VEREJNÝ ZÁUJEM – JE JEHO OBSAHOM AJ ŠPORT?

PUBLIC INTEREST – ARE SPORTS PART OF IT?

PROF. JUDR. JÁN SVÁK, DRSC.
REKTOR PANEURÓPSKEJ VYSOKEJ ŠKOLY
E-MAIL: REKTOR@UNINOVA.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
demokratizmus, konštitucionalizmus, právny štát, ľudské práva, právo na život, právo na zdravie, ústava, test ústavnosti, verejný záujem, zákon o športe, šport, športovanie, športové zväzy, športovci, násilie, korupcia, doping, hospodárska súťaž

KEY WORDS:
democratism, constitutionalism, rule of law, human rights, right to life, right to health, constitution, public interest, the Act on Sports, sports, sporting, sports unions, sportsperson, violence, corruption, doping, economic competition

ABSTRAKT:
Autor sa v príspevku zaoberá vedecky otázkami či vôbec a za akých okolností je možné uvažovať o športe a športovaní ako o obsahu verejného záujmu, či môže byť verejný záujem naplnený ľubovoľným obsahom a či sa dosiahne verejný záujem prijatím nového zákona o športe. Otázku, či je šport obsahom verejného záujmu je potrebné skúmať z pohľadu konkrétneho ľudského práva, ktoré pri verejných záujmoch súvisiacich so športom a športovaním sú v hre.

ABSTRACT/SUMMARY:
In the presented article, the author deals (from a scientific perspective) with the question whether and if so to what extent, can be sports and sporting activities perceived as part of public interest. At the same time, he discusses whether the content of „public interest“ is flexible and open. Finally, the author looks into the issue, whether the new Act on Sports is a suitable instrument to reach the goal of public interest in sporting activities. The question whether sports are part of public interest are answered from the point of specific/particular human rights that are somehow related to sports and sporting activities.

Verejný záujem je pojmom ústavného práva. A ako je to s väčšinou pojmov obsiahnutých v ústave, v prvotnej vízii ústavodarcu zostáva bez obsahového naplnenia. Neočakávajme teda všeobecné definície ani v prípade verejného záujmu, ale jeho vymedzenie v konkrétnych oblastiach spoločenského života. Iné bude v zdravotníctve, iné v sociálnom zabezpečení, iné vo vzdelávaní, iné v kultúre. Jeho ďalší osud potom zostáva tak ako ústava samotná – zamotaný medzi právom a politikou. To znamená medzi tenziami konštitucionalizmu a demokratizmu.

Konštitucionalizmus obsahuje časť právnu, a to v rozpätí od právneho štátu až po ľudské práva a jeho najviditeľnejším ochrancom je po 2. svetovej vojne ústavné súdnictvo, ktoré chráni ústavu aj pred samotnými zákonodarcami.

Demokratizmus, ktorého základom je vládnutie na základe väčšinového princípu a jeho najviditeľnejším prejavom je zastupiteľská demokracia, je zasa hlavným nástrojom politiky pretavenej do zákona.

Verejný záujem z pohľadu, nielen slovenských, reálií sa najčastejšie (a aj najproblematickejšie) spája s vyvlastnením. Ústavnou podmienkou vyvlastnenia je, že jeho cieľom je spoločné dobro, záujem celej spoločnosti a je ultima ratio, teda poslednou možnosťou ako tento verejný záujem dosiahnuť. Typickým legitímnym cieľom pre vyvlastnenie je záujem spoločnosti na zrýchlení a zvýšení bezpečnosti nás všetkých v cestnej doprave cestou výstavby diaľnic. Podmienky a prostriedky na realizáciu tohto legitímneho cieľa sú ponechané na zákonodarcu.

V záujme zrýchlenia výstavby diaľnic bol politikmi prijatý zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona o katastri nehnuteľností- Zákon č. 669/2007 Z.z.. Následne bol podrobený testu ústavnosti (teda testom ľudských práv), či zvolené prostriedky v tomto zákone nezasiahli do práv vlastníkov pozemkov. Išlo po použitie testu proporcionality, kde na jednej strane stál zákonom chránený verejný záujem a na druhej strane vlastnícke právo. Test proporcionality sa uplatňuje predovšetkým v oblasti základných ľudských práv.

Pre oblasť ľudských práv druhej generácie, akými je právo na vzdelanie či právo na zdravie, sa používajú iné interpretačné metódy, pretože obsah týchto práv určujú politici zákonom. Hlavným meradlom ústavnosti týchto zákonov je potom kritérium efektívnosti, teda či podmienky a prostriedky vymedzené v zákone na naplnenie ústavou garantovaného, a v tomto prípade, aj verejným záujmom doloženého ľudského práva sú spôsobilé tento verejný záujem obsahovo naplniť.

Táto ústavná hra medzi politikou a právom sa premieta do všetkých oblastí, ktoré prejdú obsahovým testom verejného záujmu. Aplikované na šport potom prinášajú tri základné otázky:

Ad 1. Je notoricky známou skutočnosťou, že právo na šport nie je v Ústave Slovenskej republiky zaradené medzi expressis verbis vymedzené ľudské práva 2. generácie, čo však neznamená, že jeho obsah by nemohol byť zaradený pod iné ľudské práva hodné ústavnoprávnej ochrany. Kľúčom bude práve vymedzenie verejného záujmu z pohľadu športu.

Ako príklad, nie náhodou vybraný, je možné uviesť právo na zdravie a akými prostriedkami testovanými verejným záujmom sa dosiahne. Testom ústavnosti bola v rozhodovacej praxi ústavného súdu napríklad podrobená otázka, či je vo verejnom záujme chirurgická úprava ženských pŕs vo forme ich zväčšenia. V konkrétnom prípade išlo o trestné stíhanie za korupciu plastického chirurga, ktorý prijal úplatok za odvedenie kvalitnejšej práce. Z pacientky sa stal policajný agent a z lekára trestne stíhaná osoba, pretože podľa práva platného v tom čase bolo trestným činom prevzatie úplatku za vykonanie veci vo verejnom záujme. Ústavnoprávnou otázkou sa tak stalo posúdenie toho, či právo na ženskú krásu je obsahovou súčasťou práva na zdravie z pohľadu verejného záujmu pri chirurgickej úprave ženského poprsia.

Rovnakým testom ústavnosti by bola otázka, či športovanie je reálnym prostriedkom k napĺňaniu ľudského práva na zdravie. Podobne by sa mohlo postupovať aj pri iných ľudských právach 2. generácie, ktoré z pohľadu verejného záujmu by napĺňali jeho obsah športovaním či športom samotným. Napríklad išlo by o daňové zákonodarstvo, právnu úpravu sociálneho zabezpečenia, ale napríklad aj o právo na prácu či právo na výkon povolania a v neposlednom rade aj férové pravidlá z pohľadu hospodárskej súťaže.

Otázku, či je šport obsahom verejného záujmu je preto potrebné skúmať z pohľadu konkrétneho ľudského práva, ktoré pri verejných záujmoch súvisiacich so športom a športovaním sú v hre.

Ad 2. Druhá otázka z pohľadu verejného záujmu a športu je položená do vnútra športu, teda či šport samotný dokáže naplňovať verejný záujem. Týka sa to predovšetkým športových pravidiel, ktoré musia byť spôsobilé napĺňať verejný záujem z hľadiska verejného záujmu obsiahnutom v konkrétnom ústavne garantovanom ľudskom práve, ku ktorému v tom ktorom prípade inklinujú.

Samozrejme základnou otázkou v tomto smere je, či športové odvetvie napĺňa verejný záujem, pričom pre jeho hodnotenie bude irelevantná kategorizácia v rámci súkromného práva, v ktorom sa pohybujú športové zväzy či združenia športových zväzov. Ak je napríklad niektorý zo športov olympijským športom, nemusí byť automaticky športom z hľadiska verejného záujmu. Konkrétne, ak je verejný záujem obsiahnutý v práve na zdravie, tak je dôležité posúdenie, či zdraviu aj aktívne napomáha. Klasickým príkladom môže byť šach, ktorý však možno subsumovať pod iné ľudské právo, akým je napríklad právo na vzdelanie napríklad z pohľadu niektorých odvetví matematiky alebo ekonómie (teória hier).

Druhou otázkou je potom či z pohľadu verejného záujmu má šport, ktorý evidentne ohrozuje zdravie, či dokonca život, bezpečnostné pravidlá a podmienky minimalizujúce poškodenie zdravia. Príkladom môžu byť napríklad tzv. kontaktné športy či automobilový šport.

Treťou otázkou je či šport bez ohľadu na športové odvetvie má vytvorené predpoklady pre zabezpečenie jeho základného pravidla, ktorým je fair play, teda súťaž za rovnakých podmienok. Toto pravidlo môže byť ohrozené tak pozitívne ako aj negatívne. Príkladom pozitívneho (v smere dosiahnutia víťazstva) môže byť doping a negatívneho (v smere dosiahnutia prehry) môže byť korupcia prejavovaná v rôznych podobách od úplatkárstva po „tipovanie“ výsledkov. Sem však patria aj športové súťaže, kde do hry vstupujú otázky antimonopolného práva z pohľadu verejného záujmu na vytvorení rovnakých podmienok, aby bol zabezpečený férový priebeh súťaže z hľadiska ekonomického, pretože šport sa stal nielen kategóriou zábavy, ale aj kreatívneho priemyslu.

Ad 3. Tretia otázka na rozdiel od druhej, ktorá smerovala do vnútra športu a teda, či športové inštitúcie zabezpečujú napĺňanie verejného záujmu pri jednotlivých športových odvetviach či športových súťažiach, smeruje navonok, teda voči politikom. Ak je šport súčasťou verejného záujmu obsiahnutom pri napĺňaní konkrétneho ľudského práva a športové inštitúcie napĺňajú verejný záujem vo svojich športových odvetviach či športových súťažiach, potom je úlohou politikov, aby vo verejnom záujme prijali také opatrenia, ktoré by napomáhali realizácii verejného záujmu v športe. Klasickým nástrojom politikov v zastupiteľskej demokracii je zákon. V tomto prípade zákon o športe, pričom sa nemyslí len samotný zákon, ale aj množstvo iných zákonov a právnych predpisov, ktoré z určitého aspektu zasahujú do športu.

Zákon o športe ako taký je v tomto smere ústavnoprávne testovaný z hľadiska toho, či napĺňa verejný záujem v športe. V tomto smere sa táto otázka nevyčerpáva len v smere dostatočného a viaczdrojového financovania športu, ale testuje štát, či vyvára podmienky k tomu, aby sa naplnil verejný záujem obsiahnutý v konkrétnych ľudských právach. Pritom ide o ľudské práva 1. generácie (v menšej časti), aj druhej generácie (z väčšej časti).

V súvislosti so základnými ľudskými právami ide napríklad o právo na život. Z tohto pohľadu je potom testovaná právna úprava spojená napríklad s násilím na štadiónoch či bezpečnosťou divákov pri automobilových pretekoch.

Širšie prieniky má právna úprava športu v súvislosti s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami spojenými s ľudskými právami druhej generácie. V tomto prípade však test ústavnosti musí vychádzať z iných kritérií a je potrebné uviesť, že pri napĺňaní obsahu verejného záujmu majú politici možnosť širšej voľnej úvahy a ústavnoprávna ochrana sa zameria napríklad na to, či zákon o športe (v najširšom slova zmysle) vytvára také podmienky, ktoré sú dostatočné na to, aby ochrana ľudských práv v tejto oblasti nestrácala na podstate a význame z pohľadu čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky.