uznesenie KS ZA sp.zn. 2Tos/12/2010
2Tos/12/2010-371
U Z N E S E N I E
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 17. februára 2010 prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Martin proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 23T/4/2010-360 zo 4.2.2010 a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Martin, sp.zn. 23T/4/2010 zo 4. februára 2010.
Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvineného ml. M. K., nar. ....... v ......, trvale bytom ..........., t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Žiline, p r e p ú š ť a z v ä z b y n a s l o b o d u.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin uznesením č.k. 23T/4/2010-360 zo 4.2.2010 podľa § 79 ods. 3 Tr. por. prepustil obvineného ml. M. K. na slobodu. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. prijal písomný sľub obvineného zo dňa 7.12.2009 a 18.1.2010. Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. uložil nad obvineným dohľad probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Martin. Podľa § 82 ods. 1 písm. f) Tr. por. uložil obvinenému povinnosť pravidelne sa dostavovať na Okresný súd Martin k probačnému a mediačnému úradníkovi, podľa jeho určenia, prvýkrát do 24 hodín po jeho prepustení z väzby. Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. obvinenému uložil povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu bezodkladne každú zmenu pobytu.
Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa, poukazujúc na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva, v podstate neprimeranosťou trvania rozhodovania prokurátora o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu (cca 47 dní), hoci konaniu nebránila žiadna objektívna prekážka. Vzhľadom na porušenie základného práva obvineného na urýchlené konanie garantovaného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozhodol o prepustení obvineného z väzby na slobodu. Keďže obvinený zároveň so žiadosťami o prepustenie z väzby navrhol nahradenie väzby písomným sľubom, prípadne i „mediačným“ dohľadom, rozhodol aj v zmysle § 80 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. o nahradení väzby prijatím písomného sľubu obvineného, nariadením dohľadu probačného a mediačného úradníka tamojšieho súdu, pričom obvinenému zároveň uložil povinnosť oznámiť orgánom činným v trestnom konaní a súdu každú zmenu miesta jeho pobytu.
Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť prokurátor Okresnej prokuratúry Martin, a to priamo do zápisnice o výsluchu obvineného na Okresnom súde Martin vykonanom 4.2.2010, kde sa rozhodlo o prepustení obvineného z väzby na slobodu. Zahlásenú sťažnosť doposiaľ písomne neodôvodnil.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia, ako i správnosť konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadnuc pritom i na prípadné chyby, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané a zistil, že napadnuté uznesenie nie je, v dôsledku aplikácie inštitútov nahradzujúcich väzbu, správne.
Krajský súd však považuje za nutné uviesť, že súd prvého stupňa v samotnej podstate dospel k správnym záverom o tom, že v danom prípade je daný dôvod na prepustenie obvineného ml. M. K. z väzby na slobodu.
Obvinený ml. M. K. bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp.zn. Tp/83/2009 z 11.11.2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1Tpo/47/2009 z 19.11.2009 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Lehota väzby začala plynúť 9.11.2009 o 12.30 h. a obvinený ju vykonáva v Ústave na výkon väzby v Ružomberku.
Písomným podaním zo 7.12.2009 adresovaným Okresnej prokuratúre Martin a písomným podaním z 18.1.2010 adresovaným okresnému súdu požiadal obvinený ml. M. K. o prepustenie z väzby na slobodu, pričom tiež navrhol nahradiť jeho väzbu prijatím písomného sľubu, ktorý v rámci svojich žiadostí zároveň ponúkol, ako i dohľadom probačného a mediačného úradníka. V poradí prvá žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu zo 7.12.2009 bola doručená tamojšej prokuratúre 11.12.2009 (č.l. 350 spisu). Ďalšia žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu z 18.1.2010 bola prostredníctvom okresného súdu doručená prokuratúre 25.1.2010 (č.l. 351 spisu).
Prokurátor obidve tieto žiadosti obvineného vrátane svojho negatívneho stanoviska k nim (č.l. 349 spisu) predložil okresnému súdu až 27.1.2010, a to ako prílohu obžaloby sp.zn. 3Pv 145/09, ktorú v ten deň podal v predmetnej trestnej veci okrem iných aj na obvineného ml. M. K. ako jedného zo spolupáchateľov.
Takýto postup okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o prvej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu ani podľa názoru nadriadeného súdu nezodpovedá kritériám urýchleného rozhodovania o väzbe.
V zmysle § 2 ods. 6 veta druhá Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.
Citované zákonné ustanovenie zakotvuje zásadu prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí, z ktorej vyplýva povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu vo veciach, v ktorých je obvinený stíhaný väzobne, konať a rozhodnúť prednostne pred vecami, v ktorých sú obvinení na slobode, a to čo s najväčším urýchlením, samozrejme v súlade s náležitým zistením skutkového stavu.
Väzba je zásadným zaisťovacím inštitútom a predstavuje najzávažnejší zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu.
Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že v prípravnom konaní má aj prokurátor povinnosť rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby čo najrýchlejšie. Bez výhrad to platí aj v prípade prvej obvineným podanej žiadosti o prepustenie z väzby, o to viac, že obvinený je mladistvý.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky dozor prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní má predstavovať aktívny aspekt jeho konania zahŕňajúci garanciu základných práv a slobôd všetkým procesným stranám trestného konania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 126/05).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu – Trestnému poriadku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 126/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. (t.j. pred 1.7.2001), sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Do tejto skupiny medzinárodných zmlúv patrí aj Dohovor. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. III. ÚS 79/02 okrem iného konštatoval, že povinnosť dodržiavať vo svojej činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať Dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.
Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je v citovanom ustanovení obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Väzba má mať striktné obmedzené trvanie a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 Dohovoru použitý výraz „urýchlene“ a v ust. § 79 ods. 3 Tr. por. použitý výraz „bez meškania“ jasné indikujú, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude závisieť od konkrétnych okolností prípadu.
Ustálená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je jednotná v tom, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavkám rýchlosti (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 7/2000, I. ÚS 18/2003, III. ÚS 126/05). Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru preto nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne. Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, v zmysle ktorého, ak sa o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia rozhoduje na viacerých stupňoch, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, t.j. od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom, teda lehota sa posudzuje globálne (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 7/00, I. ÚS 223/04).
Z hľadiska dodržania požiadavky rýchlosti rozhodovania o prvej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu možno nepochybne konštatovať, že Okresná prokuratúra Martin od 11.12.2009 do 27.1.2010 postupovala ústavne a zákonne neakceptovateľným spôsobom, čo malo za následok porušenie práva obvineného podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a nepochybne i porušenie ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por. Z obsahu spisového materiálu pritom nevyplýva žiaden objektívny dôvod, či prekážka brániace prokurátorovi preskúmať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby obvineného v primeranej lehote. K opodstatnenosti tohto konštatovania prispieva i prokurátorom formálne ničím neodvodnené zahlásenie sťažnosti.
Z celkovej doby trvania konania o prvej žiadosti obvineného, už samotný čas spotrebovaný na okresnej prokuratúre v trvaní 47 dní vybočuje z lehôt, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva považuje za zodpovedajúce a prijateľné. Postup okresnej prokuratúry nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru i § 2 ods. 6 veta druhá Tr. por., a už vôbec nie za taký, ktorý by zodpovedal pojmu „bez meškania“ ustanoveného v § 79 ods. 3 Tr. por. Liknavý postup okresnej prokuratúry poznačený nedôvodnými prieťahmi (nečinnosťou), v dôsledku čoho sa ďalšie trvanie väzby stalo neakceptovateľným, nemohol okresný súd zákonným spôsobom „konvalidovať“ inak ako tým, že obvineného ml. M. K. prepustil z väzby na slobodu.
V dôsledku nemožnosti akceptácie takéhoto stavu vyvolaného „liknavosťou“ okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o prvej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby a jej predložení okresnému súdu na rozhodnutie krajský súd stotožniac sa v tejto časti s postupom okresného súdu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Okresný súd však nepostupoval správne, keď za takejto situácie zároveň prijal písomný sľub obvineného, uložil nad ním dohľad probačného a mediačného úradníka a uložil mu podľa § 82 ods. 1 písm. f) Tr. por. a § 80 ods. 2 Tr. por. povinnosti.
Všetky zákonné prostriedky umožňujúce nahradiť väzbu je nutné vnímať ako protihodnotu za ponechanie na slobode (prepustenie na slobodu), t.j. sú svojou podstatou „výmenou za väzbu“. Úlohou týchto alternatívnych inštitútov, vyžadujúcich od obvineného, prípadne inej osoby (napr. pri kaucii a prevzatí záruky za ďalšie správanie sa obvineného) určité aktívne konanie, resp. zdržanie sa presne konkretizovaného konania, je v podstate suplovať účel väzby, t.j. zabezpečiť zákonom požadované „správanie sa“ obvineného, u ktorého je daný niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 Tr. por., a to aj bez potreby obmedzenia jeho osobnej slobody takým radikálnym procesným opatrením, akým väzba je.
V danom prípade si treba uvedomiť, že dôvodom prepustenia obvineného z väzby bolo porušenie jeho práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a nepochybne i porušenie ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por., a nie záver o možnosti nahradiť jeho väzbu ním navrhovanými inštitútmi. V dôsledku takéhoto konštatovania sa potom, bez ohľadu na existenciu dôvodnosti pokračovania vo väzobnom stíhaní obvineného, okresný súd nemohol a nemal zaoberať tým, či väzbu, ktorej ďalšie trvanie sa stalo ústavne a zákonne neakceptovateľným, možno nahradiť niektorým z na to slúžiacich prostriedkov.
Aplikácia inštitútov nahrádzajúcich väzbu zakotvených v ustanoveniach § 80 Tr. por. a § 81 Tr. por. totiž prichádza do úvahy len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky pre ďalšie trvanie väzby, čo nebol daný prípad. Vo väčšine prípadov vrátane tohto platí, že nahradiť (zastúpiť) možno len to, čo existuje a mohlo by existovať aj (na)ďalej, nie však to, čo túto možnosť, či oprávnenie „pro futuro“ stratilo. Ak je ďalšie trvanie väzby neprípustné, nemožno pokračovať v jej výkone, a teda ani rozhodovať o jej nahradení.
Vychádzajúc z uvedeného nadriadený súd dospel k záveru, že v danom ani obdobnom prípade nemožno rozhodovať o nahradení z väzby žiadnym z prostriedkov, použitie ktorých inak Trestný poriadok umožňuje (§ 80 a § 81 Tr. por.).
Vzhľadom na pochybenie okresného súdu v tomto smere, krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že obvineného ml. M. K. prepustil bez ďalšieho z väzby na slobodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Žiline, dňa 17. februára 2010
JUDr. Eva KYSELOVÁ
predsedníčka senátu
