výstroj a materiál. Svoje služby poskytujú za úhradu, alebo za členský príspevok.

Samospráva vytvára podmienky na bezpečné vykonávanie telesnej aktivity investovaním do infraštruktúry, budovaním parkov, bežeckých a cyklistických ciest a chodníkov, turistického značenia, správou internetových informačných portálov. Vytváranie podmienok samospráva financuje zo svojho rozpočtu.

Štát vychováva mladých ľudí ku kompetencii pre aktívny životný štýl prostredníctvom vzdelávacieho systému (povinné dopoludňajšie a voliteľné popoludňajšie vyučovanie) a sústavnej verejnej kampane. Súčasťou kampane je informačný systém prístupný na internete, obsahujúci katalóg športových a pohybových možností so všetkými podrobnosťami. Výchova ku kompetencii pre aktívny životný štýl je financovaná zo štátneho rozpočtu, jeho výberová zložka je spolufinancovaná rodičmi žiakov.

V súčasnej reálnej krajine veľa ľudí kompetenciu pre aktívny životný štýl do dovŕšenia plnoletosti nezískava. Čoraz menej ľudí sa vo voľnom čase venuje telesnej aktivite. Je správne, že v tejto oblasti je deformovaný trh poskytovateľov (niektorí získavajú dotácie, niektorí si musia zarobiť prijatými platbami za svoje služby)? Poskytujú všetci poskytovatelia, ktorí sú podporovaní z verejných zdrojov, dostatočne moderné a konkurencieschopné programy, ktoré sú atraktívne pre potenciálnych klientov? Patria investície samosprávy do „zelenej“ infraštruktúry medzi priority územnej samosprávy? Štát úplne zlyháva vo výchove k želanej kompetencii (pohybovo aktívny životný štýl); orientujú sa vyučujúci skôr na výkon alebo na vytvorenie vzťahu k pohybu? Existuje aj výberová časť, kde by deti mali možnosť vybrať si svoju obľúbenú formu a obsah výchovy? Vedie štát dostatočnú verejnú kampaň za pohybovo aktívny životný štýl? Sú kompetencie štátnych orgánov v tejto oblasti výchovy zmätočné, nesprávne a decentralizované, alebo sú jasne definované a koordinované?

CIEĽ A

Výsledkom pôsobenia zákona o športe v oblasti pohybovej aktivity je kompetencia jednotlivca pre aktívny životný štýl. Táto kompetencia je definovaná nasledovne:

UKAZOVATEĽ A

Počet ľudí pravidelne vykonávajúcich telesnú aktivitu.

KĽÚČOVÝ PRVOK A1
REFORMA VYUČOVACIEHO PREDMETU TELESNÁ A ŠPORTOVÁ VÝCHOVA

Pre celoživotný zdravý životný štýl je kľúčovým nadobudnutie vzťahu k pohybu v mladom veku. Najväčší priestor na pozitívne ovplyvnenie detí a mládeže v tomto smere je v školách a školských zariadeniach.

Aká je realita? Vyučovací predmet telesná a športová výchova (ďalej len „TŠV“) sa vyučuje spôsobom zameraným na výkon, súťaž a meranie, alebo na zážitok? V skutočnosti ale iba malú časť detí je možné motivovať výkonovo. Väčšinu detí odrádza neatraktívny, niekedy až odpudzujúci program cvičenia, porovnávanie telesných výkonov, fyzická konfrontácia a prekračovanie intímnej zóny v rámci hier. Aktivity, ktoré deti vykonávajú radi, sú zastúpené proporčne k tým, ktoré majú radi ich učitelia? Ďalším demotivujúcim faktorom môže byť nízka úroveň hygieny v súvislosti s vyučovaním TŠV. Šatne aj sprchy sú častokrát malé, na prezliekanie je málo času vzhľadom na 45-minútovú vyučovaciu hodinu. Žiaci sa vo väčšine prípadov odmietajú v nevyhovujúcich priestoroch a z dôvodu časovej tiesne prezliekať či sprchovať, cvičia neprezlečení, alebo poloprezlečení. Dôsledkom týchto faktorov je pochopiteľný a prirodzený rast počtu detí, ktoré sú oslobodené z TŠV, hoci sú zdravé. Žiaci navyše nemajú vedomosť o aktívnom životnom štýle, o životospráve.

V rámci reformy vyučovania TŠV boli čiastočne vykonané opatrenia na nápravu uvedeného stavu. Prišlo k zmene definovania poslania predmetu TŠV. Predmet sa vyučuje v rámci vzdelávacej oblasti „Šport a zdravie“, obsahom sú okrem telesného cvičenia aj poznatky o zdraví, výžive, či dôsledkoch vykonávania telesnej aktivity na zdravie človeka. Problémom však zostávajú ľudské zdroje. Väčšina súčasných učiteľov TŠV boli vzdelaní „klasickým“ spôsobom, otázkou je, či majú dostatočne rozvinuté „mäkké“ zručnosti potrebné pre moderný spôsob vyučovania predmetu, výstupom ktorého má byť vytvorenie vzťahu k pohybu. Učitelia boli vyškolení v tom, že majú deti naučiť kotrmelce a skákať cez kozu, na vytvorenie trvalého vzťahu žiakov k pohybu však nebol kladený dôraz (ani na rozvíjanie schopnosti učiteľov dosiahnuť tento stav). Študijný plán fakúlt pripravujúcich budúcich učiteľov TŠV teraz už obsahuje výučbu požadovaných zručností, ale prví takto vzdelaní študenti ukončili štúdium v roku 2013 a každoročný počet nových učiteľov je taký nízky, že potrvá niekoľko desiatok rokov, pokým sa obmenia ľudské zdroje prirodzenou cestou (viac ako 10 tis. učiteľov TVŠ). V oblasti tiež chýba analýza, či TŠV svoje poslanie plní alebo nie, neexistuje aktívna „profesijná komora“ učiteľov TŠV, a preto chýba „ťah“ na zvýšenie kvality vyučovania a osobného rastu učiteľov TŠV. Súčasťou prijímacieho konania na fakultu telesnej výchovy a športu je (alebo v nedávnej minulosti ešte bolo) testovanie fyzických schopností študenta (predpísaný počet výmykov, dosiahnutie športového výkonu), nikto sa však nezaujíma o predpoklady daného adepta byť vhodným učiteľom TŠV.

Ako by sa dalo pomôcť súčasným učiteľom vyučovať telesnú výchovu požadovaným spôsobom (orientácia na zážitok)? Možno by bolo vhodné, aby mali mať možnosť doplniť si svoje vzdelanie (re)kvalifikačným kurzom na mäkké zručnosti a na dosiahnutie želaného stavu výchovy žiakov (t. j. kompetencia žiakov pre aktívny životný štýl).

Atraktivite predmetu TŠV môže okrem jeho obsahu a spôsobu výučby pomôcť aj spájanie hodín telesnej výchovy po dvoj – alebo trojhodinových blokov. Žiaci by mali dostatok času na prezlečenie, vykonanie hygieny, na kozmetickú úpravu, vznikol by priestor na aktivity v prírode a pod.

Počet hodín TŠV v rámci rozvrhu tiež ovplyvňuje vzťah žiakov k pohybu. Ak žiaci tento predmet majú radi, vytvára sa hlbší pozitívny vzťah, a sami si dobrovoľne vo voľnom čase volia pohybovú aktivitu ako spôsob trávenia voľného času. Pomôže zvyšovanie počtu hodín TŠV, ak žiaci nemajú predmet TŠV radi (ak sa z neho systematicky ospravedlňujú)? Viac nepríjemných podnetov budí silnejší odpor. Vyšší počet hodín navyše zvyšuje nároky na štátny rozpočet, na ľudské zdroje, na časové a priestorové možnosti školy.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A1.1
Vyučovanie TŠV spôsobom, vytvárajúcim vzťah žiaka k pohybu a aktívnemu životnému štýlu.

OPATRENIE A1.1.1
Zmeniť obsah a metodiku výučby TŠV z výkonového/súťažného na zážitkový spôsob.

OPATRENIE A1.1.2
Spájať hodiny do dvoj – alebo trojhodinových blokov.

OPATRENIE A1.1.3
Ponúknuť učiteľom TŠV rozširujúce vzdelávanie za kredity formou kurzu mäkkých zručností a nových trendov vo výučbe TŠV.

OPATRENIE A1.1.4
Zachovať počet hodín TŠV v štátnom vzdelávacom programe v počte dvoch týždenne a zvyšovať ho len za podmienky zabezpečenia kvalitného vyučovania tohto predmetu s orientáciou na vytvorenie vzťahu k telesnej aktivite.

OPATRENIE A1.1.5
Presne definovať výstupnú kompetenciu = vedieť všetko základné o pohybe, o zdraví a aktívnom životnom štýle.

OPATRENIE A1.1.6
Vykonať analýzu Telesnej a športovej výchovy (všetky súvislosti, prečo necvičia, účinnosť)

OPATRENIE A1.1.7
Presunúť kompetenciu za vyučovanie TŠV na Štátnu agentúru pre šport.

OPATRENIE A1.1.8
Motivovať učiteľov na vytvorenie vlastnej profesijnej organizácie.

OPATRENIE A1.1.9
Zriadiť systém poradenstva, ktoré bude (aj) aktívne poskytovať učiteľom TŠV rady a princípy, týkajúce sa prístupu k predmetu TŠV.

OPATRENIE A1.1.10
Na štúdium na vysokej škole prijímať študentov, ktorí sú vhodní na povolanie učiteľa TŠV, namiesto testovania ich fyzických schopností.

KĽÚČOVÝ PRVOK A2
ŠPORTOVÉ POUKAZY

Predmet TŠV na vytvorenie vzťahu žiaka k pohybu nestačí. Na hodinách je veľa detí, často krát v stiesnených priestoroch, učiteľ vykonáva so všetkými rovnakú aktivitu, čo nevyhovuje všetkým žiakom. Súčasťou vzdelávacieho procesu v rámci výchovy ku kompetencii pre pohybovo aktívny životný štýl by mala byť možnosť žiaka zvoliť si takú formu pohybovej aktivity, aká mu vyhovuje.

V súčasnosti existuje istá forma podpory voľnočasových pohybových aktivít žiakov. Túto podporu však štát vykonáva nekoordinovane, decentralizovane (normatív na Centrá voľného času, podpora školských športových súťaží, dotácie na športové podujatia žiakov a pod.). Oslovuje štát touto formou podpory všetkých žiakov, alebo len ich časť? Je to spravodlivé? Dosahuje sa touto formou požadovaný cieľ? Sú školy vyhodnocované za zapájanie žiakov, ktorí sa vo voľnom čase nepohybujú, alebo za výhru v celoslovenskej súťaži? Koho zapoja, ak majú vyhrať? Iné predmetové súťaže (v biológii, matematike a pod.) slúžia na to, aby talentované dieťa malo možnosť rásť v oblasti, v ktorej získalo vedomosti na škole. Ale kde sa získavajú športové zručnosti – v školách alebo v športových kluboch?

Riešením by mohlo byť vykonávanie pohybovej aktivity krúžkov v popoludňajších hodinách v menších skupinách 8-12 žiakov. Poskytovateľmi tohto programu by mohli byť okrem učiteľov TŠV aj iní pedagogickí pracovníci, športoví tréneri alebo iné kvalifikované osoby (inštruktori pohybovej aktivity, ďalej len „IPA“). Na telesnú aktivitu vykonávanú v týchto krúžkoch by štát prispieval jednotnou sumou 1 euro na každú pohybovú hodinu žiaka, najviac však 3 eurá týždenne (najviac 150 eur ročne na žiaka). Tento program je organizačne a finančne náročný a zvádza k podvádzaniu (760 tisíc žiakov x 50 týždňov do roka x 3 aktivity do týždňa). Budovanie veľkého štátneho administratívneho a kontrolného aparátu nie je správne, preto je potrebné použiť iný spôsob administrácie a ochrany príspevkov. Uvedené riziká výrazne zmenšuje spolufinancovanie programu rodičmi žiakov v rovnakej výške ako je príspevok štátu, to znamená 1 euro na každú pohybovú aktivitu žiaka a ďalším opatrením je povinné zverejňovanie prezenčných listín z aktivít poskytovateľmi na verejnom internetovom portáli. Ak rodič zo svojho prispeje, určite si odkontroluje, na čo peniaze šli a či za ne jeho dieťa dostalo adekvátnu službu. A nielen rodič, ale ktokoľvek na internete uvidí, kto podvádza, a následne môže konať, resp. upozorniť príslušný kontrolný orgán.

Realizácia financovania vyššie uvedeného typu pohybovej aktivity by mohla byť riešená formou „Športových poukazov“. Tieto by svojou povahou boli nie podporou voľnočasovej športovej činnosti, ale podporou vzdelávania ku kompetencii pre pohybovo aktívny životný štýl.

Mimoriadne dôležité je, aby sa poskytovateľom programu pohybových aktivít mohla stať akákoľvek právnická osoba a fyzická osoba, nielen doterajšie typy subjektov (školy, školské zariadenia a kluby), nakoľko doterajší systém má potenciál osloviť svojimi aktivitami len malé percento detí. Samozrejme noví poskytovatelia sa musia dostať do evidencie poskytovateľov podľa pravidiel (zverejňovanie programov, prezenčných listín a inštruktorov na internete).

Bolo by vhodné, keby sa všetky typy viazaných živností v oblasti telesnej kultúry stali voľnými, resp. aby jedinou podmienkou vykonávania činnosti (vydania živnosti) inštruktora pohybovej aktivity bolo preukázanie odbornej spôsobilosti zložením príslušnej skúšky. Doterajšia podmienka (absolvovať vzdelávanie v akreditovanom vzdelávacom zariadení) je prekážkou v podnikaní, aj prax a samoštúdium je potrebné postaviť na rovnakú úroveň. Malo by byť jedno, ako sa daná osoba stala spôsobilou, dôležité je, že to preukázala (podobný princíp ako v USA vydávajú vodičské oprávnenia).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A2.1
Normatívny princíp – každý žiak rovnako, rovnaké pravidlá pre všetkých.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A2.2
Spolufinancovanie rodičmi vo výške minimálne 50%.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A2.3
Otvorený trh pre poskytovateľov pohybových aktivít.

OPATRENIE A2.1.1
Do zákona zahrnúť pravidlá uplatňovania športových poukazov (sankcie za zneužitie, spolufinancovanie rodičmi, otvorený trh poskytovateľov, informačná povinnosť na internete, vznik a zánik poskytovateľov).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A2.4
Dotované pohybové aktivity vedené odborne spôsobilými poskytovateľmi.

OPATRENIE A2.4.1
Zrušiť akreditačnú komisiu v športe a nahradiť ju štátnymi skúšobnými komisiami.

OPATRENIE A2.4.2
V zákone upraviť otvorenie trhu pre poskytovateľov a IPA a zákonom definovať podmienky, na základe ktorých sa každá osoba môže stať inštruktorom pohybovej aktivity (IPA):

• zloženie predpísanej skúšky pred štátnou komisiou,
• zápisom do verejného registra IPA,
• dodržiavanie ustanovených pravidiel (zverejňovanie informácií na internete, oznamovacia povinnosť pri zistení podozrivých skutočností).

KĽÚČOVÝ PRVOK A3
KAMPAŇ ZA POHYBOVO AKTÍVNY ŽIVOTNÝ ŠTÝL

Aby si ľudia naplno uvedomovali význam pohybovej aktivity a snažili sa o pohybovo aktívny životný štýl, je vhodné, aby na ich mienku pôsobil informačný a motivačný tlak. Tento tlak musí vyvážiť vplyvy, ktoré pôsobia (priamo či nepriamo) proti pohybovo aktívnemu životnému štýlu obyvateľov.

Ľudia sú v súčasnosti vystavení pôsobeniu informácií o pasívnych druhoch zábavy, ktoré často krát nie sú pravdivé, ľudia nemajú informácie o telesnej aktivite a o dôsledkoch jej absencie, nemajú informácie o možnostiach, nie sú publikované motivujúce príklady dobrej praxe. Doteraz na Slovensku nikto nedokázal úspešne ľuďom vysvetliť, že pohybová aktivita je pre nich prínosom (zrejme sa tým nikto z relevantných subjektov ani seriózne nezaoberal). Ako je možné, že dieťa (v prípade jeho záujmu) pozná úplne celú modelovú sériu najnovších telefónov, ale nechce ísť hrať sa von na vzduch? Najväčšiu mieru zodpovednosti za kampaň za pohybovo aktívny životný štýl by mal niesť štát, pričom táto kampaň by mala byť permanentná a centrálne riadená. Výsledkom kampane by malo byť presvedčenie ľudí, že previezť sa na bicykli je atraktívnejšie ako presedieť večer pri televízii, že použiť nový mobil napríklad na geocaching je zábavnejšie ako ležať s ním v posteli a „četovať“ s dvadsiatimi podobnými držiteľmi smartfónov.

V oblasti motivovania ľudí by nemali chýbať princípy a prvky ako napríklad zverejňovanie príkladov dobrej praxe, odstránenie informačnej nerovnosti (funkčný informačný systém o športe s informačnými povinnosťami povinných osôb), veľtrhy športu (obdoba výstav v cestovnom ruchu, avšak ľudia sa môžu informovať a vyberať si namiesto dovolenky pohybovú aktivitu), prezentácia elitných slovenských športovcov („vytvorenie“ ich životných príbehov a úspechov), atraktívne siene slávy jednotlivých športov (dnes „múzeum telesnej kultúry“), vzdelávacie aktivity, konferencie a semináre s tematikou pohybovej aktivity, internetová televízia pre školský a pouličný šport („next-door-girl“ efekt – ak to dokáže ona, tak aj ja), výroba a vysielanie atraktívnych televíznych programov zameraných na pohybovú aktivitu (minimálne na úrovni najlepších „superstárových“ relácií)

Mimovládna sféra (občania a podnikatelia) nemôžu byť lídrami v presadzovaní princípov pohybovo aktívneho životného štýlu – je to drahé a nedá sa na tom zarobiť. Aby bola kampaň úspešná, musí byť vedená na najvyššej profesionálnej úrovni. Musí byť diverzifikovane adresovaná všetkým vekovým a sociálnym vrstvám. Treba úplne zabudnúť na doterajšie chápanie súčasných „pro-forma“ kampaní v tejto oblasti a tiež na takmer nátlakové manipulačné kampane typu „pite mlieko, inak zomriete“. Zodpovední pracovníci musia byť odborníkmi na komunikačné stratégie, musia byť lepší ako tí, ktorí spoločnosť „pohybovo pasivizujú“. Riešením by mohlo byť vytvorenie štátnej agentúry pre šport (resp. prepracovanie konceptu niektorej z už existujúcich štátnych organizácií).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A3.1
Kampaň vedie Agentúra pre šport.

OPATRENIE A3.1.1
Zriadiť Agentúru pre šport za účelom vedenia kampane za aktívny životný štýl (a kontraktovania výkonov za týmto účelom).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A3.2
Profesionálne vykonávanie kampane porovnateľné so zábavným priemyslom.

OPATRENIE A3.2.1
Uplatniť princíp profesionálneho a nemanipulovaného výberu osôb a organizácií, ktoré budú vykonávať prvky kampane.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI A3.3
Podporu menšinových aktivít (elitných športovcov a športových podujatí, školských športových aktivít) je potrebné chápať ako súčasť kampane, a nie ako posúvanie peňazí športovým organizáciám, pretože „oni to potrebujú“.

B. ELITNÝ ŠPORT

V modernej ideálnej krajine sú mimoriadne úspešní športovci spoločensky uznávanými osobnosťami. Ľudia sa o nich zaujímajú, stotožňujú sa s nimi, sú pre nich pozitívnymi hodnotovými vzormi. Elitní športovci poskytujú pre verejnosť zábavu predvádzaním športového výkonu na domácich i zahraničných podujatiach (ligy, turnaje, majstrovstvá, exhibície). Elitní športovci reprezentujú Slovenskú republiku v zahraničí.

Športovanie na elitnej úrovni sa považuje za formu súkromného podnikania, ktorej pridaná hodnota sa z vyššie uvedených dôvodov čiastočne považuje za službu vo verejnom záujme. Elitný športový výkon je výsledkom dlhodobého spolupôsobenia viacerých činiteľov (športovec, rodina, klub, národná športová federácia). Nakoľko najvyššiu úroveň tohto procesu koordinuje príslušná národná športová federácia (je prirodzeným monopolom v konkrétnom športe v krajine, pretože je jedinečne naviazaná na medzinárodnú športovú federáciu), štát nakupuje túto službu vo verejnom záujme u športových zväzov formou zákonného príspevku priamo úmerného pridanej hodnote daného športu do spoločnosti. Jediná možnosť uvoľnenia finančných prostriedkov do elitného športu (vrátane identifikácie športových talentov a ich prípravy) je prostredníctvom jasných pravidiel uplatňovaných v rámci jednej rozpočtovej kapitoly. Za verejné prostriedky na štátnej úrovni sa považujú okrem štátneho rozpočtu (MŠVVŠ, MF, MZ, MV, MO, MK, vláda) aj mimorozpočtové zdroje (koncesionárske poplatky za rozhlas a televíziu, výnosy právnických osôb vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve štátu).

V súčasnej reálnej krajine je elitný šport chápaný verejnosťou aj samotnými športovými organizáciami len ako súťaž o medaily. Má verejnosť vedomosť o tom, že elitný šport plní aj oveľa dôležitejšie funkcie? Vedia ľudia, čo im elitný šport v skutočnosti prináša? Na problémy v elitnom športe sa nazerá z pohľadu potrieb športových subjektov, a nie z pohľadu ich prínosu pre spoločnosť. Za elitný šport hodný štedrej podpory z verejných zdrojov sa považuje aj šport, ktorý nie je vykonávaný na elitnej úrovni (a preto nie je zábavou pre ostatných, zápasí s nedostatkom pozornosti verejnosti a nedostatkom finančných prostriedkov). Štát poskytuje dotácie národným športovým zväzom podľa istých kritérií, ale nie je dôsledne dodržiavaný princíp rovnosti šancí (v niektorých prípadoch štát poskytuje dotácie dvom, alebo aj viacerým športovým zväzom, ktoré sú členmi tej istej medzinárodnej športovej federácie). Niektoré národné športové zväzy sú napriek kritériám „chránené“ umelým držaním vysokej dotácie z minulosti. Neexistuje dokonca ani definovaná množina činností, ktoré by boli považované za „šport“ (ani pravidlá, ktoré definujú túto množinu).

Okrem športových zväzov štát poskytuje dotácie aj konkrétnym vybraným športovcom prostredníctvom športových zväzov, pričom prípravu tých istých športovcov financuje aj prostredníctvom stredísk štátnej športovej reprezentácie. Tieto strediská sú v rôznych rezortoch (nemajú jednotné riadenie, na zaraďovanie športovcov do týchto stredísk neexistujú jednotné pravidlá). Štát namiesto centralizácie riadenia tejto intervencie do elitného športu zriaďuje viac útvarov „zodpovedných“ za šport (napr. splnomocnenec vlády pre šport). Sumu finančných prostriedkov na celoslovenskej úrovni ani nie je možné spočítať.

CIEĽ B

Výsledkom pôsobenia štátu v oblasti elitného športu je maximalizovanie využitia pozitívnych hodnotových vzorov elitných športovcov na Slovensku a propagácia Slovenska v zahraničí. Tento výsledok je definovaný:

UKAZOVATEĽ B

Počet bodov za umiestnenia

KĽÚČOVÝ PRVOK B1
PODPORA ŠPORTOVÝCH ODVETVÍ CENTRÁLNE A PRIAMO ÚMERNE ICH SPOLOČENSKÉMU PRÍNOSU

Pri podpore elitného športu je dôležité zodpovedať dve základné otázky: Akú aktivitu je alebo nie možné označiť za šport (pri vysokom majstrovstve za „elitný"), a ako vyčísliť pridanú hodnotu konkrétnej aktivity (konkrétneho elitného športu).

Existuje niekoľko parametrov, ktoré sa dajú použiť na definovanie „športu". Bez ohľadu ma to, či pôjde len o telesnú aktivitu alebo aj duševnú, či musí alebo nemusí byť prítomný prvok súťaženia podľa pravidiel, každý „šport“ by mal byť zastrešený svojou medzinárodnou športovou federáciou, ktorá je tvorená (jedinečnými) národnými športovými zväzmi. Športy by mali byť akceptované (pokiaľ to ide) ešte vyššie postavenými organizáciami (MOV, ARISF, IWGA, Sportaccord). Okrem športov zastrešených najvyššie zastrešujúcimi organizáciami existuje veľa športov, ktoré zastrešené nie sú. Na tieto je potrebné vypracovať jednoznačnú metodiku ich akceptovania ako šport (sú športom aktivity ako napríklad pretláčanie rukou, či poker?). Definícia množiny športov nesmie umožňovať svojvoľný výklad úradníkmi alebo politikmi, a preto je potrebné definovať ju v zákone.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B1.1
Zostavenie zoznamu aktivít, ktoré budú považované za športové odvetvia.

OPATRENIE B1.1.1
Navrhnúť metodiku určovania množiny činností považovaných za (elitný) šport – rozšíriť súbor aktivít, o ktorých hovoríme, že sú športové (nielen tradičné športy a hry).

Keď bude definovaný súbor aktivít považovaných za šport, bude potrebné porovnať mieru ich spoločenského prínosu (pridanej hodnoty do spoločnosti). Táto pridaná hodnota konkrétneho športu je presne kvantifikovaná, priamo úmerne závisí od významu športového úspechu, záujmu slovenskej a medzinárodnej verejnosti o konkrétny šport a výsledok, podielu identifikovaných talentov v konkrétnom športe z celkového počtu identifikovaných talentov na Slovensku, zapojenia počtu športovcov do 18 rokov do oficiálnych majstrovských súťaží v danom športe, účinku danej športovej aktivity na zdravie športujúceho.

Všetky tieto parametre musia byť verejne prístupné, pravdivé a musia byť pravidelne aktualizované (zber výsledkov, prieskumy sledovanosti a prieskumy verejnej mienky, porovnávanie databázy športovcov s inými verejnými databázami – REGOB – zosnulé osoby, a pod.).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B1.2
Vyčíslenie pridanej hodnoty každého športového odvetvia pre Slovensko.

OPATRENIE B1.2.1
Navrhnúť metodiku výpočtu pridanej hodnoty každého elitného športu.

V súčasnosti sú prostriedky z verejných zdrojov na celoštátnej úrovni decentralizované a nie sú ani verejne známe. Nie je ani presne stanovené, čo sú a čo nie sú prostriedky vynakladané na (elitný) šport. Okrem rozpočtovej kapitoly 026 „Národný program rozvoja športu v SR“ v správe sekcie štátnej starostlivosti o šport a mládež na MŠVVŠ SR sú to prostriedky úradu vlády, ministerstiev obrany, vnútra, zdravotníctva, financií, kultúry, ďalej koncesionárske poplatky v objeme nákladov na výrobu a vysielanie športových prenosov vo verejnoprávnych médiách, prostriedky štátnych akciových spoločností, vynaložené na podporu športu, rozpočet verejných vysokých škôl na vzdelávanie trénerov a na vedeckú činnosť, prostriedky zdravotných poisťovní vynakladané na prevenciu (existuje vôbec niečo také? sú výnosy zdravotných poisťovní tiež verejným majetkom, ak sú tvorené povinnými odvodmi obyvateľov?), a pod. Okrem časti prostriedkov v kapitole 026 neexistujú transparentné, jednotné a účelné kritériá, ktoré by zabezpečovali vynaloženie prostriedkov na jednotlivé športy v pomere k ich spoločenského prínosu.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B1.3
Spravovať všetky finančné prostriedky centrálne Štátnou agentúrou pre šport.

OPATRENIE B1.3.1
Všetky zdroje na štátnej úrovni vyčísliť a zlúčiť do osobitnej kapitoly

OPATRENIE B1.3.2
Zrušiť všetky súčasné útvary štátnych inštitúcií pre šport.

OPATRENIE B1.3.3
Zriadiť Štátnu agentúru pre šport za účelom centrálnej správy verejných prostriedkov na celoštátnej úrovni.

KĽÚČOVÝ PRVOK B2
KOMPETENTNÉ NÁRODNÉ ŠPORTOVÉ ZVÄZY

Pre dosahovanie úrovne elitných športových výkonov sa športovci združujú do autonómnych organizácií – národných športových zväzov. Národný športový zväz je autoritou, ktorú akceptuje medzinárodná športová federácia. V ideálnom prípade je národný športový zväz vytvorený z vôle združených športovcov/klubov, a teda by mal byť najvyššou autoritou v danom športe aj pre orgány štátnej správy. Nikto nemôže rozumieť riadeniu daného športu lepšie ako jeho volení zodpovední funkcionári. Ak vedenie zväzu neriadi zväz v súlade s vôľou jeho členov, bude jeho členmi vymenené alebo bude dosahovať horšie parametre a bude dostávať menší príspevok z verejných zdrojov.

Prax je však iná. Vedenie zväzov je často krát neochotné zodpovedať sa za svoje rozhodnutia svojim členom, a už vôbec nie verejnosti (hoci finančné prostriedky pochádzajú práve od nezdružených občanov). Do orgánov sú volené osoby, ktoré „vedia vybaviť peniaze“ namiesto toho aby rozumeli riadeniu športu, nie je pre nich podstatný spoločenský prínos ich športu, ale snažia sa rôznym spôsobom korumpovať priemerné a slabé kluby/členov, pretože tých je volebná väčšina.

Štátne orgány v snahe eliminovať toto správanie podliehajú mylnému presvedčeniu, že vedia riadiť konkrétny šport (resp. všetky športy) lepšie ako volení (a profesionálni) športoví funkcionári v národných športových zväzoch, a vybíjajú energiu v nič neriešiacom určovaní pravidiel a podmienok použitia poskytovaných dotácií a nekonečnej kontrole ich použitia, čomu nemôžu po odbornej stránke rozumieť (nevedia posúdiť efektívnosť použitia finančných prostriedkov).

Pritom existuje prirodzené riešenie celého problému: štátne orgány sa musia vzdať snahy o finančné riadenie vstupov (predpisovanie, na čo sa smie použiť dotácia), dať zväzom slobodu pri narábaní s poskytnutými finančnými prostriedkami výmenou za verejné hospodárenie národného športového zväzu.

Podobne by mal štát prestať regulovať oblasti týkajúce sa vnútorných záležitostí zväzov, mal by prestať so zriaďovaním rôznych centier prípravy reprezentantov a namiesto toho by mal presne definovať pravidlá a podmienky pre národné športové zväzy, za akých budú mať možnosť slobodne narábať s poskytnutými finančnými prostriedkami. Prostriedky by mal štát rozdeliť celé bez zbytku národným športovým zväzom podľa merateľných ukazovateľov, a potom sa zamerať len na kontrolu výstupov = presne tých istých ukazovateľov. Bez tejto slobody (a následnej zodpovednosti za túto slobodu) sa zväzy nestanú kompetentnými. Ak nebude dotácia naviazaná na výstupy, zväzy sa naučia, že dôležité je „vykonávať činnosť", nie „dosiahnuť výsledok". Zväz potom hospodári s finančnými prostriedkami podľa svojho plánu (organizovanie súťaží a iných podujatí, nákup techniky, výstavba infraštruktúry), na každú aktivitu však musí mať dosť peňazí (štát už na ňu prispel tým že rozdelil všetky štátne peniaze na zväzy podľa kľúča).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B2.1
Zodpovednosť za koordináciu vlastného elitného športu nesú výlučne príslušné národné športové zväzy.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B2.2
Národné športové zväzy sú financované štátom v pomere pridanej hodnoty ich športu pre spoločnosť.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B2.3
Akékoľvek aktivity, ktoré sa týkajú daného športu, sú v kompetencii príslušného národného športového zväzu (príprava elitných športovcov, organizovanie podujatí, účasť na podujatiach, identifikácia talentov, účasť na univerziádach a olympijských hrách, vzdelávanie vlastných trénerov, rozhodcov, budovanie príslušnej infraštruktúry a pod.), ktorý ich hradí zo svojich prostriedkov a nie sú predmetom ďalšej finančnej intervencie z verejných zdrojov.

OPATRENIE B2.3.1
Zrušiť nadnormatív športových tried, športových škôl, stredísk prípravy reprezentácie Slovenskej republiky a ďalšie obdobné programy.

OPATRENIE B2.3.2
Na vysokých školách vyňať z verejného financovania študijné programy pre trénerstvo konkrétnych športov.

Nakoľko touto kompetenciou národný športový zväz získa prostriedky daňových poplatníkov, je potrebné, aby bola možná verejná kontrola jeho (aj finančných) rozhodnutí. Štát by mal preto zákonne stanoviť podmienky pre národný športový zväz čo sa týka znenia stanov (ochrana členských práv pred svojvôľou volených orgánov), zloženia orgánov a jeho hospodárenia. Na dosiahnutie vyššieho stupňa verejnej kontroly je potrebné uzákoniť povinné členské príspevky, povinnosť viesť verejné účtovníctvo na všetkých účtoch, vrátane súkromných prostriedkov, vrátane všetkých dcérskych organizácií, zákaz deficitného hospodárenia pre zväzy aj ich dcérske spoločnosti (a všetky spoločnosti, v ktorých majú podiel).

Rovnaký princíp platí v oblasti vzdelávania trénerov, rozhodcov, či iných športových odborníkov (zapisovateľov, časomeračov a pod.) pôsobiacich takmer výlučne len v konkrétnom športovom zväze, nakoľko ich odborné zručnosti sú neprenosné pre iný druh športového odvetvia. O ich autorizácii trénovať, rozhodovať oficiálne súťaže (o licencii), rozhoduje príslušný národný športový zväz. Akékoľvek vzdelanie by daný rozhodca alebo iný športový odborník mal absolvované, ak národný športový zväz nesúhlasí s tým, aby vykonával činnosť v rámci pôsobnosti zväzu, tak odborník ju vykonávať jednoducho nebude môcť. Je to tak aj v zahraničí, napríklad aj rozhodca s najvyššou licenciou na Slovensku najprv musí získať licenciu na rozhodovanie súťaží v danej krajine (v USA, Holandsku, či inde) od jej národného zväzu.

Súčasná legislatíva stanovuje päťstupňovú klasifikáciu vzdelávania trénerov, pričom dva najvyššie stupne sú možné len na univerzite. Je to neštandardné, nakoľko keď zväz nesúhlasí, tak môže mať adept aj dve vysoké školy, a aj napriek tomu nebude môcť vykonávať činnosť, ak nesplní podmienky zväzu. Je správne, ak je trénerské štúdium na vysokej škole financované z verejných zdrojov? Slúži absolvent takéhoto štúdia verejnosti, alebo len tým športovým zväzom, ktoré majú pod kontrolou vzdelávanie svojich trénerov na príslušnej vysokej škole? Nebolo by správnejšie, aby príslušný zväz bol objednávateľom a platiteľom príslušných študijných programov? Ak zväz potrebuje pre rozvoj svojho športu takúto službu, je správne aby si ju platil sám? Majú sa mu na to poskladať tie športy, ktoré takéto štúdium nepotrebujú?

Dnes je výkon trénerskej činnosti (aj rozhodcovskej, zapisovateľskej, časomeračskej) viazanou živnosťou, čo nie je možné považovať za správne. O trénerských triedach by mal rozhodovať výlučne národný športový zväz (ak potrebuje takéto delenie vzdelania trénerov). Štát by mal len preveriť odbornú spôsobilosť osôb pracujúcich v oblasti pohybových aktivít (takou je aj trénerská činnosť). Akreditačná komisia, ktorá teraz vykonáva akreditáciu vzdelávacích zariadení, by nemala opodstatnenie. Sú dôležitejšie vedomosti alebo spôsob ich nadobudnutia?

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI B2.4
Status Národného športového zväzu je podmienený splnením zákonných podmienok (100% verejná kontrola, verejné účtovanie, stanovy, orgány a ich rozhodnutia, vyrovnané alebo prebytkové hospodárenie).

OPATRENIE B2.4.1
Zákonom definovať podmienky monopolného postavenia národného športového zväzu.

C. LEGISLATÍVNE A INŠTITUCIONÁLNE OPATRENIA

KĽÚČOVÝ PRVOK C1
ZÁKON O ŠPORTE

Akýkoľvek nový zákon sa v spoločnosti prijíma vtedy, ak na to existuje dôvod (napr. odstránenie prekážok v rozvoji odvetvia, alebo chýb v predchádzajúcej legislatíve). Zákon by nemal byť prijímaný za účelom zvýšenia regulácie tam, kde to nie je potrebné, prijímaný zákon by nemal zasahovať do života občanov viac ako je nevyhnutné. Ďalšou zásadou by malo byť, že schválením zákona sa (pozitívne) zmení stav oproti dobe pred platnosťou zákona. Je nezmyslom schvaľovať zákon, ktorý nič nerieši (pri ktorom v doložke vplyvov je všade vyznačené „nemá vplyv na...“).

Pred prijatím zákona o športe je nevyhnutné odpovedať na otázku, či vôbec tento zákon potrebujeme, a prečo. Ak ho potrebujeme, má len riešiť medzery v doterajších zákonoch alebo má posúvať stav spoločnosti ďalej? Ak posúvať, tak kam? Chceme sa podobať na okolité krajiny, ktoré majú podobné problémy ako my, alebo je naším vzorom niektorá z vyspelých krajín? Ktorá krajina by sa vlastne dala nazvať „vzorovou“ krajinou pre Slovensko budúcnosti?

Ak je pre občanov Slovenska potrebné mať zákon o športe, nech je zákonom, ktorý odstráni prekážky v oblasti športu, napraví chyby v súčasnej legislatíve a vytvorí podmienky pre lepší život občanov Slovenska (nielen pre vybrané subjekty pôsobiace v športe).

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI C1.1
Akékoľvek opatrenie v zákone o športe musí priniesť zlepšenie stavu (odstránenie prekážok v rozvoji športu, odstránenie chýb alebo medzier v legislatíve) a musí byť objektívne merateľné.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI C1.2
Zákon má riešiť výhradne také oblasti ktoré sú na prospech všetkým občanom, nielen športovým subjektom, a sú nevyhnutné pre uplatňovanie štátnej politiky.

OPATRENIE C1.1.1
Zákonom definovať „šport“ nasledovne:

OPATRENIE C1.1.2
Zákonom definovať „Register športov“ za účelom jednoznačného ohraničenia, ktorá činnosť je a ktorá nie je športom (vrátane kritérií).

OPATRENIE C1.1.3
Zákonom definovať „Register oprávnených subjektov“ pre príjem štátnych finančných prostriedkov (národný športový zväz pre každý šport, ošetrenie jeho monopolného postavenia, zákonné podmienky vzniku a fungovania, verejné účtovanie, a pod.).

OPATRENIE C1.1.4
Zákonom zlúčiť všetky prostriedky do jednej kapitoly (napr. Fond pre šport), ktorú bude spravovať Agentúra pre šport ako jediný verejný subjekt na celoštátnej úrovni.

OPATRENIE C1.1.5
V zákone definovať kritériá pre výpočet podielu pridanej hodnoty jednotlivých športov pre spoločnosť.

OPATRENIE C1.1.6
V zákone definovať informačný systém o športe a rozsah informačnej povinnosti jednotlivých subjektov (register všetkých finančných prostriedkov v športe).

OPATRENIE C1.1.7
Zákonom zrušiť akreditácie vzdelávacích zariadení a zmeniť podmienku pre vykonávanie živnosti v oblasti športu – zaviesť štátnu skúšku spôsobilosti inštruktora pohybových aktivít.

OPATRENIE C1.1.8
Zákonom definovať kompetencie subjektov nasledovne:

občan:

sám sa stará o svoju pohybovú aktivitu (aj si ju sám platí),

klub:

národný športový zväz:

samospráva:

štát:

KĽÚČOVÝ PRVOK C2
AGENTÚRA PRE ŠPORT

Je v poriadku, že v súčasnosti sa z jedného zdroja (štátny rozpočet) rozvetvia finančné prostriedky na množstvo ciest (napr. MŠVVŠ SR, Úrad vlády, MV SR, MO SR, MK SR), aby sa nekoordinovane stretli pri podporených subjektoch? Ak kritériá poskytovania prostriedkov nie sú rovnaké, má štát možnosť efektívne uplatňovať svoju politiku?

Agentúra pre šport by bola zriadená ako príspevková organizácia (resp. by vznikla prepracovaním konceptu niektorej z už existujúcich štátnych organizácií) a mala by nasledovné kompetencie:

• koordinácia rekvalifikačných kurzov pre učiteľov TV,
• kontrola vyučovania predmetu TV,
• schvaľovanie študijných plánov a podmienok štúdia pre budúcich učiteľov TV,
• koordinácia športových poukazov,
• vykonávanie skúšok (zriaďovanie skúšobní) inštruktorov pohybovej aktivity,
• koordinácia kampane za pohybovo aktívny životný štýl,
• správa informačného systému o športe,
• správa Fondu pre šport (finančné prostriedky pre šport na celoštátnej úrovni),
• koordinácia systému identifikácie športových talentov,
• prevencia a kontrola v rámci antidopingu,
• zabezpečovanie plnenia medzinárodných záväzkov v oblasti športu.

Okrem vyššie uvedeného by Agentúra pre šport poskytovala za úhradu napríklad služby v oblasti rozvoja ľudských zdrojov mimovládnych športových organizácií (kľúčové kompetencie pre riadenie, plánovanie, komunikáciu, a pod.), informačné a analytické služby pre vládu a verejnosť, osvetové a vzdelávacie aktivity prierezového charakteru, „vzdelávanie“ elitných športovcov a pod.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI C2.1
Agentúra pre šport má kompetencie, ktoré sú jedinečné v rámci centrálnej štátnej správy (žiadne iné subjekty v centrálnej štátnej správe nemajú žiadnu z kompetencií Agentúry pre šport).

Fond pre šport by vznikol zlúčením nasledovných finančných prostriedkov a ľudských zdrojov:

• sekcie štátnej starostlivosti o šport a mládež MŠVVŠ SR,
• Národného športového centra,
• Antidopingovej agentúry SR,
• vyučovanie telesnej výchovy, mimoškolská športová činnosť (vrátane centier voľného času, školských športových klubov, školských športových súťaží, a pod.), nadnormatívy športových tried a športových škôl zo sekcie regionálneho školstva MŠVVŠ SR,
• vysokoškolské športové kluby zo sekcie financovania a rozpočtu MŠVVŠ SR,
• vládny splnomocnenec pre šport na úrade vlády SR,
• VŠC Banská Bystrica pri MO SR,
• SŠŠR pri MV SR,
• finančné prostriedky pre šport na MF SR,
• finančné prostriedky na propagáciu pohybu na MZ SR,
• výroba, licencie a vysielanie športových prenosov v RTVS,
• zisk štátnych akciových spoločností v objeme prostriedkov poskytnutých na šport,

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI C2.2
Zákonný zákaz financovania športu celoštátnymi inštitúciami inak ako príspevkom do Fondu pre šport.

Agentúra pre šport by mala byť vysoko profesionálna a nezávislá od politických vplyvov. Preto by jej riaditeľ mal byť menovaný do svojej pozície vo verejnom výberovom konaní, mal by mať osobný kontrakt s konkrétnymi cieľmi a merateľnými ukazovateľmi. Jedinou možnosťou jeho odvolania by bolo neplnenie cieľov uvedených v kontrakte.

PODMIENKA UDRŽATEĽNOSTI C2.3
Profesionálne, politicky nezávislé a neskorumpovateľné vedenie Agentúry, hodnotené podľa plnenia cieľov, neodvolateľné politicky.

O AUTOROVI:

• absolvent Stavebnej fakulty
• aktívny športovec (basketbal, softbal, bejzbal), viacnásobný Majster Slovenska ako hráč aj ako tréner, viacnásobný najlepší hráč sezóny (1978 – 1991)
• reprezentant a reprezentačný tréner v bejzbale (1991 – 1993)
• rozhodca bejzbalu a softbalu (1991 – súčasnosť)
• zakladateľ a generálny sekretár Slovenskej baseballovej federácie (1991 – 2000)
• učiteľ telesnej výchovy na strednej škole (1991 – 1994, 2007)
• učiteľ povinne voliteľného predmetu (softbal) na FTVŠ (2003 – 2004)
• živnostník-konzultant v oblasti športovej administratívy (2001 – 2004)
• vedúci oddelenia informatiky v Národnom športovom centre (2004)
• člen výkonného výboru Konfederácie športových zväzov a Dozornej rady Slovenského združenia telesnej kultúry (2001 – 2004)
• sekretár Slovenského výboru pre Európsky deň vzdelávania prostredníctvom športu (EYES 2004)
• člen pracovných skupín v oblasti športu v rámci štruktúr EÚ (2004, 2009-2011)
• spoluautor návrhu novelizácie zákona č. 300/2008 (zákon č. 528/2010 – financovanie športu)
• prednášajúci na viacerých fórach venovaných financovaniu športu a riadeniu športových organizácií (1997 – súčasnosť)
• inštruktor a tréner rozvoja mäkkých zručností a tímovej dynamiky v športe (2004, 2009)
• analytik v oblasti riadenia a financovania športu (prizývaný na spoluprácu)
• od roku 2009 zamestnanec Sekcie štátnej starostlivosti o šport MŠVVŠ SR

ZDROJE:

• študijný pobyt v Austrálii na tému „Šport a spoločnosť“ (2001)
• konferencia „Školský šport“ (Štrbské Pleso, 2009)
• medzinárodný seminár „Školský šport dnes a zajtra“ (Senec, 2002)
• rôzne konferencie a semináre v oblasti financovania a riadenia mimovládnych organizácií (Bratislava, Praha, 1992 – 2013)
• vlastná administratívno-športová prax od r. 1975 po súčasnosť