Judikát Jtk 6/2012 - Mimoriadne zníženie trestu - § 39 Tr. zák. a nemožnosť uložiť “podmienku na podmienku” - § 49 ods. 2 Tr. zák.

rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/93/2011

1To/93/2011

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Milana Repáňa, na verejnom zasadnutí konanom 8. novembra 2011 prejednal odvolanie podané prokurátorkou Okresnej prokuratúry Martin proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/141/2010 zo 14.6.2011 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/141/2010 zo 14.6.2011 v časti – vo výroku o treste.

    Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného R. G., nar. ............. v ......................., okres ....................., trvale

bytom .............................. č. ......., ...........................,

o d s u d z u j e :

    Podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) týždeň.

    Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

    O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/141/2010 zo 14.6.2011 bol obžalovaný R. G. uznaný za vinného zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti predmetného rozsudku.

Za tieto trestné činy okresný súd obžalovaného odsúdil podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. h), m), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1, § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého mu okresný súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu vo výmere 3 roky. Podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok v skúšobnej dobe.

Zároveň okresný súd podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o treste, podala riadne a včas odvolanie prokurátorka okresnej prokuratúry. Odvolanie odôvodnila s poukazom na primárnu funkciu trestu (§ 34 Tr. zák.) a charakter podmienečného odkladu výkonu trestu (§ 49 Tr. zák.) nasledovne: „S trestom, ktorý súd prvého stupňa obžalovanému uložil, sa nestotožňujem a mám za to, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade so zákonom, keď obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. V prípade rozsudku súdu prvého stupňa podľa môjho názoru nebolo dostatočne vzaté na zreteľ ustanovenie § 49 ods. 2 Trestného zákona. Zákonná úprava v tomto ustanovení totiž neumožňuje páchateľovi, ktorý v priebehu skúšobnej doby podmienečného trestu odňatia slobody spáchal ďalší úmyselný trestný čin, opätovne podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody. Dikcia zákona je potvrdzovaná aj predchádzajúcou rozhodovacou praxou súdov. Uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu páchateľovi, ktorý spáchal v priebehu plynutia predchádzajúcej skúšobnej doby podmienečného odsúdenia dva úmyselné trestné činy, spravidla zásadným spôsobom nerešpektuje hľadiská Trestného zákona pre ukladanie trestov, a preto je takýto trest v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť (R 25/1999). Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obžalovaný bol odsúdený súdom prvého stupňa za úmyselný trestný čin, ktorého sa dopustil v stave zmenšenej príčetnosti. Vzhľadom na to súd prvého stupňa správne pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu a zároveň obžalovanému uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa v tejto časti plne stotožňujem. Nestotožňujem sa však s názorom súdu, že pri mimoriadnom znížení trestu je možné pristúpiť aj k podmienečnému odloženiu výkonu trestu odňatia slobody, hoci sa páchateľ dopustil úmyselného trestného činu v priebehu skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia. V tejto časti považujem rozhodnutie súdu prvého stupňa o treste za protizákonné. Podľa môjho názoru mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Trestného zákona, totiž nemá vplyv na podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 Trestného zákona. A súd aj v prípade mimoriadneho zníženia trestu musí dbať na dodržanie ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené považujem podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody súdom prvého stupňa v trestnej veci obžalovaného R. G. za nezákonné.“ Preto navrhla, aby Krajský súd v Žiline z dôvodu uvedeného v § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por., napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin v časti výroku o treste zrušil a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol sám a obžalovanému uložil podľa § 183 ods. 2, § 37 písm. h), m), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1, § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a zároveň podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

K odvolaniu prokurátorky sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril obžalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátorky podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Z dôvodu zníženej príčetnosti v podstatnej miere v čase spáchania skutku som navrhol upustiť od môjho potrestania pri uznaní viny z prečinu výtržníctva pri súčasnom uložení ochranného psychiatrického liečenia podľa § 40 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Zastával som a zastávam stanovisko, že skutok, ktorého som sa dopustil 1.5.2010, nebol zločinom obmedzovania osobnej slobody, pretože ja som nikoho na osobnej slobode neobmedzoval tak, aby moje konanie mohlo byť kvalifikované ako zločin, teda z hľadiska závažnosti sa nejednalo o také konanie aké už samotný pojem zločin vyjadruje. Ja som riešil v zlom psychickom stave problém stretávania sa s dcérou s mojou bývalou družkou na ulici, kde som sa v priebehu niekoľkých sekúnd dopustil konania, ktoré A. K. vo svojich výpovediach opísala, avšak moje konanie, môj úmysel nesmeroval k tomu, aby som obmedzoval jej osobnú slobodu, ja som ju len pridržal rukou zrejme okolo pliec, čo medzi nami nebolo nič nezvyčajné a len na tých pár sekúnd, kým som jej povedal nejaké vyhrážky, ktoré si ja nepamätám a po ich vyslovení som ju pustil a odišiel. Napriek tomu, že sa zjavne nejednalo o zločin obmedzovania osobnej slobody, nechcel som odvolanie proti rozhodnutiu súdu podávať, pretože ma toto súdne konanie veľmi traumatizovalo a chcel som, aby sa skončilo, aby som nebol vystavovaný ďalšiemu stresu. Pokiaľ mi súd uložil podmienečný trest odňatia slobody, zastávam stanovisko, že súd postupoval v súlade so zákonom a stotožňujem sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, pre ktoré dôvody mi súd využijúc ustanovenie § 39 Tr. zák. mimoriadne znížil trest odňatia slobody. Vzhľadom k tomu, že v ustanovení § 39 Tr. zák. nie je výslovné obmedzenie s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. stotožňujem sa s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku, že je v mojom prípade zákonné uložiť mi trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu. V prípade, ak by Krajský súd v Žiline dospel k právnemu záveru, že prvostupňový súd mi z dôvodov uvedených v odvolaní prokurátora nemohol uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, zastávam právny názor, že v takom prípade po preskúmaní rozsudku postupom podľa § 317 ods. 1 poslednej vety Tr. por. (s poukazom na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) je namieste odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por. v celom rozsahu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. V súvislosti s možnosťou takéhoto postupu poukazujem na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku aj ako zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. a teda aj na porušenie Trestného zákona v môj neprospech, pričom pri správnom posúdení môjho konania ako prečinu výtržníctva je možné uložiť mi iný druh trestu než trest odňatia slobody, prípadne upustiť od môjho potrestania pri súčasnom uložení ochranného psychiatrického liečenia.“

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku vo výroku o treste, proti ktorému prokurátorka podala odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie prokurátorky je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

    Aj s ohľadom na vyjadrenie obžalovaného k odvolaniu prokurátorky krajský súd konštatuje, že v danom prípade nezistil v postupe a v rozhodnutí o vine okresného súdu také pochybenia, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Právna kvalifikácia súdeného skutku ako zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák., aj podľa názoru krajského súdu, zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. Takéto chyby nezistil krajský súd ani pri rozhodnutí o ochrannom opatrení.

Po preskúmaní napadnutého výroku o treste odvolací súd, stotožniac sa s názorom odvolateľky, dospel k záveru, že úhrnný „podmienečný trest odňatia slobody“, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa pochybil, keď neprihliadal na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. a obžalovanému uložil „podmienečný trest odňatia slobody“, hoci na takýto postup neboli splnené zákonom požadované predpoklady.

Ako vyplýva z odpisu registra trestov (č.l. 130 spisu) obžalovaný sa súdeného skutku (1.5.2010) dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia určenej mu trestným rozkazom tamojšieho okresného súdu, sp.zn. 23T/42/2009 z 26.3.2009, právoplatným 14.4.2009, v trvaní 1 rok a 6 mesiacov, t.j. do 15.10.2010, ktorým bol obžalovaný za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. podmienečne odsúdený na 6 mesiacov. Túto skutočnosť okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotil ako takú, ktorá obžalovanému „priťažovala“ (druhá veta v druhom odseku na str. 4 rozsudku), avšak nevyvodil z nej žiadne právne relevantné a zákonom stanovené konzekvencie.

V zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Tr. zák. súd nemôže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 Tr. zák., ak odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Citované zákonné ustanovenie znemožňuje súdu uložiť tzv. „podmienku na podmienku“. Keďže ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. je kogentného charakteru, nemožno ho „ignorovať“ a musí byť v každom prípade rešpektované. Z tejto zásady obsiahnutej v označenom ustanovení Trestný zákon nestanovuje žiadnu výnimku. Preto aj v prípade, keď súd aplikuje fakultatívne ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, nemôže pri svojom rozhodovaní opomenúť vziať do úvahy aj zákonné obmedzenie uvedené v ustanovení § 49 ods. 2 Tr. zák. To platí aj vo vzťahu k ustanoveniu § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., pri aplikácii ktorého súd nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák., a teda môže znížiť trest odňatia slobody neobmedzene (napr. aj na jeden deň). Aj v tomto prípade však musí byť ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. dôsledne rešpektované.

Čo sa týka použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., aj krajský súd s ohľadom na závery znaleckého dokazovania ohľadne duševného stavu obžalovaného dospel k záveru, že obžalovaný spáchal jedným skutkom dva trestné činy (zločin a prečin) v stave zmenšenej príčetnosti a vzhľadom na jeho zdravotný stav je možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania. S postupom okresného súdu podľa tohto zákonného ustanovenia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Nestotožnil sa však s úpravou trestnej sadzby aj podľa ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. por., aplikáciu ktorého navrhla v odvolacom petite aj prokurátorka. K vzájomnému vzťahu ustanovení § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. odvolací súd uvádza, že ich považuje za vzájomne inkompatibilné, a to z nasledovných dôvodov:

Ako už bolo vyššie naznačené, mimoriadne zníženie trestu podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je oproti iným dôvodom vymedzeným v ustanovení § 39 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), e) Tr. zák. výnimočné v tom, že súd pri ukladaní trestu pod (dolnú) zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v § 39 ods. 3 Tr. zák. V nadväznosti na uvedené pri úprave trestnej sadzby podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. potom pri zistení prevažujúceho pomeru priťažujúcich okolností nie je namieste použiť ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák., t.j. zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Vzhľadom k neobmedzenej úprave výmery dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák. stáva bezpredmetným. Odporovalo by zásadám nielen logiky, ale i samotnému zmyslu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., najskôr dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby zvýšiť, a následne ju bez obmedzenia znížiť.

V súvislosti s určením druhu trestu krajský súd poznamenáva, že obžalovanému nemožno uložiť iný druh trestu (ako trest odňatia slobody), nakoľko tomu bráni ustanovenie § 34 ods. 6 vety druhej Tr. zák., podľa ktorého za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. V danom prípade bol obžalovaný uznaný za vinného aj zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., za ktorý Trestný zákon ustanovuje trestnú sadzbu v rozpätí 3 až 8 rokov.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení § 34 ods. 6 veta druhá, § 49 ods. 2 Tr. zák. a ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák., krajský súd teda obligatórne musel obžalovanému uložiť úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody s tým, že vzhľadom na splnenie podmienok pre postup podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. pri určení jeho výmery nebol viazaný zákonnými obmedzeniami uvedenými v § 39 ods. 3 Tr. zák. Pre zadosťučinenie zákonu krajský rozhodol tak, že obžalovanému uložil symbolický úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedného týždňa, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd považuje uloženie takéhoto trestu za primerane, objektívne a spravodlivo vystihujúce účel trestu z hľadiska jeho generálnej i individuálnej prevencie trestu v presvedčení, že tak obžalovaný, ako i spoločnosť prijme takýto trest ako dostatočnú satisfakciu za konanie, ktorého sa obžalovaný dopustil.

     Na základe uvedeného krajský súd rozhodol o treste tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Žiline, 8. novembra 2011