NÁČRT HISTÓRIE PRÁVNEJ ÚPRAVY REGISTRA TRESTOV: OBDOBIE DO ROKU 1960

JUDR. JÁN ŠANTA, PHD.
PROKURÁTOR ÚRADU ŠPECIÁLNEJ PROKURATÚRY GP SR
E-MAIL: JAN.SANTA@GENPRO.GOV.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
register trestov, história, prokuratúra, tresty, výpis, trestné činy, prečiny, priestupky

KEY WORDS:
criminal record, history, prosecution office, punishments, extract, crimes, minors, administrative delicts

ABSTRAKT:
V predmetnom príspevku autor analyzuje historické obdobie právnej úpravy registra trestov do roku 1960. Pozornosť venuje celému rozsahu tejto právnej úpravy od roku 1922, spolu piatim základným právnym normám upravujúcim túto problematiku. Zohľadňuje aj ďalšie súvisiace zákony, najmä trestné zákony, trestné poriadky, zákony o priestupkoch, zákony o prokuratúre tohto obdobia, ako aj ďalšie historické súvislosti, vrátane ideologických, spojených s budovaním socializmu.

ABSTRACT/SUMMARY:
Legal regulations concerning the Criminal Register (register of previous convictions) are the main topic of the article. It includes an analysis of legal regulations within the historical framework of years 1922 – 1960. The author’s attention concentrates on the entire period as well as on the whole extent of the legal regulation mentioned, including five fundamental legal regulations relating to the issue. Further related laws are taken into consideration as well, especially Criminal Codes, Codes of Criminal Procedure, Administrative Offences Acts, Acts on Public Prosecution Service and also a wider historical context including the ideological points of view relating to the ideas of (building) socialism.

1.ÚVOD

Z úvodných ustanovení v súčasnosti platného zákona o registri trestov č. 330/2007 Z. z. v platnom znení (zákon o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, naposledy novelizovaný zákonom č. 345/2012 Z.z.), účinného od 1. januára 2008, vyplýva, že tento zákon upravuje získavanie, zhromažďovanie, spracúvanie a výmenu údajov, uchovávanie a uschovávanie dokumentácie a poskytovanie informácií o fyzických osobách, ktoré boli právoplatne odsúdené súdmi v trestnom konaní, o právnických osobách, ktorým bolo súdom právoplatne uložené zhabanie peňažnej čiastky alebo zhabanie majetku, o osobách, pri ktorých bolo právoplatne podmienečne zastavené trestné stíhanie súdom alebo prokurátorom, fyzických osobách, pri ktorých bol v trestnom konaní schválený zmier a zastavené trestné stíhanie súdom alebo prokurátorom, nadväzujúcich rozhodnutiach alebo opatreniach, ktoré súvisia s týmito rozhodnutiami a o iných skutočnostiach významných pre trestné konanie, ak to ustanovuje zákon.

Súčasťou registra trestov sú aj informácie o odsúdeniach a ostatných súvisiacich rozhodnutiach vydaných súdmi iných členských štátov Európskej únie a súdmi iných štátov, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva.

Register trestov vedie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V registri trestov sa v súlade s osobitným zákonom upravujúcim ochranu osobných údajov vedie evidencia a zabezpečuje sa ochrana relevantných údajov a informácií pred zničením, odcudzením, stratou, poškodením, neoprávneným prístupom, zmenou alebo neoprávneným rozširovaním. Register trestov sa vedie aj elektronickou formou.

Generálna prokuratúra plní úlohu ústredného orgánu pre výmenu informácií o odsúdeniach a ostatných súvisiacich rozhodnutiach s inými členskými štátmi Európskej únie.

Výmena týchto informácií je zabezpečovaná prostredníctvom Európskeho informačného systému registrov trestov.

Predmetná právna úprava (ďalej obsiahnutá spolu v 20 paragrafoch) tak v aktuálnom znení v súčasnosti v zásade dostatočne reaguje na potreby praxe a tiež na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

2.ZAČIATOK 20. STOROČIA AŽ DO ROKU 1950

Právna úprava registra trestov má však aj svoju bohatú, viac ako storočnú históriu, siahajúcu minimálne k nariadeniam uhorského ministerstva spravodlivosti zo dňa 15. októbra 1908 č. 24300/1908, 20. novembra 1908 č. 27000/1908 a zo dňa 20. decembra 1913 č. 66200/1913 upravujúcim tzv. individuálne listy sčítacie (odlišná právna úprava tejto problematiky platila na vtedajšom území Čiech, a to počnúc rokom 1853 až 1873).

Takáto najstaršia právna úprava registra trestov sa vyznačovala rozptýlenosťou, neprehľadnosťou a nedokonalosťou metód zbierania štatistických dát, čo sa prejavovalo aj v nedostatkoch pri samotnom výkone jednotlivých trestov.

Aj po vzniku Československa v roku 1918, zostali po určitý čas trestné záznamy týkajúce sa Slovenska a Podkarpatskej Rusi v centrálnom registri v Budapešti a evidenčná služba odsúdených osôb bola na tomto území organizovaná len provizórne. Navyše nebolo vhodné a možné v ďalšom období postupovať podľa uvedených starších a problémových právnych noriem. V konečnom dôsledku pripravovaná reforma trestného práva vyžadovala mať čo najpresnejší štatistický obraz aktuálnej kriminality, a teda ju čo najdôslednejšie evidovať.^[1]

Zohľadňujúc všetky tieto, ale aj ďalšie skutočnosti, bolo s účinnosťou od 1.januára 1923 prijaté nariadenie vlády Československej republiky č. 198/1922 Sb. o evidencii súdnych previnilcov a zbieraní dát pre účely kriminálnej štatistiky. Toto rozsiahle nariadenie pozostávalo z 52 paragrafov rozdelených do VI. častí s názvami Trestné listy, sčítacie trestné listy a správy, Register trestov a úrad registra trestov, Evidencia a štatistika výkonov trestov, Otlačky prstov a fotografie, Osobitné ustanovenia pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, Prechodné a záverečné ustanovenia. Súčasťou uvedenej právnej normy bolo 6 vzorov pre vyhotovovanie jednotlivých záznamov. O precíznosti tejto právnej úpravy svedčí aj tá skutočnosť, že bola novelizovaná len nariadením vlády č. 171/1927 Sb., ktoré zrušovalo pôvodný § 37 (upravujúce ukladanie vyradených útržkov evidenčných listov) a bola zrušená až nariadením ministerstva spravodlivosti č. 117/1950 Zb. o registri trestov, s jeho účinnosťou od 1.augusta 1950.

Podstatou citovanej právnej úpravy č. 198/1922 Sb. bolo uloženie povinnosti vyhotovovať trestný list a sčítací trestný list o každom právoplatnom odsúdení všeobecným alebo vojenským trestným súdom pre zločin, prečin alebo priestupok, s výnimkou dôchodkových trestných činov. V prípade odsúdeného cudzieho štátneho príslušníka sa trestný list vyhotovoval dvojmo a jedno jeho vyhotovenie sa zasielalo príslušnému úradu registra trestov v cudzine podľa pravidiel o právnom styku s cudzinou.

Register trestov bol rozdelený na 3 oddiely, do ktorých sa v abecednom poradí ukladali trestné listy. Konkrétne do oddielu A o nepodmienečnom odsúdení a zatykače, do oddielu B o podmienečnom odsúdení a správy o podmienečnom prepustení z výkonu trestu a do oddielu C vyradené trestné listy o podmienečnom odsúdení a o zahladení odsúdenia.

Za úrad registra trestov sa určilo štátne zastupiteľstvo pre tých odsúdených, ktorí sa narodili v jeho obvode. Pre odsúdených, ktorí sa narodili v cudzine, alebo ktorých miesto narodenia nebolo možné zistiť sa oddelene viedol register trestov pri Štátnom zastupiteľstve v Brne, obdobne ako v prípadoch odsúdenia páchateľov z rómskeho etnika, u ktorých sa viedla evidencia dvojmo aj podľa miesta narodenia. V stanovených štvrťročných intervaloch boli sčítacie trestné listy hromadne zasielané Štátnemu úradu štatistickému. V jedinej forme – ako výpis z registra trestov ho bolo možné vydať viacerým subjektom, počnúc fyzickými osobami, cez bezpečnostné orgány, končiac súdmi, vrátane cudzozemských.

Ako to vyplýva zo IV. časti citovanej právnej normy, § 38 – § 44 upravoval daktyloskopovanie (s výnimkou osôb mladších ako 18 rokov) a fotografovanie.

Piata časť analyzovaného nariadenia vlády č. 198/1922 Sb. s názvom Osobitné ustanovenia pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v § 46 až § 48 zakotvovala okrem iného vyhotovovanie trestných listov a sčítacích trestných listov tiež o každom odsúdení správnym úradom ako policajným súdom pre priestupky podľa § 1 zák. Občas. XXI z roku 1913 o verejne nebezpečných zaháľačoch a podľa §§ 66 – 68 a § 70 priestupkového zák. čl. XL z roku 1879.

Prechodné a záverečné ustanovenia predpokladali zasielanie takto zriadeným registrom trestov výpisy trestov zo Zemského trestného evidenčného úradu v Budapešti.

Za určité zaujímavosti tejto právnej úpravy možno považovať vyhotovovanie žltých trestných listov pre osoby mužského pohlavia a červených pre ženy, evidenciu straty volebného práva, dočasné odňatie politických práv, nadmerné používanie alkoholu, skutočný počet osôb o ktoré sa odsúdený staral, choroby, vrátane napr. tuberkulózy, „náruživosti“, medzi ktoré boli zaraďované kartové hry, „náruživé návštevy biografů, tanečných lokálu, pôžitek jedů, náchylnost k toulce atď.“

Takáto prvá právna úprava registra trestov v Československu na území Slovenska nadväzovala na vtedy stále platný zák. článok V/1878 – Trestný zákonník o zločinoch a prečinoch a zák. článok XL/1879 – Trestný zákonník o priestupkoch. Systém trestov podľa zák. článku V/1878 vychádzal z troch základných druhov trestov: trest odňatia slobody (káznica, žalár, štátne väzenie a väzenie), peňažný trest a trest smrti (skutkové podstaty zločinov vraždy a velezrady).^[2] Predmetná úprava Druhov trestov bola zakotvená v III. hlave, najmä v § 20 – § 36. Tresty za priestupky upravoval zák. článok XL/1879 v § 15 – § 29 a nimi boli sankcie označované ako uzamknutie (väzenie, árešt) a peňažitá pokuta.

Základnou procesnou normou tohto obdobia bol zák. článok XXXIII z r. 1896 – Trestný poriadok, platný pôvodne na území Uhorska a po roku 1918 na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ktorý bol postupne dopĺňaný neskoršími zákonmi a skoršie aj nálezmi bývalej kúrie v Budapešti. Medzi ďalšie dôležité dobové procesné normy možno zaradiť aj zák. článok XXXIII/1912 a neskorší zákon č. 232/1941 Sb. V oboch prípadoch išlo o Vojenské trestné poriadky.

Úrad verejného žalobcu, medzičasom s názvom štátne zastupiteľstvo, pri ktorom sa vytvoril register trestov bol na území Slovenska s účinnosťou od 1. januára 1872 zriadený zák. článkom XXXIII z roku 1871 s názvom O kráľovskom fiskaláte.^[3]

3.OBDOBIE ROKOV 1950-1960

Za ďalšie obdobie v histórii právnej úpravy registra trestov možno považovať roky 1950-1960, pretože v tom čase je prijímaný celý rad nových právnych noriem na novom ideologickom základe, medzi nimi tiež nariadenie ministra spravodlivosti č. 117/1950 Zb. o registri trestov, ktoré účinnosť nadobúda dňa 1. augusta 1950.

Súvisiaci dobový Komentár k Trestnému zákonu č. 86/1950 Zb., k štvrtej hlave upravujúcej tresty uvádza, že obsah a význam trestu sa mení s vývojom spoločnosti. Trest býval pomstou, výkupným, odplatou a vždy bol prostriedkom k udržaniu moci vládnucej triedy. V ľudovej demokracii, ktorá postupne odstraňuje základné príčiny zločinnosti, nadobúda popri zneškodnení nepriateľov ľudu a zabránení ďalším činom páchateľa význam výchovný účel trestu. Z výkonu trestu musí byť odstránené všetko, čo marí nápravný účinok, v odsúdenom nesmie byť takisto ubíjaná ľudská dôstojnosť.

Význam trestu (ako ďalej uvádza tento komentár) pramení z podstaty štátu ako triedneho nástroja k ochrane záujmov pracujúcej väčšiny ľudu tak pred trestnými činmi nepriateľov štátu, ako aj pred tými, ktorí v sebe doteraz neprekonali prežitky kapitalistického poriadku. V súlade s týmto pohľadom je i ustanovenie § 17 o význame trestu, ustanovenie, ktoré spolu s ustanovením § 1 o význame zákona tvorí základnú smernicu ako pri ukladaní, tak i pre výkon trestu.

Hlavnými trestami podľa § 18 ods. 1 písm. a – c Trestného zákona boli trest smrti, odňatia slobody, nápravné opatrenie. Ako vedľajšie tresty boli podľa § 18 ods. 2 písm. a – j Trestného zákona definované strata štátneho občianstva, strata čestných občianskych práv, vylúčenie z vojska, strata vojenskej hodnosti, prepadnutie majetku, peňažný trest, zákaz činnosti, vyhostenie, zákaz pobytu, zverejnenie rozsudku, prepadnutie veci. Vedľajší trest bolo možné uložiť len spoločne s hlavným trestom. Tresty sa teda rozlišovali na hlavné a vedľajšie. Označenie určitých trestov ako „vedľajších“ neznamená, že by boli menej významné, alebo pre páchateľa menej citeľné, ale iba to, že je nemožné ich uložiť samostatne bez niektorého z hlavných trestov. Hlavné tresty nemožno uložiť popri sebe, vedľajšie tresty áno.^[4]

Uvádzané nariadenie č. 117/1950 Zb. o registri trestov svojou stručnou právnou úpravou v deviatich paragrafoch ustanovovalo, že registre trestov vedú krajskí prokurátori. Zostala tak zachovaná doterajšia decentralizovaná evidencia potrestaných osôb.

Tresty sa zapisovali do registra trestov vedeného tým krajským prokurátorom, v ktorého obvode sa narodila osoba, ktorej sa zápis týkal; ak sa narodila v cudzine alebo nebolo možné zistiť miesto narodenia, zapisovali sa tresty do registra trestov vedeného krajským prokurátorom v Brne. Súdy, úrady a verejné orgány boli povinné oznamovať krajskému prokurátorovi všetky skutočnosti dôležité pre zápis do registra trestov alebo pre zmenu zápisu. Do registra trestov sa zapisovali tresty právoplatne uložené súdom. Na príkaz ministra spravodlivosti sa zapisovali do registra trestov tiež tresty uložené súdmi cudzích štátov. Register trestov bol rozdelený na dva oddiely označené písmenami A a B. Do oddielu A sa zapisovali uložené nepodmienečné tresty, trest nápravného opatrenia však len vtedy, ak bol tento trest alebo jeho zvyšok premenený na trest odňatia slobody a tresty podmienečné odložené, ak bol nariadený výkon trestu. Do oddielu B sa zapisovali tresty nápravného opatrenia, tresty podmienečné odložené a zahladené odsúdenia. V prípade osvedčenia sa podmienečne odsúdenej osoby, alebo ak bolo isté, že podmienečne odložený trest už nemohol byť vykonaný (§ 28 ods. 2 Trestného zákona), alebo nápravné opatrenie už bolo vykonané, preniesli sa zápisy týkajúce sa nepodmienečne uložených vedľajších trestov z oddielu A do oddielu B. Nové rozhodnutie alebo zmena pôvodného rozhodnutia, ku ktorým došlo po zápise do registra trestov, sa v registri trestov vyznačovalo taktiež. Ak však išlo o rozhodnutie alebo o zmenu, ktoré by odôvodňovali zápis trestu do iného oddielu, preniesol sa pôvodný zápis do tohto oddielu. Zápisy týkajúce sa osôb starších ako osemdesiat rokov a osôb, ktoré zomreli, boli z registra trestov odstránené. Výpis z registra trestov sa vydával len súdu, úradu alebo verejnému orgánu alebo osobe, ktorej sa zápis týkal, a to na ich žiadosť .Výpis z oddielu B bolo možné vydať len za účelom trestného konania. Okrem týchto prípadov bolo možné výpis z registra trestov vydať len vtedy, ak to vyžadoval dôležitý všeobecný záujem.

Po krátkej platnosti tejto právnej normy, už s účinnosťou od 1. januára 1952 bolo vydané nové nariadenie ministrov spravodlivosti, národnej obrany a vnútra č. 100/1951 Zb. o registri trestov.

Ešte stručnejšie v rozsahu šiestich paragrafov (vrátane § 5 o zrušení nariadenia č. 117/1950 Zb. a § 6 o nadobudnutí účinnosti) zakotvovalo, že register trestov vedie generálna prokuratúra.

Do registra trestov sa zapisovali tresty právoplatne uložené súdom, národným výborom, pokiaľ neboli uložené v blokovom konaní. Na príkaz ministra spravodlivosti sa zapisovali do registra trestov tiež tresty uložené súdmi cudzích štátov. Zápisy týkajúce sa osôb, ktoré zomreli, alebo osôb starších ako osemdesiat rokov sa z registra trestov odstraňovali (§ 2). Súdy a orgány štátnej správy boli povinné oznamovať generálnej prokuratúre všetky skutočnosti dôležité pre zápis do registra trestov alebo pre zmenu zápisu (§ 3). Výpis z registra trestov sa vydával len súdu alebo orgánu štátnej správy alebo osobe, ktorej sa zápis týkal, a to na ich žiadosť. Vo výpise, ktorý sa vydával súdu alebo orgánu štátnej správy pre účely trestného konania, sa uvádzali zápisy o všetkých trestoch uložených súdom alebo národným výborom. Inak sa vo výpise uvádzali len zápisy o hlavných a vedľajších trestoch uložených súdom pri dovtedy nezahladenom nepodmienečnom odsúdení na trest odňatia slobody alebo na ťažší trest, odsúdení k nápravnému opatreniu, ak bol tento trest alebo jeho zvyšok premenený na trest odňatia slobody a zápisy o podmienečnom odsúdení, ak bol dodatočne nariadený výkon trestu.

Okrem týchto prípadov bolo možné výpis z registra trestov vydávať len vtedy, ak to vyžadoval dôležitý všeobecný záujem (§ 4).

Dôvodom takejto novej právnej úpravy boli nové skúsenosti s doterajšou organizáciou registrov trestov, snaha o zvýšenie ich spoľahlivosti, presnosti a úplnosti odsúdených a potreba centrálnej systematickej evidencie viacerých v tom čase významných priestupkov, predovšetkým politickej povahy v oblasti pôsobnosti orgánov vtedajšej ľudovej správy. Registre trestov vedené dovtedy pri jednotlivých krajských prokuratúrach podľa miesta narodenia registrovaných osôb boli v prvých dňoch roku 1952 v zmysle nariadenia vlády sústredené do dvoch evidenčných oddelení. V oddelení nachádzajúcom sa v Prahe, Malostranské náměstí 25, boli registrované osoby narodené v Čechách a v cudzine a v oddelení nachádzajúcom sa v Bratislave boli registrované osoby narodené na Slovensku. Nariadenie bolo vykonané výnosom Ministerstva spravodlivosti zo dňa 21.12.1951, č. 29378/51-II/6. Ním bol okrem iného upravený styk prokuratúr a súdov s registrom trestov. Novo bolo upravené spisovanie žiadostí o výpis súkromnými stranami, pretože doterajšie vydávanie „vysvedčení zachovalosti“ bolo zrušené vyhl. č. 273/51 Ú.I.I. Občania, ktorí potrebovali výpis vo svojom záujme, zaplatili poplatok vo výške 30,- Kčs. Mohli sa obrátiť na ktorýkoľvek okresný súd (pobočku súdu), okresnú prokuratúru alebo mimo sídla súdu na stanicu ZNB, kde s nimi bola spísaná žiadosť a vybavenie im bolo doručené bez ďalších nákladov poštou. Orgánom štátnej správy, pokiaľ o to vyslovene požiadali a uviedli dôvody, register trestov uviedol vo výpise všetky tresty (aj zahladené), uložené osobe súdom alebo národným výborom. Národné podniky mohli žiadať o výpis len z dôležitého všeobecného záujmu. Žiadosť musela byť riadne odôvodnená a opatrená kolkovou známkou v hodnote 30,- Kčs za každý výpis. Register trestov bol týmto centralizovaný. V podstate vznikli dve evidencie registrov trestov na území ČSR. Register trestov v Bratislave bol priamo podriadený registru trestov v Prahe.

Nariadením ministrov spravodlivosti, národnej obrany a vnútra z 12. mája 1953 č. 39/1953 Zb. sa menilo analyzované nariadenie č. 100/1951 Zb. v ustanoveniach § 2 ods. 1 a § 4 ods. 2 tak, že do registra trestov sa zapisovali tresty právoplatne uložené súdom ako aj tresty odňatia slobody, verejného pokarhania alebo pokuty prevyšujúce čiastku vtedajších 1000,- Kčs právoplatne uložené národnými výbormi a tiež vedľajšie tresty uložené popri niektorom z týchto trestov.

Zmena sa týkala tiež toho, že vo výpise z registra trestov, ktorý sa vydával súdu alebo orgánu štátnej správy pre účely trestného konania sa uvádzali zápisy o všetkých trestoch zapísaných v registri trestov, čo možno označiť za analógiu súčasného odpisu z registra trestov.

Predmetná právna úprava registra trestov v tomto svojom historickom kontexte nadväzovala na Trestný zákon správny č. 88/1950 Zb. Ten mal totiž chrániť ľudovodemokratickú republiku, jej socialistickú výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu a jednotlivca a vychovávať k dodržiavaniu pravidiel socialistického spolužitia. Podľa tohto zákona sa stíhali ako priestupky len činy, ktoré neboli trestné podľa Trestného zákona súdneho (§ 1, § 2). Podľa tohto zákona bolo možné ako hlavné ukladať aj tresty odňatia slobody do 6 mesiacov, verejné pokarhanie a pokutu. Vedľajšími trestami sa rozumeli trest prepadnutia majetku, zákaz činnosti, zákaz pobytu, prepadnutie veci a uverejnenie trestného výmeru. V osobitnej časti Trestný zákon správny od § 33 až po § 148 definoval jednotlivé skutkové podstaty priestupkov systematizovaných do 6 hláv s názvami Ochrana hospodárstva, Ochrana práce, zdravia ľudu a zásobovania, Ochrana poriadku vo verejných veciach, Ochrana brannosti, Ochrana kultúrneho života pracujúcich a Ochrana občianskeho spolužitia. V analyzovanom období bol tento zákon novelizovaný zákonom č. 14/1957 Zb., ktorým sa upravovali najmä tresty verejného pokarhania a pokuty a vo všeobecnej časti zákona sa niektoré skutkové podstaty novelizovali, pričom novo zakotvenými boli priestupky Rozkrádania a Poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve a Poškodzovania osobného a súkromného majetku.

Nadväzujúcou procesnou normou bol zákon č. 89/1950 Zb. z 12. júla 1950 o trestnom konaní správnom (Trestný poriadok správny). Nepochybne pre súčasné chápanie demokratického práva ako zaujímavosť pôsobia ustanovenia o možnosti zadržania osoby podozrivej z priestupku, jej vzatia do väzby národným výborom na dobu až do 30 dní, iné obmedzenia týkajúce sa miesta pobytu a oznámenia národnému výboru zmeny pobytu a možnosť domovej a osobnej prehliadky na základe písomného rozkazu národného výboru.

Novelou tohto zákona č. 102/1953 Zb. bola vo veciach priestupkov daná právomoc aj okresnému prokurátorovi, najmä v prípadoch, ak bolo potrebné za priestupok uložiť vyšší ako týmto zákonom stanovený trest, alebo trest iného druhu. V tomto prípade o priestupku konal sám prokurátor a pre priestupok podával obžalobu na ľudovom súde. Obdobná právomoc mu bola zverená vo veciach vojenskej disciplinárnej právomoci, v rámci ktorej konali nižší vojenský prokurátor a nižší vojenský súd. Aj v takýchto prípadoch mohol byť obvinený z priestupku vzatý do väzby trvajúcej najviac 30 dní (§ 3 – § 12 citovaného zákona). Tiež v takýchto prípadoch mohol byť obvinený z priestupku vzatý do väzby trvajúcej najviac 30 dní (§ 3 – § 12 citovaného zákona).^[5]

V poradí štvrtou československou právnou normou o registri trestov bolo nariadenie ministrov spravodlivosti, národnej obrany a vnútra č. 103/1953 Zb. Toto nariadenie, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. januára 1954 vo svojich deviatich paragrafoch okrem ponechania vedenia registra trestov generálnej prokuratúre zakotvovalo, že do registra trestov sa zapisujú tresty právoplatne uložené za trestné činy, tresty odňatia slobody, nápravného opatrenia, verejného pokarhania a pokuty prevyšujúce 500,- Kčs, právoplatne uložené za priestupky, ako aj i vedľajšie tresty uložené vedľa niektorého z týchto trestov. Na príkaz ministra spravodlivosti sa zapisovali do registra trestov tiež tresty uložené súdmi cudzích štátov. Zápisy týkajúce sa osôb, ktoré zomreli, alebo osôb starších ako osemdesiat rokov sa z registra trestov odstraňovali. Prokurátori, súdy, orgány národných výborov a iné verejné orgány boli naďalej povinné oznamovať generálnej prokuratúre všetky skutočnosti dôležité pre zápis do registra trestov alebo pre zmenu zápisu.

Výpis z registra trestov sa spravidla vydával len prokurátorovi, súdu, orgánu národného výboru alebo inému verejnému orgánu alebo osobe, ktorej sa zápis týkal, a to na ich žiadosť.

Vo výpise z registra trestov sa uvádzali tieto tresty uložené za trestné činy, pokiaľ odsúdenie nebolo zahladené: tresty odňatia slobody uložený nepodmienečne a tresty ťažšie, tresty nápravného opatrenia, ak bolo nápravné opatrenie premenené na trest odňatia slobody, tresty odňatia slobody podmienečne odložené, ak bol nariadený výkon trestu. Vo výpise pre prokurátora, súd, orgán národného výboru alebo iný verejný orgán sa okrem týchto trestov uvádzali tiež tresty odňatia slobody alebo nápravného opatrenia uložené za priestupok, pokiaľ od výkonu trestu neuplynul aspoň jeden rok, tresty nápravného opatrenia, pokiaľ nápravné opatrenie nebolo ešte vykonané, tresty odňatia slobody podmienečne odložené, pokiaľ sa podľa zákona na páchateľa nehľadí, ako by nebol odsúdený. Okrem týchto trestov sa vo výpise uvádzali i všetky vedľajšie tresty uložené vedľa nich. Vo výpise, ktorý sa pre účely trestného konania vydával prokurátorovi, súdu, orgánu národného výboru alebo inému verejnému orgánu, sa uvádzali všetky hlavné i vedľajšie tresty zapísané v registri trestov. Okrem uvedených prípadov bolo možné výpis z registra trestov vydať len vtedy, ak žiadateľ osvedčil generálnej prokuratúre, že to vyžaduje dôležitý všeobecný záujem.

Poslednou právnou normou tohto obdobia upravujúcou register trestov bolo nariadenie ministrov spravodlivosti, vnútra a národnej obrany č. 51/1957 Zb. o registri trestov. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť dňom 1. septembra 1957 a vo svojich ôsmych paragrafoch prinieslo niektoré závažnejšie zmeny v porovnaní s doterajšou právnou úpravou registra trestov.

Predovšetkým zakotvilo, že register trestov vedie ministerstvo spravodlivosti a pokiaľ išlo o československých štátnych občanov narodených na Slovensku, povereníctvo spravodlivosti. Ustanovenia § 2 – § 6 (§ 7 bol zrušovacím a § 8 o nadobudnutí účinnosti) uvádzali, že do registra trestov sa zapisujú hlavné tresty právoplatne uložené za trestné činy, upustenie od potrestania u trestných činov (§§ 17a a 58 Trestného zákona), tresty odňatia slobody, nápravného opatrenia, verejného pokarhania a pokuty prevyšujúce 500,- Kčs, právoplatne uložené súdom za priestupky, tresty nápravného opatrenia uložené výkonným orgánom rady národného výboru za priestupok, ak bolo nápravné opatrenie premenené na trest odňatia slobody. Do registra trestov sa zapisovali tiež všetky tresty vedľajšie uložené popri týchto trestoch. Na príkaz ministra spravodlivosti sa zapisovali do registra trestov tiež tresty uložené cudzími súdmi. Zápisy týkajúce sa osôb, ktoré zomreli, alebo osôb starších ako 80 rokov sa z registra trestov naďalej odstraňovali.

Súdy a iné štátne orgány boli povinné oznamovať ministerstvu (povereníctvu) spravodlivosti všetky skutočnosti dôležité pre zápis do registra trestov alebo pre zmenu zápisu.

Štátnemu orgánu alebo inej organizácii socialistického sektora alebo osobe, ktorej sa zápis týkal, sa vydal na ich žiadosť výpis z registra trestov.

Vo výpise z registra trestov sa uvádzali tieto doteraz nezahladené hlavné tresty spolu s trestami vedľajšími uloženými vedľa nich: tresty odňatia slobody uložené nepodmienečne a trest smrti, tresty nápravného opatrenia, ak bolo nápravné opatrenie premenené na trest odňatia slobody, tresty odňatia slobody podmienečne odložené, ak bol nariadený výkon trestu.

Vo výpise z registra trestov sa ďalej spolu s trestami vedľajšími uvádzali: tresty nápravného opatrenia uložené súdom, ak nápravné opatrenie nebolo ešte vykonané, tresty odňatia slobody podmienečne odložené, ak sa podľa zákona na páchateľa nehľadelo, ako by nebol odsúdený.

Vo výpise z registra trestov sa však neuvádzali tieto tresty uložené za priestupok, ak od ich výkonu alebo odpustenia uplynula doba jedného roka.

Pre účely trestného konania sa vydával súdu, prokurátorovi, vyšetrovaciemu orgánu (§ 172 Trestného poriadku), ministerstvu spravodlivosti alebo výkonnému orgánu rady národného výboru odpis registra trestov. Okrem iných zmien je teda zrejmé, že táto právna úprava prvýkrát rozlišuje výpis a odpis z registra trestov.

Novelou tohto nariadenia č. 66/1958 Zb. zo 17. októbra 1958 prechádza vedenie registra trestov opäť na generálnu prokuratúru.

Najvýznamnejšou procesnou normou prvej polovice 50. rokov minulého storočia upravujúcou postavenie prokurátora priamo v trestnom konaní bol zákon č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok). Z § 1 a § 2 tohto zákona vyplývalo, že jeho účelom je upraviť konanie v odbore trestného súdnictva tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona potrestaní. Pomáhať dosiahnutiu tohto účelu bolo právom a povinnosťou každého občana. Prejednávanie vecí sa malo diať tak, aby vychovávalo občanov na ostražitosť voči nepriateľom pracujúceho ľudu a iným rušiteľom jeho budovateľského úsilia a na plnenie občianskych povinností. Úlohou prokurátora a súdu v trestnom konaní bolo starať sa o to, aby sa zachovávali zákony ľudovodemokratickej republiky a aby sa používali v súlade so záujmami pracujúceho ľudu. Úlohou vojenského prokurátora a vojenského súdu bolo okrem toho chrániť bojaschopnosť ozbrojených zborov, disciplínu a poriadok v nich ustanovený, upevňovať veliteľskú právomoc a tým prispievať k zabezpečeniu obrany vlasti. Úlohou prokurátora v trestnom konaní bolo najmä bdieť nad spravodlivým potrestaním páchateľov a dbať na výkon trestov im uložených.

Z dôvodovej správy vypracovanej k tomuto Tr. poriadku vyplývalo, že prenikavé zmeny, ktoré nastali po II. svetovej vojne v hospodárskej a politickej štruktúre spoločnosti sa nutne prejavili tiež v odbore trestného súdnictva. Moc v štáte prevzal pracujúci ľud s robotníckou triedou na čele a túto moc tiež sám vykonáva. Zákon č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva je jasným výrazom tejto skutočnosti. Vydanie tohto zákona bolo významným krokom k vybudovaniu ľudovodemokratického súdnictva. Dobová dôvodová správa k citovanému Tr. poriadku ďalej okrem iného uvádza, že sa posilňuje postavenie prokurátora v trestnom konaní, ruší sa inštitút vyšetrujúceho sudcu a jeho právomoci a povinnosti sa v podstate prenášajú na prokurátora. Prokurátor vedie konanie do podania obžaloby a zoznámi sa tak podrobne s vecou už v priebehu vyšetrovania, pozná osoby, ktoré budú nejakým spôsobom zúčastnené na konaní a účelne, hospodárne a rýchlo rozhoduje o priebehu prípravného konania. Jeho právomoc vo fáze vyšetrovania tiež umožní, aby v konaní pred súdom, kde potom vystupuje ako žalobca, vhodne zasahoval do veci a pomáhal súdu pri zisťovaní materiálnej pravdy. Úzka spolupráca s orgánmi národnej bezpečnosti, prípadne aj s inými úradmi a orgánmi má napomáhať k úspešnému vedeniu vyšetrovania. Kodifikáciou trestného procesného práva sa dosiahne tiež, ako vo všetkých ostatných oblastiach tvorby nového právneho poriadku, odstránenie právneho dualizmu medzi Slovenskom a českými krajinami.^[6]

Dňom 1. januára 1957 nadobudol účinnosť nový Trestný poriadok zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom z 19.decembra 1956.

Ako to uvádza dôvodová správa k tomuto Trestnému poriadku, celoštátna konferencia Komunistickej strany Československa, konaná v júni 1956, vytýčila hlavné zásady pre prácu orgánov bezpečnosti, prokuratúry a súdov. Ako hlavné úlohy určila upevnenie prokurátorského dozoru, zabezpečenie dôsledného uplatnenia tzv. prezumpcie neviny v trestnom konaní, zlepšenie výchovnej úlohy všetkých orgánov činných v trestnom konaní, zabezpečenie vzájomnej previerky práce orgánov bezpečnosti, prokuratúry a súdov a dôsledné upevňovanie socialistickej zákonnosti. Tieto zásady boli kladne prijaté Národným frontom, predstaviteľom všetkého pracujúceho ľudu. Na uskutočnenie prijatých zásad uložila celoštátna konferencia, aby bol ešte v tomto roku prepracovaný Trestný poriadok. Dovtedy platný Trestný poriadok, podľa tejto súdobej dôvodovej správy, hoci v ňom boli uplatnené už niektoré pokrokové zásady charakterizujúce obdobie prechodu k socializmu, nezabezpečoval v dostatočnej miere uplatnenie výchovnej funkcie trestného konania, nezabezpečoval vzájomnú previerku práce orgánov bezpečnosti, prokuratúry a súdu tak, aby bezodkladne museli byť odhalené akékoľvek nedostatky v činnosti týchto orgánov, ktorými bola porušená socialistická zákonnosť. Nezabezpečoval tiež v plnej miere obhajobu obvineného. Pritom sa prizeralo na zásady, ktoré sa na úseku trestného konania osvedčili v Zväze sovietskych socialistických republík a v ľudovodemokratických štátoch.^[7]

Za historicky významné aj z hľadiska právnej úpravy registra trestov možno považovať ústavný zákon č. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre, zákon č. 65/1952 Zb. o prokuratúre, ako aj neskôr prijatý nový zákon o prokuratúre č. 65/1956 Zb.

Dobová literatúra tieto právne normy hodnotí ako zákony, „ktoré znamenali zavŕšenie premeny československej prokuratúry v prokuratúru socialistického typu“. Podľa jedného z množstva historických prameňov sa prokuratúra stala samostatným rezortom, centrálne riadeným, na miestnych orgánoch nezávislým orgánom, vybudovaným na monokratickom princípe. Jej činnosť sa stala špecifickou formou štátnej činnosti odlišnou od činnosti orgánov štátnej správy, súdov a ďalších orgánov. Išlo nielen o kľúčovú udalosť v živote prokuratúry, ale aj o významný článok v realizácii leninského učenia o jednote socialistickej zákonnosti a mechanizme jej zabezpečovania. Podľa tejto literatúry veľký význam mali prijaté zmeny aj pre štruktúru ďalšej výstavby a činnosť vojenskej prokuratúry. V záujme splnenia leninských princípov socialistickej zákonnosti bola vojenská prokuratúra vyčlenená z organizačnej štruktúry Československej ľudovej armády a bola včlenená ako nedeliteľná súčasť do jednotnej československej prokuratúry.

Zriadenie prokuratúry nového typu si vyžiadala potreba ochrany nového štátneho zriadenia pred útokmi vnútorného i vonkajšieho triedneho nepriateľa a úlohy spojené s prestavbou spoločnosti a výstavbou socializmu. V dôvodovej správe k ústavnému zákonu o súdoch a prokuratúre bolo zdôraznené, že ľudovodemokratický štát potrebuje nastoliť poriadok a prísnu zákonnosť ako jeden z najúčinnejších prostriedkov upevnenia štátu robotníckej triedy a jej spojencov. Nová prokuratúra bola zriadená po vzore prvej socialistickej prokuratúry sveta, prokuratúry sovietskej, pri kolíske ktorej stál V. I. Lenin. Skúsenosti sovietskej prokuratúry umožnili vytvoriť hneď na začiatku spoľahlivý právny základ organizácie a činnosti československej prokuratúry, základ, ktorý v plnej miere dokázal svoju životnosť. Všetky nasledujúce právne úpravy na tento právny základ organicky nadväzovali a ďalej ho rozvinuli.^[8]

Na druhej strane z hľadiska súčasného demokratického videnia historických súvislostí tohto obdobia je namieste pripomenúť, že najmarkantnejším rysom komunistickej trestnoprávnej perzekúcie sa stali politické procesy, ktorých hlavná vlna prebehla v r. 1948-1955. Politicky motivované procesy však z praxe komunistického režimu nikdy celkom nevymizli (a to ani v idealizovaných „zlatých“ 60. rokoch) a ich význam narástol opätovne v období tzv. normalizácie. V konečnom dôsledku aj takéto odsúdenia boli potom predmetom záznamov v registroch trestov.

(pokračovanie v budúcom čísle)

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY: